{"guid": "3e377bcc-eaa9-4dc5-a236-5f54c7458e21:fa9b20d1-5559-499d-b40a-64524aaef71c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:1012200899.1", "spisova_znacka": "1Sžso/19/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžso/19/2013 z 10. 12. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 10. decembra 2013, sp. zn. 1Sžso/19/2013, ECLI:SK:NSSR:2013:1012200899.1", "identifikacne_cislo": "1012200899", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dagmar Snopeková", "datum_vydania": "2013-12-10", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/586/#paragraf-15.odsek-6", "nazov": "§ 15 ods. 6 zákona č. 586/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/586/#paragraf-15.odsek-6", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/586-2003/paragraf-15"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-21.odsek-4.pismeno-b", "nazov": "§ 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-21.odsek-4.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-21"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/586#paragraf-15", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-21"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fa9b20d1-5559-499d-b40a-64524aaef71c", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:1012200899.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1012200899.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1012200899.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžso/19/2013\n1012200899\n10. 12. 2013\nJUDr., Ing. Miroslav Gavalec\nECLI:SK:NSSR:2013:1012200899.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.\nMiroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. v právnej\nveci žalobkyne: Mgr. B. A., R.., r.č. XXXXXX/XXXX, trvale bytom B., XXX XX A., proti žalovanej: Sociálna\npoisťovňa - ústredie, so sídlom Ulica 29. augusta č. 8, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia správneho orgánu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa\n05.12.2012 č. k. 2S 170/12-37, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 05.12.2012 č. k.\n2S 170/12-37 m e n í tak, že rozhodnutie žalovanej č.: 10200-3/2012-BA z 05.03.2012 v spojení s\nrozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava, č.: 705-0200062811-GC09/11 z 09.09.2011 r u\nš í a vec v r a c i a žalovanej na ďalšie konanie.\nŽalobkyni náhradu trov konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na správnom orgáne\n1. Rozhodnutím č.: 10200-3/2012-BA zo dňa 05.03.2012 žalovaná ako odvolací správny orgán v zmysle\nustanovenia § 179 ods. 1 písm. b) a § 210 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej\nna účely tohto rozsudku len „zák. č. 461/2003 Z.z.“) zmenila vo výrokovej časti rozhodnutie Sociálnej\npoisťovne, pobočka Bratislava, č.: 705-0200062811-GC09/11 z 09.09.2011 tak, že vypúšťa text: „podľa\n§ 210 ods. 1 písm. a)...“ a dopĺňa text: „podľa § 210 ods. 1...“.\nV ostatnom bolo uvedené prvostupňové rozhodnutie potvrdené.\n2. V tomto rozhodnutí prvostupňový orgán žalovanej rozhodol tak, že žalobkyni ako samostatne\nzárobkovo činnej osobe (ďalej na účely rozsudku aj „SZČO“) povinné nemocenské poistenie a povinné\ndôchodkové poistenie ku dňu 05.05.2009 nezaniká.\n3. Svoje rozhodnutie žalovaná s odkazom na § 5 písm. c) a § 21 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom\npoistení (ďalej na účely tohto rozsudku len „zák. č. 461/2003 Z.z.“) odôvodnila vo veci predovšetkým\ntým, že Slovenská advokátska komora vydala oznámenie o zapísaní do zoznamu advokátov, ktorým\nbola žalobkyňa dňa 01. júna 2001 zapísaná do zoznamu advokátov.\n\n4. Ďalej žalovaná vyslovila úsudok, že žalobkyňa je aj po 1. júli 2008 povinne nemocensky a povinne\ndôchodkovo poistenou samostatne zárobkovo činnou osobou, pretože podľa výpisu žalobkyne z\nDaňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2007 mala táto príjem z podnikania a inej\nsamostatne zárobkovej činnosti vyšší ako bola zákonom ustanovená hranica príjmu (tzn. 97.200,-Sk pre\nposudzovaný rok).\nPodľa § 21 ods. 4 písm. b) zák. č. 461/2003 Z.z. v znení k 30. júnu 2008 povinné nemocenské poistenie\na povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm.\nb) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo\ndňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného\npredpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej\nosoby uvedenej v § 5 písm. c).\n5. Podľa názoru žalovanej vysloveného v predmetnom rozhodnutí zmenou formy výkonu advokácie\nnezaniká postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zák. č.\n461/2003 Z.z. a tiež nezaniká povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie podľa §\n21 ods. 4 písm. b) cit. zák. č. 461/2003 Z.z., pretože advokátovi nezaniklo oprávnenie na výkon činnosti.\nPreto zmena formy výkonu advokácie je vo vzťahu k postaveniu advokáta ako samostatne zárobkovo\nčinnej osoby podľa zák. č. 461/2003 Z.z. právne bezvýznamná.\n6. Na druhej strane žalovaná však zdôraznila, že samotné vymedzenie postavenia samostatne\nzárobkovo činnej osoby nemá automaticky za následok vznik alebo zánik povinného nemocenského\npoistenia a povinného dôchodkového poistenia. K zániku povinného nemocenského poistenia a\npovinného dôchodkového poistenia tejto fyzickej osoby dochádza k 30. júnu kalendárneho roka\nnasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej\nčinnosti podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov (ďalej na účely tohto rozsudku len „zák. č.\n595/2003 Z.z.“) alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol\nvyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 10 zák. č. 461/2003 Z.z.\n7. Záverom sa žalovaná vyjadrila aj k argumentácii žalobkyne týkajúcej sa rozsudku Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp .zn. 1 Sžso/35/2010.\nII.\nKonanie na prvostupňovom súde\nA)\n8. Proti tomuto rozhodnutiu žalobkyňa podala na Krajský súd v Bratislave žalobu zo dňa 17.05.2012.\n9. Žalobkyňa najmä uviedla, že dňa 05.05.2009 prestala vykonávať advokáciu samostatne a od\n06.05.2009 poskytuje právne služby v mene a na účet spoločnosti s ručením obmedzeným, v ktorej je\nkonateľkou a spoločníčkou v zmysle § 12 ods. 1 písm. e) zák. č. 586/2003 Z.z.\nOdhláškou zo dňa 20.05.2009 sa odhlásila z povinného nemocenského a dôchodkového poistenia,\nnakoľko bola názoru, že toto jej podľa § 21 ods. 4 písm. b) a § 5 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z. zaniklo.\n10. Podľa žalobkyne sú rozhodnutia obidvoch orgánov žalovanej vydané v rozpore so zákonom\no advokácii a zákonom o sociálnom poistení, pričom argumentácia správnych orgánov je ústavne\nnekonformná a diskriminačná.\nV súvislosti s uvedeným tiež poukázala na stanovisko predsedníctva Slovenskej advokátskej komory zo\ndňa 11.01.2008 k odvodom nemocenského a dôchodkového poistenia v prípade pozastavenia výkonu\nadvokácie.\n\n11. Samotná skutočnosť, že advokát nie je vyčiarknutý zo zoznamu advokátov Slovenskej advokátskej\nkomory neznamená, že advokátovi zostalo zachované oprávnenie na samostatný výkon advokácie.\nPretrvávajúci zápis je len podmienkou preto, aby spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorej je advokát\nkonateľom, mohla vykonávať advokáciu.\nTakýto zápis však neoprávňuje advokáta k samostatnému výkonu advokácie a nie je teda oprávnením\nadvokáta k výkonu advokácie.\n12. Ďalej poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 50/2001 ohľadne\nvýkladu právneho predpisu, ktorý má byť ústavne súladný.\nTaktiež na podporu svojich tvrdení citovala z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n1 Sžso/35/2010 zo dňa 08.02.2011, ktorý sa týkal prípadu pozastavenia výkonu advokácie, avšak podľa\nžalobkyne je táto situácia zhodná so situáciou, keď advokát začne vykonávať advokáciu ako konateľ\na spoločník s.r.o.\n13. Žalovaná v písomnom vyjadrení k obsahu žaloby navrhla túto zamietnuť. Uviedla, že ako odvolací\norgán pozmenila prvostupňové rozhodnutie z dôvodu formálneho nedostatku, t.j. neuvedenia správneho\nustanovenia § 210 zák. č. 461/2003 Z.z.\nTiež uviedla, že skutočnosťou rozhodujúcou na nadobudnutie právneho postavenia SZČO na účely\nsociálneho poistenia je výkon určenej činnosti alebo udelenie oprávnenia na výkon takejto určenej\nčinnosti.\n14. Zo zák. č. 461/2003 Z.z. vyplýva, že SZČO uvedené v § 5 písm. c) zaniká vždy povinné nemocenské\npoistenie a povinné dôchodkové poistenie dňom zániku oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa\nosobitného predpisu, alebo odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná\nmať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva\nčinnosť SZČO uvedenej v § 5 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z.\n15. Samotná skutočnosť, že advokát zapísaný do zoznamu advokátov Slovenskej advokátskej komory\nzmení formu výkonu advokácie, nie je právnou skutočnosťou, ktorá podľa zákona o sociálnom poistení\nspôsobuje zánik oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu.\nBolo preukázané, že žalobkyňa je držiteľkou licencie, ktorá ju oprávňuje na poskytovanie právnej pomoci.\nPreto žalobkyňa spĺňa právnu kvalifikáciu SZČO, keďže je naďalej zapísaná do zoznamu advokátov,\npričom na vznik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobkyne\na s ním súvisiacej odvodovej povinnosti je potrebné, aby žalobkyňa v rozhodujúcom období dosiahla\npríjem z podnikania ustanovený v § 21 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z.\n16. S týmto názorom sa stotožnili aj súdy, pričom žalovaná poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso/58/2011 zo dňa 28.09.2011. K poukazovaniu žalobkyne na rozsudok\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžso/7/2009 žalovaná uviedla, že išlo o jediný prípad,\nkedy sa v rovnakej problematike Najvyšší súd Slovenskej republiky nestotožnil s právnym názorom\nžalovanej.\nVo všetkých ostatných prípadoch Najvyšší súd Slovenskej republiky, t.j. sp. zn. 7Sžso/44/2009,\n9Sžso/43/2009, 4Sžso/37/2009, 4Sžso/19/2009, 9Sžso/52/2009, 7Sžso/5/2009, 9Sžso/12/2011 a\n9Sžso/8/2011 (a najmä už vyššie spomenutý rozsudok sp. zn. 7Sžso/27/2010 publikovaný v Zbierke\nstanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 4/2012) zaujal opačný právny názor.\nB)\n\n17. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a mieste príslušný na konanie vo vecí (§ 246 ods. 1 O.s.p.)\npreskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj\nkonanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej, ako aj postup\nsprávnych orgánov bol v súlade so zákonom a preto žalobu zamietol.\n18. Svoj zamietajúci rozsudok odôvodnil tým, že správne orgány podrobne odôvodnili, prečo žalobkyni,\nktorá sa stala spoločníčkou a konateľkou spoločnosti s ručením obmedzeným poskytujúcej advokátske\nslužby podľa § 15 zák. č. 586/2003 Z.z. nezaniklo povinné sociálne poistenie ako SZČO podľa § 21 zák.\nč. 461/2003 Z.z., s ktorým odôvodnením sa krajský súd stotožnil.\n19. Podľa krajského súdu je nepochybné, že na konania podľa zák. č. 461/2003 Z.z. sa vzťahujú\nvšeobecné predpisy o správnom konaní. Prostredníctvom § 5 zák. č. 461/2003 Z.z. vymedzuje okruh\nSZČO.