Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžso/20/2013 z 17. 12. 2013
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 17. decembra 2013, sp. zn. 10Sžso/20/2013, ECLI:SK:NSSR:2013:1012200466.1
Najvyšší súd | 10Sžso/20/2013 | ECLI:SK:NSSR:2013:1012200466.1 | 2013-12-17 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, predpis č. 1408/1971 Zb.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/876d0916-6ea8-4d91-b1b3-d42e9359ffa9
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:1012200466.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sžso/20/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200466
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Henčeková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:1012200466.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henčekovej,
PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Petra Paludu, v právnej veci žalobcu Borsodi
Tranzit Foglalkoztatási Közhasznú Nonprofit Korlátolt Felelösségü Társaság, so sídlom 3600 Ózd,
Jászi. O. u. 3, Maďarsko, zastúpený JUDr. Ladislavom Csákóom, advokátom so sídlom Hviezdoslavova
4, Rožňava, proti žalovanej Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8, Bratislava, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 27. januára 2012, č. 11273-2/2012-BA, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 15S/79/2012-38 zo dňa 27. marca 2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 15S/79/2012-38 zo dňa 27.
marca 2013   m e n í   tak, že rozhodnutie žalovanej č. 11273-2/2012-BA zo dňa 27. januára 2012   z
r u  š u  j e   a vec jej   v r a c i a   na ďalšie konanie.

Žalovaná   j e   p o v i n n á   zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania z titulu trov právneho zastúpenia
vo výške 594,77 Eur na účet jeho právneho zástupcu v lehote tridsiatich dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 15S/79/2012-38 zo dňa 27. marca 2013 bola zamietnutá
žaloba žalobcu - Borsodi Tranzit Foglalkoztatási Közhasznú Nonprofit Korlátolt Felelösségü Társaság,
so sídlom 3600 Ózd, Jászi. O. u. 3, Maďarsko (ďalej iba žalobca) proti žalovanej Sociálnej poisťovni,
ústredie, so sídlom ul. 29. augusta 8, Bratislava (ďalej iba žalovaná), ktorou sa žalobca dožadoval
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 11273-2/2012-BA, zo dňa 27. januára 2012, ktorým
bolo rozhodnuté o vzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a
povinného poistenia v nezamestnanosti N. J. od 18. mája 2007.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z pripojeného administratívneho spisu
žalovaného zistil, že vo veci poistného vzťahu dočasných pracovníkov na Slovensku prijatých žalobcom
ako personálnou agentúrou so sídlom v Maďarsku ich poistný vzťah v Maďarsku bol anulovaný a
zamestnanie malo byť hlásené inštitúciám sociálneho zabezpečenia Slovenska. Sociálna poisťovňa,
pobočka Topoľčany vykonala v spoločnosti VALSABBIA SLOVAKIA, s.r.o. Bánovce nad Bebravou
kontrolu odvodu poistného, pričom zistila, že pridelení zamestnanci žalobcu, medzi nimi i N. J., nie sú
prihlásení v systéme Sociálnej poisťovne. Zamestnanci boli pridelení do menovanej spoločnosti od roku
2007 na základe zmluvy o dočasnom pridelení uzavretej medzi žalobcom a spoločnosťou VALSABBIA
SLOVAKIA, s.r.o. s tým, že počas dočasného pridelenia patrí právo začať a ukončiť  zamestnanie



žalobcovi. Pán N. J. pracoval na území SR v tejto spoločnosti od 18. mája 2007, preto žalovaný rozhodol,
že týmto dňom vzniklo jeho povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné
poistenie v nezamestnanosti. Žalobca však na rozdiel od žalovaného zastáva právny názor, že vzhľadom
na čl. 14/1a nariadenia rady EHS a predpokladané trvanie práce, ktoré v skutočnosti neprekročilo 12
mesiacov, menovanému na území SR nevznikla  odvodová povinnosť podľa legislatívy SR. Žalobca
ale nepreukázal, že v jeho prípade ide o právnu situáciu, na ktorú by sa vzťahovali, resp. bolo možné
aplikovať osobitné pravidlá podľa čl. 14-17 citovaného nariadenia. Aby sa na menovaného vzťahovala
uplatniteľná legislatíva Maďarska, je potrebné zabezpečiť vydanie osvedčenia príslušným orgánom v
Maďarsku o tom, že tento zamestnanec i naďalej podlieha právnym predpisom tohto štátu, čo však
žalobca nepreukázal.

