{"guid": "018bdca4-6e0f-480d-aa63-9d61d716b828:58756d4b-5026-4233-911a-79f5695ed42c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:1012200376.1", "spisova_znacka": "6Sžf/68/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/68/2012 z 27. 11. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. novembra 2013, sp. zn. 6Sžf/68/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:1012200376.1", "identifikacne_cislo": "1012200376", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Hargaš", "datum_vydania": "2013-11-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-29.odsek-4", "nazov": "§ 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-29.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992/paragraf-29"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/511#paragraf-29"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/58756d4b-5026-4233-911a-79f5695ed42c", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:1012200376.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1012200376.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1012200376.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sžf/68/2012\n1012200376\n27. 11. 2013\nJUDr. Jozef Hargaš\nECLI:SK:NSSR:2013:1012200376.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Hargaša a\nčleniek senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej Aleny Adamcovej a JUDr. Aleny Adamcovej, v právnej\nveci žalobcu : BESTCENA LLC, so sídlom Barksdale Professional Center 113, 19711 City of Newark,\nCounty of New Castle, Spojené štáty americké, zastúpeného SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., advokátska\nkancelária so sídlom Šoltésovej 14, Bratislava proti žalovanému : Finančné riaditeľstvo Slovenskej\nrepubliky, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia\nžalovaného č. I/222/10131-136787/2011/993415-r zo dňa 15. decembra 2011, o odvolaní žalovaného\nproti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/78/2012-76 zo dňa 10. júla 2012, jednomyseľne, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/78/2012-76 z 10. júla\n2012 p o t v r d z u j e.\nŽalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej len ako „krajský súd“ alebo „prvostupňový\nsúd“) podľa § 250j ods. 2 písm. a/ a d/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v texte rozhodnutia len\n„O.s.p.“) zrušil rozhodnutie žalovaného č. I/222/10131-136787/2011/993415-r zo dňa 15. decembra 2011\na rozhodnutie Daňového úradu Bratislava I. č.: 600/270/54008/11/Zna zo dňa 9. marca 2011 a vec vrátil\nžalovanému na ďalšie konanie. Zároveň žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov\nkonania vo výške 389,52 € na účet právneho zástupcu spoločnosti SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., v lehote\n3 dní od právoplatnosti rozsudku.\nŽalovaný rozhodnutím č. I/222/10131-136787/2011/993415-r zo dňa 15. decembra 2011 potvrdil\nrozhodnutie Daňového úradu Bratislava I. č.: 600/270/54008/11/Zna zo dňa 9. marca 2011, ktorým bol\nžalobcovi podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách\nv sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 511/1992 Zb.“\nalebo „zákon o správe daní a poplatkov“) vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za\nzdaňovacie obdobie august 2010 v sume 13.034 € z dôvodu porušenia ust. § 49 ods. 1 v nadväznosti\nna § 15 ods.1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o DPH“ alebo „zák. č. 222/2004 Z. z.“), ktorého sa žalobca dopustil tým, že ako platiteľ\nDPH uplatnil právo na odpočítanie dane zo služieb, pri ktorých nevznikla daňová povinnosť a tuzemská\nzdaniteľná osoba mala žalobcovi fakturovať služby bez slovenskej DPH, pretože tento má miesto\ndodania služieb tam, kde má sídlo, t. j. v USA.\n\nPrvostupňový súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia\nžalovaného a tiež jemu predchádzajúceho rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, rovnako po\npreskúmaní postupu správnych orgánov dospel k záveru, že žalobca na základe viacerých skutočností\npreukázal, že miestom dodania služieb, ktoré boli predmetom daňovej kontroly bola Slovenská republika.\nUviedol, že to preukazujú fotokópie zmlúv a objednávok, predložené faktúry, výpisy z elektronického\nbankovníctva k bankovému účtu žalobcu, zmluva o podnájme nebytových priestorov, prehlásenie\nspoločnosti TyBobo tech LLC, že žalobca bol jediným podnájomcom priestorov prevádzkárne, ale\ntiež ďalšie informácie poskytnuté žalobcom na žiadosť daňových úradov. Nestotožnil sa s tvrdením\nžalovaného, podľa ktorého žalobca nemal na daňovom úrade evidovanú žiadnu prevádzkáreň a že\nv priebehu daňovej kontroly žiadnym spôsobom nedokazoval existenciu prevádzkárne. Oznámenie\nžalobcu o vzniku prevádzkarne bolo už skôr avizované prvostupňovému orgánu, ktorému bolo doručené\ndňa 21. februára 2011 a táto skutočnosť bola aj predmetom vyjadrenia žalobcu k protokolu z daňovej\nkontroly, ako aj dodatku k protokolu z daňovej kontroly, pričom daňová kontrola je podľa § 15 ods. 3\nzákona o správe daní a poplatkov ukončená až dňom prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým\nsubjektom alebo jeho zástupcom, čo bolo v prípade žalovaného až 3. marca 2011.\nPodľa názoru prvostupňového súdu z písomných dokladov predložených žalobcom vyplýva existencia\nprevádzkarne na adrese D. 2, Košice, spĺňajúcej požiadavky predpokladané ust. § 4 ods. 7 zákona\no DPH, pričom sa stotožnil celkom s argumentáciou žalobcu, že prvostupňový orgán ako aj žalovaný\nneprihliadali na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. V súvislosti s argumentáciou žalovaného, že\nžalobcovi sa nepodarilo preukázať existenciu prevádzkarne v tuzemsku - pretože zmluva o podnájme\ntýkajúca sa priestoru prevádzkarne žalobcu je chaotická, nekonkrétna a takto uzatvorená nemá\noporu v platnej legislatíve ako aj vzhľadom na výsledok miestnych zisťovaní, ktorými sa preverovala\nexistencia prevádzkarne na uvedenej adrese - poukázal na to, že žalovaný nie je orgánom, ktorému\nby bola zverená kompetencia posudzovať súlad právnych úkonov so všeobecne záväznými právnymi\npredpismi a rozhodovať o ich platnosti, resp. o neplatnosti právnych úkonov, keď toto prináleží\nlen súdu. Záver žalovaného považoval za subjektívny a pre posúdenie reálnej existencie žalobcu\nnepodstatný a argumentáciu žalobcu vo vzťahu k osvedčeniu existencie prevádzkarne na adrese D.\n2, Košice považoval za celkom súladnú s usmernením Daňového riaditeľstva SR z 30. júna 2009, č.\nI/242/65558/2009.