{"guid": "1dc4beb4-a7a0-4ac8-bbea-8d4b21bdce28:7c5f8ae9-7ce1-4168-8a0c-c98a51d09856", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:1010202056.1", "spisova_znacka": "1Sža/12/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/12/2013 z 14. 5. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 14. mája 2013, sp. zn. 1Sža/12/2013, ECLI:SK:NSSR:2013:1010202056.1", "identifikacne_cislo": "1010202056", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Igor Belko", "sudca_id": 236, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-igor-belko-236", "datum_vydania": "2013-05-14", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2002/48/#paragraf-57.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 57 ods. 1 písm. a) zákona č. 48/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/48/#paragraf-57.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/48-2002/paragraf-57"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/48", "nazov": "zákon č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/48", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/48-2002"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2002/48#paragraf-57"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7c5f8ae9-7ce1-4168-8a0c-c98a51d09856", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:1010202056.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1010202056.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1010202056.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sža/12/2013\n1010202056\n14. 05. 2013\nJUDr. Igor Belko\nECLI:SK:NSSR:2013:1010202056.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a\nz členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej veci\nžalobkyne: Y., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť M. ľudová republika, zastúpenej advokátom JUDr.\nBohumírom Bláhom, Hurbanovo nám. 5, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej\nrepubliky, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Úrad hraničnej a cudzineckej\npolície, Hrobákova 44, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. p.: UHCPRHCPBA2-2010/000456-007 zo dňa 17. septembra 2010 na odvolanie žalobkyne proti rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave č. k. 4S/337/2010-56 zo dňa 18. januára 2013, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 4S/337/2010-56\nzo dňa 18. januára 2013\nz m e ň u j e\ntak, že rozhodnutie žalovaného č. p.: UHCPRHCPBA2-2010/000456-007 zo dňa 17. septembra 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na\nďalšie konanie.\nŽalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 393,25 Eur a\niné trovy konania vo výške 132,- Eur do rúk jeho právneho zástupcu JUDr. Bohumíra Bláhu, advokáta,\nHurbanovo nám. 5, Bratislava, v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.\nodôvodnenie:\nI.\nPredmet konania\nKrajský súd v Bratislave zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala preskúmania rozhodnutia\nžalovaného č. p.: UHCP-RHCPBA2-2010/000456-007 zo dňa 17.09.2010, ktorým žalovaný zamietol\nodvolanie žalobkyne a potvrdil prvostupňové rozhodnutie UHCP-BA-OCP-AV-113-004/2010-TVO zo\ndňa 13.05.2010, ktorým bola žalobkyňa administratívne vyhostená a bol jej určený zákaz vstupu na\núzemie Slovenskej republiky na dobu 5 rokov, t. j. do 13.05.2015 podľa § 57 ods. 1 písm. a/ bod 1 a 5 a\n§ 57 ods. 1 písm. b/ bod 4 zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o doplnení niektorých zákonov\n(ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“). Účastníkom náhradu trov konania nepriznáva.\nV dôvodoch rozhodnutia krajský súd uviedol, že z obsahu predloženého spisového materiálu\nžalovaného, ktorého súčasťou bol aj spisový materiál prvostupňového správneho orgánu zistil, že\ndňa 12.05.2010 bola na oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru v Košiciach predvedená\nžalobkyňa, ktorej evidovaným miestom pobytu mala byť Bratislava, Stará Vajnorská č. 17. Žalobkyňa\ndňa 12.05.2010 splnomocnila na svoje zastupovanie advokáta, JUDr. Mártona. Z úradného záznamu\n\nzo dňa 13.05.2010 vyplýva, že na základe šetrenia policajtov formou previerky domovej knihy v\nhromadnom ubytovacom zariadení na predmetnej adrese bolo zistené, že žalobkyňa sa v uvedenom\nzariadení od udelenia povolenia nezdržovala, z domovej knihy bolo zistené, že mala byť v tomto\nzariadení ubytovaná v období od 20.05.2009 do 20.09.2009. V spise sa nachádza pracovná zmluva\nuzatvorená medzi zamestnávateľom, spoločnosťou Koncem, s. r. o. a žalobkyňou, na základe ktorej\nmala žalobkyňa pre zamestnávateľa vykonávať prácu čašníčky v čínskej reštaurácii E. v Košiciach. Z\nvýpisu z obchodného registra vedeného Okresným súdom Košice 1 vyplýva, že žalobkyňa je zapísaná\nako konateľka predmetnej spoločnosti. V spise sa ďalej nachádza úradný záznam zo dňa 12.05.2010,\nv ktorom sú konštatované zistenia vychádzajúce z vykonanej represívno-bezpečnostnej akcie, v rámci\nktorej bola žalobkyňa zadržaná z dôvodov, že vykonávala práce ako zamestnanec bez príslušného\npovolenia.\nKrajský súd uviedol, že zistil, že v spise sa nenachádza rozhodnutie o udelení povolenia na prechodný\npobyt sa účelom podnikania na území Slovenskej republiky na ktorý poukázal žalobca v žalobe\naj žalovaný vo svojom vyjadrení, avšak súd z predložených dokladov nemal dôvod spochybňovať\nexistenciu z tohto rozhodnutia zo dňa 19.11.2009. Skutočnosť o vydaní predmetného rozhodnutia\nosvedčuje fotokópia preukazu „Povolenie na pobyt“ vystaveného dňa 22.06.2009 s dátumom platnosti\ndo 19.11.2009.\nKrajský súd poukázal na to, že v spise sa nachádza zápisnica zo dňa 12.05.2010, v zmysle ktorej\nžalobkyňa odmietla vypovedať vo veci podania vysvetlenia ohľadom prechodného pobytu na území\nSlovenskej republiky za účelom podnikania a ohľadom pracovnej zmluvy s firmou Koncem, s. r. o.. Dňa\n13.05.2010 bola žalobkyňa predvedená na oddelenie cudzineckej polície policajného zboru Bratislava.\nNásledne bola spísaná zápisnica o vyjadrení účastníka konania zo dňa 13.05.2010 v ktorej žalobkyňa\nuviedla, že má povolený pobyt na účel podnikania, pričom spoločnosť, v ktorej podniká sa volá Končená,\ns. r. o. v ktorej je vedená ako konateľ. Uviedla, že nevie čo predmetné postavenie znamená ale vypomáha\nako čašníčka. Ďalej uviedla, že spoločnosť podniká v reštauračnej oblasti, žalobkyňa nevedela uviesť\nakú činnosť má na základe povolenia vykonávať, nevedela predložiť živnostenský list, účtovnú evidenciu\nv spoločnosti ani žiadne listiny vzťahujúce sa k jej podnikateľskej činnosti. Na otázku či vykonávala\npodnikateľskú činnosť aj v inom podnikateľskom subjekte alebo ako samostatne zárobkovo činná osoba\nnevedela odpovedať.\nUviedla, že jej dosiaľ nebol vyplatený podiel zo zisku spoločnosti, v ktorej je konateľkou, jej manželovi\nbolo vyplatené vreckové. Na otázku akú konkrétnu činnosť vykonáva uviedla, že vypomáha ako\nčašníčka, a ak nevykonáva túto prácu, zdržuje sa doma v Košiciach alebo Bratislave, kde pozerá\ntelevíziu, chodí na nákupy a podobne. Žalobkyňa sa nevedela vyjadriť akým spôsobom je vedené\núčtovníctvo spoločnosti, v ktorej je konateľkou uviedla, že podpisovala veľa dokumentov, ale ich obsah\nnepozná a nevie čoho sa týkali. Má ukončené stredoškolské vzdelanie (u nás na úrovni základného) a v\nkrajine pôvodu robila čašníčku. Ďalej uviedla okolnosti svojho príchodu na územie Slovenskej republiky\nako aj zloženia finančných prostriedkov na svoj osobný účet zhodne s obsahom vyjadrenia žalovaného k\nžalobe, ktoré je popísané vyššie. S predmetnými finančnými prostriedkami nemá oprávnenie disponovať,\nnepatria jej. Pri spisovaní predmetnej zápisnice bola žalobkyňa informovaná o tom, že správny orgán\nzačal voči nej správne konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu, že v konaní o obnovenie\npovolenia na prechodný pobyt za účelom podnikania uviedla nepravdivé a zavádzajúce informácie.