Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sži/12/2013 z 21. 8. 2013
Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. augusta 2013, sp. zn. 8Sži/12/2013, ECLI:SK:NSSR:2013:1012202075.1
Najvyšší súd | 8Sži/12/2013 | ECLI:SK:NSSR:2013:1012202075.1 | 2013-08-21 | Uznesenie
Citované ustanovenia: OSP, § 250b OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/69684116-d7ab-469a-90e5-9fd90b018671
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:1012202075.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sži/12/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012202075
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: CSc., JUDr. Eva Babiaková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:1012202075.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, konajúci advokát Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti žalovanému: Ústavný súd
Slovenskej republiky, so sídlom v Košiciach, Hlavná 110, o preskúmania rozhodnutia predsedníčky
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. júla 2012, sp. zn. Spr 758/2012. Inf 62/2012 a
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. júla 2012, sp. zn. Spr 758/2012. Inf
62/2012, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10. mája 2013, č. k.
6S/79/2012-12, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/79/2012-12 zo dňa
10. mája 2013,  potvrdzuje.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania  nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením z 10. mája 2013, č. k. 6S/79/2012-12 Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd") zastavil
konanie, v ktorom sa žalobca sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalobou osobne podanou
na krajskom súde domáhal zrušenia ním napadnutého rozhodnutia. Krajský súd v odôvodnení uznesenia
uviedol v zásade dva dôvody pre tento jeho postup.

Ako prvý dôvod zastavenia konania podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP") krajský súd uviedol zmeškanie lehoty na podanie žaloby, ktorá je v zmysle § 250b ods. 2 OSP.
Zo spisu mal za zrejmé, že žalobca podal žalobu osobne 9. októbra 2012 (utorok), pričom napadnuté
rozhodnutie bolo podľa pripojenej doručenky doručené k rukám právneho zástupcu žalobcu 6. augusta
2012. Posledným dňom lehoty dvoch mesiacov by mal byť podľa § 250b v spojení s § 57 ods. 2 OSP
6. október 2012. Keďže 6. október 2012 pripadol na sobotu, posledným dňom lehoty bol nasledujúci
pracovný deň, t.j. pondelok 8. októbra 2012. Dvojmesačná lehota podľa § 250b ods. 1 OSP, ktorej
zmeškanie nemožno odpustiť, teda uplynula dňa 8. októbra 2012 (pondelok). Žaloba bola podaná
osobne na súd až 9. októbra 2012 (utorok). Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca podal žalobu proti
rozhodnutiu žalovaného po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty, jeho žaloba bola podaná oneskorene.

Ďalším dôvodom zastavenia konania bolo nezaplatenie súdneho poplatku zo strany žalobcu. Krajský
súd s odvolaním sa na § 5 ods. 1 písm. a/, § 8 ods. 1, § 10 ods. 1, § 11 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZSP") a položku 10 sadzobníka súdnych
poplatkov ZSP poukázal, že zo súdneho spisu vyplýva, že žalobca bol vyzvaný na zaplatenie súdneho
poplatku výzvou doručenou právnemu zástupcovi žalobcu 22. januára 2013.

Žalobca na túto výzvu na zaplatenie súdneho poplatku reagoval podaním označeným ako odvolanie
proti výzve/uzneseniu doručeným krajskému súdu 5. februára 2013. V tomto odvolaní žalobca namietol,



že súd pochybil keď vydal výzvu na zaplatenie súdneho poplatku, pretože o uložení povinnosti zaplatiť
súdny poplatok musí súd rozhodnúť uznesením. Toto uznesenie musí byť podľa žalobcu odôvodnené
podľa § 169 ods. 1 OSP, a keďže odôvodnenie neobsahuje, je nepreskúmateľné. Ďalej argumentoval
žalobca tým, že súd nemal vyzývať na zaplatenie súdneho poplatku podľa položky 10 písm. a/
sadzobníka súdnych poplatkov, pretože žalovaný - Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd") nie je orgánom verejnej správy, ale orgánom verejnej moci. Súd nie je oprávnený svojvoľne
rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Poukázal pri tom na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") z 29. marca 2007, sp. zn. 4Cdo/39/2007.

Krajský súd k vyššie uvedenému „odvolaniu" žalobcu uviedol, že ZSP, konkrétne § 10 ods. 1, veta prvá
hovorí jasne o vyzve (nie o uznesení) na zaplatenie súdneho poplatku. Krajský súd teda postupoval
správne, keď vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku za podanie návrhu (žaloby), pričom mu v
zmysle citovaného zákonného ustanovenia určil lehotu na zaplatenie 10 dní od doručenia výzvy a poučil
žalobcu o následku nezaplatenia súdneho poplatku, ktorým je zastavenie konania (§ 10 ods. 1, veta
druhá ZSP). Súd bol povinný postupovať podľa ZSP, ktorý je vo vzťahu k OSP lex specialis. Proti výzve
na zaplatenie súdneho poplatku nie je prípustné odvolanie, pretože výzva nie je rozhodnutím. Odvolanie
je prípustné až proti tomuto uzneseniu o zastavení konania.

