{"guid": "963d5625-1486-4754-b3bb-c15d95349d51:140f0ce6-b4b9-4453-913d-d4178eaa6bab", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:1009200862.1", "spisova_znacka": "6Sžo/37/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/37/2013 z 28. 8. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. augusta 2013, sp. zn. 6Sžo/37/2013, ECLI:SK:NSSR:2013:1009200862.1", "identifikacne_cislo": "1009200862", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "sudca_id": 117, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-pavel-istok-117", "datum_vydania": "2013-08-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1998/73/#paragraf-35.odsek-2", "nazov": "§ 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1998/73/#paragraf-35.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/73-1998/paragraf-35"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1998/73#paragraf-35"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/140f0ce6-b4b9-4453-913d-d4178eaa6bab", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:1009200862.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1009200862.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1009200862.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sžo/37/2013\n1009200862\n28. 08. 2013\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2013:1009200862.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky\nReisenauerovej a členov senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Ivana Rumanu, v právnej veci žalobcu:\nK.. W. Q., bytom V. X, D., zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Syrovým, PhD., konateľom Advokátskej\nkancelárie Ivan Syrový, s.r.o., so sídlom Sartorisova 10, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra\nSlovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu\nžalovaného č. 55/2009 zo dňa 31. marca 2009, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v\nBratislave zo dňa 7. apríla 2011, č. k. 1S 108/2009-30, jednomyseľne, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 7. apríla 2011, č. k. 1S\n108/2009-30, m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. 55/2009 zo dňa 31. marca 2009 a personálny\nrozkaz žalovaného č. 3/2009 zo dňa 26. januára 2009 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na\nďalšie konanie.\nŽalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 376,61 € na účet právneho zástupcu\nžalobcu, do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej v texte rozsudku len „krajský súd\" alebo\n„prvostupňový súd\") zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia\nžalovaného zo dňa 31. marca 2009, č.55/2009, ktorým zamietol rozklad žalobcu proti personálnemu\nrozkazu ministra dopravy, pôšt a telekomunikácii Slovenskej republiky č. 3 zo dňa 26. januára 2009 ktorým minister dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky odvolal podľa § 35 ods. 2 zákona\nč. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru\nväzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov,\nplatnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.\") s poukazom na § 35 ods.9 citovaného\nzákona dňom 01.02.2009 žalobcu zaradeného v stálej štátnej službe vo funkcii zástupca riaditeľa odboru\nŽelezničnej polície Bratislava - oblastnej správy ŽP Trnava - a personálny rozkaz potvrdil. O trovách\nkonania rozhodol poukazom na ust. § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) tak,\nže v konaní neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.\nKrajský súd mal za preukázané, že žalovaný postupoval v súlade so zákonom, dostatočne zistil skutočný\nstav veci, a preto nebol daný dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Žalobca zastával funkciu\nzástupcu riaditeľa Odboru Železničnej polície (ďalej aj „ŽP\") Bratislava, oblastnej správy ŽP Trnava,\npreto ho s ohľadom na jeho zaradenie bolo potrebné považovať za „nadriadeného\", v kontexte\nustanovenia § 35 ods. 2 zák. č. 73/1998 Z. z. Samotný návrh na prevedenie žalobcu bol predložený\nministrovi dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky (ďalej len „minister\") a zároveň bol\n\nprerokovaný so Základnou organizáciou Odborového združenia železničiarov pri ŽP, ktorá s prevedením\nžalobcu podľa § 35 ods. 2 cit. zák. vyslovila súhlasné stanovisko. Podľa názoru krajského súdu\nustanovenie § 35 ods. 2 citovaného zákona, definuje špeciálne kompetencie ministra, ktorý môže práve\nz dôležitého záujmu služby aj nadriadeného previesť na inú funkciu v tom istom mieste výkonu štátnej\nslužby alebo, ak to nie je možné, preložiť na inú funkciu do iného miesta výkonu štátnej služby alebo\ndo iného služobného úradu aj bez uvedenia dôvodu. Zdôraznil, že zákonodarca ministrovi taxatívne\nnevymedzil dôležitý záujem služby, neupravuje to ani žiaden interný predpis, preto okolnosti dôležitého\nzáujmu služby sú ponechané na jeho úvahe. Taktiež uviedol, že toto zákonné ustanovenie nevyžaduje\nuvedenie dôvodov, pre ktoré takéto rozhodnutie bolo vydané. Krajský súd sa vysporiadal i s ďalšími\nžalobcom vznesenými námietkami, a to ohľadne nesprávneho poučenia uvedeného v personálnom\nrozkaze, neoznámení mu zloženia poradnej komisie ako i služobného hodnotenia, ktoré vyhodnotil ako\nnedôvodné. V súvislosti s nesprávnym poučením uviedol, že žalobca aj napriek nesprávnemu poučeniu\npodal proti personálnemu rozkazu rozklad, ktorý sa vzhľadom na znenie ust. § 242 ods. 2 citovaného\nzákona považoval za podaný včas. Čo sa týka námietky žalobcu o neoznámení mu zloženia poradnej\nodvolacej komisie krajský súd skonštatoval, že žiadne zákonné ustanovenie neukladá nadriadenému,\naby oznamoval policajtovi zloženie osobitnej komisie a zákon dokonca ani neumožňuje podať námietky\nzaujatosti voči jej členom. Zdôraznil, že osobitná komisia na prejednanie rozkladu má iba povahu\nporadného orgánu ministra a minister jej návrhom nie je viazaný. Okrem iného poukázal na znenie ust.