{"guid": "fae66a40-7cd4-4597-a156-8948c52c55ff:89bcef81-8276-4f00-b6ce-f9f6088eb5d9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:1010201125.1", "spisova_znacka": "10Sžd/34/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžd/34/2012 z 29. 4. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. apríla 2013, sp. zn. 10Sžd/34/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:1010201125.1", "identifikacne_cislo": "1010201125", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Zuzana Ďurišová", "sudca_id": 280, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-zuzana-durisova-280", "datum_vydania": "2013-04-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1990/372/#paragraf-22.odsek-2.pismeno-a", "nazov": "§ 22 ods. 2 písm. a) zákona č. 372/1990 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1990/372/#paragraf-22.odsek-2.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/372-1990/paragraf-22"}, {"iri": "/SK/ZZ/1990/372/#paragraf-22.odsek-1.pismeno-g", "nazov": "§ 22 ods. 1 písm. g) zákona č. 372/1990 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1990/372/#paragraf-22.odsek-1.pismeno-g", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/372-1990/paragraf-22"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/8/#paragraf-10.odsek-8", "nazov": "§ 10 ods. 8 zákona č. 8/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/8/#paragraf-10.odsek-8", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/8-2009/paragraf-10"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1990/372#paragraf-22", "/SK/ZZ/2009/8#paragraf-10"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/89bcef81-8276-4f00-b6ce-f9f6088eb5d9", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:1010201125.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1010201125.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1010201125.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Sžd/34/2012\n1010201125\n29. 04. 2013\nJUDr. Zuzana Ďurišová\nECLI:SK:NSSR:2013:1010201125.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a\nčlenov senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Petra Paludu, v právnej veci žalobcu Mgr. Q. Q.,\nbytom A., proti žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava (predtým\nKrajské riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave, Krajský dopravný inšpektorát, so sídlom Špitálska\nul. č. 14, 812 28 Bratislava), o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. p.: KRP-P-40/DIBCP-2010 z 23. marca 2010, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.\n4S/210/2010-31 z 25. mája 2012, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/210/2010-31 zo dňa\n25. mája 2012 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. KRP-P-40/DI-BCP-2010 zo dňa 23. marca\n2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nŽalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 66 € z titulu zaplatených súdnych\npoplatkov do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie o priestupku\nRozhodnutím č. KRP-P-40/DI-BCP-2010 z 23. marca 2010 žalovaný podľa § 59 ods. 2 zákona\nč. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej iba SP) zamietol odvolanie\nžalobcu a potvrdil rozhodnutie Okresného riaditeľstva policajného zboru Bratislava - okolie, Okresného\ndopravného inšpektorátu v Senci z 11. januára 2010 č. p.: ORP-P-761/H-DI-Sc-2009-V, ktorým bol\nžalobca uznaný za vinného zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. g) zákona č. 372/1990 Zb.\no priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej iba ZP), pre porušenie povinnosti stanovenej v § 10\nods. 8 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej iba ZCP). Za uvedený priestupok mu podľa § 22 ods. 2 písm. a) zákona o\npriestupkoch bola uložená pokuta vo výške 150 € a povinnosť uhradiť trovy konania vo výške 16 Eur.\nUvedeného priestupku sa žalobca mal dopustiť na tom skutkovom základe, že\ndňa 23. septembra 2009 o 16.45 hod. v Bratislave po výjazde z diaľnice D1 v smere na Seneckú cestu\nv pravom jazdnom pruhu viedol osobné motorové vozidlo zn. BMW, EČ X., s ktorým pri prechádzaní\nz pravého jazdného pruhu do ľavého nedal prednosť v jazde nákladnému motorovému vozidlu zn.