{"guid": "f08ae958-bfe9-4dad-a7db-84585ebee1cc:db3a2dfa-4470-42c7-a0bb-a1706389f213", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:1206221331.1", "spisova_znacka": "4MCdo/2/2013", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/2/2013 z 25. 6. 2013", "citacia": "rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 25. júna 2013, sp. zn. 4MCdo/2/2013, ECLI:SK:NSSR:2013:1206221331.1", "identifikacne_cislo": "1206221331", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Miriam Szárazová", "sudca_id": 102, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-miriam-szarazova-102", "datum_vydania": "2013-06-25", "forma": "Rozhodnutie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243f.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 243f ods. 1 písm. c) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243f.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243f"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243e", "nazov": "§ 243e OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243e", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243e"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-213.odsek-2", "nazov": "§ 213 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-213.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-213"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-5", "nazov": "§ 5 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9", "nazov": "§ 9 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-9", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/1999/231/#paragraf-18.odsek-1", "nazov": "§ 18 ods. 1 zákona č. 231/1999 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1999/231/#paragraf-18.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/231-1999/paragraf-18"}, {"iri": "/SK/ZZ/1999/231/#paragraf-18.odsek-2", "nazov": "§ 18 ods. 2 zákona č. 231/1999 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1999/231/#paragraf-18.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/231-1999/paragraf-18"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-415", "nazov": "§ 415 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-415", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-415"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-420a", "nazov": "§ 420a OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-420a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-420a"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-132", "nazov": "§ 132 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-132", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-132"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243f.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 243f ods. 1 písm. b) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243f.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243f"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-157.odsek-2", "nazov": "§ 157 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-157.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-157"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "nazov": "§ 219 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-243f", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-243e", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-213", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-5", "/SK/ZZ/2003/514#paragraf-9", "/SK/ZZ/1999/231#paragraf-18", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-415", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-420a", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-132", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-157", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/db3a2dfa-4470-42c7-a0bb-a1706389f213", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:1206221331.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1206221331.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1206221331.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4MCdo/2/2013\n1206221331\n25. 06. 