{"guid": "16499e9f-4180-4e1b-a4b2-355712915b8b:e3b35b8b-9a07-4109-96d4-6d690ada9ee6", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:1611209614.1", "spisova_znacka": "2Cdo/343/2013", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/343/2013 z 31. 10. 2013", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. októbra 2013, sp. zn. 2Cdo/343/2013, ECLI:SK:NSSR:2013:1611209614.1", "identifikacne_cislo": "1611209614", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Martin Vladik", "datum_vydania": "2013-10-31", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Starostlivosť o maloletých"], "merito": null, "pravna_veta": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-237", "nazov": "§ 237 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-237", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-237"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-132", "nazov": "§ 132 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-132", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-132"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-157.odsek-2", "nazov": "§ 157 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-157.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-157"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-132", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-157", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-237"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e3b35b8b-9a07-4109-96d4-6d690ada9ee6", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:1611209614.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1611209614.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1611209614.1/text", "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Cdo/343/2013\n1611209614\n31. 10. 2013\nJUDr. Martin Vladik\nECLI:SK:NSSR:2013:1611209614.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloletého G. J., narodeného XX. októbra\nXXXX, zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Malacky, dieťa\nrodičov, matky U. C., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. Jozefom Boledovičom, advokátom v Rovinke\nč. 578 a otca E. J., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. Tomášom Plankom, advokátom v Bratislave,\nNámestie slobody č. 10, o návrhu matky na úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu\na vzájomnom návrhu otca na úpravu striedavej starostlivosti, vedenej na Okresnom súde Malacky pod\nsp. zn. 9 P 138/2011, o dovolaní matky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 26. marca 2013\nsp. zn. 11 CoP 350/2012, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a .\nŽiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\nOkresný súd Malacky rozsudkom z 11. mája 2012 č. k. 9 P 138/2011-71 zveril maloletého G. J.,\nnarodeného XX. októbra XXXX, do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov a to tak, že matku aj\notca zaviazal zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloletého striedavo, v dvojtýždňových intervaloch;\nako prvá je v zmysle tohto rozsudku povinná zabezpečiť osobnú starostlivosť matka a to v období\nod pondelka prvého párneho kalendárneho týždňa, ktorý bude nasledovať po dátume nadobudnutia\nprávoplatnosti tohto rozhodnutia. Rodičia si budú dieťa odovzdávať zakaždým v pondelok v párnych\ntýždňoch v čase o 17,00 hod. Otca ďalej zaviazal maloletého v stanovenom čase prevziať v bydlisku\nmatky a matku zaviazal maloletého v stanovenom čase prevziať v bydlisku otca. Každému z rodičov\nuložil povinnosť v stanovenom čase odovzdať maloletého do osobnej starostlivosti druhého rodiča s\njeho osobnými vecami a riadne ho pripraviť. Vyslovil, že každý z rodičov bude maloletého zastupovať\na spravovať jeho majetok, súd deklaroval neurčenie výživného pre rodičov, v ďalšom výroku návrh\nmatky na úpravu rodičovských práv a povinností zamietol. Napokon rozhodol, že žiaden z účastníkov\nnemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že obidvaja rodičia\nmaloletého sú spôsobilí dieťa vychovávať, majú o osobnú starostlivosť o dieťa záujem a zverenie\nmaloletého do striedavej osobnej starostlivosti je v záujme maloletého, na ktorého strane budú takto\nlepšie zaistené jeho potreby. Konštatoval, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že obidvaja rodičia\nsa doposiaľ podieľali na starostlivosti a výchove o maloletého - rodičia v priebehu konania potvrdili,\nže maloletý po škole trávi čas s otcom, ktorý maloletého vyzdvihne po vyučovaní v škole, urobí si s\nním úlohy a večer ho odvezie k matke. Maloletý je zvyknutý tráviť čas ako s matkou tak aj s otcom,\nmá pozitívny citový vzťah k obom rodičom, ktorí majú vytvorené aj bytové podmienky k starostlivosti\no maloleté dieťa. V danom prípade mal súd prvého stupňa danú vhodnosť podmienok k striedavej\nstarostlivosti aj tým, že rodičia maloletého bývajú neďaleko od seba v jednej obci, v ktorej syn navštevuje\ni základnú školu. Na základe takto zistených okolností potom konštatoval, že je v záujme maloletého,\naby mohol byť rovnako s obidvoma rodičmi. Ďalej uviedol, že striedavou starostlivosťou budú lepšie\nzaistené potreby dieťaťa, ako keby bol zverený do starostlivosti len jedného z rodičov s prípadnou\n\núpravou styku. Súd prvého stupňa neprihliadol k námietkam matky proti určeniu striedavej starostlivosti,\nkeďže tento inštitút nie je možné chápať ako narušenie stability výchovného prostredia. Skutočnosť, že\npo rozchode rodičov maloletý ostal v starostlivosti matky nemožno otcovi pripísať ako niečo negatívne.