{"guid": "3ef1594b-ccca-499a-baa1-35011f24db95:74ba5338-2e6b-4864-84a1-db5b0301302c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:1011201282.1", "spisova_znacka": "5Sžo/10/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/10/2013 z 21. 11. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. novembra 2013, sp. zn. 5Sžo/10/2013, ECLI:SK:NSSR:2013:1011201282.1", "identifikacne_cislo": "1011201282", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Baricová", "datum_vydania": "2013-11-21", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1993/171/#paragraf-19.odsek-1.pismeno-f", "nazov": "§ 19 ods. 1 písm. f) zákona č. 171/1993 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1993/171/#paragraf-19.odsek-1.pismeno-f", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/171-1993/paragraf-19"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1993/171#paragraf-19"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/74ba5338-2e6b-4864-84a1-db5b0301302c", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:1011201282.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1011201282.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1011201282.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Sžo/10/2013\n1011201282\n21. 11. 2013\nJUDr. Jana Baricová\nECLI:SK:NSSR:2013:1011201282.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a\nčlenov senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Milana Moravu, v právnej veci žalobcu Q., bytom Z.,\nzastúpeného JUDr. Namirom Alyasrym PhD., advokátom so sídlom advokátskej kancelárie Štúrova 13,\nNitra, proti žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova č. 2, Bratislava, v\nkonaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KRP-PP-247-008/2011 z 20. mája 2011,\no odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2S/107/2011-61 z 12. septembra\n2012, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k.\n2S/107/2011-61 z 12. septembra 2012 p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ,,krajský súd“) podľa § 250j ods. 1\nObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu ktorou sa žalobca domáhal\npreskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. k. KRP-PP-247-008/201 z 20. mája 2011, ktorým\npotvrdil rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I, Obvodného oddelenia\nPolicajného zboru Bratislava Staré mesto - západ č. ORP-BA-SZM-71/2011 zo dňa 18. februára 2011,\nktorým bolo rozhodnuté o zaistení žalobcu podľa § 19 ods. 1 písm. f/ zákona č. 171/1993 Z. z. o\nPolicajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 171/1993 Z. z.“ alebo „zákon o\nPolicajnom zbore“) na tom základe, že žalobca sa dňa 11. novembra 2010 v čase okolo 00:10 hod.\nnachádzal v podniku Downtown Backpackers Hostel na Panenskej ulici v Bratislave (pohostinskom\nzariadení), kde v tom čase malo dôjsť podľa výpovedí svedkov k spáchaniu trestného činu výtržníctva\npodľa § 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona a vzhľadom ku skutočnosti, že sa žalobca nachádzal na\nmieste trestného činu bezprostredne po jeho spáchaní a bolo potrebné zistiť jeho súvislosť s trestným\nčinom, bol dňa 11. novembra 2010 v čase približne o 00:15 hod. policajtmi Pohotovostnej motorizovanej\njednotky, Odboru poriadkovej polície, Krajského riaditeľstva Policajného zboru (ďalej aj „PZ“) v Bratislave\n(pohotovostná motorizovaná jednotka - ďalej aj „PMJ“) zaistený a eskortovaný na útvar policajného\nzboru.\nKrajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia k námietke žalobcu, že v rozhodnutiach správnych\norgánov oboch stupňov nie je nijako ozrejmená potreba zistenia žalobcovej súvislosti s trestným\nčinom, poznamenal, že na základe vyššie vysvetleného zákonného ustanovenia postačuje na zaistenie\nprítomnosť osoby na mieste činu, pričom samotná potreba zistenia súvislosti s trestným činom bola v\ntomto prípade daná predovšetkým neochotou žalobcu a Q. (ktorý dokonca bránil policajtom v služobnom\nzákroku) vyjadriť sa ku veci na mieste, a teda nemožnosť vykonať všetky úkony potrebné na úplné\n\nzistenie skutočného stavu veci a jej objasnenie. Súvislosť s trestným činom (akákoľvek či žiadna) mohla\npotom vyplynúť len ďalšieho vyšetrovania pred príslušným útvarom polície.