{"guid": "88cd3709-5b59-4697-b931-ea15883ac958:be302a5f-324f-412a-aac9-51e891ac3f84", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:1112221257.1", "spisova_znacka": "6Cdo/292/2013", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/292/2013 z 17. 12. 2013", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 17. decembra 2013, sp. zn. 6Cdo/292/2013, ECLI:SK:NSSR:2013:1112221257.1", "identifikacne_cislo": "1112221257", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Ivan Machyniak", "sudca_id": 529, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-ivan-machyniak-529", "datum_vydania": "2013-12-17", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Rodinné právo", "Rodinné právo"], "podoblast": ["Starostlivosť o maloletých", "Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/119", "nazov": "predpis č. 119/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/119", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/119-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-237", "nazov": "§ 237 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-237", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-237"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-237"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/be302a5f-324f-412a-aac9-51e891ac3f84", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:1112221257.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1112221257.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1112221257.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Cdo/292/2013\n1112221257\n17. 12. 2013\nJUDr. Ivan Machyniak\nECLI:SK:NSSR:2013:1112221257.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci maloletých detí O. J., nar. XX. XX. XXXX a Y. J., nar.\nXX. XX. XXXX, štátna príslušnosť Talianskej aj Slovenskej republiky, zastúpené kolíznym opatrovníkom\nÚradom práce, sociálnych vecí a rodiny Galanta, Staničná 5, deti rodičov matky Y. T., bývajúcej J.,\nE., v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. PaedDr. Ivanom Pecníkom, PhD., advokátom v Bratislave,\nKarloveská 3154/32, a otca R. J., bývajúceho T., A., A., W., štátna príslušnosť Talianskej republiky,\nv dovolacom konaní zastúpeného Mgr. Zuzanou Zajíčkovou, advokátkou, v Bratislave, Dostojevského\nrad 17, o návrhu otca na nariadenie návratu maloletých deti do krajiny obvyklého pobytu, vedenej na\nOkresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 1 P 157/2012, o dovolaní matky proti uzneseniu Krajského súdu\nv Bratislave z 18. júna 2013, sp. zn. 11 CoP 156/2013, takto\nrozhodol:\nUznesenie Krajského súdu v Bratislave z 18. júna 2013, sp. zn. 11 CoP 156/2013 z r u š u j e vec mu\nv r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nOkresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvého stupňa“) uznesením z 31. októbra 2012, č. k. 1 P\n157/2012-357 nariadil návrat maloletej O. J., nar. XX. XX. XXXX a Y. J., nar. XX. XX. XXXX. do krajiny ich\nobvyklého pobytu do Talianskej republiky. Nariadil matke Y. T., aby vrátila maloletú O. J. a maloletú Y. J.\ndo Talianskej republiky do 15 dní od doručenia tohto uznesenia. Súčasne vyslovil, že ak matka maloleté\ndeti v súlade s uvedeným výrokom na územie Talianskej republiky nevráti, je otec R. J. oprávnený po\nuplynutí tejto lehoty maloletú O. J. a maloletú Y. J. prevziať za účelom ich vrátenia\ndo miesta\nobvyklého pobytu na územie Talianskej republiky. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov\nnemá právo na ich náhradu. Vychádzal zo zistenia, že maloleté deti mali pred ich premiestnením na\nSlovensko obvyklý pobyt v Taliansku (matka uvedenú skutočnosť ani nespochybňovala), že na základe\nrozsudku vydaného súdom v Taliansku, ktorý nadobudol právoplatnosť 21. decembra 2011, boli obe deti\nzverené do výlučnej osobnej starostlivosti otca, a že otec sa o ne staral približne od júna 2010 a výkon\nopatrovníckeho práva realizoval v súlade s uvedeným rozsudkom. Matka maloletých detí nemohla teda\nbez jeho súhlasu rozhodnúť o mieste pobytu maloletých detí, resp. o jeho zmene. Keďže otec so zmenou\nmiesta pobytu detí z Talianska na Slovensko nesúhlasil dospel k záveru, že opatrovnícke právo bolo zo\nstrany matky porušené a teda, že premiestnenie detí matkou\nna Slovensko bolo neoprávnené.