{"guid": "89e37fdd-fb39-4ec5-98df-33cc0dec9bae:580a8914-b6f9-46ff-b810-496d9dada02f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:1011200981.1", "spisova_znacka": "5Sžf/81/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/81/2012 z 17. 12. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 17. decembra 2013, sp. zn. 5Sžf/81/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:1011200981.1", "identifikacne_cislo": "1011200981", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Baricová", "datum_vydania": "2013-12-17", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/511", "nazov": "zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-51", "nazov": "§ 51 zákona č. 511/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-51", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992/paragraf-51"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/511#paragraf-51"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/580a8914-b6f9-46ff-b810-496d9dada02f", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:1011200981.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1011200981.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1011200981.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Sžf/81/2012\n1011200981\n17. 12. 2013\nJUDr. Jana Baricová\nECLI:SK:NSSR:2013:1011200981.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a\nčlenov senátu JUDr. Milana Moravu a JUDr. Jarmily Urbancovej, v právnej veci žalobcu O. bytom S., IČO:\nXXXXXXXX, zastúpeného JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, so sídlom Štúrova 20, v Košiciach,\nproti žalovanému Ministerstvu financií Slovenskej republiky, so sídlom Štefanovičova 5, Bratislava, o\npreskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. MF/10117/2011-71, zo 07. marca 2011,\no odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 1S/96/2011-96 z 13. septembra\n2012, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu Bratislave, č. k. 1S/96/2011-96\nz 13. septembra 2012 z m e ň u j e tak, že žalobu z a m i e t a .\nÚčastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej ak „krajský súd“) zrušil podľa § 250j ods. 2\npísm. a/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) rozhodnutie žalovaného č. MF/10117/2011-71\nzo 07. marca 2011, v spojení s rozhodnutím býv. Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č.\nI/223/12626-126491/2010/992517-r z 13. decembra 2010 a vec vrátil žalovanému na nové konanie.\nŽalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania 380,18 eura.\nZ odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že vychádzal z dôvodov žaloby, v ktorej žalobca\nuviedol, že rozhodnutiu predchádzala daňová kontrola zo strany Daňového úradu Košice V. týkajúca\nsa dane z pridanej hodnoty, ktorú vykonali zamestnankyne Daňového úradu Prešov I., čo žalobca\nnamietal a domáhal sa vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky. Namietal tiež, že daňová kontrola je vykonávaná po lehote, ktorú zákona č 511/1992 Zb.\no správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v účinného do 31.\ndecembra 2011 (ďalej len „zákon o správe daní“ alebo „zákon č. 511/1992 Zb.“), pre výkon daňovej\nkontroly stanovuje. Podľa názoru žalobcu postupom daňového úradu došlo k porušeniu ustanovenia §\n3 a § 24 zákona o správe daní týkajúcich sa miestnej príslušnosti, a tým bolo porušené právo žalobcu\nna právnu ochranu. Poukázal ďalej na to, že o jednej takejto námietke bolo rozhodnuté rozhodnutím\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 3Sžf/9/2007 tak, že rozhodnutie\nDaňového úradu Košice V. bolo zrušené. Na základe kontroly vydal žalovaný 13 platobných výmerov,\nktorými určil rozdiel dane z pridanej hodnoty. Na základe opravných prostriedkov bolo 8 zrušených a\nďalších 5 zrušených nebolo. Žalobca podal návrh na obnovu konania po doručení nálezu Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) sp. zn. ÚS 118/08. Niektoré platobné výmery boli\nzrušené, pričom z nich sa stalo právoplatnými. Jeden z nich je predmetom žaloby. Žalobca poukázal\nna nález Ústavného súdu, z ktorého vyplýva, že daňová kontrola vykonaná pracovníčkami Daňového\n\núradu Prešov I. nebola zákonná. Žalovaný však tvrdil, že platobné výmery neboli vydané na základe\ntejto daňovej kontroly.