Vo vzťahu k námietke neexistencie príslušnej položky sadzobníka súdnych poplatkov pre žalobu, a síce
že ústavný súd nie je orgánom verejnej správy, a teda žalobca nemá poplatkovú povinnosť, krajský súd
uviedol nasledovné. V prvom rade poukázal, že ústavný súd v tomto konkrétnom prípade rozhodoval
v prenesenej kompetencii ako orgán verejnej správy; v opačnom prípade, ak by teda rozhodoval nie
ako orgán verejnej správy, ale ako orgán verejnej moci, ako poukázal žalobca, jeho rozhodnutie by
nebolo preskúmateľné súdom v správnom súdnictve. V zmysle § 19 ods. 4 zákona č. 211/2000 Z. z.
o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej len „zákon o slobode informácií") rozhodnutie o odmietnutí
žiadosti možno preskúmať v súdnom konaní podľa osobitného zákona, za ktorý sa považujú ustanovenia
§ 244 a nasl. OSP. Žalobca využil túto kompetenciu danú zákonom o slobode informácií a obrátil sa
na správny súd o preskúmanie rozhodnutia žalovaného, ktorý rozhodoval podľa zákona o slobode
informácií v prenesenej kompetencii ako orgán verejnej správy. Nebolo teda možné aplikovať na tento
prípad rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/39/2007 z 29. marca 2007, na ktoré sa odvoláva
žalobca.

O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ OSP v spojení s § 246c OSP tak,
že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, nakoľko konanie vo veci bolo zastavené.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal v lehote ustanovenej zákonom (§ 204 ods. 1 v spojení s
§ 246c ods. 1 veta prvá OSP) odvolanie žalobca. Žiadal uznesenie krajského súdu zrušiť a vec vrátiť
na ďalšie konanie.

Žalobca svoje odvolanie odôvodnil s poukazom na § 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1
písm. a/ a h/ OSP a na § 205 ods. 2 písm. f/ OSP, namietajúc, že účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal pritom oba dôvody zastavenia
konania.

Podľa názoru žalobcu krajský súd zistenie, že napadnuté rozhodnutie bolo žalobcovi doručené 6.
augusta 2012, vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Namietol, že krajský súd sa
nevysporiadal so skutočnosťou, že vo veci došlo k pochybeniu pri doručovaní napadnutého rozhodnutia.
Poukázal na obsah administratívneho spisu žalovaného, z ktorého vyplýva, že napadnuté rozhodnutie
bolo doručované právnemu zástupcovi žalobcu na adresu Moyzesova 8, Bratislava, hoci v tom čase,
ako vyplýva tiež z údajov v obchodnom registri, bolo jeho sídlo na adrese Grösslingova 8, Bratislava.
Zdôraznil, že obchodný register je verejný zoznam zákonom ustanovených údajov (§ 27 ods. 1 zákona
č. 513/1991 Zb.), žalovanému teda bola z verejných zdrojov známa zmena sídla právneho zástupcu
žalobcu. V tomto smere dal žalobca do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5Cdo/94/2000, v zmysle ktorého „k platnému doručeniu písomnosti, ktorá sa má doručiť do
vlastných rúk v zmysle § 47 ods. 2 OSP nedôjde, ak sa adresát v mieste doručenia v čase doručovania
nezdržiaval." Nesprávny postup pri doručovaní má za následok jeho neúčinnosť. A to aj v prípade, že



súd doručí rozhodnutie účastníkovi konania (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1Obdo V/12/2009).

Ďalej žalobca namietal, že skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie mu malo byť doručené 6. augusta
2012 mu nebola známa, nemohol sa preto k nej vyjadriť, prípadne navrhnúť dokazovanie, ktorým by
bol preukázaný iný skutkový stav. Ak krajský súd teda založil svoje rozhodnutie na dôkaze, ku ktorému
žalobca nemal možnosť sa vyjadriť, resp. sa s takým dôkazom vôbec oboznámiť, bola žalobcovi týmto
postupom odňatá možnosť konať pred súdom. Nie je podľa žalobcu prípustné, aby súd založil svoje
rozhodnutie na vykonanom dokazovaní, ku ktorému sa žalobca nemal možnosť vyjadriť. Zdôraznil, že
nie je akceptovateľné, aby takéto rozhodnutie bolo prijaté len na základe dôkazu, ktorý predložil žalovaný
a pochádza z jeho vlastnej evidencie.

