{"guid": "9eb7c24a-4e60-4e3b-9861-a914f75fa15a:69684116-d7ab-469a-90e5-9fd90b018671", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:1012202075.1", "spisova_znacka": "8Sži/12/2013", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sži/12/2013 z 22. 8. 2013", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. augusta 2013, sp. zn. 8Sži/12/2013, ECLI:SK:NSSR:2013:1012202075.1", "identifikacne_cislo": "1012202075", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "CSc., JUDr. Eva Babiaková", "sudca_id": 440, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/csc-judr-eva-babiakova-440", "datum_vydania": "2013-08-22", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250b", "nazov": "§ 250b OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250b"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250b"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/69684116-d7ab-469a-90e5-9fd90b018671", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:1012202075.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1012202075.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1012202075.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Sži/12/2013\n1012202075\n22. 08. 2013\nCSc., JUDr. Eva Babiaková\nECLI:SK:NSSR:2013:1012202075.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom v Bratislave,\nPribinova 25, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave,\nGrösslingova 4, konajúci advokát Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti žalovanému: Ústavný súd\nSlovenskej republiky, so sídlom v Košiciach, Hlavná 110, o preskúmania rozhodnutia predsedníčky\nÚstavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. júla 2012, sp. zn. Spr 758/2012. Inf 62/2012 a\nrozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. júla 2012, sp. zn. Spr 758/2012. Inf\n62/2012, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10. mája 2013, č. k.\n6S/79/2012-12, jednohlasne, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/79/2012-12 zo dňa\n10. mája 2013, potvrdzuje.\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\nUznesením z 10. mája 2013, č. k. 6S/79/2012-12 Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd\") zastavil\nkonanie, v ktorom sa žalobca sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalobou osobne podanou\nna krajskom súde domáhal zrušenia ním napadnutého rozhodnutia. Krajský súd v odôvodnení uznesenia\nuviedol v zásade dva dôvody pre tento jeho postup.\nAko prvý dôvod zastavenia konania podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj\n„OSP\") krajský súd uviedol zmeškanie lehoty na podanie žaloby, ktorá je v zmysle § 250b ods. 2 OSP.\nZo spisu mal za zrejmé, že žalobca podal žalobu osobne 9. októbra 2012 (utorok), pričom napadnuté\nrozhodnutie bolo podľa pripojenej doručenky doručené k rukám právneho zástupcu žalobcu 6. augusta\n2012. Posledným dňom lehoty dvoch mesiacov by mal byť podľa § 250b v spojení s § 57 ods. 2 OSP\n6. október 2012. Keďže 6. október 2012 pripadol na sobotu, posledným dňom lehoty bol nasledujúci\npracovný deň, t.j. pondelok 8. októbra 2012. Dvojmesačná lehota podľa § 250b ods. 1 OSP, ktorej\nzmeškanie nemožno odpustiť, teda uplynula dňa 8. októbra 2012 (pondelok). Žaloba bola podaná\nosobne na súd až 9. októbra 2012 (utorok). Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca podal žalobu proti\nrozhodnutiu žalovaného po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty, jeho žaloba bola podaná oneskorene.\nĎalším dôvodom zastavenia konania bolo nezaplatenie súdneho poplatku zo strany žalobcu. Krajský\nsúd s odvolaním sa na § 5 ods. 1 písm. a/, § 8 ods. 1, § 10 ods. 1, § 11 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. o\nsúdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZSP\") a položku 10 sadzobníka súdnych\npoplatkov ZSP poukázal, že zo súdneho spisu vyplýva, že žalobca bol vyzvaný na zaplatenie súdneho\npoplatku výzvou doručenou právnemu zástupcovi žalobcu 22. januára 2013.