{"guid": "50c05ae4-e17b-4f6d-8f9c-83198a736b15:5f89f496-40c1-4581-a06a-62c61ef63907", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:1011200687.1", "spisova_znacka": "6Sžf/38/2012", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/38/2012 z 19. 6. 2013", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19. júna 2013, sp. zn. 6Sžf/38/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:1011200687.1", "identifikacne_cislo": "1011200687", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Hargaš", "sudca_id": 17, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jozef-hargas-17", "datum_vydania": "2013-06-19", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušené", "Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-f", "nazov": "§ 221 ods. 1 písm. f) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-f", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-221"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-221"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/5f89f496-40c1-4581-a06a-62c61ef63907", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:1011200687.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1011200687.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1011200687.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sžf/38/2012\n1011200687\n19. 06. 2013\nJUDr. Jozef Hargaš\nECLI:SK:NSSR:2013:1011200687.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu : VOLKSWAGEN SLOVAKIA, a.s., IČO: 35\n757 442, so sídlom J. Jonáša, Bratislava, právne zastúpený : JUDr. Peter Bak, advokát spoločnosti BBH\nadvokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Gorkého 3, Bratislava, proti žalovanému : Finančné riaditeľstvo\nSlovenskej republiky (pôvodne Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky), so sídlom Lazovná 63, Banská\nBystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/221/1348-7291/2011/990390r zo dňa 04.02.2011, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k.\n1S/69/2011-87 zo dňa 5. apríla 2012, jednohlasne takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 1S/69/2011-87 z 5.\napríla 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 05.04.2012, č. k. 1S/69/2011-87, podľa § 250j ods. 2 písm.\na/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v texte rozhodnutia len „O.s.p.\") zrušil rozhodnutie žalovaného\nč. I/221/1348-7291/2011/990390-r zo dňa 4. februára 2011 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu pre\nvybrané daňové subjekty č. 500/230/26846/10/Hud zo dňa 15. novembra 2010 a vec vrátil žalovanému\nna ďalšie konanie. O trovách konania rozhodol s poukazom na ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že\nneúspešný žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu trovy konania vo\nvýške 541,94 €, do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.\nZ odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobca sa domáhal preskúmania zákonnosti horeoznačeného\nrozhodnutia žalovaného, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č.\n500/230/26846/10/Hud zo dňa 15. novembra 2010, ktorým bol podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1\nzák. č. zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných\norgánov v znení v tom čase platnom (ďalej len „zák. č. 511/1992 Zb.\") žalobcovi vyrubený rozdiel dane\nz príjmov fyzických osôb zo závislej činnosti a rozdiel daňového bonusu za zdaňovacie obdobie roku\n2007 v sume 301.765,85 €.\nKrajský súd v odôvodnení rozsudku skonštatoval, že z ust. § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zák. č. 511/1992\nZb. je nesporné, že pre prípad, ak sa vyrubená daň odchyľuje od dane uvedenej v daňovom priznaní\nalebo v dodatočnom daňovom priznaní alebo hlásení, správca dane musí vzniknutý rozdiel odôvodniť.