{"guid": "4cddae87-f32c-44d5-a318-f6b3bbd5f363:478c195a-5165-4eef-81ba-d9e0c6413be2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:1009201009.1", "spisova_znacka": "5Sžp/21/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžp/21/2012 z 27. 6. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. júna 2013, sp. zn. 5Sžp/21/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:1009201009.1", "identifikacne_cislo": "1009201009", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Baricová", "sudca_id": 384, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jana-baricova-384", "datum_vydania": "2013-06-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "III. ÚS 304/2014", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:3f49aec8-971b-4d86-a098-197e2d93e9ef", "datum": "2014-10-28", "vztah": "porusene"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250ja.odsek-2", "nazov": "§ 250ja ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250ja.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250ja"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-244.odsek-1", "nazov": "§ 244 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-244.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-244"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-247.odsek-1", "nazov": "§ 247 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-247.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-247"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250i.odsek-3", "nazov": "§ 250i ods. 3 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250i.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250i"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250ja.odsek-3", "nazov": "§ 250ja ods. 3 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250ja.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250ja"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250j.odsek-2", "nazov": "§ 250j ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250j.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250j"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250ja", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-244", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-247", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250i", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250j"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/478c195a-5165-4eef-81ba-d9e0c6413be2", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:1009201009.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1009201009.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1009201009.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Sžp/21/2012\n1009201009\n27. 06. 2013\nJUDr. Jana Baricová\nECLI:SK:NSSR:2013:1009201009.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Baricovej a členov\nsenátu JUDr. Milana Moravu a JUDr. Jarmily Urbancovej, v právnej veci žalobcu Greenpeace Slovensko,\nobčianske združenie, so sídlom Nám. SNP 35, P. O. BOX 58, Bratislava, zastúpeného Mgr. Evou\nKováčechovou, advokátkou so sídlom Komenského 21, Banská Bystrica, proti žalovanému Úradu\njadrového dozoru Slovenskej republiky, so sídlom Bajkalská 27, P. O. BOX 24, Bratislava, o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 79/2009 (číslo: 1006/2009 P) z 28. apríla 2009, na odvolanie\nžalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 4S/125/2009-72 z 11. mája 2012, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 4S/125/2009-72 z 11.\nmája 2012 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. 79/2009 (číslo: 1006/2009 P) z 28. apríla 2009\nz r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.\nŽalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 895,57 eura do rúk Mgr.\nEvy Kováčechovej, advokátke v Banskej Bystrici, Komenského 21, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) zamietol podľa § 250j ods.\n1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania a\nzrušenia rozhodnutia žalovaného z 28. apríla 2009 č. 79/2009 (číslo: 1006/2009 P). Týmto rozhodnutím\nžalovaný zamietol odvolanie (správne rozklad) žalobcu a potvrdil rozhodnutie Úradu jadrového dozoru\nSlovenskej republiky (ďalej aj „ÚJD SR“) č. 246/2008 zo 14. augusta 2008 (č. k. 684/230-231/2008\na súčasne potvrdil rozhodnutie, ktorým bola povolená zmena stavby pred dokončením „Atómová\nelektráreň Mochovce VVER 4x400 MW 3. stavba“ v areáli Slovenských elektrární, a. s. 3. a 4. Blok\nElektrárne Mochovce v rozsahu projektu ÚJV Řež, a. s. - divízia EGP Praha v zmysle § 66 zákona\nč. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „stavebný zákon“). Žalobca v predmetnom stavebnom konaní domáhajúc sa\npostavenia účastníka konania v zmysle § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny\nporiadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) zotrvával na tom, že žalovaný\nbol s prihliadnutím aj na Aarhuský dohovor (Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na\nrozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia - oznámenie\nMinisterstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 43/2006 Z. z. - ďalej len „Aarhuský dohovor“),\nako aj Smernicu 85/337/EHS v znení Smernice 2003/35/ES (ďalej aj „Smernica“) povinný v rozhodnutí\nuviesť, ako sa vysporiadal s návrhmi a pripomienkami žalobcu k podkladom rozhodnutia. Žalobca pritom\ntiež namietal, že žalovaný napriek tomu, že žalobcu za účastníka konania nepovažoval, nikdy v tejto veci\nnevydal rozhodnutie a zastával stanovisko, že je žalobca stále účastníkom konania, pokiaľ neexistuje\nprávoplatné rozhodnutie o opaku.