{"guid": "cf370712-8be8-43b5-b5c5-085139764851:1616dc2d-c26c-43d6-a4e3-de7d79aa45d4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:1011201693.1", "spisova_znacka": "10Sža/14/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/14/2013 z 22. 5. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. mája 2013, sp. zn. 10Sža/14/2013, ECLI:SK:NSSR:2013:1011201693.1", "identifikacne_cislo": "1011201693", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Henčeková", "datum_vydania": "2013-05-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2002/48/#paragraf-57.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 57 ods. 1 písm. a) zákona č. 48/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/48/#paragraf-57.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/48-2002/paragraf-57"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2002/48#paragraf-57"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1616dc2d-c26c-43d6-a4e3-de7d79aa45d4", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:1011201693.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1011201693.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1011201693.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Sža/14/2013\n1011201693\n22. 05. 2013\nJUDr. Jana Henčeková\nECLI:SK:NSSR:2013:1011201693.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henčekovej,\nPhD. a z členov JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Petra Paludu, v právnej veci žalobcu: N. Y., narodeného\nX. J. XXXX, štátneho príslušníka Indie, zastúpeného JUDr. Miroslavou Mittelmannovou, advokátkou,\nHurbanovo námestie 5, 811 03 Bratislava, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície\nBratislava PZ Bratislava, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,\nHrobákova 44, 852 42 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCPBA2-2011/005529-023 zo dňa 4. augusta 2011, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v\nBratislave č. k. 4S 203/2011-35 zo dňa 30. novembra 2012, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/203/2011-35 zo dňa\n30. novembra 2012 p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie pred správnym orgánom\nRiaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Hrobákova 44, 852 42 Bratislava (ďalej len\nžalovaný) rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA2-2011/005529-023 zo dňa 4. augusta 2011 potvrdil rozhodnutie\nOddelenia cudzineckej polície PZ v Trnave č. UHCP-BA-TT-AV-14-9/2011 zo dňa 23. februára 2011,\nktorým sa rozhodlo o administratívnom vyhostení žalobcu a o určení zákazu vstupu na územie\nSlovenskej republiky na dobu 5 rokov podľa § 57 ods. 1 písm. a) bod 2 zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte\ncudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov).\nII.\nKonanie pred súdom I. stupňa\nProti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote - dňa 18. októbra 2011 žalobu, ktorou sa\ndomáhal preskúmania uvedených rozhodnutí\nUviedol v nej, že\n\n- rozhodnutie o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu je v rozpore so zásadou procesného\npráva „ne bis in idem“, teda „nie dvakrát v tej istej veci“ a\n- rozhodnutie porušuje právo žalobcu na jeho rodinný a súkromný život, garantovaný čl. 8 Európskeho\ndohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ED).\nŽiadal napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie a priznať mu trovy\nprávneho zastúpenia.\nŽalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zaslanom súdu dňa 16. decembra 2011 zotrval na svojich\ndoterajších rozhodnutiach. Podrobne popísal zistený skutkový stav ako aj úvahy a právnu aplikáciu,\nktorými sa riadil pri vydávaní svojich rozhodnutí v predmetnej veci. Nesúhlasil s námietkou žalobcu, že by\nho svojimi rozhodnutiami dvakrát trestal za totožnú vec, keďže administratívne vyhostenie sa nepokladá\nza druh trestu (§ 32 Trestného zákona) ani za sankciu v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Je toho\nnázoru, že ide o rozhodnutie príslušného policajného útvaru z dôvodu presne vymedzeného v zákone o\npobyte cudzincov. Žalovaný ďalej uviedol, že pri zisťovaní skutkového stavu veci vychádzal z výpovedí\núčastníkov, ktoré sú založené do administratívneho spisu, pričom okrem iného poukázal na zápisnicu\no podanom vysvetlení samotného žalobcu zo dňa 23. februára 2011, z ktorého vyplynulo, že od 9.\ndecembra 2008 nie je s bývalou priateľkou ani s dcérou v žiadnom kontakte a že J. N. v súčasností žije s\niným mužom, s ktorým má ďalšie dieťa. Odmietol tvrdenie žalobcu, že pri posudzovaní veci nevychádzal\naj s čl. 8 ods. 2 ED, pretože ako uviedol, bral do úvahy, že žalobca nerešpektoval zákony SR a páchal\ntrestnú činnosť vysokej spoločenskej nebezpečnosti, ktorým ohrozil život a zdravie viacerých osôb. Má\nza to, že nie je žiaduce a akceptovateľné umožniť zdržiavať sa takýmto cudzím štátnym príslušníkom na\núzemí SR. Okrem toho uviedol, že jeho povinnosťou je hájiť záujmy štátu aj jednotlivcov pri rešpektovaní\nich práv garantovaných Dohovorom. Pri tom je povinný prijímať okrem iného aj také opatrenia, ktoré\nzaručujú efektívne a nie len teoretické užívanie práv. Pri zisťovaní, či žalobca skutočne realizuje na\núzemí SR súkromný život dospel k názoru, že u žalobcu absentujú osobné, sociálne aj ekonomické\nväzby, keďže jeho pobyt na tunajšom území je nelegálny, nemá žiadne osobné doklady, zamestnanie ani\nstále bydlisko. Z výpovedí účastníkov mal preukázané, že žalobca rodinný život deklaroval iba formálne.\nPodľa názoru žalovaného aj prvostupňový správny orgán vychádzal z dostatočne zisteného skutkového\nstavu veci, pričom podklady boli doplnené aj žalovaným správnym orgánom, s ktorými bol oboznámený\naj zástupca žalobcu, ktorý nemal žiadne ďalšie návrhy a nežiadal ani o ďalšie doplnenia. Námietky\nžalobcu považoval žalovaný za neopodstatnené a preto žiadal žalobu zamietnuť.\nKrajský súd v Bratislave na základe podanej žaloby preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v\nrozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len OSP),\nako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a na nariadenom pojednávaní jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona\nč. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011)\ndospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná\nV odôvodnení uviedol, že z pripojeného administratívneho spisu súdu bolo preukázané, že žalobca bol\nrozsudkom Okresného súdu Bratislava V, č. k. 2T 102/2008 zo dňa 25. septembra 2008 právoplatne\nodsúdený k trestu odňatia slobody vo výmere 4 roky nepodmienečne podľa vyššie citovanej skutkovej\npodstaty a týmto rozsudkom mu nebol uložený trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Vo\nvýkone trestu bol v dobe od 18. januára 2008 do 23. februára 2011, kedy bol podmienečne prepustený\na bola mu určená skúšobná doba v trvaní troch rokov. Z výpovedi žalobcu spísanej do Zápisnice o\npodaní vysvetlenia policajtmi Oddelenia cudzineckej polície PZ Trnava dňa 23. februára 2011 vyplýva,\nže žalobca nelegálne prekročil hranice Slovenska v zime roku 2003 a odvtedy tu pobýval v rôznych\npobytových táboroch. V roku 2004 sa zoznámil s J. N., s ktorou si prenajal byt v Bratislave - Karlova\nVes, neskôr sa presťahovali do jej bytu v Bratislave - Petržalke, kde bývali spolu až do jeho nástupu\ndo výkonu trestu. Na živobytie si zarábal nelegálne na rôznych stavbách a občas dostával peniaze aj\nod svojho otca. Dňa XX. H. XXXX sa mu narodila dcéra T.. Že je otcom dcéry T. nie je medzi ním a\nmatkou sporné, pričom J. N. ho ako otca do rodného