\nV tomto prípade podľa názoru žalovaného rozdiel vznikol na tom skutkovom základe, že žalobca ako\nzamestnávateľ zabezpečoval svojim kmeňovým zamestnancom zmluvnú prepravu do zamestnania a\nzo zamestnania, pričom tým zamestnancom, ktorí túto možnosť využívali, každý mesiac zrážal zo\nmzdy určitú dohodnutú sumu podľa cenníka zmluvnej dopravy pre kmeňových zamestnancov. Čiastka,\nktorú zamestnávateľ od svojich zamestnancov takto vyinkasoval, pokryla len čiastočné náklady, rozdiel\nmedzi vyfakturovanou čiastkou a zmluvných prepravcov a sumou, ktorú zamestnávateľ zrazil zo mzdy\nzamestnancov vo forme paušálnej náhrady, predstavoval v kontrolovanom období rozdiel 47.847,362\nSk. Podľa žalovaného platiteľ dane (žalobca) nepeňažné plnenie poskytnuté zamestnancom vo forme\n\nzmluvnej prepravy do zamestnania a zo zamestnania do zdaniteľnej mzdy zamestnancov nezahrnul,\nčím porušil ust. § 2 písm. c/, § 5 ods.2 a § 35 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 595/2003 Z. z.\"), a teda zamestnancom, ktorým bolo poskytnuté\ntoto nepeňažné plnenie bola platiteľom dane za rok 2007 zrazená a odvedená daň zo závislej činnosti\nv nesprávnej výške. Nakoľko však platiteľ dane nepredložil žiadne podklady, na základe ktorých by\nbolo možné započítať toto plnenie na jednotlivých zamestnancov, správca dane vyčíslil žalobcovi ako\nplatiteľovi dane nedoplatok na dani z príjmov zo závislej činnosti z celej sumy nepeňažného plnenia vo\nvýške 9.090.998 Sk.\nKrajský súd uviedol, že spornou otázkou v preskúmavanej veci medzi účastníkmi konania bolo\nposúdenie právneho režimu poskytovania prepravy pre zamestnancov žalobcu zo zamestnania a do\nzamestnania, ktorá vznikla na tom skutkovom základe, že žalobca ako platiteľ dane zamestnancov, pre\nktorých zabezpečil zmluvnú prepravu do zamestnania a zo zamestnania, zrazil a odviedol daň za rok\n2007 zo závislej činnosti v nesprávnej výške a to tým, že mal porušiť ust. 2 písm. c/ a § 5 ods. 2 a §\n35 zák. č. 295/2003 Z. z.\nKrajský súd konštatoval, že sa v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom žalobcu, že jeho primárnym\ncieľom v tomto prípade nebolo zabezpečovanie prepravy pre zamestnancov za znížené ceny ani\nposkytovanie zvýhodnenia v podobe zamestnaneckých benefitov, ale zabezpečovanie nepretržitého\nchodu výrobného procesu vo svojej spoločnosti. Zdôraznil, že prvoradým účelom, prečo žalobca\nzabezpečoval dopravu zamestnancov bolo zabezpečenie nepretržitosti a efektívnosti jeho trojsmennej\nprevádzky, pričom poukázal aj na právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku sp. zn.\n3SžoKS 89/2006.\nKrajský súd nesúhlasil s názorom žalovaného, že zo strany žalobcu v tomto prípade došlo k poskytnutiu\nnepeňažného plnenia vo forme zabezpečenia dopravy, pričom rovnako v tomto prípade nie je na mieste\nzisťovanie cien s verejnými prepravcami, nakoľko žalobca neposkytoval túto prepravu ako alternatívu\nk verejnej doprave a sústredil sa len na svojich vlastných zamestnancov a na zabezpečenie svojej\ntrojsmennej prevádzky.\nKrajský súd konštatoval, že v tomto prípade došlo zo strany žalovaného správneho orgánu k nesprávnej\naplikácii zákona o dani z príjmov, pretože žalovaný postavenie platiteľa dane a jeho zodpovednosť\ninterpretuje v rozpore s právnymi predpismi, konkrétne s ust. § 2 písm. a/ a § 5 ods. 2 zákona o dani z\npríjmov. V preskúmavanej veci je nesporné, že rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie\nsprávcu dane vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko žalovaný ako aj správca\ndane podľa názoru súdu nesprávne aplikovali na vec § 2 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov\nako aj ustanovenie § 2 zákona o správe daní. Prvostupňový správny orgán pri vyrubení dane z príjmov\nzo závislej činnosti žalobcovi postupoval tiež v rozpore s ust. § 40 zákona o dani z príjmov ako aj v\nrozpore s ust. § 5 ods. 3 zákona o správe daní, keď prostredníctvom dodatočného vyrubenia preddavkov\nzamestnávateľovi vyrubil daň z príjmov fyzických osôb inému subjektu (v tomto prípade žalobcovi) ako\ndaňovníkom tejto dane (zamestnancov).