\nPrvostupňový súd mal za to, že žalovaný existujúce rozpory ohľadne existencie prevádzkarne na\nuvedenej adrese v súvislosti s vykonaním miestnych zisťovaní, na základe jednostrannej interpretácie\nobsahu úradného záznamu spísaného správcom dane dňa 27. septembra 2011 neodstránil a neposúdil\nho vo vzájomnej súvislosti s inými dôkazmi. Podľa jeho názoru prvostupňový orgán pri daňovej\nkontrole a následne vo svojom rozhodnutí nesprávne posúdil existenciu prevádzkarne žalobcu v SR,\nktorej existencia uvedenými dôkazmi bola bezosporu osvedčená a žalovaný neodstránil chyby konania\npred prvostupňovým orgánom, nesprávne vyhodnotil zhromaždené dôkazy a dospel k nesprávnemu\nprávnemu záveru. Prvostupňový súd sa celkom stotožnil s argumentáciou žalobcu, že žalovaný a\npred ním tiež prvostupňový orgán bez preukázania nesprávnosti dôkazných prostriedkov predložených\nžalobcom, všetky skutočnosti svedčiace v prospech žalobcu odmietol a dospel k nesprávnym skutkovým\naj právnym zisteniam, že miestom dodania služieb žalobcovi nebola SR, ale USA. Preto nesúhlasil\nso záverom, že žalobca počas výkonu daňovej kontroly nepredložil žiadne dôkazné prostriedky\npreukazujúce jeho tvrdenia. Žalovaný považoval dôkazné prostriedky žalobcu za nepresvedčivé bez\ntoho, aby akýmkoľvek spôsobom preukázal nepravdivosť z nich vyplývajúcich dôkazov alebo odôvodnil\nsvoje závery uvedené v napadnutom rozhodnutí, prečo svoj právny záver založil de facto na výpovedi\nzamestnankyne, čo bolo v zásadnom rozpore s ostatnými existujúcimi dôkazmi. Prvostupňový súd mal\nza to, že rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho\nposúdenia veci, a preto napadnuté rozhodnutia podľa § 250j ods. 2 písm. a/ o.s.p. zrušil a vec vrátil na\nďalšie konanie, pričom sa však nestotožnil s námietkou žalobcu, že správne orgány vo veci nevykonali\ndostatočné dokazovanie, ale mal za to, že skutkový stav veci bol zistený dostatočne, avšak získané\ndôkazy neboli správnymi orgánmi správne vyhodnotené.\nPrvostupňový súd sa celkom stotožnil aj s ďalšou námietkou žalobcu, a to, že napadnuté rozhodnutie\nžalovaného a tiež jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie trpí vadou nepreskúmateľnosti\npre nedostatok dôvodov, keď prvostupňový správny orgán len celkom všeobecne skonštatoval (v\nrozsahu dvoch viet), že v danom prípade pre kontrolovanú spoločnosť nedošlo k daňovej povinnosti u\ntuzemského dodávateľa a vôbec sa bližšie s rozsiahlou dokumentáciou získanou v administratívnom\n\nkonaní nevysporiadal. Prisvedčil žalobcovi tiež v tom, že žalovaný sa dostatočne nevysporiadal s\nodvolacími námietkami žalobcu a neuviedol na základe akých dôkazov dospel k záveru, že skutočnosti\ntvrdené žalobcom považoval za nepravdivé, ani akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov. Pokiaľ\nžalobca namietal nezákonnosť rozhodnutia žalovaného z dôvodu nezachovania zákonnej lehoty na\nvydanie rozhodnutia podľa § 47 zákona o správe daní a poplatkov, prvostupňový súd uviedol, že sa\njedná o lehotu poriadkovú, ktorej nezachovanie samo osebe nezakladá dôvod na zrušenie rozhodnutia\nsprávneho orgánu, a preto tejto námietke nevyhovel.\nZáverom uviedol, že v ďalšom konaní bude povinnosťou správnych orgánov riadiac sa právnym\nnázorom súdu (§ 250j ods.7 O.s.p.), keďže v danom prípade niet pochybnosti o existencii prevádzkarne\nžalobcu v SR (D. 2, Košice) a že miestom dodania služieb uvedených na sporných faktúrach bola\nSR, aby vo veci bolo opätovne rozhodnuté a rozhodnutie správneho orgánu bolo riadne a dostatočne\npreskúmateľne odôvodnené.\nO trovách konania prvostupňový súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že vo veci úspešnému\nžalobcovi priznal úplnú náhradu trov konania vo výške 389,52 €, ktorú presne špecifikoval.\nProti tomuto rozsudku prvostupňového súdu v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný z dôvodu,\nže súd pri hodnotení dôkazov v danej veci neprihliadol na skutočnosť, že žalobca prvostupňovému\norgánu fyzicky nepreukázal existenciu prevádzky na území Slovenskej republiky a svoj záver k existencii\nprevádzkarne žalobcu v rozsudku oprel o formálne dôkazy a konštatoval, že miestom dodania služieb\nuvedených na sporných faktúrach bola SR.\nŽalovaný k meritu veci uviedol, že uskutočnenie dodania služby, vznik daňovej povinnosti a následne\nprávo odpočítať daň v danom prípade nie je možné deklarovať len po formálnej stránke (vystavenými\ndodávateľskými faktúrami a nájomnými zmluvami), ale bolo potrebné, aby žalobca preukázal správcovi\ndane fyzickú existenciu prevádzky na území SR, ktorá podľa platnej legislatívy musí spĺňať kritériá,\ntaxatívne uvedené v ustanovení § 4 ods. 7 zákona o DPH. V zmysle tohto ustanovenia pod pojmom\nprevádzkareň je potrebné rozumieť stále miesto vykonávania samostatnej a nezávislej ekonomickej\nčinnosti, z ktorej sa dosahuje príjem (vykonávanie činnosti na pokračujúcej báze resp. opakovane), ktoré\ndisponuje na jednej strane materiálnym vybavením potrebným na vykonávanie ekonomickej činnosti\nz toho miesta (napr. kancelárske priestory v ktorých alebo z ktorých poskytuje svoje plnenia) a na\nstrane druhej personálnym vybavením (personál, resp. zamestnanci, ktorí sú stále k dispozícii na\nuvedenom mieste) potrebným na vykonávanie ekonomickej činnosti z toho miesta. Žalovaný k tvrdeniu\nprvostupňového súdu, že žalobca na základe viacerých skutočností (predložených fotokópií zmlúv a\nobjednávok, faktúr, výpisu z elektronického bankovníctva k bankovému účtu žalobcu, zmluvy o podnájme\nnebytových priestorov prevádzkarne, prehlásenia spoločnosti TyBobo tech LLC, že žalobca bol jediným\npodnájomcom priestorov prevádzkarne ...) preukázal, že miestom dodania služieb, ktoré boli predmetom\ndaňovej kontroly bola Slovenská republika, uviedol, že v danom prípade pre posúdenie miesta dodania\nslužieb je podstatný skutočný obsah právneho úkonu (fyzická existencia prevádzky na území SR), ktorý\nnebol zo strany žalobcu preukázaný. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na\nzáklade týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale doklady ako sú zmluva o podnájme a prehlásenie\nnájomcu musia byť odrazom reálneho plnenia, čo sa v danom prípade v rámci dokazovania nepotvrdilo.