Žalobca tiež poukázal na to, že ho krajský súd vyzval, aby sa vyjadril, či súhlasí s rozhodnutím vo veci
bez nariadenia pojednávania, na ktorú výzvu žalobca bol reagoval s tým, že trvá na prerokovaní veci
na nariadenom pojednávaní. Krajský súd však pojednávanie nenariadil, vykonal dokazovanie a vo veci
rozhodol, čím bola žalobcovi tiež odňatá možnosť konať pred súdom.

K dôvodu zastavenia konania pre nezaplatenie súdneho poplatku žalobca namietal, že výzvu na
zaplatenie súdneho poplatku považuje za nesprávnu. Napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie v
zmysle § 169 ods. 1 OSP, a preto je nepreskúmateľné. Podľa položky č. 10 písm. a/ sadzobníka súdnych
poplatkov spoplatneniu podlieha len podanie návrhu/žaloby na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
orgánu, ktorý je orgánom verejnej správy. Podľa názoru žalobcu však Ústavný súd Slovenskej republiky
nie je orgánom verejnej správy, jeho rozhodnutie preto nie je rozhodnutím orgánu verejnej správy;
žalobca nežiada o preskúmanie rozhodnutia verejnej správy, ale orgánu verejnej moci. Na základe
ustanovenia § 19 ods. 4 zákona č. 211/2000 Z. z. došlo k rozšíreniu právomoci všeobecných súdov
na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí vydaných podľa § 16 až § 19 zákona č. 211/2000 Z. z. aj na
orgány verejnej moci. Na druhej strane však nedošlo k zakomponovaniu tohto rozšírenia do sadzobníka
súdnych poplatkov. Krajský súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich
súdnemu poplatku. Žalobca preto nemôže byť vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za podanú
žalobu na preskúmanie zákonnosti iného orgánu ako je orgán verejnej správy, ktorý je o. i. Ústavný
súd Slovenskej republiky. Preto je žalobca toho názoru, že nemá povinnosť zaplatiť súdny poplatok za
žalobu a zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku bez zákonnej povinnosti tento poplatok
zaplatiť, nie je možné. K odvolaniu priložil fotokópiu rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4Cdo/39/2007 z 29. marca 2007.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol uznesenie krajského súdu potvrdiť. Žalovaný
uviedol, že argumentácia žalobcu, súvisiaca s oneskoreným podaním žalobcu, sa prieči právnej úprave
lehôt v občianskom súdnom konaní ako aj dôkazom v spise žalovaného č. Spr 758/2012, Inf 62/2012.
Poukázal pritom na ustanovenia § 57 ods. 2, § 250b ods. 1 OSP. Napadnuté rozhodnutie predsedníčky
Ústavného súdu SR č. Spr 785/2012, Inf 62/2012 z 26. júla 2012 právny zástupca žalobcu preukázateľne
prevzal 6. augusta 2012, čo potvrdil svojím podpisom na doručenke, ktorá je súčasťou spisu žalovaného
sp. zn. Spr 785/2012, Inf 62/2012. Predmetné rozhodnutie sa v zmysle predloženého potvrdenia
Slovenskej pošty o prevzatí zásielky jej adresátom, dostalo do dispozičnej sféry žalobcu, zastúpeného
jeho právnym zástupcom dňa 6. augusta 2012. Keďže žalobca podal žalobu osobne do podateľne
krajského súdu až 9. októbra 2012, podal ju až po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty.

K druhému dôvodu zastavenia konania - nezaplatenie súdneho poplatku - žalovaný uviedol, že krajský
súd sa v súlade s ustanoveniami správneho poriadku vysporiadal s argumentmi žalobcu a vysvetlil
dôvody uloženia poplatkovej povinnosti ako aj následného zastavenia konania. Nad rámec uvedeného
žalovaný tvrdil, že je zarážajúce, keď žalobca podáva žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
predsedníčky ústavného súdu ako správneho orgánu (pri rozhodovaní podľa ustanovení zákona o
slobode informácií) podľa § 247 OSP, avšak na druhej strane potom v súvislosti s uloženou poplatkovou
povinnosťou naopak tvrdí, že jeho žaloba nesmeruje proti rozhodnutiu ústavného súdu ako orgánu
verejnej správy, ale ako orgánu verejnej moci. Pokiaľ by to bolo tak, potom by žalobca rozhodnutie
predsedníčky ústavného súdu, vydané podľa zákona o slobode informácií, ani nemohol napadnúť
samotnou žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu podľa § 247 OSP.



Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá OSP) preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v
odvolaní žalobcu (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) postupom bez nariadenia
pojednávania podľa § 250ja ods. 2 veta prvá OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu neobsahuje
skutočnosti spôsobilé privodiť zmenu alebo zrušenie uznesenia krajského súdu a nemožno mu preto
priznať úspech.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd") sa primárne zaoberal včasnosťou podanej
žaloby, ktorá sa odvíja od doručovania v administratívnom konaní.

Najvyšší súd z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného sp. zn.
Spr 758/2012, Inf 62/2012, zistil, že rozhodnutie predsedníčky ústavného súdu č. Spr 758/2012, Inf
62/2012 z 26. júla 2012 bolo doručované konateľovi právneho zástupcu žalobcu doc. JUDr. Branislavovi
Fridrichovi, PhD. na adresu Moyzesova 8, 811 05 Bratislava (výpis z Obchodného registra Okresného
súdu Bratislava I, oddiel Sro, vložka č. 60065/B). Doručovanie bolo realizované prostredníctvom pošty
Bratislava 1. Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD. osobne rozhodnutie prevzal 6. augusta 2012 z adresy
Moyzesova 8, 811 05 Bratislava, čo potvrdil svojím podpisom. Podpis na doručenke sa zhoduje s
podpisom na plnomocenstve a na sprievodnom liste k žalobám z 9. októbra 2012, ktoré sú súčasťou
súdneho spisu na č.l. 2, 3. Z obsahu administratívneho spisu nevyplýva iný spôsob, ako sa mohol
žalobca, resp. jeho právny zástupca, dozvedieť o obsahu žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného
(napríklad nahliadnutím do administratívneho spisu, vyžiadaním fotokópie napadnutého rozhodnutia
žalovaného po nahliadnutí do administratívneho spisu, namietaním u žalovaného, že mu rozhodnutie
nebolo vôbec doručené, a podobne).

O prevzatí rozhodnutia právnym zástupcom žalobcu napokon svedčí aj podaná žaloba z 8. októbra 2012,
v ktorej sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného z 26. júla 2012, sp. zn. Spr 758/2012, Inf
62/2012 ako aj rozhodnutia ústavného súdu z 11. júla 2012, sp. zn. Spr 758/2012, Inf 62/2012 a vrátenia
veci žalovanému na ďalšie konanie, pričom v dôvodoch žaloby namieta argumentáciu žalovaného
uvedenú v napadnutom rozhodnutí. Uvedené len preukazuje, že žalobca, resp. jeho právny zástupca v
čase podanej žaloby mal vedomosť o rozhodnutí žalovaného (t.j. o spôsobe a dôvodoch rozhodnutia). V
podanej žalobe datovanej žalobcom 8. októbra 2012 a podanej na súde 9. októbra 2012 žalobca žiadnym
spôsobom nenamietal nesprávny postup pri doručovaní rozhodnutia žalovaného na adresu Bratislava,
Moyzesova 8. Námietku nesprávneho postupu pri doručovaní napadnutého rozhodnutia žalovaného
žalobca uplatnil až v odvolaní po tom, ako krajský súd zastavil konanie (okrem iného) pre oneskorené
podanie žaloby. Najvyšší súd preto považuje námietku žalobcu za účelovú v snahe vyhnúť sa následkom
svojho konania, ktoré spočíva v oneskorenom podaní žaloby.

Na základe uvedených skutočností najvyšší súd nemá pochybnosť o tom, že právny zástupca žalobcu
preukázateľne rozhodnutie žalovaného č. Spr 758/2012, Inf 62/2012 z 26. júla 2012 prevzal 6. augusta
2012. Krajský súd nerozhodol na základe dôkazu, ktorý mu predložil len žalovaný a ku ktorému sa
žalobca nemohol vyjadriť, pretože doručenka preukazuje prevzatie rozhodnutia žalovaného právnym
zástupcom žalobcu, o čom mal právny zástupca žalobcu, a teda aj žalobca, preukázateľne vedomosť,
rozhodnutie sa dostalo do dispozičnej sféry žalobcu a žalobcovi bol známy aj deň, kedy sa rozhodnutie
žalovaného dostalo do dispozičnej sféry jeho právneho zástupcu, o čom ho bol právny zástupca povinný
informovať. Prípadnú nesprávnu komunikáciu medzi žalobcom a jeho právnym zástupcom, ktorých
vzťah vyplýva z dvojstranného právneho úkonu (zo zmluvy), nie je súd v správnom súdnictve oprávnený
riešiť.

Námietku nesprávneho postupu doručovania napadnutého rozhodnutia vyhodnotil najvyšší súd ako
irelevantnú aj z ďalšieho dôvodu: v administratívnom konaní je doručovanie právnickým osobám
upravené v § 25 ods. 2 správneho poriadku v spojení s § 22 ods. 1 zákona o slobode informácií.

