{"guid": "2713e1bc-e328-4e49-9505-aaf8e206fc5e:eba09923-19e5-4cf9-8d38-320c3b0e7121", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:1108216155.1", "spisova_znacka": "1MCdo/10/2011", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MCdo/10/2011 z 25. 3. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. marca 2013, sp. zn. 1MCdo/10/2011, ECLI:SK:NSSR:2013:1108216155.1", "identifikacne_cislo": "1108216155", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Bajánková", "sudca_id": 238, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-bajankova-238", "datum_vydania": "2013-03-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1961/135", "nazov": "zákon č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1961/135", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/135-1961"}, {"iri": "/SK/ZZ/1961/135/#paragraf-3d.odsek-5.pismeno-d", "nazov": "§ 3d ods. 5 písm. d) zákona č. 135/1961 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1961/135/#paragraf-3d.odsek-5.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/135-1961/paragraf-3d"}, {"iri": "/SK/ZZ/1996/315/#paragraf-40.odsek-1", "nazov": "§ 40 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1996/315/#paragraf-40.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/315-1996/paragraf-40"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1961/135#paragraf-3d", "/SK/ZZ/1996/315#paragraf-40"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/eba09923-19e5-4cf9-8d38-320c3b0e7121", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:1108216155.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1108216155.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1108216155.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1MCdo/10/2011\n1108216155\n25. 03. 2013\nJUDr. Jana Bajánková\nECLI:SK:NSSR:2013:1108216155.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej a\nčlenov senátu JUDr. Milana Deáka a JUDr. Viery Petríkovej, v právnej veci žalobcu Dopravného podniku\nBratislava, a.s., so sídlom v Bratislave, Olejkárska 1, proti žalovaným 1/ Ing. L. G., bytom S. č. XX, N.,\n2/ KERABEL s.r.o., ul. Márie Cibulkové č. 40, Praha 4, Nusle, Česká republika, o zaplatenie 92,94 Eur s\npríslušenstvom, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave z 18. januára 2011 sp.zn. 8 Co 126/2010, v časti výroku ktorým zmenil\nrozsudok Okresného súdu Bratislava I. z 03. septembra 2009 č.k. 7C 124/2008-100 takto\nrozhodol:\nRozsudok Krajského súdu v Bratislave z 18. januára 2011 sp. zn. 8 Co 126/2010 a rozsudok Okresného\nsúdu Bratislava I z 3. septembra 2009 č.k. 7 C 124/2008-100 vo výroku ktorým uložil odporcovi 2/\npovinnosť vyplatiť navrhovateľovi sumu 92.94 € a náhradu trov konania z r u š u j e a vec mu vracia\nOkresnému súdu Bratislave I v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nOkresný súd Bratislava I (súd prvého stupňa) rozsudkom z 3. septembra 2009 č.k.\n7C\n124/2008-100 uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne 92,94 €\nspolu s 8,5 %-ným úrokom z omeškania z dlžnej sumy ročne od\n10. októbra 2007 do\nzaplatenia a náhradu trov konania v sume 16,60 €, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým,\nže plnením jedného zo žalovaných zanikne povinnosť druhého z nich plniť v rozsahu poskytnutého\nplnenia. Pri rozhodovaní o veci samej vychádzal z toho, že žalovaný 1/ bol vodičom a žalovaný 2/\nvlastníkom osobného motorového vozidla, ktoré bolo dňa 2. októbra 2007 žalobcom odtiahnuté, pretože\nbolo ponechané na mieste, kde je zastavenie a státie zakázané. V súvislosti s odstránením vozidla vznikli\nžalobcovi náklady, ktoré sú žalovaní povinní nahradiť. Nepovažoval za opodstatnenú obranu žalovaných,\nže žalobca nie je v danej veci aktívne legitimovaný, keďže nebol založený alebo zriadený za účelom\nsprávy pozemných komunikácií vo vlastníctve Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy. K tomu\nuviedol, že správca komunikácie, z ktorej vozidlo bolo odstránené, dňa\n1. júna 2005 poveril žalobcu\n„výkonom služby odťahovania motorových vozidiel“. Toto poverenie neodporuje platnej právnej úprave.\nDo predmetu činnosti žalobcu, ktorého jediným akcionárom je Hlavné mesto Slovenskej republiky\nBratislava, patrí po zmene jeho stanov aj vykonávanie odťahovacej služby. Pri stanovení rozsahu\nnáhrady za odstránenie vozidla vychádzal súd prvého stupňa z predloženého znaleckého posudku\nč. 9/2007, vypracovaného Ekonomickou univerzitou v Bratislave, Inštitúte ekonomického znalectva a\nexpertíz pri Centre ďalšieho vzdelávania, podaného „vo veci stanovenia kalkulácie odťahovej služby\npre účely súdneho konania za obdobie roka 2008“.