\nNa obranu matky spočívajúcu v tom, že má lepšie schopnosti a podmienky na výchovu a starostlivosť o\ndeti, neprihliadol, lebo tieto skutočnosti boli predmetom hodnotenia príslušným súdom v Taliansku, ktorý\nrozhodoval o úprave práv a povinnosti rodičov k maloletým deťom. Okrem iného vychádzal aj zo správy\nkolízneho opatrovníka maloletých detí z 24. júla 2012, podľa ktorej z vyjadrenia matky vedia o tom, že\nmaloleté deti sú po fyzickej a psychickej stránke v poriadku, sú zdravé, a že matka nemá\ns\nnimi žiadne problémy. V súvislosti s okolnosťami, pre ktoré výnimočne nemusí byť návrat detí nariadený\nkonštatoval, že v konaní neboli zistené ani žiadne také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali existencii\nvážneho nebezpečenstva, že návrat do miesta obvyklého pobytu by deti vystavil fyzickej alebo duševnej\nujme, alebo by ich inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Návrhu otca, preto v celom rozsahu vyhovel\na nariadil návrat oboch maloletých detí do miesta obvyklého pobytu, ktorým je Taliansko. Vec právne\n\nposúdil podľa článku 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa článku 1, 12, 13 a 19 Dohovoru o\nobčianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu 25. októbra 1980 (ďalej\nlen „Dohovor“), podľa § 2 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom a\npoužil aj Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil s poukazom na\nustanovenie § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p. a ustanovenie 148 ods. 1 O. s. p.\nKrajský súd v Bratislave uznesením z 18. júna 2013, sp. zn. 11 CoP 156/2013 napadnuté uznesenie súdu\nprvého stupňa v spojení s opravným uznesením potvrdil, odvolanie otca odmietol a vyslovil, že žiaden\nz účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že\nsúd prvého stupňa vo veci vykonal potrebné dokazovanie, vyvodil z neho správne skutkové zistenia, vec\naj po právnej stránke správne posúdil a svoje rozhodnutie aj riadne zdôvodnil. Na potvrdenie správnosti\nrozsudku okresného súdu doplnil, že maloleté deti v čase premiestnenia mali obvyklý pobyt\nv\nTaliansku, pričom matka tým, že deti premiestnila na Slovensko neoprávnene, ich obvyklý pobyt na\nSlovensku týmto nezaložila. Nedôvodné sú preto námietky matky týkajúce sa obvyklého pobytu detí.\nK námietke matky, že deti neboli v konaní vypočuté uviedol, že právo dieťaťa vyjadriť samostatne svoj\nnázor patrí maloletému dieťaťu v rozsahu jeho schopností a rozumovej vyspelosti s ohľadom na jeho vek.\nČím je dieťa staršie, tým väčšia pozornosť má byť venovaná jeho názoru. Dieťa sa nemá chápať len\nako objekt, ale ako aktívny účastník tohto procesu. Toto stanovisko je zdôraznené aj tým, že mu zákon\nnepriznáva len práva, ale ukladá aj povinnosti. S týmto právom dieťaťa korešponduje povinnosť venovať\nnázoru dieťaťa náležitú pozornosť, ktorá je však obmedzená jeho vekom a rozumovou vyspelosťou.\nNázor dieťaťa je teda možné rešpektovať do tej miery, do akej miery je dieťa schopné posúdiť, či mu\nje vlastné rozhodnutie na prospech alebo nie. V posudzovanej veci išlo o deti\nv útlom veku, čo\nviedlo odvolací súd k názoru, že samostatne v tejto veci by názor vyjadriť nevedeli, a na tento názor\nby ani nebolo možné prihliadať. Výsluch detí, sa vzhľadom na ich vek a stupeň vyspelosti, preto javil\nako nevhodný. Doklady od psychológa, ktoré matka predložila hodnotil v tom zmysle, že problémy v\nsprávaní maloletých detí, na ktoré matka poukazuje, nemožno jednoznačne pripísať skutočnosti, že deti\nsa majú vrátiť späť do krajiny obvyklého pobytu, keď v tejto krajine tamojším súdom boli dôsledne všetky\npomery maloletých detí preskúmané. Považoval preto rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým nariadil\nnavrátenie maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu, za vecne správne.