{"guid": "8f28daf2-6570-4cfe-b488-e43a055b9e32:901cdf16-61ff-43c0-80e4-7e1b70b9c37a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:1011201859.1", "spisova_znacka": "2Sžp/31/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžp/31/2012 z 1. 8. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 1. augusta 2013, sp. zn. 2Sžp/31/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:1011201859.1", "identifikacne_cislo": "1011201859", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Zuzana Singerová", "sudca_id": 248, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-zuzana-singerova-248", "datum_vydania": "2013-08-01", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/572/#paragraf-9.odsek-3", "nazov": "§ 9 ods. 3 zákona č. 572/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/572/#paragraf-9.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/572-2004/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-245.odsek-1", "nazov": "§ 245 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-245.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-245"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/572#paragraf-9", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-245"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/901cdf16-61ff-43c0-80e4-7e1b70b9c37a", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:1011201859.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1011201859.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1011201859.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Sžp/31/2012\n1011201859\n01. 08. 2013\nJUDr. Elena Kováčová\nECLI:SK:NSSR:2013:1011201859.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej a\nčlenov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. v právnej veci žalobcu Tepláreň,\na.s., Považská Bystrica, IČO 36300683, so sídlom v Považskej Bystrici, Robotnícka ulica, zastúpeného\nadvokátskou kanceláriou Bugala - Ďurček, s.r.o., IČO 36731544, so sídlom v Bratislave, Drotárska cesta\n102, proti žalovanému Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,\nNámestie Ľ. Štúra 1, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 54255/2011 zo\ndňa 20. septembra 2011, konajúc o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.\nk. 2S 187/2011-174 zo dňa 23. mája 2012, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky m e n í rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 187/2011-174\nzo dňa 23. mája 2012 tak, že žalobu z a m i e t a .\nÚčastníci n e m a j ú p r á v o na náhradu trov konania.\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom č. k. 2S 187/2011-174 zo dňa 23. mája 2012 podľa\nustanovenia § 250j ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku zrušil rozhodnutie žalovaného č.\n54255/2011 zo dňa 20. septembra 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie; žalovaného zaviazal zaplatiť\nžalobcovi náhradu trov konania vo výške 443,65 € na účet právneho zástupcu žalobcu PRK Partners,\ns.r.o. a vo výške 240,22 € na účet právneho zástupcu Bugala - Ďurček, s.r.o. do 15 dní od právoplatnosti\nrozsudku. Žalovaný rozhodnutím č. 54255/2011 zo dňa 20. septembra 2011, ktorý má formu listu,\nžalobcu informoval, že žalobca je zaradený do poradovníka na bezodplatné pridelenie kvót z rezervy\nkvót pre nových účastníkov schémy obchodovania ako štvrtý v poradí, pričom aktuálna výška rezervy\nkvót predstavuje 815 094 EUAs. Vzhľadom na množstvo žiadaných kvót prvých troch nových účastníkov\nschémy obchodovania, ktoré významne prevyšuje aktuálne disponibilné množstvo v rezerve kvót, nie je\nmožné žalobcovi bezodplatne prideliť požadované množstvo kvót z rezervy kvót pre nových účastníkov\nschémy obchodovania.\nKrajský súd v odôvodnení uviedol, že rozhodnutie žalovaného, vo forme listu, je spôsobilým predmetom\npreskúmania v správnom súdnictve, pretože spĺňa všeobecné aj osobitné podmienky súdneho\nprieskumu: rozhodnutie vydal správny orgán (podmienka č. 1), rozhodnutie zakladá, mení alebo ruší\npráva a povinnosti účastníka konania (podmienka č. 2), žalobca sa cíti ukrátený na svojich právach\n(podmienka č. 3) žalobou napadnuté rozhodnutie je právoplatné (podmienka č. 4), rozhodnutie nie\nje vylúčené zo súdneho prieskumu podľa § 248 Občianskeho súdneho poriadku (podmienka č. 5),\nrozhodnutie sa týka garantovaných základných práv a slobôd.\n\nKrajský súd ďalej uviedol, že Národný alokačný plán (ďalej len NAP), vydaný na základe zákona\nč. 572/2004 Z. z. o obchodovaní s emisnými kvótami a o zmene a doplnení niektorých zákonov v\nznení účinnom do 31. decembra 2012 (ďalej len zákon č. 572/2004 Z. z.), je podzákonnou normou,\nktorá je podriadená normatívnym právnym aktom vyššej právnej sily. Nemá charakter rozhodnutia\nvydaného v správnom konaní a slúži iba ako podklad pre žalovaného týkajúci sa rozhodnutí na\npridelenie kvót pre nových účastníkov z rezervy. Pri prijímaní NAP nemali subjekty ako žalobca\npostavenie účastníkov konania, nemali možnosť proti nemu podať opravný prostriedok, účastníkom\nschémy obchodovania sa NAP ani nedoručuje. V prípade ustanovenia § 8 zákona č. 572/2004 Z .z. ide o\ntranspozíciu článku 11 ods. 