2013\nJUDr. Lubor Šebo\nECLI:SK:NSSR:2013:1206221331.1\n\nRozhodnutie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubora Šeba a sudkýň\nJUDr. Evy Sakálovej a JUDr. Edity Bakošovej, v právnej veci žalobcu SKI CENTRUM - Banská Štiavnica,\ns.r.o., Haburská 49/A, Bratislava, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo\nhospodárstva Slovenskej republiky, Mierová 19, Bratislava, zastúpenej Bobák, Bollová a spol., s.r.o.,\nadvokátskou kanceláriou v Bratislave, Dr. Vladimíra Clementisa 10, o zaplatenie 4 979 087,83 €, vedenej\nna Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 6 C 178/2006, o mimoriadnom dovolaní generálneho\nprokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 23. októbra 2007 č.k. 6\nC 178/2006-909 a rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 9. februára 2012 sp. zn. 3 Co 298/2011, takto\nrozhodol:\nMimoriadne dovolanie z a m i e t a .\nŽalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\nŽalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovanej zaplatenia 4 979 087,83 € (150 000 000,- Sk) titulom\nnáhrady škody na tom skutkovom základe, že žalobca sa úspešne uchádzal o poskytnutie nenávratného\nfinančného príspevku, ktorý mu mal byť poskytnutý prostredníctvom Slovenskej agentúry pre cestovný\nruch (ďalej len “SACR“) na základe zmluvy uzavretej medzi SACR a žalobcom z poverenia žalovanej.\nVydanie poverenia žalovanou na uzavretie zmluvy bolo jedinou podmienkou majúcou vplyv na obdržanie\nnenávratného finančného príspevku. Žalovaná konaním v rozpore s vykonávajúcimi predpismi ňou\nvydanými a v rozpore s dobrými mravmi žalobcovi spôsobila škodu v žalovanej výške, keď bez\nexistencie právneho dôvodu zrušila poverenie SACR na uzavretie zmluvy o poskytnutí nenávratného\nfinančného príspevku, hoci projekt žalobcu bol schválený hodnotiacou komisiou, žalobcovi bol priznaný\nnenávratný finančný príspevok 150 000 000,- Sk a rozhodnutie hodnotiacej komisie bolo odsúhlasené\nministrom žalovanej.\nOkresný súd Bratislava II rozsudkom z 23. októbra 2007 č.k. 6 C 178/2006-909 uložil žalovanej povinnosť\nzaplatiť žalobcovi 150 000 000,- Sk (4 979 087,83 €) a trovy konania 3 791 808,- Sk (125 864,97 €) do\ntroch dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie v zásade odôvodnil tým, že dospel k záveru, že\nboli naplnené všetky základné pojmové znaky predpokladané na vznik nároku na náhrady škody podľa\n§ 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. V konaní bolo preukázané, že žalovaná viacnásobne porušila\nsvoje právne povinnosti, bol preukázaný vznik škody a bola tiež poukázaná príčinná súvislosť medzi\nporušením právnej povinnosti a vzniknutou škodou.\nKrajský súd v Bratislave na odvolanie žalovanej rozsudkom z 30. apríla 2009 sp. zn. 3 Co 81/2008\nrozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť\nžalovanej trovy konania vo výške 37 076,42 €. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že na rozdiel\nod súdu prvého stupňa dospel k záveru, že v danom prípade neboli splnené predpoklady na vznik\nzodpovednosti za škodu v zmysle § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko zo strany žalovanej\nnedošlo k porušeniu právnej povinnosti, žalobcovi nevznikla žiadna majetková ujma a inú škodu ani\nnepreukazoval. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že minister žalovanej bol povinný poveriť\nSACR na uzavretie zmluvy a rozhodnutie hodnotiacej komisie o schválení nenávratného\n\nfinančného príspevku, vykonané v súlade so schémou a potvrdené ministrom žalovanej považuje za\nprávne nezáväzné. Poukázal na skutočnosť, že podľa § 18 ods. 1 zákona č. 231/1999 Z.z. na poskytnutie\nštátnej pomoci nie je právny nárok, preto neposkytnutie tejto pomoci nemôže byť titulom na vznik\nzodpovednostného nároku. Vzhľadom na to, že nedošlo k porušeniu právnej povinnosti zo strany\nžalovanej, nebol preukázaný vznik škody, nemohla byť preukazovaná ani príčinná súvislosť a zavinenie.\nPreto bolo potrebné žalobu zamietnuť. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 224 a § 142 ods. 1\nO.s.p.