\nK odvolaniu\notca uviedol, že bolo podané po zákonom stanovenej 15-dňovej lehote. Jeho odvolanie preto podľa §\n218 ods. 1 písm. a/ O. s. p. ako oneskorene podané odmietol. Rozhodnutie o náhrade trov odvolacieho\nkonania odôvodnil s poukazom na ustanovenie\n§ 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 146\nods. 1 písm. a/ O. s. p.\nProti tomuto uzneseniu krajského súdu podala včas dovolanie matka. Navrhla napadnuté rozhodnutie\nodvolacieho súdu, a tiež súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie\nkonanie. Prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť dovolania matka odôvodňovala tým, že v konaní neboli\nvykonané všetky dôkazy, vykonanie ktorých bolo nevyhnutné pre posúdenie skutočností, či sú alebo\nnie sú dané dôvody\nna nariadenie\nnávratu,\nnajmä\nvýsluch\nmaloletých\ndetí, resp. skúmanie ich názoru iným vhodnejším spôsobom. Poukázala na to, že v zmysle ustálenej\njudikatúry nemusí byť stanovisko maloletých detí zisťované ich priamym výsluchom, ale tak možno urobiť\nprostredníctvom ustanoveného zástupcu maloletých deti. Z písomnej správy kolízneho opatrovníka z\n24. júla 2012 však nevyplývajú žiadne skutočnosti o názore maloletých detí\nk ich prípadnému\nnávratu do Talianska. Predmetná správa sa vôbec nezaoberá ani tým, aký vplyv na maloleté deti môže\nmať ich návrat do miesta obvyklého pobytu, najmä akej stresovej a psychickej náročnosti môžu byť\nvystavené a aké následky to môže zanechať\nna ich zdravom a riadnom vývine. V tejto\nsúvislosti znovu poukázala na lekársku správu\nz 19. 11. 2012 vypracovanú PhDr. Evou Jesenskou,\nklinickým psychológom, podľa ktorej maloletá O. nepriamo manifestuje svoj negatívny postoj k návratu\ndo Talianska a\nk odlúčeniu od matky. Vyslovila názor, že ak konajúce súdy nezisťovali\nnázor maloletých detí iným vhodným spôsobom (prostredníctvom kolízneho opatrovníka) porušili čl. 13\nDohovoru, § 43 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine, čl. 11 ods. 2 Nariadenia rady (ES)\nč.\n2201/2003, a teda porušili právo dieťaťa na spravodlivé súdne konanie. Matka ďalej namietala, že súdy\naj nevykonaním jej ďalších návrhov na doplnenie dokazovania, nezistili náležité skutočnosti rozhodujúce\npre posúdenie veci, najmä skutočnosti uvedené v čl. 13 Dohovoru. Vytýkala konajúcim súdom, že z\nhľadiska celkových sociálnych pomerov otca\nv Talianskej republike sa uspokojili so správami,\nktoré boli vydané v roku 2010, a ktoré boli v čase rozhodovania súdov neaktuálne. Odňatie možnosti\nkonať pred súdom videla aj\nv nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu,\nkeď v ňom chýbajú úvahy súdu o dôvodoch zamietnutia navrhovaných dôkazov, najmä vypracovania\n\nznaleckého psychologického posudku za účelom posúdenia vplyvu návratu maloletých detí do Talianskej\nrepubliky na ich psychiku. V tomto smere poukázala na skutočnosť, že k rozhodnutiu\no\nnavrátení detí do miesta ich obvyklého pobytu došlo až po roku a pol ich pobytu\nna\nSlovensku, kedy sa deti adaptovali na nové prostredie, navštevujú predškolské, resp. školské zariadenia\nv Slovenskej republike, a sú schopné komunikovať v slovenskom jazyku. Ich navrátenie do Talianskej\nrepubliky, by preto bolo v rozpore aj so zásadou rešpektovania najlepšieho záujmu dieťaťa, ktorú\nzakotvuje Dohovor i Nariadenie, a ktorá je postavená\nnad práva rodičov.\nOtec v písomnom vyjadrení k dovolaniu matky uviedol, že súdna prax nevykonanie dôkazov navrhnutých\núčastníkom konania nepovažuje za postup, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť pred súdom konať.