Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/55/2012 z 24. 9. 2013 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. septembra 2013, sp. zn. 6Sžf/55/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:1011201926.1 Najvyšší súd | 6Sžf/55/2012 | ECLI:SK:NSSR:2013:1011201926.1 | 2013-09-24 | Rozsudok Citované ustanovenia: § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e1761586-bbe5-405d-8e0d-90f860cec80e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:1011201926.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžf/55/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011201926
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Hargaš
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:1011201926.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Hargaša a
členiek senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Zdenky Reisenauerovej, v právnej veci žalobcu: WAAG
HOLDING, a.s., IČO : 35 852 208, ul. Svornosti 50, Bratislava, zastúpený: JUDr. Mária Konrádová,
advokátka, Farského 9, Nitra, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná
ul. 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia Daňového riaditeľstva č.
I/222/15607-92020/2011/993415-r zo dňa 19. septembra 2011, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 205/2011-42 zo dňa 9. mája 2012, jednomyseľné, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k 2S 205/2011-42 zo dňa
9. mája 2012, p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislava, rozsudkom zo dňa 9. mája 2012, č. k. 2S 205/2011-42 podľa ust. § 250j
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (OSP) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania
zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. : I/222/15607-92020/2011/993415-r zo dňa 19.
septembra 2011. Uvedeným rozhodnutím žalovaný ako odvolací orgán na základe odvolania žalobcu
proti dodatočnému platobnému výmeru č. 621/230/37270/11Bes zo dňa 9. júna 2010, ktorým Daňový
úrad Komárno vyrubil žalobcovi podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zák. č. 511/1992 Zb. (ďalej aj
ZSDP) rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2008 v sume 53.107,68 Eur, tento
dodatočný platobný výmer potvrdil.

O trovách konania rozhodol súd poukazom na ustanovenie §250k ods. 1 OSP. tak, že účastníkom právo
na náhradu trov konania nepriznal.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že správne orgány sa vecou dôkladne
zaoberali, pričom najmä správca dane vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, a nie je možné tvrdiť, že by
vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého
procesu. Správne rozhodnutia obsahujú dostatok relevantných dôvodov a preto ich nemožno považovať
za nepreskúmateľné. Postupom správnych orgánov taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi
daňového konania možnosť konať pred týmito orgánmi, pričom správca dane hodnotil dôkazy podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal
na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.



Je nesporné, že za intrakomunitárnu dodávku v rámci ES sa považuje len taká, ktorá je spojená s
prepravou. V danom prípade nebolo preukázané, že žalobca dodal maďarským odberateľom tovar a že
vôbec bola preprava fakturovaného tovaru spoločnosťou E+P SPED Kft. uskutočnená.

Podľa názoru súdu bolo preukázané, že žalobca nesplnil podmienky uvedené v § 43 ods. 1 zákona o
DPH, keďže nebolo preukázané, že tovar bol fyzicky prepravený do iného členského štátu, ide o odplatný
obchodný vzťah medzi dodávateľom a odberateľom, tovar prepraví dodávateľ alebo odberateľ, alebo
tovar bude prepravený inou osobou.

Predpokladom oslobodenia od dane je, aby nadobúdateľ a dodávateľ boli podnikateľmi a vlastníctvo
tovaru bolo prevedené na nadobúdateľa tovar bol skutočne fyzicky premiestený do iného členského
štátu. V danom prípade z obsahu spisu podľa názoru krajského súdu vyplýva, že fyzické dodanie -
premiestnenie tovaru na územie MR nebolo preukázané a podľa maďarskej daňovej správy odberatelia
z MR nadobudnutie tovaru nedeklarovali ani v podaných daňových priznaniach a súhrnných výkazoch.

