{"guid": "01dff74d-45af-4c33-bfcf-26af4e656bc7:b9d3665d-932c-4bae-84c9-fd12eeda637c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:1012201329.1", "spisova_znacka": "6Sžo/87/2013", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/87/2013 z 27. 11. 2013", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. novembra 2013, sp. zn. 6Sžo/87/2013, ECLI:SK:NSSR:2013:1012201329.1", "identifikacne_cislo": "1012201329", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "sudca_id": 117, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-pavel-istok-117", "datum_vydania": "2013-11-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/71/#paragraf-10.odsek-1", "nazov": "§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/71/#paragraf-10.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/71-1992/paragraf-10"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/71#paragraf-10"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b9d3665d-932c-4bae-84c9-fd12eeda637c", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:1012201329.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1012201329.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1012201329.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sžo/87/2013\n1012201329\n27. 11. 2013\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2013:1012201329.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova\n25, 811 09 Bratislava, IČO : 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,\nso sídlom Grösslingova 4, 811 9 Bratislava, IČO : 36 864 421, za ktorú koná konateľ a advokát Doc.\nJUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti žalovanému Krajskému súdu v Bratislave, so sídlom Záhradnícka\n10, 813 66 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného sp. zn. Spr. 6178/12 zo dňa\n26. júna 2012, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 2. augusta 2013,\nč. k. 4S/139/2012-37, jednohlasne takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/139/2012-37 zo dňa\n2. augusta 2013 potvrdzuje.\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Bratislave (ďalej krajský súd) uznesením č. k. 4S/139/2012-37 zo dňa 2. augusta 2013\nzastavil konanie, v ktorom sa žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalobou osobne\npodanou na krajskom súde domáhal zrušenia ním napadnutého rozhodnutia žalovaného. Dôvodom\nzastavenia konania bolo nezaplatenie súdneho poplatku za žalobu (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o\nsúdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\nč. 71/1992 Zb.\" alebo „ZoSP\").\nV odôvodnení uvedeného rozhodnutia krajský súd poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 5 ods.\n1 písm. a/, § 8 ods. 1, § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. a položku 10 písm. a/ sadzobníka súdnych\npoplatkov ZoSP konštatoval, že zo súdneho spisu vyplýva, že žalobca bol vyzvaný na zaplatenie\nsúdneho poplatku za žalobu vo výške 66 €, pod následkom zastavenia konania, výzvou zo dňa 23. mája\n2013, doručenou právnemu zástupcovi žalobcu dňa 29. mája 2013. Žalobca na výzvu na zaplatenie\nsúdneho poplatku reagoval len podaním doručeným krajskému súdu dňa 12. júna 2013 označeným\nako „Odvolanie voči výzve/uzneseniu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok, v ktorom namietal,\nže uznesenie musí byť odôvodnené podľa § 169 ods. 1 O.s.p. a keďže odôvodnenie neobsahuje, je\nnepreskúmateľné. Ďalej žalobca argumentoval, že súd nemal vyzývať na zaplatene súdneho poplatku\npodľa položky 10 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov, pretože žalovaný - Krajský súd v Bratislave\nnie je orgánom verejnej správy, ale orgánom verejnej moci, súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať\nokruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, v ktorej súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu SR zo dňa 29. marca 2007, sp. zn. 4 Cdo 39/2007.