\nK námietke, v ktorej žalobca namietal, že na mieste zakročujúci policajti sa zamerali len na jednostranné\nvýpovede druhej strany účastníkov incidentu a tvrdenia žalobcu a jeho kamaráta ignorovali, krajský súd\npoukázal na to, že z administratívneho spisu, predovšetkým zo záznamu príslušníkov PMJ opisujúceho\nautentické dianie na mieste incidentu zo dňa 11. novembra 2010 po ich príchode, žiadne tvrdenia\nžalobcu nevyplývajú. Práve v súvislosti s touto okolnosťou nemôže krajský súd prisvedčiť ani ďalšej\nžalobcovej námietke, keď žalobca tvrdil, že nakoľko bolo u policajtov dané jasné podozrenie, že žalobca\nsa dopustil trestného činu a preto mal byť zadržaný podľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku, pričom zákon\no Policajnom zbore sa na obmedzenie osobnej slobody žalobcu použiť nemal.\nKrajský súd bol toho názoru, že policajti nemohli byť presvedčení o tom, že žalobca je páchateľom\ntrestného činu, a pokiaľ by tomu tak bolo, tento ich predpoklad by bol neadekvátny vzhľadom na\nneúplnosť informácií, ktoré mali k dispozícii v čase zaistenia. Samotný postoj zasahujúcich policajtov k\notázke, či žalobca bol páchateľom trestného činu, však nie je z hľadiska posúdenia zákonnosti žalobou\nnapadnutého rozhodnutia právne relevantný. Podľa názoru krajského súdu obmedzenie osobnej\nslobody žalobcu podľa iného ako použitého ustanovenia § 19 ods. 1 písm. f/ zákon č. 171/1993 Z. z.\nnebolo v danom prípade možné. Uvedené ustanovenie umožňuje policajtovi zaistiť osobu (obmedziť jej\nosobnú slobodu) v prípade, keď sa táto osoba nachádza na mieste trestného činu bezprostredne po jeho\nspáchaní a zároveň je potrebné zistiť jej súvislosť s trestným činom. Naopak, vychádzajúc z dikcie § 85\nods. 2 Trestného poriadku, by podľa tohto ustanovenia bolo možné osobnú slobodu žalobcu obmedziť\nlen v tom prípade, keby bol pri trestnom čine alebo bezprostredne po ňom pristihnutý a bolo by to\nnevyhnutné pre zistenie jeho totožnosti, zabránenie úteku, zabezpečenie dôkazov alebo na zabránenie\nďalšiemu páchaniu trestnej činnosti. Podľa krajského súdu žalobca nebol pristihnutý (prichytený) pri\nakomkoľvek konaní z ktorého by mohlo byť dôvodné sa domnievať, že priamo pácha trestný čin, alebo že\nz miesta jeho spáchania uniká. Ani aplikácia § 85 ods. 2 Trestného poriadku by preto nebola na mieste.\nPokiaľ v pôvodnom rozhodnutí Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave I, odboru poriadkovej polície č.\nDU-2301/2010 o zaistení žalobcu podľa § 19 ods. 1 písm. f/ zákon č. 171/1993 Z. z. je v odôvodnení\nuvedené, že žalobca je dôvodne podozrivý zo spáchania trestného činu podľa § 364 ods. 1 písm. a/\nTrestného zákona, toto rozhodnutie bolo zrušené rozhodnutím žalovaného č. KRP-PP-326-001/2010 zo\ndňa 20. decembra 2010 a nie je preto na toto rozhodnutie, ani na jeho odôvodnenie, dôvod prihliadať.\nO náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že v konaní neúspešnému\nžalobcovi ich náhradu nepriznal.\nProti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie domáhajúc sa jeho zmeny, a\nto tak, že Najvyšší súd Slovenskej republiky zruší rozhodnutie žalovaného zo dňa 20. mája 2011 pod\nsp. zn. KRP-PP-247-008/2011, ako aj prvostupňové rozhodnutie o zaistení vydané orgánom 1. stupňa\nč. ORP-BA-l-SZM-71/2011 zo dňa 18. februára 2011 a vec im vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie.\nMal za to, že rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a rovnako\nz dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia, resp. jeho nepreskúmateľnosti postupom súdu mu\nbola odňatá možnosť konať pred súdom.\nV prvom rade k dôvodom nezákonnosti poukázal na samotnú žalobu, v ktorej sa uviedol všetky svoje\npodstatné skutkové a právne úvahy.