Podľa názoru súdu správca dane ako aj žalovaný vo veci postupovali dôsledne v súlade so zákonom a pri
skúmaní podmienok pre oslobodenie od dane správne zistili skutkový stav veci a vec aj správne právne
posúdili, keď žalobcovi vyrubili rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2008 v sume 53.107,68 Eur.
Žalobca samotnú výšku dorubenej DPH nespochybňoval a preto sa s ňou ani súd bližšie nezaoberal.
Rovnako sa súd nevyjadroval ani k otázkam ,ktoré neboli sporné, resp. ktoré žalobca v žalobe
nerozporoval a ktoré uznali aj správne orgány vo svojich rozhodnutiach.

Pokiaľ ide o spoločnosť AQUITRADE s.r.o., za zdaňovacie obdobie apríl 2008 neboli vykonané žiadne
dožiadania týkajúce sa tejto spoločnosti, pretože v tomto období nemal daňový subjekt vo svojom
účtovníctve zaúčtované žiadne doklady od tejto spoločnosti, a preto neboli ani predmetom kontroly.

Keďže žalobca nepreukázal dodanie tovaru do iného členského štátu a podľa záznamov v jeho
účtovníctve bol tovar vyskladnený, vznikla mu daňová povinnosť dňom dodania tovaru v tuzemsku podľa
§ 19 ods. 1 zákona o DPH. Podľa názoru súdu správne orgány postupovali v súlade s § 29 ods. 2, 4,
§2 ods. 3, ods. 6 ZSDP.

K namietanému procesnému postupu správcu dane Krajský súd uviedol, že podľa jeho názoru správca
dane, neporušil § 15 ods. 17 ZSDP, keďže dodržal zákonom stanovenú 6 mesačnú lehotu na vykonanie
daňovej kontroly, ktorá trvala celkom 5 mesiacov a 29 dní. Bolo treba totiž vziať na zreteľ prerušenie
daňovej kontroly od 19. novembra 2010 rozhodnutím č. 621/320/64342/10/d podľa § 25a ZSDP,
podľa ktorého správca dane môže konanie prerušiť, najmä ak sa začalo konanie o predbežnej otázke
alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. Ak je konanie pre prerušené,
lehoty podľa tohto zákona neplynú. Z § 25a ods. 1 ZSDP vyplýva, že konanie sa prerušuje najmä v
prípadoch, ktoré zákon výslovne vymenúva, avšak slovné spojenie najmä nevylučuje konanie prerušiť
aj z iných dôvodov. V danom prípade neboli splnené podmienky pre prerušenie konania podľa § 25a
ods. 2 ZSDP, pretože prerušenie konania nenavrhli účastníci konania, ale išlo o prerušenie konania z
dôvodu inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia, a to zaslanie žiadosti o medzinárodnú
výmenu daňových informácií zo dňa 18. októbra 2010 súvisiacimi s preverením obchodných transakcií
v prospech maďarských spoločností. Žalobca podľa názoru krajského súdu má pravdu v tom , že na
dodržanie zákonnej lehoty nemôže mať vplyv podanie či nepodanie námietky daňového subjektu proti
postupom zamestnanca správu dane tak, ako to uviedol žalovaný (§15 ods. 8 písm. d/ ZSDP), ale táto
okolnosť nie je relevantná, nakoľko správca dane neprekročil zákonom stanovenú 6 mesačnú lehotu na
vykonanie daňovej kontroly, a preto ani nebol povinný požiadať nadriadený orgán o primerané predĺženie
tejto lehoty.

Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že námietky uvedené v
žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia. Postup žalovaného ako aj preskúmavané
rozhodnutie boli v súlade so zákonom a preto súd žalobu podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol.

Proti rozsudku Krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal s poukazom na
to, že súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, aby odvolací súd rozsudok



prvého stupňa a napadnuté rozhodnutie správneho orgánu zrušil a vec vrátil žalovanému správnemu
orgánu na ďalšie konanie.