\n\nKrajský súd zamerajúc sa na vysvetlenie dvoch zásadných námietok žalobcu, a to existenciu práva byť\núčastníkom povoľovacieho konania na zmenu stavby pred dokončením „Atómová elektráreň Mochovce\nVVER 4x400 MW 3. stavba“ a či mal žalovaný pred vydaním rozhodnutia č. 246/2008 zo 14. augusta\n2008 (č. k. 684/230-231/2008) vykonať posudzovanie vplyvu stavby na životné prostredie, vychádzajúc\nz ustanovení § 59 ods. 1, § 68 ods. 1 a 2, § 121 ods. 2 a § 140 stavebného zákona, § 14 ods. 1 a 2, § 46 a\n§ 47 ods. 2 a 3 správneho poriadku, ako aj čl. 6 Aarhuského dohovoru, dospel k záveru, že účasť žalobcu\nv konaní o povoľovacie konanie na zmenu stavby pred dokončením „Atómová elektráreň Mochovce\nVVER 4x400 MW 3. stavba“ nemožno posudzovať na základe článku 6 Aarhuského dohovoru, pretože\npredmetom konania nebolo povolenie činnosti podľa prílohy č. 1 Aarhuského dohovoru vzhľadom na\nto, že napadnuté rozhodnutie č. 79/2009 (číslo: 1006/2009 P) z 28. apríla 2009 nemá vplyv na životné\nprostredie. Z hľadiska okruhu činností vymedzených v prílohe č. 1 Aarhuského dohovoru, na ktorú\nodkazuje č. 6 podľa názoru krajského súdu prístup zainteresovanej verejnosti je predmetnou normou\nvymedzený len v povoľovacom procese činností definovaných v danej prílohe. V danom prípade sa\nnejednalo o konanie, predmetom ktorého je prevádzka jadrovej elektrárne. Krajský súd v súvislosti s\npovoľovacím konaním podľa § 68 ods. 1 a 2 stavebného zákona konštatoval, že toto konanie striktne\npodlieha režimu stavebného zákona a z tohto uhla pohľadu je nesporné, že okruh účastníkov konania je\ntaxatívne určený v ustanovení § 59 ods. 1 stavebného zákona, ktorý je špeciálnym zákonom, čo sa týka\nokruhu účastníkov stavebného konania, čo podľa názoru krajského súdu vylučuje účastníctvo v konaní\npodľa § 14 ods. 1 správneho poriadku.\nKrajský súd tiež uviedol, že na konanie podľa stavebného zákona sa však vzťahujú všeobecné\npredpisy o správnom konaní v tom smere, že pokiaľ žalovaný dospel k záveru, že žalobca nie je\núčastníkom konania, mal vydať rozhodnutie o účastníctve žalobcu v konaní a v tejto súvislosti krajský\nsúd zistil procesnú chybu žalovaného, keď v konaní o zmene stavby pred dokončením nerozhodol o\ntom, že nepriznáva žalobcovi postavenie účastníka konania. Táto vada konania však bola následne\nkonvalidovaná jednak tým, že žalovaný poskytoval žalobcovi informácie týkajúce sa veci a vysporiadal\nsa s jeho námietkami v odvolacom konaní, keď v rozhodnutí č. 79/2009 (číslo: 1006/2009 P) z 28. apríla\n2009 zaujal stanovisko k námietkam žalobcu aj z hľadiska účastníctva a v odvolacom konaní nebol\nodmietnutý ako účastník konania, ako aj tým, že žalobcovi nebola odňatá súdna ochrana ako riadne\nlegitimovaného účastníka v súdnom konaní. Procesné pochybenie správneho orgánu v tom, že nevydal\nformálne rozhodnutie vo veci účastníctva žalobcu v konaní však podľa názoru krajského súdu, nebolo\ndôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia, pretože opakované správne konanie by neprinieslo pre\nžalobcu priaznivejšie rozhodnutie v preskúmavanej veci. Vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie\nby len predĺžilo správne konanie, pričom takýto postup je v rozpore s princípom hospodárnosti konania,\nak by neviedol k inému rozhodnutiu v prospech účastníka konania.\nKrajský súd v súvislosti s konaním vo veci vydania stavebného povolenia na zmenu stavby pred\ndokončením „Atómová elektráreň Mochovce VVER 4x400 MW 3. stavba“ mal za preukázané, že sa\njedná o stavebné konanie nadväzujúce na už právoplatné stavebné povolenie na stavbu „Atómová\nelektráreň Mochovce VVER 4x440 MW 3. stavba“, ktoré vydal Okresný národný výbor v Leviciach, odbor\nvýstavby a územného plánovania pod číslom: Výst.2010/86 z 12. novembra 1986, a teda sa nejedná o\nnové samostatné stavebné konanie.\nZ dokumentácie nachádzajúcej sa v administratívnom spise žalovaného mal krajský súd za preukázané,\nže sa jedná o zmeny v stavebnej a technologickej časti projektu, ktoré pri nezmenenej funkcii majú\nza účel zabezpečenie požiadaviek na zabezpečenie jadrovej bezpečnosti a spoľahlivosti havarijnej\npripravenosti, a teda následne majú vplyv na zvýšenie úrovne životného prostredia.