\nŽalovaný uviedol, že prvostupňový správny orgán deklarované zdaniteľné obchody (zriadenie a\nrealizácia web stránok bestcena.pl a bestcena.cz a udržiavacie a spracovacie poplatky) vyhodnotil v\ntom smere, že pri poskytnutých službách, ktoré boli fakturované kontrolovanej spoločnosti, ktorá je\nzdaniteľnou osobu podľa ust. § 3 ods. 1 zákona o DPH, nedošlo k daňovej povinnosti u tuzemských\ndodávateľov, ktorí mali žalobcovi deklarované služby fakturovať bez slovenskej DPH, pretože tento\nmá miesto dodania týchto služieb tam, kde má sídlo, t. j. v USA. Na základe námietok uvedených v\nodvolaní žalobcu (kde tvrdil, že prijímateľ služby mal v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach zriadenú\nprevádzkareň na území SR) žalovaný uložil Daňovému úradu Bratislava I v rámci odvolacieho konania\nvykonať doplňujúce šetrenia so zameraním na preverenie podnikateľskej činnosti žalobcu a najmä\nna preverenie reálnej existencie prevádzkarne žalobcu, ktorú mal (podľa tvrdenia splnomocneného\nzástupcu) mať reálne zriadenú v tuzemsku na adrese D. 2 v Košiciach. Prvostupňový orgán v\ndoplňujúcom šetrení využil inštitút ust. § 16 zák. č. 511/1992 Zb. a požiadal o opakované preverenie\nexistencie prevádzkarne na uvedenej adrese miestne príslušného správcu dane Daňový úrad Košice\na zároveň vykonával šetrenia v súvislosti aj s inou „údajnou prevádzkarňou“ daňového subjektu napr.\n\nv obci Diakovce, ktorej zriadenie sa šetrením vykonaným v súčinnosti s Obecným úradom Diakovce\nnepotvrdilo. Dňa 16. septembra 2011 sa so správcom dane skontaktoval L.. T. Q., ktorý dohodol termín\nvykonania miestneho zisťovania „v podnikateľských priestoroch žalobcu“ na adrese D. 2, Košice na\ndeň 27. septembra 2011 o 10,00 hod., na termín ktorý sa zástupca spoločnosti nedostavil. V uvedený\ndeň zamestnanci Daňového úradu Košice IV. vykonali miestne zisťovanie u žalobcu na adrese D. X,\nB., v priebehu ktorého bolo zistené, že na uvedenej adrese sa nachádzala budova podnikateľského\ncentra, v ktorej majú prenajaté prevádzkové priestory rôzne podnikateľské subjekty a jedna z predajní\nelektrospotrebičov mala označenie „BESTCENA“ a v tejto predajmi sa od predavačky p. C.. W. dozvedeli,\nže je zamestnancom obchodnej spoločnosti TyBobo tech. LLC. a nie obchodnej spoločnosti BESTCENA\nLLC. Za účelom preverenia skutkového stavu, súvisiaceho s prevádzkou spoločnosti BESTCENA LLC,\nD. 2, Košice boli zamestnancami správcu dane vykonané miestne zisťovania dňa 23. marca 2011\n(spísaný úradný záznam č. 698/320/20634/2011/Heg) a dňa 27. septembra 2011 (spísaný úradný\nzáznam č. 698/320/74938/2011/Heg) pri ktorých nebolo preukázané, že spoločnosť BESTCENA LLC\nmá zriadenú prevádzkareň na adrese D. 2, Košice. Žalovaný citujúc ust. § 14 ods. 1, 7 zák. č. 511/1992\nZb. k tvrdeniu súdu, že správca dane a následne aj žalovaný v napadnutom rozhodnutí opierajú\nsvoju argumentáciu o skutočnosť, že predavačka v predajni označenej logom žalobcu uviedla, že je\nzamestnancom spoločnosti TyBobo tech LLC., uviedol, že správca dane postupoval v daňovom konaní v\nsúlade so zákonom a mal snahu zistiť skutkový stav v súčinnosti s daňovým subjektom, čo sa žalobcovi\nnemôže pripísať.\nŽalovaný uviedol, že daňový subjekt a tretie osoby (t. j. zamestnankyňa spoločnosti TyBobo tech LLC.)\nsú povinné poskytnúť zamestnancovi správcu dane všetky primerané prostriedky a pomoc potrebnú na\núčinné vykonávanie miestneho zisťovania, najmä podať potrebné vysvetlenia, čo zo strany daňového\nsubjektu nebolo v priebehu miestneho zisťovania poskytnuté, pretože sa na adrese (kde sa mala podľa\nvyjadrenia daňového subjektu nachádzať jeho prevádzka) prevádzka nenachádzala a v mene žalobcu\nsa tiež tam nikto nenachádzal.\nŽalovaný zároveň k veci uviedol, že v súvislosti s podnikateľskou činnosťou žalobcu, vykonala kontrolné\nšetrenie (na základe podnetov od spotrebiteľov) aj Slovenská obchodná inšpekcia (ďalej „SOI“),\nktorej zamestnanci v rámci kontrolného zistenia zistili, že na adrese D. X, B. sídli spoločnosť TyBobo\ntech LLC., o.z.p., IČO: 44635788, ktorá ponúka elektrospotrebiče, spotrebnú elektroniku. Na základe\nzistených skutočností SOI požiadala správcu dane o prijatie účinných opatrení na ochranu spotrebiteľa a\nzáverom listu (evidovaného pod číslom 667/2011 z 11.apríla 2011) informovala správcu dane, že zistené\nskutočnosti týkajúce sa internetového predaja spoločnosti „BESTCENA“ boli postúpené príslušnému\nPolicajnému zboru SR. Z uvedeného vyplýva, že žalobcom deklarovaná prevádzka (na adrese D. X, B.)\nnebola zistená ani iným štátnym orgánom, a to SOI.\nŽalovaný uviedol, že s tvrdením súdu osvojeným od žalobcu, že žalovaný nie je orgánom, ktorému\nby bola zverená kompetencia posudzovať súlad právnych úkonov, sa nestotožnil, pretože povinnosťou\nodvolacieho orgánu je poukázať na nezrovnalosť predložených dokumentov, a to najmä vtedy, ak z\npredloženej zmluvy nie je vôbec zrejmé, aký priestor (či nebytový alebo byt od spoločnosti TýBobo tech\nLLC. o.z.p.) mal žalobca v skutočnosti bezodplatne užívať a v ktorom mal žalobca v kontrolovanom\nzdaňovacom období august 2010 vykonávať podnikateľskú činnosť. Doklady a vysvetlenia, ktoré\nžalobca predložil správcovi dane v priebehu daňového konania a o ktoré sa opiera súd vo svojom\nrozsudku, nepreukázali zriadenie prevádzky na území SR. Žalovaný poukázal na to, že v zmluve o\npodnájme uzatvorenej medzi nájomcom TyBobo tech LLC. o.z.p., Komenského 17, 040 01 Košice,\nIČO:44635788 a podnájomcom spoločnosťou BESTCENA LLC 113 Barksdale Pro Center, 197 11\nNewark, Deleware USA, má nájomca výlučné právo na užívanie nebytových priestorov na ulici D. X, XXX\nXX v B., a to skladové priestory s možnosťou prispôsobenia a prestavby a v článku 2 predmetnej zmluvy\nsa uvádza, že nebytové priestory s príslušenstvom uvedené v článku 1 bez akéhokoľvek ďalšieho\nzariadenia nájomca prenajíma od 1. januára 2010 až do vypovedania nájomcovi BESTCENA LLC s\npísomným súhlasom prenajímateľa, ale kto je prenajímateľ zo zmluvy vôbec nevyplýva.\nV bode 4.1 (článok 4) sa uvádza, že podnájomca dostáva nebytový priestor k užívaniu bezodplatne\nk uvedenému dátumu, ale v bode 4. 2 je uvedené, že všetky ďalšie poplatky a zálohy, spojené s\nužívaním bytu a prístupových chodieb, vrátane platieb za služby a energie a záloh týchto platieb bude\nplatiť podnájomca nájomcovi na základe vyúčtovaní vykonaných prenajímateľom. Zo zmluvy teda nie\nje jednoznačné, či ide o prenájom nebytového priestoru alebo o prenájom bytu a nie je zrejmé, kto v\nskutočnosti je vlastníkom prenajatej nehnuteľnosti. V predloženej zmluve za podnájomcu spoločnosť\n\nBESTCENA LLC. sú uvedené údaje, a to IČO : DE4548817 (DE znamená, že by malo ísť o nemecký\ndaňový subjekt, ale v databáze, ktorá je prístupná verejnosti na portáli daňovej správy pod týmto\nčíslom nie je evidovaná žiadna spoločnosť). Na základe uvedených skutočností žalovaný predmetnú\nzmluvu vyhodnotil ako chaotickú a nekonkrétnu, nemajúcu oporu v platnej legislatíve, ktorou nebola\npreukázaná skutočnosť, že priestory, ktoré sú v nej uvedené a ktoré podľa vyjadrenia žalobcu sú\nprevádzkou daňového subjektu, boli personálne a materiálne vybavené a že ich žalobca používal za\núčelom svojho podnikania.