\nUviedla, že v domovskom štáte jej nehrozí neľudské, kruté alebo ponižujúce zaobchádzanie a na otázku,\nči sa chce vyjadriť k svojej podnikateľskej činnosti, doplniť dôkazy informovala správny orgán, uviedla,\nže sa vyjadrila ku všetkým skutočnostiam, nič nezamlčala, nemá nič, čo by vedela uviesť a na potvrdenie\nuvedeného zápisnicu podpísala. V spise sa nachádzajú doklady preukazujúce tvrdenia žalovaného\nohľadom kontroly vykonanej Úradom práce sociálnych vecí a rodiny v Košiciach zameranej na nelegálne\nzamestnávanie v spoločnosti HAOJIE, s. r. o. v období od 22.05.2009 až 03.06.2009, kontroly Slovenskej\nobchodnej inšpekcie a Oddelenia cudzineckej polície PZ v Košiciach zo dňa 12.05.2010 v spoločnosti\nKoncem, s. r. o..\nŽalobkyňa v rámci svojho vyjadrenia zo dňa 13.05.2010 nepožiadala o prítomnosť svojho\nprávneho zástupcu ani o poskytnutie lehoty na podanie vyjadrenia k začatiu správneho konania\no administratívnom vyhostení prípadne na predloženie dôkazov. Krajský súd uviedol, že dôkazné\nprostriedky spochybňujúce, resp. vyvracajúce skutkové zistenia správneho orgánu nepredložila\nprostredníctvom svojho právneho zástupcu ani v odvolacom konaní pred správnym orgánom. Na\n\nzáklade uvedeného považoval krajský súd tvrdenie žalobkyne ohľadom porušenia jej procesných práv\nza nedôvodné.\nKrajský súd uviedol, že z obsahu spisu je zrejmé, že dňa 13.05.2010 bolo vydané prvostupňové\nrozhodnutie UHCP-BA-OCP-AV-113-004/2010-TVO V zo dňa 13.05.2010, ktorým bola žalobkyňa\nadministratívne vyhostená a bol jej určený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu\n5 rokov, t. j. do 13.05.2015 podľa § 57 ods. 1 písm. a/ bod 1 a 5 a § 57 ods. 1 písm. b/ bod 4\nzákona o pobyte cudzincov, bolo jej určené vycestovanie do krajiny pôvodu, Čínskej ľudovej republiky\npodľa § 57 ods. 4 písm. a/ a c/ zákona, zároveň bolo určené, že policajný útvar zabezpečí výkon\nadministratívneho rozhodnutia podľa § 59 ods. 1 písm. b/ zákona a podľa § 55 ods. 2 zákona o správnom\nkonaní správny orgán vylúčil odkladný účinok odvolania. V predmetnom rozhodnutí správny orgán\nzhrnul zistenia vyplývajúce z obsahu administratívneho spisu, výsledky šetrenia, skutočnosti uvádzané\nžalobkyňou v jej vyjadrení, poukázal na príslušné ustanovenia zákona o pobyte cudzincov, v zmysle\nktorých postupoval a uviedol svoju správnu úvahu na základe, ktorých skutočností mal preukázané, že\nžalobkyňa svojím konaním naplnila skutkovú podstatu odôvodňujúcu uplatnenie uvedených ustanovení\nzákona. Predmetné rozhodnutie žalobkyňa prevzala dňa 13.05.2010.\nDňa 27.05.2010 podala žalobkyňa voči predmetnému rozhodnutiu odvolanie v ktorom uviedla, že si\nsplnila všetky povinnosti vo vzťahu k podnikateľskej činnosti čo vyplýva z výpisu z obchodného registra\nz, ktorého je zrejmé, že je spoločníčkou a zároveň konateľkou obchodnej spoločnosti. V predmetnom\nodvolaní sa nachádzajú námietky ktoré sú aj obsahom podanej žaloby.\nNásledne žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie, ktorým prvostupňové rozhodnutie potvrdil a odvolanie\nžalobkyne zamietol. V odôvodnení predmetného rozhodnutia sa nachádza jeho stanovisko, ktoré sa\nobsahom zhoduje s vyjadrením k žalobe popísané vyššie.\nKrajský súd uviedol, že zo šetrenia vykonaného správnym orgánom vyplynulo, že žalobkyňa sa\nnezdržiavala na adrese, ktorú uviedla ako miesto svojho pobytu, čím boli naplnené predpoklady na\nzáklade ktorých sa možno domnievať, že dôjde k mareniu alebo sťaženiu výkonu rozhodnutia o\nadministratívnom vyhostení. Na základe uvedeného dôvodu správny orgán v súlade so zákonom neurčil\nžalobkyni lehotu na vycestovanie a vo vlastnej kompetencii určil, že zabezpečí výkon administratívneho\nvyhostenia.\nZ ustanovenia § 78 zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že ak nie je v tomto zákone ustanovené inak,\nvzťahuje sa konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb.\no správnom konaní - správny poriadok).\nV ustanovení § 3 správneho poriadku sú zakotvené základné zásady správneho konania. Jednou zo\nzákladných zásad je zásada materiálnej pravdy. Z § 3 ods. 4 prvá veta správneho poriadku vyplýva, že\nrozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci.\nPodľa ust. § 32 ods. 1 a 2 správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný\nstav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len\nnávrhmi účastníkov konania.\nPodkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné\nvyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej\nčinnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.\nV danom prípade mal krajský súd z obsahu spisu preukázané, že správny orgán postupoval v súčinnosti\nso žalobkyňou, preskúmal doklady predložené žalobkyňou, obstaral si doklady potrebné k rozhodnutiu.\n\nŽalobkyňa mala priestor v rámci správneho konania pred prvostupňovým aj odvolacím orgánom\npreukázať skutočnosti potrebné pre rozhodnutie.\nKrajský súd uviedol, že úlohou správneho orgánu v konaní nie je vyhľadávanie dôvodov pre rozhodnutie\nv prospech účastníka konania, a teda bolo na žalobkyni, aby predložila v konaní relevantné dôkazy.\nSkutočnosti, ktorými žalobkyňa v rámci správneho konania preukazovala oprávnenosť svojho pobytu\nna území Slovenskej republiky a vykonávanie prác čašníčky, boli podľa názoru súdu pre rozhodnutie\nžalovaného neakceptovateľné. V danom prípade žalobkyňa nepredložila doklad o tom, že by v rámci\nuzatvorenej pracovnej zmluvy so zamestnávateľom mala udelené povolenie na zamestnanie.\nKrajský súd poukázal na to, že nelegálna práca je aj práca, ktorú vykonáva fyzická osoba pre právnickú\nosobu alebo fyzickú osobu, ktorá je podnikateľom a nemá s právnickou osobou alebo s fyzickou osobou,\nktorá je podnikateľom, založený právny vzťah podľa osobitného predpisu.\nNelegálne zamestnávanie je aj zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je\npodnikateľom, ak využíva prácu fyzickej osoby a nemá s ňou založený právny vzťah podľa osobitného\npredpisu. Na účely tohto zákona sa za nelegálne zamestnávanie považuje aj sprostredkovanie\nzamestnania spôsobom, ktorý nie je v súlade s osobitným predpisom.\nVzhľadom na uvedené krajský súd konštatoval , že žalobkyňa nepatrí do okruhu osôb u ktorých sa\nnevyžaduje povolenie na zamestnanie podľa osobitného predpisu, pričom vykonávala prácu pri ktorej\nzákon takéto povolenie vyžaduje, a preto jej námietky ohľadom nesprávneho posúdenia tejto okolnosti\nsprávnym orgánom, vyhodnotil za nedôvodné.\nKrajský súd zdôraznil, že žalobkyňa nebola držiteľkou povolenia na zamestnanie (mala povolenie na\nprechodný pobyt za účelom podnikania), a preto je otázka, čo vykonávala svoje zamestnanie na základe\npracovnej zmluvy legálne alebo nelegálne, v tomto prípade irelevantná.\nŽalobkyňa podľa krajského súdu preto porušila zákonný predpis, ak nemala udelené povolenie na\nzamestnanie platné pre územie Slovenskej republiky a teda vykonávala na území Slovenska inú prácu\nako podnikanie vo vlastnom mene a na vlastný účet, čím zároveň ohrozila verejný poriadok, t. j. pravidlá\nupravené právnym predpisom.\nPodľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, samotná účasť žalobcu ako\nspoločníka v obchodných spoločnostiach s ručením obmedzeným nie je vykonávaním jeho vlastnej\npodnikateľskej činnosti, ale je len určitou formou dispozície s vlastným majetkom, oprávňujúcou ho\npodieľať sa na výkone práv a povinností vyplývajúcich z jeho kapitálovej účasti v spoločnostiach\n(8Sža/7/2009).\nVykonávaním, resp. prevádzkovaním podnikateľskej činnosti právnickou osobou treba rozumieť aktívnu\nčinnosť smerujúcu k dosiahnutiu zisku (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 5Cdo/109/03 zo dňa 26.11.2003, stanovisko trestného kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky zo dňa 05.04.2002 publikované pod č. 36/2002).\nČinnosť spoločníka spoločnosti s ručením obmedzeným nespĺňa charakteristické znaky podnikania\nv zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka. Len samotné oprávnenie na výkon\npodnikateľskej, resp. živnostenskej činnosti nemožno ešte považovať za podnikanie, ale rozhodujúci je\nskutočný výkon podnikateľskej činnosti na podklade takéhoto oprávnenia a majetková účasť v obchodnej\nspoločnosti sama osebe nie je podnikaním, ale formou dispozície s vlastným majetkom.