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/87/ES z 13. októbra 2003\no vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v spoločenstve, a ktorou\nsa mení a dopĺňa smernica Rady 96/61/ES (ďalej len Smernica 2003/87/ES) do slovenského právneho\nporiadku, podľa ktorého pri rozhodovaní o pridelení členské štáty prihliadajú na potrebu poskytovať\nprístup ku kvótam novým účastníkom. Nemožno akceptovať žalovaným naznačovanú nedotknuteľnosť\nNAP. Podľa názoru krajského súdu žalovaný nerozlišuje medzi NAP, ktorý v určitom zmysle podlieha\npreskúmavacej právomoci Komisie, a rozhodnutím podľa čl. 11 Smernice 2003/87/ES, ktorým každý\nčlenský štát rozhodne o celkovom množstve kvót, ktoré pridelí pre dané obdobie, a o pridelení týchto\nkvót prevádzkovateľom jednotlivých zariadení. Komisia neskúma množstvo kvót pridelených jednotlivým\núčastníkom, resp. konkrétne nadalokácie, ani výšku rezervy. Súhlas Komisie sa vzťahuje len na celkové\nobjemy kvót emisií skleníkových plynov pre každý členský štát a na metódy rozdeľovania, ktoré členský\nštát zamýšľa použiť. Komisia NAP neskúma ako celok a ani ho neschvaľuje. Preto je z právneho hľadiska\nprevádzkovateľovi zariadenia pridelená kvóta určitého objemu emisií rozhodnutím členského štátu podľa\nčl. 11 Smernice 2003/87/ES, a nie rozhodnutím Komisie podľa čl. 9 ods. 3 citovanej Smernice. Na\nzáklade NAP bola vytvorená rezerva vo výške 604.526 kvót, čo predstavuje 0,37 % z celkovej výšky\n162.712.220 pridelených kvót. Nie je jasné, na základe akých podkladov a akým spôsobom žalovaný\npostupoval pri tvorbe rezervy, čo je v rozpore s prílohou č. 3 k zákonu č. 572/2004 Z. z. Veľkosť\nrezervy kvót Slovenskej republiky bola v rámci regiónu takmer najnižšia. Žalovaný predložil súdu tabuľku\nemisných kvót, avšak ním predložené údaje nekorešpondujú s údajmi verejne prístupnými na internete.\nIch hodnovernosť nemožno overiť, a preto ich krajský súd neprijal, považoval ich za skreslené, nepresné\na motivované snahou žalovaného navodiť dojem, že výška ním vytvorenej rezervy je štandardná. Opak\nje však pravdou. Žalovaný pri zostavení NAP neprihliadol na potrebu pridelenia kvót novým účastníkom,\na tým postupoval v rozpore s hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi normami obsiahnutými v zákone,\nsmernici a súvisiacich právnych predpisoch. NAP neprípustným spôsobom (bod 5 prílohy 3 zákona č.\n572/2004 Z. z.) zvýhodňuje určité podniky, odvetvia a činnosti (nezamedzenie nadalokácií, nepridelenie\nkvót, nejasný mechanizmus prideľovania kvót, atď.). Postup žalovaného pri tvorbe rezervy a prideľovaní\nkvót z rezervy nie je v NAP, zákone ani inom dokumente upravený, a preto ho nemožno považovať v\nčasti týkajúcej sa vytvorenia rezervy a postupu pri prideľovaní kvót z rezervy za spĺňajúci požadované\nkritérium transparentnosti. Niektorým účastníkom schémy obchodovania boli pridelené kvóty zadarmo,\nniektorým dokonca boli pridelené kvóty vo výške značne prevyšujúcej reálnu potrebu, čo im umožnilo\nprebytočné kvóty predať a dosiahnuť významný zisk. Na druhej strane, niektorí noví účastníci (medzi\nktorých patrí aj žalobca) nielenže nerealizovali zisk z predaja nadalokovaných kvót, ale boli nútení kvóty\nzakúpiť (§ 13 ods. 1 písm. b/ zákona č. 572/2004 Z. z.). Rozlišovanie medzi jednotlivými účastníkmi\nschémy obchodovania a vytvorenie dvoch skupín účastníkov schémy obchodovania bez objektívnych\nkritérií spôsobuje, že NAP je v rozpore s čl. 12 a čl. 35 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko diskriminuje\nžalobcu a iné dotknuté osoby v ich ústavne zaručenom práve na podnikanie. čl. 12 ods. 1 prvú vetu\nÚstavy Slovenskej republiky nemožno interpretovať a uplatniť izolovane, t. j. minimálne bez spojenia s\nčl. 12 ods. 2 ústavy, ktoré je jeho všeobecným pozitívnoprávnym vyjadrením formulujúcim vo vzťahu ku\nvšetkým orgánom verejnej moci konkrétny právne relevantný zákaz diskriminácie (uznesenie Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 16/08 zo dňa 7. mája 2008).\nPredpis oprávňujúci žalovaného postupovať tak, že na základe jednotlivých žiadosti podľa poradia\npridelí 100% požadovaných emisných kvót novým účastníkom bez zohľadnenia reálneho stavu, situácie\na predpokladu v segmente producentov CO2, nekorešponduje so zákonom č. 572/2004 Z. z. a jeho\nústavne konformným výkladom. Žalovaný by takto mohol postupovať za predpokladu, že v zákone by\nto bolo výslovne uvedené, o čo však v predmetnej právnej veci nejde. Tým, že žalovaný nevytvoril\ndostatočnú rezervu emisných kvót, účastníkom schémy obchodovania pridelil nadalokácie a tým, že\nniektorým novým účastníkom pridelil kvóty v plnom rozsahu, v dôsledku čoho došlo k vyčerpaniu kvót\nz rezervy, a žalobcovi ako novému účastníkovi nepridelil žiadne kvóty bez iných objektívnych dôvodov,\n\nžalovaný porušil princíp právnej istoty ako základnú súčasť materiálneho právneho štátu. Postupom\nžalovaného, vydaním NAP a nezákonného rozhodnutia došlo k zvýhodneniu niektorých podnikateľov,\na teda k narušeniu hospodárskej súťaže. Účastníci schémy obchodovania, ktorým boli pridelené kvóty\nzadarmo, nemusia vynakladať prostriedky na nákup kvót, čím u nich dôjde k značnej úľave na nákladoch\npri podnikaní.\nPodľa názoru krajského súdu nadalokácie pridelené na základe NAP patria pod definíciu štátnej\npomoci podľa § 2 ods. 1 zákona o štátnej pomoci a čl. 107 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ. Zakazuje\nsa poskytovanie štátnej pomoci, ktorá narušuje alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým,\nže zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitého tovaru alebo poskytovanie služieb, ak\nposkytnutie štátnej pomoci nepriaznivo ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi.\nKrajský súd v odôvodnení podal výklad ustanovenia § 9 ods. 3 zákona č. 572/2004 Z. z. V § 9 ods.\n3 prvá veta citovaného zákona sa uvádza, že novým účastníkom schémy obchodovania ministerstvo\nbezodplatne pridelí kvóty z rezervy kvót do 60 dní odo dňa doručenia kópie povolenia podľa § 5 ods.