\nPredloženie správy od psychológa až v odvolacom konaní považoval za neprípustné, keďže súdom\nbol dodržaný postup v zmysle § 120 ods. 4\nO. s. p. V súlade s názorom súdov nižších stupňov\nnepovažoval matkou navrhnuté dôkazy\nza potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Nie\nje pravdou ani to, že by súd rozhodol bez posúdenia komplexných informácií, lebo okrem starších správ\no pomeroch otca, mal aktuálne informácie, keďže na pojednávaní 05. októbra 2012 otca maloletých detí\nvypočul\nza prítomnosti matky a jej právneho zástupcu. Pokiaľ matka tvrdila, že nastali okolnosti\npodľa článku 13 ods. 2 Dohovoru, bolo na matke, aby tieto tvrdenia preukázala, pričom toto dôkazné\nbremeno neuniesla. Podľa otca za dĺžku celého súdneho konania je zodpovedná matka maloletých detí,\nktorá deti uniesla, a ktorá následne sťažuje odovzdanie detí otcovi.\nZa správny považoval názor\nkonajúcich súdov v otázke miesta obvyklého pobytu detí.\nNa záver zdôraznil, že rozhodnutia\no únosoch detí podľa Dohovoru smerujú výlučne\nk nastolenie „status quo“ a nie je účelom\nDohovoru, aby sa v konkrétnom prípade skúmal najlepší záujem dieťaťa. Navrhol preto, aby dovolací\nsúd dovolanie matky ako nedôvodné zamietol.\nKolízny opatrovník maloletých detí sa k dovolaniu matky nevyjadril.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení, že dovolanie bolo\npodané v lehote určenej v § 24 0 ods. 1 O. s. p. osobou oprávnenou na tento procesný úkon, skúmal\nďalej, či dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré možno podľa zákona týmto\nopravným prostriedkom napadnúť. Dospel pritom\nk záveru, že dovolanie je v danej veci\nprípustné a súčasne aj dôvodné pre vadu uvedenú\nv § 237 písm. f/ O. s. p.\nPodľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p., možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie\nodvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.\nObčiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu v\nustanoveniach § 237 a § 239 O. s. p.\nDovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je v prvom rade prípustné (a súčasne dôvodné) vtedy, ak\nje konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v § 237 O. s. p., ktoré spôsobujú, tzv. zmätočnosť\nrozhodnutia odvolacieho súdu. K týmto vadám prihliada dovolací súd z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1\nveta druhá O. s. p.). Keďže dovolateľka tvrdila, že konanie pred odvolacím súdom je postihnuté vadou\nuvedenou v § 237 písm. f/ O. s. p., dôraz kládol na skúmanie existencie žalobkyňou namietanej vady.\nPodľa § 237 písm. f/ O. s. p., je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa\núčastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať\npred súdom.\nPod odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. treba rozumieť taký\npostup súdu, ktorým znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho\nkonania procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a\nprávom chránených záujmov. Takýmto procesným právom účastníka je napr. byť predvolaný na súdne\npojednávanie, právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k\nnávrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali, a pod.\nSúdna prax zásadne nevykonanie dôkazu navrhnutého účastníkom nepovažuje\nza\npostup, ktorým sa odníma účastníkovi možnosť konať pred súdom. Účastníci sú totiž povinní dôkazy\nna preukázanie svojich tvrdení označiť, a o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov (prípadne takých, ktoré\nnie sú navrhované) budú vykonané, rozhoduje však súd. Výnimočne je ale možné aj nevykonanie\n\nnavrhnutého dôkazu účastníkom považovať za vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. a to najmä vtedy,\nak súd nevykoná taký účastníkom navrhnutý dôkaz, ktorého vykonanie je nevyhnutné pre rozhodnutie\nvo veci. Musí ísť teda o taký dôkaz, ktorý je spôsobilý dokázať skutočnosti majúce pre rozhodnutie\nvo veci podstatný (rozhodujúci) význam. Výsledkom nevykonania dôkazu v takomto prípade je totiž\nporušenie zásady rovnosti zbraní a princípu kontradiktórnosti občianskeho súdneho konania, a teda\npráva účastníka na spravodlivý súdny proces.