\nPodnikateľom v zmysle Obchodného zákonníka je len spoločenskou zmluvou založená spoločnosť\ns ručením obmedzeným. Zárobkovou činnosťou sa rozumie každá právom dovolená činnosť, ktorá\nje vykonávaná za účelom získania majetkového prospechu. Zárobkovou činnosťou je okrem iných aj\npodnikanie (sústavná činnosť vykonávaná podnikateľom samostatne vo vlastnom mene, na vlastnú\nzodpovednosť a za účelom dosiahnutia zisku). Na druhej strane, takmer každý, kto vkladá do spoločnosti\n\ns ručením obmedzeným svoje prostriedky alebo iné majetkové hodnoty, tak robí so zámerom získať\nmajetkový prospech. V tomto zmysle je účasť v obchodnej spoločnosti „zárobkovou“ činnosťou. Je\nvšak treba zobrať do úvahy, že spoločnosť s ručením obmedzeným je kapitálovou spoločnosťou, v\nktorej majetkový prospech spoločníka je za trvania spoločnosti vyjadrený podielom zo zisku spoločnosti,\npričom nárok na podiel zo zisku nie je podmienený osobnou činnosťou spoločníka pre spoločnosť.\nPodiel zo zisku sa tak prejavuje ako výnos vkladu spoločníka do spoločnosti, ktorého výška je závislá od\nvýšky zisku spoločnosti. V neposlednom rade je potrebné prihliadnuť aj na to, že spoločník svoje práva\ntýkajúce sa riadenia spoločnosti a kontroly jej činnosti môže vykonávať iba prostredníctvom valného\nzhromaždenia alebo rozhodovaním mimo valného zhromaždenia (§ 130 Obchodného zákonníka).\nUvedenej kvalifikácii nezodpovedá ani postavenie konateľa spoločnosti.\nZ vykonaného šetrenia a vyjadrení žalobkyne podľa krajského súdu jednoznačne vyplynulo, že počas\nsvojho pobytu na území Slovenskej republiky nevykonávala žiadnu podnikateľskú činnosť vo vlastnom\nmene a na svoj účet, vykonávala prácu čašníčky na základe pracovnej zmluvy, čo nemožno kvalifikovať\nako podnikanie.\nZároveň bolo z vyjadrenia žalobkyne zistené, že pri podávaní žiadosti uviedla zavádzajúce - nepravdivé\ninformácie, keď tvrdila, že finančné prostriedky ktorými preukazovala finančné zabezpečenie svojich\npotrieb počas pobytu na území SR, slúžia jej osobe. Žalobkyňa uviedla, že nemá oprávnenie disponovať\ns finančnými prostriedkami, ktoré boli vložené na jej účet. Z uvedeného dôvodu nebola splnená ani jedna\nz podmienok na udelenie povolenia na prechodný pobyt za účelom podnikania.\nPodľa názoru krajského súdu, správny orgán správne vyhodnotil skutkové okolnosti, keď dospel k\nzáveru, že žalobkyňa vykonáva inú činnosť na akú jej bolo udelené povolenie na prechodný pobyt, svojim\nkonaním ohrozuje verejný záujem chránený právnymi predpismi a pri žiadosti o vydanie povolenia na\nprechodný pobyt uviedla nepravdivé informácie nielen o finančnom zabezpečení svojho pobytu ale aj\no mieste, kde sa bude zdržiavať.\nNa základe uvedeného dôvodu krajský súd dospel k záveru, že správne orgány oboch stupňov\npostupovali správne, ich rozhodnutia boli v súlade so zákonnou úpravou, v konaní nebola zistená taká\nvada, ktorá by spôsobila nezákonnosť vydaných rozhodnutí, a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 OSP\nzamietol.\nII.\nStručné zhrnutie odvolacích dôvodov žalobkyne\nProti rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa včas odvolanie, z dôvodov, že súd dospel na základe\nvykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci.\nŽalobkyňa poukázala na to, že v konaní pred krajským súdom ešte pred vydaním rozsudku doručila súdu\nrozsudky NS SR sp. zn. 1Sža/21/2012 zo dňa 25.09.2012, sp. zn. 1Sža/22/2012 zo dňa 16.10.2012,\nktorými NS SR zmenil rozsudky Krajského súdu v Bratislave a zrušil rozhodnutia žalovaného a vrátil\nmu vec na ďalšie konanie.\nŽalobkyňa poukázala na to, že v jej prípade ako aj v uvedených dvoch prípadoch (jeden z nich sa týka jej\nmanžela) ide o rovnaký právny základ, podľa ktorého prvostupňový správny orgán zaistil troch štátnych\npríslušníkov Čínskej ľudovej republiky a umiestnil ich do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v\nMedveďove, rozhodol o ich vyhostení a zákaze pobytu, žalovaný o zamietnutí odvolania a potvrdení\nprvostupňových rozhodnutí.\nNapriek uvedenému, krajský súd žalobu žalobkyne zamietol, pričom z rozhodnutia krajského súdu sa\nžalobkyňa nedozvedela ako sa krajský súd vysporiadal s dôkazmi, ktoré predložila. Z rozhodnutia nie\n\nje zrejmé, prečo krajský súd neakceptuje právny názor NS SR, ktorý vyslovil vo svojich rozsudkoch a\nv ktorých zaviazal správny orgán, aby sa po vrátení veci v ďalšom konaní spravoval jeho právnym\nnázorom.\nŽalobkyňa poukázala na to, že správny orgán rozhodol o vyhostení navrhovateľa podľa § 57 ods. 1 písm.\na/ bod 1 a 5 a § 57 ods. 1 písm. b/ bod 4 zákona č. 48/2002 Z. z., podľa ktorého:\n(1) Policajný útvar môže administratívne vyhostiť cudzinca a určiť zákaz vstupu\na) na päť rokov, ak\n1. ohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok, zdravie alebo práva a slobody iných a na vymedzených\núzemiach aj prírodu,\n5. vykonáva inú činnosť, než na akú mu bolo udelené povolenie na prechodný pobyt alebo vízum, alebo\nb) do piatich rokov, najmenej však na jeden rok, ak\n4. uvedie v konaní podľa tohto zákona nepravdivé, neúplné alebo zavádzajúce údaje alebo predloží\nfalošné alebo pozmenené doklady alebo doklad inej osoby,\nŽalobkyňa namietala zákonnosť a správnosť rozhodnutia a odôvodnenia správneho orgánu a ako dôvod\nuviedla, že dňa 16.05.2010 požiadala na Generálnom konzuláte SR v Šanghaji o udelenie povolenia\nna prechodný pobyt na účel podnikania. Jej žiadosti boli vyhovené s platnosťou povolenia na pobyt do\n19.11.2010.\nŽalobkyňa vyjadrila presvedčenie, že splnila všetky povinnosti vo vzťahu k jej podnikateľskej činnosti.\nAko vyplýva z výpisu obchodného registra OS Košice i oddiel, s. r. o. vložka č. 23729/V a výpisu zo\nživnostenského registra Obvodného úradu Košice - okolie č. 830-14124 žalobkyňa je spoločníčkou a\nzároveň i konateľkou obchodnej spoločnosti Koncem, s. r. o..\nPoukázala na ustanovenie § 5 písm. d/ zákona č. 5/2004 Z. z., podľa ktorého samostatne zárobkovo\nčinnou osobou na účely tohto zákona je (d/) fyzická osoba, ktorá je spoločníkom verejnej obchodnej\nspoločnosti, komanditnej spoločnosti alebo spoločnosti s ručením obmedzeným podľa osobitného\npredpisu.\nSúčasne poukázala na ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z., podľa ktorého zamestnanie\nna účely tohto zákona je vykonávanie zárobkovej činnosti zamestnancov podľa § 4, prevádzkovanie\nalebo vykonávanie samostatnej zárobkovej činnosti samostatne zárobkovo činnou osobou podľa § 5 a\nvykonávanie slobodného povolania podľa osobitných predpisov.\nPokiaľ teda žalobkyňa žiadala o povolenie na prechodný pobyt na účel podnikania, a toto povolenie jej\nbolo 19.11.2009 udelené, ide podľa nej o taký subjekt vzťahov, ako sa definuje v § 5 zákona č. 5/2004\nZ. z. a jej činnosť sa na účely tohto zákona považuje za zamestnanie podľa § 6 ods. 1 tohto zákona.\nŽalobkyňa ďalej poukázala na ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z. (rovnaké postavenie\ncudzinca v právnych vzťahoch vznikajúcich podľa tohto zákona ako u občana SR, ak mu bolo udelené\npovolenie na zamestnanie a povolenie na prechodný pobyt na účel zamestnania, ak osobitný predpis\nneustanovuje inak) a tiež na ustanovenie § 22 zákona č. 5/2004 Z. z. v znení platnom v čase uzavretia\npracovnej zmluvy zo dňa 04.01.2010, kde pod písm. o/ sa uvádza, že povolenie na zamestnanie\nnevyžaduje u cudzinca, ktorý je spoločník obchodnej spoločnosti alebo štatutárny orgán obchodnej\nspoločnosti, alebo člen štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti, ktorý plní úlohy pre obchodnú\nspoločnosť vykonávaním činností na území Slovenskej republiky, alebo ktorý je člen družstva alebo člen\nštatutárneho orgánu družstva, alebo iného orgánu družstva, ktorý vykonáva činnosť pre družstvo na\núzemí Slovenskej republiky.