Podľa názoru žalobcu sa krajský súd vo svojom rozsudku, vôbec nezaoberal žalobným dôvodom žalobcu
spočívajúcim v námietke dĺžky trvania spornej daňovej kontroly. Daňové riaditeľstvo aj krajský súd sa
s touto námietkou vysporiadal konštatovaním, že správca dane neporušil § 15 ods. 17 ZSDP, keďže
dodržal zákonom stanovenú 6 mesačnú lehotu na vykonanie daňovej kontroly, ktorá trvala 5 mesiacov a
29 dní, a to vzhľadom na prerušenie daňovej kontroly podľa § 25a ZSDP. Vôbec sa pritom nevysporiadali
s námietkou žalobcu týkajúcou sa nesprávej aplikácie cit. § 25a ZSDP, pretože na daňovú kontrolu sa
vzťahuje špeciálne ust. ZSDP, a to § 15 cit. zák.

§ 15 ZDSP je vo vzťahu k § 25 a špeciálnym ustanovením zákona (lex specialis), t. j. § 15 špeciálne rieši
problematiku daňovej kontroly vrátane zákonného spôsobu predĺženia lehoty na výkon daňovej kontroly.
Naproti tomu § 25 a je všeobecným ustanovením (lex generalis) a vzťahuje sa na prípady ktoré zákon
nerieši špeciálne (napr. vo vyrubovacom , preskúmavacom konaní). Lehota, ktorá je ustanovená v § 15
ods. 7 zák. č. 511/1992 Zb. je lehota zákonnou a je pre správcu dane vykonávajúceho daňovú kontrolu
záväzným limitom determinujúcim zákonnosť uskutočňovanej daňovej kontroly. Cieľ daňovej kontroly
nie je možné dosahovať na úkor práv a právom chránených záujmov daňového subjektu, t. j. daňovú
kontrolu nemožno vykonávať dlhšie, ako to ustanovuje cit. zákon a postupovať inak, ako je uvedené v
§ 15 ods. 7 zákona. Uvedenú lehotu nemožno stotožňovať s lehotami na rozhodnutie, daňová kontrola
je proces smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu), ktorý nie je procesom meritórneho
rozhodovania o daňovej povinnosti daňového subjektu.

Na daňovú kontrolu sa teda nevzťahuje § 25a Prerušenie konania. Správca dane je povinný postupovať
tak, ako je uvedené v cit. § 15 ods. 17. V danom prípade správca dane nepostupoval pri výkone daň.
konania v zmysle § 15 ods. 17 (správca dane nepožiadal orgán najbližšie nadriadený o predĺženie
pred uplynutím 6 mesačnej lehoty a písomne s uvedením dôvodov neupovedomil o tom kontrolovaný
daň. subjekt), čím porušil zákon o nedodržal zákonnú lehotu na výkon daň. kontroly. Daň. kontrola bola
začatá dňa 11. augusta 2010 protokol bol prerokovaný dňa 7. júna 2011. Týmto postupom správcu
dane boli podľa názoru žalobcu porušené práva a právom chránené záujmy daňovníka. Na základe
uvedených skutočností možno podľa žalobcu konštatovať, že daňová kontrola nebola vykonaná v súlade
so zákonom a protokol tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, v dôsledku
čoho je i samotné rozhodnutie nezákonné.

Žalobca ďalej uviedol, že druhou oblasťou v ktorej Krajský súd v Bratislave vec nesprávne posúdil bolo
vykonané dokazovanie zo strany daňových orgánov. Dokazovanie bolo jednostranné a správca dane
nerešpektoval a nevykonal požiadavky daňového subjektu na vykonanie úplného dokazovania podľa §
29 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (napr. požiadavka na vypočutie ako svedka p. M.
C., konateľa spoločnosti E+P SPED Kft. a výkonného riaditeľa O. L., ktorými by sa preukázalo dodanie
tovarov do iného štátu EÚ), nevyhodnotil objektívne svedecké výpovede a napriek tomu, že daňový
subjekt splnil všetky podmienky na oslobodenie dodania tovaru podľa § 43 zákona o DPH, rozhodol
v neprospech žalobcu. Tým správca dane porušil základné zásady daň. konania v zmysle § 2 zák. č.
511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.