\nPodľa názoru žalobcu práve prvotné rozhodnutie o zaistení žalobcu zo dňa 11. novembra 2010 pod\nč. DU-2301/2010 má najväčšiu vypovedaciu hodnotu vo vzťahu k tomu, aké dôvody viedli policajtov\nk obmedzeniu osobnej slobody žalobcu. Práve o reálne dôvody pre ktoré bola osobná sloboda\nžalobcu obmedzená by mali byť meritom preskúmavania v správnom súdnictve. V zmysle uvedeného\nrozhodnutia podľa žalobcu boli príslušníci PZ jednoznačne presvedčení, že zakročujú proti páchateľovi\ntrestného činu.\nPokiaľ krajský súd na strane 7 napádaného rozsudku uvádza, že na uvedené rozhodnutie nie je z dôvodu\njeho zrušenia možné prihliadať, žalobca plne súhlasil s tým, že uvedené rozhodnutie bolo zrušené, a\npreto formálne neexistuje. Nakoľko však tvorí súčasť administratívneho spisu, ide o listinný dôkaz, z\n\nktorého možno čerpať informácie o priebehu deja ako aj o priebehu správneho konania. Práve uvedené\nzrušené rozhodnutie podľa žalobcu autenticky bezprostredne uvádza dôvod, pre ktorý bol žalobca\nzaistený. Je nanajvýš pravdepodobné, že po vydaní rozhodnutia boli už skutkové závery zakročujúcich\npolicajtov korigované tak aby zodpovedali zákonným dôvodom napriek tomu, že tomu tak v čase skutku\nvôbec nebolo.\nĎalej pokiaľ na strane 7 prvý riadok napádaného rozsudku krajský súd uvádza, že policajti nemohli\nbyť presvedčení o tom, že žalobca je páchateľom trestného činu a pokiaľ by tomu tak bolo, tento\nich predpoklad by bol neadekvátny vzhľadom na neúplnosť informácií, ktoré mali k dispozícii v čase\nzaistenia, žalobca sa domnieva, že nakoľko práve v prvom rozhodnutí o zaistení sa jasne uvádza, že\nžalobca bol dôvodne podozrivý zo spáchania trestného činu, negovanie tohto faktu krajským súdom\npredstavuje pretváranie skutkového deja a zasahovanie do odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu\n(hoci aj zrušeného), s čím sa nemožno stotožniť z dôvodu existencie jasného dôkazu o úvahách\nzakročujúcich policajtov (prvé rozhodnutie o zaistení).\nK argumentácií krajského súdu, v ktorej komparuje ustanovenie § 19 ods. 1 písm. f/ zákona č. 171/1993\nZ. z. k ustanoveniu § 85 ods. 2 Trestného poriadku, pričom bol toho názoru, že aplikácia Trestného\nporiadku nie je možná, nakoľko žalobca neunikal z miesta trestného činu alebo priamo nespáchal\ntrestný čin uvádza, že uvedená argumentácia na danú skutkovú situáciu nesedí a prvostupňový súd\nignoroval skutkové okolnosti vyplývajúce z prvého rozhodnutia o zadržaní, teda to, že policajti boli\npresvedčení, že trestný čin spáchal práve žalobca a zaistenie vykonali na riadne zaistenie a objasnenie\nveci (interpretované normou § 85 ods. 2 Trestného poriadku na zabezpečenie dôkazov).\nNa vyvrátenie prípadnej argumentácie o neexistencii bezprostrednosti ako podmienky zákroku podľa\nTrestného poriadku po udianí skutku uviedol žalobca, že sám prvostupňový súd uvádza, že z pripojeného\nadministratívneho spisu vyplýva, že zákrok policajtov bol dňa 11. novembra 2010 o 00:15 hod. vykonaný\nlen z toho dôvodu, že policajti boli presvedčení, že toho istého dňa okolo 00:10 hod. bol zo strany žalobcu\nspáchaný trestný čin výtržníctva napadnutím inej osoby na mieste verejnosti prístupnom. Časový odstup\n5 minút medzi domnelým spáchaním trestného činu a zákrokom policajtov možno subsumovať ako\nprichytenie „bezprostredne po“ spáchaní trestného činu.\nĎalej žalobca uviedol, že ako Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“ tak aj Európsky\nsúd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane konštatovali\npotrebu riadneho odôvodnenia rozhodnutí, keď „..účelom odôvodnenia rozhodnutia je dať stranám\nnajavo, že boli vypočuté“.\nPovinnosť vyrovnať sa s relevantným argumentom bola konštatovaná i v rozhodnutí ESĽP vo veci\nVetrenko v. Moldavsko z 18. mája 2010, podľa ktorého „jednou z požiadaviek z čl. 6 dohovoru na\nvnútroštátne súdy je, aby sa zaoberali najdôležitejšími argumentmi vznesenými účastníkmi konania a\naby uviedli dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov,“ ako aj v rozhodnutiach ústavného\nsúdu napr. v náleze sp. zn. IV. ÚS 296/09 a nálezoch sp. zn. III. ÚS 115/03 a sp. zn. III. ÚS 209/04.