\n20. V súvislosti s uvedeným krajský súd ďalej upriamil pozornosť na uznesenie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 290/2010-8 zo 07. septembra 2010, v ktorom Ústavný súd uviedol,\nže napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžso/37/2009 zo dňa 16.\nfebruára 2010 (nadväzujúceho na právny názor krajského súdu a vo veci konajúcich správnych orgánov)\nobsahuje podľa názoru Ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom Ústavný súd\nnezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani\ntaká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím\nich podstaty a zmyslu.\nÚstavný súd Slovenskej republiky na záver z vyššie citovaného uznesenia poznamenal, že dôvody\nrozsudku Najvyššieho súdu vyššie citovaného pod sp. zn. 4Sžso/37/2009 zo 16. februára 2010 sú\nzrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných\nprávnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne\nzávery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných\nmyšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.\n21. Na záver krajský súd dodal, že prejednávaná problematika je takto riešená správnymi súdmi na\nzáklade ustálenej judikatury, pričom žalovaná správne poukázala na to, že iba v jednom prípade mal\nNajvyšší súd Slovenskej republiky opačný názor (viď krajským súdom, ako aj žalovanou citovaný\nrozsudok sp. zn. 1 Sžso/7/2009), avšak vo všetkých ďalších prípadoch zaujal Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky právny názor súladný s názorom žalovanej, pričom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky pod č. 4/2012 bol publikovaný ako pilotný rozsudok Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 7Sžso/27/2010, z ktorého vyplýva tento ustálený názor.\nPoukazovanie žalobkyne na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. l Sžso/35/2010\nje preto podľa krajského súdu v danom prípade bezvýznamné, nakoľko tento sa týka problematiky\npozastavenia výkonu advokácie.\nIII.\nOdvolanie žalobkyne/stanoviská\nA)\n22. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 05. marca 2013 (č.l. 41) proti rozsudku prvostupňového\nsúdu žalobkyňa poukázala na to, že rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho\nposúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).\n23. Žalobkyňa najmä zdôraznila, že krajský súd\n\n- pri výklade príslušných ustanovení zák. č. 461/2003 Z.z. (najmä § 21 ods. 4 ) nezohľadnilo špecifiká\nzák. č. 586/2003 Z.z. (najmä § 15 ods. 6),\n- sa vôbec nevysporiadal s tým, že žalovaná je povinná rešpektovať potvrdenia vydávané Slovenskou\nadvokátskou komorou v zmysle § 71 ods. 2 písm. k) zák. č. 586/2003 Z.z.,\n- vôbec neodôvodnil, prečo neprihliadol na právne závery uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 1 Sžso/7/2009 a naopak prečo ostatné rozhodnutia Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky, ktoré uviedla žalovaná, sú pre rozhodovanie krajského súdu relevantnejšie a\nsprávne; ten istý argument vzniesla žalobkyňa aj ohľadne rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 1 Sžso/35/2010.\n24. Záverom pomerne rozsiahle odôvodneného odvolania žalobkyňa navrhla zmeniť napadnutý\nrozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie žalovanej zruší a vec jej vrátil na ďalšie konanie.\nB)\n25. Z vyjadrenia žalovanej (č.l. 52) zo dňa 19. marca 2013 vyplýva, že žalobkyňa prostredníctvom svojho\nodvolania neuviedla žiadne nové námietky ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali zmenu\nalebo zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovanej.\nPreto žalovaná sa dôsledne pridržiava svojich argumentov už vyjadrených vo svojom vyjadrení zo dňa\n17. októbra 2012, ktorý zaslala krajskému súdu.\n26. Tiež žalovaná poukázala vo svojom stanovisku na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 7 Sžso/27/2010, ktorý bol zverejnený v zbierke stanovísk č. 4/2012. Prostredníctvom citovaného\nrozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že na účely zákona o sociálnom poistení treba\nadvokáta, zapísaného v zozname advokátov, považovať za povinne nemocensky poistenú a povinne\ndôchodkovo poistenú samostatne zárobkovo činnú osobu, a to bez ohľadu na skutočnosť, či advokátsku\nčinnosť vykonáva ako advokát vo svojom mene alebo ako spoločník, prípadne či konateľ právnickej\nosoby poskytujúcej právne služby.\n27. Z uvedených dôvodov žalovaná žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa\nv plnom rozsahu, ako vecne správny, potvrdil.\nIV.\nPrávne názory odvolacieho súdu\n28. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s\n§ 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“).\nPo zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že\nide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie\nprípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po\nneverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.) po prihliadnutí k relevantnej\njudikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej na účely rozsudku len „Ústavný súd “) dospel\nk záveru, že odvolanie je dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z\nnesprávneho právneho posúdenia veci (§ 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p.), a preto postupom podľa § 220 v\nspoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. rozsudok krajského súdu zmenil tak, že z dôvodu uvedenom v § 250j ods.\n2 písm. a) O.s.p. napadnuté rozhodnutie žalovanej spolu s prvostupňovým rozhodnutím podľa § 250ja\nods. 3 O.s.p. zrušil a vrátil mu späť na ďalšie konanie v zmysle nasledujúcich záverov.