Paragraf 25 ods. 2 správneho poriadku upravuje doručovanie právnickým osobám nasledovne:

- na adresu, ktorú právnická osoba uviedla,



- na adresu, ktorá je správnemu orgánu známa, alebo

- na adresu, ktorá je uvedená v obchodnom registri alebo v inom registri, v ktorom je právnická osoba
zapísaná a jej iná adresa nie je správnemu orgánu známa.

V žiadosti o poskytnutie informácie bola adresa právneho zástupcu žalobcu uvedená ako Bratislava,
Moyzesova 8, čo v tom čase zodpovedalo adrese uvedenej v obchodnom registri. Právny zástupca
žalobcu však zmenu svojej adresy správnemu orgánu v administratívnom konaní neoznámil. Preto
žalovaný rozhodnutie doručoval na adresu, ktorú právny zástupca žalobca v žiadosti uviedol a ktorá bola
žalovanému známa, čo zodpovedá zákonnému spôsobu doručovania v zmysle § 25 ods. 2 správneho
poriadku. Navyše, právny zástupca žalobcu z tejto adresy aj napadnuté rozhodnutie žalovaného prevzal.

Pre účinky doručenia v predmetnej právnej veci je rozhodujúce, že konateľ právneho zástupcu žalobcu
(ako oprávnená osoba v zmysle § 25 ods. 1 posledná veta správneho poriadku) fyzicky rozhodnutie
žalovaného prevzal 6. augusta 2012 z adresy Bratislava, Moyzesova 8, čo potvrdil vlastnoručným
podpisom. U právnických osôb je vylúčené „zdržiavanie sa v mieste doručovania", preto ani § 25 ods.
2 správneho poriadku v súvislosti so vznikom fikcie doručenia neupravuje skutočnosť „zdržiavania sa",
resp. „nezdržiavania sa" v mieste doručovanie tak, ako je to v prípade fyzických osôb (§ 24 správneho
poriadku), ale vznik fikcie doručenia sa odvíja od objektívnej znalosti sídla, resp. miesta doručovania
právnickej osoby.

Doručovanie napadnutého rozhodnutia bolo v súlade s § 25 ods. 1 správneho poriadku v spojení s §
22 ods. 1 zákona o slobode informácií. Deň jeho doručenia je dňom, kedy ho právny zástupca žalobcu
fyzicky prevzal, a nebol určovaný na základe fikcie doručenia. Pri faktickom prevzatí písomnosti určenej
do vlastných rúk v odbernej lehote je adresa, na ktorú bola písomnosť doručovaná, irelevantná. Jej
správnosť má relevanciu len v prípade, že by deň doručenia písomnosti bol určený na základe fikcie
doručenia v zmysle § 25 ods. 2 správneho poriadku, pretože v takom prípade je nevyhnutne zaistiť, aby
adresát mal možnosť sa o zásielke dozvedieť.

Len na margo najvyšší súd uvádza, že k zmene sídla právneho zástupcu žalobcu došlo 20. júla 2012,
teda prvostupňové rozhodnutie bolo vydané pred zmenou adresy a druhostupňové rozhodnutie len šesť
dní po zmene adresy právneho zástupcu žalobcu. Právny zástupca žalobcu neuvádza, kedy podal návrh
na zápis zmeny zapísaných údajov (zmena sídla) do obchodného registra podľa § 5 ods. 1 zákona č.
530/2003 Z. z. o Obchodnom registri v znení neskorších predpisov, ani kedy o návrhu bolo rozhodnuté
a kedy bola zmena sídla do obchodného registra zapísaná. V zmysle ustanovenia § 27 ods. 3 prvá
a posledná veta Obchodného zákonníka zapísané údaje sú účinné voči tretím osobám odo dňa ich
zverejnenia. Zapísaná osoba sa však nemôže na tieto údaje alebo obsah listín odvolávať voči tretím
osobám do 15 dní odo dňa ich zverejnenia, ak tretie osoby preukážu, že o nich nemohli vedieť. Ak by  aj
najvyšší súd pripustil, že zmena sídla právneho zástupcu žalobcu bola do obchodného registra zapísaná
20. júla 2012, tak aj v tom prípade by bolo doručovanie rozhodnutia žalovaného v súlade s § 25 ods.
2 správneho poriadku, pretože z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný v čase vydania
druhostupňového rozhodnutia (26. júla 2012) nevedel o zmene sídla právneho zástupcu žalobcu, ku
ktorej došlo 20. júla 2012, preto sa na ne právny zástupca žalobcu nemôže odvolávať (§ 27 ods. 3
posledná veta Obchodného zákonníka).