\nNa dovolanie žalobcu proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky\nuznesením z 29. júna 2011 sp. zn. 4 Cdo 77/2010 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil\nKrajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho rozhodnutia dovolací súd uviedol\n(o.i.), že skutkové zistenia, z ktorých vychádzali oba súdy nižšieho stupňa pri rozhodovaní, sú v\nprejednávanej veci postačujúce aj pre rozhodnutie dovolacieho súdu. Vyslovil názor, že postup žalovanej\n(minister hospodárstva ako štatutárny zástupca žalovanej odvolal poverenie vydané SACR na podpis\nzmluvy) bol v rozpore so Schémou podpory podnikateľských aktivít cestovného ruchu (ďalej len\n„schéma“), ako podzákonným právnym predpisom, vydaným samotnou žalovanou, ktorého právnym\nzákladom je zákon č. 231/1999 Z.z., Nariadenie Komisie (ES) č. 70/2001, ako aj Nariadenia Rady (ES) č.\n659/1999, pričom schéma určovala záväzné kritériá pre dotknuté podnikateľské subjekty a pre inštitúcie\nzúčastnené v procese schvaľovania poskytovania štátnej pomoci, teda aj pre žalovanú. Pokiaľ žalovaná\nvlastnými vnútornými kontrolnými orgánmi prešetrovala, či žalobca splnil ustanovenia schémy týkajúce\nsa majetkového vysporiadania pozemkov, na ktorých mal byť realizovaný projekt a následne zrušila\npoverenie SACR na podpis zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku žalobcovi, podľa\nnázoru dovolacieho súdu tak prekročila svoju vecnú príslušnosť i právomoc. Takéto konanie žalovanej je\nmožné považovať i za porušenie právnej povinnosti rámcovo vymedzenej v § 1 ods. 2 a § 5 ods. 3 zákona\nč. 231/1999 Z.z. a špecifikovanej v schéme, ktorá tvorí záväzný hmotnoprávny aj procesnoprávny rámec\nkonania žalobcu i žalovanej. Dovolací súd sa nestotožnil s názorom odvolacieho súdu, že pred uzavretím\nzmluvy neexistovali na strane žalobcu a žalovanej vzájomne vynútiteľné práva a povinnosti, ktorých\nporušením by vznikol zodpovednostný nárok. Najmä momentom, kedy minister žalovanej rozhodol\no schválení nenávratného finančného príspevku žalobcovi, ktoré má povahu správneho rozhodnutia,\nvznikol právny nárok na uzatvorenie zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku a na\nposkytnutie finančných prostriedkov. Pri zákonom uvádzanej neexistencii právneho nároku (§ 18 ods.\n1 zákona č. 231/1999 Z.z.) nie je možné domáhať sa práva všetkým subjektom súkromného práva,\navšak tie, ktoré splnia zákonné alebo od zákona odvodené podmienky, právo domáhať sa subjektívneho\npráva majú. Ide o zásadu istoty právnych vzťahov a zachovanie stability už legálne a dobromyseľne\nnadobudnutých práv. Z výsledkov vykonaného dokazovania bolo možné vyvodiť, že žalobca splnil\npredpísané a predpokladané podmienky na uzatvorenie zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného\npríspevku a čerpanie prostriedkov vynaložených na realizáciu projektu. Dovolací súd vyslovil názor,\nže niet dôvodu spochybňovať ani príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovanej a škodou\nvzniknutou žalobcovi, zavineným konaním žalovanej, ani výšku škody, ktorá má povahu ušlého zisku,\nktorú žalobca v prvostupňovom konaní preukazoval podrobnou dokumentáciou deklarujúcou jednotlivé\npoložky oprávnene vynaložených nákladov na realizáciu projektu.\nNásledne Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 9. februára 2012 sp. zn. 3 Co 298/2011 rozsudok\nOkresného súdu Bratislava II z 23. októbra 2007 č.k. 6 C 178/2006-909 potvrdil. Svoje rozhodnutie\nodôvodnil predovšetkým tým, že ako odvolací súd, viazaný právnym názorom dovolacieho súdu,\nskonštatoval vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý mal vykonaným\ndokazovaním preukázané všetky predpoklady zodpovednosti žalovanej za škodu, pričom jeho skutkové\nzistenia boli pre rozhodnutie vo veci postačujúce. Súd prvého stupňa dostatočne odôvodnil i právne\nposúdenie veci, s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd a preto v celom rozsahu naň len odkázal.\nProti rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 23. októbra 2007 č.k. 6 C 178/2006-909 v spojení\ns rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 9. februára 2012 č.k. 3 Co 298/2011 podal na základe\n(opakovaného) podnetu žalovanej mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky\n(ďalej len „generálny prokurátor“) podľa § 243e ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. b/\na c/ O.s.p., nakoľko týmito rozhodnutiami bol porušený zákon, vyžaduje to ochrana práv a právom\nchránených záujmov účastníka konania a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi\nprostriedkami. Navrhol uvedené rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie\nkonanie. V súvislosti s námietkou, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci\n(§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. generálny prokurátor v dôvodoch mimoriadneho dovolania poukázal\nna to, že súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd (ale aj dovolací súd) v napádaných rozhodnutiach\nposúdili zodpovednosť žalovanej ako všeobecnú občianskoprávnu zodpovednosť v zmysle § 420 a\n\nnasl. Občianskeho zákonníka a podľa toho aj vyhodnocovali splnenie predpokladov pre vznik tejto\nzodpovednosti avšak v zmysle zásady „lex specialis derogat legi generali“ bolo potrebné použiť na\nposudzovaný právny vzťah osobitný zákon, a to zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu\nspôsobenú pri výkone verejnej moci. Použitie ustanovení všeobecného zákona by prichádzalo do\núvahy v prípade, ak osobitný zákon neobsahuje príslušné ustanovenia. S odkazom na predpoklady\núspešného uplatnenia náhrady škody, resp. vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle zákona č. 514/2003\nZ.z. generálny prokurátor namietal, že v priebehu doterajšieho konania sa v žiadnom štádiu právne\nnekvalifikovalo a presne neidentifikovalo, v čom spočíva nezákonnosť rozhodnutia žalovanej v zmysle\n§ 5 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú štátnym orgánom, resp. jeho nesprávny úradný\npostup v zmysle § 9 tohto zákona, hoci je nepochybné, že išlo o nárok uplatňovaný proti orgánu\nverejnej moci, ktorý ako orgán verejnej správy konal a rozhodoval v konaní vedenom v zmysle zákona\no štátnej pomoci. Odhliadnuc od skutočnosti, či bol postup žalovanej nesprávnym úradným postupom,\nkeďže sa rozhodla pozastaviť podpis na zmluve o pridelení nenávratného finančného príspevku až do\nprešetrenia sťažnosti odborom kontroly ministerstva, mal odvolací súd v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p.\nvyzvať účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu predmetného osobitného zákona vyjadrili. Už\ns ohľadom na obsah odvolania žalovanej malo byť súdom (odvolaciemu i dovolaciemu) zrejmé, že súd\nprvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, čo samo osebe bolo dôvodom na postup podľa § 221\nods. 1 písm. h/ O.s.p. S odkazom na ustanovenia § 18 ods. 1 a 2 zákona o štátnej pomoci generálny\nprokurátor uviedol, že obe právne normy súdy v napádaných rozhodnutiach použili správne, avšak v\noboch prípadoch došlo k ich nesprávnej interpretácii. V súvislosti s § 18 ods. 1 zákona o štátnej pomoci\nmožno konštatovať, že zákonodarca nárok na štátnu pomoc nevybavil právnym nárokom, čo znamená,\nže vlastnosťou, obsahom tohto práva, nie je jeho vynutiteľnosť proti vôli povinného subjektu. Až na\nzáklade zmluvy, ktorá je novou právnou skutočnosťou, v zmysle § 18 ods. 2 zákona o štátnej pomoci\nvzniká oprávnenému subjektu, t.j. príjemcovi, právo na faktické poskytnutie konkrétnej štátnej pomoci a\ntoto právo je vybavené aj nárokom, t.j. je žalovateľné. Odvolaciemu súdu vytkol, že v konaní vedenom\npod sp. zn. 3 Co 298/2011 akceptoval záväzný právny názor dovolacieho súdu v uznesení sp. zn. 4\nCdo 77/2010, ktorý v zásade kopíruje právny názor prvostupňového súdu a takto ho prevzal do svojho\nmimoriadnym dovolaním napadnutého rozsudku napriek tomu, že tento právny názor je nesprávny. S\nohľadom na uvedené je vylúčené, aby rozhodnutím hodnotiacej komisie o schválení podanej žiadosti\no nenávratný finančný príspevok bol založený právny nárok žiadateľa na jeho poskytnutie, a že ďalšie\núkony ministra sú len technickým vykonaním tohto rozhodnutia. Nemožno orgán, ktorý zriadi minister\nako svoj poradný orgán, vybaviť takou rozhodovacou právomocou, aby jej rozhodnutím bol viazaný\nsám minister pri svojom konečnom rozhodnutí. V tomto smere sa javí názor súdu prvého stupňa\nvyslovený v rozsudku a podporený v stanovisku dovolacieho súdu ako ťažko pochopiteľný. Podľa\ntoho podzákonný predpis, akým je schéma štátnej pomoci by mohol spôsobiť, že štátny orgán v\nzastúpení jeho štatutára - ministra by zrazu nebol povinný dodržiavať iné všeobecne záväzné právne\npredpisy, ktoré existujú nezávisle od daného podzákonného predpisu. Ďalej prvostupňovému, ako aj\nodvolaciemu súdu vytkol, že posúdili vzniknutú