\n\n29. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä čl.\n46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (žalobkyne),\nt.j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae) vybrať si podľa Občianskeho\nsúdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu orgánu verejnej\nsprávy. Preto správny súd nie je oprávnený do tejto procesnej slobody, t.j. dispozíciu účastníka konania\nz úradnej povinnosti meniť alebo ho presviedčať o nevhodnosti takto zvoleného prostriedku nápravy.\n30. Rovnako Najvyšší súd zdôrazňuje, že predmetom odvolacieho súdneho konania je prieskum vecnej\nsprávnosti výroku rozsudku krajského súdu (§ 219 ods. 1 v spojení s § 205 O.s.p.) o nevyhovení žalobe\na o jej zamietnutí, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací primárne v medziach\nodvolania (viď § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu\ni súdne konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutie žalovanej, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými\nzrušujúcimi námietkami žalobkyne (§ 250j ods. 2 O.s.p.), ako aj so stanoviskami zvyšných účastníkov,\na z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia\nžalovanej.\nĎalej zdôrazňuje, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu č. k. II ÚS\n127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo/84/2007, sp. zn. 6 Sžo/98/2008, sp. zn.\n1 Sžo/33/2008, sp. zn. 2 Sžo/5/2009 či sp. zn. 8 Sžo/547/2009) nie je úlohou všeobecného súdu pri\nvýkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť\nich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych\notázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Preto\nodvolaciemu súdu neprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu rozšíriť aj na iné rozhodnutia, hoci\ns prv menovaným sú tesne zviazané nielen dôsledkami, ale aj účastníkmi.\n31. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho\nprieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov)\npo zistení, že skutkový stav nie je medzi účastníkmi sporný, sa Najvyšší súd zameral na podstatu\nsúdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu, t.j. aj žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáha\npreskúmania rozhodnutia žalovanej, ktorou je opätovne (raz už dostatočným spôsobom vyriešené\nprostredníctvom rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžso/7/2009) nastolená právna otázka, či je\nmožné žalobkyňu zapísanú ako advokáta do Slovenskej advokátskej komory, ktorý je spoločníkom a\nkonateľom advokátskej spoločnosti, naďalej považovať za samostatne zárobkovo činnú osobu v zmysle\n§ 5 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z.\nPráve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.\n32. Na tomto mieste Najvyšší súd zdôrazňuje problematiku jasnosti a zrozumiteľnosti rozhodovacej\nčinnosti najvyšších súdnych orgánov, ktoré by pri výkone svojich právomoci mali rešpektovať ochranu\nzákladných práv a ľudských slobôd ako východisko pre svoju činnosť.\nZ judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [najmä rozsudok Ruiz Torija v. Španielsko, resp. neskôr\nGarcia Ruiz v. Španielsko (vo veci č. 30544/96 z 20.01.1999)] vyplýva jasný právny názor, že správny súd\nnemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú\npre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez\ntoho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového), ale aj odvolacieho (ktoré stručne a jasne objasní\nskutkový a právny základ rozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces\n33. Ako už konajúci senát Najvyššieho súdu uviedol, prostredníctvom rozsudku sp. zn. 1 Sžso 7/2009\ndňa 30. marca 2010 bol v právne obdobnej veci vyslovený právny názor, že:\n„Z uvedených právnych noriem ako aj z nasl. ustanovení § 20 a 21 zák. č. 586/2003 Z.z. vyplýva, že\nadvokát po vydaní oprávnenia na výkon advokácie je povinný vždy, s výnimkou zákonných prekážok,\n\nposkytovať kedykoľvek a komukoľvek svoje právne služby v medziach definície pojmu výkon advokácie,\na s týmto stavom je spojené legálne očakávanie, že za túto činnosť bude poberať zákonom regulovanú\nodmenu (§ 24 ods. 1 zák. č. 586/2003 Z.z.).\nNa základe uvedeného advokát spadá do kategórie samostatne zárobkovo činných osôb, lebo právny\nzáklad na charakteristiku „zárobkovo činný“ (viď hore uvedený záver ust. § 1 ods. 2) vychádza z\nprezumpcie skutočnosti, že neexistujú žiadne právne prekážky pre výkon konkrétnych činností, v danom\nprípade advokácie. Avšak zák. č. 586/2003 Z.z. súčasne vymedzuje dve základné prekážky pre výkon\nadvokácie fyzickou osobou počas držby osobitného oprávnenia na výkon advokácie, a to\n- pozastavenie výkonu advokácie (§ 9 ods. 1 písm. a/ zák. č. 586/2003 Z.z.) a\n- postavenie konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným (§ 15 ods. 6 zák. č. 586/2003 Z.z.).\nPráve existencia týchto prekážok spôsobuje u advokáta - fyzickej osoby dočasný zánik oprávnenia na\nvýkon advokácie, ktorého trvanie je podmienené časovou existenciou prekážky. Uvedená podmienenosť\nje daná prechodným (nie trvalým) charakterom hore uvedených zákonných prekážok, ktoré smerujú proti\nmateriálnej stránke a nie proti formálnej stránke výkonu advokácie. Takýto dočasný zánik oprávnenia\nso všetkými jeho dôsledkami je nutné striktne odlišovať od inštitútu vyčiarknutie advokáta zo zoznamu\n(§ 7 zák. č. 586/2003 Z.z.), lebo vyčiarknutie advokáta zo zoznamu má za následok trvalý (v zmysle\nformálnom) zánik oprávnenia na výkon advokácie.