\nK uvedenému podaniu žalobcu označenému ako Odvolanie voči uzneseniu o uložení povinnosti zaplatiť\nsúdny poplatok krajský súd uviedol, že ZoSP, konkrétne § 10 ods. 1, veta prvá hovorí jasne o výzve\n(nie o uznesení) na zaplatenie súdneho poplatku. Konštatoval, že teda postupoval správne, keď vyzval\n\nžalobcu na zaplatenie súdneho poplatku za podanie návrhu (žaloby), pričom mu v zmysle citovaného\nzákonného ustanovenia určil lehotu na zaplatenie 10 dní od doručenia výzvy a poučil žalobcu o následku\nnezaplatenia súdneho poplatku, ktorým je zastavenie konania (§ 10 ods. 1, veta druhá ZoSP), s\npoukazom na to, že bol povinný postupovať podľa ZoSP, ktorý je vo vzťahu k O.s.p. lex specialis, dajúc\ndo pozornosti, že proti výzve na zaplatenie súdneho poplatku nie je prípustné odvolanie, pretože výzva\nnie je rozhodnutím, s tým, že odvolanie je prípustné až proti tomuto uzneseniu o zastavení konania.\nK argumentu žalobcu ohľadom položky 10 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov a síce, že Krajský súd\nv Bratislave nie je orgánom verejnej správy a teda nemá poplatkovú povinnosť, krajský súd uviedol, že\nje pravdou, že Krajský súd v Bratislave nie je orgánom verejnej moci, avšak v tomto konkrétnom prípade\nrozhodoval podľa zákona o slobode informácií, teda v prenesenej kompetencii ako orgán verejnej správy,\ns poukazom na to, že v prípade, ak by Krajský súd v Bratislave rozhodoval ako orgán verejnej moci,\nnebolo by jeho rozhodnutie preskúmateľné v správnom súdnictve správnym súdom, dajúc do pozornosti\nprávnu úpravu ustanovenú v § 19 zákona o slobode informácií, v zmysle ktorej možno podať opravné\nprostriedky, ktorými sa žiadateľ môže brániť proti odmietnutiu požadovanej informácie alebo nečinnosti\npovinnej osoby, ktorá spočíva v márnom uplynutí lehoty na rozhodnutie o žiadosti ustanovenej v §11\ncit. zákona a rozhodnutie o odmietnutí žiadosti možno preskúmať v súdnom konaní podľa osobitného\nzákona, za ktorý sa považujú ustanovenia § 244 a nasl. O.s.p.. Ďalej krajský súd konštatoval, že žalobca\nvyužil túto kompetenciu danú zákonom o slobode informácií a obrátil sa na správny súd o preskúmanie\nrozhodnutia žalovaného, ktorý rozhodoval podľa zákona o slobode informácií v prenesenej kompetencii\nako orgán verejnej správy, a preto nebolo možné aplikovať na tento prípad rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu SR, sp. zn. 4 Cdo 39/2007 zo dňa 29.3.2007, na ktoré sa odvolával žalobca.\nKrajský súd poukázal na to, že jeho názor, že súdy okrem výkonu verejnej moci vykonávajú aj prenesenú\nkompetenciu orgánov verejnej správy, podporuje aj ust. § 10 ods. 4 ZSP, ktoré sa zmieňuje o postupe\npri návrhoch na vykonanie poplatkového úkonu orgánov štátnej správy súdov.\nZáverom krajský súd konštatoval, že keďže žalobca súdny poplatok za žalobu ani na výzvu súdu\nnezaplatil, podľa ust. § 10 ods. 1 ZoSP konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavil.\nO náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ OSP v spojení s § 246c OSP tak,\nže žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, nakoľko konanie vo veci bolo zastavené.\nProti tomuto uzneseniu krajského súdu podal v lehote ustanovenej zákonom (§ 204 ods. 1 v spojení\ns § 246c ods. 1 veta prvá OSP) odvolanie žalobca. Žiadal uznesenie krajského súdu zrušiť a vec mu\nvrátiť na ďalšie konanie.\nŽalobca svoje odvolanie odôvodnil s poukazom na § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ OSP a na § 205 ods. 2 písm.\na/, f/ OSP, namietajúc, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd\nprvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu\na nedostatočne zistil skutkový stav, a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci.\nPovažujúc výzvu na zaplatenie súdneho poplatku za nesprávnu namietal, že predmetné uznesenie\nneobsahuje odôvodnenie v zmysle § 169 ods. 1 OSP, a preto je nepreskúmateľné. Uviedol, že podľa\npoložky č. 10 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov spoplatneniu podlieha len podanie návrhu/žaloby\nna preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu, ktorý je orgánom verejnej správy. Vyslovil názor, že\nKrajský súd v Bratislave nie je orgánom verejnej správy, jeho rozhodnutie preto nie je rozhodnutím\norgánu verejnej správy. Tvrdil, že nežiadal o preskúmanie rozhodnutia verejnej správy, ale orgánu\nverejnej moci. Dôvodil, že na základe ustanovenia § 19 ods. 4 zákona č. 211/2000 Z. z. došlo k rozšíreniu\nprávomoci všeobecných súdov na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí vydaných podľa § 16 až § 19\nzákona č. 211/2000 Z. z. aj na orgány verejnej moci, avšak na druhej strane nedošlo k zakomponovaniu\ntohto