{"guid": "adb503ab-0be1-461e-8a1e-3a7de46d561f:f49ef42f-3c9e-48e9-98b8-b14d97025038", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:1011201239.1", "spisova_znacka": "2Sžo/61/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/61/2012 z 18. 12. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 18. decembra 2013, sp. zn. 2Sžo/61/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:1011201239.1", "identifikacne_cislo": "1011201239", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Zuzana Singerová", "datum_vydania": "2013-12-18", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1998/73/#paragraf-196", "nazov": "§ 196 zákona č. 73/1998 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1998/73/#paragraf-196", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/73-1998/paragraf-196"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1998/73#paragraf-196"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f49ef42f-3c9e-48e9-98b8-b14d97025038", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:1011201239.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1011201239.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1011201239.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Sžo/61/2012\n1011201239\n18. 12. 2013\nJUDr. Elena Kováčová\nECLI:SK:NSSR:2013:1011201239.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej\na členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej veci žalobcu : P.\nX., bytom B. XXX, X., zastúpeného advokátom JUDr. Štefanom Abelovským, so sídlom v Bratislave,\nŠoltésovej 2, proti žalovanému Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru v Košiciach, so sídlom\nKuzmányho 8, Košice, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. KRPZ-KEV0-245-004/2011 zo dňa 1. júna 2011, konajúc o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v\nKošiciach č. k. 6S/104/2011-58 zo dňa 20. septembra 2012, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/104/2011-58 zo dňa\n20. septembra 2012, p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm. d/ Občianskeho\nsúdneho poriadku zrušil rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného\nzboru v Košiciach č. ORPZ -KE-VO-171/2011 zo 17. marca 2011 a vec vrátil žalovanému na ďalšie\nkonanie; žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 827,32 € do 7 dní od\nprávoplatnosti rozsudku. Rozhodnutím žalovaného bolo odvolanie žalobcu zamietnuté a bolo potvrdené\nrozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach zo 17. marca 2011, ktorým bolo\nrozhodnuté, že žalobca - bývalý P.. P. X., naposledy služobne zaradený v stálej službe vo funkcii\ninšpektor - stála služba Obvodného oddelenia Policajného zboru Košice - Západ, odboru poriadkovej\npolície Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach skončil dňom 31. júla 2004 služobný pomer príslušníka\npolicajného zboru uvoľnením podľa § 196 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov\nPolicajného zboru Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej\nrepubliky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 73/1998 Z. z.“).\nKrajský súd uviedol, že k vydaniu preskúmavaného rozhodnutia žalovaného z 1. júna 2011 a rozhodnutia\nOkresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach zo 17. marca 2011, ktorými bolo rozhodnuté, že\nslužobný pomer žalobcu skončil dňom 31. júla 2004 uvoľnením podľa § 196 ods. 3 zákona č. 73/1998\nZ. z., predchádzalo súdne preskúmavacie konanie podľa druhej hlavy, piatej časti O.s.p., ktorého\npredmetom bolo preskúmanie rozhodnutia Ministerstva vnútra SR č. 2445 z 19. decembra 2008, ktorým\nbol žalobca podľa § 196 ods. 3 zákona o Policajnom zbore prepustený zo služobného pomeru príslušníka\npolicajného zboru z dôvodu, že netrval na ďalšom výkone štátnej služby a že jeho služobný pomer\nskončil uplynutím dvoch mesiacov nasledujúcich po dni pôvodného rozhodnutia o skončení služobného\npomeru. Išlo o konanie vedené na Krajskom súde v Bratislave pod č. k. 3S 28/2009-56 z 15. februára\n2011, v ktorom krajský súd rozsudkom rozhodol tak, že rozhodnutie Ministerstva vnútra SR č. 2445 zo\n\ndňa 19. decembra 2008 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Následne Najvyšší súd SR\nuznesením sp. zn. 2Sžo/192/2010 z 3. novembra 2010 zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp.\nzn. 3S 28/2009 zo 4. mája 2010 o zastavení konania podľa § 250 d/ ods. 3 O.s.p. a vec vrátil Krajskému\nsúdu v Bratislave na ďalšie konanie konštatujúc, že rozhodnutie Ministerstva vnútra SR č. 2445 z 19.\ndecembra 2008 (personálny rozkaz, ktorým bolo žalobcovi oznámené, že jeho služobný pomer skončil\ndňa 31. júla 2004) je rozhodnutím podliehajúcim súdnemu preskúmavaciemu konaniu podľa druhej hlavy\npiatej časti O.s.p.\nKrajský súd v Košiciach v dôvodoch napadnutého rozsudku poukázal na podrobné dôvody zrušujúceho\nuznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/192/2010 z 3. novembra 2010. Ďalej dôvodil tým,\nže v predmetnej právnej veci vyvodil jednoznačný právny záver o potrebe zrušenia rozhodnutí\nsprávnych orgánov oboch stupňov v zmysle § 250 j ods. 2 písm. d/ O.s.p., keďže rozhodnutie\nžalovaného z 1. júna 2011, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo 17. marca 2011 sú\nnepreskúmateľné z dôvodu nezrozumiteľnosti a nedostatku dôvodov rozhodnutia. Pokiaľ ide o právny\núkon uskutočnený žalobcom obsahom jeho podania z 15. marca 2011 (späťvzatie písomného podania\nžalobcu z 18. decembra 2008 uskutočneného jeho podaním z 15. marca 2011), tak Krajský súd v\nKošiciach konštatoval absenciu akýchkoľvek relevantných skutkových a právnych záverov v odôvodnení\nrozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov zo 17. marca 2011 a 1. júna 2011 v danej právnej\nproblematike. Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach v dôvodoch rozhodnutia zo 17. marca\n2011 na existenciu daného právneho úkonu žalobcu nereagovalo a žalovaný v rozhodnutí z 1. júna\n2011 na daný novovzniknutý procesnoprávny stav vyplývajúci z podania žalobcu z 15. marca 2011\nneuviedol žiadne kvalifikované skutkové a právne závery, ktoré by mohol súd vyhodnotiť z hľadiska\nich dôvodnosti a zákonnosti v preskúmavacom konaní, keďže v podaní z 15. marca 2011 žalobca\njasne a nespochybniteľne formuloval svoje rozhodnutie vziať späť svoje podanie z 18. decembra\n2008 a ďalej uviedol, že trvá na pokračovaní výkonu štátnej služby. Krajský súd tiež dôvodil, že v\npreskúmavanej veci absentujú akékoľvek nové a právne dôvody vzťahujúce sa na podanie žalobcu z\n15. marca 2011, čo bolo primárnym dôvodom pre zrušenie rozhodnutia žalovaného z 1. júna 2011 ako\naj rozhodnutia správneho orgánu 1. stupňa zo 17. marca 2011 a vrátenie veci žalovanému na ďalšie\nkonanie. Poukázal tiež na to, že správne orgány náležite nereagovali na pre nich záväzné právne závery\nvyplývajúce predovšetkým z obsahu uznesenia Najvyššieho súdu SR 2Sžo/192/2010 z 3. novembra\n2010 a tiež z rozsudku Krajského súdu v Bratislave 3S 28/2009 vzťahujúcich sa na podanie žalobcu\nz 18. decembra 2009 a to z hľadiska jeho obsahu, určitosti prejavu vôle, okolnosti, za ktorých bolo\nspísané a skutkových okolností, ktoré predchádzali jeho vyhotoveniu, najmä však na záver uvedený v\nodôvodnení uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/192/2010, podľa ktorého ,,navyše v danom\nprípade nebolo preukázané, či sa žalovaný a žalobca nedohodli na inom postupe podľa § 196 ods.\n3 zákona č. 73/1998 Z. z., resp., či žalobca nebol uvedený do omylu.“ Krajský súd poukázal tiež\nna obsah výpovede žalobcu na pojednávaní pred Krajským súdom v Košiciach dňa 20. septembra\n2012 a že tiež z obsahu listín - podaní žalobcu a prvostupňového správneho orgánu, ktoré boli\npredložené krajskému súdu na pojednávaní dňa 20. septembra 2012, vyvodil krajský súd záver o\nvysokej miere pravdepodobnosti, ak nie určitosti stavu ohľadom okolností spísania podania žalobcu z\n18. decembra 2008, možnosť existencie, ktorého priamo vyplýva z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.