Vychádzajúc z ustanovení  § 14, § 15 a § 19 zákona č. 461/2005 Z. z. o sociálnom poistení je
nepochybné, že N. J. v súvislosti s výkonom práce na území SR bol povinne nemocensky, dôchodkovo a
v nezamestnanosti poistený. Súd je toho názoru, že ustanovenie § 20 písm. a/ citovaného zákona treba
vykladať v nadväznosti na skutočný výkon činnosti, resp. práce, preto menovanému vzniklo povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosť dňom 18.
mája 2007.

K námietke žalobcu, že žalovaný sa správne nevysporiadal so vznesenou námietkou premlčania
a nesprávne stanovisko zaujal k rozsudku maďarského súdu, sa súd stotožňuje právnym názorom
žalovaného, že napadnuté rozhodnutie len deklaruje vznik právneho vzťahu, ktorý vznikol, priamo na
základe právneho predpisu a že rozsudok maďarského súdu nie je pre žalovaného záväzný.

II.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, v ktorom uviedol, že:

- súd nevyvodil žiadne závery zo skutočnosti, že žalovaný správny orgán svoje rozhodnutie založil na
zistení, že dotknutému zamestnancovi vznikol pracovný pomer na území SR,

- ani zo znenia Nariadenia Rady EHS č. 1408/71 nie je možné dospieť k záveru, že sa na menovaného
vzťahovala slovenská legislatíva,

- v danom prípade existujú aj výnimky, ktoré vylučujú aplikáciu čl. 13 Nariadenia. Pre prípad, že by súd
bol i napriek vyššie uvedenému toho právneho názoru, že na základe čl. 13 by bola daná aplikovateľnosť
slovenského práva namieta, že túto vylučuje čl. 14/1 a Nariadenia, v zmysle ktorého sa čl. 13 ods. 2 písm.
a) nepoužije, pokiaľ osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý zvyčajne
pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam vykonávala
prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za predpokladu, že
predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a že nie je vyslaná s cieľom, aby nahradila inú
osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania. Pokiaľ súd vylúčil možnosť aplikácie tejto normy s tým, že
zamestnanec nemal vystavený formulár E 101, je potrebné uviesť nasledovné: Čl. 11/1 Nariadenia Rady
EHS č. 574/72 hovorí o tom, že inštitúcie určené príslušným orgánom členského štátu, ktorého právne
predpisy zostávajú uplatniteľné, vydajú osvedčenie, že zamestnanec naďalej podlieha týmto právnym
predpisom do určitého dátumu. Už aj zo samotného pojmu osvedčenie vyplýva, že ide o doklad, ktorý
deklaruje určitý stav a v žiadnom prípade sa s jeho vydaním či nevydaním nespája vznik, zmena či
zánik nejakého právneho vzťahu, resp. právnej situácie, čiže celkom jednoznačne nemá konštitutívny
charakter.  Napokon aj samotné nariadenie upravujúce status quo tohto osvedčenia hovorí o ňom len
ako o formalite, čo vyplýva napr. aj z názvu citovaného článku,

- z rozsudku nie je zrejmé, ktoré znenie zákona č. 461/2003 Z. z. súd aplikoval na tento právny vzťah, hoci
je evidentné, že uvedený právny predpis za obdobie tvrdeného vzniku pracovného pomeru menovaného
až po rozhodovanie súdom bol viackrát novelizovaný. Nie je teda jasné, či súd aplikuje znenie zákona
účinné v čase tvrdeného vzniku pracovného pomeru alebo v čase jeho rozhodovania, prípadne iné
znenie,

- nesúhlasil s argumentáciou žalovanej, že žalobca ako spoločnosť nevykonával žiadne významné
ekonomické činnosti na území Maďarska,