\nŽalobca na túto výzvu na zaplatenie súdneho poplatku reagoval podaním označeným ako odvolanie\nproti výzve/uzneseniu doručeným krajskému súdu 5. februára 2013. V tomto odvolaní žalobca namietol,\n\nže súd pochybil keď vydal výzvu na zaplatenie súdneho poplatku, pretože o uložení povinnosti zaplatiť\nsúdny poplatok musí súd rozhodnúť uznesením. Toto uznesenie musí byť podľa žalobcu odôvodnené\npodľa § 169 ods. 1 OSP, a keďže odôvodnenie neobsahuje, je nepreskúmateľné. Ďalej argumentoval\nžalobca tým, že súd nemal vyzývať na zaplatenie súdneho poplatku podľa položky 10 písm. a/\nsadzobníka súdnych poplatkov, pretože žalovaný - Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný\nsúd\") nie je orgánom verejnej správy, ale orgánom verejnej moci. Súd nie je oprávnený svojvoľne\nrozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Poukázal pri tom na rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd\") z 29. marca 2007, sp. zn. 4Cdo/39/2007.\nKrajský súd k vyššie uvedenému „odvolaniu\" žalobcu uviedol, že ZSP, konkrétne § 10 ods. 1, veta prvá\nhovorí jasne o vyzve (nie o uznesení) na zaplatenie súdneho poplatku. Krajský súd teda postupoval\nsprávne, keď vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku za podanie návrhu (žaloby), pričom mu v\nzmysle citovaného zákonného ustanovenia určil lehotu na zaplatenie 10 dní od doručenia výzvy a poučil\nžalobcu o následku nezaplatenia súdneho poplatku, ktorým je zastavenie konania (§ 10 ods. 1, veta\ndruhá ZSP). Súd bol povinný postupovať podľa ZSP, ktorý je vo vzťahu k OSP lex specialis. Proti výzve\nna zaplatenie súdneho poplatku nie je prípustné odvolanie, pretože výzva nie je rozhodnutím. Odvolanie\nje prípustné až proti tomuto uzneseniu o zastavení konania.\nVo vzťahu k námietke neexistencie príslušnej položky sadzobníka súdnych poplatkov pre žalobu, a síce\nže ústavný súd nie je orgánom verejnej správy, a teda žalobca nemá poplatkovú povinnosť, krajský súd\nuviedol nasledovné. V prvom rade poukázal, že ústavný súd v tomto konkrétnom prípade rozhodoval\nv prenesenej kompetencii ako orgán verejnej správy; v opačnom prípade, ak by teda rozhodoval nie\nako orgán verejnej správy, ale ako orgán verejnej moci, ako poukázal žalobca, jeho rozhodnutie by\nnebolo preskúmateľné súdom v správnom súdnictve. V zmysle § 19 ods. 4 zákona č. 211/2000 Z. z.\no slobodnom prístupe k informáciám (ďalej len „zákon o slobode informácií\") rozhodnutie o odmietnutí\nžiadosti možno preskúmať v súdnom konaní podľa osobitného zákona, za ktorý sa považujú ustanovenia\n§ 244 a nasl. OSP. Žalobca využil túto kompetenciu danú zákonom o slobode informácií a obrátil sa\nna správny súd o preskúmanie rozhodnutia žalovaného, ktorý rozhodoval podľa zákona o slobode\ninformácií v prenesenej kompetencii ako orgán verejnej správy. Nebolo teda možné aplikovať na tento\nprípad rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/39/2007 z 29. marca 2007, na ktoré sa odvoláva\nžalobca.\nO náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ OSP v spojení s § 246c OSP tak,\nže žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, nakoľko konanie vo veci bolo zastavené.\nProti tomuto uzneseniu krajského súdu podal v lehote ustanovenej zákonom (§ 204 ods. 1 v spojení s\n§ 246c ods. 1 veta prvá OSP) odvolanie žalobca. Žiadal uznesenie krajského súdu zrušiť a vec vrátiť\nna ďalšie konanie.\nŽalobca svoje odvolanie odôvodnil s poukazom na § 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1\npísm. a/ a h/ OSP a na § 205 ods. 2 písm. f/ OSP, namietajúc, že účastníkovi konania sa postupom súdu\nodňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil\nsprávne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, a rozhodnutie súdu prvého\nstupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal pritom oba dôvody zastavenia\nkonania.\nPodľa názoru žalobcu krajský súd zistenie, že napadnuté rozhodnutie bolo žalobcovi doručené 6.\naugusta 2012, vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Namietol, že krajský súd sa\nnevysporiadal so skutočnosťou, že vo veci došlo k pochybeniu pri doručovaní napadnutého rozhodnutia.\nPoukázal na obsah administratívneho spisu žalovaného, z ktorého vyplýva, že napadnuté rozhodnutie\nbolo doručované právnemu zástupcovi žalobcu na adresu Moyzesova 8, Bratislava, hoci v tom čase,\nako vyplýva tiež z údajov v obchodnom registri, bolo jeho sídlo na adrese Grösslingova 8, Bratislava.\nZdôraznil, že obchodný register je verejný zoznam zákonom ustanovených údajov (§ 27 ods. 1 zákona\nč. 513/1991 Zb.), žalovanému teda bola z verejných zdrojov známa zmena sídla právneho zástupcu\nžalobcu. V tomto smere dal žalobca do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 5Cdo/94/2000, v zmysle ktorého „k platnému doručeniu písomnosti, ktorá sa má doručiť do\nvlastných rúk v zmysle § 47 ods. 2 OSP nedôjde, ak sa adresát v mieste doručenia v čase doručovania\nnezdržiaval.