\nzn. 2Sžo/192/2010 z 3. novembra 2010, predovšetkým ohľadom možnosti uvedenia žalobcu do omylu\nv súvislosti s dátumom skončenia služobného pomeru. A tiež vzhľadom na obsah a závery právoplatne\nskončeného súdneho konania na Krajskom súde v Bratislave 3S 28/2009 bolo už povinnosťou správnych\norgánov v administratívnom konaní ozrejmiť podrobne všetky skutočnosti týkajúce sa podania žalobcu z\n18. decembra 2008 a skutkových okolností, ktoré nejasnému právnemu úkonu žalobcu z 18. decembra\n2008 predchádzali v období od doručenia rozhodnutia ministra vnútra SR z 12. decembra 2008 o zrušení\npôvodného rozhodnutia o skončení služobného pomeru - personálneho rozkazu ministra vnútra SR č.\n179/2004 z 27. mája 2004, keď išlo o rozhodnutie ministra vnútra SR, obsah, ktorého bol pre žalobcu\npozitívnym zavŕšením rozsiahleho administratívneho konania týkajúceho sa skončenia jeho služobného\npomeru pôvodným personálnym rozkazom ministra vnútra SR č. 179 z 21. mája 2004 a na neho právne\nnadväzujúcich súdnych preskúmavacích konaní (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sž/133/2004\nzo 7. apríla 2005, rozsudok Krajského súdu v Bratislave 2S 428/2005 z 11. apríla 2007). V závere\ndôvodov svojho rozsudku Krajský súd v Košiciach uviedol, že s prihliadnutím na všetky skutočnosti\nvyplývajúce z obsahu administratívneho spisu a súdneho spisu v preskúmavanej veci, nepovažuje\npodanie žalobcu z 18. decembra 2008, ku späťvzatiu, ktorého došlo podaním žalobcu z 15. marca 2011\nza právny úkon jednoznačného, nespochybniteľného obsahu, ktorý by bol právne spôsobilý vyvolať\nprávne účinky predpokladané v ustanovení § 196 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. s právnou domnienkou\n\nobsiahnutou v citovanom ustanovení o skončení služobného pomeru v lehote dvoch kalendárnych\nmesiacov plynúcich od 1. dňa mesiaca nasledujúceho po doručení pôvodného rozhodnutia o skončení\nslužobného pomeru. Popri nejasnosti a neurčitosti podania žalobcu z 18. decembra 2008 zistené\nskutočnosti navyše navodzujú záver súdu o absencii slobodnej vôle žalobcu v súvislosti s podaním z\n18. decembra 2008 skončiť služobný pomer spätne k 31. júlu 2004, zbavujúci sa dobrovoľne všetkých\npreň pozitívnych záverov predchádzajúcich administratívnych a súdnych konaní, pričom tiež krajský súd\nhodnotí výpoveď žalobcu pred súdom dňa 20. septembra 2012 za vierohodnú a logickú, skutkovo a\nprávne korešpondujúcu s listinnými dôkazmi.\nProti rozsudku Krajského súdu v Košiciach podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný a\nžiadal, aby v odvolacom konaní Najvyšší súd SR napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil, žalobcovi\nnepriznal náhradu trov konania a konanie vo veci zastavil. Uviedol, že postupoval v súlade s právnym\nnázorom vyjadreným v rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. 3S 28/2009, v zmysle ktorého bolo\npovinnosťou správnych orgánov preskúmať všetky skutočnosti a náležitosti, ktoré predchádzali vydaniu\npersonálneho rozkazu č. 2445 z 19. decembra 2008 a nebolo teda povinnosťou žalovaného posudzovať\nnovovzniknutý procesnoprávny stav, ale procesnoprávny stav v čase pred vydaním personálneho\nrozkazu č. 2445 z 19. decembra 2008. Čo sa týka podania žalobcu z 15. marca 2011, ktorým mal vziať\nspäť svoje podanie z 18. decembra 2008, tak žalovaný uviedol, že krajský súd sa v tejto časti absolútne\nnezaoberal znením odvolania žalobcu, ktoré podal proti prvostupňovému rozhodnutiu a námietky v\nňom uvedené, ktoré boli predmetom posudzovania v rámci odvolacieho konania. Námietku ohľadne\npodania (späťvzatia oznámenia o netrvaní služobného pomeru) žalobca uviedol v závere odvolania.\nKrajský súd sa obmedzil na posudzovanie obsahu podania a nie obsahu námietky vznesenej žalobcom\nv rámci podaného odvolania. Žalovaný konštatuje, že neexistuje dôvod pre zrušenie rozhodnutia\nžalovaného z 1. júna 2011, ako aj rozhodnutia správneho orgánu 1. stupňa zo 17. marca 2011,\nkeďže krajský súd považuje absenciu skutkových a právnych dôvodov vzťahujúcich sa na podanie\nžalobcu z 15. marca 2011 za primárny dôvod jeho rozhodnutia. Konštatovanie Krajského súdu v\nKošiciach v súvislosti s poukazom na záver uvedený v odôvodnení uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.