{"guid": "408e6596-d362-42e7-8fad-6ea7404a0da3:6a113f35-7e5d-4913-92de-02077d4e414e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:1010202122.1", "spisova_znacka": "2Sžp/30/2012", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžp/30/2012 z 31. 7. 2013", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. júla 2013, sp. zn. 2Sžp/30/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:1010202122.1", "identifikacne_cislo": "1010202122", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Zuzana Singerová", "datum_vydania": "2013-07-31", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2002/543/#paragraf-50", "nazov": "§ 50 zákona č. 543/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/543/#paragraf-50", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/543-2002/paragraf-50"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2002/543#paragraf-50"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6a113f35-7e5d-4913-92de-02077d4e414e", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:1010202122.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1010202122.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1010202122.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Sžp/30/2012\n1010202122\n31. 07. 2013\nJUDr. Elena Kováčová\nECLI:SK:NSSR:2013:1010202122.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: K. X., K. X, C., zastúpenej advokátkou JUDr.\nIvetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej\nrepubliky, Námestie Ľudovíta štúra 1, Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.\n8837/2010-2.1.2 zo dňa 13. septembra 2010, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v\nBratislave č. k. 1S 282/2010-51 zo dňa 17. mája 2012, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 282/2010-51\nzo dňa 17. mája 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom rozhodnutie žalovaného č. 8837/2010-2.1.2 zo dňa\n13. septembra 2010 ako i rozhodnutie Krajského úradu životného prostredia v Žiline č. 2010/00822-3/\nDur zo dňa 6. júla 2010 zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie\nkonanie. Žalovanému uložil povinnosť do 30 dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobkyni trovy\nkonania v sume 369,31 € na účet jej právnej zástupkyne.\nV odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd poukázal na článok 7 ods. 4 a 5 Ústavy Slovenskej\nrepubliky v súvislosti s aplikáciou Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom\nprocese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, ktorý bol vydaný ako oznámenie\nMinisterstva zahraničných vecí Slovenskej republiky dňa 4. februára 2006 pod č. 43/2006 Z. z. a\nvo vzťahu k Slovenskej republike nadobudol platnosť 5. marca 2006 podľa článku 20 ods. 3 (Ďalej\nlen Aarhuský dohovor). Uviedol, že obdobnú problematiku vo vzťahu účasti verejnosti v konaniach,\ntýkajúcich sa životného prostredia, riešil rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C 240/09 zo dňa 8. marca\n2011 (na základe podnetu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky). Z predmetného rozsudku Súdneho\ndvora EÚ vyplýva, že i keď sa Aarhuský dohovor nemôže priamo aplikovať, súdy Slovenskej republiky\nsú povinné vykladať procesné ustanovenia tak, aby boli dodržané ciele a zámer Aarhuského dohovoru\na bol tak umožnený prístup zainteresovanej verejnosti definovanej v článku 9 ods. 3 ku konaniam\ntýkajúcim sa životného prostredia. V rozsudku krajského súdu sa ďalej uvádza, že podľa právneho\nvýkladu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudkoch týkajúcich sa obdobných vecí, teda účasti\nverejnosti v konaniach, v ktorých je okruh účastníkov konania vymedzený vnútroštátnym predpisom\n(zákon o ochrane prírody), ktorý neumožňuje vstup verejnosti do konaní, riešenie tejto otázky je späté s\nprocesným postavením osôb, najmä v