Žalobca poukázal na ods. 2 a 3, 5. str. rozsudku Krajského súdu v Bratislave, kde je konštatované,
že čestné prehlásenia M. C. a I. K. - bývalého konateľa spoločnosti VERFOR - TRADE Kft., podľa
správnych orgánov a taktiež aj podľa názoru krajského súdu nepotvrdili reálnosť obchodných transakcií,
t. j. dodanie tovaru spomínaným odberateľom v Maďarskej republike. Obidve vyššie uvedené osoby totiž
mali možnosť sa k sporným obchodným transakciám vyjadriť už aj do zápisníc u miestne príslušného
správcu dane maďarskej daňovej správy, keďže maďarská daňová správa vo veci vykonávala rozsiahle
šetrenie a mohli preukázať svoje tvrdenia, ktoré až následne uviedli v čestných prehláseniach.

Obaja po osobnej výzve žalobcu potvrdili a sú ochotní o tom vypovedať aj na súde, že nikdy neboli
správcom dane maďarskej daňovej správy vyzvaní na to, aby sa vyjadrili alebo vypovedali vo veci obch.
spoločnosti WAAG HOLDING, a. s.



Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie žalobcu sa pridržiaval svojho písomného
vyjadrenia k žalobe, keďže namietané skutočnosti boli aj predmetom žalobných námietok a plne sa
stotožnil s odôvodnením rozhodnutí správneho orgánu, s ktorými sa stotožnil i krajský súd, a skutkový
stav považoval za objektívne a dostatočné zistený. Na základe uvedeného navrhol, aby Najvyšší súd
SR odvolaním napadnuté rozhodnutie KS potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1
OSP s použitím § 246c ods. 1 vety prvej OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250j ods.
2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na
internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156
ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou OSP a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že
odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

Podľa ust. § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo
opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre
správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§
2 ods. 1 ZSDP). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 ZSDP) správca dane postupuje v daňovom
konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z
najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 ZSDP), podľa ktorej
správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetkom, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Ďalšou dôležitou
zásadou daňového konania je zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 ZSDP), podľa ktorej všetky daňové subjekty
majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti a ktorá vo svojej podstate vychádza z ústavnej
zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky).

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní sa poplatkov
preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať či daňové subjekty si splnili svoje
povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon
o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu alebo iných
skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Podľa ust. § 2 ods. 1, 3, 6 ZSDP o správe daní a poplatkov účinného v čase vydania rozhodnutia, v
daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy
štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov
a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.

Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho
úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.

Podľa ust. § 29 ods. 1, 2 ZSDP, dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie.

Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo
najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.



Podľa ust. § 29 ods. 4, 8 ZSDP, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť
a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v
rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov
(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré
je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom
dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií
alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa ust. § 25a ZSDP správca dane môže konanie prerušiť, najmä ak sa začalo konanie o predbežnej
otázke (§26) alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia.

Podľa ust. §25a ods. 5 cit. zák. „ak je konanie prerušenie, lehoty podľa tohto zákona neplynú".

Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH je oslobodené dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený
z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na účet, ak
nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.

Podľa § 43 ods. 5 zákona o DPH je platiteľ povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia
od dane podľa ods. 1 až 4 cit. zákonného ustanovenia. Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do
iného členského štátu kópiou faktúry a

a/ ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo
iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto doručenia,

b/ ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo
osobou ním poverenou,

c/ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby,
že tovar prepravil do iného členského štátu,

d/ inými dokladmi, ako napr. zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom , dokladom o prijatí platby za tovar.