\nKrajský súd mal tiež za preukázané, že sa nejedná o novú činnosť spočívajúcu v povolení na prevádzku\njadrového zariadenia, pri ktorom je jednoznačne potrebné s prihliadnutím na čl. 6 prílohy č. 1 Aarhuského\ndohovoru vykonať posúdenie vplyvu na životné prostredie (Environmental Impact Assessment - ďalej aj\n„EIA“). Krajský súd konštatoval, že žalovaný v konaní vo veci vydania stavebného povolenia na zmenu\nstavby pred dokončením „Atómová elektráreň Mochovce VVER 4x400 MW 3. stavba“ postupoval v celom\nkontexte podľa stavebného zákona, nakoľko zmeny stavby podliehajú schváleniu podľa tohto zákona a\nzabezpečil všetky vyjadrenia dotknutých orgánov a účastníkov stavebného konania, a to aj Ministerstva\nživotného prostredia Slovenskej republiky ako zásadného odborného garanta podľa zákona č. 24/2006\nZ. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 24/2006 Z. z.“).\n\nPoukázal na to, že nedošlo k novému zabratiu územia (oproti územnému rozhodnutiu a stavebnému\npovoleniu), ktoré by malo vplyv na životné prostredie, výstavba nevyžaduje žiadnu likvidáciu existujúcich\nstromov, nezasahuje do žiadnych ochranných pásiem ani chránených častí územia a realizuje\nsa na pozemku, ktorého vlastníkom sú elektrárne Mochovce. Z rozhodnutia č. 246/2008 (č. k.\n684/230-231/2008) zo 14. augusta 2008 krajský súd zistil, že sa jedná o zmeny, ktoré zabezpečujú\nzvýšenie jadrovej bezpečnosti. Zmena spočíva len v zmene použitých materiálov, konštrukcií na základe\nvedeckého vývoja a nie v rozhodnutiach týkajúcich sa povoľovania zámerného uvoľňovania geneticky\nmodifikovaných organizmov do životného prostredia tak, ako to má na zreteli Aarhuský dohovor.\nNa základe uvedených dôvodov krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného\nbolo vydané v súlade so zákonom a žalobe z tohto dôvodu nemožno vyhovieť.\nO náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi\nich náhradu nepriznal a žalovaný nemá na náhradu trov konania zákonný nárok.\nProti tomuto rozsudku podal v zákonom ustanovenej lehote (§ 204 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1\nveta prvá OSP) odvolanie žalobca. Žiadal, aby ho Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší\nsúd“) zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie.\nNamietal, že rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a z neúplného\nzisteného skutkového stavu veci.\nZnova zdôraznil, že podstatou žaloby bolo domáhanie sa žalobcu riadnej účasti v konaní, v ktorom\nsa rozhodovalo o zmene stavby pred dokončením v zmysle stavebného zákona, pričom išlo o stavbu\n„Atómová elektráreň Mochovce VVER 4x440 MW 3. stavba“, stavebné povolenie ku ktorej bolo vydané\nešte Okresným národným výborom v Leviciach, odbor výstavby a územného plánovania pod číslom:\nVýst.2010/86 z 12. novembra 1986 a stavebné práce na objektoch začali ešte v roku 1986 a pokračovali\ndo roku 1992, kedy boli pozastavené. Takto potom, ako to vyplýva aj z vyjadrenia ÚJD SR, že\n„dokumentácia, na základe ktorej bolo vydané pôvodné stavebné povolenie z roku 1986, nemôže z\nobjektívnych dôvodov odzrkadľovať nové požiadavky na jadrovú bezpečnosť, ktoré boli za posledných\n17 rokov značne modifikované, resp. vyvinuté nové“. ÚJD zároveň upresnil, že vo výstavbe možno\npokračovať len na základe opätovného posúdenia a schválenia predpísanej dokumentácie podľa\npríslušných ustanovení zákona č. 130/1998 Z. z. o mierovom využívaní jadrovej energie a o zmene a\ndoplnení zákona č. 174/1968 Zb. o štátnom odbornom dozore nad bezpečnosťou práce v znení zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 256/1994 Z. z. v znení neskorších predpisov (účinného do 30.\nnovembra 2004 a nahradeného zákonom č. 541/2004 Z. z. o mierovom využívaní jadrovej energie\n(atómový zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného od 01. decembra 2004 s výnimkou\n§ 3 ods. 9 a 10, ktoré nadobúdajú účinnosť 01. januára 2012 - pozn. najvyššieho súdu).\nPoukazujúc na záväzné podmienky určené v pôvodnom stavebnom konaní žalobca tvrdil, že akékoľvek\nzmeny dokumentácie, ktorá je podkladom stavebného konania, musí opätovne povoliť stavebný úrad.\nCitujúc čl. 6 Aarhuského dohovoru vytýkal krajskému súdu, že jeho záver ohľadom tohto ustanovenia\nje nepochopiteľný, naopak v zmysle Aarhuského dohovoru má mať verejnosť zabezpečenú účasť na\nakomkoľvek povoľovacom konaní podľa Prílohy I (a v zmysle čl. 6 ods. 2 a 3 Aarhuského dohovoru aj\niných činností), pričom je nepochybné, že predmetom povoľovacieho konania bola zmena stavebného\npovolenia na atómovú elektráreň Mochovce 3. a 4. blok, t. j. na jadrovú elektráreň (v zmysle ustanovenia\nbodu I Aarhuského dohovoru). Tiež je nepochybné, že Aarhuskému dohovoru podliehajú nielen\npovolenia nových činností, ale aj ich zmien, ako to vyplýva z Prílohy I, bod 22 Aarhuského dohovoru.\nZáver krajského súdu, že predmetom rozhodnutia žalovaného nebolo povolenie žiadnej z činností podľa\nAarhuského dohovoru, je v zjavnom rozpore so znením tohto dohovoru.\nRovnako nepodložený je podľa žalobcu aj záver súdu, že rozhodnutie žalovaného nemá vplyv na\nživotné prostredie. Aarhuský dohovor neskúma vplyv povolenia na životné prostredie, ale možný vplyv\npovoľovanej činností. Medzi činnosťami uvedenými v Prílohe I Aarhuského dohovoru sa jednoznačne\nnachádzajú aj jadrové elektrárne, a teda nie je vôbec dôvod spochybňovať, že pri rozhodovaní o nich\nide o rozhodovanie v záležitostiach životného prostredia. Z namietaného rozsudku nie je zrejmé, ako a\n\nprečo krajský súd vôbec dospel k pochybnostiam o tom, či sa jadrové elektrárne a zariadenia považujú\nza „záležitosti životného prostredia“.