\nPokiaľ teda žalobkyňa uzavrela pracovnú zmluvu podľa § 43 zákonníka práce s obchodnou\nspoločnosťou Koncem, s. r. o., uzavrela ju v súlade s § 22 ods. 7 zákona č. 5/2004 Z. z. bez povolenia\nna zamestnanie a v súlade s § 6 ods. 1 bez povolenia na prechodný pobyt na účely zamestnania,\n\nkeďže v zmysle tohto ustanovenia sa zamestnaním pre účely zákona o službách zamestnanosti rozumie\nvykonávanie činnosti samostatne zárobkovo činnej osoby, na výkon ktorej žalobca povolenie na pobyt\nmá.\nŽalobkyňa v tejto súvislosti poukázala na to, že v prechodných a záverečných ustanoveniach zákona\nnie je určená povinnosť zamestnávateľa, resp. zamestnanca takéto pracovné zmluvy uzavreté do\n14.01.2010 upraviť podľa ustanovení účinných po 14.01.2010 a je preto nadovšetko pochybnosť, že k\nuzavretiu zmluvy došlo v súlade s citovaným ustanovením zákona č. 48/2002 Z. z..\nSprávny orgán napriek týmto zisteným skutočnostiam a napriek predloženým a jemu známym\npísomnostiam v rozhodnutí tvrdí, že je „jednoznačne preukázané, že činnosť, ktorú účastník konania\nvykonával je kvalifikovaná ako nelegálna práca“ a odvolal sa pritom na § 2 ods. 2 písm. c/ zákona č.\n82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní.\nŽalobkyňa v odvolaní citovala ustanovenie § 2 ods. 2 písm. c/ zákona č. 82/2005 Z. z. a poukázala na\nto, že osobitným predpisom na ktorý odkazuje uvedené ustanovenie je zákon o službách zamestnanosti\nč. 5/2004 Z. z., a ten v čase uzavretia pracovnej zmluvy nevyžadoval povolenie na zamestnanie podľa §\n22 ods. 7 písm. o/ (účinného do 14.01.2010) a povolenie pre účely podnikania podľa ktorého je cudzinec\nsamostatne zárobkovo činnou osobou sa pre účely zákona o službách zamestnanosti považuje za\nzamestnanie už zo zákona, a toto povolenie cudzinec má.\nŽalobkyňa uviedla, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí tvrdí, že ak žalobkyňa chcela pracovať,\nmohla si požiadať o zmenu účelu povolenia prechodného pobytu na príslušnom policajnom útvare podľa\n§ 1 ods. 4 a § 20 zákona č. 48/2002 Z. z..\nŽalobkyňa uviedla, že nemala dôvod meniť účel pobytu, keďže bola i naďalej spoločníčkou a konateľkou\nspoločnosti, a teda i na ďalej vykonávala a v súčasnosti vykonáva podnikateľskú činnosť pre ktorú\ndostala povolenie.\nŽalobkyňa ďalej poukázala na to, že krajský súd sa s tvrdením žalobkyne, že v čase uzavretia\npracovnej zmluvy v súlade s § 22 ods. 7 zákona č. 5/2004 Z. z. cudzinec nepotreboval povolenie na\nzamestnanie, teda nevykonával nelegálnu prácu a stále bol podnikateľom vykonávajúcim povinnosti\npodľa obchodného zákonníka a inými platnými právnymi predpismi, odlišne ako sa s touto skutočnosťou\nvysporiadal Najvyšší súd SR a naviac vo svojom rozsudku krajský súd nahrádza absentujúcu úvahu\nsprávneho orgánu, pretože ten sa vo svojom odvolacom rozhodnutí nijakým spôsobom s týmto tvrdením\nnevysporiadal.\nŽalobkyňa poukázala na ustanovenie § 3 ods. 2 SP, pričom vyjadrila presvedčenie, že postupom\nsprávneho orgánu nielen že nebolo naplnené uvedené ustanovenie.\nŽalobkyňa uviedla, že doposiaľ sa nedozvedela o tom, či je kompetentný správny orgán, ktorý v zmysle\nzákona č. 5/2004 Z. z. a zákona č. 82/2005 Z. z. je jediným oprávneným orgánom na rozhodnutie o tom,\nči účastník konania vykonával nelegálnu prácu vydal rozhodnutie.\nNapriek tomu policajný orgán vo svojom rozhodnutí nesprávne a v rozpore so zistenými skutočnosťami\noznačil činnosť cudzina za nelegálnu prácu.\nOd prvého kontaktu dňa 12.01.2010 predviedol žalobkyňu na oddelenie polície a rozhodnutie o vyhostení\njej doručil nasledujúci deň odo dňa pozbavenia osobnej slobody.\nŽalobkyňa v súvislosti s povinnosťami správneho orgánu uvedenými v § 3 ods. 3 SP poukázala\nna to, že správny orgán sa svedomite nezaoberal jej postavením, aké má podľa zákona o službách\nzamestnanosti. Keď mal pochybnosť o tom, že zamestnávateľ alebo zamestnanec nemá uzavretý\npracovný vzťah v súlade s týmto zákonom, nemal na seba prevziať zodpovednosť iného na to\noprávneného správneho orgánu, ktorým sú vymenované správne orgány v zákone o službách\nzamestnanosti a nemal prezumovať zamestnanecký vzťah, ktorým sa žalobkyňa preukázala ako\nnelegálnu prácu.\nV rozpore so zásadami upravujúcimi postup správneho orgánu nedal ani možnosť žalobkyni doplniť\npodklady pre rozhodnutie, nespolupracoval s ňou, ani sa nepokúsil vec vybaviť zmierlivo, keď jeho\n\npostup vyvrcholil rozhodnutím o vyhostení s uložením maximálnej doby zákazu vstupu na územie SR na\n5 rokov a jej zaistením. Naviac odňal odvolaniu proti rozhodnutiu o vyhostení a zákazu vstupu odkladný\núčinok.\nSprávny orgán vyriekol svoju úvahu a o odňatí odkladného účinku tým, že podľa jeho názoru sa\nžalobkyňa dopustila nelegálnej práce, čím je daný naliehavý všeobecný záujem, ktorý treba chrániť.\nSkutočnosť je však podľa žalobkyne taká, že pokiaľ zotrvá na území SR do konečného rozhodnutia\nv konaní, v ktorom správny orgán vydal prvostupňové rozhodnutie, nikto tým neutrpí ujmu a žiaden\nvšeobecný záujem ohrozený nebude, nebude ohrozená ani bezpečnosť štátu a ani vnútorný poriadok,\nčo je predpokladom pre odňatie odkladného účinku.\nSprávnemu orgánu vyčítala, že síce vymenoval všetky tri ustanovenia, ktoré použil vo výrokovej časti\nrozhodnutia, ale ich neodôvodnil.\nŽalobkyňa vyjadrila presvedčenie, že neohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok, zdravie alebo\npráva a slobody iných a na vymedzených územiach aj prírodu a správny orgán žiadne takéto konanie\nžalobkyne ani neopísal.\nŽalobkyňa uviedla, že nevykonáva inú činnosť, než na akú jej bolo udelené povolenie na prechodný\npobyt, lebo je i naďalej spoločníčkou a konateľkou spoločnosti, a teda vykonáva podnikanie, na ktoré\nmá povolenie a správny orgán v rozhodnutí ani neuviedol, že tieto povinnosti neplní.\nRovnako podľa žalobkyne nebolo preukázané, že by uviedla v konaní podľa tohto zákona nepravdivé,\nneúplné alebo zavádzajúce údaje alebo predložila falošné alebo pozmenené doklady alebo doklad inej\nosoby.\nSprávnemu orgánu napokon vyčítala, že tento vychádzal z rozhodnutia úradu práce zo dňa 19.11.2009\na na základe týchto zistení zdôvodňuje tvrdenie, že žalobkyňa vykonávala inú činnosť, než na akú jej\nbolo udelené povolenie.\nPodľa žalobkyne je správny orgán povinný vyhodnotiť právny stav ku dňu zistenia skutočností na\nzáklade ktorých rozhoduje.\nŽalobkyňa na základe uvedených dôvodov žiadala, aby Najvyšší súd SR zmenil rozsudok krajského\nsúdu tak, že rozhodnutie žalovaného navrhla zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.\nIII.\nVyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobkyne\nŽalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že žalobkyňa vo svojom odvolaní\npoukazuje najmä na skutočnosť, že v obdobných prípadoch cudzincov p. I. a N. Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky svojim rozsudkom rozsudky Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/274/2010-34 zo dňa\n14.06.2012 a 2S/342/2010-44 zo dňa 16.05.2012 zmenil tak, že napadnuté rozhodnutia (č. p.: UHCPRHCPBA2-2010/000451-009 a UHCP-RHCPBA2-2010/000434-007) zrušil a vec vrátil žalovanému\nsprávnemu orgánu na ďalšie konanie. Zároveň poukazuje na to, že v čase keď účastník konania uzatvoril\npracovnú zmluvu zo dňa 04.01.2010 bol v platnosti zákon č. 5/2004 Z. z., kde v § 22 sa povolenie na\nzamestnanie nevyžadovalo u cudzinca, ktorý je spoločníkom obchodnej spoločnosti alebo štatutárnym\norgánom obchodnej spoločnosti, alebo členom štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti, ktorý plní\núlohy pre obchodnú spoločnosť vykonávaním činností na území Slovenskej republiky, alebo ktorý je člen\ndružstva alebo člen štatutárneho orgánu družstva, alebo iného orgánu družstva, ktorý vykonáva činnosť\npre družstvo na území Slovenskej republiky. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa uzavrela pracovnú\nzmluvu s obchodnou spoločnosťou Koncern, s. r. o. v súlade so zákonom, ktorý bol platný v čase\npodpísania zmluvy, a teda bez povolenia na zamestnanie.