Vo vzťahu k druhému odvolaciemu dôvodu - povinnosti zaplatiť súdny poplatok za žalobu - je potrebné
sa primárne zaoberať námietkou žalobcu týkajúcou sa postavenia ústavného súdu ako povinnej osoby
podľa zákona o slobode informácií.

Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") definuje povinné osoby ako „orgány verejnej moci",
ktoré majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku;
podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon (čl. 26 ods. 5). Verejnou mocou je taká moc, ktorá
autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane.
Subjekt, o ktorého právach alebo povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom



postavení s týmto orgánom a obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle subjektu. Verejnú
moc vykonáva štát predovšetkým prostredníctvom orgánov moci zákonodarnej výkonnej a súdnej a za
určitých podmienok ju môžu vykonávať aj prostredníctvom ďalších subjektov. Kritériom pre určenie, či
iný subjekt koná ako orgán verejnej moci, je skutočnosť, či konkrétny subjekt rozhoduje o právach a
povinnostiach iných osôb a tieto rozhodnutia sú štátnou mocou vynútiteľné, či môže štát do týchto práv
a povinností zasahovať (uznesenie Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej republiky sp. zn.
I. ÚS 191/92 z 9. júna 1992).

Pojem verejná moc je širokým pojmom zahŕňajúcim tak orgány zákonodarnej, výkonnej aj súdnej moci.
Preto čl. 26 ods. 5 ústavy vychádza zo širokej koncepcie povinných osôb, ktoré bližšie špecifikuje § 2
zákona o slobode informácií tak, že ide o :

- štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon
zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti
verejnej správy, a to iba v rozsahu ich rozhodovacej činnosti,

- právnické osoby zriadené zákonom a právnické osoby zriadené štátnym orgánom, vyšším územným
celkom alebo obcou podľa osobitného zákona,

- právnické osoby založené povinnými osobami uvedenými vyššie,

- iné právnické osoby a fyzické osoby podľa osobitného zákona.

Pod pojmom verejná správa rozumieme určitý druh činnosti alebo inštitúciu, ktorá verejnú správu
vykonáva. V prvom prípade ide o materiálnu definíciu a v druhom prípade definíciu správy z hľadiska
formálneho. Z materiálneho hľadiska je verejná správa činnosťou štátnych alebo iných verejných
inštitúcií, ktorá svojím obsahom nie je činnosťou zákonodarnou ani súdnou (k tomu pozri Hendrych, D.
a kol. Správní právo. Obecná část. 5., rozšírené vydanie. Praha: C.H.Beck, 2003, s. 6-7).

Na konanie podľa zákona o slobode informácií sa použijú ustanovenia správneho poriadku, pokiaľ zákon
o slobode informácií neustanovuje inak (§ 22 ods. 1 zákona o slobode informácií). Správny poriadok
v ustanovení § 1 ods. 2 definuje správne orgány ako štátne orgány, orgány územnej samosprávy,
orgány záujmovej samosprávy, fyzické osoby alebo právnické osoby, ktorým zákon zveril rozhodovanie o
právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti
verejnej správy. V predmetnej právnej veci je oblasťou verejnej správy, v ktorej je rozhodované, správa
na úseku práva na prístup k informáciám.

Ústavný súd Slovenskej republiky je v prvom rade nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti
(čl. 124 ústavy). S touto definíciou ústavného súdu sa neoddeliteľne spája jeho kompetencia konať a
rozhodovať v rámci ochrany ústavnosti zakotvená v článkoch 125 - 129 ústavy:

- konanie o súlade právnych predpisov s právnymi predpismi vyššej právnej sily,

- konanie o súlade dojednaných medzinárodných zmlúv, na ktoré je potrebný súhlas Národnej rady
Slovenskej republiky, s ústavou alebo s ústavným zákonom,

- konanie o súlade predmetu referenda, ktoré sa má vyhlásiť na základe petície občanov alebo uznesenia
Národnej rady Slovenskej republiky podľa čl. 95 ods. 1, s ústavou alebo s ústavným zákonom,

- kompetenčné spory medzi ústrednými orgánmi štátnej správy,

- rozhoduje v sporných prípadoch o tom, či je daná kontrolná pôsobnosť Najvyššieho kontrolného úradu
Slovenskej republiky,

- o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných
práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,



ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd,

- o sťažnostiach orgánov územnej samosprávy proti neústavnému alebo nezákonnému rozhodnutiu
alebo inému neústavnému alebo nezákonnému zásahu do vecí územnej samosprávy, ak o jej ochrane
nerozhoduje iný súd,

- podáva výklad ústavy alebo ústavného zákona, ak je vec sporná,

- o sťažnosti proti rozhodnutiu o overení alebo neoverení mandátu poslanca Národnej rady Slovenskej
republiky,

- o ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta Slovenskej republiky, volieb do Národnej rady Slovenskej
republiky, volieb do orgánov územnej samosprávy a volieb do Európskeho parlamentu.