\nMercedes, EČ X., v dôsledku čoho došlo k zrážke. V dôsledku zrážky došlo k hmotnej škode na\nzúčastnených vozidlách, k zraneniu nedošlo.\n\nII.\nKonanie pred súdom prvého stupňa\nŽalobou zo 7. júna 2010 žiadal žalobca o preskúmanie napadnutého rozhodnutia, jeho zrušenie a\nvrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie. Uviedol v nej, že bezprostredne pred nehodou zúčastnené\nvozidlá v dôsledku dopravnej zápchy stáli v dostatočnej vzdialenosti od seba. K nehode došlo až po tom,\nako sa vozidlo Mercedes pohlo a narazilo do vozidla žalobcu, ktoré sa svojou ľavou časťou nachádzalo v\npriebežnom pruhu, v ktorom stálo vozidlo Mercedes. Za daných okolností preto podľa žalobcu nemožno\nhovoriť o nedaní prednosti v jazde, keďže vozidlá sa pred kolíziou nepohybovali. Keďže v § 10 ods.\n8 zákona o cestnej premávke sa jednoznačne hovorí o prednosti v jazde vo vzťahu k pohybujúcim sa\nvozidlám, žalobca neporušil žiadnu povinnosť a preto sa nedopustil ani vytýkaného priestupku. Žalobca\npoukazoval na to, že vyhodnotenie priebehu nehody z rozsahu a spôsobu poškodenia vozidiel prináleží\niba znalcovi z príslušného odboru, nakoľko ide o otázku technickú a nie právnu, avšak žalovaný znalca\ndo konania nepribral, čím nedostatočne zistil skutkový stav a ani vec riadne neodôvodnil. Žalobca vytýkal\nžalovanému, že v prípade stojacich vozidiel nemohol aplikovať pravidlo prednosti v jazde a z toho dôvodu\nvec aj nesprávne právne posúdil. Ďalej uviedol, že žalovaný nezohľadnil ani ostatné ustanovenia zákona\no cestnej premávke, najmä § 3 ods. 2 písm. a) a § 17 ods. 2, ktoré majú rešpektovať aj ostatní vodiči\na prispôsobiť svoje správanie danej situácii cestnej premávky. Z výpovede vodiča vozidla Mercedes\nvyplýva, že nevenoval dostatočnú pozornosť vedeniu vozidla a nesledoval situáciu v cestnej premávke,\ninak by musel vidieť, že vodiči posúvajúci sa v pripájajúcom pruhu sa zipsovitým spôsobom zaraďujú do\npriebežného pruhu. Podľa žalobcu vodič Mercedesu nesplnil povinnosť dodržiavať za vozidlom idúcim\npred ním takú vzdialenosť, aby sa predchádzajúce vozidlo mohlo pred neho bezpečne zaradiť. Podľa\nžalobcu mal dodržať taký odstup, aby sa pred jeho vozidlo zmestilo iné vozidlo. Podľa žalobcu vodič\nMercedesu porušil povinnosti mu uložené ustanovenia § 4 ods. 1 písm. c) a § 3 ods. 2 písm. a) zákona\no cestnej premávke, čo bolo bezprostrednou príčinou nehody.\nŽalovaný navrhol žalobu zamietnuť zotrvávajúc na napadnutom rozhodnutí. Uviedol, že z výpovede\nvodiča Mercedesu je zistiteľné, že v dôsledku zápchy tento priebežne stál a posúval sa v kolóne,\nsmer jazdy nemenil, sledoval situáciu v cestnej premávke a vo svojom zornom uhle nevidel, že by sa\nnejaké vozidlo chcelo zaradiť z pravého jazdného pruhu do ľavého. Podľa žalovaného práve žalobca\nprichádzajúci z pripájacieho pruhu mal dať prednosť v jazde vodičovi v priebežnom jazdnom pruhu,\navšak žalobca tak neurobil, preto on spôsobil dopravnú nehodu.\nKrajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 4S/210/2010 z 25. mája 2012 žalobu podľa § 250j ods. 1\nO.s.p. ako nedôvodnú zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že zo spisu vyplýva, že žalobca\nv správnom konaní jasne deklaroval, že priestupku si je vedomý, mrzí ho to, avšak jeho spáchanie z\nvlastnej viny popieral, pričom nenavrhol vykonať žiadny dôkaz svedčiaci vo svoj prospech. Námietku\nsúvisiacu s nepojatím znalca do predmetného konania žalobca formuloval iba v žalobnom návrhu,\nnedostatočne zistený skutkový stav v tejto súvislosti rovnako uviedol až v žalobe na preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, avšak tieto nedostatky nemožno potom vytýkať správnym\norgánom a v danom prípade nemôžu byť ani dôvodom pre zrušenie vydaných rozhodnutí. Príslušní\npolicajti vec posúdili z pohľadu svojej špecializácie, odbornosti a praktických skúseností a s ich názorom\npri posudzovaní viny z doloženej fotodokumentácie, situačného plánu a výpovedí účastníkov sa súd\nstotožnil. Krajský súd nemá pochybnosti o tom, že je právom správneho orgánu, ktorý vedie konanie o\npriestupku rozhodnúť, ktoré dôkazy vykoná. Je na úvahe správneho orgánu rozhodnúť, že určitý dôkaz\nnie je potrebné vykonať (§ 32 správneho poriadku). Nemožno preto súhlasiť s názorom žalobcu, že\nžalovaný mal stanoviť znalca. Ak žalobca mal záujem na tom, aby znalec bol vypočutý, mal to konkrétne\nuviesť a domáhať sa jeho vypočutia. Zo spisu však nesporne vyplýva, že žalobca v administratívnom\nkonaní ostal absolútne pasívny a nevyužil svoje práva obvineného z priestupku.