\nKrajský súd sa oboznámil aj s rozsiahlym vyjadrením žalovaného, ktorý v prvom rade namietal\nnedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, pretože účastníkom daňového konania bol O., S., IČO:\nXXXXXXXX, DIČ: XXXXXXXXXX a žalobu podala fyzická osoba O.. Namietal tiež, že daňový subjekt v\nrámci daňovej kontroly nespolupracoval, preto nemôže tvrdiť, že kontrolná skupina zasiahla do jeho práv\ntým, že sa oboznámila s účtovnými dokladmi napriek tomu, že nebola miestne príslušná. Daňový subjekt\nnepredložil doklady, preto správca dane prešiel do procesu určenia dane podľa pomôcok a postupoval\npodľa § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.. Na tento proces sa nevzťahujú lehoty podľa § 30a ods. 7\ncitovaného zákona a neaplikujú sa ustanovenie § 15 ods. 5 a 6 citovaného zákona.\nKrajský súd preskúmajúc zákonnosť rozhodnutia vydaného Ministerstvom financií Slovenskej\nrepubliky č. MF/10117/2011-71 zo 07. marca 2011, ktorým bolo potvrdené odvolaním napadnuté\nrozhodnutie býv. Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/223/12626-126491/2010/992517r z 13. decembra 2010, ktorým bola zamietnutá žiadosť daňového subjektu o povolenie obnovy\nkonania ukončeného právoplatným rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č.\nI/223/3970-77380/2007/991545-r zo dňa 12. októbra 2007. ktorým Daňové riaditeľstvo Slovenskej\nrepubliky zamietlo dôvodnosť odvolania proti platobnému výmeru, ktorým bol žalobcovi určený rozdiel\ndane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2001 v sume 74.734,- Sk z administratívneho\nspisu zistil, že daňový subjekt podal návrh na obnovu konania ukončeného právoplatným rozhodnutím\nDaňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/223/3970-77380/2007/991545-r zo dňa 12. októbra\n2007. Podľa názoru daňového riaditeľstva neboli splnené dôvody na obnovu konania podľa § 51\nods. 1 písm. a/ a d/ zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt ako nové skutočnosti uvádzal nález\nÚstavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. II. ÚS 118/08-61 zo dňa 10. decembra 2009,\nktorý mal vplyv na vydanie 13 platobných výmerov a z ktorého vyplýva, že zamestnanci správcu\ndane - Daňového úradu Košice V. nemohli rozhodovať, pretože riaditeľ Daňového úradu Košice V.\nnerozhodol o námietke zaujatosti rozhodnutím podľa § 24 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb.. Ako dôvod\nna obnovu konania uviedol, že daňové kontroly neboli vykonané miestne príslušnými zamestnancami\nsprávcu dane. Z administratívneho spisu vyplýva, že daňová kontrola na dani z pridanej hodnoty za\nzdaňovacie obdobie február - december 2001, január 2002 a december 2000 bola začatá doručením\noznámenia o výkone kontroly. Výkonom boli poverení pracovníci Daňového úradu Prešov I. Žalobca\npodal proti zamestnancom Daňového úradu Košice V. námietky. Podľa obsahu išlo o námietku proti\npostupu riaditeľa Daňového úradu Košice V. pre vydanie poverenia na výkon daňových kontrol pre\nzamestnancov Daňového úradu Prešov I. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušenie čl. 13 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 3Sžf/34/2008, ktorú ústavný súd\nuznesením z 09. júla 2008, č. k. IV. ÚS 240/09-33 odmietol ako nedôvodnú.\nKrajský súd citujúc ustanovenia § 51 zákona č. 511/1992 Zb., ktorý upravuje podmienky pre povolenie\nobnovy konania a podľa ktorého je potrebné označiť nové skutočnosti, ktoré účastník konania nemohol\nuplatniť bez svojho zavinenia, za takéto dôkazy považoval žalobcom označený nález Ústavného súdu\nSlovenskej republiky vo veci sp. zn. ÚS 118/08 pre porušenie základných práv na súdnu ochranu a\nspravodlivé súdne konanie v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn.\n3Sžo-KS 43/2006, v ktorom ústavný súd konštatoval, že v danom prípade bol postup správneho orgánu\nv rozpore s ustanovenia § 3 a § 24 zákona o správe daní a poplatkov, čo znamená porušenie práva\nsťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu. V preskúmavanej veci teda ústavný súd dospel k záveru,\nže rozhodnutie vo veci samej bolo výsledkom konania, ktorému predchádzala nezákonná kontrola z\ndôvodu nesprávneho zloženia kontrolnej skupiny. Krajský súd konštatoval, že právny názor vyjadrený\nv náleze ústavného súdu treba rešpektovať, a preto rozhodnutie správneho orgánu zrušil a vec vrátil\nsprávnemu orgánu na nové konanie podľa § 250j ods. 2 písm. a/ OSP.