“\nSúčasne zobral do úvahy pri svojom rozhodovaní aj obsah argumentácie vyslovený Najvyšším súdom\nprostredníctvom rozsudku sp. zn. 7 Sžso/44/2009 zo dňa 26. novembra 2009.\n34. Na uvedenom základe následne zrušil vo veci prejednávanej pod sp. zn. 1 Sžso/7/2009 napadnuté\nrozhodnutie žalovanej ako nezákonné.\n35. Následne konajúci senát rozhodujúc dňa 08. februára 2011 vec sp. zn. 1 Sžso/35/2010 s právne\nobdobným problémom zrekapituloval vývoj rozhodovacej činnosti v správnom kolégiu takto:\n„Predovšetkým konajúci senát Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že v prejednávanej\nveci ide o obdobnú problematiku zániku účasti žalobcu (advokáta) na povinnom nemocenskom a\npovinnom dôchodkovom poistení z titulku funkcie štatutárneho orgánu advokátskej spoločnosti, na akú\ndal odpoveď prostredníctvom svojho rozsudku sp. zn. 1 Sžso/7/2009 z 30.marca 2010.\nĎalej je nutné vzhľadom k použitej právnej argumentácii uviesť, že dňa 08. decembra 2010 Správne\nkolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky malo hlasovať o publikácii právnych viet z rozsudku\nsp. zn. 9 Sžso/52/2009 z 31.03.2010, ktorý celkom odlišným spôsobom (od hore uvedeného rozsudku\nsp. zn. 1 Sžso/7/2009 z 30.marca 2010) posúdil zánik účasti advokáta na povinnom poistení. Nakoľko\nvšak v procese hlasovania o publikácii právnych viet nedošlo k jednote názorov členov kolégia a zo\nstrany prizvaných hostí zazneli s publikáciou nesúhlasné reakcie, bolo hlasovanie Správneho kolégia\no tejto otázke odložené na neskoršie zasadnutie. Preto sa konajúci senát nemôže ani vysporiadať so\nstanoviskom Správneho kolégia k aplikácii právnych predpisov v prejednávanej veci.\nTakisto Ústavný súd Slovenskej republiky medzičasom zverejnil svoje uznesenie sp. zn. I. ÚS\n290/2010-8, v ktorom sa k tejto, avšak iba obdobnej problematike, vyjadril dňa 07.09.2010. Nakoľko však\nuvedené rozhodnutie ústavného súdu vychádzalo z posudzovania aplikácie iného právneho ustanovenia\n(konkrétne § 15 ods. 6 zák. č. 586/2003 Z.z.) ako je v tejto prejednávanej veci, nie je potrebné pri\nrozhodovaní v zmysle § 135 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa vysporiadať so závermi ústavného\nsúdu.“\n36. Nakoľko medzičasom došlo prostredníctvom nálezu Ústavného súdu č. k. II. ÚS 426/2012-53 zo dňa\n21. februára 2013 k podstatnému judikatúrnemu posunu v rozhodovacej činností ústavného súdu pri\nriešení problematiky zániku oprávnenia vykonávať advokáciu samostatne ako fyzická osoba po založení\nadvokátskej spoločnosti, Najvyšší súd na základe svojej doktríny o viazanosti rozhodovacou činnosťou\nÚstavného súdu k tomuto judikatúrnemu posunu prihliadol.\n\nNapríklad prostredníctvom rozsudku sp. zn. 1 Sžr/62/2011 zo dňa 23. augusta 2011 konajúci senát\nvymedzil hore uvedenú doktrínu nasledovne:\n„Otázku viazanosti rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré\nsa týkajú základných ľudských práv a slobôd, konajúci senát interpretuje s prihliadnutím na\nvýkladovú zásadu ústavnokonformného výkladu (čl. 152 ods. 4) prostredníctvom princípu rozhodovacej\nnezávislosti zakotveného v čl. 144 ods. 1 ústavy v tom duchu, že hore uvedené rozhodnutia súdnych\norgánov predstavujú právne relevantné skutočnosti (čl. 46 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, resp. § 56 ods. 7 zák. č. 38/1993 Z.z.), s ktorými účinkami na svoje konanie sa\nkonajúci súd musí vysporiadať v odôvodnení, tzn. že nejde o ide záväzný právny názor vyššieho súdu\nv rámci dvojinštantnosti súdnej ochrany.\n37. Je nepochybné, že Ústavný súd na prvom mieste prostredníctvom uvedeného nálezu s prihliadnutím\nna ustanovenia § 1 ods. 2, § 2 ods. 1, § 12 ods. 1 a 2, § 71 ods. 2 písm. b), § 15 ods. 1, 2 a 6\nzák. č. 586/2003 Z.z. zdôraznil, že v prejednávanej veci sa na sťažovateľa v celom rozsahu vzťahuje\nzákaz vyplývajúci z prvej vety § 15 ods. 6 zák. č. 586/2003 Z.z., t.j. že ako štatutárny orgán advokátskej\nspoločnosti nemôže súčasne vykonávať advokáciu samostatne.\nĎalej sa Ústavný súd v svojom náleze zameral na vyhodnotenie právnych následkov niektorých\nargumentov vyslovených prostredníctvom rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžso/7/2009 z 30. marca\n2010, t.j. sa vyjadril k ústavne konformnému výkladu pojmu „fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na\nvykonanie advokácie“ pre účely § 5 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z.. kde najmä konštatoval:\n„Ústavný súd je toho názoru, že pri výklade uvedených pojmov (§ 5 a § 21 ods. 4 zákona o sociálnom\npoistení) je potrebné uprednostniť výklad materiálny a dospieť k záveru, podľa ktorého „fyzická osoba,\nktorá má oprávnenie na vykonávanie advokácie“, je iba advokát, v ktorých môže ako fyzická osoba pri\nsamostatnom výkone advokácie skutočne právne služby klientom poskytovať a prijímať za nich ako\nfyzická osoba aj odmenu. „Fyzickou osobou, ktorá má oprávnenie na vykonávanie advokácie“, je teda\niba advokát vykonávajúci advokáciu samostatne a iba v prípade, ak nemá výkon advokácie pozastavený.\nNa tomto závere nič nemôže zmeniť ani skutočnosť, že aj advokát - konateľ spoločnosti s ručením\nobmedzeným musí byť v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou zapísaný.