ujmu žalobcovi ako ušlý zisk (teda, čo mohol získať pri\nnormálnom behu udalostí, alebo o čo by sa jeho majetok zväčšil nebyť škodlivej udalosti), pričom nie\nje zrejmé, na základe akých podkladov súd dospel k takémuto záveru. V spise sa nachádza prehľad\nvynaložených nákladov na realizáciu projektu predložený žalobcom. Pri chápaní škody ako ujmy, ktorá\nnastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná peniazmi, nie je možné podľa názoru\ngenerálneho prokurátora hovoriť o škode v pravom slova zmysle, ktorá žalobcovi v danom prípade\nvznikla. Odhliadnuc od uvedeného, súdy v konaní tiež neskúmali, či si žalobca splnil tzv. preventívnu\npovinnosť vyjadrenú v § 415 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ by sa teoreticky pripustilo, že žalobcovi\nskutočne nejaká škoda vznikla, je v pochybnostiach, či si počínal tak, aby ku škode nedošlo. Žalobca\nsi mal byť vedomý toho, že pokiaľ nemá s poskytovateľom uzavretú zmluvu o poskytnutí nenávratného\nfinančného príspevku, refundácia jeho vynaložených nákladov je právne nenárokovateľná a pokiaľ začal\ns nejakými investičnými akciami bez tejto „poistky“, išiel do rizika. V súvislosti s námietkou, že konanie\nje postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/\nO.s.p.) generálny prokurátor uviedol, že odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozsudku obmedzil iba na\nkonštatovanie dovolacieho súdu a z neho vyplývajúcu právnu viazanosť, že skutkový stav taký, ako ho\nzistil súd nižšieho stupňa, bol pre rozhodnutie postačujúci. Odvolací súd v rozpore s ustanovením § 157\nods. 2 O.s.p. svoj právny záver riadne neodôvodnil a v odôvodnení jeho rozhodnutia absentuje výpočet\nprávnych predpisov, ktoré mala žalovaná porušiť. S tvrdeniami a argumentáciou žalovanej v odvolaní sa\nodvolací súd vôbec nevyporiadal v dôsledku čoho je rozsudok odvolacieho súdu plne nepresvedčivý a\nnepreskúmateľný. Tým, že svoje rozhodnutie odvolací súd jasne neodôvodnil, stalo sa arbitrárnym. Ak\n\nodvolací súd z ďalšieho posudzovania vylúčil otázku výšky škody, podľa názoru generálneho prokurátora\npostupoval nesprávne.\nŽalovaná sa v písomnom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu v celom rozsahu stotožnila s jeho\ndôvodmi, vecnými a právnymi argumentmi, preto mu navrhla vyhovieť.\nŽalobca sa k mimoriadnemu dovolaniu nevyjadril.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 3 O.s.p.), po zistení, že mimoriadne\ndovolanie podal včas generálny prokurátor na základe podnetu účastníčky konania (§ 243e ods. 1\nO.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 243f ods. 1 O.s.p.),\nbez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a ods. 1 O.s.p.)\npreskúmal vec a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora nie je dôvodné.\nV zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu\nza podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je\npostihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na\nnesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania,\nale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi (§ 242 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).\nObligatórne (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) sa zaoberá procesnými\nvadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci.\nProcesné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli v mimoriadnom dovolaní výslovne namietané a z\nobsahu spisu ani nevyplývajú.\nGenerálny prokurátor sa domnieva, že mimoriadnym dovolaním napadnuté rozhodnutia súdov spočívajú\nna nesprávnom právnom posúdení veci a že konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok\nnesprávne rozhodnutie vo veci.\nPrávnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje\nkonkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci (§ 243f\nods. 1 písm. c/ O.s.p.) dochádza vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval\nsprávny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov\nvyvodil nesprávne právne závery.