\nzn. 2Sžo/192/2010, nemá svoje opodstatnenie, nakoľko v rámci rozhodnutia prvostupňového orgánu\nboli ozrejmené okolnosti podania žalobcu z 18. decembra 2008, pričom predmetom preukazovania,\nže v súvislosti s dátumom skončenia služobného pomeru, ,,nebolo dohodnuté inak“, bolo vyjadrené\nznením ,,...Jednoznačne a zrozumiteľne prejavil vôľu, že netrvá na ďalšom výkone služby na základe\ndohody. K termínu skončenia jeho služobného pomeru nič neuviedol“. V tejto súvislosti žalovaný\nuviedol, že predmetom dohody policajta a nadriadeného podľa § 196 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. je\nobdobne, ako podľa § 191 ods. 1 uvedeného zákona dátum skončenia služobného pomeru. Žalovaný\ntiež poukázal na výpoveď žalobcu, v ktorej ani on sám neuvádza, že k dohode došlo. Jeho presvedčenie\no skončení služobného pomeru (18. alebo 19. decembra 2008) nebolo ničím podložené. Žalovaný v\ntejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/10/2012, z ktorého vyplýva, že\nnevyhnutným predpokladom dohody o inom termíne skončenia služobného pomeru je akceptácia návrhu\nnadriadeným, čo je potrebné preukázať, čo v tomto konaní žalobcom preukázané nebolo. Žalovaný sa\npodrobne zaoberal podaním žalobcu o znovuprijatie, pričom objasnil, čo je s týmto inštitútom spojené\na taktiež preskúmal podanie žalobcu, v ktorom sa vyjadril, že na ďalšom výkone služby netrvá. Pokiaľ\nkrajský súd vyvodil záver o vysokej miere pravdepodobnosti, ak nie určitosti stavu ohľadom okolností\nspísania podania žalobcu z 18. decembra 2008, predovšetkým ohľadom možnosti jeho uvedenia do\nomylu v súvislosti s dátumom skončenia služobného pomeru. Žalovaný namietal, že krajský súd pri\nrozhodovaní vychádzal prevažne zo žalobcom predložených listín a žalobcovej výpovede, pričom nevzal\ndo úvahy písomné vyjadrenie č. ORP-58-1/VO-2009 spracované P.. U.. Z. M., ktorý bol v tom čase\nriaditeľom odboru poriadkovej polície OR PZ v Košiciach a vyjadrenie\nč. ORP-58-1/VO-2009\nspracované P.. U.. R. B., zástupcom riaditeľa OR PZ v Košiciach k predmetnému podaniu žalobcu\na súvisiacim okolnostiam, ktoré sú obsahom administratívneho spisu a boli žalovaným riadne a včas\npredložené. V týchto vyjadreniach je okrem iného uvedené aj to, že žalobcovi bolo vzhľadom na to, že\npredložil žiadosť o znovuprijatie do služobného pomeru vysvetlené, že túto žiadosť podávať nemusí,\nnakoľko podľa § 196 zákona o Policajnom zbore, ak sa rozhodnutie o skončení služobného pomeru\nzruší, tak na služobnom pomere môže trvať alebo netrvať. Zároveň mu bolo oznámené, že keďže bol dňa\n20. septembra 2005 právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin zneužívania právomoci verejného\nčiniteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, v prípade trvania na služobnom pomere bude\nna neho spracované služobné hodnotenie nakoľko nespĺňa podmienku bezúhonnosti uvedenú v § 14\nods. 1 písm. a/ zákona o Policajnom zbore (za bezúhonného sa na účely tohto zákona nepovažuje\nobčan, ktorý bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin alebo bol právoplatne odsúdený na\n\nnepodmienečný trest odňatia slobody). Následne na to sa žalobca odišiel poradiť so svojim právnikom\na následne predložil žiadosť, že na ďalšom výkone štátnej služby netrvá. Z vyjadrení tiež vyplýva, že\nžalobcovi boli na jeho žiadosť tieto skutočnosti vysvetlené aj u riaditeľky personálneho a mzdového\nodboru Krajského riaditeľstva PZ v Košiciach. Žalovaný ďalej ku konštatovaniu krajského súdu o právnej\nnespôsobilosti podania žalobcu z 18. decembra 2008 o netrvaní na ďalšom výkone služby vyvolať\nprávne účinky predpokladané v § 196 zákona o Policajnom zbore namieta, že žalobca svojim podaním\nz 15. marca 2011, ktorým berie späť prejav vôle o netrvaní na ďalšom výkone služby z 18. decembra\n2008, sám potvrdil relevantnosť tohto svojho vyjadrenia a to, že slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne\nprejavil svoju vôľu o nezotrvaní na ďalšom výkone služby. Ak by bol žalobca presvedčený o neplatnosti,\nresp. neurčitosti svojho vyjadrenia z 18. decembra 2008 o netrvaní na ďalšom výkone služby, nebral by\npredsa takéto vyjadrenie späť. Na základe uvedeného