- nesúhlasil s argumentáciou žalovanej akceptovanou súdom, že je zrejmé, že rozhodoval o vzniku
povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v
nezamestnanosti zamestnanca podľa slovenskej legislatívy, keďže rozhodoval podľa § 178 ods. 1 písm.
a) zákona č. 461/2003 Z. z., pretože táto skutočnosť mala vyplynúť z jeho rozhodnutia (minimálne z jeho
odôvodnenia) a žalovaná sa v žiadnom prípade nemôže odvolávať na to, že sa fakticky osoba čítajúca
jeho rozhodnutia „dovtípi“. Krajský súd sa s touto námietkou nijako nevysporiadal, čo žalobca považuje
za absenciu riadneho odôvodnenia rozhodnutia, čo ho v konečnom dôsledku robí nepreskúmateľným a
súčasne týmto postupom sa mu odníma možnosť konať pred súdom,

- krajský súd neposúdil zmluvu uzavretú medzi žalobcom a VALSABBIA SLOVAKIA s. r. o. podľa jej
obsahu, ale podľa jej pomenovania,

- nikdy netvrdil, že by rozhodnutie maďarského súdu malo vyvolať účinky na území SR, len
prezentoval očakávanie ohľadne jednoty rozhodovacej praxe súdov EU zvlášť vo veciach, ktoré sa teraz
prejednávajú (čiže s cudzím prvkom),

- nesúhlasil s názorom, že nereagoval na list prvostupňového správneho orgánu zo dňa 20. apríla 2011
a 26. mája 2011, pretože ho v reakcii na ne požiadal, aby mu ráčil oznámiť, že na základe akej právnej
normy a ktorého právneho predpisu mieni vykonať kontrolu u právneho subjektu vzniknutého podľa
maďarských právnych predpisov na území Maďarska, ktorý taktiež na území Maďarska uzavrel pracovnú
zmluvu podľa maďarských právnych predpisov s maďarským štátnym príslušníkom. Žiaľ, správny orgán
tejto požiadavke nevyhovel a v ďalšom so žalobcom prestal komunikovať.

Žalobca navrhol, aby z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na nové konanie a v prípade úspechu v konaní žiadal priznať náhradu trov odvolacieho
konania.

III.

Žalovaná sa k odvolaniu vyjadrila tak, že žalobca v odvolaní  neuviedol také námietky k správnosti
preskúmavaného rozhodnutia, ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo
zrušenie preskúmavaného rozhodnutia.  Žalovaná nezaložila napadnuté rozhodnutie na tvrdení, že
zamestnancovi vznikol na území Slovenskej republiky pracovný pomer. Súčasne uviedla, že podľa § 178
ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení rozhodovala o vzniku povinného
nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti.

Pri určení uplatniteľnej legislatívy a následnom rozhodovaní o vzniku povinného nemocenského
poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti aplikovala
koordinačné Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho
zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín
pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov, ktorým je tak ako ostatné
orgány členských štátov EÚ viazaná. Vzhľadom na toto tvrdenie poukázala žalovaná na článok 249
Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, z ktorého okrem iného vyplýva, že nariadenie má
všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských
štátoch. Z uvedeného vyplýva, že platné nariadenie zakladá priame práva a povinnosti a všetky
dotknuté subjekty, vrátane vnútroštátnych súdov, sú nimi priamo viazané. Nevyžaduje sa žiadna ďalšia
transformácia do právneho poriadku členského štátu, ba dokonca členské štáty nesmú akokoľvek
pôsobiť proti nariadeniu. Vzhľadom na princíp nadradenosti, resp. predností európskeho práva sú
nariadenia priamo aplikovateľné bez ohľadu na obsah a úpravu vnútroštátneho práva.

V ďalšej časti žalovaná uviedla, z akého dôvodu aplikovala na prerokúvaný prípad slovenské právo.
Poukázala na to, že zamestnanci žalobcu vyslaní na Slovensko nemali formulár E 101 a z toho dôvodu
nebolo možné udeliť uvedeným zamestnancom ani výnimku podľa čl. 17 nariadenia.

Žalovaná ďalej uviedla, že pred vydaním napadnutého rozhodnutia požiadala inštitúciu sociálneho
zabezpečenia v Maďarsku (OEP) o vyjadrenie, či v dotknutých prípadoch budú vystavovať
zamestnancom žalobcu formuláre E 101 so spätnou platnosťou, na základe ktorých by podliehali
legislatíve Maďarska. Z vyjadrenia OEP Budapešť vyplýva, že formuláre E 101 nemôžu byť vystavené.