\n\nK uvedeným odvolacím dôvodom žalovaný poukázal na ustanovenie § 57 ods. 1 písm. a/ bod 5 zákona\nč. 48/2002 Z. z. účinného v čase rozhodovania žalovaných strán policajný útvar môže administratívne\nvyhostiť cudzinca a určiť zákaz vstupu na päť rokov, ak vykonáva inú činnosť, než na akú mu bolo\nudelené povolenie na prechodný pobyt alebo vízum.\nZákon č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov platný a účinný v\nčase vydania obidvoch rozhodnutí žalovaného (ďalej len „zákon č. 48/2002 Z. z.“) zásadne vyriešil otázku\nvzťahu Slovenskej republiky a cudzinca pri rozhodovaní o jeho žiadosti na udelenie pobytu. Vznikajúcim\nvzťahom a vzájomným záväzkom štátu a cudzinca po udelení povolenia na pobyt musí predchádzať\nrovnocenné postavenie oboch účastníkov založené na dobrovoľnosti a slobodnom rozhodnutí do tohto\nvzťahu vstúpiť. Je na rozhodnutí príslušných orgánov, či umožnia tvorbu tohto vzťahu, pričom vždy\nprihliadajú na záujmy Slovenskej republiky a jej občanov.\nŽalovaný poukázal na to, že Slovenská republika je „nárazníkovým“ štátom medzi členskými štátmi\nSchengenskej dohody a rizikovými oblasťami sveta, ktoré sú dlhodobo zdrojom emigrácie smerom do\nEurópy. Z uvedeného dôvodu Slovenská republika pristúpila na tento trend a právnou úpravou reagovala\nzákonom č. 48/2002 Z. z. na aktuálny a predpokladaný vývoj imigrácie. Je potrebné vziať do úvahy, že\nlen právna úprava vstupu a pobytu cudzincov k riešeniu imigrácie cudzincov nestačí. Táto úprava je len\nsúčasťou systému opatrení v regulácii migrácie. Tento systém je tvorený právnou úpravou podmienok\nzamestnania a podnikania cudzincov, medzinárodnými dohodami o spolupráci na štátnych hraniciach\na o readmisii, vízovou politikou, dohodami o regulácii prílivu zahraničných pracovníkov na trh práce a\núčinnú ochranu štátnej hranice proti nelegálnemu vstupu na územie Slovenskej republiky.\nPovolenie na prechodný pobyt na účel zamestnania môže byť cudzincovi udelené len po predložení\npovolenia na zamestnanie vydaného príslušným úradom práce, ak medzinárodná zmluva, ktorou je\nSlovenská republika viazaná, neustanovuje inak.\nPovolenie na prechodný pobyt na území Slovenskej republiky na účel zamestnania podľa § 20 ods. 1\nzákona č. 48/2002 Z. z. je viazané na konkrétne vydané povolenie na zamestnanie vydané príslušným\nÚradom práce, sociálnych vecí a rodiny, ktoré presne špecifikuje akú činnosť bude cudzinec (štátny\npríslušník tretej krajiny) na území Slovenskej republiky vykonávať. Žalobcovi nebolo vydané Úradom\npráce, sociálnych vecí a rodiny takéto povolenie na zamestnanie s presne vyšpecifikovanou činnosťou.\nPodľa § 21 ods. 1 písm. a/ zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov platného v čase rozhodovania žalovaných strán (ďalej len „zákon č. 5/2004 Z.\nz.“) rovnaké právne postavenie ako občan Slovenskej republiky má aj cudzinec, ktorý je účastníkom\nprávnych vzťahov vznikajúcich podľa tohto zákona, ak mu bolo udelené povolenie na zamestnanie a\npovolenie na prechodný pobyt na účel zamestnania, ak osobitný predpis neustanovuje inak.\nPodľa § 21 ods. 2 zákona č. 5/2004 Z. z. zamestnávateľ, ktorý má sídlo na území Slovenskej republiky,\nmôže prijať do zamestnania len cudzinca, ktorý spĺňa podmienky podľa odseku 1, ak zákon neustanovuje\ninak.\nPodľa § 21 ods. 4 zákona č. 5/2004 Z. z. príslušný úrad na udelenie povolenia na zamestnanie je úrad,\nv ktorého územnom obvode bude cudzinec vykonávať zamestnanie.\nPodľa § 22 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z. povolenie na zamestnanie môže príslušný úrad udeliť\ncudzincovi, ale voľné pracovné miesto nie je možné obsadiť uchádzačom o zamestnanie vedeným v\nevidencii uchádzačov o zamestnanie.\nPodľa § 22 ods. 2 zákona č. 5/2004 Z. z. pri vydávaní povolenia na zamestnanie úrad prihliada na\nsituáciu na trhu práce.\nŽalovaný vyjadril presvedčenie, že v prípade žalobkyne aj napriek príslušným rozhodnutiam Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky neboli splnené podmienky podľa ustanovenia § 21 ods. 1 písm. a/ zákona\n\nč. 5/2004 Z. z. nakoľko je nebolo udelené povolenie na zamestnanie v mieste výkonu práce Košice, aj\nkeď vtom čase, keď podpisovala pracovnú zmluvu sa povolenie na zamestnanie pre ňu nevyžadovalo,\nnakoľko mala oprávnenie na podnikateľskú činnosť. Podľa názoru žalovaného v prípade žalobkyne\nnebola splnená, resp. naplnená druhá zákonná požiadavka zákona č. 5/2004 Z. z. nakoľko táto nemala\nna území Slovenskej republiky udelené povolenie na prechodný pobyt na účel zamestnania, ale na účel\npodnikania.\nK vykonávaniu podnikateľskej činnosti žalobkyne na území Slovenskej republiky zároveň uviedol, že\ntáto pri spisovaní zápisnice podľa § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. na správnom orgáne I. stupňa\ndňa 13.05.2010 sama uviedla, že účel na ktorý jej bol povolený prechodný pobyt je podnikanie, nakoľko\nje konateľkou spoločnosti KONCEM, s. r. o., ktorá podniká v pohostinskej činnosti. Zároveň uviedla,\nže sporadicky pre uvedenú spoločnosť vykonávala práce spočívajúce v servírovaní jedál. Podiel na\nzisku jej nebol vyplatený a okrem vyplatenej odmeny „vreckového“ pre manžela žalobcu p. H., nar.\nXX.XX.XXXX, št. prísl. CHN jej zo strany spoločnosti KONCEM, s. r. o. iné finančné prostriedky vyplatené\nneboli. Miestom pobytu žalobkyne je Bratislava, Stará Vajnorská 17 a občas Košice, na adrese sídla\nspoločnosti KONCEM, s. r. o..\nŽalovaný na margo vyššie uvedených skutočností, ktoré tvrdila žalobkyňa v zápisnici podľa § 22 ods.\n1 zákona č. 71/1967 Zb. spísanej na správnom orgáne I. stupňa uviedol, že podnikateľom v zmysle\nObchodného zákonníka je len spoločenskou zmluvou založená spoločnosť s ručením obmedzeným.\nZárobkovou činnosťou sa rozumie každá právom dovolená činnosť, ktorá je vykonávaná za účelom\nzískania majetkového prospechu. Zárobkovou činnosťou je okrem iných aj podnikanie (sústavná činnosť\nvykonávaná podnikateľom samostatne vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a za účelom\ndosiahnutia zisku). Len samotné oprávnenie na výkon podnikateľskej, resp. živnostenskej činnosti\nnemožno ešte považovať za podnikanie, ale rozhodujúci je skutočný výkon podnikateľskej činnosti na\npodklade takéhoto oprávnenia.\nŽalovaný má za to, že samotnými tvrdeniami žalobkyne ohľadne výkonu, resp. nevykonávaniu\npodnikateľskej činnosti pre spoločnosť KONCEM, s. r. o. v ktorej bola v rozhodnom čase konateľkou a\nzároveň spoločníčkou mala za preukázané, že žalobkyňa nevykonávala podnikateľskú činnosť, tak ako\nto predpokladá Obchodný zákonník a ďalšie právne predpisy spravujúce vykonávanie podnikateľskej\nčinnosti na území Slovenskej republiky.\nNapriek týmto skutočnostiam, ako aj napriek skutočnosti, že žalobkyňa mala na území Slovenskej\nrepubliky udelené povolenie na prechodný pobyt na účel podnikania, vykonávala pre svoju spoločnosť\nna základe pracovnej zmluvy zamestnanie čašníčky. Zákonné zmocnenia a predpoklady pre výkon tohto\nzamestnania však nemal, a to z vyššie uvedených dôvodov, keď zákon č. 5/2004 Z. z. v ustanovení\n§ 21 ods. 1 písm. a/ zakotvuje, že rovnaké právne postavenie ako občan Slovenskej republiky má aj\ncudzinec, ktorý je účastníkom právnych vzťahov vznikajúcich podľa tohto zákona, ak mu bolo udelené\npovolenie na zamestnanie a povolenie na prechodný pobyt na účel zamestnania, ak osobitný predpis\nneustanovuje inak.\nŽalovaný vyjadril presvedčenie, že preukázal, že v prípade žalobkyne, táto vykonávala inú činnosť než\nna akú jej bolo udelené povolenie na prechodný pobyt.\nŽalovaný preto trval na odôvodneniach svojich napadnutých rozhodnutí aj v časti, kde v prípade\nžalobkyne prišlo k aplikácii ustanovenia § 57 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona č. 48/2002 Z. z. účinného\nv čase rozhodovania žalovaného.