\nPodľa dovolacieho súdu konanie pred odvolacím súdom je práve takouto vadou postihnuté.\nRozhodnutiu súdu vo veci samej musí predchádzať činnosť súdu zameraná\nna\nspoľahlivé zistenie skutkového stavu dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho\nkonania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, najmä garanciám\nobsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve\nna kontradiktórne konanie (I. ÚS 52/03). Pri\nrozhodovaní o návrate dieťaťa do iného zmluvného štátu musia súdy vychádzať zo starostlivo zisteného\nskutkového stavu, pričom musia dôkladne preveriť aj dôvody, ktoré by mohli eliminovať návrat dieťaťa\ndo miesta bydliska v inom členskom štáte osobitne v prípadoch, keď od neoprávneného premiestnenia\ndieťaťa uplynulo dlhšie časové obdobie. Uvedené dôvody musia byť zisťované a objasňované tak, aby\nposúdenie (ne)navrátenia dieťaťa nevychádzalo iba z vyjadrení produkovaných jedným účastníkom\nsúdneho konania (v konkrétnom prípade otca maloletých detí), ale\naby aj druhej strane\n(maloletým deťom a ich matke) bola poskytnutá súdna ochrana spočívajúca vo vytvorení podmienok na\nuplatnenie spravodlivej ochrany ich práv a oprávnených záujmov.\nČl. 13 Dohovoru upravuje prípady, kedy justičný orgán nemusí výnimočne nariadiť návrat dieťaťa\nneoprávnene premiestneného do iného zmluvného štátu. Justičný orgán tak môže urobiť aj vtedy, ak tu\nexistuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak\npriviedol do neznesiteľnej situácie. V tomto prípade sú pre rozhodnutie vo veci podstatné predovšetkým\nzistenia, ako sa dieťa adaptovalo na nové prostredie, a či by návrat dieťaťa (ne)predstavoval vážne\nriziko pre jeho ďalší vývoj. Ide teda o skutočnosti, ktoré sa bezprostredne dotýkajú dieťaťa. Pri ich\nposudzovaní, je preto potrebné, aby ich súd zisťoval prostredníctvom kolízneho opatrovníka, ktorý v\nkonaní\npred súdom háji záujmy maloletého dieťaťa. K týmto rozhodujúcim skutočnostiam,\nv tak citlivej veci, akou návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu nepochybne je, spravidla\nkolízneho opatrovníka vypočuje. Nepostačuje iba odkaz súdu na jeho písomnú správu, ktorá sa týmto\npodstatným otázkam vôbec nevenuje. Ak v priebehu konania dôjde k zmene v správaní sa maloletého\ndieťaťa, je potrebné aj za pomoci znalca z príslušného odboru zisťovať príčiny takejto zmeny, najmä s\ndôrazom na skutočnosť, či táto zmena (nie)je vyvolaná obavou až strachom dieťaťa z jeho možného\nnávratu do krajiny obvyklého pobytu.\nV zmysle citovaného článku Dohovoru môže justičný orgán odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy,\nak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné\nzohľadniť jeho názory. V takomto prípade podstatné pre rozhodnutie súdu je zistenie, že dieťa s návratom\ndo miesta obvyklého pobytu nesúhlasí. Súd môže jeho názor zisťovať, ak je s ohľadom na vek a\nrozumovú vyspelosť schopné samostatne ho vyjadriť, nielen jeho výsluchom na pojednávaní, ale aj\nprostredníctvom príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí, prípadne za pomoci znalca. Je len\nvecou súdu, ktorý\nzo spôsobov na zistenie názoru maloletého dieťaťa v konaní zvolí. V\ntejto súvislosti treba zdôrazniť, že aj vo veci neoprávneného premiestnenia dieťaťa do iného zmluvného\nštátu,\npri rozhodovaní o jeho návrate treba rešpektovať zásadu najlepšieho záujmu dieťaťa,\nktorú zakotvuje Dohovor i Nariadenie, a ktorá je postavená nad práva rodičov.\nV posudzovanej veci z obsahu spisu je zrejmé, že matka nesúhlasila s navrátením maloletej O. a\nmaloletej Y. do Talianskej republiky a v konaní uvádzala dôvody, pre ktoré by podľa jej názoru návrat\ndetí predstavoval vážne riziko pre ich ďalší vývoj. Odvolací súd, ktorý vo veci rozhodoval po uplynutí\njedného roku a štyroch mesiacov\nod premiestnenia detí matkou na Slovensko, mal\npreto zisťovať prostredníctvom kolízneho opatrovníka maloletých detí najmä to, ako sa deti adaptovali\nna nové prostredie, a či kolízny opatrovník zistil alebo nie skutočnosti, ktoré by predstavovali existenciu\nvážneho nebezpečenstva pre ďalší vývoj maloletých detí. Vzhľadom na predmet posudzovaného\nkonania, odvolací súd mal na pojednávaní k týmto podstatným otázkam kolízneho opatrovníka vypočuť.