\nZa nepodložený a arbitrárny považoval žalobca záver krajského súdu, že predmetné povoľovacie\nkonanie striktne podlieha režimu stavebného zákona a z tohto uhla pohľadu je nesporné, že okruh\núčastníkov konania je taxatívne určený v ustanovení § 59 ods. 1 stavebného zákona. Namietal, že\nz odôvodnenia namietaného rozsudku nie je možné zistiť, prečo sa použitie ustanovení stavebného\nzákona vylučuje s použitím ustanovení o účastníctve podľa správneho poriadku. Okrem iného\npoukazoval na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „SD EÚ“ alebo „súdny dvor“)\nvo veci C-240/09 z 08. marca 2011, ktoré poskytuje odpoveď na predbežné otázky týkajúce sa\npráve Aarhuského dohovoru, tento záver Súdneho dvora je nevyhnutné analogicky aplikovať aj na\nprejednávanú vec.\nPokiaľ krajský súd konštatoval, že v preskúmavanej veci ide o stavebné konanie „nadväzujúce na už\nprávoplatné stavebné povolenie na stavbu „Atómová elektráreň Mochovce VVER 4x440 MW 3. Stavba“,\nktoré vydal Okresný národný výbor v Leviciach..., a teda sa nejedná o nové samostatné stavebné\nkonanie“ a že „sa nejedná o novú činnosť spočívajúcu v povolení na prevádzku jadrového potrebné s\nprihliadnutím na čl. 6 prílohy č. 1 Aarhuského dohovoru vykonať posúdenie vplyvu na životné prostredie“,\ntento záver je protirečivý a absurdný a je prejavom arbitrárnosti a svojvôle súdu pri rozhodovaní.\nTiež vytýkal krajskému súdu, že sa nijako nevyjadril k jeho argumentom poukazujúcim na judikatúru\nSúdneho dvora, v zmysle ktorej je možné od členských štátov vyžadovať, aby povoľovaná činnosť bola\nposúdená v procese posudzovania vplyvov na životné prostredie aj v prípade, ak pôvodné povolenie bolo\nvydané pred účinnosťou Smernice, takáto situácia nastane vtedy, kedy je pre realizáciu činnosti potrebné\nvydať ďalšie, doplňujúce alebo pozmeňujúce rozhodnutie, ktoré pôvodné povolenie mení v merite veci.\nNejde teda „iba“ o predĺženie termínu platnosti pôvodného povolenia, ale o takú zmenu, ktorá ovplyvňuje\npôvodné povolenie, pričom bez takéhoto ďalšieho rozhodnutia stráca pôvodné povolenie platnosť a\nčinnosť nemožno realizovať (rozhodnutie vo veci C-20V02). Takáto situácia nastala aj v prípade stavby\n„Atómovej elektrárne Mochovce VVER 4x440 MW 3. stavba“.\nPoukazoval i na zistenia Výboru OSN pre súlad s Aarhuským dohovorom, ku ktorým sa krajský súd\ntaktiež nevyjadril.\nV ďalšej časti odvolania namietal záver krajského súdu ohľadom neexistencie formálneho rozhodnutia\no vylúčení žalobcu z konania, ktorý bagatelizuje povinnosti správnych orgánov stanovené zákonom,\npredkladá „návod“, ako obchádzať zákon a zjednodušiť konanie, ale je dôkazom zjavného nepochopenia\nprincípu správneho konania, neoddeliteľnou súčasťou ktorého je aj riadne odôvodnené rozhodnutie.\nPodľa žalobcu v danom prípade nejde len o formalistické rozhodovanie o účasti žalobcu, ale o to,\naby žalovaný skutočne reálne skúmal a následne aj zdôvodnil postavenie žalobcu ako účastníka, či\n„neúčastníka“ v predmetnom konaní, čo sa však nestalo.\nZáverom svojho odvolania zhrnul svoje námietky do piatich bodov, a to, že:\n- jadrové elektrárne jednoznačne sú činnosti, ktoré možno označiť ako záležitosti životného prostredia,\nako s týmto pojmom narába Aarhuský dohovor,\n- akékoľvek povoľovanie (vrátane stavebného konania) týkajúce sa jadrovej elektrárne jednoznačne\nspadá pod povoľovacie konania, ktorých sa týka Aarhuský dohovor, a v ktorých majú členské štáty\nzabezpečiť včasnú a efektívnu účasť verejnosti,\n- Aarhuský dohovor sa týka nielen povoľovania nových činností, ale aj relevantných zmien už povolených\nčinností,\n- podstatou a cieľom Aarhuského dohovoru je zabezpečiť širokú účasť verejnosti, osobitne združení,\nktorých cieľom je ochrana životného prostredia, na rozhodovacích procesoch,\n- účasť verejnosti má byť zabezpečená tak, aby bola včasná a efektívna.\nPodľa žalobcu rozhodnutie žalovaného nezohľadňuje uvedené požiadavky a rovnako ich ignoruje aj\nprvostupňový súd v namietanom rozsudku.\n\nOkrem zmeny napadnutého rozhodnutia krajského súdu a zrušenia rozhodnutia žalovaného v prípade\núspechu uplatnil náhradu trov celého konania.\nK odvolaniu žalobcu podal žalovaný písomné vyjadrenie, v ktorom žiadal rozsudok krajského súdu\npotvrdiť. Nesúhlasil s odvolaním žalobcu ani s jeho dôvodmi plne sa stotožniac so svojím vyjadrením\nk žalobe zo 17. augusta 2009 poukazujúc i na svoje vyjadrenia na ústnom pojednávaní pred krajským\nsúdom. Namietal, že žalobca svoje argumenty opiera iba o Aarhuský dohovor považujúc jeho tvrdenia\nza nesprávne a zavádzajúce a zdôraznil, že meritom stavebného povolenia bolo, je a bude stále len\nstavba jadrového zariadenia. V žiadnom prípade rozhodnutiami z roku 2008 neprišlo k zmene povolenia,\nčinnosti a v žiadnom prípade nie merita veci tak, ako tvrdil žalobca vo svojej žalobe.\nPokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že „akékoľvek zmeny dokumentácie, ktorá je podkladom stavebného\nkonania, musí byť opätovne schválená“, ÚJD SR takéto zmeny dokumentácie aj schvaľuje, ale tieto\nschvaľované zmeny nie sú nutne rozšírením už raz schváleného projektu a nemajú ani negatívny vplyv\nna životné prostredie, a teda v danom prípade nie je potrebná účasť verejnosti podľa Smernice EIA.\nMal za to, že schválením zmien rozhodnutiami ÚJD SR v roku 2008 sa nemení a nenarúša koncepcia\nnavrhovanej činnosti - tzn. stavba atómovej elektrárne slúžiacej na výrobu elektrickej energie na báze\npremeny a využitia energie získanej štiepnou reťazovou reakciou z jadrového paliva. Realizáciou týchto\nzmien teda neprichádza k rozšíreniu alebo kvalitatívnej zmene navrhovanej činnosti a nie sú nijako\ndotknuté základné parametre - fyzikálno-technologická podstata činnosti, navrhovaný tepelný elektrický\nvýkon, zdroj energie a pod., a teda nie sú nijako dotknuté základné technické postuláty navrhovanej\nčinnosti - stavby jadrovej elektrárne, ktorá bola povolená v roku 1986. V daných prípadoch je teda\npoužitie čl. 6 ods. 1 písm. a/ Aarhuského dohovoru neodôvodnené.\nPodľa žalovaného žalobca zámerne zamlčuje existenciu Smernice EIA, konk. bodu 13 prílohy II. Žalobca\nargumentuje zmenou navrhovanej činnosti, lenže pri vydaní rozhodnutí ÚJD SR v roku 2008 nedošlo\nk zmene navrhovanej činností. Činnosť stále ostala tá istá, a to stavba jadrovej elektrárne, a preto je\nneodôvodnené tvrdiť, že záver súdu nemá oporu v zákone.\nZotrval na svojom názore, že činnosť je rovnaká, ako pri stavebnom povolení v roku 1986, t. j. jadrová\nelektráreň je stále vo výstavbe a rozhodnutiami z roku 2008 nezmenila nijako svoj právny ani faktický\nstatus. Takže v roku 2008 nebol založený žiaden nový stav z hľadiska činnosti, a to aj napriek tomu, že\nAarhuský dohovor nedáva jednoznačnú odpoveď na otázku, čo je vlastne činnosť vo vzťahu k jadrovým\nelektrárňam. S poukazom na Prílohu I Aarhuského dohovoru tvrdil, že s jadrovou elektrárňou sa musí\nniečo diať napr. umiestňovať, projektovať, stavať, uvádzať do prevádzky, prevádzkovať, vyraďovať.\nMimochodom ide o klasické etapy existencie jadrového zariadenia všeobecne uznávané v rámci\nšpecializovanej organizácie OSN -MAAE (Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu).\nPodľa žalovaného v danom prípade nejde ani o zmenu činnosti na stavbe jadrového zariadenia, tobôž\nnie o jeho rozšírenie v porovnaní s predchádzajúcimi podmienkami.\nK námietke žalobcu, že z namietaného rozsudku nie je možné zistiť, prečo sa použitie ustanovení\nstavebného zákona vylučuje s použitím ustanovení o účastníctve podľa zákona o správnom poriadku\nžalovaný uviedol, že žalobca si je určite vedomý toho, že vylúčenie je obsiahnuté priamo v § 140\nstavebného zákona.\nPokiaľ žalobca ohľadom svojho účastníctva v konaní poukazoval na eurokonformný výklad (rozsudok\nNajvyššieho súd Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 3Sžp/30/2009), žalovaný doplnil, že Aarhuský\ndohovor nemá priamy účinok v právnom poriadku SR, že v danom konaní o zmene stavby pred jej\ndokončením nie je možné použiť eurokonformný výklad, nakoľko neexistuje žiaden právne záväzný\npredpis EÚ, ktorý by unifikovane alebo aspoň harmonizovane upravoval postup, dokumentáciu a spôsob\nlicencovania jadrových zariadení.\nŽalovaný mal za to, že v danom prípade nie je možné aplikovať bod 13. Prílohy č. II Smernice EIA,\nkeďže ide o také zmeny, ktoré priamo nepodliehajú nutnému postupu posudzovaniu vplyvov na životné\nprostredie. Všetky zmeny schválené rozhodnutiami v roku 2008 nemenili navrhovanú činnosť voči\nschválenej činnosti v roku 1986, ale smerovali k zvyšovaniu úrovne jadrovej bezpečnosti.\n\nDal do pozornosti i Návrhy generálnej advokátky SD EÚ vo veci C416/10 Jozef Križan proti Slovenskej\ninšpekcii životného prostredia, podľa ktorého v prípadoch, v ktorých bolo povolenie vydané po dátume,\nktorý bol stanovený na prebratie Smernice EIA, ale povoľovacie konanie formálne začalo pred týmto\ndátumom (takzvané projekty „Pipeline“), Smernica EIA nevyžaduje posudzovanie vplyvov na životné\nprostredie.\nTaktiež žalovaný nesúhlasil so záväznosťou rozhodnutí Aarhuského výboru. Podľa názoru žalovaného\nsúd nemá prihliadať na závery nesúdneho orgánu, najmä keď odporúčanie nesmerovalo k rozhodnutiam\nsamotným, ale k preskúmaniu legislatívy.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP)\nv medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1veta prvá OSP) preskúmal\nnapadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal bez\nnariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia\nbol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods.\n1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.\nPodľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.\nSúdy v správnom súdnictve prejednávajú na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická\nosoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,\naby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).\nPodstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v\nsprávnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím\nči postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak\nkonanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania\ns rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.\nÚlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa\npiatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný\nna konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný\nstav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi\na inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie\nsprávneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.\nZákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu\npredchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma\naj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie\nsprávneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).\nPredmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave,\nktorým krajský súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia\na postupu žalovaného správneho orgánu, žiadajúc jeho zrušenie a vrátenie veci žalovanému na ďalšie\nkonanie osobitne riadnej účasti v konaní, v ktorom sa rozhodovalo o zmene stavby pred dokončením\nv zmysle stavebného zákona, pričom išlo o stavbu „Atómová elektráreň Mochovce VVER 4x440 MW\n3. stavba“.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) preskúmal napadnutý rozsudok krajského\nsúdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté\nrozhodnutie žalovaného správneho orgánu a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu ako aj\n\nkonania, ktoré im predchádzali, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými\nnámietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a\nsprávnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.\nNajvyšší súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu ako aj pripojeného spisového materiálu sa\nnestotožnil s právnym posúdením veci krajským súdom považujúc jeho závery za arbitrárne nemajúce\noporu v zákone ani v príslušných medzinárodných zmluvách a práve Európskej únie a v judikatúre súdov\nSlovenskej republiky.\nK názoru krajského súdu, že účasť žalobcu v povoľovacom konaní o zmene stavby pred dokončením,\nnemožno posudzovať na základe čl. 6 Aarhuského dohovoru, pretože predmetom konania nebolo\npovolenie činnosti podľa v čl. 1 dohovoru, vzhľadom k tomu, že napadnuté rozhodnutie nemá vplyv na\nživotné prostredie, Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že z čl. 6 ods. 1 písm. a/ a bodu 22\nAarhuského dohovoru vyplýva, že akákoľvek zmena, alebo rozšírenie činnosti, kde takáto zmena alebo\nrozšírenie splní kritéria stanovené v prílohe (pričom v prílohe sú jednoznačne uvedené jadrové elektrárne\na ostatné jadrové reaktory vrátane ich rozobratia alebo vyradenia z prevádzky), bude predmetom čl.\n6 ods. 1 písm. a/, a je činnosťou, pri ktorej je povinnosťou správneho orgánu umožniť včasnú účasť\nverejnosti v čase, keď sú ešte otvorené všetky možnosti a účasť verejnosti sa môže uskutočniť efektívne.\nNa základe uvedeného záver krajského súdu, že predmetom rozhodnutia žalovaného nebolo povolenie\nžiadnej z činnosti podľa Aarhuského dohovoru, je v zjavnom rozpore so znením tohto dohovoru. Takisto\nje nesprávny aj záver krajského súdu, že sa nejedná o rozhodnutie, ktoré by malo vplyv na životné\nprostredie. Je potrebné konštatovať, že pod vplyvom prijatia uvedeného dohovoru aj v prípade, že nie\nje plne implementovaný v právnom poriadku, je potrebné z neho vychádzať, pričom vnútroštátny súd\nmal uplatniť taký výklad práva týkajúci sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho\nopravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej miere v súlade s cieľmi v čl. 9 ods. 3\nAarhuského dohovoru.\nOhľadne posúdenia účasti žalobcu ako účastníka správneho konania, najvyšší súd poukazuje na v praxi\nuž uplatňovanú zásadu širšieho chápania pojmu „účastník správneho konania“, vychádzajúc aj z výkladu\n§ 14 správneho poriadku, ktorý za účastníkov správneho konania označuje:\n1. toho, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať,\n2. toho, koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté,\n3. toho, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo\npovinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak (§ 14 ods. 1 správneho poriadku),\na\n4. aj toho, komu osobitný zákon také postavenie priznáva (§ 14 ods. 2 správneho poriadku).\nPri zisťovaní okruhu účastníkov správneho konania v tomto prípade preto nemožno reštriktívne\nvychádzať z vymedzenia okruhu osôb ustanovených v osobitnom zákone, ale je potrebné prihliadať aj na\nosoby, ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté.\nOkruh účastníkov vymedzený v osobitnom zákone predstavuje subjekty, u ktorých zákonodarca\npredpokladá reálnu možnosť zásahu do práv a povinností, a považuje za potrebné menovite ich do\nsprávneho konania zahrnúť. Pri výklade § 14 ods. 2 správneho poriadku totiž nemožno opomenúť časticu\n„aj“, ktorá z hľadiska gramatického výkladu indikuje ďalšie rozšírenie okruhu účastníkov popri subjektoch\nuvedených v § 14 ods. 1 správneho poriadku.\nTento názor vyslovil tiež Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) v náleze z 13.