listu dieťaťa nemohla uviesť, pretože nedisponoval\nžiadnym preukazom totožnosti. Družka ho bola navštíviť, keď bol vo väzbe v Justičnom paláci, ale od\n9. decembra 2008 už nebol s ňou ani s dcérou v kontakte. Družka mu tiež napísala, že má nového\npartnera, s ktorým má ďalšie dieťa a chce s novým druhom žiť vlastný život. Žalobca súčasnú adresu\nbývania bývalej družky a svojej dcéry nepozná a nevie ani ako žijú. Žalobca uviedol, že od vstupu na\núzemie Slovenskej republiky nemá žiaden cestovný doklad, nikdy oň ani nepožiadal aj keď má vedomosť\no tom, že v Bratislave sídli Veľvyslanectvo Indickej republiky. Uviedol, že o udelenie azylu žiadal trikrát\n\navšak neúspešne, pričom ako dôvod uvádzal členstvo v politickej strane Kongress a prenasledovanie a\nvyhrážanie sa smrťou ľuďmi z politickej strany Akali Dal.\nZ výpovede matky bývalej družky žalobcu, G. N. uvedenej do zápisnice zo dňa 29. marca 2011 vyplýva,\nže žalobca nie je v nijakom kontakte so svojou dcérou ani s jej matkou už od roku 2008. Je v telefonickom\nkontakte iba s ňou a jej synmi.\nZ výpovede bývalej družky žalobcu, J. N. zo dňa 8. júna 2011 vyplýva, že žalobca mal len príležitostné\npráce, občas finančne prispieval na spoločnú domácnosť avšak už pred výkonom trestu nežili v zásade\nspolu a o rodinu sa staral finančne iba príležitostne. Napriek jej požiadavke si žalobca nevybavil preukaz\ntotožnosti za účelom získania zamestnania a finančného zabezpečenia rodiny. Menovaná účastníčka\nuviedla, že žalobca na dieťa finančne neprispieva, dieťa žalobcu nepokladá za svojho otca, nechcú s\nním spolu žiť a nijako sa už nekontaktujú.\nPrávna zástupkyňa žalobcu potom, čo sa oboznámila s obsahom listín zhromaždených správnymi\norgánmi k veci, nežiadala vykonať ďalšie úkony k ich doplneniu (zápisnica zo dňa 29. júna 2011).\nNásledne žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18. augusta 2011.\nZásada procesného práva „ne bis in idem“ je v čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 Dohovoru upravená tak, že\nnikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za\ntrestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a trestného\nporiadku tohto štátu.\nSúd pri posudzovaní námietky žalobcu, že žalovaný predmetným rozhodnutím dvakrát trestal žalobcu\nza totožnú vec dospel k názoru, že táto námietka nie je dôvodná z nasledovných dôvodov. V danom\nprípade sa postupovalo kompetentným orgánom o skončení pobytu cudzinca s určením lehoty na jeho\nvycestovanie do určenej krajiny z presne vymedzených dôvodov podľa § 57 ods. 1 písm. a) bod 2\nzákona o pobyte cudzincov, teda za to, že žalobca bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin\na nebol mu uložený trest vyhostenia. Súd predovšetkým zdôrazňuje, že na konanie a rozhodnutie o\nadministratívnom vyhostení nemožno aplikovať rovnaké postupy ako pri konaniach a rozhodnutiach\no priestupku, iných administratívnych trestaniach resp. konaniach trestných, pretože svojou povahou\nadministratívne vyhostenie nie je druhom sankcie.\n„Administratívne vyhostenie v zmysle § 56 zákona o pobyte cudzincov na území Slovenskej republiky\nje definované ako rozhodnutie policajného útvaru o skončení pobytu cudzinca s určením lehoty na jeho\nvycestovanie a času zákazu vstupu.“\nEurópsky súd pre ľudské práva sa dňa 5. októbra 2000 vo veci Maaouia proti Francúzsku (RoESĽP\n2000. 