\" Nesprávny postup pri doručovaní má za následok jeho neúčinnosť. A to aj v prípade, že\n\nsúd doručí rozhodnutie účastníkovi konania (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n1Obdo V/12/2009).\nĎalej žalobca namietal, že skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie mu malo byť doručené 6. augusta\n2012 mu nebola známa, nemohol sa preto k nej vyjadriť, prípadne navrhnúť dokazovanie, ktorým by\nbol preukázaný iný skutkový stav. Ak krajský súd teda založil svoje rozhodnutie na dôkaze, ku ktorému\nžalobca nemal možnosť sa vyjadriť, resp. sa s takým dôkazom vôbec oboznámiť, bola žalobcovi týmto\npostupom odňatá možnosť konať pred súdom. Nie je podľa žalobcu prípustné, aby súd založil svoje\nrozhodnutie na vykonanom dokazovaní, ku ktorému sa žalobca nemal možnosť vyjadriť. Zdôraznil, že\nnie je akceptovateľné, aby takéto rozhodnutie bolo prijaté len na základe dôkazu, ktorý predložil žalovaný\na pochádza z jeho vlastnej evidencie.\nŽalobca tiež poukázal na to, že ho krajský súd vyzval, aby sa vyjadril, či súhlasí s rozhodnutím vo veci\nbez nariadenia pojednávania, na ktorú výzvu žalobca bol reagoval s tým, že trvá na prerokovaní veci\nna nariadenom pojednávaní. Krajský súd však pojednávanie nenariadil, vykonal dokazovanie a vo veci\nrozhodol, čím bola žalobcovi tiež odňatá možnosť konať pred súdom.\nK dôvodu zastavenia konania pre nezaplatenie súdneho poplatku žalobca namietal, že výzvu na\nzaplatenie súdneho poplatku považuje za nesprávnu. Napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie v\nzmysle § 169 ods. 1 OSP, a preto je nepreskúmateľné. Podľa položky č. 10 písm. a/ sadzobníka súdnych\npoplatkov spoplatneniu podlieha len podanie návrhu/žaloby na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\norgánu, ktorý je orgánom verejnej správy. Podľa názoru žalobcu však Ústavný súd Slovenskej republiky\nnie je orgánom verejnej správy, jeho rozhodnutie preto nie je rozhodnutím orgánu verejnej správy;\nžalobca nežiada o preskúmanie rozhodnutia verejnej správy, ale orgánu verejnej moci. Na základe\nustanovenia § 19 ods. 4 zákona č. 211/2000 Z. z. došlo k rozšíreniu právomoci všeobecných súdov\nna preskúmanie zákonnosti rozhodnutí vydaných podľa § 16 až § 19 zákona č. 211/2000 Z. z. aj na\norgány verejnej moci. Na druhej strane však nedošlo k zakomponovaniu tohto rozšírenia do sadzobníka\nsúdnych poplatkov. Krajský súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich\nsúdnemu poplatku. Žalobca preto nemôže byť vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za podanú\nžalobu na preskúmanie zákonnosti iného orgánu ako je orgán verejnej správy, ktorý je o. i. Ústavný\nsúd Slovenskej republiky. Preto je žalobca toho názoru, že nemá povinnosť zaplatiť súdny poplatok za\nžalobu a zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku bez zákonnej povinnosti tento poplatok\nzaplatiť, nie je možné. K odvolaniu priložil fotokópiu rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 4Cdo/39/2007 z 29. marca 2007.\nŽalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol uznesenie krajského súdu potvrdiť. Žalovaný\nuviedol, že argumentácia žalobcu, súvisiaca s oneskoreným podaním žalobcu, sa prieči právnej úprave\nlehôt v občianskom súdnom konaní ako aj dôkazom v spise žalovaného č. Spr 758/2012, Inf 62/2012.\nPoukázal pritom na ustanovenia § 57 ods. 2, § 250b ods. 1 OSP. Napadnuté rozhodnutie predsedníčky\nÚstavného súdu SR č. Spr 785/2012, Inf 62/2012 z 26. júla 2012 právny zástupca žalobcu preukázateľne\nprevzal 6. augusta 2012, čo potvrdil svojím podpisom na doručenke, ktorá je súčasťou spisu žalovaného\nsp. zn. Spr 785/2012, Inf 62/2012. Predmetné rozhodnutie sa v zmysle predloženého potvrdenia\nSlovenskej pošty o prevzatí zásielky jej adresátom, dostalo do dispozičnej sféry žalobcu, zastúpeného\njeho právnym zástupcom dňa 6. augusta 2012. Keďže žalobca podal žalobu osobne do podateľne\nkrajského súdu až 9. októbra 2012, podal ju až po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty.\nK druhému dôvodu zastavenia konania - nezaplatenie súdneho poplatku - žalovaný uviedol, že krajský\nsúd sa v súlade s ustanoveniami správneho poriadku vysporiadal s argumentmi žalobcu a vysvetlil\ndôvody uloženia poplatkovej povinnosti ako aj následného zastavenia konania. Nad rámec uvedeného\nžalovaný tvrdil, že je zarážajúce, keď žalobca podáva žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\npredsedníčky ústavného súdu ako správneho orgánu (pri rozhodovaní podľa ustanovení zákona o\nslobode informácií) podľa § 247 OSP, avšak na druhej strane potom v súvislosti s uloženou poplatkovou\npovinnosťou naopak tvrdí, že jeho žaloba nesmeruje proti rozhodnutiu ústavného súdu ako orgánu\nverejnej správy, ale ako orgánu verejnej moci. Pokiaľ by to bolo tak, potom by žalobca rozhodnutie\npredsedníčky ústavného súdu, vydané podľa zákona o slobode informácií, ani nemohol napadnúť\nsamotnou žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu podľa § 247 OSP.\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1\nveta prvá OSP) preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v\nodvolaní žalobcu (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) postupom bez nariadenia\npojednávania podľa § 250ja ods. 2 veta prvá OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu neobsahuje\nskutočnosti spôsobilé privodiť zmenu alebo zrušenie uznesenia krajského súdu a nemožno mu preto\npriznať úspech.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd\") sa primárne zaoberal včasnosťou podanej\nžaloby, ktorá sa odvíja od doručovania v administratívnom konaní.\nNajvyšší súd z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného sp. zn.\nSpr 758/2012, Inf 62/2012, zistil, že rozhodnutie predsedníčky ústavného súdu č. Spr 758/2012, Inf\n62/2012 z 26. júla 2012 bolo doručované konateľovi právneho zástupcu žalobcu doc. JUDr. Branislavovi\nFridrichovi, PhD. na adresu Moyzesova 8, 811 05 Bratislava (výpis z Obchodného registra Okresného\nsúdu Bratislava I, oddiel Sro, vložka č. 60065/B). Doručovanie bolo realizované prostredníctvom pošty\nBratislava 1. Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD. osobne rozhodnutie prevzal 6. augusta 2012 z adresy\nMoyzesova 8, 811 05 Bratislava, čo potvrdil svojím podpisom. Podpis na doručenke sa zhoduje s\npodpisom na plnomocenstve a na sprievodnom liste k žalobám z 9. októbra 2012, ktoré sú súčasťou\nsúdneho spisu na č.l. 2, 3. Z obsahu administratívneho spisu nevyplýva iný spôsob, ako sa mohol\nžalobca, resp. jeho právny zástupca, dozvedieť o obsahu žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného\n(napríklad nahliadnutím do administratívneho spisu, vyžiadaním fotokópie napadnutého rozhodnutia\nžalovaného po nahliadnutí do administratívneho spisu, namietaním u žalovaného, že mu rozhodnutie\nnebolo vôbec doručené, a podobne).\nO prevzatí rozhodnutia právnym zástupcom žalobcu napokon svedčí aj podaná žaloba z 8. októbra 2012,\nv ktorej sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného z 26. júla 2012, sp. zn. Spr 758/2012, Inf\n62/2012 ako aj rozhodnutia ústavného súdu z 11. júla 2012, sp. zn. Spr 758/2012, Inf 62/2012 a vrátenia\nveci žalovanému na ďalšie konanie, pričom v dôvodoch žaloby namieta argumentáciu žalovaného\nuvedenú v napadnutom rozhodnutí. Uvedené len preukazuje, že žalobca, resp. jeho právny zástupca v\nčase podanej žaloby mal vedomosť o rozhodnutí žalovaného (t.j. o spôsobe a dôvodoch rozhodnutia). V\npodanej žalobe datovanej žalobcom 8. októbra 2012 a podanej na súde 9. októbra 2012 žalobca žiadnym\nspôsobom nenamietal nesprávny postup pri doručovaní rozhodnutia žalovaného na adresu Bratislava,\nMoyzesova 8. Námietku nesprávneho postupu pri doručovaní napadnutého rozhodnutia žalovaného\nžalobca uplatnil až v odvolaní po tom, ako krajský súd zastavil konanie (okrem iného) pre oneskorené\npodanie žaloby. Najvyšší súd preto považuje námietku žalobcu za účelovú v snahe vyhnúť sa následkom\nsvojho konania, ktoré spočíva v oneskorenom podaní žaloby.\nNa základe uvedených skutočností najvyšší súd nemá pochybnosť o tom, že právny zástupca žalobcu\npreukázateľne rozhodnutie žalovaného č. Spr 758/2012, Inf 62/2012 z 26. júla 2012 prevzal 6. augusta\n2012. Krajský súd nerozhodol na základe dôkazu, ktorý mu predložil len žalovaný a ku ktorému sa\nžalobca nemohol vyjadriť, pretože doručenka preukazuje prevzatie rozhodnutia žalovaného právnym\nzástupcom žalobcu, o čom mal právny zástupca žalobcu, a teda aj žalobca, preukázateľne vedomosť,\nrozhodnutie sa dostalo do dispozičnej sféry žalobcu a žalobcovi bol známy aj deň, kedy sa rozhodnutie\nžalovaného dostalo do dispozičnej sféry jeho právneho zástupcu, o čom ho bol právny zástupca povinný\ninformovať. Prípadnú nesprávnu komunikáciu medzi žalobcom a jeho právnym zástupcom, ktorých\nvzťah vyplýva z dvojstranného právneho úkonu (zo zmluvy), nie je súd v správnom súdnictve oprávnený\nriešiť.