\nBolo preukázané, že otec sa s maloletým po odchode zo spoločnej domácnosti pravidelne stretával a\nod doby, ako začal maloletý navštevovať školu, je ich stretávanie takmer každodenné. Námietku matky\no snahe otca vyhnúť sa zverením dieťaťa do striedavej starostlivosti plateniu výživného mal súd prvého\nstupňa za nepreukázanú i s prihliadnutím k tomu, že otec doposiaľ určené výživné riadne uhrádzal. V\nrozhodnutí ďalej konštatoval, že striedavou starostlivosťou v žiadnom prípade nepríde matka o aktivity,\nktoré s maloletým doteraz vykonávala (napr. bicyklovanie, chodenie na plávanie a výlety) a počas jej\nstarostlivosti je jej umožnené ich i naďalej vykonávať. Aj striedavou starostlivosťou sa v tomto prípade\nstanovia pravidlá a prinesie sa pravidelnosť do úpravy výkonu rodičovských práv a povinností. Argument\nmatky o hyperaktivite maloletého mal súd prvého stupňa za účelový, nakoľko striedavou starostlivosťou\nnedochádza k zabráneniu liečby maloletého - psychológa môže dieťa navštevovať v sprievode oboch\nrodičov. Podľa názoru súdu prvého stupňa úprava striedavej starostlivosti s dvojtýždenným intervalom v\nplnom rozsahu umožní obidvom rodičom podieľať sa na osobnej starostlivosti o maloletého v rovnakom\nrozsahu. O neurčení vyživovacej povinnosti súd rozhodol jednak s prihliadnutím na § 62 ods. 2 Zákona\no rodine, ako aj na to, že dĺžka osobnej starostlivosti je u oboch rodičov rovnaká a majetkové pomery\njedného z rodičov nie sú diametrálne odlišné ako u druhého. O trovách konania súd prvého stupňa\nrozhodol podľa ustanovenia § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.\nKrajský súd v Bratislave rozsudkom z 26. marca 2013 sp. zn. 11 CoP 350/2012 rozsudok súdu\nprvého stupňa potvrdil. V druhom výroku vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov\nodvolacieho konania. Odvolací súd v odôvodnení uviedol, že preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa\nbez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie matky\nnie je podané dôvodne. Uviedol, že osobná striedavá starostlivosť je v záujme maloletého, ktorý bude\nmať tým možnosť úplne prirodzene rozvíjať svoj vzťah k obom rodičom, a to (v tomto štádiu konania)\nbez akéhokoľvek rizika spočívajúceho v tom, že maloletý by si na tento model starostlivosti nevedel\nzvyknúť, a tento by bol nie v jeho prospech. Odvolací súd poznamenal, že v prejednávanej veci ide\no prípad, v ktorom majú rodičia (pri rozvíjaní schopnosti vzájomne komunikovať v záujme maloletého)\na i maloletý ideálne predpoklady pre realizovanie osobnej striedavej starostlivosti, počas ktorej bude\ndieťa v dvojtýždenných intervaloch v starostlivosti jedného zo striedajúcich sa rodičov. Rodičia bývajú v\nrodinných domoch v jednej obci, majú materiálne a aj ľudské podmienky k zabezpečeniu starostlivosti\no maloletého potrebného na jeho výchovu a zdravý vývoj, dieťa navštevuje v rovnakej obci základnú\nškolu, maloletý je na prítomnosť otca z minulosti zvyknutý (trávil s ním časť voľného času a víkendov\naj s prespávaním) a maloletý striedavú starostlivosť neodmieta (viď vyjadrenie ÚPSVaR Malacky z 10.\napríla 2012). Ďalej odvolací súd uviedol, že v posudzovanom prípade súd prvého stupňa v rozsahu\npotrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, a to i nad rámec dôkazných\nnávrhov účastníkov (§ 120 ods. 1, 2 O.s.p.), na vec aplikoval správny právny predpis a svoje rozhodnutie\naj presvedčivo odôvodnil. S poukazom na uvedené, pri stotožnení sa so závermi súdu prvého stupňa\ntýkajúcich sa jednak dĺžky intervalu, v ktorých si budú obaja rodičia maloletého odovzdávať (ktorá je\nprimeraná k už školskému veku maloletého), neurčenia vyživovacej povinnosti rodičom, zastupovania\na spravovania majetku maloletého a zamietajúceho výroku, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa\npodľa ust. § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací\nsúd podľa § 224 ods. 1 O.s.p., v spojení s § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.\nProti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala matka dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd\nnapadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietla, že postupom\nodvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení\ns § 237 písm. f/ O.s.p.), a napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§\n241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Odňatie možnosti konať pred súdom videla v tom, že odvolací súd vo\nveci starostlivosti o maloletého, ktorá je súčasne vecou dôležitého verejného záujmu, rozhodol bez\nnariadenia odvolacieho pojednávania a využil pritom možnosť vypracovať tzv. skrátené odôvodnenie\nrozhodnutia. Ďalej namietala, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu je nenáležité, nepresvedčivé\na nekonkrétne. Tvrdila, že dokazovanie bolo vykonané veľmi formálne. Uviedla, že záver napadnutého\nrozsudku o dôvodnosti striedavej opatery je nesprávnym právnym záverom.\n\nOtec vo svojom vyjadrení uviedol, že dovolanie matky považuje za neprípustné a navrhol ho zamietnuť.\nKolízny opatrovník zotrval na svojich doterajších stanoviskách, t.j. že u oboch rodičov sú vytvorené\npodmienky na starostlivosť o maloletého.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd\") ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po\nzistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241\nods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie\nsmeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť. V zmysle § 236 ods.\n1 O.s.p. možno totiž dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, iba ak to zákon\npripúšťa.