\nPodľa žalovaného ani prehlásenie, ktoré bolo predložené splnomocneným zástupcom v rámci procesu\ndokazovania a ktoré je vyhotovené spoločnosťou TyBobo tech LLC, so sídlom na D. X, XXX XX B.\n(spolu s technickým nákresom jednej miestnosti) nepreukazuje zriadenie prevádzkarne spoločnosti\nBESTCENA LLC., ktorá by spĺňala atribúty prevádzky, ktoré sú taxatívne uvedené v § 4 ods. 7 zákona o\nDPH, podľa ktorého na účely tohto zákona sa prevádzkarňou rozumie stále miesto podnikania, ktoré má\npersonálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania. Dôkazy, na ktoré poukázal žalobca\nv podanom odvolaní, a to: údaje vo faktúre (SWIFT kód, IBAN a konštantný symbol 0308) sú len\nformálneho charakteru, ktoré tiež nepreukázali zriadenie prevádzkarne žalobcom, ktoré nepreukazuje\npodľa žalovaného ani skutočnosť, že objednávka vytlačená za internetovej stránky www.bestcena.sk\n<http://www.bestcena.sk> obsahuje adresu prevádzky, pretože technicky sa dajú na stránky internetu\nuviesť aj také údaje, ktoré nezodpovedajú realite. Žalovaný s tvrdením žalobcu, že elektronická správa\n- podľa ktorej správca dane (vedúca oddelenia kontroly II) oznamuje splnomocnenému zástupcovi,\nže na adresu spoločnosti D. X, XXX XX B., zaslal rozhodnutia a oznámenie - potvrdzuje existenciu\nprevádzkarne nesúhlasí, pretože v súlade so všeobecne akceptovanými princípmi „miesto na výkon\nčinnosti“ by malo mať charakter hmotného majetku, ktorý má podstatný význam pre účely podnikania.\nPodľa uvedeného napr. cenné papiere, bankové účty, poštová schránka, emailová adresa sa nepovažujú\n„za miesto na výkon činnosti“ a rovnako internetová stránka sama o sebe nevytvára „miesto na výkon\nčinnosti“.\nPodľa žalovaného aj oznámenie o zriadení prevádzky (ktoré žalobca doručil správcovi dane v priebehu\nvýkonu daňovej kontroly až dňa 21. februára 2011), o ktoré sa opieral súd vo svojom rozsudku\ns poukázaním, že prvostupňový orgán mal mať vedomosť o existencii prevádzkarne v priebehu\ndaňovej kontroly, nepreukazuje zriadenie prevádzky v kontrolovanom zdaňovacom období, pretože\npredmetom daňovej kontroly nebolo zdaňovacie obdobie február 2011, ale predmetom kontroly bolo\nzdaňovacie obdobie august 2010. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že z predloženého spisového\nmateriálu je evidentné, že žalobca v priebehu výkonu daňovej kontroly (dňa 21. februára 2011) oznámil\nprvostupňovému orgánu zriadenie prevádzky i napriek tomu, že fyzicky nemal zriadenú prevádzkareň\nna D. X v B., o čom svedčia vykonané miestne zisťovania zamestnancami správcu dane dňa 23. marca\n2011 a dňa 27. septembra 2011.\nOhľadne tvrdenia krajského súdu, ktorý považoval argumentáciu žalobcu vo vzťahu k osvedčeniu\nexistencie prevádzkarne na adrese D. X, B. za celkom súladnú s usmernením Daňového riaditeľstva\nSR zo dňa 30. júna 2009, č. I/242/65558/2009, žalovaný uviedol, že s týmto nesúhlasí, pretože v rámci\ndaňového konania sa nepreukázalo, že by mal žalovaný zriadenú prevádzkareň na uvedenej adrese.\nS poukazom na skutočnosť, že žalobca nebol a nie je v postavení zahraničnej zložky, argumentáciu\ncitovaným usmernením považoval za neadekvátnu a zároveň uviedol, že žiadne usmernenia (názory\nmetodikov) nenahrádzajú platnú legislatívu.\nŽalovaný s tvrdením súdu, že druhostupňový orgán svoj právny záver založil de facto na\nvýpovedi zamestnankyne, čo bolo podľa názoru súdu v rozpore s ostatnými existujúcimi dôkazmi\nnesúhlasil, pretože žalobcom predložené formálne dôkazy nepreukázali fyzickú existenciu prevádzky.\nHodnotenie dôkazov správnym orgánom neznamená mechanické preberanie informácií, či bezvýhradné\nakceptovanie dokladov, respektíve údajov v nich uvedených, ako faktov. Zdôraznil, že pri dôkaznej\npovinnosti platiteľa to znamená, že ak správca dane na základe určitých informácií nadobudol závažné\npochybnosti o pravdivosti, hodnovernosti predložených dokladov či vyjadrení, nemusel tieto uznať\nako relevantné, ak kontrolovaný daňový subjekt ich hodnovernosť nepreukázal, respektíve neodstránil\npochybnosti zistené správcom dane.\nŽalovaný nesúhlasil s tvrdením súdu, že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie,\nvychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože súd vo svojom rozsudku sa nestotožnil\ns námietkou žalobcu, že správne orgány nevykonali dostatočné dokazovanie, ale súd mal za to, že\n\nskutkový stav veci bol zistený dostatočne, avšak získané dôkazy neboli správnymi orgánmi správne\nvyhodnotené.\nZdôraznil, že v odôvodnení rozhodnutia sa vysporiadal so všetkými skutkovými aj právnymi otázkami,\nktoré majú význam pre posúdenie zriadenia prevádzkarne na území Slovenskej republiky a vo\nvydanom rozhodnutí uviedol zákonné ustanovenia, na základe ktorých dospel k správnemu právnemu\nzáveru k danej veci. Poukázal na skutočnosť, že v posudzovanej veci postupoval v súlade so\nzásadami daňového konania v zmysle zákona o správe daní a že postupom správnych orgánov\nnebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi konania možnosť konať pred týmito orgánmi, pričom nie je\nmožné tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania bolo v rozpore\nso všeobecne záväznými právnymi predpismi. Podľa žalovaného napadnuté rozhodnutie obsahuje\ndostatok relevantných dôvodov, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné. S poukazom na\nposlednú vetu ustanovenia § 48 ods. 2 zákona o správe daní, v zmysle ktorého v rámci odvolacieho\nkonania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo\ntoto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty, skonštatoval,\nže v danom prípade odvolací orgán po doplňujúcom šetrení náležite v odôvodnení vydaného rozhodnutia\nzdôvodnil vyrubený rozdiel DPH, v ktorom zároveň uviedol aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a\npoužitie právnych predpisov na základe ktorých sa rozhodovalo.