\nO trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnému žalovanému\nuložil povinnosť zaplatiť v konaní úspešnému žalobcovi trovy konania pozostávajúce zo súdneho\npoplatku (66 €) a trov právneho zastúpenia za 3 úkony právnej pomoci v sume 475,94 €, ktorú podrobne\nšpecifikoval.\nProti tomuto rozsudku krajského súdu podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, a to z dôvodu, že so\nzávermi súdu sa nestotožnil, pretože podľa jeho názoru postupoval v súlade so zákonmi č. 595/2003\nZ. z. a č. 511/1992 Zb., v nadväznosti na zákon č. 152/1994 Zb. o sociálnom fonde a o zmene a\ndoplnení zákona č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o\nsociálnom fonde\") a v nadväznosti na Smernicu o transferovom oceňovaní pre nadnárodné spoločnosti\na správu daní (ďalej len „Smernica OECD\"), keď odvolanie žalobcu proti dodatočnému platobnému\nvýmeru zamietol.\nŽalovaný uviedol, že z hľadiska praktickej aplikácie zákona o dani z príjmov nie je rozhodujúci\nprimárny cieľ žalobcu, t.j. zabezpečenie nepretržitého chodu výrobného procesu spoločnosti, ani iné\nšpecifiká súvisiace s jeho podnikateľskou činnosťou, ale definovanie príjmov a ich následné zaradenie\n(klasifikácia) ako podliehajúcich dani, vyňatých z predmetu dane, resp. od dane oslobodených.\n\nZdôraznil, že predmet zákona o dani z príjmov nezohľadňuje hospodárske ciele daňového subjektu,\nzamestnávateľa, zabezpečenie ktorých tento realizuje rôznymi primárnymi a sekundárnymi činnosťami,\npričom z daňového hľadiska je rozhodujúce predmetný príjem definovať a zaradiť v súlade so\nzákonom, správne určiť základ dane a daň. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie vyčerpávajúco odôvodnil\npríslušnými na vec sa vzťahujúcimi ustanoveniami príslušných zákonov a tiež odôvodnil, prečo je v\nprípade žalobcu aplikácia rozsudku NS SR sp. zn. 3SžoKS 89/2006 bezpredmetná.\nŽalovaný poukázal na to, že krajský súd v odôvodnení rozsudku síce uviedol, že žalovaný postavenie\nplatiteľa dane a jeho zodpovednosť interpretuje v rozpore s právnymi predpismi: „ konkrétne s ust. § 2\npísm. a § 5 ods.2 zákona o dani z príjmov\" (vychádzajúc z textu odôvodnenia správne mal byť uvedený\n§ 2 písm. c/ ), ale tento rozpor nekonkretizoval. Žalovaný považoval toto všeobecné konštatovanie za\nnedostačujúce. Uviedol, že plnenie poskytnuté zamestnancom od zamestnávateľa vo forme úhrady\nčasti nákladov na dopravu do zamestnania a zo zamestnania nie je vymedzené v § 5 ods. 5, ani v § 3\nods.2 zákona o dani z príjmov, ako príjmy, ktoré nie sú predmetom dane. Takýto druh príjmov zákon o\ndani z príjmov nevymedzuje ani v § 5 ods. 7, ani v § 9, ako príjmy oslobodené od dane. Preto sa odvolací\norgán stotožnil so správcom dane v zaradení predmetného príjmu, a to v zmysle § 5 ods. 2 v nadväznosti\nna § 2 písm. c/ zákona o dani z príjmov ako zdaniteľný príjem zamestnanca od zamestnávateľa, platiteľa\npríjmu.\nŽalovaný uviedol, že aj keď zamestnanci nemali právny nárok na zabezpečenie zmluvnej prepravy do\nzamestnania a zo zamestnania, zamestnávateľ im ju dobrovoľne zabezpečil, poskytol zamestnancom\nplnenie súvisiace s výkonom závislej činnosti, ktoré nebolo podľa zákona od dane oslobodené, ani\nvyňaté z predmetu dane, a preto bol zamestnávateľ povinný plnenie zdaniť jednotlivým zamestnancom\npodľa ustanovenia § 35 a nasl. zákona o dani z príjmov v nadväznosti na § 2 písm. c/ zákona o dani\nz príjmov. Zdôraznil, že povinnosť poskytnúť zamestnancovi príspevok na dopravu do zamestnania a\nspäť vyplýva zamestnávateľovi z ustanovenia § 7 ods. 1 písm. b/ zákona č. 152/1994 Zb. o sociálnom\nfonde, avšak aj takéto plnenie podlieha zdaneniu podľa § 5 ods. 1 písm. f/ zákona o dani z príjmov (§\n35 ods. 1, § 43 ods. 1 ods. 3 písm. j/ zákona o dani z príjmov).