správnom konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky pri svojom\nrozhodovaní vychádzal najmä z toho, že teória správneho práva popri postavení zúčastnenej osoby\nvymedzuje prostredníctvom § 14 správneho poriadku až štyri odlišné vnútroštátne definície účastníka\nsprávneho konania. Podľa § 14 ods. 1 správneho poriadku účastníkom konania je ten, o koho právach,\nprávom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať, alebo koho práva, právom chránené\nzáujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto\ntvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach právom chránených záujmoch alebo povinnostiach\npriamo dotknutý a to až do času, kým sa preukáže opak. Podľa § 14 ods. 2 správneho poriadku\n\núčastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva. Krajský súd vychádzal\nz toho, že jadrom sporu medzi žalobkyňou a žalovaným je základné právo každej osoby na súdnu\nochranu v spojení s právom jednotlivca na ochranu, respektíve právo na priaznivé životné prostredie\n(bližšie čl. 8 Aarhuského dohovoru spolu s čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Poukázal na\nďalšie závery ak tvrdenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa, ktorých bolo nepochybné, že\nciele Aarhuského dohovoru sú predovšetkým definované v jeho preambule (kde, podľa Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky, sú z hľadiska prejednávanej veci významnejšie myšlienky vyjadrené v\nodsekoch 5, 6, 7, 8, 10 a 17) a ďalej v článku 1 Aarhuského dohovoru s podnadpisom rubriky „Cieľ\"\na preto vyzdvihol všeobecný imperatív Aarhuského dohovoru obsiahnutý v 17. recitáli: pre verejnosť\nvrátane organizácií musia byť prístupné účinné súdne mechanizmy tak, aby boli chránené ich zákonné\nzáujmy a dodržiavané právne normy. V závere odôvodnenia krajský súd konštatoval, že vzhľadom na\nuvedené závery je logické, že Slovenská republika okrem iného prevzala na seba medzinárodný záväzok\nzabezpečiť v zmysle článku 8 Aarhuského dohovoru prístup verejnosti k správnym a súdnym konaniam a\npokiaľ zákonodarná alebo výkonná moc nevykonala príslušné normotvorné všeobecne záväzné kroky k\nvytvoreniu vhodných podmienok na implementáciu tohto subjektívneho práva jednotlivca v slovenskom\nprávnom poriadku, potom súdna moc na základe ústavného kritéria prednosti komunitárneho práva (čl.\n7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) a zásady lojálnej spolupráce (čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej\núnii) a rešpektovania princípu právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) musí v prípade\njednotlivca dovolávajúceho sa v konkrétnej prejednávanej veci na právo prístupu verejnosti k správnym\na súdnym konaniam a toto právo mu v individuálnej veci priznať. Na základe uvedených dôvodov\nKrajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie, ktoré mu\npredchádzalo, zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.\nVčas podaným odvolaním sa žalovaný domáhal, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu zmenil a\nžalobu zamietol, resp. aby rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Napadnutý\nrozsudok považoval za nesprávny, pretože krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k\nnesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a jeho rozhodnutie vychádza z\nnesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Nesúhlasil s názorom, že v\nrozsudku súdneho dvora EÚ č. C 240/09 zo dňa 8. marca 2011 išlo o obdobnú problematiku vo\nvzťahu k účasti verejnosti v konaniach týkajúcich sa životného prostredia. Súdny dvor EÚ sa zaoberal\nodpoveďami na prejudiciálnej otázky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ohľadne priameho a\nbezprostredného účinku čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, podľa ktorého každá strana