\nV prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Dovolanie proti rozsudku\nje prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého\nstupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu,\nv ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§\n238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený\nrozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že\nje dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide\no potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť\nzmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).\nPrípustnosť dovolania matky z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto\nveci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.), napadnutým je potvrdzujúci rozsudok\nodvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.\nSo zreteľom na to by dovolanie matky bolo procesne prípustné, len ak v konaní došlo k niektorej z\nprocesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p. O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide\nvtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako\núčastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť\na nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv\nzačalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi\nkonania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol\nsúd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.\nVady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/, g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní\nani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania matky preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.\nDovolateľka zastáva názor, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237\npísm. f/ O.s.p.\nOdňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup\nsúdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok\nznemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania. Matka v\nsúvislosti s namietaním, že došlo k procesnej vade tejto povahy, v dovolaní uviedla, že odvolací súd\nv citlivej otázke starostlivosti súdu o maloletého, ktorá je súčasne vecou dôležitého verejného záujmu,\nrozhodol bez nariadenia pojednávania a využil možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia\nrozhodnutia.\nPodľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda\nsenátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/\nsúd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo\n\ndoplniť dokazovanie, c/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to\nvyžaduje dôležitý verejný záujem.\nPodľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia\npojednávania.\nV predmetnej veci je zrejmé, že odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa, teda\nmal za to, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a o veci aj správne rozhodol, súd prvého\nstupňa rozhodol v predmetnej veci na pojednávaní, nerozhodoval o konaní vo veci porušenia zásady\nrovnakého zaobchádzania a nejde tu ani o verejný záujem, keďže nejde o veci týkajúce sa v rôznych\nsúvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku sídliska a pod. Dohovor o\nľudských právach a základných slobodách nevyžaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské\npráva nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonávať\nverejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní, odvolací súd v zásade nemusí nariadiť\npojednávanie. Odvolací súd však vždy môže nariadiť pojednávanie, ak to považuje za potrebné.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k právnemu záveru, že tým, že odvolací súd vo veci\nnenariadil odvolacie pojednávanie v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1, 2 O.s.p., nebola dovolateľke\nodňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Nedošlo k znemožneniu\nrealizácie jej procesných práv, priznaných jej v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a\nochrany jej práv a právom chránených záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že za postup\nsúdu odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného\nustanovenia, nie je možné považovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami.\nNedošlo preto k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa dovolateľke znemožnila realizácia\njej procesných práv, priznaných jej v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jej\npráv a právom chránených záujmov v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.\nK námietke dovolateľky týkajúcej sa nedostatkov pri vykonaní a hodnotení dôkazov, dovolací súd\nuvádza, že táto námietka dovolateľky nie je dôvodná, pretože súd nie je viazaný návrhmi účastníkov\nna vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na\nvykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy\nvecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.) a nie účastníka konania. Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky\nnavrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo to nemožno\npovažovať za odňatie možnosti konať pred súdom (R 125/1999, R 6/2000).\nV zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky\ndôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,\nvčítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle §\n237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie\nz tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania\nv zmysle § 237 O.s.p. (pre úplnosť treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným\ndovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné - viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/\nO.s.p.).