\nPrávnemu posúdeniu veci ako prvostupňovým, tak aj odvolacím súdom, ktoré v napádaných\nrozhodnutiach posúdili zodpovednosť žalovanej ako všeobecnú občianskoprávnu zodpovednosť v\nzmysle § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, v danom prípade nie je možné nič vytknúť (takéto právne\nposúdenie veci súdmi nižšieho stupňa nebolo vytýkané už ani v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky z 29. júna 2011 sp. zn. 4 Cdo 77/2010, ktorým bol - v poradí prvý - rozsudok Krajského súdu v\nBratislave z 30. apríla 2009 sp. zn. 3 Co 81/2008 zrušený a vec bola vrátená Krajskému súdu v Bratislave\nna ďalšie konanie). V tejto súvislosti, pre úplnosť, považuje za dôležité dovolací súd doplniť, že z obsahu\nspisu je zrejmé, že právna kvalifikácia zodpovednostného vzťahu medzi účastníkmi nebola sporná\nnielen v čase prvostupňového konania, ale ani v čase podania odvolania žalovanou proti rozsudku\nsúdu prvého stupňa. Skutočnosť, že v danom prípade „na postup pri domnelej náhrade škody by sa\nvzťahoval zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o\nzmene niektorých zákonov“ namietala žalovaná až vo svojom písomnom „Vyjadrení“ z 24. apríla 2009\n(v ten istý deň osobne podanom na odvolacom súde - č.l. 967 - 989 spisu), ktoré podľa obsahu nie\nje ničím iným, ako rozšírením rozsahu a dôvodov už podaného odvolania. Keďže lehota na podanie\nodvolania (v ktorej žalovaná aj odvolanie proti prvostupňovému rozsudku podala) žalovanej uplynula 25.\njanuára 2008, pričom v zmysle ustanovenia § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda\na dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie, nebolo povinnosťou\nodvolacieho súdu prihliadať na takéto doplnenie odvolania žalovanou, a pokiaľ sa odvolací súd stotožnil s\nprávnym posúdením zodpovednostného vzťahu medzi účastníkmi tak, ako ho posúdil súd prvého stupňa\ni samotní účastníci konania, nebol dôvod ani na to, aby odvolací súd v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. vyzval\núčastníkov konania, aby sa k možnému použitiu osobitného zákona (zákon č. 514/2003 Z.z.) vyjadrili.\nPokiaľ generálny prokurátor uvádza, že ustanovenia § 18 ods. 1 a 2 zákona o štátnej pomoci súdy v\nnapadnutých rozhodnutiach použili správne, nesprávne ich však interpretovali, s takýmto názorom sa\ndovolací súd nestotožňuje, pričom poukazuje na svoje stanovisko prezentované už v uznesení z 29. júna\n2011 sp. zn. 4 Cdo 77/2010, v odôvodnení ktorého, o.i. uviedol, že „je pravdou, že právo na štátnu pomoc\nnie je od počiatku, teda v štádiu podávania návrhov a posudzovania hodnotiacou komisiou, vybavené\n\nnárokom. Až výsledky hodnotiacej komisie a rozhodnutie žalovanej, ako poskytovateľa pomoci, môžu\nindividualizovať predmetný nárok a tým vzniká aj uchádzačovi právo, ktorého sa môže domáhať. Moment\nuzatvorenia zmluvy má vplyv iba na vznik zmluvných vzťahov. Dovolací súd sa nestotožňuje s názorom\nodvolacieho súdu, že pred uzatvorením zmluvy neexistovali na strane žalobcu a žalovanej vzájomne\nvynutiteľné práva a povinnosti, ktorých porušením by vznikol zodpovednostný nárok. Najmä momentom,\nkedy minister žalovanej rozhodol o schválení nenávratného finančného príspevku žalobcovi, ktoré má\npovahu správneho rozhodnutia, vznikol právny nárok na uzatvorenie zmluvy o poskytnutí nenávratného\nfinančného príspevku a na poskytnutie finančných prostriedkov. Pri zákonom uvádzanej neexistencii\nprávneho nároku (§ 18 ods. 1 zákona č. 231/1999 Z.z.) nie je umožnené domáhať sa práva všetkým\nsubjektom súkromného práva, avšak tie, ktoré splnia zákonné alebo od zákona odvodené podmienky,\nprávo domáhať sa subjektívneho práva majú. Ide o zásadu istoty právnych vzťahov a zachovanie stability\nuž legálne a dobromyseľne nadobudnutých práv“. V nadväznosti na uvedené nemožno súhlasiť ani s\nnázorom generálneho prokurátora, podľa ktorého nemožno orgán, ktorý zriadi minister ako svoj poradný\norgán, vybaviť takou rozhodovacou právomocou, aby jej rozhodnutím bol viazaný sám minister pri\nsvojom konečnom rozhodnutí. Neudržateľnosť tohto názoru vyplýva podľa názoru dovolacieho súdu\nzo skutočnosti, že rozhodnutím hodnotiacej komisie o schválení žalobcovho projektu a poskytnutí\nnenávratného finančného príspevku zo štrukturálnych fondov EÚ odsúhlaseného podpredsedom vlády\na ministra hospodárstva Slovenskej republiky, ktoré, ako už bolo vyššie uvedené, má povahu správneho\nrozhodnutia, je de facto rozhodnutím samotného ministra, z ktorého pre žalobcu