Najvyšší súd Slovenskej republiky mal z obsahu pripojeného administratívneho ako aj súdneho spisu
za preukázané, že Daňový úrad Komárno ako správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu za
zdaňovacie obdobie január - december 2008, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 621/320/30829/11/
Dá,Csj zo dňa 7. júna 2011 a dodatok k protokolu zo dňa 11. mája 2011, ktoré boli prerokované
a doručené dňa 7. júna 2011. Vo vyrubovacom konaní vydal správca dane dodatočný platobný
výmer č. 621/230/37270/11Bes zo dňa 9. júna 2011, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume
53.107,68 Eur podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 ZSDP. Žalobca podal proti tomuto výmeru odvolanie
s podobným obsahom ako žalobu, pričom žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 19. septembra
2011 prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca deklaroval dodanie tovaru
- kryštálového cukru z tuzemska na územie Maďarskej republiky. Za účelom preverenia skutočného
dodania tovaru správca dane prostredníctvom medzinárodnej výmeny daňových informácií požiadal
maďarskú daňovú správu o preverovanie reálnosti dodania tovaru (cukru) v prospech deklarovaných
maďarských odberateľov - spoločnosti RIKOTTA 2003 Kft. a VERFOR -TRADE Kft. Zároveň požiadal o
preverenie prepravy deklarovaného tovaru spoločnosťou E+P SPED Kft., ktorá mala podľa žalobcom
predložených dokladov zabezpečovať prepravu tovaru do Maďarskej republiky. Z obsahu odpovedí na
dožiadania vyplýva, že skutočné nadobudnutie a následný predaj cukru nemohol byť uskutočnený,
pretože bola zistená len fakturácia deklarovaného tovaru, pričom spoločnosť VERFOR-TRADE Kft.
podľa maďarskej daňovej správy nepriznala nadobudnutie tovaru od žalobcu. Žalobcom deklarované
dodanie tovaru v prospech maďarskej spoločnosti VERFOR-TRADE Kft. teda nebolo potvrdené
maďarskou daňovou správou a jej zistenia sú v evidentnom rozpore s vyjadrením bývalého konateľa
spoločnosti VERFOR-TRADE Kft. I. K. (toto vyhlásenie správca dane vyhodnotil ako nedôveryhodné).
Zo šetrenia maďarských daňových orgánov v súvislosti so spoločnosťou RIKOTTA 2003 Kft. vyplýva, že



táto spoločnosť nevykonávala v roku 2008 žiadne podnikateľské aktivity, za uvedené obdobie nepodala
žiadne daňové priznanie DPH, čím nedeklarovala žiaden nákup a predaj tovaru. V tejto súvislosti
treba poukázať aj na vyjadrenie M. C. - výkonného riaditeľa prepravnej spoločnosti, ktorý sa vyjadril v
tomto zmysle, že prepravná spoločnosť E+P SPED Kft. prepravila cukor pre spoločnosť RIKOTTA 2003
Kft. len v mesiacoch november a december 2007 a nikdy pred tým alebo po tom období. Maďarská
daňová správa tiež uviedla, že podľa výpisov z bankového účtu spoločnosti RIKOTTA 2003 Kft. neboli
zistené žiadne úhrady v prospech spoločnosti žalobcu za dodaný tovar. Podľa maďarskej daňovej
správy teda deklarované dodanie tovaru v roku 2008 žalobcom spoločnosti RIKOTTA 2003 Kft. nebolo
potvrdené. Maďarská daňová správa na žiadosť správcu dane vykonala rozsiahle šetrenie aj v súvislosti
s prepravnou spoločnosťou E+P SPED Kft. a usúdila, že nemôžu byť vykonané štyri prepravy za deň s
ohľadom na povinnú prestávku na ceste, pričom registračné čísla vozidiel neboli evidované vo väčšine
faktúr na tankovanie a identifikované vozidlá mali byť evidované v objednávke na výpočet presných
nákladov/výdavkov. Daňoví úradníci maďarskej daňovej správy uviedli, že aj na základe rozsiahlych
zistení nemôžu potvrdiť uskutočnenie prepravy deklarovaného tovaru na územie Maďarskej republiky.

Žalobca v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal, že tento nesprávne posúdili jeho námietku
vo veci nedodržania zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly, keď sa vôbec nevysporiadal s
námietkou týkajúcou sa nesprávnej aplikácie § 25a ZSDP, pretože na daňovú kontrolu sa vzťahuje
špeciálne ustanovenie ZSDP, a to § 15 tohto zákona.