\nPodľa žalobcu podstatnou okolnosťou prípadu je, že bolo príslušným orgánom judikované, že sa žiadny\ntrestný čin, ako predpoklad postupu podľa ustanovenia § 19 ods. 1 písm. f/ zákona č. 171/1993 Z. z.,\nnestal. V spise sa nachádza uznesenie Okresnej prokuratúry v Bratislave I, sp. zn. 3Pv 908/10 z 22.\nnovembra 2010 podľa ktorej nejde o trestný čin - uznesenie o zrušení vzneseného obvinenia.\nZ vyššie uvedeného bol žalobca toho názoru, že krajský súd nedal odpoveď na podstatnú námietku\nžalobcu (námietka uvedená v čl. IV žaloby) vo vzťahu k tomu, že sa žiaden trestný čin reálne nestal a\nneboli naplnené formálne zákonné predpoklady na zaistenie osoby.\nUviedol, že v prípade úspechu si bude uplatňovať náhradu trov odvolacieho konania.\nŽalovaný vo svojom písomnom vyjadrení, nesúhlasiac s dôvodmi uvedenými v odvolaní žalobcu, navrhol\nnapadnutý rozsudok krajského súdu z jeho vecne a právne správnych dôvodov potvrdiť\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení\ns § 246c ods. 1 veta prvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,\n\nv rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá\nOSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 OSP, keď\ndeň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej\nstránke najvyššieho súdu www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s\n§ 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k\nzáveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.\nNajvyšší súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného a po oboznámení sa\ns obsahom pripojeného spisového materiálu vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 OSP v spojení\ns § 246c ods. 1 veta prvá OSP nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov\na relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Tieto závery\nspolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre\nvyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním najvyšší súd v zásade stotožňuje v celom\nrozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne a na zdôraznenie správnosti\nnapadnutého rozsudku uvádza nasledovné:\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\npostupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia, alebo zrušujú práva, alebo\npovinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené\nzáujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).\nV prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená\nrozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a\npostupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP).\nPreskúmavanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov v správnom súdnictve je ovládané\ndispozičnou zásadou (§ 249 ods. 2 OSP).\nNajvyšší súd dáva do pozornosti, že úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia\na postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je\nposudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov\npre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či\nrozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom\npredpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi\nako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená\nzákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci\nsprávneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe,\nči uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom,\nktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).\nSprávny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej právnej\nveci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádzal, nie sú\npochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú, alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady\nsprávneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver,\nku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a\npostupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný\nprávny predpis.