\nPre posúdenie veci nebol pre krajský súd právne relevantný názor žalobcu, že vodič Mercedesu bol\npovinný dodržiavať takú vzdialenosť za vozidlom idúcim pred ním, aby sa predchádzajúce vozidlo mohlo\npred neho bezpečne zaradiť (žalobca nešiel pred Mercedesom, ale sa zaraďoval sprava do priebežného\nľavého pruhu), resp. že uvedené vozidlo sa nehýbalo, preto žalobca mal právo sa pred neho bez ďalšieho\nzaradiť. Takýto výklad ustanovenia § 2 ods. písm. b) ZCP o prednosti v jazde krajský súd pokladal za\núčelový. Predovšetkým uvedené zákonné ustanovenie jednoznačne uvádza, kto má prednosť v jazde.\n\nPodľa názoru krajského súdu aj stojacie vozidlo má na hlavnej ceste prednosť pred stojacim vozidlo na\nbočnej ceste. Právo na prednosť sa podľa názoru súdu nestráca tým, že vozidlá zastanú alebo stoja.\nŽalobca si nemôže vynucovať prednosť, aj na neho sa vzťahujú povinnosti účastníka cestnej prevádzky\npodľa § 3 ods. 2 písm. a) zákona o cestnej premávke, t. j. správať sa disciplinovane a ohľaduplne tak, aby\nneohrozil bezpečnosť alebo plynulosť cestnej premávky, pritom je povinný prispôsobiť svoje správanie\nnajmä stavebnému, dopravno-technickému stavu cesty, situácii v cestnej premávke, poveternostným\npodmienkam a svojim schopnostiam.\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov\nverejnej správy, pričom je pre nich rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého\nrozhodnutia. Súdny prieskum nepredstavuje pokračovanie správneho konania. Povinnosťou súdu v\nsprávnom súdnictve nie je namiesto správneho orgánu vykonávať dokazovanie za účelom zistenia\nskutkového stavu veci. Podľa názoru krajského súdu správne orgány pri rozhodovaní vychádzali z\ndostatočne zisteného skutkového stavu veci. Hodnotenie dôkazov patrí výlučne do ich právomoci,\npričom v tomto postupe súd nezistil pochybenie. Podľa názoru súdu v administratívnom konaní správne\norgány rešpektovali procesné práva žalobcu, ktorý bol obvinený z priestupku.\nV tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č.\n71/1967 Zb. o správnom konaní nad rámec rozsahu vlastného zisťovania má žalovaný a prvostupňový\nsprávny orgán len v rozsahu dôvodov a skutočností (vrátane návrhov na vykonanie dôkazov), ktoré\nžalobca v priebehu správneho konania uviedol. Zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že\nby žalovanému a prvostupňovému správnemu orgánu vznikla povinnosť, aby sami domýšľali právne\nrelevantné dôvody svedčiace v prospech žalobcu, ktoré ním neboli uplatnené a následne k týmto\ndôvodom vykonávali príslušné skutkové zistenia.\nIII.\nOdvolanie/vyjadrenie\nProti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a uviedol v ňom, že nikdy\nnevyhlásil, že si je vedomý spáchania priestupku, nikdy nepovedal, že ho spáchanie priestupku mrzí.\nTakéto tvrdenie súdu je dezinterpretáciou jeho výpovede na ODI. Pokiaľ niekedy vyslovil frázu o tom,\nže ho niečo mrzí, tak maximálne to, že vôbec k takej situácii došlo. Poukázal na to, že nemohol\nv správnom konaní navrhovať pribratie znalca, pretože až v napadnutom rozhodnutí žalovaného\nsa objavila nepochopiteľná myšlienka o tom, že poškodenie na vozidlách nezodpovedalo priebehu\nnehodového deja, ako ho on popisoval.\nPoukázal na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor)\na na jeho práva s ním súvisiace. Ďalej poukázal na nález Ústavného sudu SR sp. zn. PL. ÚS\n12/97: ..Zákon o priestupkoch, ako aj Trestný zákon obsahujú niekoľko rovnakých procesných inštitútov,\nako je napr. prezumpcia neviny alebo právo nevypovedať. Pri rozhodovaní o priestupku sa rovnako\nako u trestného činu skúma zavinenie, stupeň ktorého ovplyvňuje uloženie určitého druhu sankcii.\nRozhodnutia o priestupkoch i o trestných činoch majú podobné účinky i v otázke uplatňovania nárokov\nv občianskoprávnom konaní. Súdy sú týmito rozhodnutiami, pokiaľ ide o základ žaloby, viazané. Istú\npodobnosť medzi trestnými činmi a priestupkami treba vidieť pri vymedzení pojmu priestupok (ktorý\nupravuje § 2 zákona o priestupkoch) a pojmu trestný čin (podľa ustanovenia § 3 Trestného zákona).