\nKrajský súd v Bratislave (odvolací súd) rozsudkom zo 18. januára 2011 sp.zn.\n8Co 126/2010\nnapadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalovaný 2/ je povinný zaplatiť navrhovateľovi\nsumu 92,94-€ a náhradu trov celého konania\n\nvo výške 16,60 €, to všetko do troch dní. Vo zvyšku návrh voči žalovanému 2/ zamietol. Návrh\nvoči žalovanému 1/ zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žalobca je povinný zaplatiť\nžalovanému 1/ náhradu trov celého konania vo výške 179,65 Eur k rukám advokáta JUDr. Dušana\nRepáka, do troch dní. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa sa v danom\nprípade správne vysporiadal s aktívnou legitimáciou žalobcu. Odvolací súd, zhodne so záverom\nsúdu prvého stupňa, dovodil, že žalobca bol založený Hlavným mestom SR Bratislava (obcou),\nktoré je správcom komunikácií na území mesta Bratislavy, a predmetom jeho činnosti zapísaným\nv obchodnom registri je aj odťahovacia služba, a to bez právneho významu, či uvedený predmet\nčinnosti bol zapísaný už pri jeho založení, prípadne neskôr, keď podstatnou je len skutočnosť, že\nuvedený predmet činnosti vykonával ako dovolený v čase odtiahnutia predmetného vozidla dňa 2.\noktóbra 2007. Nedôvodná je preto argumentácia žalovaných, že išlo len o doplnenie (rozšírenie)\nďalšieho predmetu podnikateľskej činnosti navrhovateľa, ale nie o založenie alebo zriadenie právnickej\nosoby za účelom vykonávania správy pozemných komunikácií a rovnako je právne irelevantná ich\nobrana v tom, že predmet činnosti žalobcu bol zmenený jeho akcionárom a nie obcou, keďže obec\n(Hlavné mesto SR Bratislava) je 100% vlastníkom (akcionárom) navrhovateľa. Neobstojí ani námietka\nodporcov, že rozšírenie živnostenského oprávnenia o odťahovaciu službu a prevádzkovanie parkoviska\nnemožno považovať za správu pozemných komunikácií vzhľadom na rozdielnosť týchto pojmov. Podľa\nnázoru odvolacieho súdu je postačujúce, keď takto vymedzený predmet živnosti (odťahovacia služba)\nkorešponduje s ust. § 40 zákona č.315/1996 Z.z. a zodpovedá tak v ňom vymedzenej činnosti správcu\nodstraňovať vozidlá cestnej premávky, ako jednu z jeho viacerých činností na úseku správy pozemných\nkomunikácií. V otázke nákladov za odťah uviedol, že možno prisvedčiť argumentácii žalovaných\nvtom, že správca komunikácie môže požadovať iba náklady, ktoré boli skutočne, preukázateľne a\npriamo vynaložené na odstránenie vozidla v konkrétnom prípade. Výška týchto nákladov bude teda v\nkaždom jednotlivom prípade odstránenia vozidla individuálna a bude závislá od vzdialenosti z miesta,\nz ktorého sa odstránenie uskutočňuje, do miesta, kam sa vozidlo odstraňuje a tiež od dopravných\ntechnológií a prostriedkov, ktoré sú na odstránenie použité. Predloženým znaleckým posudkom č.\n9/2007, vypracovaným Ekonomickou univerzitou v Bratislave, žalobca dostatočne preukázal, že na\nskutočných (finančných) nákladoch na odťah jedného vozidla v roku 2006 vynaložil (v priemere) sumu\n2.815,- Sk, pričom navrhovateľ si v konaní uplatňoval len zaplatenie nákladov v sume 2.800,-Sk. Hoci\nbol sporný odťah vykonaný v roku 2007, odvolací súd považoval predložený listinný dôkaz v podobe\nznaleckého posudku č. 9/2007 za relevantný a spoľahlivý podklad pre stanovenie výšky nákladov,\nkeď údaje o skutočných nákladoch na odťahy všetkých vozidiel v roku 2006, považoval odvolací súd\nza použiteľné aj pre objektívne stanovenie výšky nákladov za jeden odťah vykonaný v roku 2007,\nvzhľadom na to, že v čase odťahu 2.októbra 2007 ešte neboli známe všetky náklady na odťah vozidiel\nvynaložených žalobcom v roku 2007 pre stanovenie konkrétnej výšky nákladov pripadajúcich na odťah\njedného vozidla v roku 2007. Žalovaný neuviedli žiadne konkrétne námietky voči jednotlivým položkám\ncelkových nákladov a ich skutočnej výške uvádzanými v znaleckému posudku a netvrdili ani žiadne\nrelevantné skutočnosti, pre ktoré by mali byť náklady v roku 2007 pripadajúce na odťah jedného vozidla\nmenšie ako bola suma uplatňovaná v tomto konaní. Žalovaný síce odmietli paušálne určenie nákladov na\nvýkon núteného odťahu vozidla, ale sami neuviedli ako a na základe akých konkrétnych údajov by sa mali\ntieto individuálne náklady na odťah sporného vozidla v konaní objektivizovať. Paušálne určenie nákladov\ntiež vychádza z kalkulácie konkrétnych nákladov, špecifikovaných čo do druhu a výšky, vzniknutých v\ndanom období v priamej príčinnej súvislosti s odťahom všetkých vozidiel a odzrkadľuje tak skutočné\nnáklady priemerne pripadajúce na odťah jedného