\nNie je ani úlohou najvyššieho súdu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho\norgánu v správnom súdnictve prehodnocovať správnosť záverov krajského súdu na základe nesúhlasu\nodvolateľa takýmito závermi. Účelom konania v správnom súdnictve je poskytnutie súdnej ochrany\npred tvrdeným nezákonným rozhodnutím. Ak také rozhodnutie na základe zistení krajského súdu bolo\nvydané v konaní, ktoré netrpí vadou spôsobilou ovplyvniť jeho zákonnosť a krajský súd svoje zistenie\n\npresvedčivo a s poukazom na procesné ustanovenia náležitosti odôvodní, niet dôvodu, aby sa odvolací\nsúd zaoberal námietkami, ktoré sú len opakovaním doterajších námietok k postupu správneho orgánu\nv správnom konaní a k jeho rozhodnutiu.\nZ obsahu pripojeného spisového materiálu včítane administratívneho spisu mal aj najvyšší súd\npreukázané, že dňa 11. novembra 2010 Okresné riaditeľstvo PZ v Bratislave I, odbor poriadkovej polície\nvydalo pod číslom DU-2301/2010 rozhodnutie o zaistení žalobcu podľa § 19 ods. 1 písm. f/ zákona č.\n171/1993 Z. z., ktoré odôvodnilo tým, že žalobca je dôvodne podozrivý zo spáchania trestného činu\npodľa § 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, ktorého skutku sa dopustil tým, že dňa 11. novembra\n2010 v čase okolo 00:10 hod. v Bratislave na Panenskej č. 31 fyzicky napadol poškodeného, a to\ntak, že ho viackrát päsťou udieral do tváre a zátylku hlavy. Zaistenie bolo nevyhnutne potrebné na\nriadne zistenie a objasnenie veci. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol\nžalovaný dňa 20. decembra 2010 rozhodnutím č. KRP-PP-326-001/2010, ktorým zrušil prvostupňové\nrozhodnutie a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. Prvostupňový správny orgán vec opätovne\nprejednal a rozhodol dňa 18. februára 2011 rozhodnutím č. ORP-BAlSZM-71/2011. Týmto rozhodnutím\nprvostupňový správny orgán opäť vydal rozhodnutie o zaistení žalobcu podľa § 19 ods. 1 písm. f/ zákona\no Policajnom zbore z dôvodu, že v čase približne o 00:10 hod. sa nachádzal v pohostinskom zariadení\nna Panenskej ulici v Bratislave, kde v tom čase došlo podľa výpovedí svedkov k spáchaniu trestného\nčinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona a vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca sa\nnachádzal na mieste trestného činu bezprostredne po jeho spáchaní a bolo potrebné zistiť jeho súvislosť\ns trestným činom. bol žalobca dňa 11. novembra 2010 v čase približne o 00:15 hod. policajtmi PMJ\nzaistený podľa § 19 ods. 1 písm. f/ zákona o Policajnom zbore a eskortovaný na útvar Policajného zboru.\nProti tomuto rozhodnutiu opätovne podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č.\nKRP-PP-247-008/2011 z 20. mája 2011, odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie\nOkresného riaditeľstva PZ v Bratislave I dôvodiac najmä skutkovými okolnostiami prípadu a zákonnými\ndôvodmi zaistenia.\nZ úradného záznamu spísaného dňa 11. novembra 2010 príslušníkmi PMJ pod č. DU-2301/2010\nvyplýva, že príslušníci PMJ boli vyslaný na Panenskú ulicu č. 31 v Bratislave, kde malo dôjsť k bitke\n5 ľudí. Na mieste sa spojili s čašníčkou pohostinského zariadenia Q., ktorá označila muža, ktorý u nej\nreklamoval penu na pive a nakoľko s reklamáciou neuspel, začal jej hrubo a vulgárne nadávať. Vo chvíli,\nkeď sa schyľovalo k tomu, že ju fyzicky napadne, prišiel sa jej zastať W.. Neznámy muž zareagoval tak,\nže menovaného W. začal urážať a vyhrážať sa mu. Do toho sa zaplietol ďalší mladík, ktorý bol na mieste\ns neznámym mužom a potom, čo pristúpil k X., udrel ho päsťou do tváre, následne ho zhodil na zem,\noboma rukami mu zovrel krk a opakovane ho udieral do nosa a hlavy. Podľa vyjadrenia oznamovateľky\nuvedený skutok videlo približne 15 ľudí, avšak do príchodu hliadky PMJ z miesta odišli. Svedkom tejto\nudalosti bol ďalej Q. a Q.. Bolo zistené, že prítomní na mieste a účastníci incidentu boli tiež