vyplynulo legitímne\nočakávanie tak uzatvorenia zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku, ako aj poskytnutia\nfinančných prostriedkov. Následný podpis ministra s dátumom 14.II.2006, bez uvedenia akéhokoľvek\nrozhodnutia, v kolónke „Informácie pre ministra“ č. 351/4100-2006 z 8.2.2006, vypracovanej sekciou\npodporných programov Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky vyhradenej pre „Rozhodnutie,\nzávery ministra:“ (č.l. 240 - 242 spisu), podľa názoru dovolacieho súdu nemá náležitosti správneho\nrozhodnutia (ak niet rozhodnutia, nemožno kvalifikovať a presne identifikovať, v čom spočíva jeho\nnezákonnosť v zmysle § 5 zákona č. 514/2003 Z.z.). Pokiaľ dovolací súd už vo svojom rozhodnutí z 29.\njúna 2011 sp. zn. 4 Cdo 77/2010 vyslovil názor (od ktorého niet dôvodu ustúpiť) podľa ktorého postup\nžalovanej (minister hospodárstva ako štatutárny zástupca žalovanej odvolal poverenie vydané SACR na\npodpis zmluvy) bol v rozpore so schémou, ako podzákonným právnym predpisom vydaným samotnou\nžalovanou, ktorého právnym základom je i zákon č. 231/1999 Z.z., Nariadenie Komisie (ES) č. 70/2001,\nako aj Nariadenia Rady (ES) č. 659/1999, pričom schéma určovala záväzné kritériá pre dotknuté\npodnikateľské subjekty a pre inštitúcie zúčastnené v procese schvaľovania poskytovania štátnej pomoci,\nteda aj pre žalovanú, vôbec tým nenadradil podzákonný akt zákonu. Ak postup žalovanej bol v rozpore so\nschémou, pričom podľa § 1 ods. 2 veta druhá zákona č. 231/1999 Z.z. štátna pomoc sa môže poskytnúť\nv súlade s týmto zákonom, osobitnými zákonmi a právnymi predpismi Európskeho spoločenstva (ďalej\nlen „spoločenstvo“) vzťahujúcimi sa na štátnu pomoc a v zmysle § 5 ods. 3 toho istého zákona, štátna\npomoc sa môže poskytnúť podľa schém štátnej pomoci alebo ako individuálna štátna pomoc, takýmto\npostupom došlo k porušeniu právnej povinnosti rámcovo vymedzenej v cit. ustanoveniach § 1 ods. 2 a\n§ 5 ods. 3 zákona č. 231/1999 Z.z. Tým je v zásade vyriešená i otázka, že zo strany žalobcu nedošlo k\nporušeniu tzv. preventívnej povinnosti vyjadrenej v § 415 Občianskeho zákonníka.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné poukázať na tú skutočnosť, že mimoriadny\ndovolateľ vyvodzuje nesprávne právne posúdenie vzniknutej ujmy žalobcovi súdmi ako ušlého zisku v\npodstate výlučne z hodnotenia dôkazov vykonaných súdmi nižšieho stupňa, ktoré podľa jeho názoru\nnesprávne vyhodnotili. Medzi zákonnými dôvodmi, ktoré by oprávňovali mimoriadneho dovolateľa\nnapadnúť právoplatné rozhodnutia súdov mimoriadnym dovolaním sa však dôvod, vzťahujúci sa k\nnámietkam o nesprávnom hodnotení vykonaných dôkazov v súvislosti s právnym posúdením veci,\nnenachádza.\nZ ustanovenia § 132 O.s.p. totiž vyplýva, že dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz\njednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za\nkonania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.\nPri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi ako má z hľadiska\npravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Iba\nvýnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135\nO.s.p.). Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné\npre rozhodnutie vo veci.\nDovolací súd poukazuje na to, že dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. smeruje na\npochybenia pri aplikácia práva na zistený skutkový stav a nie na pochybenia pri zisťovaní skutkového\nstavu veci. Z obsahu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora v časti vzniknutej ujmy žalobcovi\n\nvyplýva, že mimoriadny dovolateľ pod nesprávnym právnym posúdením veci v skutočnosti namieta\núplnosť a správnosť vykonaného dokazovania a jeho vyhodnotenie súdmi. Keďže za spôsobilý dovolací\ndôvod v zmysle ustanovenia § 243f ods. 1 O.s.p. nemožno považovať nesúhlas mimoriadneho\ndovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdmi (napr. R 42/1993), nemohol sa dovolací súd námietkami\nmimoriadneho dovolateľa týkajúcimi sa neúplnosti a nesprávnosti vyhodnotenia dokazovania súdmi\nzaoberať.