\nZo strany žalobkyne prišlo jej konaním k ohrozeniu verejného poriadku a zároveň k ohrozeniu práv\na slobôd iných. Ohrozením verejného poriadku žalovaná strana rozumie porušenie, alebo ohrozenie\nzáujmu chráneného zákonom týkajúceho sa základných ľudských práv a slobôd, ochrany maloletých\na iných zraniteľných osôb, alebo opakované porušovanie záujmu chráneného zákonom týkajúceho\nsa riadneho výkonu verejnej správy, životného prostredia, verejného poriadku, alebo občianskeho\nspolunažívania. Zo strany žalobkyne išlo o opakované porušenie zákona č. 48/2002 Z. z. rovnakým\nkonaním v rozdielnom časovom období. V prvom prípade v roku 2009 prišlo zo strany kompetentných\norgánov Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice k vydaniu rozhodnutia č. j. 2009/087757-OK\nzo dňa 16.09.2009 ku kvalifikácii činnosti účastníka konania ako nelegálnej práce. Represívne zložky\npolicajných útvarov však toto porušenie zákona žalobcom neperzekvovali. K zisteniu opakovaného\n\nporušenia právnych predpisov Slovenskej republiky žalobkyne správnym orgánom I. stupňa prišlo dňa\n13.05.2010, ktoré vyústilo k vydaniu napadnutých rozhodnutí.\nPodľa čl. 35 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. (ďalej len „Ústava SR“) občania\nmajú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej\nviny nemôžu toto právo vykonávať. Podmienky ustanoví zákon. Ústava SR zakotvuje právo na prácu\nobčanom Slovenskej republiky. Ohrozenie práv a slobôd občanov Slovenskej republiky zo strany\nžalobkyne vidí žalovaná strana v tom, že žalobkyňa, aj napriek skutočnosti, že nespĺňala zákonné\npodmienky na výkon zamestnania na území Slovenskej republiky, toto aj napriek tomu vykonávala,\nčím zasahovala do práva občanov Slovenskej republiky na prácu. Žalovaná strana uviedla, že podľa\nÚstredia práce sociálnych vecí a rodiny ku koncu mája 2009 bolo na území Slovenskej republiky 336.926\nuchádzačov o zamestnanie a v Bratislavskom kraji 12.732 uchádzačov o zamestnanie.\nK aplikácii ustanovenia § 57 ods. 1 písm. b/ bod 4 zákona č. 48/2002 Z. z. kedy policajný útvar\nmôže administratívne vyhostiť cudzinca a určiť mu zákaz vstupu na päť rokov, najmenej však na jeden\nrok, ak cudzinec uvedie v konaní podľa tohto zákona nepravdivé, neúplné alebo zavádzajúce údaje\nalebo predloží falošné alebo pozmenené doklady alebo doklad inej osoby, žalovaný správny orgán\nuvádza nasledovné: žalobkyňa do zápisnice uviedla, že pri podávaní žiadosti o udelenie povolenia\nna prechodný pobyt na účel podnikanie na zastupiteľskom úrade v Šanghaji ako doklad preukazujúci\nfinančné zabezpečenie pobytu na území Slovenskej republiky priložila výpis z účtu na jej meno, ktorý\nsi osobne založila a na ktorý vložila finančné prostriedky vo výške 12.000,- €. Ďalej vo svojej výpovedi\nuviedla, že tieto vložené finančné prostriedky neboli jej, ale boli zapožičané. Zároveň uviedla, že si je\nvedomá, že zavádzala správny orgán, keď pri podaní žiadosti predložila výpis z jej účtu s finančnými\nprostriedkami, ktoré mu nepatrili, a teda išlo o účelovo vložené finančné prostriedky, ktoré mali slúžiť\nna zabezpečenie jej pobytu, aby bola naplnená formálna stránka jej žiadosti o udelenie povolenia na\nprechodný pobyt.\nĎalším dôvodom na aplikáciu vyššie uvedeného ustanovenia videla žalovaná strana v tom, že žalobkyňa\nuvádzala nepravdivé údaje v konaní podľa zákona č. 48/2002 Z. z., keď táto mala udelené povolenie na\nprechodný pobyt na území Slovenskej republiky na účel podnikania a táto svoju podnikateľskú činnosť\nnikdy nevykonávala, čo bolo potvrdené aj samotnou žalobkyňou v zápisnici podľa § 22 ods. 1 zákona č.\n71/1967 Zb. spísanej na správnom orgáne I. stupňa dňa 13.05.2010.\nŽalobkyňa vo svojom odvolaní namieta vylúčenie odkladného účinku pri rozhodovaní správneho orgánu.\nV tomto prípade poukazujeme na to, ako Krajský súd v Bratislave v napadnutom rozsudku č. k.\n4S/337/2010-56 odôvodnil aplikáciu ust. § 59 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov účinného v čase\nrozhodovania správnym orgánom I. stupňa, kde je uvedené, že ak možno predpokladať, že cudzinec\nujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení,\nnajmä ak nemožno jeho totožnosť zistiť je zákonný dôvod na zabezpečenie výkonu rozhodnutia o\nadministratívnom vyhostení. Krajský súd v Bratislave vo svojom rozsudku uviedol, že zo šetrenia\nvykonaného správnym orgánom vyplynulo, že žalobkyňa sa nezdržiavala na adrese, ktorú uviedla ako\nmiesto svojho pobytu, čím boli naplnené predpoklady na základe ktorých sa možno domnievať, že dôjde\nk mareniu alebo sťaženiu výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Na základe uvedeného\ndôvodu správny orgán v súlade so zákonom neurčil žalobkyni lehotu na vycestovania a vo vlastnej\nkompetencii určil, že zabezpečí výkon administratívneho vyhostenia.\nŽalobkyňa ďalej namietala, že správny orgán náležité nepostupoval v súlade s ustanoveniami § 3 zákona\nč. 71/1967 Zb. o správnom konaní. K uvedenej námietke žalovaný uviedol, že Krajský súd v Bratislave\nv napadnutom rozsudku konštatoval, že „v predmetnom konaní správne orgány postupovali v súlade s\npríslušnými ustanoveniami správneho poriadku a nemožno im vyčítať, že neprihliadali na skutočnosti\nim neznáme, ktoré mohol vo veci uviesť len účastník konania, ktorý v danom prípade nenavrhol žiadne\nďalšie dôkazy“.\nK námietke žalobkyni, že Krajský súd v Bratislave nevzal pri svojom rozhodovaná do úvahy rozsudky\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1S/274/2010-34 zo dňa 14.06.2012 a 2S/342/2010-44\nzo dňa 16.05.2012 sa žalovaný nevyjadril, nakoľko v tomto prípade ide o konanie, ktoré sa týkalo\nrozhodovania Krajského súdu v Bratislave.\n\nŽalovaný na základe uvedených dôvodov, žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok\nKrajského súdu v Bratislave, č. k. 4S/337/2010-56 zo dňa 18.01.2013 potvrdil.\nIV.\nArgumentácia rozhodnutia žalovaného\nŽalovaný rozhodnutím č. p.: UHCP-RHCPBA2-2010/000456-007 zo dňa 17.09.2010, zamietol\nodvolanie žalobkyne a potvrdil prvostupňové rozhodnutie UHCP-BA-OCP-AV-113-004/2010-TVO zo\ndňa 13.05.2010, ktorým bola žalobkyňa administratívne vyhostená a bol jej určený zákaz vstupu na\núzemie Slovenskej republiky na dobu 5 rokov, t. j. do 13.05.2015 podľa § 57 ods. 1 písm. a/ bod 1 a 5 a\n§ 57 ods. 1 písm. b/ bod 4 zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o doplnení niektorých zákonov\n(ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“).\nV dôvodoch rozhodnutia uviedol, že prvostupňový správny orgán dospel k správnemu právnemu záveru\no tom, že žalobkyňa porušila zákon č. 48/2002 Z. z., ktorý upravuje aj podmienky pobytu cudzincov\nna území SR, správne vyhodnotil zaobstarané podklady a dôkazy a v tej súvislosti správne použil\nhmotnoprávny predpis.\nPodľa žalovaného prvostupňové rozhodnutie o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu na\núzemie SR bolo vydané v súlade so zákonom č. 48/2002 Z. z., a preto ho potvrdil.\nK odvolacím námietka žalobkyne uviedol, že pracovnou zmluvou uzavretou v zmysle § 43 zákona č.\n311/2001 zo dňa 04.01.2010 medzi spoločnosťou Koncem, s. r. o. ako zamestnávateľom ako žalobkyňou\nako zamestnancom, predloženou samotnou žalobkyňou dňa 12.05.2010 pri bezpečnostno-represívnej\nakcii „Cudzinci“ ako aj samotnou činnosťou žalobkyne (varenie a príprava jedla v kuchyni reštaurácie),\nktorá bol vykonávaná v mene, na náklady a v prospech spoločnosti HAJIE, s. r. o. Košice, ktorá\nreštauráciu prevádzkuje, bolo dostatočne preukázané, že žalobkyňa vykonávala prácu vo vlastnom\nmene, na vlastnú zodpovednosť, za účelom dosiahnutia zisku. Vyplýva to aj zo zápisnice vyjadrenia\nžalobkyne, ktorá vedela, že povolenie na prechodný pobyt má na účel podnikania, no k jej samotnej\npodnikateľskej činnosti nevedela uviesť informácie, nevedela predložiť nijaké doklady a jedinú činnosť,\nktorú vykonávala boli kuchárske práce v kuchyni.\nK odvolacej námietke žalobkyne, že v čase uzavretia pracovnej zmluvy s obchodnou spoločnosťou\nKoncem, s. r. o. zmluvu uzavrela v súlade s § 22 ods. 7 zákona č. 5/2004 Z. z. bez povolenia na\nzamestnanie a v súlade s § 6 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z. bez povolenia na prechodný pobyt na\núčely zamestnania, keďže v zmysle tohto ustanovenia sa zamestnaním pre účely zákona o službách\nzamestnanosti rozumie vykonávanie činnosti samostatne zárobkovo činnej osoby, na výkon ktorej\núčastník konania povolenia má uviedol, že žalobkyňa mala a mohla v čase jej udelenia povolenia na\nprechodný pobyt, pred uzavretím pracovnej zmluvy so svojim zamestnávateľom a po predchádzajúcom\nudelení povolenia na zamestnanie príslušným Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny, podať novú\nžiadosť na miestne a vecne príslušnom Oddelení cudzineckej polície PZ o udelenie povolenia na\nprechodný pobyt na účel zamestnania.