motorového vozidla. Pokiaľ by aj výška nákladov\nnebola dostatočne podložená kalkuláciou všetkých nákladov a keďže individuálnu výšku nákladov na\nodťah sporného vozidla by bolo možné určiť len s nepomernými ťažkosťami (kedy by náklady spojené\ns exaktným zisťovaním objektívnej výšky individuálnych nákladov boli neúmerné výške vymáhanej\npohľadávky), bolo by ju možné určiť v súlade s ust. § 136 O.s.p. úvahou súdu, ktorá by nemohla\nvychádzať z ľubovôle súdu, ale rovnako by musela mať podklad v konkrétnych poznatkoch súdu a z\nnich logicky vyplývať, a teda z kalkulácie nákladov priemerne pripadajúcich na jeden odťah vozidla\nstanovenej pomerom medzi celkovými zistenými nákladmi a počtom odtiahnutých vozidiel, ktoré sa\nskutočným individuálnym nákladom na odťah sporného vozidla najviac približujú.\nProti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 18. januára 2011 sp.zn. 8 Co 126/2010, v časti výroku\nktorým zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava I. z 03. septembra 2009 č.k. 7C 124/2008-100\npodal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej aj ako „dovolateľ“) mimoriadne dovolanie.\nUviedol, že tak robí na podnet žalovaného 2/, pretože napadnutými rozhodnutiami bol porušený\nzákon, pričom ochranu práv a zákonom chránených záujmov tohto účastníka konania nie je možné\n\ndosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Navrhol napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť súdu prvého\nstupňa na ďalšie konanie. Mimoriadne dovolanie odôvodnil dôvodmi podľa § 243f ods. 1 písm. b/ a c/\nO.s.p. Podľa dovolateľa nesprávne právne posúdenie veci spočíva najmä v tom, že súdy nesprávne\nposúdili otázku vecnej legitimácie žalobcu ako aj „hmotnoprávne podmienky pre priznanie úspechu“\nžalobcu. K tomu uviedol: „Súdy považovali za preukázané, že navrhovateľ je právnickou osobou\nzriadenou Hlavným mestom Slovenskej republiky Bratislavou ako správcom komunikácie, a ako takého,\nnavrhovateľa považovali za subjekt oprávnený na odstránenie vozidla. Tieto skutočnosti sú však iba\ntvrdené navrhovateľom v návrhu, ale listinné dôkazy tomu nenasvedčujú. Z návrhu a z predložených\nlistinných dôkazov vyplýva, že navrhovateľ bol Hlavným mestom Slovenskej republiky Bratislavou\npoverený na odstraňovanie vozidiel. Je však vecou právneho posúdenia, či toto poverenie je platné\na teda, či navrhovateľ na základe poverenia mohol získať, resp. získal oprávnenie na výkon verejnej\nmoci - na odstraňovanie vozidiel v prípadoch predpokladaných zákonom. Otázku, či správca cesty\nmôže preniesť oprávnenie odstrániť vozidlo z komunikácie na iný subjekt, je potrebné v prvom rade\nposúdiť z pohľadu, či na jej riešenie dopadá aplikácia § 3d ods. 5 písm. d/ cestného zákona. Uvedené\nustanovenie určuje, kto je správca cesty. Týmto subjektom môže byť obec alebo ňou zriadená alebo\nzaložená právnická osoba. Obsahom uvedeného ustanovenia nie je úprava rozdelenia jednotlivých\noprávnení správcu cesty medzi viaceré subjekty navzájom. Inými slovami, uvedené ustanovenie sa\nvôbec netýka riešenia postupu, kedy obec ako správca cesty hodlá určité oprávnenie správcu cesty\n(avšak nie všetky oprávnenia) preniesť na iný subjekt a sama pritom zostať správcom cesty (takýto\npostup nie je dovolený ani inými právnymi predpismi). Tým, že súdy toto ustanovenie aplikovali na\nskutkový stav, vec nesprávne právne posúdili. Aplikácia uvedeného ustanovenia dopadá iba na tie\nprípady, kedy pre vymedzené komunikácie a/ obec nevykoná prípustný prenos (všetkých) právomocí na\niný subjekt, a teda obec je správcom cesty, alebo b/ obec rozhodne, že správu cesty vykonávať nebude a\nže výkon (všetkých) práv a povinností správcu cesty prenesie na ňou zriadenú alebo založenú právnickú\nosobu. Gramatickým výkladom dospejeme k záveru, že prenos právomocí správcu cesty nie je možný\nna obchodnú spoločnosť už existujúcu, ale výlučne na obchodnú spoločnosť založenú osobitne iba na\ntento účel. V opačnom prípade by požiadavka zákonodarcu vyjadrená slovami „osobu ňou založenú“\nnemala opodstatnenie. Z povahy veci ďalej vyplýva, že účel založenia právnickej osoby musí byť výlučný,\nnemôže ísť o právnickú osobu, ktorá je založená súčasne aj za iným účelom, napríklad za účelom\npodnikania. Z výpisu z obchodného registra navrhovateľa (č.l. 17-19) a zakladateľskej listiny\nz\n23. decembra 1993 (č.l. 20-22) je zrejmé, že obchodná spoločnosť Dopravný podnik Bratislava, a.s.,\nbola pôvodne založená na iný účel, než za účelom správy pozemných komunikácií. Navrhovateľ preto\nnie je spôsobilým subjektom na to, aby vykonával správu