\n§ 237 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., podľa ktorého účastníci konania majú právo nahliadať do spisov\ns výnimkou protokolov o hlasovaní a robiť si z nich výpisy.\nProti uvedenému rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, z dôvodu, že\nsúd prvého stupňa dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, pričom jeho rozhodnutie vychádza\nz nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca sa nestotožnil s názorom prvostupňového súdu\nprezentovaným v odôvodnení rozhodnutia a namietal, že krajský súd sa vôbec nezaoberal skutočnosťou,\nči bolo ministrom pred vydaním personálneho rozkazu č. 3/2009 postupované v súlade s dvanástou\nčasťou (konanie vo veciach služobného pomeru) zákona č. 73/1998 Z. z.. Podľa názoru žalobcu minister\ndopravy, pôšt a telekomunikácii SR pred vydaním personálneho rozkazu v súlade s dvanástou časťou\nzákona č. 73/1998 Z. z. nepostupoval a porušil ust. § 233 citovaného zákona, podľa ktorého „oprávnený\norgán postupuje pred vydaním rozhodnutia tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci; na\nten účel je povinný obstarať si na rozhodnutie potrebné podklady.\" Poukázal na skutočnosť, že minister\nvychádzal pri vydaní rozhodnutia iba z materiálov, ktoré citoval (informácia generálneho riaditeľa ŽP\npre ministra DPaT č. GRŽP-47/2009-PO zo dňa 21. januára 2009, návrh riaditeľa Oblastnej správy\nŽelezničnej polície Trnava vedený pod č. OŽP-124/2009-TT zo dňa 23. januára 2009, žiadosť riaditeľa\nOblastnej správy Železničnej polície Trnava vedená pod. č. OŽP-125/2009-TT zo dňa 23. januára 2009,\nstanovisko ZO OZŽ pri Železničnej polícii č. OZŽ-3/2009), pričom dôvody sú uvedené iba v návrhu\nriaditeľa Oblastnej správy Železničnej polície Trnava vedeného pod č. OŽP-124/2009-TT zo dňa 23.\njanuára 2009. Žalobca zdôraznil, že minister nemal k dispozícii iné rozhodné okolnosti, ktoré by svedčili\nv jeho prospech alebo neprospech a taktiež sa nezaujímal o jeho názor, čím postupoval v rozpore s ust.\n§ 233 ods. 2 citovaného zákona, na ktoré ustanovenie žalobca poukázal. Žalobca taktiež namietol, že\nmu bolo odňaté právo navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy (§ 238 ods. 3 citovaného zákona).\nVzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil\na vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nŽalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako\nvecne správny potvrdiť. V celom rozsahu sa stotožnil s jeho dôvodmi a pre potreby odvolacieho súdu\nzotrval na svojom vyjadrení k žalobe. Mal za to, že krajský súd sa v dostatočnom rozsahu vysporiadal so\nvšetkými relevantnými námietkami žalobcu, na ktoré poukazoval v žalobe, rozsudok, ktorý bol vydaný\npo riadnom zistení skutočného stavu veci, obsahuje predpísané náležitosti a je v dostatočnom a\nzrozumiteľnom rozsahu odôvodnený. Odvolacie námietky vyhodnotil ako nedôvodné. Zároveň upriamil\npozornosť na to, že súd nemôže preskúmavať správne rozhodnutie nad rámec v žalobe vymedzený.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) pôvodne preskúmal napadnutý\nrozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu (§ 212 ods. 1 O.s.p,\n§ 246c ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 prvá veta O.s.p.) a podľa § 250ja ods.\n3, druhá veta O.s.p. v spojení s § 219 ods. 1, 2 O.s.p. napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne\n\na právne správny potvrdil rozsudkom sp. zn. 6Sžo/28/2011 z 18. júla 2012, konštatujúc v odôvodnení\nrozhodnutia správnosť dôvodov napadnutého prvostupňového rozsudku.\nÚstavný súd Slovenskej republiky nálezom č. I. ÚS 540/2012-34 zo dňa 24. apríla 2013 rozhodol, že\nzákladné právo K.. W. Q. podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 6Sžo 28/2011 z 18. júla 2012 bolo porušené. Rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 6Sžo 28/2011 z 18. júla 2012 zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej\nrepubliky na ďalšie konanie.\nÚstavný súd SR v uvedenom náleze konštatoval nasledovné:\n„K námietke sťažovateľa, že minister dopravy a následne ani všeobecné súdy nezdôvodnili, čo je\npotrebné považovať za „dôležitý záujem služby\" ako podmienku odvolania sťažovateľa z funkcie, je\npotrebné predovšetkým uviesť, že ustanovenie § 35 ods. 2 zákona o štátnej službe je nejasné a pripúšťa\nrôzny výklad.\nNajvyšší súd pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sa priklonil k\nnázoru, že dôležitý záujem služby na odvolaní sťažovateľa z funkcie je z dôvodu absencie akejkoľvek\núpravy ponechaný na vôľu ministra dopravy, pričom tento dôležitý záujem služby nie je povinný minister\ndopravy pri odvolaní sťažovateľa z funkcie uviesť. Ústavný súd je však toho názoru, že za ústavne\nkonformný výklad ustanovenia § 35 ods. 2 zákona o štátnej službe je potrebné považovať výklad, ktorý\nprezentuje sťažovateľ v sťažnosti, keď uvádza: «Ak zákon ustanovuje v hypotéze právnej normy určité\npredpoklady, v danom prípade existenciu „dôležitého záujmu služby\", je potrebné tento predpoklad\nnáležité objasniť, pretože protichodné konanie zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia a možnosť\nsvojvoľného rozhodovania príslušných orgánov.