\n4; o pridelení kvót vydá ministerstvo účastníkom schémy obchodovania potvrdenie. Podľa krajského\nsúdu takáto formulácia zákonného ustanovenia nedáva ministerstvu na výber, či emisné kvóty pridelí\nalebo nie. Pokiaľ o ne požiada nový účastník, ministerstvo je povinné mu kvóty prideliť. Nový žiadateľ\nmá teda právny nárok na pridelenie kvót. V predmetnej právnej veci mal žalobca právny nárok na\npridelenie kvót a žalovaný mu svojím rozhodnutím jeho právo odoprel. V § 9 ods. 3 druhá veta sa\nuvádza, že ministerstvo prideľuje kvóty novým účastníkom schémy obchodovania v poradí podľa dátumu\nnadobudnutia právoplatnosti povolenia na vypúšťanie skleníkových plynov podľa § 5 až do vyčerpania\nrezervy kvót. V časti „do vyčerpania rezervy kvót“ znamená, že ministerstvo pred vyčerpaním rezervy\nkvót neodoprie novým účastníkom pridelenie. Zákonodarca predpokladal, že žalovaný bude postupovať\npri prideľovaní (prerozdeľovaní) emisných kvót tak, že novým účastníkom kvóty pridelí a na tento\núčel vytvorí dostatočnú rezervu kvót, že nebude rozlišovať medzi spoločnosťami a odvetviami, aby\nneoprávnene nezvýhodňoval určité podniky alebo činnosti a že novým účastníkom spravodlivo umožní\nzačať sa podieľať na schéme obchodovania s emisiami. Nie je predpísané, že sa rezerva má vyčerpať\nnaraz a odovzdať všetko prvému žiadateľovi, prípadne prvým trom. Ministerstvo má prihliadať na záujmy\nnových účastníkov.\nKrajský súd ďalej v odôvodnení uviedol, že žalovaný sa odvoláva na jedinú vetu v oznámení Európskej\nKomisie, že „Komisia odporúča členskému štátu, aby prideľoval kvóty žiadateľovi so zreteľom na\nvydané povolenia na vypúšťanie skleníkových plynov na báze systému »kto skôr príde, ten skôr\nberie«“. Pritom však akoby ignoroval ostatný text oznámenia, ktoré obsahuje aj ďalšie odporúčania\nspochybňujúce domnienku o správnosti postupu žalovaného. Napríklad „ členský štát by mal zdôvodniť\nvýšku rezervy s ohľadom na odhad očakávaného poštu nových účastníkov počas obchodovateľného\nobdobia“ alebo „novým účastníkom sa vydávajú kvóty podľa transparentných a objektívnych pravidiel a\nprocedúr“. Aj samotný NAP uvádza, že pri určovaní množstva rezervy pre nové zdroje sa vychádzalo\nz predpokladov predložených investormi, ktorí pripravujú výstavbu nových zdrojov, resp. rekonštrukcie\nalebo rozšírenie existujúcich zariadením ktorých výsledkom je zvýšenie emisií oxidu uhličitého. Ak by táto\nveta zodpovedala skutočnosti, nemohlo by dôjsť k vyčerpaniu rezervy a žalobca by nebol nepridelením\nkvót ukrátený na svojich právach.\nProti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol rozsudok krajského\nsúdu zrušiť a konanie zastaviť. Namietal, že oznámenie žalovaného o nepridelení kvót žalobcovi\nnepredstavuje rozhodnutie, ktoré by mohlo zakladať, meniť alebo rušiť práva a povinnosti žalobcovi\nalebo ktorým by mohli byť jeho práva, právom chránené záujmy a povinnosti priamo dotknuté, a preto ho\nnie je možné preskúmať v správnom súdnictve. Metóda prideľovania kvót novým účastníkom na princípe\n„kto prv príde, ten prv berie“ až do vyčerpania samotnej rezervy kvót predstavuje podľa Európskej\nkomisie jednu z odporúčaných metód na prideľovanie kvót novým účastníkom a je v súlade s právom\nEÚ. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie Všeobecného súdu v prípade Valónsko proti\nEurópskej komisii (T-237/09 z 1. februára 2012). Žalovaný zdôraznil, že rezerva nepredstavuje fixnú\nhodnotu počas obchodovateľného obdobia, ale ide o premenlivú hodnotu, ktorá sa môže zväčšiť v\nprípade vyradenia pôvodných účastníkov schémy obchodovania (pôvodne alokované rezervy sa zaradia\n\ndo rezervy a sú k dispozícii novým účastníkom). Tento postup je štandardným postupom, ktorý používajú\nviaceré členské štáty.\nŽalovaný v odvolaní ďalej namietal, že krajský súd odvodzuje nezákonnosť napadnutého oznámenia\nžalovaného od nezákonnosti NAP, ktorý bol schválený Komisiou. Krajský súd však nebol a nie je\noprávnený rozhodnúť o zrušení NAP, toto oprávnenie má len Súdny dvor Európskej únie. Na základe\ntoho krajský súd prekročil svoju právomoc vyjadrenú v § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.\nV zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie predstavuje NAP všeobecne záväzný predpis\n(C-503/07 P vo veci Saint-Gobain Glass Deutschland v. Komisia z 8. apríla 2008). Podľa citovanej\njudikatúry Súdneho dvora EÚ má NAP charakter všeobecne záväzného aktu tým, že sa uplatňuje na\nobjektívne určené situácie a vyvoláva právne účinky voči kategóriám osôb chápaných všeobecným a\nabstraktným spôsobom. NAP nie je rozhodnutím o individuálnych právach a povinnostiach fyzických\na právnických osôb, a teda nie je spôsobilý ukrátiť fyzické a právnické osoby na ich subjektívnych\nprávach. Záver, že NAP nemôže byť predmetom súdneho prieskumu, potvrdil aj Krajský súd v Bratislave\nv uznesení č. k. 3S 218/08-141 zo dňa 9. marca 2010 a následne Najvyšší súd Slovenskej republiky\nuznesením sp. zn. 3Sžp 3/2010 zo dňa 2. augusta 2010. Žalovaný tiež namietal, že o súlade NAP\nso zákonmi a Ústavou Slovenskej republiky je oprávnený rozhodovať len Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky, a o súlade NAP s právom Európskej únie môže rozhodnúť len Súdny dvor Európskej únie\npodľa čl. 263 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Žalovaný zdôraznil, že Európsky komisia zaslala 29.\nmája 2008 list Slovenskej republike, v ktorom sa uvádza: „vzhľadom na to, že s výnimkou uvedenej\notázky (pozn.: otázky ohľadne dostatku informácií o tom, či množstvá pridelené dodatočným spaľovacím\nzariadeniam vychádzajú z odôvodnených a overených údajov o emisiách) boli implementované všetky\npožadované zmeny (pozn.: vrátane zmien požadovaných v Rozhodnutí zo dňa 29.novembra 2006),\nKomisia nevznesie žiadne ďalšie námietky podľa smernice 87/2003/ES voči NAP Slovenskej republiky\nv znení zmien a doplnení v zmysle jeho oznámených revízií“.