\nPodľa žalovaného, keďže povolením na zamestnanie preukazuje cudzinec účel prechodného pobytu na\nzamestnanie a nie na podnikanie, a účastníkovi konania bolo udelené povolenie na prechodný pobyt\nna účel podnikania, tvrdenia žalobkyne a citácie účastníka konania sú podľa žalovaného interpretované\núčelovo a v nesprávnom kontexte voči dotknutým ustanoveniam zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte\ncudzincov.\nŽalovaný vyjadril presvedčenie, že doterajšie konanie žalobkyne v priebehu trvania jej celého udeleného\npovolenia na prechodný pobyt na území SR na účel podnikania, počas ktorého porušila zákaz nelegálnej\npráce a opakovane vykonávala inú činnosť než na akú jej bolo udelené povolenie na prechodný\npobyt, počas konania uviedla nepravdivé a zavádzajúce údaje, je z predloženého spisu dostatočne\npreukázané, že je reálnou hrozbou pre verejný poriadok, a tým jej ďalší pobyt na území SR nie je vo\nverejnom záujme.\n\nV.\nPrávny názor NS SR\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku)\npreskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne (§ 3\nods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť.\nRozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým,\nže deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a\nna internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk>.\nRozsudok bol verejne vyhlásený dňa 14.05.2013(§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).\nNa základe uvedených zistení posúdil Najvyšší súd SR jednotlivé odvolacie námietky žalobkyne a\ndospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť.\nNajvyšší súd SR vychádzal z rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ktorý rozhodol o vyhostení\nžalobkyne podľa § 57 ods. 1 písm. a/ bod 1 a 5 a § 57 ods. 1 písm. b/ bod 4 zákona č. 48/20002 Z. z.\no pobyte cudzincov a určení zákazu vstupu na územie SR na dobu 5 rokov.\nVo vzťahu k tvrdeniu prvostupňového správneho orgánu, že žalobkyňa vykonávala inú činnosť, na akú\njej bolo udelené povolenie žalobkyňa v priebehu správneho ako aj súdneho konania tvrdila, že splnila\nvšetky povinnosti vo vzťahu k jej podnikateľskej činnosti. Poukázala na výpis z obchodného registra OS\nKošice odd. s. r. o. č. 23729/V a výpisu z OR Obvodného úradu Košice okolie č. 830-14124, z ktorého\nvyplýva, že žalobkyňa je spoločníčkou a zároveň i konateľkou obchodnej spoločnosti Koncem, s. r. o..\nŽalobkyňa v tejto súvislosti poukázala na ustanovenie § 5 písm. d/ zákona č. 5/2004 Z. z. podľa ktorého\nsamostatne zárobkovo činná osoba na účely tohto zákona je fyzická osoba, ktorá je spoločníkom\nverejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej spoločnosti alebo spoločnosti s ručením obmedzený, podľa\nosobitného predpisu.\nSúčasne poukázala na ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z., podľa ktorého zamestnanie\nna účely tohto zákona je vykonávanie zárobkovej činnosti zamestnancov podľa § 4, prevádzkovanie\nalebo vykonávanie samostatnej zárobkovej činnosti samostatne zárobkovo činnou osobou podľa § 5 a\nvykonávanie slobodného povolania podľa osobitných predpisov.\nV prípade žalobkyne správne orgány usúdili, že žalobkyňa naplnila ust. § 57 ods. 1 písm. a/ bod 1\nzákona o pobyte cudzincov, teda vykonávala na území SR inú činnosť, než na akú mala povolenie.\nPodľa správnych orgánov išlo v prípade žalobkyne o nelegálnu prácu, nakoľko, žalobkyňa a bol v\npracovnoprávnom vzťahu so spoločnosťou KONCEM, s. r. o., teda vykonávala závislú prácu v Čínskej\nreštaurácii E. v Košiciach ako čašníčka, t. j. išlo o inú činnosť, než na akú mala povolenie.\nZa tejto situácie sa Najvyšší súd SR zameral na posúdenie, či bola splnená podmienka ustanovená v\n§ 57 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov.\nZákon o pobyte cudzincov neobsahuje vlastnú definíciu pojmu zamestnania, preto bolo potrebné\nvychádzať z definície obsiahnutej v zákone č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti, kde je výslovne\nuvedené, že zamestnanie na účely tohto zákona je vykonávanie zárobkovej činnosti zamestnancov\npodľa § 4, prevádzkovanie alebo vykonávanie samostatnej zárobkovej činnosti samostatne zárobkovo\nčinnou osobou podľa § 5 a vykonávanie slobodného povolania podľa osobitných predpisov (§ 6 ods.\n1 zákona).\nPodľa § 5 písm. d/ zákona č. 5/2004 Z. z. samostatne zárobkovo činná osoba na účely tohto zákona\nje spoločník verejnej obchodnej spoločnosti a komplementár komanditnej spoločnosti podľa osobitného\npredpisu.\n\nZ obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že žalobkyňa ako fyzická osoba je spoločníčkou (podľa\nvýpisu z obchodného registra OS Košice odd. s. r. o. č. 23729/V a výpisu z OR Obvodného úradu Košice\nokolie č. 830-14124) i konateľkou obchodnej spoločnosti KONCEM, s. r. o..\nAko vyplýva z ust. § 6 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z. prevádzkovanie alebo vykonávanie činnosti\nsamostatne zárobkovo činnou osobou je pre účely zákona o zamestnanosti zamestnaním.\nZ ustanovenia § 21 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z. z. vyplýva rovnaké postavenie cudzinca v právnych\nvzťahoch vznikajúcich podľa tohto zákona ako u občana SR, ak mu bolo udelené povolenie na\nzamestnanie a povolenie na prechodný pobyt na účel zamestnania, ak osobitný predpis neustanovuje\ninak.\nUstanovenie § 22 ods. 7 zákona č. 5/2004 Z. z. vymenováva prípady, v ktorých sa na účel uvedený\nv tomto ustanovení nevyžaduje, aby štátni príslušníci tretej krajiny zamestnaní v Slovenskej republike\nmali povolenie na zamestnanie.\nPrávna úprava ustanovenia § 22 ods. 7 zákona o službách zamestnanosti v znení platnom v čase\nrozhodovania prvostupňového správneho orgánu v podstate vylúčila možnosť štátnym príslušníkom\ntretej krajiny, ktorí žiadali o udelenie povolenia na pobyt na účel zamestnania ako spoločníci firiem,\navšak pôvodná dikcia ustanovenia § 22 ods. 7 písm. o/ zákona o službách zamestnanosti (platná\nv čase uzavretia pracovnej zmluvy zo dňa 04.01.2010) povolenie na zamestnanie nevyžadovala u\ncudzinca, ktorý je spoločník obchodnej spoločnosti alebo štatutárny orgán obchodnej spoločnosti, alebo\nčlen štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti, ktorý plní úlohy pre obchodnú spoločnosť vykonávaním\nčinností na území Slovenskej republiky, alebo ktorý je člen družstva alebo člen štatutárneho orgánu\ndružstva, alebo iného orgánu družstva, ktorý vykonáva činnosť pre družstvo na území Slovenskej\nrepubliky.\nUvedenou modifikáciou dikcie zákona o službách zamestnanosti v podstate došlo k obmedzeniu skupiny\ncudzincov, u ktorých sa nevyžaduje povolenie na zamestnanie, iba na tých, ktorí vykonávajú, resp. budú\nvykonávať činnosti pre obchodné spoločnosti, ktorým bola poskytnutá investičná pomoc v zmysle zákona\nč. 561/2007 Z. z. o investičnej pomoci a o zmene a doplnení niektorých zákonov.\nV danom prípade, sa však správne orgány vôbec nezaoberali skutočnosťou, že žalobkyňa uzavrela\npracovnú zmluvu v čase, keď zákon o službách zamestnanosti nevyžadoval povolenie na zamestnanie u\ncudzinca, ktorý je spoločník obchodnej spoločnosti alebo štatutárny orgán obchodnej spoločnosti, alebo\nčlen štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti, ktorý plní úlohy pre obchodnú spoločnosť vykonávaním\nčinností na území Slovenskej republiky, alebo ktorý je člen družstva alebo člen štatutárneho orgánu\ndružstva, alebo iného orgánu družstva, ktorý vykonáva činnosť pre družstvo na území Slovenskej\nrepubliky.