žalobca\n(fyzicky mal zaútočiť na X.) a Q. (iniciátor incidentu). Nakoľko vzniklo dôvodné podozrenie, že táto dvojica\nkonala v rozpore so zákonom, boli o 00:15 hod. obmedzení na osobnej slobode, poučený o svojich\nprávach a predvedení na OO PZ Bratislava Staré mesto - západ (ďalej aj „OO PZ“) podľa § 19 ods. 1\npísm. f/ zákona č. 171/1993 Z. z.. Z dôvodu, že sa Q. bránil vykonaniu oprávnenia podľa § 22 zákona\nč. 171/1993 Z. z., odmietol sa nechať zasahujúcimi policajtmi ohmatom presvedčiť, či nemá u seba\nzbraň a snažil sa ich odstrkovať od seba rukami, boli voči nemu použité hmaty podľa § 51 zákona č.\n171/1993 Z. z. a následne služobné putá podľa § 52 zákona č. 171/1993 Z. z.. Predvádzané osoby javili\nznámky požitia značného množstvá alkoholu, avšak dychovú skúšku na zistenie jeho presnej hodnoty,\nktorá mala byť vykonaná na OO PZ rázne odmietli. Ostatné vyššie uvedené osoby sa dostavili na OO\nPZ za účelom vykonania výsluchu.\nZ úradného záznamu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I, Úradu justičnej a\nkriminálnej polície, Oddelenia skráteného vyšetrovania Staré mesto - východ č. ORP-2828/1-OSVB1-2010 zo dňa 11. novembra 2010 vyplýva , že v čase o 04:20 hod. bola na tunajšie oddelenie PZ\neskortovaná osoba žalobcu za účelom jeho výsluchu. Pri spisovaní zápisnice žalobca javil známky\nopitosti a z toho dôvodu bol vyzvaný, či je ochotný vykonať dychovú skúšku na zistenie požitia alkoholu.\nŽalobca s týmto súhlasil a bola u neho vykonaná dychová skúška s výsledkom 0,62 mg/l alkoholu v krvi.\n\nZo zápisnice o výsluchu podozrivého zo dňa 11. novembra 2010 spísanej na Okresnom riaditeľstve\nPolicajného zboru v Bratislave I, Úrad justičnej a kriminálnej polície - odbor skráteného vyšetrovania o\n14:03 hod. je zrejmé, že žalobca odmietol vypovedať z dôvodu, že je obmedzený na osobnej slobode\nuž 14 hodín a je unavený. Súčasne prehlásil, že si nie je vedomý toho, že by sa dopustil trestného činu.\nPodľa § 1 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. Policajný zbor je ozbrojený bezpečnostný zbor, ktorý plní\núlohy vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti, boja proti zločinnosti vrátane jej organizovaných\nforiem a medzinárodných foriem a úlohy, ktoré pre Policajný zbor vyplývajú z medzinárodných záväzkov\nSlovenskej republiky.\nPodľa § 2 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z. z. Policajný zbor plní úlohy štátnej správy a iné úlohy, ak tak\nustanovujú osobitné predpisy.\nPodľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 171/1993 Z. z. Policajný zbor spolupôsobí pri ochrane základných\npráv a slobôd, najmä pri ochrane života, zdravia, osobnej slobody a bezpečnosti osôb a pri ochrane\nmajetku.\nPodľa § 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 171/1993 Z. z. Policajný zbor odhaľuje trestné činy zisťuje ich\npáchateľov.\nPodľa § 2 ods. 1 písm. i/ zákona č. 171/1993 Z. z. Policajný zbor spolupôsobí pri zabezpečovaní\nverejného poriadku; ak bol porušený, robí opatrenia na jeho obnovenie.\nPodľa § 19 ods. 1 písm. f zákona č. 171/1993 Z. z. policajt je oprávnený zaistiť osobu, ktorá sa nachádza\nna mieste trestného činu bezprostredne po jeho spáchaní a je potrebné zistiť jej súvislosť s trestným\nčinom.\nPodľa § 19 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z. z. útvar Policajného zboru, ktorý prevzal od policajta zaistenú\nosobu, bezodkladne vydá o zaistení osoby rozhodnutie, v ktorom uvedie dôvod, pre ktorý bola osoba\nzaistená, a bez zbytočných prieťahov ho odovzdá zaistenej osobe. Proti rozhodnutiu o zaistení osoby\nmôže zaistená osoba podať odvolanie. Odvolanie nemá odkladný účinok.\nPodľa § 19 ods. 3 zákona č. 171/1993 Z. z. na konanie a rozhodovanie o zaistenej osobe sa vzťahujú\nvšeobecné predpisy o správnom konaní.\nPodľa § 19 ods. 4 zákona č. 171/1993 Z. z. policajt je povinný odovzdať zaistenú osobu orgánom činným\nv trestnom konaní alebo inému príslušnému orgánu, ak po vykonaní úkonov zistí, že sú dôvody na jej\nodovzdanie.