zabezpečí,\nak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti\nmali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí\nsúkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti\nživotného prostredia. Z obsahu administratívneho spisu je však nesporné, že v danom prípade sa\nnejednalo o správne konanie, ktorého výsledkom by bol vydaný individuálny správny akt o právach,\nprávom chránených záujmoch alebo povinnostiach účastníkov. V uvedenom prípade ide o vyhlasovanie\njednotlivých zón a podzón chránených území vrátane stupňov ochrany, podrobnosti o ich územnej\nochrane a vymedzení hraníc, ktoré ustanovuje vnútroštátnym všeobecne záväzným právnym predpisom\norgán oprávnený podľa zákona o ochrane prírody na vyhlásenie (ustanovenie) chráneného územia (§\n30 ods. 5 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody v znení neskorších predpisov - ďalej len zákon o\nochrane prírody). Podľa § 19 ods. 1 zákona o ochrane prírody národný park vyhlasuje vláda Slovenskej\nrepubliky nariadením. Z uvedeného je zrejmé, že výklad súdneho dvora EÚ v rozsudku č. C 240/09\nzo dňa 8. marca 2011 ohľadne postavenia občianskeho združenia zameraného na ochranu životného\nprostredia v správnych konaniach v oblasti životného prostredia nie je možné aplikovať na legislatívne\nkonanie týkajúce sa vyhlásenia zón tatranského národného parku. Poukázal na rozsudok Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžp/26/2011 zo dňa 26. januára 2012, ktorý v rovnakej právnej\nveci žalobcu Lesoochranárske zoskupenie VLK potvrdil prvostupňové rozhodnutie Krajského súdu v\nBratislave č. k. 2S 358/2010-50 zo dňa 17. augusta 2011, ktorým bola žaloba zamietnutá. Ďalej žalovaný\n(s poukazom na obsah svojho vyjadrenia k žalobe zo dňa 3. februára 2011 - č. l. 31 až 38 spisu krajského\nsúdu) uviedol, že čl. 7 Aarhuského dohovoru upravuje odlišnú problematiku než čl. 8 Aarhuského\ndohovoru a neobsahuje vo vzťahu k čl. 8 žiadne osobitné práva, ktoré by mali byť verejnosti garantované\nv rámci účasti na príprave vykonávacích predpisov a ktorých realizácia by mala byť zabezpečená\nanalogickým postupom v zmysle záverov rozsudku Súdneho dvora EÚ č. 240/09 zo dňa 8. marca\n2011. Ďalej žalovaný v odvolaní uviedol že proces vyhlasovania národného parku alebo zón národného\nparku má viacero štádií, na ktorých sa môžu jednotlivé subjekty zúčastniť. Medzi subjekty, ktorým zákon\n\no ochrane prírody dáva právo podať písomné pripomienky k zámeru vyhlásenia chráneného územia\npatria podľa § 50 ods. 3 zákona o ochrane prírody vlastník (správca, nájomca) dotknutého pozemku,\nobec a dotknutý orgán štátnej správy (dotknuté osoby). Zákon v tomto ustanovení taxatívne stanovuje\nokruh aktívne vecne legitimovaných osôb oprávnených na podanie pripomienok k zámeru. Informovanie\nverejnosti zabezpečuje dotknutá obec, ktorá je podľa § 50 ods. 2 zákona o ochrane prírody povinná\ndo 15 dní od doručenia oznámenia zámeru informovať o ňom verejnosť vo svojom územnom obvode\na umožniť nahliadnuť doň na obvyklom mieste, najčastejšie na úradnej tabuli, najmenej po dobu 15\ndní, pričom prípadné pripomienky verejnosti môže uplatniť dotknutá obec v pripomienkovom režime\npodľa § 50 ods. 3 a 4 zákona o ochrane prírody, ktorý platí rovnako pre všetky dotknuté osoby. V\nzákone o ochrane prírody nie je upravené právo verejnosti priamo podávať pripomienky k zámeru i z\ndôvodu, že tento je svojou povahou len podkladom pre vypracovanie návrhu vyhlasovacieho predpisu\n- nariadenia vlády slovenskej republiky, ktorým sa ustanovujú zóny. Žalovaný napriek tomu, že platná\nprávna úprava (ustanovenie § 50 zákona o ochrane prírody) nezačleňuje verejnosť do okruhu dotknutých\nosôb, usmernil krajské úrady životného prostredia v tom smere, aby v procese prerokovania zámeru\nboli zohľadnené a vyhodnotené aj pripomienky verejnosti a ako odporúčaný spôsob ich vyhodnotenia\nuviedol zverejnenie vyhodnotenia pripomienok verejnosti na webových stránkach a úradných tabuliach\nkrajských úradov životného prostredia a súbežné zverejnenie na úradných tabuliach dotknutých obcí.