\nŽalovaný v odvolaní krajskému súdu oponoval, pretože podľa jeho názoru nový účastník nemá právny\nnárok na pridelenie kvót bezplatne. Citované ustanovenie jasne stanovuje, že žalovaný prideľuje kvóty\nnovým účastníkom schémy obchodovania len do vyčerpania rezervy kvót, a to v poradí podľa dátumu\nnadobudnutia právoplatnosti povolenia na vypúšťanie skleníkových plynov. Zo zákona žalovaný nesmie\nprideliť kvóty novému účastníkovi v situácii, keď je rezerva kvót vyčerpaná alebo ak sú pred ním v poradí\niní noví účastníci a k vyčerpaniu rezervy kvót dôjde po pridelení kvót týmto novým účastníkom. Krajský\nsúd nesprávne vyložil ustanovenia § 9 ods. 3 zákona č. 572/2004 Z. z., a to bez súvisu medzi prvou\na druhou vetou. Podľa názoru žalovaného argumentácia krajského súdu odvodzujúca existenciu práva\nžalobcu na pridelenie kvót z rezervy zo spojenia „ministerstvo ... pridelí kvóty z rezervy“, resp. z absencie\nslova „môže“ v tomto spojení, a z absencie formulácie „na pridelenie kvót z rezervy nie je právny nárok“\nv ustanovení § 9 ods. 3 zákona č. 572/2004 Z. z., je nesprávna, účelová a zavádzajúca a ignoruje druhú\nvetu § 9 ods. 3 zákona č. 572/2004 Z. z., podľa ktorej ministerstvo prideľuje kvóty novým účastníkom\nschémy obchodovania v poradí podľa dátumu nadobudnutia právoplatnosti povolenia na vypúšťanie\nskleníkových plynov podľa § 5 až do vyčerpania rezervy kvót. Z druhej vety je podľa žalovaného zrejmé,\nže aj keby bol nový účastník v poradí nových účastníkov na prvom mieste, po vyčerpaní rezervy kvót\ntento nový účastník nemá právo na pridelenie kvót z rezervy a žalovaný nemá povinnosť (a ani zákonnú\nmožnosť) prideliť mu kvóty z rezervy. Za účelom pomoci jednotlivým členským štátom vydala Európska\nKomisia Oznámenie a usmernení pomôcť členským štátom pri uplatňovaní kritérií uvedených v zozname\nprílohy III k Smernici 2003/87/ES. Citované Oznámenie k implementácii kritérií oprávňuje členské štáty\nvybrať si z minimálne troch spôsobov nastavenia podmienok pre zapojenie nových účastníkov do\nschémy obchodovania:\n1. noví účastníci budú povinní zakúpiť si všetky potrebné emisné kvóty priamo na trhu,\n2. členský štát odloží časť kvót a bude ich novým účastníkom ponúkať formou aukcie,\n3. členský štát vytvorí rezervu kvót v NAP, pričom z rezervy budú kvóty bezodplatne prideľované novým\núčastníkom.\nŽalovaný si zvolil posledný spôsob. Na základe uvedeného je zrejmé, že žalovaný prideľuje emisné\nkvóty v súlade s postupom uvedeným v Oznámení k implementácii kritérií na základe metódy „kto prv\n\npríde, ten skôr berie“ („first-come first-served basis“). Noví účastníci nie sú rozdelení do osobitných\nskupín podľa ekonomickej činnosti a v prípade, ak príde k vyčerpaniu rezervy, musia si noví účastníci\nzakúpiť emisné kvóty na trhu na splnenie svojej povinnosti vo vzťahu k spotrebovaným emisným kvótam\nza predchádzajúci rok. Pôvodná rezerva pre obdobie rokov 2008-2012 bola žalovaným určená na\nzáklade informovaného odhadu nových zdrojov, ktoré mali byť uvedené do prevádzky v priebehu rokov\n2008-2012.\nŽalovaný v odvolaní vytýkal krajskému aj ďalšie vady konania a rozsudku. Z rozsudku krajského súdu nie\nje jasný dôvod zrušenia napadnutého listu žalovaného, nie je jasné, aký má byť ďalší postup žalovaného,\nkrajský súd sa v rozsudku vôbec nevyjadril k podstatným skutočnostiam a argumentom žalovaného a\nrozhodol na základe nepodložených právnych konštrukcií, ktoré nedostatočne odôvodnil. Preto je podľa\nžalovaného rozsudok krajského súdu arbitrárny, nepresvedčivý, nespravodlivý a nepreskúmateľný. Z\nrozsudku krajského súdu nie je jasný dôvod zrušenia napadnutého listu: podľa výroku krajský súd zrušil\nlist žalovaného podľa § 250j ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku, avšak v odôvodnení sa\nuvádza, že krajský súd zrušil list žalovaného podľa § 250j ods. 2 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku.\nŽalovaný tiež namietal, že krajský súd úplne opomenul vyjadrenie žalovaného z 24. apríla 2012, čím\nmu odňal možnosť konať pred súdom. Z rozsudku krajského súdu nie je jasné, aký má byť ďalší postup\nžalovaného. Rozsudok ako taký je nevykonateľný, žalovaný nie je oprávnený vykonať to, čo krajský\nsúd v rozsudku naznačuje. Žalovaný nesmie po vyčerpaní rezervy kvót prideliť kvóty novým účastníkom\nani meniť NAP, resp. nemôže zvýšiť celkový objem kvót v NAP pre obdobie rokov 2008-2012. Krajský\nsúd nesprávne postupoval pri hodnotení dôkazov tým, že bral do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov\nnevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, a neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané,\nči vyplynuli z prednesov účastníkov. Krajský súd napríklad dospel k záveru, že žalovaný „pri zostavení\nNAP nepochybne neprihliadol na potrebu prideľovania kvót novým účastníkom.“ K uvedenému dospel\nkrajský súd aj napriek dôkazom a skutkovým okolnostiam, ktoré jasne preukazujú opak. Krajský súd\nignoroval opis vývoja rezervy kvót prezentovaný žalovaným v jeho písomných vyjadreniach a dôkazy\npredložené žalovaným, vrátane rozhodnutí Európskej komisie, z ktorých je zrejmé, že v rámci NAP\nbola vytvorená oveľa vyššia rezerva, čo vo svojom poslednom vyjadrení potvrdil aj žalobca slovami\n„ po prijatí Rozhodnutia Komisie však žalovaný vytvoril rezervu vo výške 2 251 125 (...)“. s poukazom\nna tieto dôvody žalovaný zastáva názor, že krajský súd dôkazy predložené žalovaným buď vôbec\nnezohľadnil alebo ich vyhodnotil nesprávne, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.\nRozsudok nie je možné pokladať za rozhodnutie o neoprávnenej štátnej pomoci, keďže neobsahuje\nzákladné požiadavky pre takéto rozhodnutie. Rozsudok krajského súdu nespĺňa požiadavky na riadne\nodôvodnenie vyplývajúce z § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Žalovaný k odvolaniu priložil\nlist Európskej komisie z 29. mája 2008 č. ENV/C2/IB/bm D(2008)8540 a z 18. mája 2001 č. DG CLIMA/\nSH/sp Ares(2011).\nŽalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 prvá\nveta Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu v rozsahu napadnutom v\nodvolaní (§ 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného\nje dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 Občianskeho\nsúdneho poriadku rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil, s tým, že termín verejného vyhlásenia rozsudku bol\nzverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na jeho internetovej stránke www.nsud.sk\n(§ 156 ods. 1, ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky sa primárne zaoberal otázkou charakteru NAP a s ním súvisiacou\notázkou možného prieskumu NAP v správnom súdnictve v zmysle § 245 ods. 1 Občianskeho\nsúdneho poriadku. Inak povedané, je potrebné ustáliť, či je NAP individuálnym správnym aktom alebo\nnormatívnym aktom.\nIndividuálny správny akt (rozhodnutie) je finálnym produktom rozhodovacieho procesu správneho\norgánu v oblasti aplikácie hmotného práva vo verejnej správe. Ide najmä o jednostranné správne\nkonanie, keď správny orgán na návrh účastníka konania alebo z vlastného podnetu rozhoduje o právach,\n\nprávom chránených záujmoch a povinnostiach účastníkov konania vydaním individuálneho správneho\naktu. Individuálny správny akt rieši individuálnu situáciu, individuálny právny vzťah v oblasti verejnej\nsprávy. Individuálny správny akt môže mať konštitutívny charakter alebo deklaratórny charakter; je takým\naktom správneho orgánu, ktorým sa autoritatívne zasahuje do právnej situácie konkrétne určených\núčastníkov konania v oblasti verejnej správy. Pre jednostranný rozhodovací proces je charakteristické,\nže ide o určitý právne upravený postup riešenia individuálnych vecí, v ktorom majú účastníci konania\nosobitné procesné postavenie. Povahu individuálneho správneho aktu (rozhodnutia) správneho orgánu\nnemajú normatívne akty, ani rozhodnutia v otázkach organizačných, plánovacích, rozpočtových a iných,\nktoré patria do kompetencie orgánov štátnej správy [pozri aj Tóthová, K.: Štátna správa, samospráva,\nobčan (vzájomné práva a povinnosti pri rozhodovaní). Vydavateľstvo Práca, Bratislava 1991].\nNormatívny akt je charakteristický odlišným procesom prijímania ako individuálny správny akt (zväčša\nviacstupňovým, zverejnenie návrhu normatívneho aktu, možnosť všeobecného pripomienkovania,\nzohľadňovanie pripomienok, prerokovanie návrhu s pripomienkami, schválenie návrhu normatívneho\naktu, platnosť a záväznosť normatívneho aktu) a formálnymi a materiálnymi znakmi. Medzi formálne\nznaky normatívneho aktu patrí pôvod právnej normy (od zákonom oprávneného subjektu) a publikácia.\nMedzi materiálne znaky normatívneho aktu patria:\n- regulatívnosť - právna norma je vydaná preto, aby niečo v spoločnosti regulovala,\n- právna záväznosť - adresátom normatívneho aktu vyplýva povinnosť ho dodržiavať,\n- všeobecnosť - vo vzťahu k predmetu právnej úpravy (podstata normatívneho aktu je vymedzená\nvšeobecne, nikdy nemôže riešiť konkrétny, jednotlivý prípad) ako aj vo vzťahu k subjektom normatívneho\naktu (neurčitý počet adresátov normatívneho aktu; všeobecnosť nespočíva v počte subjektov, ale v\nspôsobe ich určenia, t. j. ako množina určitých subjektov definovaná určitými všeobecným znakmi),\n- vynútiteľnosť právnej normy.\nNAP sa prijíma na každé obdobie podľa čl. 11 ods. 1 a ods. 2 Smernice 2003/87/ES: prvé trojročné\nobdobie od 1. januára 2005 do 31. decembra 2007, pre päťročné obdobie začínajúce 1.januára\n2008 a pre každé nasledujúce päťročné obdobie, v ktorom každý členský štát rozhodne o celkovom\nmnožstve kvót, ktoré pridelí pre dané obdobie. NAP je upravený v § 8 zákona č. 572/2004 Z. z. a\nv čl. 9 a nasl. Smernice 2003/87/ES. Z hľadiska procesu prijímania NAP je ministerstvo životného\nprostredia v spolupráci s ministerstvom hospodárstva povinné vypracovať NAP pre účastníkov schémy\nobchodovania prevádzkujúcich prevádzky podľa § 24 ods. 1 písm. a/ zákona č. 572/2004 Z. z. a\npre dobrovoľných účastníkov schémy obchodovania. Návrh NAP je žalovaný povinný zverejniť na\nsvojom webovom sídle najmenej na 30 dní tak, aby sa s ním mohli oboznámiť účastníci schémy\nobchodovania a verejnosť. Uvedené subjekty sú oprávnené podať k návrhu NAP písomné a odôvodnené\npripomienky, ktoré budú následne verejne prerokované žalovaným. Verejne prerokovaný návrh NAP\nžalovaný zasiela Európskej komisii. NAP sa následne posudzuje vo výbore Európskej komisie zriadenom\npodľa čl. 8 rozhodnutia Rady 93/389/EHS z 24. júna 1993, ktorého výsledkom môže byť prijatie NAP\nalebo zamietnutie NAP, prípadne jeho aspektov. Európska komisia môže tento plán zamietnuť do troch\nmesiacov od oznámenia NAP členským štátom na základe nekompatibility s kritériami uvedenými v\nprílohe II alebo s čl. 10. Čl. 9 ods. 3 Smernice 2003/87/ES výslovne nevyžaduje, aby Komisia prijala\nrozhodnutie o schválení NAP, ak by nemala dôvody zamietnuť NAP. Ak Komisia nereaguje na NAP\ndo troch mesiacov od jeho oznámenia, potom sa tento plán považuje za schválený Komisiou a nie je\nmožné ho meniť bez predchádzajúceho schválenia podľa čl. 9 ods. 3 Smernice 2003/87/ES (rozsudok\nSúdu prvého stupňa vo veci T-178/05, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska proti\nKomisii, odsek 55). Ak Komisia odmietne NAP alebo ktorýkoľvek z jeho aspektov do troch mesiacov\nod jeho oznámenia žalovaný navrhne zmeny a doplnenie NAP, prípadne sa môže obrátiť so žalobou\nna Súdny dvor Európskej únie o preskúmanie rozhodnutia Komisie podľa čl. 263 Zmluvy o fungovaní\nEurópskej únie (ďalej len ZFEÚ). Rozhodnutie Komisie, a v prípade žaloby podanej na Súdny dvor\nEurópskej únie, aj rozhodnutie Súdneho dvora Európske únie sú pre členský štát záväzné. Opätovne\nbudú zmeny a doplnenia NAP zverejnené na webovom sídle žalovaného na desať dní. Účastníci\nschémy obchodovania a verejnosť majú znova právo podať k zmenám a doplneniam návrhu NAP\npísomné pripomienky, ktoré budú následne vyhodnotené a prerokovaný návrh NAP bude opätovne\n\nzaslaný Komisii. Ak Komisia prijme NAP, NAP sa už nemôže meniť a po zverejnení na webovom\nsídle žalovaného sa stáva platným. Platný NAP je pre žalovaného a príslušných účastníkov schémy\nobchodovania záväzný. Pre záväznosť NAP sa preto vyžaduje prijatie NAP Komisiou a zverejnenie\nprijatého NAP na webovom sídle žalovaného.