\nAko správne uviedol Najvyšší súd - tento zápis je podmienkou na to, aby mohol advokát v mene a\nna účet iného subjektu (spoločnosti s ručením obmedzeným) advokáciu vykonávať. „Fyzickou osobou,\nktorej oprávnenie na vykonávanie advokácie zaniklo“, je preto každý advokát, ktorý vykonával advokáciu\nsamostatne a následne začal advokáciu vykonávať ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným,\npretože samostatne advokáciu vykonávať v takom prípade už nie je oprávnený, čo vyplýva priamo zo\nzákona o advokácii. K tomuto názoru dospel Ústavný súd použitím metódy gramatického, logického, ale\nnajmä systematického výkladu sporných ustanovení zákona o sociálnom poistení v kontexte ustanovení\nzákona o advokácii tak, ako sú už citované.\nNeobstojí preto z týchto dôvodov ani názor Najvyššieho súdu (vyslovený rozsudkom sp. zn. 7\nSžso/27/2010 z 1. júla 2010, ktorý bol uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky ako R66/2010), podľa ktorého na účely zákona o sociálnom poistení treba\nadvokáta zapísaného v zozname advokátov chce tretinu slovenskou advokátskou komorou považovať\nza povinne nemocensky v a dôchodkovo poistenú samostatne zárobkovo činnú osobu, a to bez ohľadu\nna skutočnosť, či advokátsku činnosť vykonáva ako advokát vo svojom mene v alebo ako spoločník,\nprípadne konateľ právnickej osoby poskytujúcej služby advokácie.“\n38. Následne Ústavný súd v svojom náleze vyhodnotil právne dôsledky kolízie medzi odlišnými\nrozsudkami Najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžso/7/2009 z 30. marca 2010 a sp. zn. 9 Sžso/21/2011 z 29.\nfebruára 2012, pričom predovšetkým uviedol:\n„Potreba vysporiadať sa so známym rozhodnutím súdu v obdobnej veci (osobitne, ak ide o rozhodnutie\nnajvyššieho súdu) z hľadiska jeho dôvodov, pokiaľ súd dospeje následne k opačnému názoru, je\nsúčasťou požiadavky na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zvlášť v situácii, keď účastník\nkonania výslovne svoje odvolanie, o ktorom súd rozhoduje, odôvodňuje dôvodmi zhodnými s tými, ktoré\nsú uvedené v inom rozhodnutí. Preto je nerozhodné, či v prípade iného súdneho rozhodnutia, na ktoré\n\núčastník konania poukazuje, ide o názor menšinový alebo väčšinový, významné je iba to, či ide o\nargumentáciu logickú a konzistentnú a ak túto požiadavku rozhodnutie Najvyššieho súdu vo veci z 30.\nmarca 2010 nepochybne spĺňalo.“\n39. Na základe vyššie vyslovených právnych názorov tak Najvyšším súdom, ako aj Ústavným\nsúdom konajúci senát Najvyššieho súdu zotrval na argumentoch vyslovených dňa 30. marca 2010\nprostredníctvom svojho skoršieho rozsudku sp. zn. 1 Sžso/7/2009, ktoré nižšie cituje v zmysle § 250ja\nods. 7 O.s.p. v rozsahu relevantnom pre prejednávanú vec:\n„Najvyšší súd v predmetnej veci vychádza z právneho rámca pre úpravu právnych vzťahov sociálneho\npoistenia, ktorá je najmä obsiahnutá v ustanoveniach § 21 ods. 4 s aplikáciou § 5 zák. č. 461/2003 Z.z.\nPodľa § 5 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom v čase k 30. júnu 2007 samostatne zárobkovo\nčinnou osobou podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa\nosobitného predpisu (19) okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná\nmať oprávnenie podľa osobitného predpisu.\nPodľa § 21 ods. 4 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z. v hore cit. znení povinné nemocenské poistenie a\npovinné dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. d)\ndňom vystúpenia z verejnej obchodnej spoločnosti alebo z komanditnej spoločnosti alebo dňom výmazu\nverejnej obchodnej spoločnosti a komanditnej spoločnosti z obchodného registra.\nNajvyšší súd v predmetnej veci predovšetkým poukazuje na ust. § 5 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z.,\nktoré je základom pre vyhodnotenie právnej situácie žalobcu vzniknutej zaslaním oznámenia žalovanej\no zrušení poistenia zo dňa 07.09.2007 (označené žalobcom na č.l. 11 ako „Oznámenie dôvodu zrušenia\npoistenia ako SZČO“).\nJe pravdou, že poznámka č. 19 pod čiarou pripojená v § 5 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z. pri\nosobitnom predpise odkazuje napríklad na zákon Slovenskej národnej rady č. 132/1990 Zb. o advokácii\nv znení zákona č. 302/1999 Z.z. alebo zákon Slovenskej národnej rady č. 129/1991 Zb. o komerčných\nprávnikoch v znení neskorších predpisov. Avšak pre riadny výklad uvedeného ustanovenia je oveľa\nvýznamnejšie slovné spojenie „oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu“, z\nktorého jednoznačne vyplýva, že nielen existencia tohto osobitného oprávnenia vo forme listiny alebo\npreukazu (tzv. formálny základ pre výkon platených činností) ale aj samotná faktická možnosť držiteľa\ntohto oprávnenia regulovanú činnosť vykonávať (tzv. materiálna stránka výkonu činností), tzn. možnosť\nreálne vykonávať advokáciu, sú podmienkami conditio sine qua non, bez naplnenia ktorých nie je možné\nhovoriť o samostatne zárobkovo činnej osobe v zmysle predpisov sociálneho poistenia.\nPodľa § 1 ods. 2 zák. č. 586/2003 Z.z. v znení platnom k 30.06.2007 výkon advokácie je zastupovanie\nklientov v konaní pred súdmi, orgánmi verejnej moci a inými právnymi subjektmi, obhajoba v trestnom\nkonaní, poskytovanie právnych rád, spisovanie listín o právnych úkonoch, spracúvanie právnych\nrozborov, správa majetku klientov a ďalšie formy právneho poradenstva a právnej pomoci, ak sa\nvykonáva sústavne a za odmenu.\nPodľa § 21 ods. 1 zák. č. 586/2003 Z.z. v hore cit. znení má každý právo na poskytnutie právnych služieb\na môže o ne požiadať ktoréhokoľvek advokáta.\nZ uvedených právnych noriem, ako aj z nasl. ustanovení § 20 a 21 zák. č. 586/2003 Z.z. vyplýva, že\nadvokát po vydaní oprávnenia na výkon advokácie je povinný vždy, s výnimkou zákonných prekážok,\nposkytovať kedykoľvek a komukoľvek svoje právne služby v medziach definície pojmu výkon advokácie,\na s týmto stavom je spojené legálne očakávanie, že za túto činnosť bude poberať zákonom regulovanú\nodmenu (§ 24 ods. 1 zák. č. 586/2003 Z.z.).