\nPodľa § 19 ods. 5 zákona č. 171/1993 Z. z. ak policajt neodovzdá osobu orgánom činným v trestnom\nkonaní, alebo inému príslušnému orgánu, musí osobu ihneď prepustiť. Zaistenie osoby z dôvodov\nuvedených v odseku 1 nesmie trvať viac ako 24 hodín od obmedzenia osobnej slobody.\nPodľa § 1 Trestného poriadku Trestný poriadok upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a\nsúdov tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní,\npričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb..\nPodľa § 10 ods.1 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní sú prokurátor a policajt.\n\nPolicajtom sa na účely trestného poriadku rozumie vyšetrovateľ Policajného zboru (§ 10 ods. 8 písm.\nb/ Trestného poriadku).\nPodľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku osobnú slobodu osoby, ktorá bola pristihnutá pri trestnom čine\nalebo bezprostredne po ňom, môže obmedziť ktokoľvek, ak je to potrebné na zistenie jej totožnosti,\nzabránenie úteku, zabezpečenie dôkazov alebo na zabránenie ďalšiemu páchaniu trestnej činnosti. Je\nvšak povinný takú osobu bezodkladne odovzdať útvaru Policajného zboru, útvaru Vojenskej polície alebo\nútvaru Colnej správy.\nPodľa § 85 ods. 3 Trestného poriadku policajt, ktorý zadržanie vykonal, ktorému bola odovzdaná zaistená\nosoba podľa osobitného predpisu alebo ktorému bola osoba pristihnutá pri trestnom čine odovzdaná\npodľa odseku 2, bez meškania oznámi vykonané zadržanie prokurátorovi a spíše o ňom zápisnicu, v\nktorej označí miesto, čas zadržania alebo prevzatia takej osoby a bližšie okolnosti zadržania, ako aj jeho\npodstatné dôvody a uvedie osobne údaje zadržanej osoby. Rovnopis zápisnice doručí bez meškania\nprokurátorovi.\nPodľa čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky osobná sloboda sa zaručuje.\nPodľa čl. 17 ods. 2 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody\ninak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nKaždé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním\nustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí\nbyť zlučiteľné s účelom čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli\n(k tomu pozri bližšie napr. rozhodnutie ústavného súdu vo veciach sp. zn. III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07,\nIV. ÚS 51/09).\nJe nepochybné, že zaistenie osoby predstavuje závažný zásah do osobnej slobody jednotlivca, a preto\nmusí mať legitímny základ. Zákon o Policajnom zbore dáva policajtom aj mimo trestného konania\noprávnenia smerujúce k zaisteniu osoby nachádzajúcej sa na mieste trestného činu bezprostredne po\njeho spáchaní a je potrebné zistiť jej súvislosť s trestným činom (§ 19 ods. 1 písm. f/ zákona o Policajnom\nzbore pričom po zistení potrebných skutočností policajt zaistenú osobu buď prepustí, alebo ak ju zadrží\nv súvislosti s trestným činom, odovzdá ju orgánom činným v trestnom konaní s tým, že toto prepustenie\n(alebo odovzdanie) sa musí uskutočniť do 24 hodín od obmedzenia osobnej slobody.\nNajvyšší súd poukazujúc na skutkový stav veci náležite zistený v administratívnom konaní a citované\nzákonné ustanovenia zhodne s krajským súdom dospel k záveru, že v danom prípade zákonné\npodmienky na zaistenie žalobcu a obmedzenie slobody podľa § 19 ods. 1 písm. f/ zákona o Policajnom\nzbore splnené boli. Výpoveďami službukonajúcich policajtov PMJ bolo dostatočne preukázané, že dňa\n11. novembra 2010 v pohostinskom zariadení na Panenskej ulici v Bratislave sa udial skutok, ktorý bol\npodľa vtedy známych okolností mohol byť kvalifikovaný ako trestný čin výtržníctva podľa ustanovenia\n§ 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, kde po príchode službukonajúcich policajtov PMJ žalobca\nodmietol s uvedenými príslušníkmi PMJ spolupracovať, pričom práve táto skutočnosť reprezentovala v\nposudzovanom prípade legálny základ na obmedzenie osobnej slobody žalobcu jeho zaistením v súlade\ns vyššie citovaným ustanovením zákona o Policajnom zbore.