\nV oboch prípadoch ide o zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje spoločenské vzťahy, resp.\nje pre spoločnosť nebezpečným činom. Významná je i skutočnosť, že Ústava Slovenskej republiky\ndáva možnosť udeliť milosť nielen u trestných činov, ale aj u priestupkov. Vzhľadom na všetky uvedené\nskutočnosti je ústavný súd toho názoru, že i priestupok má trestnú povahu, a preto možno naň aplikovať\nčl. 6 Dohovoru.\"\nŽalobca dôvodil aj tým, že aj Európsky súd pre ľudské práva výslovne uviedol, že dopravné priestupky\nmajú trestnú povahu, v plnom rozsahu sa preto na konanie o nich vzťahujú záruky podľa čl. 6 Dohovoru,\nvrátane práva na prejednanie obvinenia nezávislým súdom, ktorým určite nie je dopravný inšpektorát.\nSúd sa teda podľa názoru žalobcu kardinálne mýli, keď sa domnieva, že hodnotenie dôkazov patri\nvýlučne do právomoci správnych orgánov. Súd totiž zabúda, že predmetom jeho rozhodovania je z\n\npohľadu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd trestné konanie, ktoré musí vždy\nprebiehať pred súdom s plnou jurisdikciou, samozrejme s výnimkou, že obvinený svoje právo nevyužije a\nžalobu nepodá. Je preto úplne jedno, čo hovorí slovenský právny poriadok a súdna prax, keďže Dohovor\nmá v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR priamu a bezprostrednú účinnosť a prednosť pred slovenskou\nlegislatívou a samozrejme aj judikatúrou. Súd je v prípade správnej žaloby preto povinný celé obvinenie\nznovu prejednať a posúdiť v každom jednotlivom aspekte a nie je viazaný skutkovými ani právnymi\nzávermi správnych orgánov.\nPodľa názoru odvolateľa - žalobcu kľúčovým je však právne posúdenie, pričom až rozsudok súdu vôbec\nreaguje na jeho právny argument, že v prípade stojacich vozidiel nemožno hovoriť o prednosti vjazde.\nSprávne orgány oboch stupňov tento argument s prehľadom ignorovali a v odôvodnení naň vôbec\nnereagovali. Táto skutočnosť je podľa žalobcovho názoru dôvodom na zrušenie rozhodnutí správnych\norganov oboch stupňov, keďže ide o zásadnú vadu ich odôvodnenia.\nSúd uvádza účelovo zavádzajúci príklad o vozidlách stojacich pred križovatkou a otázku ich prednosti\nposudzuje ako je zvykom v obrázkových učebniciach autoškoly, t. j. ktoré zo stojacich vozidiel pôjde\nako prvé. Absentuje však právna úvaha, na základe ktorej súd dospel k záveru, že stojace vozidlo má\nrýchlosť a smer jazdy, resp. ako si možno počínať tak, aby stojace vozidlo nemuselo zmeniť smer a\nrýchlosť jazdy, keď žiadnu rýchlosť ani smer nemá.\nDoplnil, že k nehode, ktorej bol účastníkom, však došlo za úplne iných okolností. Takejto nehode\nnezodpovedá súdom účelovo použitá situácia vozidiel stojacich na hranici križovatky, ale situácia vozidla\nstojaceho v križovatke napríklad kvôli poruche, pred ktorým stojí iné vozidlo, ktoré prišlo z hlavnej cesty\na ktoré sa následne pohne a vedome a s chuťou naráža do stojaceho vozidla, poukazujúc na údajnú\nprednosť. Uvedenú situáciu možno ešte ďalej rozvinúť a spraviť ju emočne zrozumiteľnejšou napríklad\ntak, že na priechode pre chodcov na električkových koľajach bude stáť dieťa a vodič električky ho s\nchuťou zrazí, keďže chodec nemá pred električkou na prechode prednosť.\nSúd teda nemal, podľa mienky žalobcu, riešiť fiktívnu skutkovú situáciu, ale mal jasne povedať, či je\nvyužitím prednosti vjazde, ak sa vodič stojaceho vozidla, ktoré by malo prednosť, ak by sa pohybovalo,\nvedome pohne a narazí do vozidla stojaceho v jeho očakávanej jazdnej dráhe. Túto kardinálnu otázku\nvšak súd nijako neposúdil, ale posudzoval fiktívnu situáciu vozidiel stojacich na hranici križovatky.\nZa absurdný považoval žalobca záver súdu. že si vynucoval prednosť. Konštatoval, že si nemohol\nvynucovať prednosť, keďže ju podľa súdu nemal. Netvrdil, že mal prednosť, iba to, že vodič vozidla\nMercedes sa nemal pohnúť a úmyselne do neho naraziť. Takže prednosť si vynucoval vodič vozidla\nMercedes, a to aj za cenu demolácie žalobcovho vozidla.