\n\nNa základe uvedeného advokát spadá do kategórie samostatne zárobkovo činných osôb, lebo právny\nzáklad na charakteristiku „zárobkovo činný“ (viď hore uvedený záver ust. § 1 ods. 2) vychádza z\nprezumpcie skutočnosti, že neexistujú žiadne právne prekážky pre výkon konkrétnych činností, v danom\nprípade advokácie. Avšak zák. č. 586/2003 Z.z. súčasne vymedzuje dve základné prekážky pre výkon\nadvokácie fyzickou osobou počas držby osobitného oprávnenia na výkon advokácie, a to\n- pozastavenie výkonu advokácie (§ 9 ods. 1 písm. a/ zák. č. 586/2003 Z.z.) a\n- postavenie konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným (§ 15 ods. 6 zák. č. 586/2003 Z.z.).\nPráve existencia týchto prekážok spôsobuje u advokáta - fyzickej osoby dočasný zánik oprávnenia na\nvýkon advokácie, ktorého trvanie je podmienené časovou existenciou prekážky. Uvedená podmienenosť\nje daná prechodným (nie trvalým) charakterom hore uvedených zákonných prekážok, ktoré smerujú proti\nmateriálnej stránke a nie proti formálnej stránke výkonu advokácie. Takýto dočasný zánik oprávnenia\nso všetkými jeho dôsledkami je nutné striktne odlišovať od inštitútu vyčiarknutie advokáta zo zoznamu\n(§ 7 zák. č. 586/2003 Z.z.), lebo vyčiarknutie advokáta zo zoznamu má za následok trvalý (v zmysle\nformálnom) zánik oprávnenia na výkon advokácie.\nPodľa § 9 ods. 1 písm. a) zák. č. 586/2003 Z.z. v hore uvedenom znení počas pozastavenia výkonu\nadvokácie advokát nie je oprávnený poskytovať právne služby podľa tohto zákona.\nPodľa § 15 ods. 6 zák. č. 586/2003 Z.z. v hore uvedenom znení platí, že advokát, ktorý vykonáva\nadvokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, nemôže súčasne vykonávať advokáciu\nsamostatne, v združení, ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti alebo komanditnej spoločnosti,\nalebo ako konateľ inej spoločnosti s ručením obmedzeným. Advokáti sa však môžu dohodnúť na\ndočasnom samostatnom poskytovaní právnych služieb v jednej veci alebo vo viacerých vopred\nvymedzených veciach, ak spoločenská zmluva neurčuje inak.\nZavinené nerešpektovanie uvedených zákazov má relevantné právne následky, lebo je spojené\nso vznikom disciplinárneho previnenia advokáta a s nasledujúcou hrozbou možného uloženia\ndisciplinárnych sankcií.\nPodľa § 56 ods. 1 zák. č. 586/2003 Z.z. v hore uvedenom znení disciplinárnym previnením advokáta,\neuroadvokáta, zahraničného advokáta a medzinárodného advokáta alebo advokátskeho koncipienta je\nzavinené porušenie povinnosti vyplývajúcej z tohto zákona alebo z predpisu komory.\nZa tejto právnej situácie sa žalobca snažil svojim podaním ukončiť ku dňu 30.06.2007 svoj sociálnopoistný vzťah so žalovanou ako samostatne zárobkovo činná osoba.\nPodľa § 21 ods. 4 písm. b) zák. č. 461/2003 Z.z. v hore uvedenom znení povinné nemocenské poistenie\na povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm.\nb) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo\ndňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného\npredpisu, 21) ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej\nosoby uvedenej v § 5 písm. c).\nAk potom ust. § 21 ods. 4 písm. b) zák. č. 461/2003 Z.z. podmieňuje zánik povinného nemocenského\na dôchodkového poistenia zánikom oprávnení samostatne zárobkovo činných osôb, tzn. v prípade\nadvokáta zánikom oprávnenia na výkon advokácie, nie je možné pri aplikácii cit. ustanovenia § 21 ods.\n4 písm. a) prehliadnuť alebo opomenúť právne účinky podmieneného dočasného zániku oprávnenia na\nvýkon advokácie v zmysle § 9 ods. 1 písm. a) a § 15 ods. 6 zák. č. 586/2003 Z.z.\n\nPreto je odôvodnené konštatovanie žalobcu podporené odborným stanoviskom Slovenskej advokátskej\nkomory (dátum 10.11.2009), že skutočnosti majúce svoj základ v prerušenie výkonu advokácie alebo\nvo vstupe do funkcie konateľa advokátskej spoločnosti s ručením obmedzením, musí advokát oznámiť\nžalovanej a súčasne, ak tieto prekážky samostatného výkonu advokácie pominú, musí advokát túto\nskutočnosť opätovne oznámiť žalovanej (§ 228, najmä jeho odsek 3 zák. č. 461/2003 Z.z). Následne\nje povinnosťou žalovanej k 30.06. kalendárneho roka toto oznámenie vyhodnotiť vo vzťahu k ďalšej\nexistencii povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia a vyvodiť z toho\nprávne relevantné závery.\nJe preto celkom právne irelevantný záver žalovanej, že rozhodujúcou skutočnosťou pre existenciu\npovinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia v tomto prípade je iba\nexistencia oprávnenia žalobcu na výkon advokácie, ktorá žalobcovi bola udelená dňa 03. júna 1996. Ak\nby si konajúci súd v rozpore s výkladovým pravidlom „reductio ad absurdum“ takýto právny záver osvojil,\npotom by potvrdil neželanú situáciu, že hoci by advokát v pozícii konateľa advokátskej spoločnosti s\nručením obmedzeným nesmel vykonávať advokáciu samostatne (§ 15 ods. 6 zák. č. 526/2003 Z.z.) a\nz uvedeného dôvodu by bol bez príjmu (odmeny) za samostatný výkon advokácie, mal by aj tak počas\nvýkonu funkcie konateľa advokátskej spoločnosti (prinajmenej prvý rok) uloženú povinnosť odvádzať\npoistné na nemocenské a dôchodkové poistenie, čím by došlo k nezákonnému zásahu do vlastníctva\nchráneného čl. 20 ústavy.\nNaopak, zákon existenciu oprávnenia (vo formálnom zmysle) u advokáta, ktorý sa chce stať spoločníkom\na súčasne konateľom advokátskej spoločnosti s ručením obmedzeným, vyžaduje iba v tom zmysle, že\nide o nevyhnutnú podmienku na výkon tejto funkcie (§ 15 ods. 1 zák. č. 586/2003 Z.z.).