cesty (aby na neho boli prenesené všetky\npráva a povinnosti správcu cesty), nakoľko na takýto účel nebol založený a účelom jeho založenia bolo\npredovšetkým prevádzkovanie mestskej hromadnej dopravy. Hlavný a podstatný argument pre vylúčenie\naplikácie citovaného ustanovenia na daný skutkový stav je však v tom, že toto ustanovenie nedovoľuje,\naby výkon práv a povinností správcu cesty bol zverený súčasne viacerým osobám alebo rozdelený\nmedzi viaceré osoby, teda aby správcom cesty boli viaceré osoby súčasne. Ustanovenia zákona o\nzverení týchto práv a povinností verejnej povahy určeným subjektom sú kogentnej povahy. Z toho\nvyplýva záver, že ak je správcom komunikácie Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava (a contrario\nsprávcom cesty nie je navrhovateľ), potom výlučne Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, a nie\nnavrhovateľ, bolo oprávnené aj odstrániť predmetné vozidlo z komunikácie. Odhliadnuc od subjektov\nuvedených v § 3d ods. 5 písm. d/ cestného zákona, v danej veci je potrebné vychádzať všeobecne aj z\ntoho, či právny poriadok Slovenskej republiky vôbec dovoľuje, aby správca cesty preniesol predmetné\noprávnenie verejnoprávneho charakteru na akýkoľvek iný subjekt. Som toho názoru, že takáto právna\nnorma neexistuje. Ak teda Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava poverilo navrhovateľa na\nodstraňovanie motorových vozidiel, toto poverenie je nutné považovať za neplatné a navrhovateľ\nna základe neho nemohol získať oprávnenie na výkon verejnej moci na odstraňovanie vozidiel z\nkomunikácie. K tejto otázke zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky právny názor už v rozsudku z 26.\nfebruára 2004 č. k. 3 Cdo 70/03. Správca cesty nie je oprávnený preniesť oprávnenie na odstránenie\nvozidla komunikácie, ktoré mu je zverené ustanovením § 40 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z. z. na žiadny\niný subjekt. Obec môže iba založiť alebo zriadiť právnickú osobu, na ktorú prenesie všetky práva a\npovinnosti správcu cesty a v takom prípade oprávnenia správcu cesty v plnom rozsahu získa zriadená\nalebo založená právnická osoba. To však nie je daný prípad. V tomto prípade však vozidlo nebolo\nodstránené (odtiahnuté) správcom komunikácie, ani subjektom, ktorý by bol na to oprávnený v zmysle\n§ 40 ods. 1, 4 zákona č. 315/1996 Z. z. v spojení s § 3d ods. 5 písm. d/ cestného zákona. Navrhovateľ\nvykonal odstránenie (odtiahnutie) vozidla v rozpore so zákonom, pretože na to nebol oprávnený, resp.\nsúdy mali vyhodnotiť poverenie hlavného mesta ako neplatné,\npre nemožnosť takéhoto poverenia\n\npriamo zo zákona. Navrhovateľ sa z uvedených dôvodov nemôže úspešne domáhať voči odporcom\nnáhrady nákladov súvisiacich s odstránením vozidla (išlo by o plnenie bez právneho dôvodu) a preto\nnávrh mal byť zamietnutý.“\nPodľa dovolateľa súdy zaťažili svoje konanie aj tzv. inou vadou. Pri rozhodovaní o rozsahu plnenia\nžalovaných akceptovali znalecký posudok Inštitútu ekonomického znalectva a expertíz pri Centre\nďalšieho vzdelávania Ekonomickej univerzity v Bratislave\nč. 9/2007 bez toho, aby žalobca preukázal\nvýšku skutočných nákladov na odstránenie vozidla žalovaných. K tomu uviedol: „Výška nároku (nielen\njeho právny základ) bola medzi účastníkmi sporná. Jediný dôkaz na preukázanie spornej výšky nároku\nnavrhol žalobca, a to dôkaz citovaným znaleckým posudkom. Súd bol povinný najskôr vyhodnotiť\nznalecký posudok z pohľadu, či spĺňa kritérium prípustnosti vyjadrené v § 125 OSP, teda či ide o\ntaký prostriedok, ktorým možno zistiť „stav veci\". Stavom veci sa rozumie skutočnosť medzi stranami\nsporná. V konkrétnom prípade sa mali konajúce súdy najskôr zaoberať otázkou, či predložený znalecký\nposudok je takým prostriedkom, ktorý osvedčuje, preukazuje alebo inak vypovedá o tom, že tvrdenie\nžalobcu o výške jeho nákladov za odtiahnutie vozidla je pravdivé. Takéto hodnotenie súdmi vykonané\nnebolo. Znalecký posudok pravdivosť tvrdení žalobcu vôbec ničím nepreukazuje, nevypovedá o tom,\nči sú tvrdenia žalobcu pravdivé. Znalecký posudok hovorí iba o tom, že znalcovi boli predložené\nekonomické údaje žalobcu samotným žalobcom, ktorých dôveryhodnosť a účelnosť znalec nepreveroval\na neskúmal. Znalec potom tieto údaje spočítal (spočítal položky, ktoré žalobca označil ako náklady) a\nvydelil počtom odťahov uskutočnených v jednom roku. Počet odťahov v jednom roku znalec neoveroval,\nvychádzal z údajov žalobcu. Znalecká činnosť spočívala v matematických operáciách sčítania a delenia,\nčo sú operácie, ktoré je schopné uskutočniť súd