rozšírenia do sadzobníka súdnych poplatkov. Poukazom na to, že krajský súd nie je oprávnený\nsvojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, uviedol, že žalobca preto nemôže\nbyť vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu na preskúmanie zákonnosti iného orgánu\nako je orgán verejnej správy, ktorý je o. i. Ústavný súd Slovenskej republiky (pravdepodobne mal žalobca\nna mysli Krajský súd v Bratislave). Mal za to, že z uvedených dôvodov nemá povinnosť zaplatiť súdny\npoplatok za žalobu a zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku bez zákonnej povinnosti\n\ntento poplatok zaplatiť, nie je možné, pričom sa odvolal na k odvolaniu pripojený rozsudok Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/39/2007 z 29. marca 2007.\nĎalej dôvodil, že v prílohe zákona č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková\npovinnosť za podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ktoré vydal orgán verejnej moci\npostupom podľa ustanovenia §§ 16-19 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o slobode informácií\"), a preto má za to, že mu bola v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb.\nuložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Z uvedeného dôvodu namietal porušenie jeho\nzákladného práva na súdnu ochranu zaručeného v Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj\nako „ústava\"), ale rovnako tak aj porušenie Čl. 12 ods. 1, no najmä Čl. 13 ods. 1 písm. a/ ústavy, podľa\nktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní\nzákladných práv a slobôd (m.m. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 252/05 z 22.\nmarca 2006).\nZáverom uviedol, že z dôvodov uvedených v odvolaní vyplýva, že žalobca nemá povinnosť zaplatiť súdny\npoplatok za žalobu zdôrazniac, že nezaplatenie súdneho poplatku, bez existencie legálnej povinnosti,\nnie je možné postihnúť zastavením konania.\nŽalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1\nveta prvá OSP) preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v\nodvolaní žalobcu (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) postupom bez nariadenia\npojednávania podľa § 250ja ods. 2 veta prvá OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu neobsahuje\nskutočnosti spôsobilé privodiť zmenu alebo zrušenie uznesenia krajského súdu a nemožno mu preto\npriznať úspech.\nPri posúdení dôvodnosti odvolania bolo potrebné sa prioritne zaoberať námietkou žalobcu týkajúcou\nsa postavenia žalovaného - Krajského súdu v Bratislave, ako povinnej osoby podľa zákona o slobode\ninformácií.\nÚstava Slovenskej republiky definuje povinné osoby ako „orgány verejnej moci\", ktoré majú povinnosť\nprimeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku; podmienky a spôsob\nvykonania ustanoví zákon (čl. 26 ods. 5). Verejnou mocou je taká moc, ktorá autoritatívne rozhoduje\no právach a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach\nalebo povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom\na obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle subjektu. Verejnú moc vykonáva štát predovšetkým\nprostredníctvom orgánov moci zákonodarnej výkonnej a súdnej a za určitých podmienok ju môže\nvykonávať aj prostredníctvom ďalších subjektov. Kritériom pre určenie, či iný subjekt koná ako orgán\nverejnej moci, je skutočnosť, či konkrétny subjekt rozhoduje o právach a povinnostiach iných osôb a\ntieto rozhodnutia sú štátnou mocou vynútiteľné, či môže štát do týchto práv a povinností zasahovať\n(uznesenie Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej republiky sp. zn. I. ÚS 191/92 z 9. júna\n1992).\nPojem verejná moc je širokým pojmom zahŕňajúcim tak orgány zákonodarnej, výkonnej aj súdnej moci.\nPreto čl. 26 ods. 5 ústavy vychádza zo širokej koncepcie povinných osôb, ktoré bližšie špecifikuje § 2\nzákona o slobode informácií tak, že ide o :\na) štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon\nzveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti\nverejnej správy, a to iba v rozsahu ich rozhodovacej činnosti,\nb) právnické osoby zriadené zákonom a právnické osoby zriadené štátnym orgánom, vyšším územným\ncelkom alebo obcou podľa osobitného zákona,\n\nc) právnické osoby založené povinnými osobami uvedenými vyššie,\nd) iné právnické osoby a fyzické osoby podľa osobitného zákona.