6; 267) vyslovil tak, že „prijatím čl. 1 Protokolu č. 7, ktorý obsahuje špecifické záruky týkajúce\nsa konania o vyhostení cudzincov, dali štáty jasne najavo svoju vôľu nezahrňovať tieto konania do\npôsobnosti čl. 6 ods. 1 Dohovoru a teda, že rozhodnutia týkajúce sa vstupu, pobytu a vyhostenia\ncudzincov neumožňujú vznik sporov o občianske práva alebo záväzky sťažovateľa ani v nich nejde o\noprávnenosť trestného obvinenia proti nemu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“ V tej istej veci tiež uviedol,\nže opatrenie zákazu pobytu sa netýka ani oprávnenosti trestného obvinenia. „Je možné konštatovať,\nže zákaz pobytu na území štátu nemá v členských štátoch Rady Európy obecne trestný charakter. Toto\nopatrenie, ktoré vo väčšine štátov môže byť prijímané rovnako správnym orgánom je svojou povahou\nšpecifickým preventívnym opatrením v oblasti kontroly prisťahovalectva a netýka sa oprávnenosti\ntrestného obvinenia proti sťažovateľovi v zmysle čl. 6 ods. 1.“\nKrajský súd ďalej dôvodil, že štátne orgány Slovenskej republiky sú povinné rešpektovať súkromný a\nrodinný život každého, čo vyplýva z čl. 8 Dohovoru. Rešpektovanie týchto základných práv zaručuje v\nnašej vnútroštátnej právnej úprave vyššie spomenutý čl. 16 ods. 1 Ústavy SR a Listina základných práv a\nslobôd v čl. 10 ods. 2, kde je uvedené, že každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním\ndo súkromného a rodinného života.\nZ administratívneho spisu vyplynulo, že žalovaný sa uvedenými normami v priebehu konania riadil.\nÚčastníkov vypočúval vo veci existencie rodinného a súkromného života žalobcu. Jednoznačne zistil, že\nžalobca počas svojho pobytu na území Slovenskej republiky v skutočnosti nevytvoril žiadne ekonomické,\nspoločenské vzťahy a pracovné možnosti získaval iba nelegálne. Je zarážajúce, že od počiatku svojho\n\nnelegálneho pobytu na území Slovenskej republiky nepreukázal, že by mal snahu zabezpečiť si preukaz\ntotožnosti, čo by mu nepochybne umožňovalo adaptovať sa skôr do rodinných pomerov už aj s ohľadom\nna požiadavky bývalej družky a matky jeho dieťaťa T.. Žalobca nemá vedomosť o tom, ako žije bežný\nživot jeho dieťa, nemá vedomosť ani o tom, či navštevuje škôlku, finančne naň neprispieva, nestýka sa\nani s jej matkou už od roku 2008 a nepozná ani ich miesto bydliska. Matka jeho dieťaťa nechce sním\nviesť rodinný život a o jeho dieťa sa starajú iní členovia rodiny bývalej družky, resp. jej súčasný druh.\nKrajský súd teda konštatoval, že vyhostenie cudzinca bude vždy vo väčšej alebo menšej miere\npredstavovať zásah do jeho rodinného alebo súkromného života, avšak treba uviesť, že právo na\nrešpektovanie rodinného a súkromného života nie je právom absolútnym. Článok 8 ED nemožno vnímať\nlen ako prameň výhod.\nV čl. 8 ods. 2 Dohovoru sú totiž stanovené možné obmedzenia tohto práva a tak prípadný zásah do\nsúkromného a rodinného života neznamená, že je správny orgán vždy pri takejto námietke povinný\nsvoje rozhodnutie o vyhostení zrušiť; či tak spraví, je vždy vecou jeho správneho uváženia (pri tejto\nsvojej činnosti však nesmie vybočiť z medzí daných zákonnou úpravou). Ustanovenie čl. 8 Dohovoru\ntak neukladá štátu všeobecný záväzok napomáhať zjednocovaniu rodiny.\nNakoľko je však rozhodnutie o administratívnom vyhostení cudzinca a určení zákazu vstupu na územie\nSR rozhodnutím, ktorým sa významnou mierou zasahuje do nadobudnutých práv cudzinca, je správny\norgán rozhodujúci o takejto žiadosti povinný vysporiadať sa so všetkými námietkami, ktoré cudzinec v\nkonaní uviedol a tvrdený zásah do súkromného a rodinného života je pritom povinný posúdiť z hľadísk\nuvedených v zákone o pobyte cudzincov a hľadísk vyplývajúcich z judikatúry Európskeho súdu pre\nľudské práva.\nPodľa názoru prvostupňového súdu žalovaný postupoval náležite v intenciách čl. 7 Ústavy SR a všetkými\nuvedenými inštitútmi sa náležité aj vysporiadal. Z uvedeného dôvodu námietky žalobcu uvádzané týmto\nsmerom krajský súd považoval za neopodstatnené.\nZ týchto dôvodov krajský súd dospel k záveru, že žalovaný pri posudzovaní veci dostatočne preukázal\ndôvodnosť postupu podľa § 57 ods. 1 písm. a) bod 2 zákona o pobyte cudzincov a preto žalobu ako\nnedôvodnú zamietol podľa § 250 j ods. 1 OSP .