sám. Znalecká činnosť nespočívala ani v overení\npravosti údajov, ani v overení účelnosti tvrdených nákladov, ani v odbornom porovnaní dôvodnosti\nnákladov s inými subjektmi. Inými slovami, výpovedná hodnota znaleckého posudku je taká istá, ako\nkeby žalobca na pojednávaní tvrdil, že v určitom roku mal určité položkovité náklady na vykonanie\nurčitého počtu odťahov, pričom tieto tvrdenia by žalovaný poprel, avšak súd by následne žalobcom\ntvrdené a žalovaným popreté položky spočítal a vydelil počtom odťahov. Skutkový záver súdov o výške\nvynaložených nákladov žalobcu teda nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní. Konajúce súdy\ntým zaťažili konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie veci.“\nŽalobca navrhol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby mimoriadne dovolanie „neakceptoval“.\nOkrem iného uviedol, že argumentácia dovolateľa v mimoriadnom opravnom prostriedku nemá oporu v\nplatnej právnej úprave a jej akceptácia by v mnohých prípadoch viedla v praxi k nemožnosti realizácie\npríslušných ustanovení o odstraňovaní vozidiel, nehovoriac o tom, že odôvodnenie mimoriadneho\ndovolania je v rozpore aj s niektorými ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd príslušný rozhodnúť o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods.\n3 Občianskeho súdneho poriadku, zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov - ďalej len\n„O.s.p.“), po zistení, že mimoriadne dovolanie bolo podané včas osobou oprávnenou na tento opravný\nprostriedok (§ 243g O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania, keďže jeho\nnariadenie nepovažoval za potrebné (§ 243a ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) a dospel k\nzáveru, že mimoriadnym dovolaním napadnuté rozhodnutia súdov treba zrušiť.\nV zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu\nza podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je\npostihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní\nuplatnenými dôvodmi. Obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv.\ninými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1, druhá veta\nO.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich\ndovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.\nPlniac si vyššie uvedené povinnosti dovolací súd sa preto predovšetkým zaoberal otázkou, či konanie\nv tejto právnej veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných\nv § 237 písm. a/ až g/ O.s.p.\n(t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť\núčastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku\nveci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie\nkonania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka\n\npred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným).\nPreskúmaním veci nezistil, že by konanie súdov bolo takouto vadou postihnuté. Takouto vadou konania\nnapokon neodôvodňuje svoj mimoriadny opravný prostriedok ani dovolateľ.\nSo zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1, druhá veta O.s.p., dovolací súd rovnako z úradnej moci\nskúmal, či v konaní nedošlo k tzv. inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci. O vadu tejto povahy ide najmä vtedy, keď súd skutkové závery, z ktorých vyvodil\nsvoje právne závery, založil na výsledkoch dokazovania, ktoré nebolo vykonané v súlade so zákonnými\nustanoveniami upravujúcimi spôsob vykonania dokazovania určitým dôkazným prostriedkom alebo že\njeho skutkové závery sú v rozpore s tým, čo vyšlo za konania najavo. Dovolací súd dospel k záveru, že\nv konaní na súdoch oboch nižších stupňov nedošlo ani k vade uvedenej povahy.\nPokiaľ dovolateľ tvrdí, že konanie súdov má tzv. inú vadu spočívajúcu v tom, že\npri ustálení\nrozsahu náhrady nákladov odstránenia vozidla žalovaných súdy akceptovali znalecký posudok Inštitútu\nekonomického znalectva a expertíz pri Centre ďalšieho vzdelávania Ekonomickej univerzity v Bratislave\nč. 9/2007, z určujúceho - obsahového - hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany dovolateľa\no námietku tzv. inej vady konania, ale o námietku inú, ktorú dovolateľ uvádza vo väzbe na otázku\nzákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov. Dovolateľ tu v skutočnosti tvrdí vadu pri výklade\nustanovenia § 40 ods. 4, resp. 5 zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách\nv znení platnom v čase odtiahnutia motorového vozidla (ďalej len „zákon\nč. 315/1996 Z. z.“), teda\nvadu pri právnom posúdení veci (posúdenie toho, čo treba považovať za náklady odstránenia vozidla v\nzmysle uvedeného ustanovenia, je posúdenie otázky právnej).