Táto skutočnosť je taktiež uvedená v napadnutom rozhodnutí žalovanej, ktorá vyvinula dostatočnú snahu
usporiadať danú situáciu v súlade s nariadením a príslušnou legislatívou.

Vzhľadom na uvedené sa podľa žalovanej na prerokúvané prípady vzťahuje v oblasti sociálneho
zabezpečenia legislatíva Slovenskej republiky, a preto preskúmavané rozhodnutie je vydané v súlade
s ňou.

Podľa názoru žalovanej článok 13 (2) (f) nariadenia, na ktorý žalobca v odvolaní poukazuje, sa aplikuje
len výnimočne, v prípadoch, keď osoba zostane bez sociálneho zabezpečenia, t. j. keď osoba prestane
podliehať právnym predpisom členského štátu bez toho, aby sa na ňu začali vzťahovať právne predpisy
iného členského štátu. Článok 13 (2) (f) nariadenia sa chápe ako provizórne riešenie, aby sa predišlo
tomu, že zamestnanci zostanú bez sociálneho zabezpečenia. Kedže dotknutý zamestnanec žalobcu
v období, kedy vykonával práce na území Slovenskej republiky, podliehal podľa článku 13 (2) (a)
nariadenia slovenským právnym predpisom, o čom žalovaná vydala rozhodnutie, nie je možné na tohto
zamestnanca uplatniť článok 13 (2) (f) nariadenia, ktorý rieši situáciu, kedy sa osoba (zamestnanec)
ocitne bez sociálneho zabezpečenia.

Podľa žalovanej nie je pravda, že voči predmetným rozsudkom nepodala odvolanie a nechala ich
správoplatniť tak ako uvádza žalobca v odvolaní. Kedže v prípadoch, v ktorých sa žalovaná neodvolala
voči rozsudkom krajského súdu nebolo, aj podľa právneho názoru Krajského súdu v Nitre vyjadreného v
predmetných rozsudkoch, jednoznačne preukázané, v ktorom období zamestnanci žalobcu vykonávali
práce na území Slovenskej republiky, žalovaná z dôvodu opatrnosti a v úsilí predchádzať súdnym
sporom, po právoplatnosti rozsudkov zrušila rozhodnutia pobočky Sociálnej poisťovne a vec jej vrátila
na nové prejednanie a rozhodnutie za účelom opätovného vykonania kontroly v spoločnosti VALSABBIA
SLOVAKIA, spol. s r.o., Bánovce nad Bebravou a preukázania skutočného obdobia výkonu činnosti
dotknutých zamestnancov na území Slovenskej republiky na základe právne relevantných dokladov.

Žalovaná poukázala na to, že žalobca nevyvinul žiadnu snahu usporiadať poistné vzťahy či už v
maďarskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia OEP alebo v Sociálnej poisťovni.

Žalovaná navrhla, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Nitre, č. k. 15 S/79/2012-38 zo dňa 27.
marca 2013 v plnom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“), ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 OSP - zákon
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov
uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s § 246c ods. 1 OSP. Po zistení, že odvolanie bolo
podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 OSP) a že ide o rozsudok, proti ktorému
je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 OSP odvolanie prípustné, vo veci v zmysle
dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 OSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu
jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné, pretože
napadnuté rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (§ 250j ods. 2 písm. a/, d/ OSP), a preto  postupom  podľa
§ 220 v spoj. s § 246c ods. 1 OSP rozsudok krajského súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie
žalovanej podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. zrušil a jej vrátil na ďalšie konanie v zmysle nasledujúcich záverov.

Odvolací súd vzhľadom na to, že preskúmaním veci zistil celý rad pochybení, ktoré by  vždy viedli
k zrušeniu preskúmavaných rozhodnutí, nepovažoval za potrebné na prejednanie veci nariaďovať
pojednávanie a takýto postup nebol v rozpore s verejným záujmom.

Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a
na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne
vyhlásený 18. decembra 2013 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).

Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.