\"\nV situácii, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne súladným a\ndruhý ústavne nesúladným spôsobom), má prioritu jeho výklad ústavne súladným spôsobom. Pre súdy\ntáto povinnosť vyplýva celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy. Keďže\npodľa čl. 144 ods. 2 ústavy môžu súdy namietať nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu\ns ústavou, sú tým viac zaviazané k ústavne súladnému výkladu každého zákona týkajúceho sa ich\nrozhodovacej činnosti. Táto povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu každého na\nsúdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 50/01). Ústavný súd už vo veci sp. zn. PL. ÚS 18/98\nuviedol, že v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne konformným spôsobom,\n„môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd. Podľa právneho názoru ústavného\nsúdu preto ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov predstavuje\nneoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 50/01). Ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS\n274/07 z 11. októbra 2007 uviedol, že „orgány aplikujúce správne právo a spomedzi nich osobitne\nsudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy\nsvojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť,\nktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii normy správneho\npráva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami\nvychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je pritom na sudcu kladená, je\nústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky).\". Rozhodnutie ministra dopravy\no odvolaní sťažovateľa z funkcie zástupcu riaditeľa odboru Železničnej polície Bratislava predstavuje\nautoritatívne rozhodnutie, ktoré vydáva ako orgán s mocenskou autoritou v oblasti verejnej správy,\npričom takéto rozhodnutie nemôže byť odôvodnené len všeobecným poukazom na „dôležitý záujem\nštátu\" bez toho, aby bol dôležitý záujem štátu konkretizovaný, ako to bolo v prípade sťažovateľa.\nV opačnom prípade možno rozhodnutie ministra dopravy o odvolaní sťažovateľa z funkcie zástupcu\nriaditeľa odboru Železničnej polície Bratislava považovať za prejav jeho svojvôle, ktorá je v podmienkach\nmateriálneho právneho štátu z ústavného hľadiska neakceptovateľná a neudržateľná. Na tom nič nemení\nani skutočnosť, že zákon o štátnej službe pojem „dôležitý záujem služby\" nedefinuje. Naopak, práve pri\nabsencii vymedzenia uvedeného pojmu je nevyhnutné, aby bol dôležitý záujem služby pri odvolávaní\nnadriadených pomenovaný tak, aby mohol správny súd pri preskúmavaní rozhodnutia ministra dopravy\nposúdiť, či bol dôležitý záujem služby ako podmienka na odvolanie nadriadeného naplnený, teda\nči minister dopravy ako správny orgán neprekročil medze správnej úvahy, ku ktorej je oprávnený.\n\nNemožno preto súhlasiť s názorom najvyššieho súdu vysloveným v napadnutom rozsudku, že skúmanie\ndostatočného zistenia skutkového stavu k obsahovým náležitostiam rozhodnutia ministra dopravy nie je\nprávne významné. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že najvyšší súd porušil princíp právnej istoty, keď\nvo veci rozhodol odlišne ako v obdobných veciach iný senát najvyššieho súdu, je potrebné predovšetkým\nuviesť, že sa správne uvádza vo vyjadrení predsedníčky správneho kolégia rozsudok najvyššieho súdu\nsp. zn. 4 Sžo 21/2012 z 30. júla 2012, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu z 29. februára\n2012 sp. zn. 2S 364/2010, a súčasne rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 52/20011 z 30. júla\n2012, na ktoré poukázal sťažovateľ a v ktorých najvyšší súd vyslovil v obdobnej veci iný právny záver\na boli vydané potom, ako rozhodol najvyšší súd napadnutým rozhodnutím. Súčasne však ústavný súd\npoukazuje na to, že sťažovateľ k sťažnosti pripojil aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 52/2011\nz 13. júna 2012, aj keď v sťažnosti naňho nepoukázal. Tento rozsudok najvyššieho súdu existoval už\nv čase rozhodovania najvyššieho súdu vo veci sťažovateľa, pričom v ňom najvyšší súd nielenže zaujal\nstanovisko k zásadnej právnej otázke týkajúcej sa nutnosti odôvodnenia dôležitého záujmu služby, ako\npodmienky na odvolanie sťažovateľa z funkcie, ale tiež vysvetlil odklon od predchádzajúcej rozhodovacej\npraxe (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 113/2007 z 11. marca 2008, z ktorého najvyšší súd\nv napadnutom rozsudku vychádzal).\nV súvislosti s touto skutočnosťou ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej\nneoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej\nistoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že\npríslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú\nsprávne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS 10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09). Obsahom princípu\nprávneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v\nrovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III.\nÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov\nverejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom\nsa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k\norgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o\ntej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne\na rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04,\nIII. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v\nprávnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich\nv obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené\nv analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere\nv spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). Najvyšší súd by mal vždy\nrozhodovať so zreteľom na svoje vrcholné postavenie v sústave všeobecných súdov, ako aj so zreteľom\nna svoju funkciu zabezpečovať jednotný výklad a používanie zákonov a iných všeobecne záväzných\nprávnych predpisov (§ 22 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov).\nÚstavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre (IV. ÚS 209/2010) v zhode a s poukazom na\njudikatúru s Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP\") konštatoval, „že rozdiely v súdnych\nrozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v každom súdnom systéme, ktorý je založený na existencii\nviacerých nižších súdov s obmedzenou územnou pôsobnosťou\", ale zároveň zdôraznil, že „úlohou\nnajvyššieho súdu je práve usmerňovať tieto protirečivé rozsudky (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší\nv. Francúzsko, ESĽP - Veľká Komora, sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96, bod 59).\nPodľa názoru ESĽP je preto v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých\nčlánkoch dohovoru a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu, situácia, keď najvyšší súd\n(ako zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov) je sám zdrojom hlbokých a trvalých inkonzistencií (m.\nm. Beian v. Rumunsko, Baranowski v. Poľsko). Rozporné právne názory najvyššieho súdu na identické\nsituácie sú tak v konečnom dôsledku spôsobilé podkopávať dôveru verejnosti v súdny systém (m. m.\nSovtransavto Holding v. Ukrajina, ESĽP).\"\nZa daných okolností bolo povinnosťou najvyššieho súdu v namietanom rozsudku minimálne poukázať na\nuž existujúce rozhodnutia všeobecných súdov v identických právnych veciach vychádzajúce z odlišných\nprávnych názorov a na tomto základe zdôvodniť, prečo sa od nich v právnej veci sťažovateľa odkláňa,\nresp. prečo sa prikláňa k jednému z dvoch rozhodnutí, ktoré riešili obdobnú vec. Ak tak najvyšší súd v\ndanom prípade neurobil, tak tým vážne spochybnil princíp právnej istoty ako jeden z princípov právneho\n\nštátu, ktorý sú pri svojej rozhodovacej činnosti povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci a ktorý\nje vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu o porušovaní základných práv alebo slobôd\ngarantovaných ústavou (m. m. IV. ÚS 383/08).\nÚstavný súd s poukazom na uvedené dospel k záveru, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sžo 28/2011\nz 18. júla 2012 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.\nPokiaľ ide o namietané porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uvádza, že aplikovateľnosť\ncitovaného článku dohovoru v posudzovanom konaní nie je daná. Článok 6 ods. 1 dohovoru\ngarantuje spravodlivý proces pri rozhodovaní súdu o ,,občianskych právach alebo záväzkoch\" alebo o\noprávnenosti ,,akéhokoľvek trestného obvinenia\". Podľa judikatúry ESĽP pojmy „práva alebo záväzky\nobčianskej povahy\" a „trestné obvinenie\" treba vykladať autonómne od ich definovania v zmysle\nvnútroštátneho právneho poriadku členských štátov dohovoru. Medzi občianske práva alebo záväzky\nmožno zahrnúť aj rozhodovanie súdov o niektorých právach vyplývajúcich z verejného práva. ESĽP\nkonštatoval, že aj konania kvalifikované vnútroštátnym právom ako súčasť verejného práva môžu spadať\ndo poľa pôsobnosti čl. 6 dohovoru v jeho občianskoprávnej časti, ak je ich výsledok rozhodujúci pre práva\na povinnosti súkromného charakteru. Už v skoršej judikatúre ESĽP uviedol, že právo členských štátov\nzásadne rozlišuje medzi štátnymi zamestnancami a súkromnoprávnymi zamestnancami, pričom spory\ntýkajúce sa náboru, výkonu povolania (kariéry) a ukončenia pracovnej činnosti štátnych zamestnancov\nvšeobecne nespadajú do pôsobnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozhodnutie vo veci Niegel proti Francúzsku\nzo 17. marca 1997). Výnimkou sú len prípady, ak predmetom sporu sú priamo práva majetkovej\npovahy (napr. právo na dôchodok verejných zamestnancov, práva týkajúce sa platových pomerov týchto\nzamestnancov).\nV prípade Pellegrin proti Francúzsku (rozhodnutie z 8. decembra 1999, sťažnosť č. 28541/95) súd\npriniesol nové tzv. funkčné kritérium aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru na štátnych zamestnancov\nzaložené na povahe funkcií a zodpovednosti, aké zamestnanec vykonáva. Súd poznamenal, že na\núradoch štátnej správy niektoré pracovné miesta zahŕňajú povolania všeobecného záujmu alebo účasť\nna výkone verejnej moci. Ich držitelia teda držia v rukách časť suverenity štátu. Ten má potom legitímny\nzáujem vyžadovať od týchto zamestnancov zvláštne puto dôvery a lojality. Na druhej strane pri iných\npracovných miestach, ktoré nemajú túto dimenziu „verejnej správy\", tento záujem chýba. Preto súd\nrozhodol, že z poľa pôsobnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru sú vylúčené iba spory zamestnancov štátu,\nktorých zamestnanie je charakteristické špecifickými činnosťami verejnej správy do tej miery, v akej táto\nkoná ako držiteľka verejnej moci poverená ochranou všeobecných záujmov štátu alebo iných verejných\nspoločenstiev. Jasný príklad takých činností predstavujú ozbrojené sily a polícia.