\nDovolací súd pri skúmaní opodstatnenosti tohto dovolacieho dôvodu dospel k záveru, že dovolateľ\ndôvodne vytýka súdom nižších stupňov, že otázku nákladov odstránenia vozidla žalovaných posúdili\nnesprávne.\nUstanovenie § 40 zákona č. 315/1996 Z. z. v každom prípade (t.j. v odsekoch 4 a 5) predpokladá\nodtiahnutie vozidla ponechaného na mieste, kde je zastavenie alebo státie zakázané, na náklady jeho\nprevádzkovateľa. Pretože výška týchto nákladov je individuálna\nv každom jednotlivom prípade\nodtiahnutia toho-ktorého vozidla (závisí od vzdialenosti miesta, z ktorého sa odtiahnutie uskutočňuje,\ntechnológií a prostriedkov, ktoré sú použité\nna odtiahnutie a pod.), nemožno v žiadnom prípade za\nrozsah týchto nákladov považovať \"výslednú kalkuláciu nákladov na odťah jedného motorového vozidla\nv roku 2006\" urobenú znalcom v roku 2007, ale je potrebné zisťovať individuálne náklady, ktoré boli\nskutočne, preukázateľne a v konkrétnom prípade priamo vynaložené na odstránenie vozidla (viď napr.\nrozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 108/01).\nNa základe uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdov nižších stupňov v otázke\nurčenia nákladov odstránenia motorového vozidla žalovaných spočívajú\nna nesprávnom právnom\nposúdení veci, ktorá vada potom viedla k tomu, že súdy si pre riadne posúdenie tejto otázky nezadovážili\ndostatočný skutkový podklad.\nNemožno však prisvedčiť ďalšej argumentácii dovolateľa spochybňujúcej aktívnu vecnú legitimáciu\nžalobcu v preskúmavanej právnej veci.\nDovolateľ gramatickým výkladom ustanovení § 40 ods. 1, 4 písm. a/ a 5 zákona\nč. 315/1996 Z. z. a §\n3d ods. 5 písm. d/ zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení platnom\nv čase odtiahnutia motorového vozidla (ďalej len „zákon\nč. 135/1961 Zb.“) dochádza k záveru o\nneplatnosti poverenia z 15. decembra 2005 udeleného primátorom Hlavného mesta Slovenskej republiky\nBratislava žalobcovi na odťahovanie motorových vozidiel na území mesta a nedostatku oprávnenia\nžalobcu na výkon tejto činnosti. Jeho čiastkové závery, z ktorých pri tom vychádza, možno zhrnúť takto:\n1/súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky nie je právna norma, ktorá by dovoľovala, aby obec\n(mesto) ako správca cesty preniesla svoje oprávnenia majúce verejnoprávny charakter na „akýkoľvek“\niný subjekt; obec môže preniesť svoje práva a povinnosti iba na ňou výlučne na výkon správy ciest\nzaloženú alebo zriadenú právnickú osobu (za podmienok pod 2.a 3.),\n\n2/obec nemôže preniesť svoje oprávnenia pri správe ciest na už existujúcu právnickú osobu (hoci aj\nňou skôr založenú),\n3/obec môže preniesť svoje oprávnenia pri správe ciest na právnickú osobu (ňou\nzaloženú alebo zriadenú) len ako celok.\n\nna tento účel\n\nNa tomto mieste považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že je neakceptovateľným momentom\naplikácie práva taká jeho realizácia, ktorá vychádza výlučne z rigorózneho jazykového výkladu\ndotknutých ustanovení. Jazykový výklad je len počiatočným spôsobom prístupu k aplikácii právnej\nnormy; je len východiskom\npre objasnenie a ujasnenie si jeho obsahu a účelu, k čomu ostane\nslúži celý rad ďalších postupov, ako je výklad logický, systematický, výklad e ratione legis a pod. Súd\nteda nie je absolútne viazaný iba doslovným znením zákonných ustanovení, ale môže (a v niektorých\nprípadoch musí), ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý\nz princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku,\nho vyložiť tak, aby závery jeho výkladu boli vo všeobecnosti akceptovateľné a objektívne realizovateľné,\ninak povedané, aby súd nedospel k výkladu, ktorý význam a účel normy naostatok poprie a sťaží alebo\ndokonca znemožní jej realizáciu.\nV preskúmavanej veci išlo o aplikáciu ustanovenia § 3d ods. 5 písm. d/ zákona\nč. 135/1961\nZb. v spojení s ustanovením § 40 ods. 1, resp. ods. 4 písm. a/ a 5/ zákona\nč. 315/1996\nZ.z., a z nej vychádzajúce posúdenie, či žalobcom uskutočnené odstránenie motorového vozidla\nžalovaných bolo možné považovať za odstránenie vozidla vykonané\nna toto konanie legitimovaným\nsubjektom (mimoriadne dovolanie nepovažuje za sporné, že správcom komunikácie, z ktorej bolo\nvozidlo žalovaných odstránené, je Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, ani to, že vozidlo bolo\nodstránené za podmienok ustanovených v § 40 ods. 1, 4 písm. a/ a ods. 5 zákona č. 315/1996 Z.z. a\nani pasívnu legitimáciu žalovaných).