\nKrajský úrad životného prostredia v Žiline (ako aj Krajský úrad životného prostredia v Prešove) preto\nv procese pripomienkovania zámeru nad rámec zákona o ochrane prírody akceptoval podávanie\npripomienok verejnosti, t. j. právnických a fyzických osôb, ktoré nie sú vlastníkmi (správcami, nájomcami)\ndotknutých pozemkov. S verejnosťou, viac než 850 fyzickými alebo právnickými osobami, prerokovali\npríslušné krajské úrady životného prostredia pripomienky k zámeru písomnou formou a to zverejnením\noznámenia o vyhodnotení pripomienok na úradných tabuliach. Oznámenie bolo tiež zverejnené na\nwebových stránkach týchto úradov a o zverejnenie na svojich úradných tabuliach boli tiež požiadané\ndotknuté obce v žilinskom kraji a v prešovskom kraji.\nŽalobkyňa sa k odvolaniu, ktoré bolo doručené jej právnej zástupkyni 1. augusta 2012, nevyjadrila.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2, § 246c ods. 1 prvá veta O.s.p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Dospel k záveru, že napadnutý\nrozsudok je potrebné zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Rozhodol uznesením (§ 223\nO.s.p. v spojení s § 246 ods. 1 vety prvej O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods.\n2 O.s.p. a § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou sú aj administratívne\nspisy správnych orgánov oboch stupňov, zistil, že žalovaný rozhodnutím č. 8837/2010-2.1.2 zo dňa 13.\nseptembra 2010 podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku zamietol odvolanie žiadateľa (žalobkyne), podané\nproti rozhodnutiu Krajského úradu životného prostredia v Žiline č. 2010/00822-3/Dur zo dňa 6. júla\n2010 a rozhodnutie krajského úradu potvrdil. Uvedeným rozhodnutím krajský úrad nepriznal žiadateľovi\n(žalobkyni) postavenie účastníka v konaní o pripomienkach účastníka k dokumentu „Zámer na\nvyhlásenie zón Tatranského národného parku\". V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný\npoukázal na bod 4 a 5 doložky prednosti medzinárodnej zmluvy pred zákonmi s tým, že Aarhuský\ndohovor neobsahuje priamu úpravu práv a povinností fyzických alebo právnických osôb a ide o\nmedzinárodnú zmluvu, na ktorej vykonanie je potrebný zákon, čo korešponduje aj s článkom 3 ods. 1\nAarhuského dohovoru, podľa ktorého každá strana prijme nevyhnutné legislatívne, administratívne a iné\nopatrenia, vrátane opatrení na zaistenie súladu ustanovení tohto dohovoru s cieľom vytvoriť a udržiavať\njasný, transparentný a ucelený rámec pre naplnenie dohovoru.\nÚlohou súdneho preskúmavacieho konania v danej veci je zistiť, či rozhodnutím o nepriznaní žalobkyni\npostavenia účastníka v konaní o pripomienkach k dokumentu „Zámer na vyhlásenie zón Tatranského\nnárodného parku\" došlo k porušeniu zákona a boli porušené subjektívne, zákonom chránené práva\nžalobkyne (§ 244 O.s.p.).\n\nJe potrebné uviesť, že otázky „Zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku\" a v tej súvislosti\npriznanie postavenia účastníka v správnom konaní, dostatočnosť zákonnej úpravy ustanovenia § 50\nzákona o ochrane prírody boli súdmi Slovenskej republiky riešené opakovane.\nNajvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje napr. na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. 5Sžp/26/2011 z 26. januára 2012, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.\n2S 358/2010-50 zo 17. augusta 2011. S poukazom na obsah odvolania najvyšší súd nezistil pochybenie\nv závere krajského súdu, že verejnosti bola daná možnosť pripomienkovania zámeru na vyhlásenie\nzón Tatranského národného parku a preto ani žalobca nemohol byť ukrátený na svojich právach, resp.