možno konštatovať, že prejavená vôľa žalobcu\nodôvodňovala zo strany nadriadeného postup podľa § 196 ods. 3 zákona o Policajnom zbore. Žalovaný\nv nadväznosti na tieto skutočnosti namietal aj konštatovaný záver krajského súdu ,,o absencii slobodnej\nvôle žalobcu v súvislosti s podaním z 18. decembra 2008 skončiť služobný pomer spätne k 31. júlu\n2004“, Pretože v rámci dokazovania sa nepreukázalo pôsobenie na slobodnú vôľu žalobcu a preto\npodľa neho súdom vyvodený záver je v tomto neopodstatnený. Žalovaný ďalej v súvislosti s vykonaným\ndokazovaním namietal, že Krajský súd v Košiciach sa vo svojich záveroch opieral výlučne o dôkazy\n(listinný materiál ) predložené žalobcom, čo možno dokumentovať i tým, že v rozsudku cituje výpoveď\nžalobcu z pojednávania z 20. septembra 2012, ktorou poukazuje na vyvodenie svojich záverov, avšak na\ndruhej strane dôkazy, resp. listinný materiál predložený žalovaným spomína krajský súd iba okrajovo a\nvo všeobecnom vyjadrení. Uvedená výpoveď žalobcu však nebola konfrontovaná so žiadnym dôkazom\nžalovaného.\nŽalobca sa v krátkosti písomne ku odvolaniu žalovaného vyjadril a poukázal na dôvody rozhodnutia\nprvostupňového súdu, ako aj na jeho odôvodnenie a že je toho názoru, že napadnutý rozsudok Krajského\nsúdu v Košiciach je vecne správny a dôvodný a preto žiadal, aby Najvyšší súd SR v odvolacom konaní\nnapadnuté rozhodnutie ako súladné so zákonom potvrdil.\nNajvyšší súd, ako súd odvolací, preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu\npredchádzalo v medziach podaného odvolania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je\ndôvodné, v predmetnej veci bol dostatočne zistený skutkový stav veci a vec bola posúdená vecne\nsprávne. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 OSP,\nkeď verejné vyhlásenie rozhodnutia vopred oznámil v súlade s § 156 ods. 3 OSP.\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\npostupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia, alebo zrušujú práva, alebo\npovinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené\nzáujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).\nV správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická\nosoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada,\naby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).\nOdvolací súd nezistil procesné vady, ktoré by samy o sebe boli dôvodom pre zrušenie rozhodnutia\nKrajského súdu v Košiciach. Rozsudok krajského súdu sa podrobne zaoberá skutkovými zisteniami\nsprávnych orgánov, námietkami žalobcu, ako aj vyjadreniami správnych orgánov na tieto námietky.\nOdvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi prvostupňového rozsudku, ktoré\nzodpovedajú obsahu spisu a tieto dôvody si odvolací súd osvojuje ako svoje vlastné.\nNajvyšší súd prvostupňový rozsudok podľa § 219 OSP ako vecne správny potvrdil a súčasne odkazuje\nna jeho podrobné dôvody vo vzťahu ku všetkým dôvodom podaného odvolania, ktoré sú totožné\ns dôvodmi samotnej žaloby a s ktorými sa krajský súd náležite po stránke skutkovej a aj právnej\nvysporiadal a odvolací súd nevidí dôvod na zopakovanie vecne správnych dôvodov rozsudku krajského\nsúdu.\nPodľa § 219 ods. 2 OSP odvolací súd len dopĺňa dôvody prvostupňového rozsudku nasledovne:\n\nMožno sa stotožniť s právnym názorom krajského súdu, že žaloba žalobcu bola dôvodná, nakoľko\nsprávne orgány sa v rámci príslušných správnych konaní riadne nevysporiadali so všetkými námietkami\nžalobcu. Vzhľadom na vyššie uvedené a v spojení s citovanými ustanoveniami zákonov Najvyšší súd SR\npo preskúmaní napadnutých rozhodnutí správnych orgánov dospel k záveru, že námietky žalovaného\nuplatnenené v odvolaní nie sú dôvodné a preto rozhodol podľa § 219 OSP v spojení s § 250ja ods. 3\ndruhá veta OSP tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.\nAko vyplýva z obsahu podaného odvolania proti rozsudku krajského súdu, namietal žalovaný v podstate\nnepreskúmateľnosť, nezrozumiteľnosť a protiústavnosť rozhodnutia krajského súdu nesúhlasiac s jeho\ndôvodmi, poukazujúc na viaceré skutočnosti, že rozhodnutie krajského súdu je neopodstatnené, ktoré\ntreba v ďalšom konaní zrušiť.