\njanuára 2011, č. k. II. ÚS 197/2010-52: „základným kritériom pre posúdenie účastníctva je predovšetkým\ndopad účinkov postupu orgánu štátnej moci (súdu alebo orgánu verejnej správy) alebo jeho rozhodnutia\nna základné práva, ktoré má takáto osoba zaručené v ústave alebo prostredníctvom medzinárodnej\nzmluvy“.\n\nV tejto súvislosti nemožno opomenúť nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“)\nč. k. I. ÚS 223/09-131 27. mája 2010, v ktorom ústavný súd o. i. uviedol, že „účinná starostlivosť o životné\nprostredie je ústavnou hodnotou (čl. 44 ods. 4 ústavy), o ktorú dbá štát. Subjektom práva na priaznivé\nživotné prostredie je každý (čl. 44 ods. 1 ústavy). Štát zabezpečuje účinnú starostlivosť o životné\nprostredie všestranne, pričom základné formy tejto starostlivosti sú normotvorba (právny rámec ochrany)\na dozor orgánov štátnej správy pre životné prostredie nad vybranými činnosťami v oblasti životného\nprostredia. Prejavom významu požiadavky na účinnú ochranu a starostlivosť o životné prostredie je\njej zakotvenie v normách najvyššej právnej sily. Okrem ústavy ide o množstvo medzinárodných zmlúv,\nale aj komunitárne právo, ktoré otázkam spojeným s ochranou a tvorbou životného prostredia venujú\nzvýšenú pozornosť. S ohľadom na to, že subjektom práva na priaznivé životné prostredie je podľa ústavy\nkaždý, Slovenská republika prijala viaceré právne záväzky smerom k zabezpečeniu účasti verejnosti\nna rozhodovacích procesoch orgánov verejnej správy vo sfére životného prostredia. V medzinárodnoprávnej rovine ide najmä o Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom\nprocese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (publikovaný pod č. 43/2006 Z.\nz.; ďalej len „Aarhuský dohovor“). V zákonnej rovine ide napr. o ZIPaKZ, do ktorého bola implementovaná\nSmernica Rady 96/61/ES o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania v znení smernice 2003/35/\nES, ako aj zákon č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (ďalej len „zákon o EIA“).“ V zmysle tohto záveru ústavného súdu bolo potrebné\nposudzovať aj v danú vec.\nNapriek ich nenormatívnej, a teda právne nezáväznej povahe, nemožno opomenúť ani vymedzenie\npojmu „účastník konania“ vyplývajúce z čl. 2 písm. a/ Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy (2004)\n20 o súdnom prieskume správnych úkonov, ako ani Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy (87) 16\no administratívnych konaniach, ktoré sa týkajú veľkého počtu osôb.\nPodľa čl. 2 písm. a/ Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy (2004) 20 súdny prieskum by mal\nbyť dostupný prinajmenej fyzickým a právnickým osobám vzhľadom na správne akty, ktoré priamo\novplyvňujú ich práva a povinnosti. Členské štáty by mali byť podporované v snahe vyzistiť, či prístup k\nsúdnemu prieskumu by nemal byť dostupný aj združeniam či iným osobám a organizáciám oprávneným\nchrániť kolektívne záujmy a záujmy jednotlivých komunít.\nOdporúčanie Výboru ministrov Rady Európy (87) 16 vyzdvihuje narastajúci počet oblastí správneho\npráva (najmä vo sfére výstavby veľkých technologických celkov alebo priemyselných zariadení), kde\nsprávne orgány stále čoraz viac čelia výzve na ochranu kolektívnych záujmov pri ochrane krajiny,\nprírody (tzn. prvkov nenahraditeľným spôsobom spojených so životným prostredím) a logicky sú preto\norgány štátnej moci častejšie prizývané na vydávanie uvedených kolektívnych rozhodnutí. Citované\nodporúčanie kladie jasný dôraz na úlohu združení (asociácií) zastupujúcich osoby pri ich práve na\nochranu záujmov chránených právom vrátane súdneho prieskumu takýchto kolektívnych rozhodnutí\nsprávneho orgánu (viď článok I. zásada II. b/ a zásada VII. odporúčania).\nOhľadne odvolacej námietky žalobcu, že správny orgán ho nepovažoval za účastníka konania, je\npotrebné konštatovať, že na základe vyššie uvedených záverov je potrebné žalobcu považovať za\núčastníka správneho konania a ďalej s ním v tomto konaní ako s účastníkom konať. Pri hodnotení\ntejto námietky nie je dostatočné skonštatovať, že žalobca neutrpel ujmu na svojich právach, nakoľko\ns ním správny orgán konal, a je nutné poukázať na povinnosť správneho orgánu pribrať žalobcu ako\núčastníka správneho konania, keďže takéto právo žalobcovi na základe vyššie uvedených zákonných\nustanovení prislúcha (k tomu pozri bližšie rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.\nzn. 5Sžz/1/2010 z 28. apríla 2011 a sp. zn. 8Sžz/1/2010 z 27. januára 2011).\nNa základe uvedených skutočností, Najvyšší súd Slovenskej republiky nemohol považovať rozhodnutie\nžalovaného za zákonné, a preto rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa § 250ja ods. 3 veta\nprvá OSP zmenil a rozhodnutie žalovaného zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a/, c/ a e/ OSP z\ndôvodu, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie\nskutkového stavu je pre posúdenie veci nepostačujúce a v konaní bola zistená taká vada, ktorá mohla\nmať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a vec mu vrátil na ďalšie konanie\n\nŽalovaný v ďalšom konaní súc viazaný právnym názorom súdu (§ 250ja ods. 6 OSP) vec opätovne\nprejedná a o nej rozhodne za účasti žalobcu, pričom bude povinný zaoberať sa všetkými relevantnými\nnámietkami účastníkov správneho konania (§ 59 ods. 1 správneho poriadku) a rozhodnúť tak, aby jeho\nkonanie a rozhodnutie zodpovedalo ustanoveniam § 3, § 4 a § 47 správneho poriadku, pričom musí\npodrobne zdôvodniť i svoje stanovisko k vzneseným námietkam.