\nŽalovaný uviedol, že v odôvodnení rozhodnutia podrobne odôvodnil, prečo nemožno v predmetnom\nprípade aplikovať „dohodu o príspevkoch na náklady\", keď daňový subjekt argumentoval, že zákon\no dani z príjmov neobsahuje žiadne metódy ocenenia pre transakcie medzi zamestnávateľom a\nzamestnancom, a preto použil metódu tzv. dohody o príspevkoch na nákladoch (cost scharing\nagreement), ktorá je pre daný prípad analogicky použiteľná a ktorá je v rámci OECD akceptovateľná\naj pre účely transferových cien a že zákon o dani z príjmov použitie tejto metódy ocenenia pre tieto\ntransakcie nevylučuje. Žalovaný uviedol, že predmetný prípad nie je totožný so situáciou, keď sa viacero\ndaňovníkov rozhodne obstarať si službu spoločne a spoločne sa podieľajú na nákladoch na túto službu,\npodľa toho, aký úžitok z nej majú. Zamestnanec pri výkone práce na základe pracovnoprávneho vzťahu\ndodržiava pokyny (príkazy) zamestnávateľa, zmluvný vzťah medzi nimi sa riadi zákonom č. 311/2001\nZ. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákonník práce\" alebo „zák. č. 311/2001\nZ. z.\") a dohoda o príspevkoch na náklady vychádza zo Smernice OECD, ktorú nemožno aplikovať\nna vzťah zamestnanec a zamestnávateľ. Zdôraznil, že podstatou vzťahu medzi zamestnávateľom a\nzamestnancom nie je uzatváranie transakcií medzi nimi (peňažné operácie, uzatváranie obchodov)\nalebo obstaranie si služby spoločne a spoločne sa podieľať na nákladoch na túto službu.\nVzhľadom na to, že krajský súd pochybil, v konaní spôsobil vady, ktoré mali za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, žalovaný navrhol, aby odvolací\nsúd jeho odvolaniu vyhovel, napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu zamietne a\nnáhradu trov konania žalobcovi neprizná.\nK podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok\nkrajského súdu ako vecne správny potvrdil.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta\nprvá O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, bez\nnariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaním napadnutý\nrozsudok je potrebné z dôvodu nepreskúmateľnosti zrušiť.\n\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\npostupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo\npovinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené\nzáujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.).\nPodľa § 246c veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti sa použijú\nprimerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.\nPodľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal\na z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,\njasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôvodov\nvychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec\nprávne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.\nCitované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie súdu musí obsahovať dostatočné\ndôvody, na základe ktorých je založené.\nPosudzujúc obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku, odvolací súd dospel k záveru, že argumentácia\nžalovaného v odvolaní, týkajúca sa nepreskúmateľnosti prvostupňového rozsudku z dôvodu jeho\nnedostatočného odôvodnenia, je v plnom rozsahu opodstatnená. Krajský súd totiž odôvodnenie výroku\nnapadnutého rozsudku založil iba na formálnom i keď rozsiahlom opise žaloby, vyjadrenia žalovaného,\ncitovaní jednotlivých zákonných ustanovení - paragrafových znení - na vec sa vzťahujúcich právnych\npredpisov, pričom vlastnému právnemu odôvodneniu svojich záverov v napadnutom rozsudku venoval\npozornosť v minimálnom rozsahu (na strane č.l. 11), čím postihol napadnutý rozsudok deficitom\nnepreskúmateľnosti odvolacím súdom.