\nPodľa názoru žalobcu krajský súd tiež označil ako účelové jeho poukazovanie na nedodržanú povinnosť\nvodiča vozidla Mercedes zachovávať takú vzdialenosť pred ním idúcim vozidlom, aby sa vozidlo, ktoré\nho predchádza, mohlo pred neho zaradiť. V čom spočíva účelovosť takéhoto argumentu však už súd\nnevysvetlil a najmä nevysvetlil, o čo je takýto argument účelovejší, než argument žalovaného, že stojace\nvozidlo, ktoré by malo prednosť, ak by jazdilo, sa môže pohnúť a zámerne naraziť do iného vozidla,\nktoré mu podľa jeho názoru nedalo prednosť.\nOdcitujúc ustanovenia § 3 ods. 2 písm. a) a § 4 ods. 1 písm. c) ZCP skonštatoval, že príčinou dopravnej\nnehody bolo porušenie vyššie uvedených povinností vodičom vozidla Mercedes, ktorý zlomyseľné\nnarazil do jeho vozidla, napriek tomu, že pred nehodou stál. Pohol sa teda s vedomím, že do vozidla\nžalobcu narazí, zneužívajúc hmotnostnú prevahu svojho vozidla. Od trestného stíhania za trestný čin\npoškodzovania cudzej veci ho ochránila iba skutočnosť, že ide o úmyselný trestný čin a vzhľadom na\nokolnosti nehody mu nemožno dokázať, že pred nehodou sa nepozeral napríklad na oblohu. Na základe\nuvedeného žalobca navrhol, aby bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený tak, že žalobe bude v plnom\nrozsahu vyhovené.\nŽalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že považuje napadnutý rozsudok za správny a navrhuje ho\npotvrdiť. Žalobca sa mal dopustiť priestupku tak, ako bol zaň uznaný za vinného. Ďalej vo vyjadrení\nuviedol, že žalobca v odvolaní uviedol, že nikdy nevyhlásil, že si je spáchania priestupku vedomý a\nže ho spáchanie priestupku mrzí. Toto tvrdenie je však irelevantné, nakoľko žalobca do zápisnice z\n\nústneho pojednávania priestupku zo dňa 11. januára 2010 jasne deklaroval, že priestupku si je vedomý.\nŽalovaný ďalej uviedol, že dôkazy zadovážené v priebehu objasňovania priestupku (správa o výsledku\nobjasňovania priestupku, fotodokumentácia) preukazujú, že žalobca 23. septembra 2009 o 16.45 hod.\nviedol motorové vozidlo zn. BMW ev. č. X. v Bratislave po výjazde z diaľnice Dl v smere na Seneckú cestu\nv pravom jazdnom pruhu, pričom pri prechádzaní do ľavého jazdného pruhu nedal prednosť v jazde\nnákladnému motorovému vozidlu značky Mercedes ev. č. X., v dôsledku čoho došlo k zrážke. Podľa §\n2 ods. 2 písm. b) zákona o cestnej premávke pod pojmom dať prednosť v jazde sa rozumie povinnosť\núčastníka cestnej premávky počínať si tak, aby ten, kto má prednosť v jazde, nemusel zmeniť smer\nalebo rýchlosť jazdy. Obvinený toto nerešpektoval a vošiel s vozidlom do priebežného pruhu, v ktorom\njazdil vodič Mercedesu, následkom čoho došlo k zrážke, čím došlo k naplneniu skutkovej podstaty\npriestupku podľa ustanovenia § 22 ods. 1 písm. g) zákona o priestupkoch, za spáchanie ktorého bol\nžalobca sankcionovaný uloženou pokutou vo výške 150,- €.\nKrajský súd v Bratislave v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že námietku súvisiacu s nepribratím\nznalca do predmetného konania žalobca formuloval iba v žalobnom návrhu, nedostatočne zistený\nskutkový stav v tejto súvislosti rovnako namietal až v žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nsprávneho orgánu, čo však potom nemožno vytýkať správnym orgánom a v danom prípade nemôžu byť\nani dôvodom pre zrušenie vydaných rozhodnutí. Podľa žalovaného hodnotenie dôkazov patrí výlučne do\nprávomoci správnych orgánov. V tomto smere taktiež súd nezistil žiadne pochybenie. Podľa jeho názoru\nv administratívnom konaní správne orgány rešpektovali procesné práva žalobcu, ktorý bol obvinený z\npriestupku. Nemožno preto súhlasiť s názorom žalobcu, že žalovaný mal stanoviť znalca. Ak žalobca\nmal záujem na tom, aby znalec bol vypočutý, mal to konkrétne uviesť a domáhať sa jeho vypočutia. Zo\nspisu však nesporne vyplýva, že žalobca v administratívnom konaní ostal absolútne pasívny a nevyužil\nsvoje práva obvineného s priestupku.\nIV.\nKonanie pred odvolacím súdom\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho\nporiadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“) v spojení s § 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal\nnapadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení\ns § 211 a nasl. O. s. p. a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací zverejnil deň vyhlásenia rozhodnutia minimálne\npäť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nwww.