\nIII.\nOdvolanie a vyjadrenie žalobcu\nProti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, v ktorom uviedol, že s rozhodnutím Krajského súdu v\nBratislave nesúhlasí, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia podľa § 205 ods. 2, písm.\nf) OSP.\nOpakovane zdôraznil, že administratívne vyhostenie nahrádza trest vyhostenia, ktorý však žalobcovi\nv trestnom konaní uložený nebol a žalovaný napadnutým rozhodnutím nahrádza neuložený trest\nvyhostenia.\nPoukázal na rozsudok Krajského súdu v Trnave, č. k.: 44Sp/26/2011-45 zo dňa 9. mája 2011, ktorým\nbolo zrušené rozhodnutie OCP PZ Trnava, č. p.: UHCP-BA-TT-AV-14-12/2011 o zaistení žalobcu. Vo\nsvojom rozhodnutí na str. 4 súd uvádza, že: „Súd dal za pravdu právnej zástupkyni navrhovateľa, ktorá\npoukazuje, že v samotnom trestnom konaní súdy nevideli dôvod na uloženie trestu vyhostenia, pričom\nsprávny orgán nemôže žiadnym spôsobom nahrádzať svojim rozhodnutím rozhodnutia orgánov činných\nv trestnom konaní. Navrhovateľovi po výkone trestu odňatia slobody nebolo umožnené zabezpečiť si\nlegalizáciu svojho pobytu na území SR, keďže v deň prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody bol\nzaistený.“\nŽiadal v prípade úspechu nahradiť trovy konania v sume 519,45 € a navrhol, aby odvolací súd napadnutý\nrozsudok zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.\n\nŽalovaný uviedol, že v prerokúvanej veci posudzovali, či administratívnym vyhostením neporušia práva\nžalobcu ako otca, resp. jeho dcéry T.. Preskúmaním veci a zadovážením dôkazov zistil, že otec kontakt\ns maloletou dcérou neudržuje a neplní si rodičovské povinnosti a nevyužíva rodičovské práva.\nZdôraznil, že svojim rozhodnutím nenahrádzal neuložený trest vyhostenia.\nZopakoval svoju úlohu ochrany spoločnosti vyžadovaním plnenia úloh, ktoré sú na fyzické, či právnické\nosoby kladené.\nNapokon žalovaný navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť.\n\nIV.\nKonanie pred odvolacím súdom\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku),\npreskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel jednomyseľne\nk záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho\npojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP, s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol\nzverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 22. mája 2013 (§ 156 ods. 1\na ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).\nPodľa § 32 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej iba SP alebo Správny poriadok),\nsprávny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si zaobstarať potrebné\npodklady pre rozhodnutie. Pri tom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.\nPodľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi\npredpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a\nmusí obsahovať predpísané náležitosti.\nPodľa článku 8 ods. 1 a 2 Dohovoru má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného\nživota, obydlia a korešpondencie a štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem\nprípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej\nbezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a\nzločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.\nPodľa § 57 ods. 1 písm. a) bod 2 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže administratívne\nvyhostiť cudzinca a určiť zákaz vstupu na päť rokov, ak bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný\nčin a nebol mu uložený trest vyhostenia.\nPodľa § 58 ods. 2 zák. č. 48/2002 Z. z., cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu v ktorom\nby bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej\nsociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojim konaním ohrozuje\nbezpečnosť štátu, alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný či a predstavuje nebezpečenstvo\npre Slovenskú republiku.