Podľa § 244 ods. 3 O. s. p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi
v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu
sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 250i ods. 1 OSP, pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový
stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na
preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 14 ods. 1 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov (ďalej iba ZSP), povinne nemocensky poistení sú zamestnanec, ktorý vykonáva právu
na území Slovenskej republiky alebo mimo územia Slovenskej republiky počas obdobia určeného
zamestnávateľom, ak medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky,
neustanovuje inak.

Podľa § 15 ods. 1 písm. a/ ZSP, povinne dôchodkovo poistení sú zamestnanec, ktorý vykonáva prácu
na území Slovenskej republiky alebo mimo územia Slovenskej republiky počas obdobia určeného
zamestnávateľom, ak medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky,
neustanovuje inak.

Podľa § 16 ZSP, povinne úrazovo poistený je zamestnávateľ okrem zamestnávateľa sudcu podľa
osobitného predpisu a zamestnávateľa prokurátora podľa osobitného predpisu.

Podľa § 18 ods. 1 ZSP, povinne garančné poistený je zamestnávateľ uvedený v § 7 ods. 1 písm. a/ a
d/ a v § 7 ods. 2, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 19 ods. 1 ZSP, povinne poistený v nezamestnanosti je zamestnanec, ktorý je povinne
nemocensky poistený, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 20 písm. a/ ZSP, povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné
poistenie v nezamestnanosti zamestnanca vzniká fyzickej osobe v pracovnom pomere odo dňa vzniku
pracovného pomeru a zaniká dňom skončenia pracovného pomeru.

Podľa § 209 ods. 1, 2, 3, 4, 5 ZSP, rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva
písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať
predpísané náležitosti.

Z obsahu pripojených spisov odvolací súd zistil, že predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie
žalovanej č. 11273-2/2012-BA, zo dňa 27. januára 2012, ktorým bolo rozhodnuté o vzniku povinného
nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti
N. J. od 18. mája 2007.

Žalovaná v napadnutom rozhodnutí bez uvedenia ustanovenia zákonného predpisu, podľa ktorého
vzniklo uvedenému zamestnancovi povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a
povinné poistenie v nezamestnanosti v odôvodnení uviedla, že tak rozhodla pre vznik pracovného
pomeru konkrétnej osobe - zamestnancovi a uviedla dátum, podľa ktorého údajne mal pracovný pomer
vzniknúť. Tento dátum však nie je dňom vzniku pracovného pomeru, ku ktorému došlo nepochybne
medzi žalobcom a zamestnancom N. J. na území Maďarska podľa právneho predpisu Maďarskej
republiky.

Z uvedeného je teda sporné, či takéto odôvodnenie vzniku pracovného pomeru - pričom žalovaná
ani nezisťovala, o aký druh práce, ktorí zamestnanci vyslaní do Valsabbia Slovakia s. r. o. Bánovce
nad Bebravou z Maďarska vlastne vykonávali - môže byť zákonným podkladom pre vznik sociálneho
poistenia zamestnanca v zmysle vtedy platného slovenského práva.

Žalovaná realizujúc požiadavku OEP Budapešť - obdoba zdravotnej poisťovne - vykonala kontrolu
odvodu poistného na sociálne poistenie u zamestnancov Valsabbia Slovakia s. r. o. Bánovce nad
Bebravou. Žalovaná nezisťovala a ani v napadnutom rozhodnutí nijako neodôvodnila, či OEP Budapešť



je oprávnenou inštitúciou či orgánom s rovnakými kompetenciami ako Sociálna poisťovňa, a preto či
je oprávnená na postup, ktorý vykonáva ohľadne sociálneho poistenia Sociálna poisťovňa na základe
zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a iných právnych predpisov.

Jej tvrdenia však vzala za základ svojho zisťovania a konštatovania, že na zamestnancov žalobcu sa
vzťahuje, pokiaľ ide o sociálne poistenie, slovenské právo a to so zreteľom na Nariadenie Rady EHS
č. 1408/71.

Žalovaná v preskúmavaných rozhodnutiach nevysvetlila, z akých dôvodov svoje zistenia a konštatovania
o použití slovenskej legislatívy na zamestnancov žalobcu vyslaných na Slovensko  podložila už
uvedeným Nariadením č. 1408/71, a nie Nariadením Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004
spoločne s vykonávacím predpisom Nariadením Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktoré pre
Slovenskú republiku nadobudli účinnosť 1. mája 2010, pričom napadnuté rozhodnutia, aj keď sa mali
vzťahovať na pracovnoprávne vzťahy vzniknuté pred týmto dátumom, boli vydané po tomto dátume -
najskôr 27. januára 2012.