\nS poukazom na záver odvolania, v ktorom žalobca veľmi výstižne zhrnul svoje námietky, s ktorými sa\nstotožňuje i najvyšší súd, a síce, že:\n„- jadrové elektrárne jednoznačne sú činnosti, ktoré možno označiť ako záležitosti životného prostredia,\nako s týmto pojmom narába Aarhuský dohovor,\n- akékoľvek povoľovanie (vrátane stavebného konania) týkajúce sa jadrovej elektrárne jednoznačne\nspadá pod povoľovacie konania, ktorých sa týka Aarhuský dohovor, a v ktorých majú členské štáty\nzabezpečiť včasnú a efektívnu účasť verejnosti.\n- Aarhuský dohovor sa týka nielen povoľovania nových činností, ale aj relevantných zmien už povolených\nčinností,\n- podstatou a cieľom Aarhuského dohovoru je zabezpečiť širokú účasť verejnosti, osobitne združení,\nktorých cieľom je ochrana životného prostredia, na rozhodovacích procesoch,\n- účasť verejnosti má byť zabezpečená tak, aby bola včasná a efektívna“, správny orgán, vzhľadom na\nto, že sa v predmetnom správnom konaní nesporne jedná o činnosť spočívajúcu v povolení na prevádzku\njadrového zariadenia, vykoná s prihliadnutím na čl. 6 Prílohy č. I Aarhuského dohovoru posúdenie vplyvu\nstavby na životné prostredie v zmysle zákona o EIA.\nNajvyšší súd si záverom dovoľuje dať opakovane do pozornosti, že zo žiadneho zákona Slovenskej\nrepubliky, ani z Aarhuského dohovoru nevyplýva právny nárok občianskych združení a zainteresovanej\nverejnosti, aby ich pripomienkam, ktoré podávajú procese posudzovania vplyvov na životné prostredie,\nbolo vyhovené. Účelom prístupu k informáciám a účasti verejnosti na rozhodovacom procese, ako aj\nprístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia zaručených týmto dohovorom je, aby sa\nverejnosť mohla nielen vyjadriť, ale najmä prostredníctvom odborníkov z oblasti životného prostredia\npredložiť kvalifikované pripomienky tak, aby sa hodnotiaci proces viedol bola odbornej vecnej rovine\nvzhľadom k cieľu (k tomu pozri bližšie rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.\n5Sžz/1/2010 z 28. apríla 2011 a sp. zn. 8Sžz/1/2010 z 27. januára 2011).\nO trovách konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP\na § 250k OSP a v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.\nz. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov\n(§ 11 ods. 4, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. b/, § 15 a § 16 ods. 3) tak, že úspešnému žalobcovi priznal\nnáhradu trov konania pred súdom spolu 895,57 eura titulom náhrady trov právneho zastúpenia. Trovy\nprávneho zastúpenia predstavujú náhradu za 5 úkonov právnej služby v zmysle ich vyčíslenia právnou\nzástupkyňou žalobcu - prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie žaloby 04. júla 2009 (1 úkon\ná 115,90 eura), vyjadrenie 15. apríla 2011 (1 úkon á 123,50 eura), konanie pred súdom 11. mája 2012\na podanie odvolania 02. júla 2012 (1 úkon á 127,16 eura), zároveň 5 krát paušálnu náhradu za tieto\núkony (2 x 6,95 eura, 1 x 7,41 eura a 2 x 7,63 eura), ďalej náhradu za stratu času (spolu 10 polhodín za\núčasť na konaní pred súdom) a náhradu cestovných nákladov - použitie osobného motorového vozidla\nF., EČV: Q. (priemerná spotreba na 1km =0,065 l nafty, vzdialenosť Banská Bystrica -Bratislava a späť 2\nx 220 km, cena za spotrebované pohonné hmoty 41,756 eura + sadzba základnej náhrady: 0,183 eura\nx 440 km = 80,52 eura).\nNáhradu trov konania zaplatí žalovaný k rukám právnej zástupkyne žalobcov v zmysle § 149 ods. 1 OSP\nv spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.\n\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nveta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom\nod 01. mája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku\n\nn i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"stav": {"sz": "III. ÚS 304/2014", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:3f49aec8-971b-4d86-a098-197e2d93e9ef", "datum": "2014-10-28", "vztah": "porusene"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "4S/125/2009", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6cca2c20-6457-4f95-9241-ddd8017dbb41", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 197/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 197/2010 z 13. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-13", "citacie_n": 70, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6cca2c20-6457-4f95-9241-ddd8017dbb41"}, {"guid": "ussr:a8d3bbb9-cf16-4f0c-bd84-fd002f183b69", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 223/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 223/09 z 27. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-27", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a8d3bbb9-cf16-4f0c-bd84-fd002f183b69"}], "citovane_v": []}