\nSúd v rozhodnutí Engel a iní proti Holandsku z 8. júna 1976 po prvýkrát formuloval kritériá vo vzťahu\nk posudzovaniu „trestného obvinenia\" a záruk spravodlivého procesu, ktorými sú kvalifikácia deliktu\npodľa vnútroštátneho práva, povaha deliktu z hľadiska chráneného záujmu a účel ukladanej sankcie a\njej závažnosť. Ďalšími rozhodnutiami štrasburských orgánov ochrany práva v súvislosti s ustálením a\nvýkladom pojmu závažnosti uloženej sankcie ako kritériom na posúdenie prípadu ako „trestného\" neboli\nza dostatočne prísne na to, aby boli považované za „trestné\" uznané, ani sankcie ako napr. trest odňatia\nslobody pre vojaka v dĺžke 5 dní, prepustenie dôstojníka do zálohy, prepustenie policajta zo služby a\npod. Prihliadajúc na výklad a aplikáciu pojmov „občianske práva alebo záväzky\" a „trestné obvinenie\" v\njudikatúre ESĽP dospel ústavný súd k záveru o neaplikovateľnosti ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru na\nkonanie, v ktorom všeobecné súdy rozhodovali o zákonnosti rozhodnutia ministra dopravy o zamietnutí\nrozkladu sťažovateľa proti personálnemu rozkazu, ktorým bol sťažovateľ odvolaný z funkcie zástupcu\nriaditeľa Železničnej polície Bratislava, Oblastnej správy Železničnej polície Trnava (m. m. I. ÚS 1/2013).\nÚstavný súd konštatuje, že v okolnostiach danej veci k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru nemohlo dôjsť,\na preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel.\"\nÚstavný súd ďalej uviedol, že v ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný vysloveným právnym názorom\n(§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde) a jeho povinnosťou bude ústavne konformným a presvedčivým\nspôsobom vysporiadať sa s odvolaním sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu.\nZrušením rozsudku najvyššieho súdu sa vec vrátila do štádia odvolacieho konania a najvyšší súd v\nodvolacom konaní pokračoval pod sp. zn. 6Sžo/ 37/2013.\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) opätovne preskúmal napadnutý\nrozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu (§ 212 ods. 1 O.s.p,\n§ 246c ods.1 O.s.p.) v intenciách názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveného v citovanom\nnáleze a podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že podľa §\n250j ods. 2, písm. a/, c/ O.s.p. rozhodnutie žalovaného č. 55/2009 31. marca 2009 a personálny rozkaz\nžalovaného č. 3/2009 z 26. januára 2009 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.\nRozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že\ndeň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej\nstránke Najvyššieho súdu SR www.nssr.sk <http://www.nssr.sk>. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa\n28. augusta 2013 (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.).\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\nrozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti\nfyzických alebo právnických osôb (§§ 244 a nasl. O.s.p.).\nPodľa ust. § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická\nalebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho\norgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.\nPredmetom súdneho prieskumu postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho\nsúdneho poriadku bolo v danom prípade preskúmať zákonnosť rozhodnutia a postupu žalovaného\nsprávneho orgánu z 31. marca 2009, č. 55/2009, ktorým žalovaný zamietol rozklad žalobcu proti\npersonálnemu rozkazu ministra dopravy, pôšt a telekomunikácii Slovenskej republiky č. 3 zo dňa 26.\njanuára 2009 a personálny rozkaz potvrdil.\nZ obsahu administratívneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca bol personálnym rozkazom Ministra\ndopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky č. 3 zo dňa 26. januára 2009 odvolaný podľa ust.\n§ 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. s poukazom na ust. § 35 ods. 9 zákona č. 73/1998 Z. z. dňom 1.\nfebruára 2009 z funkcie zástupcu riaditeľa odboru ŽP Bratislava, Oblastnej správy ŽP Trnava. Odvolanie\nbolo vopred prerokované s príslušným odborovým orgánom podľa ust. § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.