\nNámietku nesprávneho postupu doručovania napadnutého rozhodnutia vyhodnotil najvyšší súd ako\nirelevantnú aj z ďalšieho dôvodu: v administratívnom konaní je doručovanie právnickým osobám\nupravené v § 25 ods. 2 správneho poriadku v spojení s § 22 ods. 1 zákona o slobode informácií.\nParagraf 25 ods. 2 správneho poriadku upravuje doručovanie právnickým osobám nasledovne:\n- na adresu, ktorú právnická osoba uviedla,\n\n- na adresu, ktorá je správnemu orgánu známa, alebo\n- na adresu, ktorá je uvedená v obchodnom registri alebo v inom registri, v ktorom je právnická osoba\nzapísaná a jej iná adresa nie je správnemu orgánu známa.\nV žiadosti o poskytnutie informácie bola adresa právneho zástupcu žalobcu uvedená ako Bratislava,\nMoyzesova 8, čo v tom čase zodpovedalo adrese uvedenej v obchodnom registri. Právny zástupca\nžalobcu však zmenu svojej adresy správnemu orgánu v administratívnom konaní neoznámil. Preto\nžalovaný rozhodnutie doručoval na adresu, ktorú právny zástupca žalobca v žiadosti uviedol a ktorá bola\nžalovanému známa, čo zodpovedá zákonnému spôsobu doručovania v zmysle § 25 ods. 2 správneho\nporiadku. Navyše, právny zástupca žalobcu z tejto adresy aj napadnuté rozhodnutie žalovaného prevzal.\nPre účinky doručenia v predmetnej právnej veci je rozhodujúce, že konateľ právneho zástupcu žalobcu\n(ako oprávnená osoba v zmysle § 25 ods. 1 posledná veta správneho poriadku) fyzicky rozhodnutie\nžalovaného prevzal 6. augusta 2012 z adresy Bratislava, Moyzesova 8, čo potvrdil vlastnoručným\npodpisom. U právnických osôb je vylúčené „zdržiavanie sa v mieste doručovania\", preto ani § 25 ods.\n2 správneho poriadku v súvislosti so vznikom fikcie doručenia neupravuje skutočnosť „zdržiavania sa\",\nresp. „nezdržiavania sa\" v mieste doručovanie tak, ako je to v prípade fyzických osôb (§ 24 správneho\nporiadku), ale vznik fikcie doručenia sa odvíja od objektívnej znalosti sídla, resp. miesta doručovania\nprávnickej osoby.\nDoručovanie napadnutého rozhodnutia bolo v súlade s § 25 ods. 1 správneho poriadku v spojení s §\n22 ods. 1 zákona o slobode informácií. Deň jeho doručenia je dňom, kedy ho právny zástupca žalobcu\nfyzicky prevzal, a nebol určovaný na základe fikcie doručenia. Pri faktickom prevzatí písomnosti určenej\ndo vlastných rúk v odbernej lehote je adresa, na ktorú bola písomnosť doručovaná, irelevantná. Jej\nsprávnosť má relevanciu len v prípade, že by deň doručenia písomnosti bol určený na základe fikcie\ndoručenia v zmysle § 25 ods. 2 správneho poriadku, pretože v takom prípade je nevyhnutne zaistiť, aby\nadresát mal možnosť sa o zásielke dozvedieť.\nLen na margo najvyšší súd uvádza, že k zmene sídla právneho zástupcu žalobcu došlo 20. júla 2012,\nteda prvostupňové rozhodnutie bolo vydané pred zmenou adresy a druhostupňové rozhodnutie len šesť\ndní po zmene adresy právneho zástupcu žalobcu. Právny zástupca žalobcu neuvádza, kedy podal návrh\nna zápis zmeny zapísaných údajov (zmena sídla) do obchodného registra podľa § 5 ods. 1 zákona č.\n530/2003 Z. z. o Obchodnom registri v znení neskorších predpisov, ani kedy o návrhu bolo rozhodnuté\na kedy bola zmena sídla do obchodného registra zapísaná. V zmysle ustanovenia § 27 ods. 3 prvá\na posledná veta Obchodného zákonníka zapísané údaje sú účinné voči tretím osobám odo dňa ich\nzverejnenia. Zapísaná osoba sa však nemôže na tieto údaje alebo obsah listín odvolávať voči tretím\nosobám do 15 dní odo dňa ich zverejnenia, ak tretie osoby preukážu, že o nich nemohli vedieť. Ak by aj\nnajvyšší súd pripustil, že zmena sídla právneho zástupcu žalobcu bola do obchodného registra zapísaná\n20. júla 2012, tak aj v tom prípade by bolo doručovanie rozhodnutia žalovaného v súlade s § 25 ods.\n2 správneho poriadku, pretože z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný v čase vydania\ndruhostupňového rozhodnutia (26. júla 2012) nevedel o zmene sídla právneho zástupcu žalobcu, ku\nktorej došlo 20. júla 2012, preto sa na ne právny zástupca žalobcu nemôže odvolávať (§ 27 ods. 3\nposledná veta Obchodného zákonníka).\nVo vzťahu k druhému odvolaciemu dôvodu - povinnosti zaplatiť súdny poplatok za žalobu - je potrebné\nsa primárne zaoberať námietkou žalobcu týkajúcou sa postavenia ústavného súdu ako povinnej osoby\npodľa zákona o slobode informácií.