- o sťažnostiach proti výsledku referenda a o sťažnostiach proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní
prezidenta Slovenskej republiky,

- či rozhodnutie o rozpustení alebo pozastavení činnosti politickej strany alebo politického hnutia je v
zhode s ústavnými zákonmi a s inými zákonmi,

- rozhoduje o obžalobe Národnej rady Slovenskej republiky proti prezidentovi Slovenskej republiky vo
veci úmyselného porušenia ústavy alebo vlastizrady,

- či rozhodnutie o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu a na toto rozhodnutie
nadväzujúce ďalšie rozhodnutia boli vydané v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom.

Ústavnému súdu však môžu vyplývať povinnosti konať a rozhodovať aj v iných oblastiach, ako je ochrana
ústavnosti, a na základe iných právnych predpisov než ústavy. O taký prípad ide aj v predmetnej právnej
veci.

Oblasť slobodného prístupu k informáciám je súčasťou verejného práva, v tomto prípade správneho
práva. Ústavný súd v oblasti rozhodovania v rámci správneho práva nemá postavenie súdneho orgánu,
ale orgánu verejnej správy. V tomto prípade nemožno brať ohľad na to, že žalovaný má vo svojom
názve slovo „súd", pretože orgán v oblasti verejnej správy na úseku práva na prístup k informáciám,
ktorý koná a rozhoduje o sprístupnení alebo nesprístupnení informácie, ktorú má alebo nemá vo svojej
dispozičnej sfére, podľa zákona o slobode informácií je správnym (administratívnym) orgánom. V tomto
prípade je odlišujúcim kritériom medzi súdom a správnym orgánom kompetencia: kým súd koná v rámci
kompetencie podľa čl. 125 až 129 ústavy, správny orgán koná o sprístupnení alebo nesprístupnení
informácie podľa zákona o slobode informácií.

Túto skutočnosť zdôrazňuje aj to, že o sprístupnení alebo nesprístupnení informácie nerozhodujú
jednotlivé senáty ústavného súdu v rámci svojej rozhodovacej činnosti, ale o sprístupnení alebo
nesprístupnení informácií v zmysle zákona o slobode informácií rozhodujú štátni zamestnanci (úradníci)
a v druhom stupni predsedníčka ústavného súdu v rámci štátnej správy súdov.

S prihliadnutím na § 1 ods. 2 správneho poriadku, § 244 ods. 2 OSP a zákon o slobode informácií
je možné ústavný súd definovať ako inú právnickú osobu, ktorá v oblasti verejnej správy rozhoduje
o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, a teda ako správny orgán, prípadne
ako orgán verejnej správy. Preto aj právoplatné rozhodnutie žalovaného je preskúmateľné súdom v
správnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku Rozhodovanie o
žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov". Konanie o tejto žalobe je následne
spoplatnené podľa položky č. 10 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov ako návrh na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy na základe žaloby, ak v písmenách b/ až d/ nie je
ustanovené inak, vo výške 70 €.



Krajský súd správne postupoval, keď žalobcu vyzval výzvou na zaplatenie súdneho poplatku za podanú
žalobu vo výške 70 € podľa položky č. 10 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov (č.l. 7). Žalobca bol
poučený, že ak nebude poplatok v určenej 10-dňovej lehote zaplatený, súd konanie podľa § 10 ods. 1
zákona o súdnych poplatkoch zastaví.

Právny zástupca žalobcu výzvu prevzal 22. januára 2013. Najvyšší súd dáva žalobcovi do pozornosti
celé ustanovenie § 10 zákona o súdnych poplatkoch, ktoré rozlišuje medzi výzvou na zaplatenie súdneho
poplatku a uznesením na zaplatenie súdneho poplatku. Ide o dva inštitúty odlišné svojou formou,
podmienkami a následkami nezaplatenia súdneho poplatku na základe nich.

Výzva na zaplatenie súdneho poplatku (§ 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch) je poplatníkovi
zasielaná v prípade nezaplatenia súdneho poplatku splatného podaním návrhu na začatie konania
alebo dovolania; následkom nezaplatenia súdneho poplatku je zastavenie konania. Účelom výzvy nie je
uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok, ale upozornenie na jej nesplnenie. Sama povinnosť vyplýva
zo zákona a je podmienkou pre to, aby súd mohol pokračovať v konaní. Výzva na zaplatenie súdneho
poplatku teda nie je rozhodnutím, neukladá sa ňou povinnosť účastníkovi konania, a nevzťahujú sa na
ňu požiadavky kladené na obsahové a formálne náležitosti rozhodnutia (uznesenia).