\nV zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (napríklad uznesenie Súdneho dvora Európskej\núnie z 8. apríla 2008 vo veci C-503/07 P Saint-Gobain Glass Deutschland GmbH a ďalší proti Komisii,\nodsek 71; rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. septembra 2007 vo veci T-28/07, Fels-Werke a i. proti\nKomisii, odsek 59) NAP nemá hybridnú povahu, teda nepredstavuje súčasne všeobecne záväzný akt\na individuálne rozhodnutie, ale NAP má charakter všeobecne záväzného aktu tým, že sa uplatňuje\nna objektívne určené situácie a vyvoláva právne účinky voči kategóriám osôb chápaných všeobecným\na abstraktným spôsobom. Navyše, Súdny dvor v odseku 76 vo veci C-503/07 P (citované vyššie)\nkonštatoval, že ani z cieľov Smernice 2003/87/ES, vykladaných vo svetle jej piateho odôvodnenia,\nani z piateho kritéria prílohy III, ani zo žiadnych ďalších ustanovení uvedenej smernice nevyplýva pre\nprevádzkovateľov zariadení nejaká záruka, že pre nich bude použitá určitá alokačná metóda alebo že\ndokonca dostanú určité množstvo emisných kvót skleníkových plynov.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny\nspis žalovaného č. 54255/2011, zistil, že Európska komisia rozhodnutím z 20.júna 2008 prijala NAP\nSlovenskej republiky na roky 2008-2012. Následne žalovaný zverejnil NAP na svojom webovom sídle,\nna základe čoho NAP nadobudol záväznosť. Na základe uvedených skutočností, citovanej judikatúry\nSúdneho dvora Európskej únie a citovaných právnych predpisov Najvyšší súd Slovenskej republiky,\nzhodne so Súdnym dvorom Európskej únie, uzavrel, že NAP má charakter všeobecne záväzného\npredpisu; nejde o hybridný akt ani o individuálny správny akt. NAP síce nie je publikovaný v Zbierke\nzákonov Slovenskej republiky, avšak proces jeho prijímania, schvaľovania a jeho záväznosť sú upravené\nvo všeobecne záväzných právnych predpisoch - zákone č. 572/2004 Z. z. a Smernici 2003/87/ES - ktoré\nsú publikované v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a v Úradnom vestníku Európskej únie. Preto\nnemožno mať pochybnosti o jeho všeobecnej záväznosti.\nOd tohto čiastkového záveru sa následne odvíja otázka možného prieskumu NAP v správnom súdnictve\nako podkladového rozhodnutia v zmysle § 245 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.\nV zmysle ustanovenia § 245 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku pri preskúmavaní zákonnosti\nrozhodnutia správneho orgánu posúdi súd i zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia, o ktoré\nsa preskúmavané rozhodnutie opiera, ak bolo preň prv urobené rozhodnutie záväzné a ak nie je na\njeho preskúmanie určený osobitný postup. Z citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že prv\nurobeným rozhodnutím sa rozumie individuálny správny akt správneho orgánu, ktorého zákonnosť je\nsprávnym súdom vo vzťahu k žalobou napadnutému rozhodnutiu posúdená ako predbežná otázka.\nĎalším argumentom nasvedčujúcim tomu, že prv urobené správne rozhodnutie musí byť individuálnym\nsprávnym aktom, je zadefinovanie spôsobilého predmetu súdneho prieskumu v § 7 ods. 2 a v § 244\nods. 1 až ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku - musí ísť o rozhodnutie orgánu verenej správy, ktoré\nbolo vydané v správnom konaní, alebo rozhodnutie správneho orgánu, ktoré zakladá, mení alebo ruší\noprávnenia a povinnosti fyzických a právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené\nzáujmy alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb priamo dotknuté. Pojmom „rozhodnutie“ je\npotrebné chápať individuálny správny akt vydaný v individuálnom prípade, individuálnej právnej veci a\ntýka sa konkrétne určeného subjektu (fyzickej osoby alebo právnickej osoby). Spôsobilým predmetom\nsúdneho prieskumu, prípadne prv urobeným správnym rozhodnutím, v žiadnom prípade nemožno\nchápať normatívny akt, či už zákon alebo podzákonné normy. NAP je všeobecne záväzným predpisom,\nktorý nemôže byť súdom v správnom súdnictve preskúmavaný, a to ani ako prv urobené správne\nrozhodnutie podľa § 245 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Súd v správnom súdnictve nemôže\nvysloviť súlad alebo nesúlad NAP so zákonom alebo so Smernicou 2003/87/ES, prípadne autoritatívne\nkonštatovať zvýhodňovanie určitých podnikov, odvetví a činností v Komisiou posúdenom a záväznom\nNAP, keďže kompetentným súdom na vyslovenie tohto záveru je Ústavný súd Slovenskej republiky a\nSúdny dvor Európskej únie. Krajský súd v Bratislave preto prekročil svoju právomoc, keď preskúmal\nNAP ako prv urobené správne rozhodnutie podľa § 245 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a vyslovil\n\njeho nesúlad so zákonom č. 572/2004 Z. z. a so Smernicou 2003/87/ES (a contrario § 7 ods. 2, § 244\na nasl. Občianskeho súdneho poriadku).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky sa ďalej zaoberal výkladom ustanovenia § 9 ods. 3 zákona č.