Na migrujúcich občanov sa uplatňuje legislatíva EÚ - sú to medzinárodné predpisy sociálneho
zabezpečenia. <. Od 1. mája 2010 nadobudli účinnosť nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES)
č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, nariadenie Európskeho parlamentu a
Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup pre vykonávanie nariadenia (ES) č. 883/2004 o
koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.
988/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 883/2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia a určuje sa obsah jeho príloh.

Tieto nariadenia sú záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch
Európskeho hospodárskeho priestoru vrátane Švajčiarska Islandu, Lichtenštajnska a Nórska. V zmysle
čl. 7, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky majú právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a
Európskej únie prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

Žalovaná si neozrejmila povahu formulárov E 101 a tomu neprispôsobila obsah odôvodnenia svojich
rozhodnutí. Odvolací súd je toho názoru, že so zreteľom na ich deklaratórny charakter a stanovisko
OEP Budapešť k ich vydaniu pre uvedených zamestnancov (OEP Budapešť registráciu zamestnancov
žalobcu vymazala a odmietla prijať ich poistné a oznámila žalovanej, aby si so zreteľom na právo
Európskej únie zaregistrovala týchto zamestnancov ona a žiadala od nich poistné) mala žalovaná žiadať
potvrdenie o registrácii uvedených zamestnancov a odvode poistného v Maďarsku a až po preukázaní
týchto skutočností pristúpiť k rozhodnutiu o vzniku poistného vzťahu na území Slovenskej republiky, aby
sa tak vylúčilo dvojité plnenie poistného v dvoch štátoch Európskej únie za tie isté osoby - zamestnancov
v rozpore so zámermi európskej legislatívy.

Žalovaná bude okrem odstránenia uvedených pochybení (ak zotrvá na svojich rozhodnutiach) povinná
preukázateľným spôsobom vyvrátiť tvrdenie žalobcu, že na území Maďarska vykonáva významné
hospodárske aktivity, ako to uviedol v žalobe i v odvolaní.

Odvolací súd navyše dodáva, že účastníkom konania v správnom súdnictve je v zmysle § 250 ods.
1, veta druhá OSP aj ten, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia
dotknuté a koho súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania, pretože bol  účastníkom správneho
konania.  Zamestnanec N. J., ktorého sa preskúmavané rozhodnutie dotýkalo, však nebol chybným
postupom krajského súdu do konania ako účastník pribratý. Napriek tejto procesnej vade odvolací súd
nerozhodol o zrušení rozsudku krajského súdu, keďže dospel k záveru o potrebe zrušenia rozhodnutia
žalovanej.

V.

O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O.
s. p. v spojení s § 224 ods. 1 a 2 O. s. p. a § 246c ods. 1 vety prvej O. s. p. tak, že úspešnému
žalobcovi priznal náhradu trov prvostupňového i odvolacieho súdneho konania podľa vyčíslenia jeho
právneho zástupcu v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“).



Náhrada trov prvostupňového a odvolacieho konania vo výške 1.471,26 Eur pozostáva z:

· z náhrady trov právneho zastúpenia za 8 úkonov právnej služby:

- prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom - plnomocenstvo zo dňa 24.02.2012
(§ 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky) - 127,16 €,

- písomné podanie na súd vo veci samej - žaloba zo dňa 29.02.2012 (§ 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky)
- 127,16 €,

- písomné podanie na súd vo veci samej - stanovisko zo dňa 25.02.2013 (§ 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky)
- 130,16 €,

- účasť na pojednávaní dňa 27.03.2013 (§ 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky) - 130,16 €,

- ďalšia porada s klientom, ak nepresiahne jednu hodinu (§ 14 ods. 4 písm. a) vyhlášky - porada dňa
02.05.2013 v čase od 11:30 do 12:00 - 1/3 zo 130,16 = 43,39 €,