Na druhej strane uznesením (§ 10 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch) na zaplatenie súdneho poplatku
sa účastníkovi ukladá povinnosť zaplatiť súdny poplatok. Jeho vydanie je zákonom taxatívne obmedzené
na prípady, kedy:

- už súd začal konať vo veci samej,

- vznikla poplatková povinnosť poplatníkovi, ktorému súd ustanovil opatrovníka, pretože nie je známy
jeho pobyt, alebo sa mu nepodarilo doručiť na známu adresu v cudzine,

- došlo k rozšíreniu návrhu alebo podaniu vzájomného návrhu v tej istej veci potom, ako začal konať
vo veci samej,

- ide o opravný prostriedok proti rozhodnutiu správnych orgánov,

- žiada zaplatenie poplatku vo výške odporujúcej úprave podľa tohto zákona,

- vznikla poplatková povinnosť poplatníkovi podaním návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

Uznesenie, ktorým sa vyrubuje súdny poplatok, je teda vydávané v prípadoch, kedy súdu zo zákona
vyplýva povinnosť o návrhu konať bez ohľadu na zaplatenie súdneho poplatku, alebo kedy došlo k
situácii, že súd napriek nezaplatenému súdnemu poplatku konanie nezastavil, ale v ňom pokračoval.
Ide o prípady, kedy by jednak došlo k neželanému odkladu rozhodnutia, ktoré neznesie odklad (napr.
predbežné opatrenie), alebo by prípadná hrozba zastavenia konania nebola efektívna, resp. účelná.
Rizikom, ktoré na seba účastník konania preberá v prípade nezaplatenia súdneho poplatku, je možnosť
vymáhania („exekúcie") nezaplateného súdneho poplatku podľa zákona č. 65/2001 Z. z. o správe a
vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov.

Krajský súd správne poukázal na subsidiárne použitie Občianskeho súdneho poriadku, pretože vzťah
medzi zákonom o súdnych poplatkoch a Občianskym súdnym poriadkom je založený na zásade
lex specialis derogat legi generali (osobitný zákon alebo ustanovenie ruší všeobecný zákon alebo
ustanovenie); osobitným zákonom je zákon o súdnych poplatkoch a všeobecným zákonom je Občiansky
súdny poriadok. Nebol dôvod, aby krajský súd žalobcu vyzýval uznesením podľa § 10 ods. 2 zákona o
súdnych poplatkoch, keďže neboli splnené taxatívne podmienky na jeho vydanie. Správne teda žalobcu
vyzval výzvou podľa § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, ktorej je následkom nezaplatenia
súdneho poplatku zastavenie konania. Žalobca teda svojím konaním v rozpore s § 10 ods. 1 zákona
o súdnych poplatkoch sám spôsobil zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. Najvyšší
súd zdôrazňuje, že jednotlivé ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch (ale aj iných zákonov vo



všeobecnosti) nemožno vykladať izolovane a bez kontextu, a to s akcentom na to, že žalobca je
zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, za ktorého koná advokát s právnickým vzdelaním.

V správnom súdnictve sa dokazovanie nevykonáva, pre súd je rozhodujúci stav v čase vydania
druhostupňového rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP). Výnimku tvoria prípady vyplývajúce z
občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov alebo zo sankčných vecí (§ 250i
ods. 2 OSP), o ktoré však v predmetnej právnej veci nejde. Zároveň je potrebné zohľadniť aj špecifiká
správneho súdnictva, kedy súd v správnom súdnictve nie je súdom skutkovým, ale preskúmava
zákonnosť rozhodnutí a postupov správnych orgánov (§ 244 a nasl. OSP).

Krajský súd preto rozhodol na základe skutkového stavu, ktorý existoval v čase vydania rozhodnutia
žalovaného, na základe nezaplatenia súdneho poplatku žalobcom, vo veci nevykonal dokazovanie v
merite veci, preto ani nenariadil pojednávanie.

Vychádzajúc z uvedených skutočností a citovaných právnych predpisov je postup a rozhodnutie
krajského súdu v súlade s § 250b ods. 1, § 250d ods. 3 OSP, § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/79/2012-12 z
10. mája 2013 ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 v spojení s § 250 ja ods. 2 OSP).

O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 OSP
a účastníkom ich náhradu nepriznal, pretože žalobca nemal v odvolacom konaní úspech a žalovanému
náhrada trov konania neprináleží.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.