\n572/2004 Z.z., či je odôvodnený záver krajského súdu, že noví účastníci schémy obchodovania majú\nprávny nárok na bezodplatné pridelenie kvót z rezervy kvót. Najprv je potrebné uviesť, že kvóty\nmožno prideliť len na základe NAP podľa § 8 ods. 8 alebo plánu pre dobrovoľných účastníkov\nschémy obchodovania (§ 9 ods. 2 zákona č. 572/2004 Z. z.). Podľa ustanovenia § 9 ods. 3 zákona\nč. 572/2004 Z.z. „novým účastníkom schémy obchodovania ministerstvo bezodplatne pridelí kvóty\nz rezervy kvót do 60 dní odo dňa doručenia kópie povolenia podľa § 5 ods. 4; o pridelení kvót\nvydá ministerstvo účastníkom schémy obchodovania potvrdenie. Ministerstvo prideľuje kvóty novým\núčastníkom schémy obchodovania v poradí podľa dátumu nadobudnutia právoplatnosti povolenia na\nvypúšťanie skleníkových plynov podľa § 5 až do vyčerpania rezervy kvót“. Krajský súd v Bratislave dospel\nk záveru, že nový účastník schémy obchodovania má právny nárok na bezodplatné pridelenie kvót v\nkaždej situácii, teda aj po vyčerpaní rezervy kvót. S týmto názorom krajského súdu sa nemožno stotožniť.\nV prvom rade Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že krajský súd nevykonal teleologický výklad\ncitovaného ustanovenia, výklad, ktorý použil, nie je ani gramatickým ani logickým výkladom ustanovenia\n§ 9 ods. 3 zákona č. 572/2004 Z. z. Citované ustanovenie vykladal bez vzájomného kontextu medzi prvou\na druhou vetou, nezohľadnil zákonný limit „až do vyčerpania rezervy kvót“, čo je v rozpore s čl. 152 ods. 4\nÚstavy Slovenskej republiky. Právna teória aj súdna prax apeluje na výklad právnej normy (okrem iných),\nktorým sa jednotlivé ustanovenia vykladajú vo vzájomnej súvislosti a nie izolovane, či už vo vzťahu:\nustanovenie - ostatný text zákona, alebo vo vzťahu medzi jednotlivými vetami (právnymi normami)\nvykladaného ustanovenia; rovnako apeluje na teleologický výklad právnej normy (výklad e ratione legis),\nktorý spočíva v hľadaní a nachádzaní zmyslu a účelu právnej normy a v ich duchu sa vykladajú ostatné\nustanovenia konkrétneho zákona. V NAP je vytvorená rezerva kvót pre nových účastníkov schémy\nobchodovania, ktorá má určitý objem. Po vyčerpaní rezervy kvót určenej pre nových účastníkov schémy\nobchodovania, ktorým sú kvóty pridelene bezodplatne, už nie je možné bezodplatne kvóty previesť,\npretože nie je z čoho, rezerva už je spotrebovaná, ako taká už neexistuje. Uvedené vyplýva aj z\nuznesenia Súdneho dvora vo veci C-503/047 P, odsek 76 (citované vyššie), podľa ktorého ani z cieľov\nSmernice 2003/87/ES, vykladaných vo svetle jej piateho odôvodnenia, ani z piateho kritéria prílohy III, ani\nzo žiadnych ďalších ustanovení uvedenej smernice nevyplýva pre prevádzkovateľov zariadení nejaká\nzáruka, že pre nich bude použitá určitá alokačná metóda alebo že dokonca dostanú určité množstvo\nemisných kvót skleníkových plynov. Rovnako to nevyplýva ani zo zákona č. 572/2004 Z.z. Žalovaný\npreto v zmysle ústavného imperatívu vyjadreného v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (podľa\nktorého „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,\nktorý ustanoví zákon“) nemôže bezodplatne prideliť kvóty novým účastníkom schémy obchodovania po\nvyčerpaní kvót, pretože mu to zákon č. 572/2004 v ustanovení § 9 ods. 3 druhá veta nedovoľuje. Tento\nstav je jednoznačný, nespochybniteľný a neumožňuje žiaden iný spôsob výkladu právnej normy. Postup\nkrajského súdu pri výklade ustanovenia § 9 ods. 3 zákona č. 572/2004 Z. z. je v rozpore s čl. 2 ods.\n2, čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, svojvoľný, nezodpovedá účelu Smernice 2003/87/ES ani\nzákona č. 572/2004 Z. z.:\nÚčelom Smernice 2003/87/ES je znižovanie emisií skleníkových plynov vo všeobecnosti a systém\nobchodovania s kvótami zriadený smernicou osobitne, majú prvoradú dôležitosť v rámci boja\nproti globálnemu otepľovaniu, čo je fenomén, ktorý predstavuje jednu z najväčších spoločenských,\nhospodárskych a environmentálnych hrozieb, ktorým v súčasnosti čelí svet (pozri rozsudok Súdu prvého\nstupňa z 23. septembra 2009 vo veci T-263/07 Estónska republika proti Komisii, odsek 49). Pokiaľ ide\no prebratie alebo vykonanie smernice v oblasti životného prostredia, je potrebné pripomenúť znenie\nčlánku 249 ods. 3 ZES (od prijatia Lisabonskej zmluvy ide o čl. 288 ZFEÚ), podľa ktorého „smernica je\nzáväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť,\npričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom“. Z toho vyplýva, že ak predmetná\nsmernica nestanovuje formu a metódy na dosiahnutie konkrétneho výsledku, členský štát má v zásade\núplnú voľnosť pri výbere foriem a metód na dosiahnutie uvedeného výsledku. Z toho takisto vyplýva, že v\nprípade neexistencie pravidla Spoločenstva, ktoré by jasným a presným spôsobom upravovalo formu a\nmetódy, ktoré musí členský štát použiť, prináleží Komisii, aby v rámci výkonu svojej kontrolnej právomoci\nnajmä na základe článkov 211 ZES a 226 ZES z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že nástroje,\nktoré členský štát v tejto súvislosti použil, sú v rozpore s právom Spoločenstva (pozri v tomto zmysle\n\nrozsudok Súdu prvého stupňa zo 7. novembra 2007, Nemecko/Komisia, T-374/04, Zb. s. II-4431, bod\n78 a tam citovanú judikatúru). Pokiaľ ide konkrétnejšie o vykonanie smernice, z článku 9 ods. 1 a 3,\nako aj z článku 11 ods. 2 smernice jednoznačne vyplýva, že členský štát je jediný oprávnený jednak\nvypracovať NAP, ktorým chce dosiahnuť ciele stanovené smernicou, pokiaľ ide o emisie skleníkových\nplynov, a ktorý oznámi Komisii, a jednak prijať konečné rozhodnutia stanovujúce celkové množstvo kvót,\nktoré pridelí na každé päťročné obdobie a rozdelenie tohto množstva medzi hospodárske subjekty. Pri\nvýkone týchto právomocí teda členský štát disponuje určitou mierou voľnosti pri výbere opatrení, ktoré\npovažuje za najvhodnejšie na dosiahnutie výsledku stanoveného uvedenou smernicou v osobitnom\nkontexte vnútroštátneho trhu s energiou (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. novembra 2007, Nemecko/\nKomisia, už citovaný, bod 80; rozsudok Súdu prvého stupňa T-263/07, odseky 51, 53).\nV dôvodovej správe k zákonu č. 572/2004 Z. z. (parlamentná tlač č. 758) sa konštatuje, že Slovenská\nrepublika ako aj Európska únia sú stranami Rámcového dohovoru OSN o zmene klímy z roku 1992.