- písomné podanie na súd vo veci samej - odvolanie zo dňa 02.05.2013 (§ 14 ods. 1 písm. e) vyhlášky)
- 130,16 €,

- písomné podanie na súd vo veci samej - podanie zo dňa 06.12.2013 (§ 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky)
- 130,16 €,

- zastupovanie alebo obhajoba na pojednávaní, pri ktorom sa iba vyhlásilo rozhodnutie - vyhlasovanie
dňa 18.12.2013 (§ 14 ods. 5 písm. b) vyhlášky) - 1/4 zo 130,16 = 32,54 €,

· z režijného paušálu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky - 2 x 7,63 € (rok 2012) a 6 x 7,81 € (rok 2013) = 62,12 €,

· z cestovného (§ 15 písm. a) a § 16 ods. 4 vyhlášky v spojení s § 7 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných
náhradách, v znení neskorších predpisov) - cesta na pojednávanie dňa 27.03.2013 Rožňava - Nitra a
späť - 488 km pri spotrebe 9,8 l/100 km a cene pohonných hmôt 1,414 €/l (cena zistená Štatistickým
úradom Slovenskej republiky, keďže žalobca nepreukázal cenu pohonnej látky dokladom o kúpe) a
náhrada za použitie motorového vozidla vo výške 0,183 Eur za každý km - spolu 156,92 €,

· z náhrady za stratu času (§ 15 písm. b) a § 17 ods. 1 vyhlášky) - cesta na pojednávanie a späť dňa
27.03.2013 - spolu 12 polhodín (1 cesta trvala cca. 2h a 49 min.) x 13,01 € = 156,12 €,

· z dane z pridanej hodnoty vo výške 20 % z náhrady za úkony právnej služby a z režijného paušálu
podľa § 18 ods. 3 vyhlášky - 245,21 €.

Najvyšší súd Slovenskej republiky žalobcovi nepriznal cestovné a náhradu za stratu času v súvislosti
s vyhlasovaním rozsudku dňa 18.12.2013, keďže cestovné a náhrada za stratu času v súvislosti s
vyhlasovaním dňa 18.12.2013 už boli žalobcovi priznané v konaní vedenom pod sp. zn. 10Sžso/27/2013.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nemohol žalobcovi priznať súdny poplatok vo výške 66,- Eur, ktorý
žiadal priznať vo vyčíslení, keďže súdny poplatok nebol zaplatený a ani vyrubený.

Podľa § 250k ods. 1 veta prvá a tretia O. s. p. ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti
žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania a môže tiež rozhodnúť, že sa
náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

Dôvody hodné osobitného zreteľa videl Najvyšší súd Slovenskej republiky najmä v tom, že v
prejednávanej veci ide o jedno z opakovaných konaní (ďalšie napr. 10Sžso/1/2013, 10Sžso/11/2013,
10Sžso/13/2013), ktoré sú skutkovo veľmi obdobné s totožnou právnou otázkou, týkajúcou sa uplatnenia
práv žalobcu v predchádzajúcom správnom konaní. Tomu zodpovedali aj jednotlivé podania úspešného
žalobcu, čo do rozsahu argumentov, ako aj ich obsahu vrátane ich dopĺňania a spresňovania. Na druhej
strane pri svojom rozhodovaní o výške náhrady trov odvolacieho konania prihliadol aj na povinnosť



právneho zástupcu riadne plniť procesné povinnosti žalobcu, a to najmä pri dodržiavaní lehôt a pokynov
konajúcich súdov.

Po zvážení oboch uvedených hľadísk znížil Najvyšší súd Slovenskej republiky požadovanú náhradu trov
konania a priznal žalobcovi v plnej výške cestovné a náhradu za stratu času (156,92 + 156,12 = 313,04
+ 20% = 375,65 €) a zvyšnú náhradu trov konania vo výške 1/5 (1.095,61 / 5 = 219,12 €). Takto priznaná
výsledná suma náhrady trov konania 594,77 Eur podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pokrýva
reálne náklady a možný prínos právneho zastupovania v týchto opakovaných veciach.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi vyššie uvedenú náhradu trov konania vo výške 594,77 Eur k
rukám jeho právneho zástupcu v zmysle § 149 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s.
p. v lehote tridsiatich dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.