\nPodľa § 3 písm. a) bod 2. zák. č. 461/2003 Z.z. v hore uvedenom znení zárobková činnosť podľa tohto\nzákona je na účely nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia činnosť samostatne zárobkovo\nčinnej osoby, z ktorej je povinne nemocensky poistená a povinne dôchodkovo poistená.\nTakisto je pre prejednávanú vec irelevantné, že žalobca v daňovom priznaní k dani z príjmov fyzickej\nosoby za rok 2006, ktoré bolo predložené pobočke žalovanej dňa 28.05.2007, mal zachytené príjmy\nz podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti. Tieto údaje slúžia za základ výpočtu odvodov\npoistného iba v tom prípade, ak je u fyzickej osoby splnená základná podmienka sociálneho poistenia,\na to, že v zmysle predpisov sociálneho poistenia spĺňa predpoklady pre označenie za samostatne\nzárobkovo činnú osobu v súlade s § 128 ods. 1 a 2 zák. č. 461/2003 Z.z. Tento stav, ako už Najvyšší\nsúd hore odôvodnil, nenastal.\nPodľa § 128 ods. 1 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z. poistné na nemocenské poistenie platí povinne\nnemocensky poistená samostatne zárobkovo činná osoba.\nPodľa § 128 ods. 2 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z. poistné na starobné poistenie platí povinne dôchodkovo\npoistená samostatne zárobkovo činná osoba.\nNajvyšší súd pripúšťa, že iná situácia by u konateľa advokátskej spoločnosti nastala, ak by spoločenská\nzmluva uvedenej advokátskej spoločnosti nevylučovala dohodu podľa § 15 ods. 6 veta posledná zák. č.\n586/2003 Z.z. o dočasnom samostatnom poskytovaní právnych služieb v jednej veci alebo vo viacerých\nvopred vymedzených veciach. Práve dohodu o dočasnom samostatnom poskytovaní právnych služieb\nv jednej veci alebo vo viacerých vopred vymedzených veciach je nutné chápať ako inštitút, ktorý pôsobí\nproti obmedzeniu konateľa advokátskej spoločnosti vykonávať advokáciu samostatne, a preto takému\nadvokátovi postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby a s tým spojené povinné nemocenské\npoistenie a povinné dôchodkové poistenie nezaniká. Nakoľko však žalovaná spoločenskú zmluvu z tohto\npohľadu neskúmala, a preto ani k tejto možnosti nezaujala právne stanovisko, Najvyšší súd nemôže v\nodvolacom prieskume vysloviť svoj právny záver k takýmto právne relevantným skutočnostiam.\n\nNa základe uvedeného argumentácia prvostupňového orgánu žalovanej, že „zmenou formy výkonu\nadvokácie nezaniká postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c)\nzák. č. 461/2003 Z.z., a tým ani povinné nemocenské a dôchodkové poistenie podľa § 21 ods. 4 písm.\nb) cit. zákona“, nemá oporu v hore uvedených zákonných ustanoveniach.“\n(koniec citácie hore uvedeného rozsudku).\n\nV.\n40. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok\nžalobcu ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už\nv citovanom rozhodnutí sp. zn. 1 Sžso/7/2009 z 30. marca 2010, pri ktorom Najvyšší súd nezistil žiaden\nrelevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie\nodlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska), rozhodol tak, ako\nje uvedené vo výroku rozsudku.\n41. Najvyšší súd Slovenskej republiky neuviedol vo výroku zrušujúceho rozsudku zákonné ustanovenie,\npodľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené (§ 250j ods. 4 prvá veta O.s.p.), nakoľko\ndôvodom podania tejto informácie súdom je v zmysle § 250j ods. 4 veta druhá O.s.p. poskytnúť podklady\npre posúdenie prípustnosti možného odvolania proti rozsudku súdu. Nakoľko proti rozhodnutiam\nNajvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve sú generálne (§ 246c ods. 1 v spojení s § 250ja ods.\n6 O.s.p.) neprípustné opravné prostriedky a podmienky pre špeciálnu prípustnosť (§ 250ja ods. 5 O.s.p.)\nv prejednávanej veci neboli splnené, potom nie je možné ustanovenie § 250j ods. 4 O.s.p. na výroky\nrozhodnutí Najvyššieho súdu aplikovať.\nBude preto úlohou žalovanej, aby sa v ďalšom konaní riadila právnym názorom súdu vysloveným v\ntomto rozsudku až do okamihu, keď postupom podľa § 22 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch Najvyšší\nsúd nevysloví iný právny záver.\n42. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s §\n250k ods. 1 a § 246c ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešná žalobkyňa má právo na náhradu trov tohto\nkonania, čo sa v tomto súdnom prieskume udialo. Podmienkou pre priznanie náhrady trov právneho\nzastúpenia je ich doloženie do spisu počas konania alebo dovyčíslenie v 3 - dňovej lehote po vyhlásení\nrozsudku. V prípade iných trov konania úspešného žalobcu/odporcu mu prizná náhradu trov konania\nvyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia.\nNakoľko žalobkyňa nemala právneho zástupcu, odvolací súd rozhodoval iba o náhrade iných trov\nkonania. V prípade iných trov konania úspešného odporcu sa mu prizná náhrada trov konania\nvyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozsudku. Nakoľko však žalobkyňa výslovne uviedla, že\nnáhradu trov konania nepožaduje, preto Najvyšší súd jej náhradu trov konania nepriznal.\n43. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 3 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,\nlebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni\nsúdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle §\n250i ods. 2 O.s.p. (úprava povinností vyplývajúcich zo sociálneho poistenia je spojená s verejnoprávnymi\nvzťahmi), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných\ndôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}