\nPod pojmom verejná správa rozumieme určitý druh činnosti alebo inštitúciu, ktorá verejnú správu\nvykonáva. V prvom prípade ide o materiálnu definíciu a v druhom prípade definíciu správy z hľadiska\nformálneho. Z materiálneho hľadiska je verejná správa činnosťou štátnych alebo iných verejných\ninštitúcií, ktorá svojím obsahom nie je činnosťou zákonodarnou ani súdnou (k tomu pozri Hendrych, D.\na kol. Správní právo. Obecná část. 5., rozšírené vydanie. Praha: C.H.Beck, 2003, s. 6-7).\nNa konanie podľa zákona o slobode informácií sa použijú ustanovenia správneho poriadku, pokiaľ zákon\no slobode informácií neustanovuje inak (§ 22 ods. 1 zákona o slobode informácií). Správny poriadok\nv ustanovení § 1 ods. 2 definuje správne orgány ako štátne orgány, orgány územnej samosprávy,\norgány záujmovej samosprávy, fyzické osoby alebo právnické osoby, ktorým zákon zveril rozhodovanie o\nprávach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti\nverejnej správy. V predmetnej právnej veci je oblasťou verejnej správy, v ktorej je rozhodované, správa\nna úseku práva na prístup k informáciám.\nPodľa § 7 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.\") krajské súdy konajú a rozhodujú ako súdy\ndruhého stupňa v občianskoprávnych a v trestnoprávnych veciach, v ktorých rozhodovali v prvom stupni\nokresné súdy.\nPodľa § 7 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. predpisy o konaní pred súdmi ustanovujú, v ktorých\nobčianskoprávnych a v trestnoprávnych veciach konajú a rozhodujú krajské súdy ako súdy prvého\nstupňa.\nPodľa § 7 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. krajské súdy konajú a rozhodujú v správnych veciach v prvom\nstupni, ak osobitný zákon neustanovuje inak.\nPodľa § 7 ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z. krajské súdy konajú a rozhodujú aj v iných veciach, ak to\nustanovia osobitné zákony.\nKrajskému súdu však môžu vyplývať povinnosti konať a rozhodovať aj na základe iných právnych\npredpisov. O taký prípad ide aj v predmetnej právnej veci.\nOblasť slobodného prístupu k informáciám je súčasťou verejného práva, v tomto prípade správneho\npráva. Krajský súd v oblasti rozhodovania v rámci správneho práva nemá postavenie súdneho orgánu,\nale orgánu verejnej správy. V tomto prípade nemožno brať ohľad na to, že žalovaný má vo svojom\nnázve slovo „súd\", pretože orgán v oblasti verejnej správy na úseku práva na prístup k informáciám,\nktorý koná a rozhoduje o sprístupnení alebo nesprístupnení informácie, ktorú má alebo nemá vo svojej\ndispozičnej sfére, podľa zákona o slobode informácií je správnym (administratívnym) orgánom. V tomto\nprípade je odlišujúcim kritériom medzi súdom a správnym orgánom kompetencia: kým súd koná v rámci\nkompetencie podľa napr. citovaného ustanovenia § 7 zákona č. 757/2004 Z. z., správny orgán koná o\nsprístupnení alebo nesprístupnení informácie podľa zákona o slobode informácií.\nS prihliadnutím na § 1 ods. 2 správneho poriadku, § 244 ods. 2 OSP a zákon o slobode informácií\nje možné krajský súd definovať ako inú právnickú osobu, ktorá v oblasti verejnej správy rozhoduje\no právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, a teda ako správny orgán, prípadne\nako orgán verejnej správy. Preto aj právoplatné rozhodnutie žalovaného je preskúmateľné súdom v\nsprávnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku Rozhodovanie o\nžalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov\". Konanie o tejto žalobe je následne\nspoplatnené podľa položky č. 10 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov ako návrh na preskúmanie\n\nzákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy na základe žaloby, ak v písmenách b/ až d/ nie je\nustanovené inak, vo výške 66 € (podľa právneho stavu účinného do 30. septembra 2012, nakoľko žaloba\nbola podaná dňa 9. júla 2012).\nKrajský súd správne postupoval, keď žalobcu vyzval výzvou na zaplatenie súdneho poplatku za podanú\nžalobu vo výške 66 € podľa položky č. 10 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov (č. l. 36). Žalobca bol\npoučený, že ak nebude poplatok v určenej 10-dňovej lehote zaplatený, súd konanie podľa § 10 ods. 1\nzákona o súdnych poplatkoch zastaví.