\nz. z dôvodu, že to vyžaduje dôležitý záujem služby. Personálny rozkaz obsahoval nesprávne poučenie\no nemožnosti podať opravný prostriedok. Žalobca uvedený personálny rozkaz vzal na vedomie dňa\n26. januára 2009 a dňa 25. februára 2009 podal proti nemu rozklad. Následne rozhodnutím ministra\ndopravy, pôšt a telekomunikácii Slovenskej republiky č. 55/2009 zo dňa 31. marca 2009 bol personálny\nrozkaz potvrdený. V odôvodnení uvedeného rozhodnutia žalovaný konštatoval, že minister je oprávnený\naj bez uvedenia dôvodu policajta, aj nadriadeného, previesť na inú funkciu, jedinou podmienkou je\npredchádzajúce prerokovanie prevedenia s odborovým orgánom a odborový orgán Železničnej polície,\nZávodný výbor ZO OZŽ pri Železničnej polícií Bratislava listom súhlasil s prevedením účastníka konania\npodľa ust. § 35 ods. 2 zákona č. 78/1998 Z. z.. Súčasťou administratívneho spisu je aj personálny rozkaz\nriaditeľa oblastnej správy železničnej polície Trnava č. 100 zo dňa 30. januára 2009 o ustanovení žalobcu\ndo funkcie starší odborný inšpektor oddelenia ŽP Bratislava - Petržalka, odboru ŽP Bratislava, Oblastnej\nsprávy ŽP Trnava, ktorý nie je vo vzťahu k preskúmavanej veci, keďže žalobou podľa druhej hlavy piatej\nčasti Občianskeho súdneho poriadku bolo napadnuté rozhodnutie správneho orgánu druhého stupňa,\nktorým bol potvrdený personálny rozkaz, ktorým bol žalobca odvolaný z funkcie zástupcu riaditeľa\nodboru ŽP Bratislava, Oblastnej správy ŽP Trnava.\nPodľa ust. § 33 ods. 1, 2, 3, 4, 5 zákona č. 73/1998 Z. z. platnom v rozhodnom čase, policajt sa ustanoví\nalebo vymenuje do voľnej funkcie, ak spĺňa požadované kvalifikačné predpoklady na túto funkciu, ak\ntento zákon neustanovuje inak. Do funkcie, na ktorú sa vyžaduje špeciálna odborná spôsobilosť, sa\npolicajt ustanoví alebo vymenuje, ak spĺňa túto spôsobilosť a osobitný predpis neustanovuje inak.\nUstanovené kvalifikačné predpoklady na funkciu nemožno odpustiť pri ustanovení alebo vymenovaní\n\ndo funkcie v stálej štátnej službe. Pri ustanovení alebo vymenovaní do funkcie sa súčasne prihliada na\ndĺžku odbornej praxe, závery služobného hodnotenia a na zdravotný stav policajta.\nPolicajta ustanovuje do funkcie a odvoláva z funkcie príslušný nadriadený.\nVymenovaním do funkcie sa obsadzujú funkcie nadriadených v priamej riadiacej pôsobnosti ministra.\nPolicajt, ktorý bol vymenovaný do funkcie podľa odseku 3, môže byť z tejto funkcie odvolaný, a to aj\nbez uvedenia dôvodu.\nVymenovanie do funkcie a odvolanie z funkcie podľa odsekov 3 a 4 môže vykonať výlučne minister, ak\nosobitný predpis 10a) neustanovuje inak.\nPodľa ust. § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., minister môže policajta zaradeného v útvare inšpekčnej\nslužby a ak to vyžaduje dôležitý záujem služby, aj nadriadeného, previesť na inú funkciu v tom istom\nmieste výkonu štátnej služby, a ak to nie je možné, preložiť na inú funkciu do iného miesta výkonu štátnej\nslužby alebo do iného služobného úradu aj bez uvedenia dôvodu po predchádzajúcom prerokovaní s\nodborovým orgánom.\nPodľa ust. § 35 ods. 9 zákona č. 73/1998 Z. z., prevedenie na inú funkciu alebo preloženie na inú\nfunkciu sa vykoná odvolaním policajta z doterajšej funkcie a jeho ustanovením alebo vymenovaním do\ninej funkcie podľa § 33.\nPodľa ust. § 241 ods. 1, zákona č. 73/1998 Z. z., rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi,\nmusí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V\npísomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie, kto rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a\noznačenie policajta. Rozhodnutie musí byť podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie\ntoho, kto ho vydal, opatrené odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania\nvyhlásením alebo doručením. Ak totožnosť príslušníka Slovenskej informačnej služby alebo toho, kto\nrozhodnutie vydal, má zostať utajená, v rozhodnutí sa jeho meno a priezvisko neuvádza; táto osoba sa\nv rozhodnutí označí iným vhodným spôsobom.\nPodľa ust. § 247a zákona č. 73/1998 Z. z., na konanie podľa tohto zákona sa nevzťahuje všeobecný\npredpis o správnom konaní (zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní - správny poriadok) okrem\nvýkonu rozhodnutia.\nSenát odvolacieho súdu v preskúmavanej veci, postupujúc v ďalšom konaní v intenciách názoru\nÚstavného súdu Slovenskej republiky vysloveného v citovanom náleze, dospel k záveru, že správny\norgán prvého stupňa v predmetnej veci nepostupoval v súlade s citovanými právnymi normami, keď\njeho rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, z dôvodu ktorého si vo veci\nnezadovážil dostatok relevantných podkladov pre vydanie rozhodnutia, ktoré pochybenie neodstránil\nani žalovaný, keďže potvrdil prvostupňové rozhodnutie z jeho vecne a právne správnych dôvodov, a\npreto odvolací súd nepovažoval napadnutý rozsudok prvostupňového súdu, ktorým žalobu zamietol,\nza súladný so zákonom.\nZo skutkových zistení senát odvolací súd mal v danom prípade preukázané, že personálnym rozkazom\nministra dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky č. 3 zo dňa 26. januára 2009 bol žalobca\npodľa ust. § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. s poukazom na ust. § 35 ods. 9 zákona č. 73/1998\nZ. z. dňom 1. februára 2009 odvolaný z funkcie zástupcu riaditeľa odboru ŽP Bratislava, Oblastnej\nsprávy ŽP Trnava. Z rozhodnutia prvostupňového služobného úradu vyplýva, že odvolanie bolo vopred\nprerokované s príslušným odborovým orgánom podľa ust. § 35 ods. 2 zák. č. 73/1998 Z. z. a v dôvodoch\ntohto rozhodnutia je uvedené, že odvolanie z funkcie si vyžaduje dôležitý záujem služby. Z obsahu\nuvedeného rozhodnutia - personálneho rozkazu, nevyplývajú žiadne skutočnosti preukazujúce dôležitý\nzáujem služby, pre naplnenie ktorého bol žalobca odvolaný z funkcie nadriadeného. Na základe rozkladu\nžalobcu proti tomuto personálnemu rozkazu rozhodnutím ministra dopravy, pôšt a telekomunikácii SR č.