\nPodľa platnej legislatívy zahraničná osoba mohla a môže požiadať dodávateľa fakturovaných služieb,\nktorý nesprávne vyhotovil faktúru s DPH, o vrátenie dane, pričom aktivitu na vrátenie DPH, ktorá\nnemala byť uvedená na vyhotovených faktúrach, má vyvinúť daňový subjekt, pretože ide o vzťah medzi\ndodávateľom a odberateľom. Správca dane nebol oprávnený zrejmú nesprávnosť dodávateľov služieb\nsúvisiacu s vyhotovením predmetných faktúr s daňou odstrániť formou uznania práva na odpočítanie\ndane v zmysle § 49 ods. 1 zákona o DPH kontrolovanému daňovému subjektu.\nŽalovaný poukázal na skutočnosť, že daňový subjekt v priebehu výkonu daňovej kontroly a v\npriebehu doplňujúceho šetrenia nepreukázal, že v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach mal zriadenú\nprevádzkareň - stále miesto podnikania, ktoré by malo personálne (zamestnanci) a materiálne vybavenie\n(výrobné, respektíve iné materiálne prostriedky, ktorými by vykonával podnikateľskú činnosť) potrebné\nna výkon podnikania, a preto správca dane na základe zisteného skutkového stavu postupoval v procese\ndokazovania v súlade s § 29 ods. 4 zákona o správe daní, v zmysle ktorého ako dôkaz možno použiť\nvšetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosť rozhodujúce pre správne určenie daňovej\npovinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o\nrôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a podobne),\no svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o\nmiestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady nim.\nŽalovaný uviedol, že koncept prevádzkarne na účely DPH je spomenutý v niektorých rozhodnutiach\nSúdneho dvora ES, napr. vo veci C-168/84 Gunter Berkholz, C-190/95 ARO Lease alebo C-73/06\nPlanzer Luxembourg. V poslednom uvedenom rozhodnutí Súdny dvor ES uvádza, že v súlade sa\nustálenou judikatúrou v oblasti DPH pojem stála pobočka (prevádzkareň) vyžaduje minimálnu súdržnosť\ndosiahnutú spojením ľudských a technických prostriedkov, ktoré sú potrebné k poskytnutiu určitých\nslužieb. Predpokladá to dostatočný stupeň stálosti a vhodnú štruktúru z hľadiska ľudských a technických\nprostriedkov, ktorá umožňuje nezávislé poskytovanie predmetných služieb. Súdny dvor ES v rozhodnutí\nC - 190/95 konštatuje, že dôsledkom toho, aby sa prevádzkareň mohla účelne považovať v rámci\nvýnimky z prioritného kritéria sídla, za miesto poskytnutia služby zdaniteľnej osoby, musí na dostatočnej\núrovni zabezpečovať stálosť a organizáciu, ktorá z hľadiska ľudského a materiálneho vybavenia je\nschopná poskytovať predmetné služby samostatne.\nŽalovaný poukázal na skutočnosť, že zákon č. 222 /2004 Z. z. o DPH bol prijímaný práve sa v\nsúvislosti so vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie a za účelom riadnej a včasnej transpozície\nrelevantnej sekundárnej legislatívy EÚ (v zásade smerníc ES, najmä šiestej smernice Rady 77/388/\nEHS), na ktorú odkazuje § 86 v spojení s prílohou č. 6 (zoznam preberaných právnych aktov Európskych\nspoločenstiev a Európskej únie). Podľa článku 288 tretí odsek Zmluvy o fungovaní EÚ (bývalý článok 249\nZmluvy o založení ES) je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na\nvýsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.\nAplikácia právnych predpisov Slovenskej republiky musí brať na zreteľ členstvo SR v Európskej únii\ns tým, že od 1. mája 2004 je každý orgán verejnej moci povinný aplikovať právo EÚ prednostne pred\n\nslovenským právom vtedy, ak je slovenský zákon v rozpore sa právom EÚ (rozsudok Súdneho dvora\nEÚ 6/64, Costa v. Enel, Zb. s. 585).\nŽalovaný uviedol, že s účinnosťou od 1. januára 2010 (novela č. 471/2009 Z. z.) sa zmenili pravidlá\npre určenie miesta dodania služby, pričom nové pravidlá v zákone o DPH vychádzajú zo smernice\nRady 2008/8/ES z 12. februára 2008, ktorou sa zmenila a doplnila smernica 2006/112/ES, pokiaľ ide o\nmiesto poskytovania služieb. Podľa § 15 ods. 1 zákona o DPH platného od 1. januára 2010 miestom\ndodania služby zdaniteľnej osobe, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, je miesto, kde má táto\nosoba sídlo alebo miesto podnikania a, ak je služba dodaná prevádzkarni zdaniteľnej osoby, miestom\ndodania služby je miesto, kde má táto osoba prevádzkareň. Žalovaný s poukazom na ustanovenia\n§ 4 ods. 7, § 3 ods. 1 zákona o DPH a § 2 ods. 3, ods. 6, § 29 ods. 4, ods. 8 zákona o správe\ndaní, zastal názor, že v priebehu výkonu daňovej kontroly a následne v doplňujúcom šetrení žalobca\nnepreukázal zriadenie prevádzkarne na území Slovenskej republiky, ktorá by spĺňala kritérium stálosti\na mala adekvátne vnútorné usporiadanie, najmä čo sa týka ľudských (zamestnancov) a technických\nzdrojov a zároveň, ktorá by bola schopná dodané služby samostatne prijať a využiť. Zo strany žalobcu\nneboli odstránené pochybnosti o neexistencii prevádzkarne na D. 2 v Košiciach, a preto pri určení\nmiesta dodania fakturovaných služieb postupoval správny orgán v súlade sa ustanovením § 15 ods.\n1 a 2 v nadväznosti na § 4 ods. 7 zákona o DPH. Na základe vyššie uvedených skutočností podľa\nnázoru žalovaného záver prvostupňového orgánu ako aj druhostupňového orgánu zodpovedá zásadám\nsprávneho uváženia.\nS poukazom na vyššie uplatnenú právnu argumentáciu žalovaný tvrdil, že napadnutým rozsudkom bola\nvec po právnej stránke posúdená nesprávne a žalovaný ako aj správca dane postupovali v súlade so\nzákonnými ustanoveniami. Preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok\nKrajského súdu v Bratislave zmenil a žalobu žalobcu zamietol.\nŽalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že sa stotožňuje s právnym názorom\nkrajského súdu a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v súlade s ust. § 219 ods.1 O.s.p.\npotvrdil a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania (ktoré\nvyčíslené neboli) k rukám jeho právneho zástupcu, a to do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti\nrozsudku. Žalobca v závere rozsiahleho vyjadrenia zhodného v podstate z obsahom žaloby poukázal\nna to, že žalovaný neuviedol konkrétne skutočnosti na základe ktorých nadobudol názor, že Krajský\nsúd v Bratislave predmetnú vec nesprávne právne posúdil, pričom argumentácia žalovaného v odvolaní\nje založená výlučne na posúdení skutkového stavu a nie nesprávnom právnom posúdení veci.