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné poukázať aj na to, že mimoriadne dovolanie nie\nje „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne\nuvedených procesných (§ 243f ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 243f ods. 1 písm. c/\nO.s.p.) vád. Preto sa mimoriadnym dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení\nurobených súdmi, tak ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je v konaní\npred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací\nsúd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Preskúmavať správnosť a úplnosť\nskutkových zistení, a to ani v súvislosti správnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho\ndôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu\nprvého stupňa a odvolacieho súdu, nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o\ndovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom\nkonaní.\nPokiaľ generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní namietal, že konanie je postihnuté inou vadou,\nktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.) a v tejto\nsúvislosti poukazoval na ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p., je potrebné uviesť, že súdy pri vyhotovovaní\nsvojich rozhodnutí postupovali v súlade s citovaným zákonným ustanovením. Súd prvého stupňa v\nodôvodnení svojho písomne vyhotoveného rozhodnutia riadne uviedol, na základe akých dôkazov\nvykonaných v konaní, a na ne nadväzujúcich zákonných ustanovení vo veci meritórne rozhodol.\nZároveň vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal\na akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozsudku\nv § 157 ods. 2 O.s.p. zodpovedá aj mimoriadnym dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,\nktorý v súvislosti s už vyššie citovaným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. júna\n2011 sp. zn. 4 Cdo 77/2010, v ktorom dovolací súd uviedol (o.i.), že skutkové zistenia, z ktorých\nvychádzali oba súdy nižšieho stupňa pri rozhodovaní, sú v prejednávanej veci postačujúce aj pre\nrozhodnutie dovolacieho súdu, s poukazom na ustanovenie § 243d ods. 1 veta druhá O.s.p. skonštatoval\nvecnú správnosť odvolaním napadnutého prvostupňového rozsudku, pričom v celom rozsahu, vrátane\nprávneho posúdenia veci, sa stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia. Preto, ak za tejto situácie sa\nodvolací súd obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, ktorú možnosť\nmu dáva zákon v ustanovení § 219 ods. 2 O.s.p., pričom v časti odôvodnenia svojho rozhodnutia aj\nuviedol, ako sa vysporiadal s otázkou výšky škody, a z kých dôvodov nemožno jeho rozhodnutie, podľa\nnázoru dovolacieho súdu, považovať za arbitrárne.\nV tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, v čom spočíva dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. b/\nO.s.p., t.j. že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.\nTakouto inou vadou konania je v zmysle konštantnej judikatúry súdov vadou konania, ktorá je (rovnako\nako vady konania uvedené v § 237 O.s.p.) spôsobená porušením procesných noriem upravujúcich\nobčianske súdne konanie. Medzi takéto vady patrí napr. skutočnosť, že rozhodnutie súdu vychádza z\nneúplného alebo nesprávne zisteného skutkového stavu z dôvodov, že súd pri vykonávaní dokazovania\nnepostupoval v súlade s príslušnými ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, že odvolací súd\nnepostupoval pri svojom rozhodovaní podľa § 213 O.s.p., že vo veci rozhodoval vecne nepríslušný súd\nprvého stupňa a odvolací súd v tomto smere jeho rozhodnutie nenapravil, že odvolací súd rozhodol o veci\nmeritórne, hoci mal správne odvolanie odmietnuť a podobne. Takouto inou vadou konania nie je však\nhodnotenie dôkazov súdmi, pokiaľ bolo vykonané v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami,\nako tomu bolo v preskúmavanej veci.\nZ vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie generálneho\nprokurátora Slovenskej republiky nepovažoval za dôvodné a preto ho podľa § 243b ods. 1 O.s.p. v\nspojení s § 243i ods. 2 O.s.p. zamietol.\nV dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti\nžalovanej, ktorá podala podnet na podanie mimoriadneho dovolania a ktorá úspech nemala (§ 148a\nods. 2 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal,\npretože si ich neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.\n\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}