\nDovolateľka ďalej uviedla, že rozsudky súdov nižšieho stupňa nie sú dostatočne odôvodnené, a že\nodvolací súd využil možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia.\nDovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že vyššie uvedená námietka dovolateľky\ntaktiež nie je dôvodná.\nVady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O.s.p. sú porušením\nzákladného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach\nprávneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky\n\na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho\nsúdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie\n(napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu\nSlovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva na\nspravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia\nsúdneho rozhodnutia.\nPretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a\npresvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami\núčastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane\nsa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným\nspôsobom) odníma možnosť náležite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v\nrovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných\nprostriedkov.\nAk potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé\nsúdne konanie, táto vada zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a zároveň aj\ndôvodnosť podaného dovolania.\nÚstavný súd podľa konštantnej judikatúry (pozri IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) vyslovil, že súčasťou\nobsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) je\naj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva\nodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s\nuplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu (I. ÚS 241/07).\nPodľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku (v danom prípade aj s poukazom na § 211 O.s.p.)\nsúd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca\n(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje\nza preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení\ndôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to,\naby odôvodnenie uznesenia bolo presvedčivé.\nPodľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\nUstanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného\nodôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací\nsúd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej ako\naj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do\núvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu\nprvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho\niba dopĺňať v tom zmysle, že ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého\nstupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a\nnemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na\nzdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane mimo limitov\npráva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru.\nPreskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov\nzodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných\n\nzákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci\nskutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k\nprejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na\nprejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.\nZ odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení\nvšeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací\nsúd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. skonštatoval správnosť\nskutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého\nrozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež\nsa v dostatočnom rozsahu vysporiadal s námietkami a tvrdeniami matky uvedenými v odvolaní. Jeho\nrozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné,\npretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných\nustanovení a nepoprel ich účel a význam.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu\nprvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok\ns poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods.\n2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v\nžiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv\nmatky.\nK námietke dovolateľky, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§\n241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo\nskutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.\nNesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť\nv procesne prípustnom dovolaní, samotné nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania\nnezakladá (viď aj R 43/2003 a R 54/2012). Nejde totiž o vadu konania vymenovanú v § 237 O.s.p.,\nani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť\ndovolania. Keďže dovolateľkou bol tento dovolací dôvod uplatnený v dovolaní, ktoré nie je procesne\nprípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom\nzaujatých právnych záverov.\nV danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 239 O.s.p. prípustné a\nvady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie matky\nako neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. S\npoukazom na právnu úpravu dovolacieho konania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho\nsúdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Dovolací súd žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov\ndovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.).\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}}