\nNepostačovalo, aby vychádzal iba z písomnej správy kolízneho opatrovníka z z 24. júla 2012, ktorá sa\nk týmto otázkam vôbec nevyjadrovala. Navyše, matka v priebehu odvolacieho konania tvrdila, že od\n\nnovembra 2012 (t. j. po rozhodnutí súdu prvého stupňa) sa správanie oboch maloletých detí výrazne\nzmenilo, o čom predložila vyjadrenia klinického psychológa PhDr. Evy Jesenskej z 19. 11. 2012 a z\n22. 11. 2012. Z obsahu týchto vyjadrení vyplýva, že deti sa v súčasnosti cítia byť ohrozené z možného\nodlúčenia od matky, čo sa premieta do neurotických foriem, čím podľa psychológa deti dávajú jasne\nnajavo, že matka je pre nich dôležitá, a že deti sa pri nej cítia v bezpečí. Podľa názoru dovolacieho súdu\nide o tak závažné skutočnosti, ktoré mali byť predmetom starostlivého skúmania, a to aj\nza\npomoci odborného posúdenia znalcom s dôrazom na zistenie, či táto zmena (ne)bola vyvolaná obavou\naž strachom detí z ich možného odlúčenia od matky návratom späť\ndo Talianskej republiky,\nktorá skutočnosť je podstatná pre rozhodnutie vo veci. Nebolo možné tieto skutočnosti obísť len tým, že\nmatkou uvedené problémy nemožno jednoznačne pripísať tomu, že deti sa majú vrátiť späť do krajiny\nobvyklého pobytu, ako to nesprávne urobil odvolací súd.\n\nZ obsahu spisu mal dovolací súd preukázané, že konajúce súdy nezisťovali názor maloletých detí, čo\nodvolací súd zdôvodnil tým, že išlo o deti v útlom veku, ktoré by nevedeli samostatne v tejto veci názor\nvyjadriť a preto výsluch detí, sa javil ako nevhodný. Odvolací súd k uvedenému názoru dospel sám, bez\npomoci odborného posúdenia, pričom si dostatočne neuvedomil, že názor detí je možné zisťovať nielen\nich výsluchom, ale aj prostredníctvom príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí. Správne mal\nodvolací súd najskôr za pomoci odborného posúdenia skúmať, či deti, najmä maloletá O., je s ohľadom\nna jej vek a stupeň vyspelosti schopná vyjadriť svoje potreby a priania a v kladnom prípade, či už za\npomoci znalca alebo kolízneho opatrovníka (bod 19 preambuly Nariadenia), zistiť jej vnútorný postoj\nk návratu do domácnosti otca. Iba naznačeným postupom bolo možné naplniť práva maloletej O. a\nmaloletej Y. vyplývajúce\nz Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaväzuje aj Slovenskú republiku, a\nz ktorého vyplýva pozitívny záväzok štátu urobiť opatrenia, prostredníctvom ktorých sa každému dieťaťu\nzabezpečí možnosť uplatniť svoje práva zaručené týmto dohovorom (II. ÚS 47/97).\nV okolnostiach danej veci dovolací súd vyhodnotil nevypočutie kolízneho opatrovníka maloletých detí\nk skutočnostiam podstatným pre rozhodnutie vo veci, nevykonanie dokazovania za pomoci odborného\nposúdenia znalcom na príčiny zmien v správaní sa maloletých detí a nevypočutie maloletých detí ako\núčastníkov konania, hoci aj prostredníctvom kolízneho opatrovníka za postup, ktorým bola maloletým\ndeťom odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Ide o vadu, ktorá zakladá\njednak prípustnosť dovolania, a je tiež dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie\nodvolacieho súdu zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou\nvadou, nemôže byť vecne správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky, preto rozsudok odvolacieho súdu\npodľa § 243b ods. 1, ods. 2 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nV novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania, a tiež dovolacieho konania (§\n243d ods. 1 veta tretia O. s. p.).\n\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11CoP/156/2013", "guid": "05e45e7c-8544-4b73-9d77-184b3d7666f7:761f5071-8b0d-4d44-bf83-8a2729787d12", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}