\nNa tomto mieste považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že povinnosť súdu vyrovnať sa s argumentmi\núčastníkov súdneho konania je jednou z najdôležitejších súčastí základného práva na dostatočné\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia.\nNapadnutý rozsudok postráda dostatočne argumentačne zrozumiteľný výklad právneho posúdenia\nskutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení.\nOdvolací súd zdôrazňuje, že súd nemôže argumentáciu účastníka iba odmietnuť ako nesprávnu, ale\njeho povinnosťou je tiež uviesť v čom jej nesprávnosť spočíva. Argumenty súdu musia byť jasné,\nzrozumiteľné a dostatočne konkrétne. Konštatovanie súdu, že argumenty účastníka sú nesprávne alebo\nirelevantné, bez toho, aby súd uviedol, prečo ich považuje za nesprávne alebo irelevantné, možno\npovažovať za arbitrárne.\nZa stavu, že súd prvého stupňa sa s argumentmi žalovaného dostatočne nezaoberal, odvolaciemu\nsúdu nezostávalo nič iné ako skonštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá\npožiadavke vyplývajúcej z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v zmysle ktorej je povinnosťou súdov uviesť v\nrozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody na ktorých svoje rozhodnutie založili. Súčasťou základného\npráva na súdnu a inú právnu ochranu je totiž nepochybne požiadavka, aby sa príslušný všeobecný\nsúd v konaní právne korektným spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami\nprípadu, ale aj s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu.\nPodľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., súd rozhodnutie zruší, len ak sa účastníkovi konania postupom súdu\nodňala možnosť konať pred súdom.\nPod odňatím možnosti konať pred súdom možno vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým\núčastníkovi konania znemožnil realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok\npriznáva, pričom možnosť konať pred súdom prvého stupňa, je účastníkovi odňatá vždy, ak jeho\nrozhodnutie neposkytuje účastníkovi konania dostatočné argumenty preukazujúce zákonnosť jeho\nrozhodnutia alebo postupu.\n\nU nepreskúmateľného rozhodnutia nemožno hodnotiť správnosť relevantných právnych otázok ani vady\nsprávneho konania, pretože bolo nutné takéto rozhodnutie zrušiť a otvoriť tým krajskému súdu procesný\npriestor pre vydanie rozhodnutia nového, ktoré nebude postihnuté zmieneným deficitom.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, s poukazom na vyššie uvedené, zrušil z procesných dôvodov podľa\n§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p. napadnutý rozsudok a vec podľa §\n221 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p. vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie\nbez toho, aby sa zaoberal meritom veci.\nV ďalšom konaní prvostupňový súd prejedná vec v medziach podanej žaloby, dôsledne sa vysporiada\nso všetkými námietkami účastníkov, vrátane odvolacích námietok žalovaného, znova o nej rozhodne\na svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodní.\nSúčasne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí opätovne rozhodne o náhrade trov konania vrátane\ntrov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvej O.s.p.).\nPodľa § 250ja ods. 4 O.s.p. súd prvého stupňa aj správny orgán sú viazané právnym názorom\nodvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 3 ods. 9 veta tretia\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}