{"guid": "8d8d6c07-3a0f-42da-8879-4aaef4648dbc:aef9b333-d895-4812-8fe9-6b573618a7c5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:1012200004.1", "spisova_znacka": "5Sži/15/2013", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sži/15/2013 z 30. 9. 2013", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. septembra 2013, sp. zn. 5Sži/15/2013, ECLI:SK:NSSR:2013:1012200004.1", "identifikacne_cislo": "1012200004", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Baricová", "sudca_id": 384, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jana-baricova-384", "datum_vydania": "2013-09-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250d.odsek-3", "nazov": "§ 250d ods. 3 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250d.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250d"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-19.odsek-3", "nazov": "§ 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-19.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/211-2000/paragraf-19"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250d", "/SK/ZZ/2000/211#paragraf-19"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/aef9b333-d895-4812-8fe9-6b573618a7c5", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:1012200004.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1012200004.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1012200004.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Sži/15/2013\n1012200004\n30. 09. 2013\nJUDr. Jana Baricová\nECLI:SK:NSSR:2013:1012200004.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu EUREA, občianske združenie, so sídlom\nTupého 25/A, Bratislava, IČO: 30 794 242, zastúpeného JUDr. Vladimírom Šárnikom, advokátom\nso sídlom Národného oslobodenia 25, Bernolákovo, proti žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej\nrepubliky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti fiktívneho rozhodnutia\nžalovaného č. KM-917/SI-2011 z 08. novembra 2011, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu\nv Bratislave, č. k. 1S/1/2012-24 zo 06. júna 2013, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave, č. k. 1S/1/2012-24 zo 06.\njúna 2013 p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nNapadnutým uznesením Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 246c ods. 1 v\nspojitosti s § 104 ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ,,OSP“) zastavil konanie o\nžalobe žalobcu o preskúmanie zákonnosti fiktívneho rozhodnutia žalovaného č. KM-917/SI-2011 z 08.\nnovembra 2011.\nKrajský súd po preskúmaní podmienok, za ktorých je oprávnený vo veci konať (§ 244 ods. 1 a 3, § 246\nods. 1 veta prvá, § 103, § 103 ods. 1 a § 247 ods. 1 a 2 OSP) svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami\n§ 2 ods. 1, § 19 ods. 1 až 3, § 22 ods. 1 a § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k\ninformáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“ alebo „zákon č. 211/2000 Z. z.“), § 57 zákona č.\n71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny\nporiadok“), keď s ohľadom na vymedzenie žalobných dôvodov posudzujúc, či zákonná 15-dňová lehota\npodľa § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií na rozhodnutie o rozklade žalobcu proti prvostupňovému\nrozhodnutiu povinnej osoby začala plynúť Ministrovi vnútra Slovenskej republiky už dňom nasledujúcim\npo doručení rozkladu proti rozhodnutiu žalovaného č. KM-917/SI-2011 (dňa 24. októbra 2011), alebo\naž dňom nasledujúcim po predložení rozkladu povinnou osobou spolu so spisom rozkladovej komisii\nMinistra vnútra Slovenskej republiky (dňa 16. novembra 2011), dospel k záveru, že k vydaniu fiktívneho\nrozhodnutia v danom prípade nedošlo, nakoľko žalovaný rozhodol o rozklade proti prvostupňovému\nrozhodnutiu v zákonnej lehote 15 dní (29. novembra 2011).\nZáverom svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že konanie podľa druhej hlavy piatej časti OSP\nje konaním limitovaným jeho predmetom, pričom žalobca sa v predmetnej veci domáhal zrušenia\nneexistujúceho rozhodnutia správneho orgánu. Preto nie je slnená podmienka konania, aby konanie\nmalo spôsobilý predmet zodpovedajúci zákonnej úprave, pričom nedostatok tejto podmienky je\nneodstrániteľný.