\nPodľa spisu súdu prvého stupňa vedeného v preskúmavenej veci a Obchodného registra Okresného\nsúdu Bratislava I, oddiel: Sa, vložka číslo: 607/B, bol žalobca založený zakladateľskou listinou vo forme\nnotárskej zápisnice č. N 508/93, Nz 499/93 z 12. decembra 1993 napísanej notárkou JUDr Helenou\nHrušovskou, v súlade s príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka, živnostenským listom č. ŽO\n1049/1994/So a koncesnou listinou\nč. ŽO 796/1991/So, vydanými Obvodným úradom Bratislava 1.\nZakladateľom žalobcu je Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava. Zakladateľ uznesením svojho\nmestského zastupiteľstva č. 597/2005 z 27. januára 2005 schválil zmenu stanov žalobcu v predmete\nčinnosti tak, že do neho bude patriť aj „odťahovacia služba“. Táto zmena stanov žalobcu (rozšírenie\npredmetu podnikania) bola zapísaná do podnikového registra.\nZ uvedeného podľa dovolacieho súdu vyplýva, že žalobca, ktorý odstránil vozidlo žalovaných, bol\nzaložený Hlavným mestom Slovenskej republiky Bratislava, správcom miestnej komunikácie, z ktorej\nvozidlo bolo odstránené. V preskúmavanej veci teda nejde\no situáciu analogickú situácii riešenej v\nrozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. februára 2004 sp.zn. 3 Cdo 70/03, v ktorom sa\nposudzovala otázka zmluvného prenesenia výkonu oprávnení správcu cesty, vystupujúceho ako orgán\nverejnej moci (správy), na iný, správcom cesty nezaložený alebo zriadený subjekt, ale o prenesenie\noprávnení správcu cesty na subjekt ním založený, čo uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky nevylučuje, práve naopak, výslovne pripúšťa.\nDovolací súd nepovažuje za opodstatnenú námietku dovolateľa, že nie je zákonom dovolané, aby obec\npreniesla svoje práva a povinnosti pri správe ciest na už existujúci, hoci aj ňou založený, subjekt, resp.\naby na iný subjekt preniesol iba časť svojich oprávnení. Z ustanovení § 3d ods. 5 písm. d/ zákona č.\n135/1961 Zb. a § 40 ods. 1, resp. 4 písm. a/ zákona č. 315/1996 Z.z. nevyplýva expressis verbis záver,\nže by správca komunikácie nemohol preniesť na ním zriadenú právnickú osobu len časť oprávnení pri\nspráve komunikácie, ani to, že by tak nemohol urobiť na ním už skôr zriadený alebo založený subjekt.\nTaké obmedzenia pri výkone správy ciest zákon alebo medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská\nrepublika viazaná, neukladajú (čl. 67 ods. 2, 3 Ústavy Slovenskej republiky).\nTvrdenie dovolateľa v jeho mimoriadnom dovolaní tak bez ďalšieho nemá reálny logický základ, ktorý\nby mohol byť spájaný s následkami tam uvedenými, a to v neplatnosti poverenia z 15. decembra\n\n2005 udeleného primátorom Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava žalobcovi na odťahovanie\nmotorových vozidiel na území mesta a nedostatku oprávnenia žalobcu na výkon tejto činnosti.\nVýklad prezentovaný dovolateľom by mohol viesť v niektorých prípadoch k popretiu práv správcu\nkomunikácie a k nemožnosti aplikácie ustanovení § 3d ods. 5 písm. d/ zákona\nč. 135/1961 Zb. a §\n40 ods. 1, resp. 4 písm. a/, 5 zákona č. 315/1996 Z.z. (teraz platia ustanovenia § 43 zákona č. 8/2009\nZ.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov).\nSprávnosť takéhoto nazerania vec preskúmavajúceho senátu dovolacieho súdu\nna\nproblematiku oprávnení subjektov pri odstraňovaní motorových vozidiel podľa dovolacieho súdu\npotvrdzuje i nasledovné:\nNálezom Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.\nIII. ÚS 2/01-29 zo\n16. októbra 2001 rozhodol o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania\no súlade všeobecne záväzného nariadenia Mesta Spišská Nová Ves č. 4/99, ktorým sa upravuje státie,\nparkovanie a odťahovanie motorových vozidiel\nna území mesta s čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods.\n1, čl. 59 ods. 2 a s čl. 71 ods. 2 ústavy, s § 6 ods. 1 druhou vetou zákona Slovenskej národnej rady\nč. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, s § 1 ods. 1 a s § 2 ods. 1, 3 a\nzákona Slovenskej národnej rady\nč. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch v znení neskorších\npredpisov a s § 22 ods. 1 a s § 24 ods. 1 a 2 zákona č. 315/1996 Z. z. (v znení neskorších predpisov). V\ntomto náleze ústavný súd riešil okrem iných aj otázku odťahovania motorových vozidiel podnikateľským\nsubjektom. V odôvodnení tohto nálezu ústavného súdu sa okrem iného uvádza: „Keďže generálny\nprokurátor vo svojom návrhu neuviedol, ktoré konkrétne ustanovenia VZN nie sú\nv súlade s ktorými\nním vymenovanými ustanoveniami ústavy a zákonov, skúmal ústavný súd ústavnosť a zákonnosť\nvšetkých ustanovení VZN jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti, ale iba vzhľadom na ustanovenia ústavy\na zákonov uvedené v návrhu. (...) Článok 26 VZN umožňuje Mestu S. zabezpečiť odtiahnutie vozidla\nprostredníctvom podnikateľského subjektu. Nie je\nv rozpore s ustanoveniami právnych predpisov\nuvádzanými v návrhu.