Táto jeho námietka je neopodstatnená.

Je síce pravdou, že na daňovú kontrolu sa v plnej miere vzťahuje ust. § 15 ZSDP avšak na daňovú
kontrolu v zmysle ust. § 15 ods. 16 ZSDP sa primerane použije aj ust. § 25a ZSDP.

Z § 25a ods. 1 ZSDP vyplýva, že konanie sa prerušuje, najmä v prípadoch, ktoré zákon výslovne
vymenúva, avšak slovne spojenie najmä nevylučuje konanie prerušiť aj z iných dôvodov. K prerušeniu
konania v danom prípade došlo z dôvodu inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia, a to
zaslanie žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií zo dňa 18. októbra 2010 súvisiacimi s
preverením obchodných transakcií maďarských spoločností. K prerušeniu konania došlo teda v súlade
s ust. § 25a ZSDP.

Aj podľa názoru Najvyššieho súdu výkon daňovej kontroly trval celkom 5 mesiacov a 29 dní, keďže došlo
k prerušeniu konania podľa §25a ods. 1 ZSDP, počas ktorého prerušenia lehoty podľa tohto zákona
neplynú (§ 25a ods. 5 ZSDP). Správca dane nebol preto povinný požiadať nadriadený orgán o predĺženie
tejto 6 - mesačnej lehoty, nakoľko nedošlo k jej prekročeniu.

Žalobca ďalej namietal, že krajský súd nesprávne posúdil, že rozhodnutie správneho orgánu, vychádzalo
z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože správny orgán nevykonal úplné dokazovanie v zmysle
ust. § 29 ZSDP.

Neopodstatnená je aj táto námietka.

Najvyšší súd sa stotožňuje so záverom správcu dane, ktorý dospel k záveru, že závery Maďarskej
daňovej správy boli dostatočným dôkazom a pri ich hodnotení správca dane nepochybil.

Nie je možné súhlasiť s tvrdením žalobcu, ktoré uviedol v žalobe, že maďarským odberateľom VERFOR-
TRADE Kft. a RIKOTTA 2003 Kft. tovar riadne dodal a že preprava fakturovaného tovaru bola
spoločnosťou E+P SPED Kft. uskutočnená, pretože na základe rozsiahleho šetrenia, ktoré vykonala
maďarská daňová správa sa nepreukázalo, že deklarovaný tovar bol z tuzemska na územie Maďarskej
republiky prepravený.



Podľa platnej legislatívy za intrakomunitárnu dodávku tovaru v rámci ES môže byť označená len taká
dodávka tovaru, ktorá je spojená s prepravou.

Z dôvodu, že žalobca nepreukázal s poukazom na § 29 ods. 8 ZSDP spôsobom vylučujúcim akékoľvek
pochybnosti dodanie tovaru do iného členského štátu, ale bol podľa záznamov v jeho účtovníctve tento
tovar vyskladnený, vznikla žalobcovi daňová povinnosť dňom dodania tovaru v tuzemsku podľa § 19
ods. 1 zákona o DPH vo výške 1 599 921,80 Sk = 53 107, 68 Eur.

Správca dane na základe preverených dokladov a zistených skutočností aj podľa názoru Najvyššieho
súdu SR potom správne dospel k záveru, že žalobca nesplnil podmienky stanovené v § 43 ods. 1 tohto
zákona, podľa ktorého oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z
tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak
nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.

Dodávateľ, ktorý dodá tovar do iného členského štátu , môže na dodanie tovaru uplatniť oslobodenie od
dane, ale len v tom prípade, ak sú splnené základné podmienky pre oslobodenie dodania a to, že tovar
je fyzický prepravený do iného členského štátu, ide o odplatný obchodný vzťah medzi dodávateľom a
odberateľom , tovar prepraví dodávateľ alebo odberateľ, alebo tovar bude prepravený inou osobou. Aj
podľa názoru najvyššieho súdu tieto podmienky pre oslobodenie od dane splnené neboli.