\n\nO trovách konania krajský súd vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu, nakoľko\nžalobca vo veci úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha (§ 250k ods.\n1 OSP s poukazom na § 246c veta prvá OSP).\n\nProti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie zotrvávajúc\nna svojom názore ohľadom plynutia odvolacej lehoty, majúc za to, že ustanovene § 19 ods. 3 zákona\no slobode informácií vylučuje 30 dňovú lehotu podľa § 56 správneho poriadku. Poukázal pritom na\nuznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2004 sp. zn. 4Sž/131/03.\nPodľa žalobcu zdržiavať spisový materiál s rozkladom 30 dní nijako nepomôže odstrániť časový tlak\nna rozhodovanie rozkladovej komisie, ale iba žiadateľovi predĺži dobu čakania na druhostupňové\nrozhodnutie.\nŽiadal uznesenie krajského súdu o zastavení konania zrušiť uplatniac zároveň i náhradu trov konania.\nŽalovaný odvolací návrh nepodal.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vety\nprvej OSP) preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v\nrozsahu napadnutom odvolaním (§ 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP) bez nariadenia\nodvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.\n\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\nrozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo\npovinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené\nzáujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).\nPodstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v\nsprávnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím\nči postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak\nkonanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania\ns rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.\nPredpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti OSP (rozhodovanie o žalobách proti\nrozhodnutiam a postupom správnych orgánov) je, aby pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v\nsprávnom konaní išlo o rozhodnutie, po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň\npripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť § 247ods. 2 OSP.\n\nPodľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo\nprávnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,\na žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.\nPredmetom preskúmavacieho konania v danej veci malo byť podľa obsahu žaloby fiktívne rozhodnutie\nžalovaného z 08. novembra 2011 „vydané“ v konaní podľa zákona o slobode informácií.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v prvom rade dáva do pozornosti, že zmyslom\na účelom zákona o slobode informácií, je poskytovanie informácií a nie vydávanie fiktívnych rozhodnutí.\n\nÚčelom zavedenia inštitútu fiktívneho rozhodnutia (§ 18 ods. 3 a § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z.\no slobodnom prístupe k informáciám) nebolo „legalizovať“ nečinnosť povinných osôb pri rozhodovaní\no žiadostiach podľa tohto zákona, ale poskytnúť ochranu tomu, kto sa obrátil so žiadosťou na povinnú\nosobu o sprístupnenie informácií.\n\nFikcia rozhodnutia vlastne predstavuje reálnu neexistenciu rozhodnutia a s prihliadnutím na účel zákona\nsa má aplikovať táto možnosť iba potiaľ, pokiaľ nebolo vo veci vydané vecné rozhodnutie.\nPokiaľ ide o aplikáciu a vzájomný vzťah ustanovení § 57 správneho poriadku (v spojení s § 22 ods.\n1 zákona o slobode informácií) a § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií najvyšší súd v súlade s\nustanovením § 250ja ods. 7 OSP poukazuje na dôvody rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nzo 04. decembra 2012 sp. zn. 3Sži/19/2012, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje a ktorého text\nuvádza :\n„... spor o zákonnosť rozhodnutia žalovaného spočíva vo výklade ustanovenia § 19 ods. 3 veta prvá\nzákona č. 211/2000 Z. z., a to s ohľadom na skutočnosť, že uvedené ustanovenie spája povinnosť\nrozhodnúť o odvolaní do 15 dní, od právnej skutočnosti, ktorá je vymedzená ako odvolanie „doručenie\nodvolania povinnou osobou“. Uvedené ustanovenie vychádza z doručenia odvolania povinnou osobou\na nie z doručenia odvolania žiadateľom. Toto ustanovenie teda nepredpokladá situáciu, že žiadateľ\npodá odvolanie priamo na odvolacom orgáne. Naopak toto ustanovenie systematicky nadväzuje na\nsubsidiárnu aplikáciu ustanovení správneho poriadku na konanie podľa zákona č. 211/2000 Z. z.. Podľa §\n22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z., ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa\ntohto zákona všeobecné predpisy v správnom konaní. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že na právne\nsituácie neupravené zákonom č. 211/2000 Z. z. sa subsidiárne aplikuje správny poriadok. Odvolacie\nkonanie je takýmto spôsobom subsidiárne upravené v správnom poriadku. Najvyšší súd v prvom rade\npoukazuje na ustanovenie § 54 ods. 1 správneho poriadku, podľa ktorého odvolanie sa podáva na\nsprávnom orgáne, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Vychádza sa tu z predpokladu, že konanie sa\nvedie v administratívnom spise a administratívny spis vedie a má ho k dispozícii prvostupňový orgán,\npreto odvolanie sa podáva na správnom orgáne prvého stupňa. V nadväznosti na podané odvolanie\nsprávny orgán má v zmysle § 57 ods. 1 správneho poriadku možnosť vybaviť vec autoremedúrou a o\nodvolaní sám rozhodnúť, ak odvolaniu v plnom rozsahu vyhovie. Následne, ak nezvolí tento procesný\npostup v zmysle ustanovenia § 57 ods. 2 správneho poriadku predloží odvolanie spolu s výsledkami\ndoplneného konania so spisovým materiálom odvolaciemu orgánu najneskôr do 30 dní odo dňa, keď\nodvolanie došlo a upovedomí o tom účastníka konania. V tomto kontexte najvyšší súd dospel k záveru,\nže ustanovenie § 19 ods. 3 prvá veta zákona č. 211/2000 Z. z. počíta s týmto procesom predkladania\nspisu prvostupňovým správnym orgánom, a preto sa ustanovuje 15 dňová lehota na rozhodnutie od\ndoručenia odvolania povinnou osobou, tzn. od doručenia odvolania spolu so spisovým materiálom. Tento\npostup sa primerane aplikuje na konanie o rozklade (§ 61 ods. 3 správneho poriadku). Rozhodnutiu o\nrozklade predchádza procesný postup rozkladovej komisie a vyhotovenie návrhu rozkladovou komisiou,\nktorá vykonáva procesné úkony spojené s predložením veci na rozhodnutie o rozklade, obdobne ako\nsprávny orgán prvého stupňa. Rozkladová komisia preto tieto úkony robí najneskôr v lehote podľa § 57\nods. 2 správneho poriadku v spojení s § 61 ods. 3 správneho poriadku. Podľa názoru najvyššieho súdu\nzmienená subsidiárna aplikácia správneho poriadku i na konanie podľa zákona č. 211/2000 Z. z. je v\nsúlade s princípom dobrej verejnej správy.“\nRovnaký právny názor zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v uznesení sp. zn. 6Sži/3/2013 z 24.\njúla 2013 a sp. zn. 5Sži/13/2013 z 15. augusta 2013.\nV danej veci bolo obsahom spisového materiálu preukázané, že žalobca dňa 29. septembra 2011\npožiadal o sprístupnenie uznesení vyšetrovateľa Úradu boja proti korupcii zo dňa 17. septembra 2010 o\nodmietnutí veci podozrenia z trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa, ktorého sa mala\ndopustiť sudkyňa Krajského súdu v Bratislave E.. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky Prezídium\nPolicajného zboru úrad boja proti korupcii ako povinná osoba vydalo dňa 11. októbra 2011 pod č.\nKM-917-002/SI-2011 rozhodnutie, ktorým žiadosť čiastočne zamietlo. Proti tomuto rozhodnutiu podal\nžalobca dňa 21. októbra 2011 rozklad, ktorý bol žalovanému doručený 24. októbra 2011. Povinná osoba\n\npredložila vec Osobitnej komisii Ministra vnútra Slovenskej republiky pre prípravu návrhov a rozhodnutí\no rozkladoch v prílohe listu zo dňa 14. novembra 2011, ktorý bol doručený dňa 15. novembra 2011.\nRozhodnutím Ministra vnútra Slovenskej republiky č. SLV-OLVS-144/2011 zo dňa 29. novembra 2011\nbolo rozhodnutie č. KM-917-002/S1-2011 zo dňa 11.októbra 2011 v odvolacom (rozkladovom) konaní\npotvrdené.\nVychádzajúc z uvedeného najvyšší súd aj v tomto preskúmavacom konaní zastáva názor, že lehota na\nrozhodnutie ministrovi podľa § 19 ods. 3 prvá veta zákona o slobode informácií plynie od predloženia\nrozkladu spolu so spisom, ktoré v danom prípade bolo vykonané prípisom zo dňa 14. novembra 2011\n(č. KM-917-005/SI-2011 z 11. novembra 2011). Námietka žalobcu, že „zdržiavať spisový materiál s\nrozkladom 30 dní nijako nepomôže odstrániť časový tlak na rozhodovanie rozkladovej komisie, ale\niba žiadateľovi predĺži dobu čakania na druhostupňové rozhodnutie“, je preto vzhľadom a znenie\nustanovenia § 19 ods. 3 veta prvá zákona č. 211/2000 Z. z. bez právneho významu.