\nPrávny zástupca žalobcu výzvu prevzal 29. mája 2013. Najvyšší súd dáva žalobcovi do pozornosti celé\nustanovenie § 10 zákona o súdnych poplatkoch, ktoré rozlišuje medzi výzvou na zaplatenie súdneho\npoplatku a uznesením na zaplatenie súdneho poplatku. Ide o dva inštitúty odlišné svojou formou,\npodmienkami a následkami nezaplatenia súdneho poplatku na základe nich.\nVýzva na zaplatenie súdneho poplatku (§ 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch) je poplatníkovi\nzasielaná v prípade nezaplatenia súdneho poplatku splatného podaním návrhu na začatie konania\nalebo dovolania; následkom nezaplatenia súdneho poplatku je zastavenie konania. Účelom výzvy nie je\nuloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok, ale upozornenie na jej nesplnenie. Sama povinnosť vyplýva\nzo zákona a je podmienkou pre to, aby súd mohol pokračovať v konaní. Výzva na zaplatenie súdneho\npoplatku teda nie je rozhodnutím, neukladá sa ňou povinnosť účastníkovi konania, a nevzťahujú sa na\nňu požiadavky kladené na obsahové a formálne náležitosti rozhodnutia (uznesenia).\nNa druhej strane uznesením (§ 10 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch) na zaplatenie súdneho poplatku\nsa účastníkovi ukladá povinnosť zaplatiť súdny poplatok. Jeho vydanie je zákonom taxatívne obmedzené\nna prípady, kedy:\n- už súd začal konať vo veci samej,\n- vznikla poplatková povinnosť poplatníkovi, ktorému súd ustanovil opatrovníka, pretože nie je známy\njeho pobyt, alebo sa mu nepodarilo doručiť na známu adresu v cudzine,\n- došlo k rozšíreniu návrhu alebo podaniu vzájomného návrhu v tej istej veci potom, ako začal konať\nvo veci samej,\n- ide o opravný prostriedok proti rozhodnutiu správnych orgánov,\n- žiada zaplatenie poplatku vo výške odporujúcej úprave podľa tohto zákona,\n- vznikla poplatková povinnosť poplatníkovi podaním návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.\nUznesenie, ktorým sa vyrubuje súdny poplatok, je teda vydávané v prípadoch, kedy súdu zo zákona\nvyplýva povinnosť o návrhu konať bez ohľadu na zaplatenie súdneho poplatku, alebo kedy došlo k\nsituácii, že súd napriek nezaplatenému súdnemu poplatku konanie nezastavil, ale v ňom pokračoval.\nIde o prípady, kedy by jednak došlo k neželanému odkladu rozhodnutia, ktoré neznesie odklad (napr.\npredbežné opatrenie), alebo by prípadná hrozba zastavenia konania nebola efektívna, resp. účelná.\nRizikom, ktoré na seba účastník konania preberá v prípade nezaplatenia súdneho poplatku, je možnosť\nvymáhania („exekúcie\") nezaplateného súdneho poplatku podľa zákona č. 65/2001 Z. z. o správe a\nvymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov.\nV danom prípade nebol dôvod, aby krajský súd žalobcu vyzýval uznesením podľa § 10 ods. 2 zákona\no súdnych poplatkoch, keďže neboli splnené taxatívne podmienky na jeho vydanie. Správne teda\nžalobcu vyzval výzvou podľa § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, následkom ktorej je v prípade\nnezaplatenia súdneho poplatku zastavenie konania. Žalobca teda svojím konaním v rozpore s § 10 ods.\n1 zákona o súdnych poplatkoch sám spôsobil zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku.\nNajvyšší súd zdôrazňuje, že jednotlivé ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch (ale aj iných zákonov\n\nvo všeobecnosti) nemožno vykladať izolovane a bez kontextu, a to s akcentom na to, že žalobca je\nzastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, za ktorého koná advokát s právnickým vzdelaním.\nZ vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu nedošlo vo\nvzťahu k žalobcovi k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu (Čl. 46 ods. 1 ústavy), ani k\nporušeniu Čl. 12 ods. 1 a Čl. 13 ods. 1 písm. a/ ústavy, ako aj že postup a rozhodnutie krajského súdu\nbolo vydané v súlade s § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb..\nVzhľadom k uvedenému odvolací súd napadnuté uznesenie krajského súdu ako vecne správne potvrdil\n(§ 219 ods. 1, 2 v spojení s § 250 ja ods. 3 OSP).\nO náhrade trov odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 224\nods. 1 OSP a účastníkom ich náhradu nepriznal, pretože žalobca nemal v odvolacom konaní úspech a\nžalovanému náhrada trov konania neprináleží.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia\nzák. č. 757/2004 o súdoch o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}