\nŽalobca zároveň reagoval na vysvetlenie konceptu prevádzkarne v zmysle rozhodnutí Súdneho\ndvora Európskej únie, na ktoré žalovaný v odvolaní proti napadnutému rozsudku upozorňuje. Uviedol,\nže zmysle rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C - 73/06 Planzer Luxembourg je\npojem \" stála prevádzkareň \" definovaný minimálnou súdržnosťou dosiahnutou trvalým spojením\nľudských a technických prostriedkov nevyhnutných k poskytovaniu určitých služieb, predpokladá teda\ndostatočnú úroveň stálosti a vhodnú štruktúru z pohľadu ľudských a technických zdrojov, ktorá umožňuje\nnezávislé poskytovanie dotknutých služieb. Žalobca v priebehu konania pred správnymi orgánmi\npreukázal existenciu prevádzkarne, jej vybavenie ľudskými a technickými prostriedkami, ako aj reálne\nnezávislé poskytovanie služieb a tvorby manažérskych rozhodnutí z prevádzkarne. Žalovaný všetky\ntieto skutočnosti vyhodnotil ako nepreukázané a svoj záver o neexistencii prevádzkarne oprel o záver\nmiestneho zisťovania, pri ktorom zamestnanci Daňového úradu Košice IV konali neodborne a nevykonali\nmiestne zisťovanie tak, ako malo byť v súlade so zákonom o správe daní a poplatkov vykonané.\nVzhľadom na skutočnosť, že argumentácia žalovaného v odvolaní proti napadnutému rozsudku je vo\nveľkej miere rovnaká ako argumentácia použitá v napadnutom rozhodnutí, žalobca sa v plnom rozsahu\nodvolal na argumentáciu a dôvody uvedené v žalobe.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 10\nods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1\nveta prvá O.s.p. v spojení s § 211 a nasl. O.s.p.) v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní žalovaného\na dospel k záveru, že tento rozsudok je potrebné, aj keď z iných dôvodov, potvrdiť.\nRozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 vety prvej O.s.p.,\ns tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu\n\na na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk/>.\nRozsudok bol verejne vyhlásený 27. novembra 2013 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\npostupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo\npovinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené\nzáujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.).\nPodľa § 250i ods. 1 veta prvá O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci\nskutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.\nZ podkladov súdneho spisu, vrátane administratívneho spisu žalovaného, vyplýva, že žalobca\npredstavuje daňový subjekt, ktorý sa zaregistroval v zmysle § 5 zákona č. 222/2004 Z. z. od 1.\njnauára 2009 na Daňovom úrade Bratislava I ako mesačný platiteľ dane a bolo mu pridelené IČ DPH\nSK4020241995.\nÚlohou súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho\nsúdneho poriadku - upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych\norgánov - na základe žaloby žalobcu preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného č.\nI/222/10131-136787/2011/993415-r zo dňa 15. decembra 2011, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového\núradu Bratislava I. - dodatočný platobný výmer č.: 600/270/54008/11/Zna zo dňa 9. marca 2011, ktorým\npodľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zák. č. 511/1992 Zb. bol žalobcovi vyrubený rozdiel DPH za zdaňovacie\nobdobie august 2010 v sume 13.034 €, a to z dôvodu, že žalobca porušil ust. § 49 ods. 1 v nadväznosti\nna § 15 ods.1 zákona č. 222/2004 Z. z., tým, že ako platiteľ DPH uplatnil právo na odpočítanie dane\nzo služieb, pri ktorých nevznikla daňová povinnosť. Konkrétne išlo o odpočítanie dane z faktúry č.\n2010025 z 31. marca 2010 vystavenej spoločnosťou TyBobo tech LLC, organizačná zložka podniku,\nKomenského 17, 040 01 Košice, IČ DPH SK2022775909. Predmetom fakturácie bolo zriadenie a\nrealizácia webstránky bestcena.pl a bescena.cz a udržiavacie a spravovacie poplatky. Daň uvedená na\nfaktúre predstavovala sumu 13.034 €.\nPodľa názoru žalovaného s poukazom na skutočnosť, že žalobca je zdaniteľnou osobou v zmysle § 3\nods. 1 cit. zákona, k daňovej povinnosti u tuzemského dodávateľa nedošlo a preto tuzemská zdaniteľná\nosoba mala žalobcovi fakturovať služby bez slovenskej DPH, pretože tento má miesto dodania služieb\ntam, kde má sídlo, t. j. v USA.\nZ podkladov súdneho spisu, vrátane administratívneho spisu žalovaného, ktorého súčasťou bol aj spis\nprvostupňového správneho orgánu, bolo zistené, že Daňový úrad Bratislava I na základe oznámenia o\nvýkone daňovej kontroly č. 600/321/235221/2010/Orl zo dňa 16. novembra 2010 začal daňovú kontrolu\nu žalobcu, predmetom ktorej bola daň z pridanej hodnoty podľa zákona č. 222/2004 Z. z., a to za\nzdaňovacie obdobie január - september 2010. O výsledku zistenia z daňovej kontroly, ktorá začala\n1. decembra 2010, správcom dane poverené pracovníčky vypracovali 8. februára 2011 protokol č.\n600/321/30970/2011/Orl, ktorý bol so splnomocneným zástupcom žalobcu prerokovaný dňa 3. marca\n2011.\nZ uvedeného protokolu - z časti týkajúcej sa zdaňovacieho obdobia : AUGUST 2010, vyplýva, že :\n„Kontrolou predložených dokladov a záznamov pre daňové účely bolo zistené porušenie § 49 ods.1\nv nadväznosti na § 15 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších\npredpisov tým, že platiteľ dane uplatnil právo na odpočítanie dane zo služieb, pri ktorých nevznikla\ndaňová povinnosť. Žalobca uplatnil odpočítanie dane z faktúry č. 2010025 z 31. augusta 2010 vystavenej\nspoločnosťou TyBobo tech LLC, organizačná zložka podniku, Komenského 17, 040 01 Košice, IČ DPH\nSK2022775909. Predmetom fakturácie bola údržba webstránky bestcena.pl a bestcena.cz (zriadenie a\n\nrealizácia webstránky bestcena.pl a bescena.cz a udržiavacie a spravovacie poplatky). Daň uvedená\nna faktúre predstavovala sumu 13.034 €.\nParagraf 15 ods. 1 cit. zákona hovorí, že miestom dodania služby zdaniteľnej osobe, ktorá koná v\npostavení zdaniteľnej osoby, je miesto, kde má táto osoba sídlo alebo miesto podnikania, a ak je služba\ndodaná prevádzkarni zdaniteľnej osoby, miestom dodania tejto služby je miesto, kde má táto osoba\nprevádzkareň.\nPri vyššie uvedených poskytnutých službách pre kontrolovanú spoločnosť, ktorá je zdaniteľnou osobou\nv zmysle § 3 ods.1 cit. zákona, nedošlo k daňovej povinnosti u tuzemského dodávateľa. Tuzemsky\nzdaniteľná osoba mala fakturovať tieto služby bez slovenskej DPH zahraničnému platiteľovi, BESTCENA\nLLC., pretože tento má miesto dodania týchto služieb tam, kde má táto osoba sídlo, t. j. v Spojených\nštátoch.“\nK tomuto protokolu žalobca podal v zákonom stanovenej lehote podľa § 15 ods. 10 zák. č. 511/1992\nZb. písomné vyjadrenie z 24. februára 2011 (došlé na Daňový úrad Bratislava I dňa 25. februára 2011),\nv ktorom v časti týkajúcej sa zdaňovacieho obdobia AUGUST 2010 uviedol, že zásadne nesúhlasí s\ntvrdením, že si uplatnil právo na odpočítanie dane zo služieb, pri ktorých nevznikla daňová povinnosť.