\n\nKeďže lehota na vydanie rozhodnutia plynula od tohto momentu, je vylúčené, aby fiktívne rozhodnutie\nvzniklo dňa 08. novembra 2011, tak, ako to tvrdí žalobca. Fikcia vydania rozhodnutia dňa 08. októbra\n2011, ktorým by žalovaný rozklad zamietol a rozhodnutie povinnej osoby ako prvostupňového správneho\norgánu 11. októbra 2011 č. KM-917-002/SI-2011 potvrdil, nemohla nastať, a to aj z dôvodu, že žalovaný\nv súlade s § 19 ods. 2 a 3 zákona o slobode informácií vydal dňa 29. novembra 2011 pod. č. SLVOLVS-144/2011 rozhodnutie, ktorým rozhodnutie povinnej osoby č. KM-917-002/SI-2011 z 11. októbra\n2011 potvrdil.\nŽalobca takto potom zjavne podal nedôvodnú a celkom zbytočnú žalobu a krajský súd správne konanie\nzastavil, nakoľko predmetom súdneho prieskumu zákonnosti malo byť fiktívne rozhodnutie, ktoré podľa\nzákona nevzniklo a neexistujúce rozhodnutie nemôže byť predmetom preskúmavania súdom (arg. a\nminori ad maius) [k tomu tiež pozri bližšie rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n3Sži/19/2012 zo 04. decembra 2012].\nNajvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa § 250ja ods. 3 veta druhá a § 219 ods. 1 OSP napadnuté\nuznesenie krajského súdu potvrdil ako čo do výroku vecne správne.\n\nNa vecnej správnosti výroku rozhodnutia krajského súdu nemení nič ani skutočnosť, že ho krajský súd\nnesprávne odôvodnil ustanovením § 246c ods. 1 OSP v spojitosti s § 104 ods. 1 prvej vety OSP, hoci\nsprávne mal použiť ustanovenie § 250d ods. 3 OSP, keďže v danom prípade neexistuje rozhodnutie,\nktoré by mohlo byť predmetom preskúmania súdom podľa druhej hlavy piatej časti OSP. Ide teda o\nšpeciálnu podmienku konania v správnom súdnictve, nie o všeobecnú podmienku konania podľa prvej\na tretej časti OSP. Taktiež rozhodnutie o náhrade trov konania mal krajský súd správne odôvodniť\nustanovením § 146 ods. 1 písm. c/ OSP v spojení s 246c ods. 1 OSP, nakoľko konanie vo veci bolo\nzastavené a aj pre konanie v správnom súdnictve platí, že platí, že výrok rozhodnutia o náhrade trov\nkonania má zásadne zodpovedať príslušnému zákonnému ustanoveniu, podľa ktorého súd o náhrade\ntrov konania rozhoduje, a že tomuto výroku musí zodpovedať i jeho odôvodnenie.\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP\nv spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, nakoľko žalobca v odvolacom konaní\núspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.\nZáverom najvyšší súd považuje za dôvodné opätovne poznamenať, že zákon o slobode informácií\nmá slúžiť predovšetkým ako nástroj spoločenskej kontroly. Preto vzhľadom na účel zákona o slobode\ninformácií, ak rozhodnutie o žiadosti o informáciu bolo vydané, „fiktívne rozhodnutie“ sa stáva\nbezpredmetným. V prípade, že by sa akceptoval názor žalobcu, ktorý, ako je vedené zhora, nemožno\npovažovať za súladný so zákonom, rozhodnutie by sa zrušilo iba pre to, aby sa zopakoval proces\n\na odstránili formálne vady, ktoré však vzhľadom na už prejavenú správnu úvahu reálne neprivodia\niné, či výhodnejšie rozhodnutie pre žiadateľa informácie a formálne zopakovanie administratívneho\nkonania nepredstavuje pre žalobcu vo vzťahu k skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť\npriaznivejšie rozhodnutie. Najvyšší súd v žiadnom prípade nepopiera právo žalobcu na informácie,\navšak je nevyhnutné, aby toto právo bolo uplatňované účelne (nie účelovo) a efektívne, a to nielen vo\nvzťahu k povinným osobách, ale i vo vzťahu k súdu. V opačnom prípade ide zo strany žiadateľov skôr\no zneužívanie práva, kedy je toto právo zámienkou pre formalistické a bezúčelné spory.\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nveta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom\nod 01. mája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu opravný prostriedok\n\nn i e j e prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "1S/1/2012", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}