Najvyšší súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že správca dane v danom prípade postupoval v súlade
so zákonom o správe daní, vo veci si zadovážil dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie
rozhodnutia, skutkové okolnosti vyhodnotil správne a v súlade so zákonom o DPH, v daňovom konaní
postupoval v súčinnosti s daňovým subjektom - žalobcom, s tvrdeniami žalobcu sa náležite vyporiadal
v dôvodoch svojho rozhodnutia, ako aj náležite odôvodnil. Najvyšší súd taktiež dospel k záveru , že
žalovaný správny orgán v preskúmavanom rozhodnutí (rozhodnutie o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu
správcu dane) preskúmal postup správcu dane ako aj zákonnosť jeho rozhodnutia v súlade so zákonom
o správe daní a v intenciách zákona o DPH a náležite sa vysporiadal s odvolacími dôvodmi žalobcu.

Pre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia, súd
prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta prvá, ods. 3 OSP).

Podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku ustanovujúcej správne súdnictvo súd pri
preskúmavaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu preskúmava zákonnosť rozhodnutia a postupu
nielen so zreteľom na hmotné právo, ale posudzuje zákonnosť rozhodnutia a postupu aj vzhľadom
k tomu, či správny orgán postupoval v konaní v súlade s procesnými predpismi a v rámci súdneho
prieskumu prihliada k tým procesným vadám, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.

Súd prvého stupňa v preskúmavanej veci, postupujúc v intenciách citovanej právnej normy Občianskeho
súdneho poriadku a v súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 247 a nasl., preskúmal zákonnosť
rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a postup mu predchádzajúci a v rámci toho aj zákonnosť
rozhodnutia a postupu správcu dane v rozsahu žalobných dôvodov a v odôvodnení napadnutého
rozsudku sa náležite vysporiadal s jednotlivými žalobnými námietkami.

Najvyšší súd súčasne dospel k záveru, že súd prvého stupňa žalobnými námietkami, ktoré sú v podstate
rovnaké ako odvolacie, sa náležite zaoberal, ktorá skutočnosť vyplýva z odôvodnenia jeho rozsudku. A aj
podľa názoru najvyššieho súdu z administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že správne orgány oboch
stupňov sa náležite vecou zaoberali, v preskúmavanej veci si zadovážili dostatok skutkových podkladov,
relevantných pre vydanie rozhodnutia vo veci a skutkové zistenia v rozhodnutí riadnym spôsobom opísali
a na základe ich vyhodnotenia v súlade s príslušnými právnymi normami zákona o DPH vo veci rozhodli.
Najvyšší súd v preskúmavanej veci teda dospel k záveru zhodnému so záverom súdu prvého stupňa, že



žalovaný správny orgán rozhodol vo veci s súlade so zákonom o DPH postupom súladným so zákonom
o správe daní.

Vzhľadom na uvedené, najvyšší súd v danej veci dospel k záveru, že správca dane vykonal dokazovanie
v dostatočnom rozsahu, náležite zistil skutkový stav veci a zo skutkových okolností vyvodil správny
právny záver a preto bol správny postup a v súlade so zákonom o správe daní v spojení s ust. zákona
o DPH žalovaného správneho orgánu, keď rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil a
pokiaľ teda súd prvého stupňa podľa § 250j ods. 1 OSP žalobu pre jej nedôvodnosť zamietol, rozhodol
v súlade so zákonom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené závery považoval námietky žalobcu
uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie
danej veci, a preto napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta
druhá OSP a § 219 ods.1 OSP potvrdil, stotožniac sa v zásade aj z dôvodmi rozhodnutia § 219 ods. 2
OSP (spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie
napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení
s § 224 ods. 1 a s § 250k ods. 1 OSP. Žalobcovi nepriznal náhradu trov tohto konania, pretože bol v
tomto konaní neúspešný a žalovanému neprináležia zo zákona.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.