\nÚstava Slovenskej republiky (ďalej len „ústava\") definuje povinné osoby ako „orgány verejnej moci\",\nktoré majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku;\npodmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon (čl. 26 ods. 5). Verejnou mocou je taká moc, ktorá\nautoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane.\nSubjekt, o ktorého právach alebo povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom\n\npostavení s týmto orgánom a obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle subjektu. Verejnú\nmoc vykonáva štát predovšetkým prostredníctvom orgánov moci zákonodarnej výkonnej a súdnej a za\nurčitých podmienok ju môžu vykonávať aj prostredníctvom ďalších subjektov. Kritériom pre určenie, či\niný subjekt koná ako orgán verejnej moci, je skutočnosť, či konkrétny subjekt rozhoduje o právach a\npovinnostiach iných osôb a tieto rozhodnutia sú štátnou mocou vynútiteľné, či môže štát do týchto práv\na povinností zasahovať (uznesenie Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej republiky sp. zn.\nI. ÚS 191/92 z 9. júna 1992).\nPojem verejná moc je širokým pojmom zahŕňajúcim tak orgány zákonodarnej, výkonnej aj súdnej moci.\nPreto čl. 26 ods. 5 ústavy vychádza zo širokej koncepcie povinných osôb, ktoré bližšie špecifikuje § 2\nzákona o slobode informácií tak, že ide o :\n- štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon\nzveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti\nverejnej správy, a to iba v rozsahu ich rozhodovacej činnosti,\n- právnické osoby zriadené zákonom a právnické osoby zriadené štátnym orgánom, vyšším územným\ncelkom alebo obcou podľa osobitného zákona,\n- právnické osoby založené povinnými osobami uvedenými vyššie,\n- iné právnické osoby a fyzické osoby podľa osobitného zákona.\nPod pojmom verejná správa rozumieme určitý druh činnosti alebo inštitúciu, ktorá verejnú správu\nvykonáva. V prvom prípade ide o materiálnu definíciu a v druhom prípade definíciu správy z hľadiska\nformálneho. Z materiálneho hľadiska je verejná správa činnosťou štátnych alebo iných verejných\ninštitúcií, ktorá svojím obsahom nie je činnosťou zákonodarnou ani súdnou (k tomu pozri Hendrych, D.\na kol. Správní právo. Obecná část. 5., rozšírené vydanie. Praha: C.H.Beck, 2003, s. 6-7).\nNa konanie podľa zákona o slobode informácií sa použijú ustanovenia správneho poriadku, pokiaľ zákon\no slobode informácií neustanovuje inak (§ 22 ods. 1 zákona o slobode informácií). Správny poriadok\nv ustanovení § 1 ods. 2 definuje správne orgány ako štátne orgány, orgány územnej samosprávy,\norgány záujmovej samosprávy, fyzické osoby alebo právnické osoby, ktorým zákon zveril rozhodovanie o\nprávach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti\nverejnej správy. V predmetnej právnej veci je oblasťou verejnej správy, v ktorej je rozhodované, správa\nna úseku práva na prístup k informáciám.\nÚstavný súd Slovenskej republiky je v prvom rade nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti\n(čl. 124 ústavy). S touto definíciou ústavného súdu sa neoddeliteľne spája jeho kompetencia konať a\nrozhodovať v rámci ochrany ústavnosti zakotvená v článkoch 125 - 129 ústavy:\n- konanie o súlade právnych predpisov s právnymi predpismi vyššej právnej sily,\n- konanie o súlade dojednaných medzinárodných zmlúv, na ktoré je potrebný súhlas Národnej rady\nSlovenskej republiky, s ústavou alebo s ústavným zákonom,\n- konanie o súlade predmetu referenda, ktoré sa má vyhlásiť na základe petície občanov alebo uznesenia\nNárodnej rady Slovenskej republiky podľa čl. 95 ods. 1, s ústavou alebo s ústavným zákonom,\n- kompetenčné spory medzi ústrednými orgánmi štátnej správy,\n- rozhoduje v sporných prípadoch o tom, či je daná kontrolná pôsobnosť Najvyššieho kontrolného úradu\nSlovenskej republiky,\n- o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných\npráv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\n\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane\ntýchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd,\n- o sťažnostiach orgánov územnej samosprávy proti neústavnému alebo nezákonnému rozhodnutiu\nalebo inému neústavnému alebo nezákonnému zásahu do vecí územnej samosprávy, ak o jej ochrane\nnerozhoduje iný súd,\n- podáva výklad ústavy alebo ústavného zákona, ak je vec sporná,\n- o sťažnosti proti rozhodnutiu o overení alebo neoverení mandátu poslanca Národnej rady Slovenskej\nrepubliky,\n- o ústavnosti a zákonnosti volieb prezidenta Slovenskej republiky, volieb do Národnej rady Slovenskej\nrepubliky, volieb do orgánov územnej samosprávy a volieb do Európskeho parlamentu.