“\nNálezom č.k. III. ÚS 300/07 z 14. februára 2008 ústavný súd kladne rozhodol o ústavnej sťažnosti\nobchodnej spoločnosti pre namietané porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie pred odvolacím\nsúdom, ktorým o jeho návrhu na začatie konania na zaplatenie náhrady nákladov za odtiahnutie\nmotorového vozidla v konečnom dôsledku rozhodol tak, že návrh zamietol majúc za to, že sťažovateľ\nsa domáha náhrady neopodstatnene. Odvolací súd pri posúdení veci vychádzal pritom z toho, že: „(...)\nPre posúdenie veci bolo právne významné, či navrhovateľom uskutočnené odtiahnutie vozidla odporcu\nbolo možné považovať za odtiahnutie, ktoré vykonala obec (§ 40 ods. 1 a 4 zák. č. 315/1996 Z. z. o\npremávke\nna pozemných komunikáciách v spojení s § 3d ods. 4 písm. b/ zákona č. 135/1961\nZb.\no pozemných komunikáciách). V prejednávanej veci je zrejmé, že navrhovateľ nie je\nprávnickou osobou obcou (Hlavným mestom SR Bratislava) pre tento účel založená alebo zriadená, a\npreto odstránenie vozidla bez súhlasu jeho prevádzkovateľa je vážnym zásahom do vlastníckych práv,\nktorý zásah je prípustný len na základe zákona. Pretože právne normy v ust. zákona č. 315/1996 Z. z. o\npremávke na pozemných komunikáciách upravujú spoločenské vzťahy v oblasti verejného (správneho)\npráva, nevznikajú v súvislosti so správou týchto komunikácií súkromnoprávne, ale verejnoprávne\nvzťahy. Odstránenie vozidla preto nie je súkromnoprávnym aktom, pri ktorom by prichádzalo do úvahy\nzastúpenie podnikateľským subjektom, alebo zmluvné poverenie, v zmysle ktorého by bol podnikateľský\nsubjekt oprávnený pôsobiť v oblasti verejnoprávnych vzťahov. Správca cesty pri odstraňovaní vozidla\nvystupuje ako orgán verejnej moci (správy), ktorý nesie v plnom rozsahu zodpovednosť za jej výkon\na nemôže ju zmluvne previesť na iného, a to ani po stránke technickej (čo sa týka samotného výkonu\nodtiahnutia vozidla). Takéto oprávnenie, vzhľadom na povahu vzťahu, v rámci ktorého má k nemu dôjsť,\nje oprávnená vykonať buď len obec sama alebo právnická osoba ňou\npre tento účel založená alebo\nzriadená. Vozidlo odporcu v danom prípade nebolo odtiahnuté správcom komunikácie ani subjektom,\nktorý bol výlučne na tento zásah do práv odporcu oprávnený v zmysle § 40 ods. 1 a 4 zákona č.\n315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v spojení s § 3d ods. 4 písm. b/ zákona č.\n135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách. Zmluvu „o výkone odťahovej služby“ zo dňa 24.6.1997 je\npreto potrebné považovať za právny úkon neplatný (§ 39 Obč. zák.), lebo správca komunikácie ňou\nv rozpore so zákonom previedol na navrhovateľa ako podnikateľský subjekt časť právomoci verejnej\nsprávy. Plnenie z neplatného právneho úkonu by znamenalo bezdôvodné obohatenie (§ 451 Obč. zák.),\nktoré sa musí vydať. Navrhovateľ na základe neplatného právneho úkonu nemôže sa voči odporcovi\n\núspešne domáhať náhrady nákladov súvisiacich s odstránením jeho vozidla a jeho zabezpečením až po\njeho výdaj prevádzkovateľovi.“ Ústavný súd považoval uvedené závery odvolacieho súdu za arbitrárne, a\ntým aj ústavne neudržateľné. Podľa ústavného súdu z oboch právnych úprav (§ 40 ods. 1 a 4 zákona č.\n315/1996 Z. z., ako aj § 3d ods. 5 písm. d/ zákona č. 135/1961 Zb.; poznámka dovolacieho súdu) vyplýva,\nkto je správcom cesty, aké sú jeho právomoci, ako aj to, čo tvorí prekážku cestnej premávky, nevyplýva\nvšak z nich expressis verbis záver, že by správca komunikácie nemohol takúto zmluvu uzavrieť. Tvrdenie\nodvolacieho súdu v napadnutom rozhodnutí tak bez ďalšieho nemá reálny logický základ, ktorý by\nmohol byť spájaný s následkami tam uvedenými, a to vyhlásením zmluvy o výkone odťahovej služby za\nneplatnú. Ústavný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia tiež pripomenul rozhodnutie ústavného súdu sp.\nzn. III. ÚS 2/01 zo 16. októbra 2001 v spojení s § 135 ods. 1 O.s.p.\nVychádzajúc z uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 243b\nods.1, 2 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). Zrušil aj rozsudok súdu prvého stupňa, pretože pri\nposúdení otázky náhrady nákladov odstránenia vozidla žalovaných má rovnaké vady, pre ktoré sa zrušil\nrozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p. v spojení s § 243i\nods. 2 O.s.p.).\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}