\nPodľa názoru najvyššieho súdu námietky žalobcu vznesené v odvolaní sú príliš všeobecné (povrchné) a\nneboli spôsobilé ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Odvolanie žalobcu\nneobsahuje žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa krajský súd nebol podrobne vyporiadal a ktorými\nby žalobca bol preukázal konkrétne porušenie alebo ohrozenie svojich práv v konaní pred správnymi\norgánmi alebo pred krajským súdom.\n\nNajvyšší súd tiež nedospel k záveru, že by krajský súd ale i žalovaný vyhodnotili skutkový stav veci iba\njednostranne a urobili len formalistický výklad zákonných ustanovení, a že by ich postupom boli porušené\nzákladné práva žalobcu (k tomu pozri bližšie napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.\nIII. ÚS 36/2010 zo 04. mája 2010) alebo, že by svoje rozhodnutie náležite neodôvodnili. V tejto súvislosti\nnajvyšší súd k poukazom žalobcu na judikatúru ústavného súdu a ESĽP dodáva, že riadne odôvodnenie\nrozhodnutia neznamená, že na každý argument účastníka konania je súd povinný dať podrobnú\nodpoveď, ale povinnosť súdu vyporiadať sa dostatočne s právne a skutkovo relevantnými otázkami.\nSplnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny\nprípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo\nveci Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B, Hiro Balani c. Španielsko z\n09. decembra 1994, séria A, č. 303-B, § 27 a 28; Helle c. Fínsko, Schenk c. Švajčiarsko). Ústavný\nsúd Slovenskej republiky už viackrát judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé\nkonanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne\nobjasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu\nuvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a\njasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je\nplne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (k tomu pozri bližšie napr. rozhodnutie\nústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/03). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.\n1 ústavy nepatrí ani právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných\ndôkazov (k tomu pozri bližšie napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy\npreberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník\nkonania (k tomu pozri bližšie napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV.\nÚS 340/04).\nPreto rozdielny (odlišný) názor žalobcu na postup krajského súdu a žalovaného sám osebe nemôže\nzaložiť opodstatnenosť odvolania, a teda ani porušenie základného práva žalobcu na súdnu ochranu a\npráva na spravodlivé konanie pred krajským súdom ani pred správnymi orgánmi.\nPreskúmaním veci v odvolacom súdnom konaní dospel najvyšší súd k záveru, že krajský súd sa náležite\nvysporiadal s dôvodmi žaloby, pričom týmito dôvodmi a rozsahom žaloby je viazaný (§ 250h ods. 1\nOSP a 250j ods. 1 a ods. 2 OSP) a jeho rozhodnutie (rozsudok) nemožno považovať ani za zjavne\nneodôvodnené ani za arbitrárne, teda také, ktoré by malo za následok porušenie v odvolaní uvedených\npráv žalobcu.\nKeďže podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na podanie žaloby\nžalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, nerozhodol svojvoľne ani protizákonne a\nkeďže najvyšší súd nezistil dôvod na zmenu ani zrušenie napadnutého rozsudku považujúc aj jeho\nodôvodnenie za logické, jasné a zrozumiteľné a nezistil v tomto rozhodnutí žiadny rozpor so zákonom o\nPolicajnom zbore, Trestným zákonom ani trestným poriadkom, rozsudok krajského súdu podľa § 250ja\nods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.\nO náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1 OSP\nv spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi ich náhradu nepriznal,\npretože nebol v tomto konaní úspešný a žalovanému z dôvodu, že na ich náhradu nemá zákonný nárok.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.\nmája 2011).\nPoučenie:\n\nProti tomuto rozsudku\n\nn i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}