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29. apríla 2013 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).\nMinisterstvo vnútra Slovenskej republiky rozhodnutím číslo SLV-PS-1120/2012 z 12. decembra 2012\nv zmysle § 21 ods. 11 zákona č. 523/2004 Z .z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zrušilo k 31. decembru 2012\nokrem iných aj rozpočtovú organizáciu Krajské riaditeľstvo policajného zboru v Bratislave, pričom\npráva a povinnosti zrušenej organizácie prešli dňom zrušenia na zriaďovateľa, ktorým je Ministerstvo\nvnútra Slovenskej republiky. Nakoľko pôvodne žalovaný ako právnická osoba uvedeným dňom zanikol,\núčastníkom konania na strane žalovaného sa stalo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky z titulu\nprávneho nástupníctva. Pod všeobecným označením žalovaný v texte je preto nutné rozumieť tak\npôvodný správny orgán, ako aj jeho právneho nástupcu podľa toho, ktorého sa text odôvodnenia týka.\nPodľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.\nPodľa § 244 ods. 3 O. s. p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi\nv správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a\npovinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy\nalebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu\nsa rozumie aj jeho nečinnosť.\n\nPodľa § 250i ods. 1 O. s. p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový\nstav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na\npreskúmanie napadnutého rozhodnutia.\nPodľa odseku 2 tohto ustanovenia však platí, že ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o\nspore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných\nvzťahov (§ 7 ods. 1) <. alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia\nnie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových\nzistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať\ndokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.\nPodľa § 10 ods. 6 až 8 ZCP vodič pri prechádzaní z jedného jazdného pruhu do druhého jazdného pruhu\nje povinný dať prednosť v jazde vodičovi jazdiacemu v jazdnom pruhu, do ktorého prechádza; pritom\nje povinný dávať znamenie o zmene smeru jazdy. Tam, kde sa dva jazdné pruhy zbiehajú do jedného\njazdného pruhu tak, že nie je zrejmé, ktorý z nich je priebežný, vodič jazdiaci v ľavom jazdnom pruhu je\npovinný dať prednosť v jazde vodičovi v pravom jazdnom pruhu; to neplatí, ak ide o striedavé radenie\nupravené príslušnou dopravnou značkou.\nNa ceste s troma jazdnými pruhmi vyznačenými na vozovke v jednom smere jazdy je vodič prechádzajúci\nz ľavého jazdného pruhu do stredného jazdného pruhu povinný dať prednosť v jazde vodičovi\nprechádzajúcemu do stredného jazdného pruhu z pravého jazdného pruhu; takýto postup sa vzťahuje\nprimerane pri prechádzaní z ľavých jazdných pruhov do stredných jazdných pruhov na ceste so štyrmi\nalebo s viacerými jazdnými pruhmi vyznačenými na vozovke v jednom smere jazdy.\nAk je na zaraďovanie do priebežného jazdného pruhu zriadený pripájací pruh, je vodič povinný pred\nzaradením sa do priebežného jazdného pruhu použiť tento pruh. Vodič pri zaraďovaní z pripájacieho\npruhu do priebežného pruhu je povinný dať prednosť v jazde vodičovi idúcemu v priebežnom pruhu.\nPodľa § 137 ods. 2 písm. c) ZCP porušením pravidiel cestnej premávky závažným spôsobom je také\nporušenie pravidiel cestnej premávky, v ktorého dôsledku vznikne dopravná nehoda alebo nesplnenie\nsi povinností účastníka dopravnej nehody alebo škodovej udalosti.\nPodľa § 22 ods. 1 písm. g) ZP priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky sa dopustí ten,\nkto poruší všeobecne záväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, v ktorého\ndôsledku vznikne dopravná nehoda.\nPodľa § 22 ods. 2 písm. c) ZP za priestupok podľa odseku 1 <. písm. e), g) až i) možno uložiť pokutu\nod 150 eur do 800 eur a zákaz činnosti do troch rokov.\nPodľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len\nSP) s použitím § 51 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej iba ZP),\nsprávny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné\npodklady pre rozhodnutie, pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov.\nPodľa § 34 ods. 1 ZP na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť\nskutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.\nPodľa ods. 4 cit. ustanovenia ZP vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu.\nPodľa § 73 ods. 1 a 2 ZP vyplýva, že občan je obvineným z priestupku, len čo správny orgán vykonal\nvoči nemu prvý procesný úkon. Na takého občana sa hľadí ako na nevinného, kým jeho vina nebola\nvyslovená právoplatným rozhodnutím.\nObvinený z priestupku má právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a\nk dôkazom o nich, uplatňovať skutočnosti a dôkazy na svoju obhajobu, podávať návrhy a opravné\nprostriedky. K výpovedi ani k priznaniu ho nemožno donucovať.\nPodľa § 51 citovaného zákona ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené inak, vzťahujú sa na\nkonanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní.\n\nV prerokúvanom prípade je treba v súvislosti s konštatovaním krajského súdu, že povinnosť zistiť\nskutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní nad rámec rozsahu vlastného\nzisťovania má žalovaný a prvostupňový správny orgán len v rozsahu dôvodov a skutočností (vrátane\nnávrhov na vykonanie dôkazov), ktoré žalobca v priebehu správneho konania uviedol, ako aj tvrdenie\nkrajského súdu, že v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí\na postupov orgánov verejnej správy, pričom je pre nich rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase\nvydania napadnutého rozhodnutia, pričom súdny prieskum nepredstavuje pokračovanie správneho\nkonania a povinnosťou súdu v správnom súdnictve nie je namiesto správneho orgánu vykonávať\ndokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu veci, jednoznačne uviesť, že ide o mylné závery.\nŽalovaný aj prvostupňový správny orgán sú v súlade s citovaným ustanovením § 32 ods. 1 SP povinní\nzistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie,\npritom nie sú viazaní len návrhmi účastníkov.\nNie je teda možné nútiť obvineného z priestupku v rozpore s jeho právami uvedenými v ustanovení §\n73 ZP, aby len podľa jeho návrhov dôkazov priestupkové orgány vykonávali dôkazy v jeho prospech a\nna jeho obhajobu, pretože obvinený z priestupku má právo počas vykonávania úkonov priestupkového\nkonania byť nečinný a mlčať podobne ako v trestnom konaní a nemôže mu byť pričítané v jeho\nneprospech, že nevyužil svoje práva, že bol nečinný, či málo aktívny. Taký postoj obvineného je len\nvyužitím jeho zákonných práv a nesmie mu byť na príťaž, či dokonca znamenať jeho priznanie. Ani\npriznanie obvineného z priestupku, na ktoré sa aj v prerokúvanom prípade odvolávali správne orgány,\nnezbavuje orgány objasňujúce priestupok povinnosti podľa § 32 ods. 1 SP.\nKrajský súd v Bratislave sa tiež mýli, ak konštatuje, že súdne správne konanie týkajúce sa priestupku\nje totožné s inými konaniami v správnom súdnictve, v ktorých sa preskúmava postup a rozhodnutia\nsprávnych orgánov. Rozdiel je uvedený v citovaných ustanoveniach § 250i ods. 1 a § 250i ods. 2 O.s.p.\nV odseku druhom je zjavne uvedené, že súdne konanie, ak nie je dokazovanie úplné alebo skutkový stav\nnie je presne a úplne zistený, je pokračovaním konania o priestupku prinajmenšom možnosťou vykonať\nďalšie dôkazy a zistiť tak presne a úplne skutkový stav.\nV prerokúvanom prípade mal žalobca spáchať priestupok podľa § 22 ods. 1 písm. g) ZP porušením\nustanovenia § 10 ods. 8 ZCP tým, že pri prechádzaní z nepriebežného - pripájacieho jazdného pruhu\ndo priebežného pruhu nedal prednosť v jazde nákladnému motorovému vozidlu, v dôsledku čoho došlo\nk dopravnej nehode.\nZ doposiaľ vykonaných dôkazov, ktorými sú v podstate len záznamy o podaných vysvetleniach oboch\nvodičov - žalobcu a vodiča nákladného motorového vozidla S. P., správy o výsledku objasňovania,\nzáznamu o nehode, ktorý vychádzal zo stavu po premiestnení vozidiel z miesta, kde k zrážke došlo,\nvyplýva len skutočnosť, že nákladné motorové vozidlo S. P. narazilo do vozidla žalobcu. Odvolací súd\nmal na zreteli i ďalšie vykonané dôkazy (napr. záznamy o dychových skúškach, výpis z evidenčnej karty\nvodiča a iné), avšak tieto neboli podkladom k zisteniu samotného skutkového deja.