\nPodľa § 157 ods. 2 OSP (v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) v odôvodnení rozsudku súd\nuvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca\n(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje\nza preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,\nprečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie\nrozsudku bolo presvedčivé.\nCitované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods.\n1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie súdu musí\nobsahovať dôvody, na základe ktorých je založené.\nSúčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je teda aj\nprávo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva\nodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s\nuplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky\notázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých\ndetailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie,\nktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (k tomu\npozri bližšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03, či\nsp. zn. III. ÚS 60/04 - www.concourt.sk). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky\nsúd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa\naj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na\nkaždý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť\nrozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z\n29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva, ale zároveň tiež pripomína, že právo\nna spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v\nsúdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho\nrozhodnutia považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro\nBalani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). Aj podľa judikatúry\nústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a\nprávny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na\nspravodlivé súdne konanie (k tomu pozri bližšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo\nveciach sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. IV. ÚS 112/05, sp. zn. I. ÚS 380/08, sp. zn. III. ÚS 172/2010, či\nsp. zn. II. ÚS 537/2010- www.concourt.sk).\nVychádzajúc z uvedeného aj v napadnutom rozsudku Krajského súdu v Košiciach je nesporne obsah\npráva na súdnu ochranu náležitým spôsobom podľa názoru odvolacieho súdu, vyjadrený v dôvodoch\njeho rozhodnutia a preto nebol dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku ako sa to mylne domnieva\nžalovaný.\nOdvolací súd vzhľadom na obsah odvolania žalovaného a dôvody, pre ktoré napáda rozsudok Krajského\nsúdu v Košiciach taktiež nevylučuje ani tú skutočnosť s poukazom na konštatáciu žalovaného,\nkeďže ,,žalobca bol právoplatne odsúdený v trestnom konaní pre trestný čin zneužitia právomoci\nverejného činiteľa a preto nemôže byť považovaný za bezúhonného pre účely zákona č. 73/1998 Z. z.“,\nže vo veci by žalovaný po riadnom ustálení skutkového stavu postupoval i iným zákonu zodpovedajúcim\n\nspôsobom v zmysle zákona o Policajnom zbore, ako to žalovaný uvádza v dôvodoch svojho odvolania\n(v prípade trvania žalobcu na služobnom pomere bude na žalobcu spracované služobné hodnotenie\nnakoľko nespĺňa podmienku bezúhonnosti).\nAk by sa správne orgány vzhľadom na uvedené a na možný novo ustálený skutkový stav odchýlili od\nprávneho názoru Krajského súdu v Košiciach, tak je potrebné, aby sa v novom správnom rozhodnutí\ndôsledne tiež zaoberali i všetkými skutočnosťami, na ktoré poukazuje Krajský súd v Košiciach v\ndôvodoch svojho rozsudku a tieto skutočnosti a dôkazy bude potrebné transparentným spôsobom\nvyhodnotiť v dôvodoch novo vydaného správneho rozhodnutia.\nO náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c\nods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP. Úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní prakticky trovy\nodvolacieho konania nevznikli žiadne a keďže žalovanému v tomto druhu súdneho konania náhrada trov\nzo zákona neprislúcha, potom odvolací súd účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}