\nPodľa § 78 zákona o pobyte cudzincov sa vzťahuje na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis\no správnom konaní, ak nie je v tomto zákone ustanovené inak.\nOdvolací súd preskúmaním predloženého spisového materiálu zistil, že správne orgány vychádzali z\ndokazovania, ktoré v tejto veci sami vykonali a bolo popísané v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu\na z vyjadrenia samotného žalobcu.\nZ týchto podkladov vyplynulo, že žalobca bol odsúdený za úmyselný trestný čin a nebol mu uložený\ntrest vyhostenia.\n\nU žalobcu neexistuje prekážka administratívneho vyhostenia do Indie podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona o\npobyte cudzincov, vzhľadom na spoločensko-politickú situáciu v Indii.\nPokiaľ ide o namietanie, že administratívne vyhostenie je nahrádzaním trestu vyhostenia je potrebné\nbrať na zreteľ niekoľko skutočností.\n1/ V čase, keď o uložení, či neuložení trestu vyhostenia uvažoval Okresný súd Bratislava V v konaní pod\nsp. zn. 2T 102/2008 - 25. septembra 2009 nebolo ešte aktuálne jeho nekontaktovanie sa s dcérou T..\nSúd preto zrejme aj pre nedostatok dôkazov o nedostatočnom vzájomnom kontaktovaní sa otca a dcéry\nnerozhodol o uložení trestu vyhostenia, aby tým nespôsobil odlúčenie otca a dcéry.\nDo tohto času zapadá aj odôvodnenie uznesenia krajského súdu zo dňa 27. novembra 2008.\n2/ V roku 2009 sa prestal kontaktovať žalobca s dcérou, nielen kvôli výkonu trestu odňatia slobody,\nale hlavne kvôli odlúčeniu s matkou maloletej T.. Nepoznal ani jej adresu, ani sa s ňou nekontaktoval\ndokonca po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody.\n3/ So zreteľom na znenie ustanovenia § 57 ods. 1 písm. a), bod 2 administratívne vyhostenie môže\npolicajný útvar uložiť práve, ak bol žalobca právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a nebol mu\nuložený trest vyhostenia. Tieto podmienky (ale aj ďalšie uvedené v bode 1/ a 2/) boli v prípade žalobcu\nsplnené, a to práve až po tom, čo bol právoplatne odsúdený na výkon trestu odňatia slobody. V čase\nvyhlásenia odsudzujúceho rozsudku a s ním spojeného uznesenia krajského súdu tomu tak ešte nebolo.\n4/ Trest vyhostenia sa podľa § 57 Trestného zákona (č. 140/1961 účinného do 1. januára 2006,\nkedy nadobudol účinnosť nový Trestný zákon č. 300/2005 Z. z. - viď § 65 ods. 1) ukladal ak to\nvyžadovala bezpečnosť osôb alebo majetku alebo iný všeobecný záujem, páchateľovi, ktorý nebol\nobčanom Slovenskej republiky, občanom iného členského štátu Európskej únie alebo občanom iného\nzmluvného štátu Dohody o Európskom hospodárskom priestore ani osobou, ktorej bolo priznané\npostavenie utečenca, a to ako trest samostatný alebo aj popri inom treste.\n5/ Proces administratívneho vyhostenia a proces ukladania trestu vyhostenia sú dva od seba odlišné\ninštitúty a v žalobcovom prípade by zásada ne bis in idem bola porušená len v prípade, ak by mu bol aj\nv trestnom konaní uložený trest vyhostenia aj v administratívnom konaní by bol vyhostený.\nV prerokúvanom prípade sa tak nestalo, správne orgány postupovali správne a po náležitom zistení\nskutkového stavu neporušiac základné ľudské práva slobody žalobcu rozhodli o jeho administratívnom\nvyhostení v súlade so zákonom č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov.\nV.\nTrovy konania\nO trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1\nObčianskeho súdneho poriadku, prihliadajúc na skutočnosť že žalobca v konaní nemal úspech a preto\nmu právo na náhradu trov nemožno priznať a žalovaný je zo zákona oslobodený od platenia súdneho\npoplatku za toto konanie (§ 4 ods. 2, písm. a/ zák. č. 71/1992 Zb.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}