\nZ uvedeného teda podľa Najvyššieho súdu SR vyplýva, že záver správnych orgánov o tom, že žalobkyňa\nvykonávala činnosť, ktorú kvalifikoval ako nelegálnu prácu a odvolal sa pritom na § 2 ods. 2 písm. c/\nzákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní je predčasný.\nZa dôvodnú považoval odvolací súd aj námietku žalobkyne, že rozhodnutie Úradu práce sociálnych\nvecí a rodiny v Košiciach vydané dňa 16.09.2009, ktoré kvalifikovalo činnosť žalobkyne ako nelegálnu\nprácu, na ktoré sa správne orgány odvolávajú, vychádzajú z výsledkov kontroly zo dňa 27.05.2009 v\nspoločnosti HAOJIE, s. r. o. a nie v prevádzke E..\nRozhodnutiu správneho orgánu v konaní o administratívnom vyhostení cudzinca tak nepredchádzalo\nkonanie a rozhodnutie kompetentného správneho orgánu, ktorý v zmysle zákona č. 5/2004 Z. z. a zákona\nč. 82/2005 Z. z., ktorý je jediným oprávneným orgánom na rozhodnutie o tom, či cudzinec vykonával\nnelegálnu prácu, preto záver prvostupňového správneho orgánu ako aj žalovaného o tom, ktorý označili\nčinnosť žalobcu za nelegálnu prácu, je aj z tohto dôvodu predčasný.\n\nV ďalšom konaní preto bude úlohou správnych orgánov posúdiť právny vzťah žalobkyne a spoločnosti\nKoncem, s. r. o., založený pracovnou zmluvou zo dňa 04.01.2010 v zmysle zásady zákazu retroaktivity,\nktorá vyplýva z čl. 1 Ústavy SR, pretože pre riadne fungovanie materiálneho právneho štátu,\ngarantovaného čl. 1 Ústavy SR je zásadné zabezpečiť ochranu oprávnenej dôvery v stálosť právneho\nporiadku, nakoľko ústavný princíp právneho štátu predpokladá, že sa štát voči občanom správa v súlade\ns povinnosťami, ktoré sám sebe stanovil, pričom občan na základe princípu právnej istoty má právo\nspoliehať sa na vierohodnosť štátu pri plnení jeho záväzkov. Neprípustnosť spätnej účinnosti je tak\nzdôvodnená požiadavkami právnej istoty fyzických a právnických osôb a ochranou ich legitímnych\nočakávaní.\nPokiaľ teda žalobkyňa už v priebehu správneho konania namietala, že uzavrela pracovnú zmluvu podľa\n§ 43 Zákonníka práce s obchodnou spoločnosťou Koncem, s. r. o., a túto uzavrela v súlade s § 22 ods. 7\nzákona č. 5/2004 Z. z. bez povolenia na zamestnanie a v súlade s § 6 ods. 1 bez povolenia na prechodný\npobyt na účely zamestnania, keďže v zmysle tohto ustanovenia sa zamestnaním pre účely zákona o\nslužbách zamestnanosti rozumie vykonávanie činnosti samostatne zárobkovo činnej osoby, na výkon\nktorej žalobca povolenie na pobyt má, a žalovaný vo svojom rozhodnutí na túto námietku žalobkyne\nnereagoval, jeho rozhodnutie mal krajský súd zrušiť ako nepreskúmateľné. Pretože už táto námietka\nbola spôsobilá vyvolať pochybnosti o zákonnosti a správnosti rozhodnutia prvostupňového správneho\norgánu.\nSprávnym orgánom bolo možné vyčítať, že sa vôbec nezaoberali povahou činnosti žalobkyne, ktorú\nvykonávala pre spoločnosť Koncem, s. r. o prácu spojenú so zabezpečovaním obsluhy hostí, najmä či\nvýkonom tejto činnosti plnila úlohy pre spoločnosť, ktorej je spoločníčkou a štatutárnym zástupcom.\nV tejto súvislosti Najvyšší súd SR upriamuje pozornosť správnych orgánov na výpis z Obchodného\nregistra OS Košice odd. s. r. o. č. 23729/V z ktorého vyplýva, že predmetom činnosti danej spoločnosti\nje aj pohostinná činnosť a výroba hotových jedál pre výdajne.\nĎalším dôvodom, pre ktorý prvostupňový správny orgán žalobcu vyhostil a uložil mu zákaz vstupu na\núzemie SR na 5 rokov, bolo podľa správneho orgánu naplnenie ust. § 57 ods. 1 písm. b/ bod 4 zákona\no pobyte cudzincov.\nPodľa prvostupňového správneho orgánu tým, že žalobkyňa v žiadosti o udelenie povolenia na\nprechodný pobyt na účel podnikania uviedla adresu ubytovania počas pobytu na území SR Stará\nVajnorská 17, Bratislava, pričom správny orgán kontrolou zo dňa 13.05.2010 zistil, že žalobkyňa sa na\nuvedenej adrese nezdržiavala, uviedla nepravdivé a zavádzajúce údaje.\nŽalovaný na odvolaciu námietku žalobkyne, že nebolo preukázané, že by žalobkyňa v konaní uviedla\npodľa tohto zákona nepravdivé, neúplné alebo zavádzajúce údaje alebo predložila falošné alebo\npozmenené doklady alebo doklad inej osoby v rozhodnutí nezaujal žiadne stanovisko.\nAž vo vyjadrení k odvolaniu žalovaný uvádza, že tým, že žalobkyňa pri podaní žiadosti predložila výpis\nz jej osobného účtu s finančnými prostriedkami, ktoré si mala zapožičať preto, správny orgán nadobudol\npresvedčenie, že zo strany žalobkyne išlo o účelovo predložené finančné zabezpečenie jej pobytu,\nslúžiace k naplneniu formálnej stránky jeho žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt.\nPodľa Najvyššieho súdu SR odôvodnenie rozhodnutia v uvedenej časti trpí vadami, ktoré sa žalovanému\nnepodarilo odstrániť, naopak uvedením ďalšieho dôvodu (vo vyjadrení k odvolaniu) svoje rozhodnutie\nešte viac znepriehladnil a ani odvolaciemu súdu nie je tak zrejmé, čím mala žalobkyňa naplniť\ndôvod administratívneho o vyhostenia podľa § 57 ods. 1 písm. b/ bod 4 zákona o pobyte cudzincov.\nRozhodnutie správneho orgánu v tejto časti je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť.\nZa dôvodnú vyhodnotil Najvyšší súd SR námietku žalobkyne, že prvostupňový správny orgán, rovnako\nani žalovaný nedali žalobkyni svojimi rozhodnutiami odpoveď na námietku smerujúcu k dôvodom\nodňatia odkladného účinku odvolania.\n\nAni podľa odvolacieho súdu neobstojí argumentácia správneho orgánu, že tým, že sa mala dopustiť\nnelegálnej práce bol bez ďalšieho daný naliehavý všeobecný záujem, ktorý treba chrániť.\nTakéto odôvodnenie naliehavosti vylúčenia odkladného účinku nezodpovedá riadnemu odôvodneniu,\npretože nebolo zo strany správnych orgánov zodpovedané čím spoločnosť utrpí na všeobecnom záujme,\nak účastník konania zotrvá na území SR do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.\nVzhľadom k tomu, že neboli splnené podmienky na potvrdenie ani zrušenie rozsudku krajského súdu,\nodvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa §220 OSP zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného\nzrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nO náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 OSP a §\n151 ods. 1 a 5 OSP v spojení s § 224 ods. 1 a 2 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, že\nžalobcovi, ktorý mal úspech vo veci, priznal právo na náhradu trov konania podľa vyčíslenia jeho\nprávneho zástupcu na pojednávaní pred Krajským súdom v Bratislave dňa 18.01.2013 v zmysle vyhlášky\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) vo výške spolu 525,25 eur (z toho trovy právneho\nzastúpenia vo výške 393,25 eur a iné trovy konania vo výške 132,- eur), ktorá pozostáva z:\n1. trov prvostupňového konania vo výške 525,25 eur, a to:\n· za zaplatený súdny poplatok za žalobu vo výške 66,- eur,\n· z náhrady trov právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby:\n- prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom (§ 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky) plnomocenstvo zo dňa 18.05.2010 - 120,23 eur,\n- písomné podanie na súd vo veci samej - žaloba zo dňa 19.11.2010 (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky)\n- 120,23 eur,\n- účasť na pojednávaní dňa 18.01.2013 (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky) - 130,16 eur\n· z režijného paušálu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky - 7,41 eur x 2 = 14,82 eur a 7,81 eur x 1 spolu 22,63 eur\n· za zaplatený súdny poplatok za odvolanie 66,- eur.\nŽalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi vyššie uvedenú náhradu trov konania vo výške 525,25 eur k\nrukám jeho právneho zástupcu JUDr. Bohumíra Bláhu v zmysle § 149 ods. 1 OSP v spojení s § 246c\nods. 1 veta prvá OSP v lehote tridsiatich dní od právoplatnosti tohto rozsudku.\nŽalobca si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil ani nevyčíslil v lehote podľa § 151 ods. 1 OSP,\npreto odvolací súd o náhrade trov konania rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Pri\npriznaní náhrady trov konania odvolací súd vychádzal z uplatneného nároku žalobcu podľa vyčíslenia\nzo dňa 18.01.2013.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}