\nSprávca dane nepreskúmal skutkový stav s dostatočnou odbornou starostlivosťou. Spoločnosť žalobcu\nod jej zaregistrovania podľa § 4 ods. 1 zákona o DPH od 1. januára 2009 ako zdaniteľná osoba podľa § 3\nods. 1 zákona o DPH ako miesto podnikania využívala priestory na ul. B. v Košiciach od konca roku 2009\na od 1. januára 2010 využívala miesto podnikania na ulici D. X, B.. Vo vyjadrení uviedol, že v zmysle § 4\nods. 7 zákona o DPH spoločnosť podala oznámenie na Daňový úrad Bratislava I o vzniku prevádzkarne\nžalobcu od 1. januára 2010, ktoré v rámci príloh k tomuto vyjadreniu pripojil. Žalobca uviedol, že v zmysle\n§ 15 ods.1 zákona o DPH je teda miestom dodania služby tuzemsko, nakoľko jeho spoločnosť má miesto\npodnikania a prevádzkareň v tuzemsku. Spoločnosť TyBobo tech LLC, organizačná zložka podniku, IČ\nDPH SK2022775909 fakturovala spoločnosti žalobcu dodávku služieb s DPH, vyčíslila základ dane a s\npoužitím aktuálne platnej sadzby DPH vyčíslila DPH vo výške 13.034 € v súlade so znením zákona o\nDPH. Spoločnosť žalobcu mala v zmysle platnej legislatívy právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods.\n1 zákona o DPH.\nŽalobca namietal, že zamestnanci správcu dane nepreviedli v prípade daňovej kontroly na základe\noznámenia o výkone daňovej kontroly č. 600/321/235221/2010/Orl zo dňa 16. novembra 2010 žiadne\nmiestne zisťovanie v mieste podnikania alebo v mieste prevádzkarne žalobcu, účelovo nezisťovali\nskutkový stav, nepreverovali miesto podnikania, miesto prevádzkarne.\nZ podkladov administratívneho spisu bolo zistené, že oznámenie žalobcu o vzniku jeho prevádzkarne\nna ulici D. X, XXX XX B. od 1. januára 2010 bolo Daňovému úradu Bratislava I predložené dňa 21.\nfebruára 2011.\nNa základe písomného vyjadrenia žalobcu Daňový úrad Bratislava I vypracoval 2. marca 2011\nDODATOK k protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly č. 600/321/30970/2011/Orl zo dňa 8.\nfebruára 2011 v ktorom sa v časti týkajúcej sa kontrolovaného zdaňovacieho obdobia za mesiac august\nuvádza, že v čase výkonu daňovej kontroly, spísania protokolu o kontrole č. 600/321/30970/2011/Orl\na jeho následného zaslania splnomocnenému zástupcovi platiteľa v prílohe výzvy na prerokovanie\nprotokolu, správca dane nemal informáciu o tom, že by spoločnosť BESTCENA LLC. mala na území\nSlovenskej republiky prevádzkareň. Daňový úrad Bratislava I neevidoval žiadnu informáciu, ktorou\nby túto zmenu spoločnosť oznámila a po doručení výsledkov kontroly platiteľovi dňa 16. februára 2011\nspolu s predmetnou výzvou na prerokovanie protokolu platiteľ doručil dňa 21. februára 2011 Daňovému\núradu Bratislava I Oznámenie vzniku prevádzkarne na ulici D. 2, 040 11 Košice od 1. januára 2010.\nK uvedenému ohláseniu prevádzkarne platiteľ nedoložil žiadnu dokumentáciu, ktorá by jeho tvrdenia\no existencii potvrdzovala, zvlášť keď už na základe výsledku kontroly vedel, že posúdenie uvedenej\ninformácie je kľúčové ku stanoveniu správnej výšky dane po kontrole.\nZo zápisnice o ústnom pojednávaní spísanej dňa 3. marca 2011 Daňovým úradom Bratislava I vo veci\nprerokovania protokolu č. 600/321/30970/2011/Orl o výsledku zistenia z daňovej kontroly vykonanej u\n\nžalobcu vyplýva, že protokol o daňovej kontrole DPH č. 600/321/30970/2011/Orl spolu s Dodatkom k\ntomuto protokolu zo dňa 2. marca 2011 bol prerokovaný, doručený a podpísaný všetkými zúčastnenými\nstranami na Daňovom úrade Bratislava I v deň uvedený vo výzve na prerokovanie protokolu, t. j. 3.\nmarca 2011.\nListom č. 600/270/52391/11/Záh zo 7. marca 2011 Daňový úrad Bratislava I požiadal podľa § 16 ods.\n1 zák. č. 511/1992 Z. z. Daňový úrad Košice IV o preverenie tvrdenia žalobcu o vzniku prevádzkarne\npre účely DPH na ul. D. X, XXX XX B. od 1. januára 2010. Z uvedeného listu vyplýva, že požiadal ho\n„o preverenie, či prevádzkareň na ulici D. X, XXX XX B. spĺňa od 1. januára 2010 kritériá prevádzkarne\npodľa § 4 ods. 7 zákona o DPH.“\nDaňový úrad Bratislava I následne dňa 9. marca 2011, vydal dodatočný platobný výmer č.\n600/270/54008, ktorým žalobcovi - platiteľovi DPH podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992\nZb. vyrubil rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie august 2010 v sume 13.034 €.\nPodľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi\nv deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.\nPodľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z .z. platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný\nplatiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ s výnimkou podľa\nodsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku\nz tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.\nSprávca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní\nplnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a\numožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.).\nSprávca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich\nvzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (§ 2 ods. 3 zákona\nč. 511/1992 Zb.).\nPri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho\núkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane (§ 2 ods. 6 zákona č. 511/1992\nZb.).\nPodľa § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno\nzistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané\nv rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov\n(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,\nverejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné\nzáznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.\nPodľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na\nsprávne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na\nktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,\nsprávnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.\nÚčelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon č.\n511/1992 Zb. obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností\nrozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.\n\nDokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie (§ 29 ods. 1 zákona č. 511/1992\nZb.). Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo\nnajúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.).