\nPre Slovensko z dohovoru a protokolu vyplýva rovnaký záväzok ako pre ostatné krajiny Európskej\núnie: neprekročiť v období rokov 2008 - 2012 priemernú úroveň emisií skleníkových plynov z roku\n1990 zníženú o 8 %. Po dlhšom zvažovaní a prípravách bola ako najefektívnejší spôsob dosiahnutia\nmedzinárodného záväzku prijatá smernica Európskej únie z 13. októbra 2003 č. 2003/87/ES, ktorou sa\nustanovuje systém obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v Spoločenstve a ktorou sa\nmení a dopĺňa smernica rady 96/61/ES. Ekonomický nástroj, akým je obchodovanie s emisiami, vytvára\nsústavný tlak na prevádzkovateľov, aby hľadali lacnejšie možnosti zníženia emisií a optimálne alokovali\nprostriedky. Návrh zákona preberá spomínanú smernicu, reguluje emisie skleníkových plynov, ktoré\ndoteraz nepodliehali žiadnemu právnemu predpisu prostredníctvom schémy obchodovania a zároveň\nmodifikuje jestvujúci systém emisných kvót znečisťujúcich látok.\nZ uvedeného vyplýva, že nemožno konštatovať, že noví účastníci majú právny nárok na bezodplatné\npridelenie kvót, pretože bezodplatné prideľovanie kvót je limitované objemom vytvorenej rezervy. Z\noznámenia Európskej komisie o usmernení pomôcť členským štátom pri uplatňovaní kritérií uvedených\nv zozname prílohy III k Smernici 2003/87/ES, že členské štáty majú pri vytváraní rezervy kvót pre\nnových účastníkov schémy obchodovania povolenú mieru voľnej úvahy (vytvorenie rezervy kvót, z\nktorej sa budú kvóty prideľovať novým účastníkom bezodplatne, prípadne formou aukcie, alebo si\nnoví účastníci budú musieť zakúpiť všetky kvóty priamo na trhu), ktorej účelnosť Európska komisia\nnepreskúmava; nepreskúmava ju ani Súdny dvor Európskej únie, ani vnútroštátny súd. Krajský súd\npreto nebol oprávnený skúmať objem rezervy kvót a porovnávať jej výšku s ostatnými krajinami, medzi\nktorými sa napokon nachádzajú aj krajiny, ktoré mali v období rokov 2008-2012 vytvorenú nulovú rezervu\nkvót (Malta) alebo takmer nulovú rezervu kvót (Luxembursko 0,0030% z celkového objemu kvót) a\nnoví účastníci boli povinní si všetky kvóty zakúpiť priamo na trhu, čo je tiež v súlade so stanoviskom\nKomisie. Navyše, krajský súd nešpecifikoval, s ktorými údajmi zverejnenými na internete porovnával\ntabuľku emisných kvót, neuviedol žiadnu internetovú stránku, na ktorej sa tieto údaje mali nachádzať,\nna základe čoho je tvrdenie krajského súdu neverifikovateľné a vágne.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na zmätočnosť rozsudku Krajského súdu v Bratislave,\nktorá vyplýva z rozporu medzi jeho výrokom a odôvodnením. Vo výroku rozsudku sa uvádza, že\nKrajský súd v Bratislave zrušil rozhodnutie žalovaného podľa § 250j ods. 2 písm. a/ Občianskeho\nsúdneho poriadku (rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci), no v\nodôvodnení rozsudku sa na strane 16 uvádza ako dôvod zrušenia § 250j ods. 2 písm. c/ Občianskeho\nsúdneho poriadku (zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci) a na strane 27 opäť\n§ 250j ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku. Uvedené nezrovnalosti krajský súd žiadnym\nspôsobom neodstránil.\nNa druhej strane Najvyšší súd Slovenskej republiky nesúhlasí s názorom žalovaného, že jeho list\nnemôže byť predmetom preskúmavania súdom. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky vyplýva, že aj list správneho orgánu môže byť predmetom preskúmavania súdom, ak sa ním\nzasahuje do práv, právom chránených záujmov a povinností účastníkov správneho konania, prípadne sa\nním zakladajú, menia alebo rušia práva a povinnosti účastníkov správneho konania, bez ohľadu na to,\nči sa na konanie vzťahuje alebo nevzťahuje Správny poriadok. List žalovaného bol spôsobilý zasiahnuť\ndo práv žalobcu na bezodplatné pridelenie emisných kvót ako nového účastníka schémy obchodovania,\n\na preto je preskúmateľný súdom v správnom súdnictve. Krajský súd túto skutočnosť vyhodnotil správne\na pripustenie preskúmania listu žalovaného predstavuje nezamedzenie prístupu k súdu; nemala však\nvplyv na zákonnosť rozhodnutia krajského súdu vzhľadom na pochybenia krajského súdu, na ktoré bolo\npoukázanie vyššie.\nNa základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že Krajský súd v Bratislave\nvec nesprávne právne posúdil, nad rámec svojej právomoci preskúmaval NAP podľa § 245 ods. 1\nObčianskeho súdneho poriadku, vykladal ustanovenie § 9 ods. 3 zákona č. 572/2004 Z. z. ústavne\nnekonformne a v rozpore s účelom zákona č. 572/2004 a Smernicou 2003/87/ES, nezohľadnil judikatúru\nSúdneho dvora Európskej únie, prípadne Súdu prvého stupňa (napríklad T-263/07, T-374/04, C-503/047\nP, T-178/05, T-28/07). Postup a rozhodnutie žalovaného boli v súlade s § 9 ods. 3 zákona č. 572/2004\nZ. z. aj so Smernicou 2003/87/ES, preto nie je dôvod na jeho zrušenie podľa § 250j ods. 2, ods.\n3 Občianskeho súdneho poriadku. Vychádzajúc z uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky postupoval podľa § 250ja ods. 3 posledná veta v spojení s § 220 Občianskeho súdneho\nporiadku, rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2 S 187/2011-174 zo dňa 23. mája 2012 zmenil a\nžalobu žalobcu zamietol.\nO náhrade trov konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa § 246c ods. 1 prvá veta\nv spojení s § 224 ods. 2, § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a účastníkom náhradu trov\nprvostupňového ani druhostupňového súdneho preskúmavacieho konania nepriznal, nakoľko žalobca\nnemal v konaní úspech a žalovanému náhrada trov konania neprináleží.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2S/187/2011", "guid": "10f431a4-25ca-4876-afd4-92a6d549ba49:7f264c18-59aa-427f-bcce-4c66676eea17", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}