\nK námietke žalovaného ohľadom nedostatku aktívnej procesnej legitimácie žalobcu krajský súd zaujal\nstanovisko, že z žaloby je dostatočne zrejmé, že ide o totožný subjekt, ktorý bol účastníkom daňového\nkonania, a preto túto námietku považoval za irelevantnú.\nO trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že v konaní neúspešný žalovaný je povinný\nuhradiť žalobcovi trova konania - súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia za 2 úkony právnej pomoci\na 2 x paušál.\n\nProti tomuto rozsudku sa odvolal žalovaný podaním zo dňa 29. októbra 2012 a namietal nesprávne\nprávne posúdenie veci. Predmetom sporu v rámci obnovy konania bolo posúdenie otázky, či bolo možné\nu žalobcu vykonať daňovú kontrolu zamestnancami iného daňového úradu, než ktorý je jeho správcom\ndane. Krajský súd vychádzal z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. II. ÚS 118/08-61\nz 10. decembra 2009, podľa ktorého postupom riaditeľa daňového úradu došlo k obídeniu § 3 a §\n24 zákona o správe daní týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia zamestnancov\nsprávcu dane z daňového konania. Ústavný súd ako aj krajský súd vychádzali z predpokladu, že žalobca\npodal námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom Daňového úradu Košice, a že daňové kontroly u\nžalobcu boli vykonané. Žalobca však takúto námietku zaujatosti nepodal, preto riaditeľ daňového úradu\no nej nemohol rozhodnúť. Žalobca po 25. máji 2005 podal námietku zaujatosti proti zamestnancom\npovereným vykonaním kontroly a riaditeľovi. O nich bolo rozhodnuté zákonným spôsobom. Riaditeľ\ndaňového úradu požiadal Daňové riaditeľstvo SR, aby vykonaním kontrol u žalobcu boli poverení\nzamestnanci organizačne začlenení na iný daňový úrad. Tento postup najvyšší súd neposúdil ako\nnezákonný. Vyplýva to z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/101/2010, z 26.\noktóbra 2010, podľa ktorého keď právnu subjektivitu má iba Daňové riaditeľstvo SR je oprávnené konať v\nštátnozamestnaneckých a pracovnoprávnych vzťahoch aj keď jednotliví zamestnanci vykonávajú svoju\nprácu na daňových úradoch. Vychádzajúc z uvedeného právneho názoru vykonaním daňových kontrol\nmôže byť poverený aj zamestnanec iného daňového úradu.\nRovnako nesprávny je podľa žalovaného i záver krajského súdu o tom, že bola vykonaná daňová\nkontrola. Realizácia daňovej kontroly si vyžaduje poskytnutie súčinnosti kontrolovaného daňového\nsubjektu, predloženie daňových a účtovných dokladov. Žalobca nepredložil žiadne doklady a do\nzápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 11. júla 2006 uviedol, že žiadne doklady nepredloží.\nPreto možno konštatovať, že kontrola fakticky nebola vykonávaná. Neposkytnutie dokladov je vždy\nvyhodnotené ako neposkytnutie súčinnosti, čo má za následok určenie dane podľa pomôcok.\nMinisterstvo financií rozhodovalo v druhom stupni o povolení mimoriadneho opravného prostriedku,\npričom právoplatne rozhodlo o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania. Aj v daňovom konaní\nplatí, že o právoplatne rozhodnutej veci nemožno rozhodovať znova. Výnimku tvoria mimoriadne\nopravné prostriedky, ktorými sa dosahuje náprava právoplatných rozhodnutí. Dôvodom pre takýto postup\nje však existencia závažných skutočností, ktoré spochybňujú správnosť a spravodlivosť rozhodnutia.\nSkúma sa teda či existuje nový dôkaz a možnosť jeho vplyvu na výsledok konania..\nNavrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 1S/96/2011\nzo dňa 13. septembra 2012 zmenil a žalobu zamietol.\nŽalobca sa k odvolaniu nevyjadril.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 212 ods. 1 OSP)\npreskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov\nuvedených v odvolaní žalovaného (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 212 ods. 1 OSP) bez\nnariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia\nrozsudku boli oznámené najmenej päť dní pred jeho vyhlásením na úradnej tabuli súdu a na webovej\nstránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk/> a dospel k záveru,\nže odvolanie žalovaného je dôvodné a že krajský súd, ak zrušil rozhodnutie žalovaného, vec nesprávne\nprávne posúdil. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 22. augusta 2012 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v\nspojení s § 212 ods. 1 OSP).\nPodľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika je zvrchovaný,\ndemokratický a právny štát.\nPodľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\npostupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo\npovinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené\nzáujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).\n\nPri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania\nnapadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP).\nV správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, ktorých fyzická alebo právnická\nosoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada,\naby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).\nPodstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, u ktorých sa rozhodovalo\nv správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť\nrozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu\na vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude\núčastníkom konania s rovnakými právami ako ten o koho práva v konaní ide.\nPredmetom prieskumu v tomto súdnom konaní je napadnuté rozhodnutie vydaného Ministerstvom\nfinancií Slovenskej republiky dňa 07. marca 2011, ktorým bolo potvrdené vyššie označené rozhodnutie\nbýv. Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 13. decembra 2010, ktorým bola zamietnutá\nžiadosť daňového subjektu (žalobcu) o povolenie obnovy konania rozhodnutia Daňového riaditeľstva\nSlovenskej republiky č. I/223/3970-77380/2007/991545- r z 12. októbra 2007. Žalobca ako nové\nskutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní\nbez zavinenia účastníka konania uvádza nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. II. ÚS\n118/08-61 z 10. decembra 2009.\nŽalobca odvolávajúc sa na obsah vyššie uvedeného nálezu ústavného súdu vidí porušenie zákona pri\nobídení ustanovení § 3 a § 24 zákona o správe daní pri kreovaní kontrolnej skupiny zameranej na\npreradenie alebo zistenie daňovej povinnosti žalobcu na DPH za príslušné zdaňovacie obdobie, čo v\nkonečnom dôsledku spôsobuje nezákonnosť začatej daňovej kontroly a absenciu podmienok na určenie\npredmetnej dane podľa pomôcok. Žalobca poukázal na skutočnosť, že po uplynutí zákonnej lehoty\nna vykonanie daňovej kontroly, nebol povinným zamestnancom správcu dane poskytovať súčinnosť a\npredkladať doklady potrebné k zisteniu daňovej povinnosti na DPH. Žalobca ako rozhodujúcu skutočnosť\npre posúdenie dôvodnosti návrhu na obnovu konania považuje vyššie označeným nález Ústavného súdu\nSlovenskej republiky za rozhodnutie, ktoré môže mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia vydaného\nv konaní obnovy, ktorého sa domáha.\nNaopak, žalovaný nevidel povinnosť bezvýhradného aplikovania právneho záveru obsiahnutého v\nnáleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 z dôvodu\nneexistencie skutkových predpokladov (v prejednávanej veci), z ktorých uvedený právny záver\nvychádza.\nPodľa § 51 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom v čase vydania rozhodnutia, konanie ukončené\nprávoplatným rozhodnutím okrem rozhodnutia, ktorým sa rozhodnutie zmenilo mimo odvolacieho\nkonania (§ 55 ods. 3) a rozhodnutie o námietke (§ 50 ods. 3) sa obnovy na žiadosť účastníka konania\nalebo z úradnej moci, ak:\na) vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a\nnemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania,\nb) rozhodnutie bolo vydané na základe dôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, alebo rozhodnutie sa\ndosiahlo trestným činom,\nc) rozhodnutie záviselo od posúdenia predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgán rozhodol inak.\nPodľa odseku 2 citovaného ustanovenia, žiadosť o obnovu konania sa podáva u správcu dane, ktorý\nvo veci rozhodol v 1. stupni.\n\nPodľa § 51 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom v čase vydania rozhodnutia, v žiadosti obnovu\nkonania musí byť uvedený dôvod žiadosti podľa odseku 1, dôkazy preukazujúce odôvodnenosť žiadosti\na dodržanie lehôt podľa odseku 3.\nŽiadosť musí byť podaná do 6 mesiacov odo dňa, kedy sa žiadateľ preukázateľne dozvedel o dôvodoch\nobnovy, najneskôr však do troch rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktorého sa obnova konania\ntýka. Tieto lehoty nemožno predĺžiť ani odpustiť zmeškanie (§ 51 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.).