\nNajvyšší súd primárne poukazuje na to, že úpravu postupu pri preukazovaní oprávnenosti nároku na\nodpočet DPH podľa ustanovenia § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. je potrebné považovať za špeciálnu\núpravu vo vzťahu k spôsobu dokazovania podľa zákona o správe daní. Zákon č. 222/2004 Z. z. z\ndôvodov náročnosti a zložitosti pri kontrole dane z pridanej hodnoty stanovil pre dokazovanie nároku\nna odpočet dane z pridanej hodnoty prísnejšie podmienky ako pri nárokoch z iných daní. Na splnenie\npodmienok na odpočet dane z pridanej hodnoty nestačí preukázať zdaniteľné plnenie len po formálnej\nstránke, ale je nevyhnutné preukázať aj reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia.\nPodľa ustanovenia § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte\n- žalobcovi, ktorý má preukázať skutočnosti majúce vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré\nje povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom\ndane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií\nalebo záznamov vedených daňovým subjektom. Predloženie dokladov je len jednou z hmotnoprávnych\npodmienok na uznanie odpočítania dane.\nSpráva daní s prihliadnutím na jej účel vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu je príslušnými\nhmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená tak, že daňový subjekt má okrem\niného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať\nprostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, pričom v rámci daňového\nkonania nesie dôkazné bremeno. Správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu\ndaňovej kontroly a iných procesných postupov, samozrejme za zachovania procesných práv daňových\nsubjektov, zisťovať a preverovať všetky skutočnosti súvisiace so vznikom daňovej povinnosti.\nZ podkladov spisu je zrejmé, že medzi účastníkmi v posudzovanej veci bola spornou otázka existencie\nprevádzky žalobcu na uvedenej adrese.\nPodľa ust. § 4 ods. 7 zákona o DPH na účely tohto zákona sa prevádzkarňou rozumie stále miesto\npodnikania, ktoré má personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania.\nZa týmto účelom bolo potrebné vykonať zo strany správnych orgánov dostatočné dokazovanie.\nOdvolací súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že so záverom prvostupňového súdu, ktorý\nvyslovil, že existencia prevádzky bola preukázaná, pričom v tejto časti považoval žalobu za nedôvodnú,\nnesúhlasí.\nAj zo samotnej žaloby vyplýva, že žalobca ako jeden zo žalobných dôvodov uplatnil nedostatočné\nzistenie skutkového stavu, pričom opakovane poukázal na to, že existencia prevádzkarne žalobcu\nnebola preverovaná s náležitou starostlivosťou.\nZ podkladov administratívneho spisu žalovaného, ktorého súčasťou je aj prvostupňový spis, vyplýva,\nže správca dane rozhodol bez preverenia tvrdenia žalobcu, predčasne a evidentne na základe\nnedostatočne zisteného skutkového stavu. Žalovaný, ako odvolací správny orgán prostredníctvom\ndožiadaného Daňového úradu Košice IV už doplnil dokazovanie, avšak podľa názoru odvolacieho súdu\nnie v dostatočnom rozsahu.\nV preskúmavanej veci v čase vydania napadnutého rozhodnutia žalovaného - ktorý v zmysle § 250i\nods. 1 O.s.p. je pre posúdenie veci rozhodujúci - nebolo vykonané riadne šetrenie ohľadne existencie\n\nprevádzky žalobcu. V tomto smere sa javí ako potrebné vypočuť zamestnancov spoločnosti Tybobo\ntech. LLC, ktorí nech uvedú s kým mali uzatvorené pracovné zmluvy, či sa v obchodných priestoroch\nzdržiaval pán L., o aké priestory šlo a ako často sa tam zdržiaval. Na uvedené okolnosti v procesnom\npostavení svedkov je potrebné predovšetkým vypočuť pani W. a tiež majiteľku nehnuteľnosti, s tým nech\nsa vyjadrí, komu prenajala obchodné priestory, s kým konkrétne podpísala zmluvu, kto s ňou jednal, či\nmal plnú moc a zároveň nech predloží nájomnú zmluvu - originál, resp. overenú kópiu, či sa vie vyjadriť\nk osobe pána L., či mal zriadenú prevádzku v objekte, ktorého je vlastníčkou, ako často tam bol, aké\npriestory mal k dispozícii, aké tam mal materiálne vybavenie.... O termíne výsluchu svedkov je potrebné\ninformovať splnomocneného zástupcu žalobcu a dôsledne zachovať pri tomto úkone zákonný postup.\nVo veci je potrebné ďalej zistiť, kto podpísal zmluvu o podnájme z 31. decembra 2009 so žalobcom, kto\nbol štatutárnym zástupcom TyBobo tech LLC, s tým nech zároveň predloží plnú moc a doklad o právnej\nsubjektivite tejto právnickej osoby.\nNeuniklo pozornosti odvolacieho súdu, že v spise sa nenachádza doklad, resp. overená kópia\noriginálneho vyhotovenia pracovnej zmluvy (vrátane jej oficiálneho prekladu) pána L., ktorý vystupuje\nako riaditeľ žalobcu. V spise je založený len neformálny text pracovnej zmluvy nemajúci žiadnu\nvýpovednú hodnotu. Z tohto dôvodu je ho potrebné vyzvať na predloženie originálu, resp. overenej kópie\npracovnej zmluvy s úradným prekladom. V spise sa nenachádza žiadne splnomocnenie pre pána L.\nza účelom jeho pôsobenia ako štatutárneho orgánu na území Slovenskej republiky, okrem toho tento\nsubjekt nebol pre účely konania riadne vypočutý. Jeho vypočutie ako účastníka konania sa javí potrebné\nna skutočnosti ohľadne fungovania prevádzky, kedy sa tam zdržiaval, systém fungovania spoločnosti,\nkde boli priestory (pretože nákres je nepostačujúci), aké tam mal materiálne vybavenie. Je potrebné\ntiež aby sa vyjadril ohľadne šetrení zo strany SOI a ohľadne prevádzky, ktorú mal mať zriadenú v\nDiakovciach.\nNajvyšší súd SR zároveň konštatuje, že treba prisvedčiť žalovanému v tom, že iba formálne doklady na\npreukázanie existencie prevádzky nemožno považovať za dostačujúce. Stotožnil sa tiež so žalovaným\nv tom, že pre potreby predmetného konania mal právo poukázať na evidentne rozporuplné údaje\nuvádzané v zmluve o podnájme.\nZa stavu, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci, otázka právneho posúdenia\nje predčasná.\nS poukazom na uvedené skutočnosti Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky nezostávalo iné, ako\nodvolaním napadnutý zrušujúci rozsudok krajského súdu, čo aj z iných dôvodov, potvrdiť (§ 219 ods.\n1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. a § 250ja ods .3 veta druhá O.s.p.).\nV ďalšom konaní bude povinnosťou správcu dane postupovať v naznačenom smere, doplniť\ndokazovanie a len po zadovážení dostatočných podkladov vo veci opätovne rozhodnúť.\nPodľa § 250j ods. 7 O.s.p. správne orgány sú viazané právnym názorom súdu.\nO trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 v\nspojení s § 224 ods. 1 O.s.p. tak, že v konaní úspešnému žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania\nz dôvodu ich nevyčíslenia nepriznal.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\n\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}