\nPre objasnenie priestupku je nevyhnutné v súlade s citovanými zákonmi predovšetkým nepochybne\nzistiť, v akom postavení boli vozidlá tesne pred nárazom, počas neho a po ňom, či a v ktorom momente\nsa pohybovali alebo stáli. Bez týchto zistení, v konfrontácii s poškodením vozidla žalobcu, nie je možné\nbez akýchkoľvek pochybností ustáliť, či vodič nákladného vozidla bol v jazde a mal teda prednosť, keď\nmu do jeho jazdného pruhu vošiel žalobca, alebo naopak v čase, kedy už žalobca časťou svojho vozidla\nbol v jazdnom pruhu S. P., tento zo stojacej polohy, rozbehol ním riadené nákladné vozidlo v smere, v\nktorom stálo vozidlo žalobcu.\nBude nevyhnutné preveriť, či tak ako tvrdí vodič S. P. nemohol vidieť zo svojej kabíny pri rozbiehaní\nvozidlo žalobcu stojace pred jeho pravým predným bokom.\nPre riešenie danej problematiky si je nutné ujasniť výklad pojmu prednosť v jazde, pričom odvolací súd\nsa podľa zásad elementárnej logiky priklonil k tvrdeniu žalobcu, pretože sa domnieva, že stojace vozidlo\nna hlavnej ceste nemá prednosť v jazde pred stojacim vozidlom na ceste vedľajšej. Pôjde vždy len o\nvýhodu v jazde, nie o výhodu v státí. Stojace vozidlo nemôže mať prednosť v jazde, ale takú prednosť\nmôže mať vždy len vozidlo pohybujúce sa.\n\nZ tohto dôvodu je preto i v tomto prípade potrebné preukázať, že žalobca nedal prednosť v jazde vozidlu\npohybujúcemu sa, ktoré následkom toho muselo alebo by muselo náhle meniť smer alebo rýchlosť jazdy.\nNapriek tomu, že vodič S. P. nebol povinný dodržiavať bezpečnú vzdialenosť od pred ním idúceho\nvozidla v takej miere, ako je to napríklad na diaľnici, aby sa predchádzajúce vozidlá mohli pred neho\nbezpečne zaradiť, mali by byť vodiči pri jazde v jazdných pruhoch ohľaduplní a vytvárať svojou jazdou\npredpoklady pre bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky; na strane žalobcu napríklad vyčkaním na\nprejav vodiča, ktorý by počas jazdy mal prednosť, že sa svojho práva vzdáva v jeho prospech a naopak\nna strane vodiča nákladného motorového vozidla vzdaním sa formálnej výhody prednosti v jazde v\nprospech vodiča zaraďujúceho sa do jeho jazdného pruhu.\nV prípade formálneho prístupu k danému prípadu by totiž v skutočnosti neexistovalo riešenie pre\nvodičov prechádzajúcich v danom úseku z nepriebežného do priebežného pruhu, iba čakanie na úplné\nuvoľnenie priebežného jazdného pruhu, resp. oznámenie orgánom dopravnej polície, že vodiči jazdiaci\nv priebežnom pruhu v danom úseku nerešpektujú ustanovenie § 10 ods. 8 ZCP, podľa ktorého ak je na\nzaraďovanie do priebežného jazdného pruhu zriadený pripájací pruh, je vodič povinný pred zaradením\nsa do priebežného jazdného pruhu použiť tento pruh. Žiaden predpis pritom však neurčuje, koľko metrov\ntohto pruhu musí vodič pred zaradením využiť, či má jazdiť až na jeho koniec a tam sa pokúsiť o\nzaradenie do priebežného pruhu alebo naopak ihneď ako náhle mu to situácia v premávke dovoľuje.\nZ tohto pohľadu je zatiaľ nevyriešenou otázkou, ku ktorej by sa mal vyjadriť odborník na techniku jazdy z\nodvetvia cestná doprava, ktorý by mal určiť, či správne postupoval žalobca alebo vodič S. P., či dokonca\nobaja, z ktorých prvý využil na zaradenie sa do priebežného pruhu celú dĺžku pripájacieho pruhu, druhý\nzrejme nie. Takéto zistenie by malo byť podkladom pre zodpovedanie otázky, kto porušil povinnosť pred\nzaradením sa do priebežného jazdného pruhu použiť tento pruh, a ak niektorý z nich áno, aký to malo\nvplyv na zrážku vozidiel. Až po došetrení priestupku v naznačenom smere bude možné rozhodnúť o\nvine a sankcii za priestupok.\nVzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil podľa § 250ja ods. 3\nO.s.p. tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V novom konaní bude\nžalovaný povinný vychádzať z právneho názoru vysloveného týmto rozsudkom (§ 250j ods. 7 O.s.p.).\nV.\nTrovy konania\nO trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O. s.\np. v spojení s § 224 ods. 1 a 2 O. s. p. a § 246c ods. 1 vety prvej O. s. p. tak, že úspešnému žalobcovi\npriznal náhradu trov prvostupňového i odvolacieho súdneho konania vo výške 66 € (2 x 33 €) z titulu\nzaplatených súdnych poplatkov za žalobu aj odvolanie, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi v\nlehote do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}