\nJednou zo záruk právnej stability vzťahov založených správnym rozhodnutím je záväznosť a\nnezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia. Zákon tu má na zreteli nielen takzvanú formálnu\nprávoplatnosť, ale aj materiálnu právoplatnosť. Výnimku tvoria prípady označované ako mimoriadne\nprostriedky, medzi ktoré patrí aj obnova konania, ktorými sa dosahuje náprava právoplatných správnych\nrozhodnutí. Dôvodom pre takýto postup je existencia závažných skutočností, ktoré spochybňujú\nsprávnosť a spravodlivosť rozhodnutia. Spravidla pôjde o nedostatočné zistenie skutkového stavu alebo\nporušenie takých procesných podmienok, ktoré vyvolávajú pochybnosti o objektivite správneho konania.\nObnova konania ako mimoriadny opravný prostriedok je inštitút, úlohou ktorého je odstrániť nedostatky\nv zistení skutkového stavu veci, alebo nedodržaní niektorých procesných podmienok. Inštitút obnovy\nkonania, táto umožňuje prekonať prekážku rei iudicate.\nNa to, aby bolo možné vyhovieť návrhu na obnovu konania, sa vyžaduje existencia aspoň jedného\nz taxatívne stanovených dôvodov na obnovu konania. V rámci obnovy konania nie sú prípustné iné\ndôvody, a preto, ak by boli uplatnené takéto dôvody, správny orgán by musel takýto návrh zamietnuť.\nNovými skutočnosťami alebo dôkazmi sa rozumejú také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré účastník v\npôvodnom konaní nemohol uplatniť vôbec, pretože ich v tom čase nepoznal, alebo ich bez vlastnej viny\nnemohol uplatniť, zároveň treba zdôrazniť podstatnú okolnosť, že novými skutočnosťami sú len také\nskutočnosti, ktoré nastali do vydania pôvodného rozhodnutia správneho orgánu, pretože len na tieto\nokolnosti mohol správny orgán prihliadať. Ďalšou podmienkou na obnovu konania je, že nové skutočnosti\na dôkazy mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie. Túto okolnosť musí vždy posúdiť správny orgán\npodľa konkrétnych okolností prípadu.\nZ tohto pohľadu výkladu obnovy konania ako právneho inštitútu, dospel najvyšší súd k záveru, že nález\nústavného súdu, ktorý rieši porovnateľný právny prípad v inom konaní nemôže byť novou skutočnosťou\nzakladajúcou zákonný dôvod obnovy konania, nakoľko skutočnosť, že ústavný súd posúdil právnu\notázku, ktorú odvolací súd posúdil v inej veci inak, nespĺňa zákonné podmienky prípustnosti obnovy\nkonania, ktorou sú existencia tejto skutočnosti v čase vydania napadnutého rozhodnutia správneho\norgánu a priamy právny dopad, ktorý by ako doteraz nepoužitá skutková okolnosť, alebo dôkaz, mohla\nmať podstatný vplyv na rozhodnutie.\nNemožno tiež opomenúť, že v obdobných veciach Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil právny\nnázor, v ktorom sa nestotožnil s námietkami žalobcu o tom, že správca dane nemohol podať návrh na\ndelegáciu podľa § 4 zákona o správe daní a poplatkov (napr. vo veciach sp. zn. I. ÚS 192/08, sp. zn III. ÚS\n386/08, sp. zn II. ÚS 137/2010-28, či sp. zn. II. ÚS 159/2011). V týchto veciach ústavný súd právny názor\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k zákonnosti postupu riaditeľa miestne príslušného\ndaňového úradu pri poverení daňových kontrolórov na výkon daňovej kontroly, ako zamestnancov\ndaňovej správy zaradených pre výkon štátnej služby na úseku správy daní u iného správcu dane, po\npredchádzajúcom súhlase býv. Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, ako spoločne nadriadenému\norgánu a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v jeho pôsobnosti, považoval za ústavne\nakceptovateľný, nemajúci znaky výkladovej svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti.\nV tomto ohľade a s prihliadnutím na osobitné okolnosti konkrétneho prípadu, možno považovať\njudikovanie právneho názoru vyplývajúceho z nálezu Ústavného súdu, č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10.\n\ndecembra 2009 za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, s poukazom na vyššie uvedené, zmenil pre nesprávne právne\nposúdenie veci rozsudok Krajského súdu postupom podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 vety druhej OSP\na § 220 OSP a žalobu ako nedôvodnú zamietol.\nO trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1\nveta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania\nnepriznal, žalovaným ani účastníkom konania náhrada trov konania neprináleží zo zákona.\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nveta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom\nod 01. mája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}