\n- o sťažnostiach proti výsledku referenda a o sťažnostiach proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní\nprezidenta Slovenskej republiky,\n- či rozhodnutie o rozpustení alebo pozastavení činnosti politickej strany alebo politického hnutia je v\nzhode s ústavnými zákonmi a s inými zákonmi,\n- rozhoduje o obžalobe Národnej rady Slovenskej republiky proti prezidentovi Slovenskej republiky vo\nveci úmyselného porušenia ústavy alebo vlastizrady,\n- či rozhodnutie o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu a na toto rozhodnutie\nnadväzujúce ďalšie rozhodnutia boli vydané v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom.\nÚstavnému súdu však môžu vyplývať povinnosti konať a rozhodovať aj v iných oblastiach, ako je ochrana\nústavnosti, a na základe iných právnych predpisov než ústavy. O taký prípad ide aj v predmetnej právnej\nveci.\nOblasť slobodného prístupu k informáciám je súčasťou verejného práva, v tomto prípade správneho\npráva. Ústavný súd v oblasti rozhodovania v rámci správneho práva nemá postavenie súdneho orgánu,\nale orgánu verejnej správy. V tomto prípade nemožno brať ohľad na to, že žalovaný má vo svojom\nnázve slovo „súd\", pretože orgán v oblasti verejnej správy na úseku práva na prístup k informáciám,\nktorý koná a rozhoduje o sprístupnení alebo nesprístupnení informácie, ktorú má alebo nemá vo svojej\ndispozičnej sfére, podľa zákona o slobode informácií je správnym (administratívnym) orgánom. V tomto\nprípade je odlišujúcim kritériom medzi súdom a správnym orgánom kompetencia: kým súd koná v rámci\nkompetencie podľa čl. 125 až 129 ústavy, správny orgán koná o sprístupnení alebo nesprístupnení\ninformácie podľa zákona o slobode informácií.\nTúto skutočnosť zdôrazňuje aj to, že o sprístupnení alebo nesprístupnení informácie nerozhodujú\njednotlivé senáty ústavného súdu v rámci svojej rozhodovacej činnosti, ale o sprístupnení alebo\nnesprístupnení informácií v zmysle zákona o slobode informácií rozhodujú štátni zamestnanci (úradníci)\na v druhom stupni predsedníčka ústavného súdu v rámci štátnej správy súdov.\nS prihliadnutím na § 1 ods. 2 správneho poriadku, § 244 ods. 2 OSP a zákon o slobode informácií\nje možné ústavný súd definovať ako inú právnickú osobu, ktorá v oblasti verejnej správy rozhoduje\no právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, a teda ako správny orgán, prípadne\nako orgán verejnej správy. Preto aj právoplatné rozhodnutie žalovaného je preskúmateľné súdom v\nsprávnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku Rozhodovanie o\nžalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov\". Konanie o tejto žalobe je následne\nspoplatnené podľa položky č. 10 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov ako návrh na preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy na základe žaloby, ak v písmenách b/ až d/ nie je\nustanovené inak, vo výške 70 €.\n\nKrajský súd správne postupoval, keď žalobcu vyzval výzvou na zaplatenie súdneho poplatku za podanú\nžalobu vo výške 70 € podľa položky č. 10 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov (č.l. 7). Žalobca bol\npoučený, že ak nebude poplatok v určenej 10-dňovej lehote zaplatený, súd konanie podľa § 10 ods. 1\nzákona o súdnych poplatkoch zastaví.\nPrávny zástupca žalobcu výzvu prevzal 22. januára 2013. Najvyšší súd dáva žalobcovi do pozornosti\ncelé ustanovenie § 10 zákona o súdnych poplatkoch, ktoré rozlišuje medzi výzvou na zaplatenie súdneho\npoplatku a uznesením na zaplatenie súdneho poplatku. Ide o dva inštitúty odlišné svojou formou,\npodmienkami a následkami nezaplatenia súdneho poplatku na základe nich.\nVýzva na zaplatenie súdneho poplatku (§ 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch) je poplatníkovi\nzasielaná v prípade nezaplatenia súdneho poplatku splatného podaním návrhu na začatie konania\nalebo dovolania; následkom nezaplatenia súdneho poplatku je zastavenie konania. Účelom výzvy nie je\nuloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok, ale upozornenie na jej nesplnenie. Sama povinnosť vyplýva\nzo zákona a je podmienkou pre to, aby súd mohol pokračovať v konaní. Výzva na zaplatenie súdneho\npoplatku teda nie je rozhodnutím, neukladá sa ňou povinnosť účastníkovi konania, a nevzťahujú sa na\nňu požiadavky kladené na obsahové a formálne náležitosti rozhodnutia (uznesenia).