\noprávnených záujmoch.\nObdobné otázky boli riešené aj v konaní pred ústavným súdom, ktorý uznesením č. IV. ÚS 98/2011-23\nodmietol ústavnú sťažnosť pre zjavnú neopodstatnenosť. V odôvodnení uvedeného uznesenia ústavný\nsúd o. i. uviedol, Že krajský súd v danej veci ústavne konformným spôsobom vyložil a aplikoval\nustanovenie § 50 ods. 4 zákona o ochrane prírody, keď sa nestotožnil s názorom sťažovateľa a vyslovil,\nže z uvedeného ustanovenia nemožno odvodzovať povinnosť orgánu ochrany prírody prerokovať\npripomienky kohokoľvek, kto ich podal, pretože je potrebné ustanovenie § 50 ods. 4 tohto zákona vnímať\nv kontexte s predchádzajúcim odsekom 3 toho istého ustanovenia, ktorý jednoznačne vymedzuje okruh\noprávnených osôb, ktoré majú právo pripomienky podať. V odôvodnení uznesenia Ústavného súdu sa\nďalej uvádza, že vzhľadom na to, že sťažovateľ nepatril do okruhu oprávnených osôb, krajský súd nebol\npovinný s ním pripomienky prerokovať.\nNovoposudzovanou skutočnosťou v danej veci je rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C 240/09 zo\ndňa 8. marca 2011 a jeho vzťah k čl. 8 Aarhuského dohovoru, porušenie ktorého je žalobou namietané.\nVo výroku uvedeného rozsudku súdneho dvora EÚ sa uvádza, že čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k\ninformáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach\nživotného prostredia schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo\n17. februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol\ntaký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho\nopravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi čl. 9\nods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby\nmohla organizácia na ochranu životného prostredia, ako je Lesoochranárske zoskupenie VLK, napadnúť\nna súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom únie v\noblasti životného prostredia.\nZ uvedeného vyplýva, že predmetom konania Súdneho dvora EÚ vo veci sa C 240/09 bolo posudzovanie\núčinku čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru a preto nie je možné uvedený rozsudok aplikovať v súvislosti\ns posudzovaním v čl. 8 Aarhuského dohovoru, ako to urobil v danej veci krajský súd. Jeho odôvodnenie\nje preto nepresvedčivé a aj nesprávne.\nV danej veci bolo potrebné v prvom rade posúdiť dostatočnosť zákonnej úpravy § 50 zákona o ochrane\nprírody a následne posúdiť, či uvedená vnútroštátna úprava je dostačujúca a korešponduje čl. 8\nAarhuského dohovoru. Pritom treba mať na zreteli a starostlivo dbať, že znenie uvedeného článku\nmá odporúčajúci charakter (a nie záväzný - Na tento účel by mali byť vykonané nasledujúce kroky...).\nTiež je potrebné mať na zreteli, že osoba domáhajúca sa postavenia účastníka v správnom konaní\nmôže realizovať svoje procesné oprávnenia iba v prípade, ak správne konanie ešte prebieha. Tomu\nnasvedčuje formulácia prvej vety čl. 8 Aarhuského dohovoru: Každá Strana sa usiluje podporovať,\npokým sú ešte možnosti otvorené, účinnú účasť verejnosti na príslušnej úrovni počas prípravy\nvykonávacích predpisov a iných všeobecne použiteľných právne záväzných pravidiel orgánmi verejnej\nmoci, ktoré môžu mať významný vplyvu na životné prostredie.\nPretože krajský súd sa vecou zo všetkých uvedených hľadísk nezaoberal, bolo potrebné jeho rozsudok\npodľa § 221 ods. 1 písm. h/, ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 prvej vety O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť\nna ďalšie konanie. Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude vo veci znova konať, vec posúdiť\n\ns ohľadom na hľadiská, uvedené vyššie, pričom sa náležite vyporiada aj s námietkami žalovaného,\nuvedenými v odvolaní. V novom rozhodnutí rozhodne znova i o náhrade trov celého konania (§ 224 ods.\n3 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}