\nNa druhej strane uznesením (§ 10 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch) na zaplatenie súdneho poplatku\nsa účastníkovi ukladá povinnosť zaplatiť súdny poplatok. Jeho vydanie je zákonom taxatívne obmedzené\nna prípady, kedy:\n- už súd začal konať vo veci samej,\n- vznikla poplatková povinnosť poplatníkovi, ktorému súd ustanovil opatrovníka, pretože nie je známy\njeho pobyt, alebo sa mu nepodarilo doručiť na známu adresu v cudzine,\n- došlo k rozšíreniu návrhu alebo podaniu vzájomného návrhu v tej istej veci potom, ako začal konať\nvo veci samej,\n- ide o opravný prostriedok proti rozhodnutiu správnych orgánov,\n- žiada zaplatenie poplatku vo výške odporujúcej úprave podľa tohto zákona,\n- vznikla poplatková povinnosť poplatníkovi podaním návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.\nUznesenie, ktorým sa vyrubuje súdny poplatok, je teda vydávané v prípadoch, kedy súdu zo zákona\nvyplýva povinnosť o návrhu konať bez ohľadu na zaplatenie súdneho poplatku, alebo kedy došlo k\nsituácii, že súd napriek nezaplatenému súdnemu poplatku konanie nezastavil, ale v ňom pokračoval.\nIde o prípady, kedy by jednak došlo k neželanému odkladu rozhodnutia, ktoré neznesie odklad (napr.\npredbežné opatrenie), alebo by prípadná hrozba zastavenia konania nebola efektívna, resp. účelná.\nRizikom, ktoré na seba účastník konania preberá v prípade nezaplatenia súdneho poplatku, je možnosť\nvymáhania („exekúcie\") nezaplateného súdneho poplatku podľa zákona č. 65/2001 Z. z. o správe a\nvymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov.\nKrajský súd správne poukázal na subsidiárne použitie Občianskeho súdneho poriadku, pretože vzťah\nmedzi zákonom o súdnych poplatkoch a Občianskym súdnym poriadkom je založený na zásade\nlex specialis derogat legi generali (osobitný zákon alebo ustanovenie ruší všeobecný zákon alebo\nustanovenie); osobitným zákonom je zákon o súdnych poplatkoch a všeobecným zákonom je Občiansky\nsúdny poriadok. Nebol dôvod, aby krajský súd žalobcu vyzýval uznesením podľa § 10 ods. 2 zákona o\nsúdnych poplatkoch, keďže neboli splnené taxatívne podmienky na jeho vydanie. Správne teda žalobcu\nvyzval výzvou podľa § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, ktorej je následkom nezaplatenia\nsúdneho poplatku zastavenie konania. Žalobca teda svojím konaním v rozpore s § 10 ods. 1 zákona\no súdnych poplatkoch sám spôsobil zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. Najvyšší\nsúd zdôrazňuje, že jednotlivé ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch (ale aj iných zákonov vo\n\nvšeobecnosti) nemožno vykladať izolovane a bez kontextu, a to s akcentom na to, že žalobca je\nzastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, za ktorého koná advokát s právnickým vzdelaním.\nV správnom súdnictve sa dokazovanie nevykonáva, pre súd je rozhodujúci stav v čase vydania\ndruhostupňového rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP). Výnimku tvoria prípady vyplývajúce z\nobčianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov alebo zo sankčných vecí (§ 250i\nods. 2 OSP), o ktoré však v predmetnej právnej veci nejde. Zároveň je potrebné zohľadniť aj špecifiká\nsprávneho súdnictva, kedy súd v správnom súdnictve nie je súdom skutkovým, ale preskúmava\nzákonnosť rozhodnutí a postupov správnych orgánov (§ 244 a nasl. OSP).\nKrajský súd preto rozhodol na základe skutkového stavu, ktorý existoval v čase vydania rozhodnutia\nžalovaného, na základe nezaplatenia súdneho poplatku žalobcom, vo veci nevykonal dokazovanie v\nmerite veci, preto ani nenariadil pojednávanie.\nVychádzajúc z uvedených skutočností a citovaných právnych predpisov je postup a rozhodnutie\nkrajského súdu v súlade s § 250b ods. 1, § 250d ods. 3 OSP, § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch.\nPreto Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/79/2012-12 z\n10. mája 2013 ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 v spojení s § 250 ja ods. 2 OSP).\nO trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 OSP\na účastníkom ich náhradu nepriznal, pretože žalobca nemal v odvolacom konaní úspech a žalovanému\nnáhrada trov konania neprináleží.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6S/79/2012", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}