\n\n55/2009 zo dňa 31. marca 2009 ( rozhodnutie napadnuté žalobou) bol personálny rozkaz potvrdený. V\nodôvodnení uvedeného rozhodnutia žalovaný poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 35 ods.2,9\nzákona č. 73/1998 Z. z. konštatoval, že minister je oprávnený aj bez uvedenia dôvodu policajta, aj\nnadriadeného, previesť na inú funkciu, s poukazom na to, jedinou podmienkou je predchádzajúce\nprerokovanie prevedenia s odborovým orgánom a odborový orgán Železničnej polície, Závodný výbor\nZO OZŽ pri Železničnej polícií Bratislava listom súhlasil s prevedením účastníka konania podľa ust.\n§ 35 ods. 2 zákona č. 78/1998 Z. z.. Žalovaný v odôvodnení uvedeného rozhodnutia taktiež žiadnym\nspôsobom nekonkretizoval „dôležitý záujem služby\".\nÚstavný súd Slovenskej republiky v citovanom náleze poukázal na to: „že v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS\n274/07 z 11. októbra 2007 uviedol, že „orgány aplikujúce správne právo a spomedzi nich osobitne\nsudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy\nsvojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť,\nktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii normy správneho\npráva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami\nvychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je pritom na sudcu kladená,\nje ústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky).\" Článok 152 ods.4 ústavy\nzakotvuje, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s\nústavou, vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej obsahovo-hodnotových vlastností do všeobecných\npojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný výklad a požiadavka na ústavne konformnú\naplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu.\nVychádzajúc z uvedeného súd v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho\norgánu preskúmava, či žalovaný vykonal ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona tak, že dikciu\nzákona neinterpretoval izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona a cieľa právnej regulácie, ktorý zákon\nsleduje.\nÚstavný súd v citovanom náleze k námietke sťažovateľa, že minister dopravy a následne ani všeobecné\nsúdy nezdôvodnili, čo je potrebné považovať za „dôležitý záujem služby\" ako podmienku odvolania\nsťažovateľa z funkcie, konštatoval: „že ustanovenie § 35 ods. 2 zákona o štátnej službe je nejasné a\npripúšťa rôzny výklad, s poukazom na to, že v situácii, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje\ndvojaký výklad (jeden ústavne súladným a druhý ústavne nesúladným spôsobom), má prioritu jeho\nvýklad ústavne súladným spôsobom.\" Ústavný súd ďalej konštatoval: „že rozhodnutie ministra dopravy\no odvolaní sťažovateľa z funkcie zástupcu riaditeľa odboru Železničnej polície Bratislava predstavuje\nautoritatívne rozhodnutie, ktoré vydáva ako orgán s mocenskou autoritou v oblasti verejnej správy,\npričom takéto rozhodnutie nemôže byť odôvodnené len všeobecným poukazom na „dôležitý záujem\nštátu\" bez toho, aby bol dôležitý záujem štátu konkretizovaný, ako to bolo v prípade sťažovateľa.\nV opačnom prípade možno rozhodnutie ministra dopravy o odvolaní sťažovateľa z funkcie zástupcu\nriaditeľa odboru Železničnej polície Bratislava považovať za prejav jeho svojvôle, ktorá je v podmienkach\nmateriálneho právneho štátu z ústavného hľadiska neakceptovateľná a neudržateľná. Na tom nič nemení\nani skutočnosť, že zákon o štátnej službe pojem „dôležitý záujem služby\" nedefinuje. Naopak, práve pri\nabsencii vymedzenia uvedeného pojmu je nevyhnutné, aby bol dôležitý záujem služby pri odvolávaní\nnadriadených pomenovaný tak, aby mohol správny súd pri preskúmavaní rozhodnutia ministra dopravy\nposúdiť, či bol dôležitý záujem služby ako podmienka na odvolanie nadriadeného naplnený, teda či\nminister dopravy ako správny orgán neprekročil medze správnej úvahy, ku ktorej je oprávnený.\"\nZákonodarca v právnej norme § 35 ods.2 zákona č. 73/1998 Z. z. účinného v čase vydania\npreskúmavaného rozhodnutia žalovaného ustanovil, že minister môže policajta zaradeného v útvare\ninšpekčnej služby a ak to vyžaduje dôležitý záujem služby, aj nadriadeného, previesť na inú funkciu v\ntom istom mieste výkonu štátnej služby, a ak to nie je možné, preložiť na inú funkciu do iného miesta\nvýkonu štátnej služby alebo do iného služobného úradu, aj bez uvedenia dôvodu po predchádzajúcom\nprerokovaní s odborovým orgánom. Z uvedenej právnej úpravy vyplýva, že zákonodarca v citovanej\nprávnej norme zveril do právomoci ministra uváženie možnosti previesť na inú funkciu v tom istom\nmieste výkonu štátnej služby, a ak to nie je možné, preložiť na inú funkciu do iného miesta výkonu\nštátnej služby alebo do iného služobného úradu policajta zaradeného v útvare inšpekčnej služby a\nak to vyžaduje dôležitý záujem služby, aj nadriadeného, aj bez uvedenia dôvodu, s podmienkou, že\nprevedeniu alebo preloženiu predchádzalo prerokovanie s odborovým orgánom. Pokiaľ zákonodarca\n\nzveruje do právomoci správneho orgánu rozhodovanie o určitých otázkach na základe správneho\nuváženia, neprislúcha súdu, aby nad rámec vlastných právomocí (podľa občianskeho súdneho poriadku)\nvlastnou úvahou nahrádzal toto oprávnenie správneho orgánu, pretože by vstupoval do právomoci iných\norgánov štátnej moci. Vzhľadom k uvedenému pokiaľ zákonodarca v zákone č.73/1998 Z .z. zveril\ndo právomoci ministra konať a rozhodovať o prevedení alebo preložení policajta na základe zákonom\nustanovenej voľnej úvahy ( správne uváženie), toto uváženie nemôže súd nahradiť svojim vlastným\nrozhodnutím, ani skúmať účelnosť a vhodnosť vydaného rozhodnutia. V zmysle § 245 ods. 2 O.s.p. je\nsúd oprávnený preskúmať zákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu vydaného na základe\nsprávneho uváženia iba v rozsahu, či takéto rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených\nzákonom. Z uvedených dôvodov z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho\norgánu by mali vyplývať skutkové zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu, právna úprava, v\nzmysle ktorej správny orgán v preskúmavanej veci postupoval a dôvody na základe ktorých rozhodol, a to\npredovšetkým v tom prípade, pokiaľ zákonodarca v právnej úprave odôvodnenie rozhodnutia nevylučuje,\nza účelom možnosti súdneho prieskumu.\nVzhľadom k uvedenému odvolací súd v preskúmavanej veci neposudzoval účelnosť a vhodnosť\nrozhodnutia žalovaného, ale skúmal, či správna úvaha žalovaného pri aplikácií zákonného ustanovenia,\nna základe ktorého bol žalobca odvolaný z funkcie nadriadeného, nevybočila z medzí a hľadísk\nustanovených zákonom, v rámci čoho skúmal existenciu dôležitého záujmu služby, ako podmienky\nna odvolanie nadriadeného, pretože práve jeho existenciou zákonodarca podmieňuje postup ministra\nvoči nadriadenému podľa § 35 ods. 2 zákona o štátnej službe, t. j. „prevedenie alebo preloženie\".\nSenát odvolacieho súdu súhlasí s tvrdením žalovaného, že otázka dôležitého záujmu služby je\nponechaná na úvahu ministra, avšak bez uvedenia dôvodu naplňujúceho obsah dôležitého záujmu\nslužby, nemôže súd preskúmať, či správny orgán postupoval v zmysle zákona, keďže z odôvodnenia\npreskúmavaného rozhodnutia žalovaného, ako ani z prvostupňového správneho rozhodnutia a ani zo\nskutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu nie sú známe skutočnosti preukazujúce\npostup a rozhodnutie správnych orgánov oboch stupňov v súlade so zákonom, teda či odvolanie žalobcu\nz funkcie nadriadeného si vyžadovalo alebo nie dôležitý záujem služby.\nZ uvedených dôvodov vychádzajúc zo skutkových zistení danej veci postupom v intenciách názoru\nÚstavného súdu Slovenskej republiky odvolací súd v danom prípade dospel k záveru, že pokiaľ\nzákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 35 ods.2 zákona č. 73/1993 Z. z. predpokladá v prípade\nprevedenia alebo preloženia nadriadeného naplnenie dôležitého záujmu služby, táto skutočnosť musí\nz dôvodov rozhodnutia určitým spôsobom vyplývať, pretože v opačnom prípade treba považovať\nrozhodnutie ministra za nepreskúmateľne. Senát odvolacieho súdu v danej súvislosti dáva do pozornosti,\nže zákonodarca v právnej úprave § 241 ods. 1, 3 zákona č. 73/1998 Z. z. ustanovuje, že rozhodnutie\nmusí byť vydané v súlade s právnymi predpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať\nvýrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní a v odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti\nboli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a\npri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval. V danom prípade prvostupňový správny\norgán v dôvodoch rozhodnutia len konštatoval, že odvolanie z funkcie si vyžaduje dôležitý záujem služby,\npričom konkretizácia skutočností preukazujúcich dôležitý záujem služby, ako dôvod odvolania žalobcu\nz funkcie nadriadeného, absentuje, čo má za následok nepreskúmateľnosť prvostupňového správneho\nrozhodnutia, ktoré pochybenie neodstránil ani žalovaný v odvolacom konaní o rozklade žalobcu. Pre\nnesprávne právne posúdenie veci správnymi orgánmi oboch stupňov si správne orgány v danom prípade\nnezabezpečili dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia. Povinnosťou správneho orgánu\naj v konaní o prevedenie alebo preloženie nadriadeného v zmysle § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. je\npostupovať v zmysle právnej úpravy ustanovenej v dvanástej časti zákona č. 73/1998 Z. z. upravujúcej\nkonanie vo veciach služobného pomeru ( §§ 231 - 248).\nVzhľadom k vyššie uvedenému odvolací súd prvostupňový rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods.\n3 O.s.p. zmenil tak, že podľa § 250j ods. 2, písm. a/, c/ O.s.p. rozhodnutie žalovaného č. 55/2009 31.\nmarca 2009 a personálny rozkaz žalovaného č. 3/2009 z 26. januára 2009 zrušil a vec vrátil žalovanému\nna ďalšie konanie.\n\nPokiaľ z rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu o danej problematike vyplýva rozdielna rozhodovacia\nprax súdu, poukazom na právny záver vyslovený Ústavným súdom Slovenskej republiky v citovanom\nnáleze, odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že predmetnou problematikou sa už zaoberal najvyšší\nsúd v obdobnej veci v rozhodnutí sp. zn. 4Sžo/21/2012 z 30. júla 2012, a preto senát odvolacieho súdu\npoukazuje na právny záver vyslovený najvyšším súdom v označenom rozhodnutí (§ 250ja ods. 7 O.s.p.)\nv nasledovnom znení :\n„Odvolaciemu súdu je známy rozsudok iného senátu najvyššieho súdu, sp. zn. 1Sžo/113/2007, z 11.\nmarca 2008, vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra vnútra vydaného taktiež podľa § 35\nods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z.. Najvyšší súd v predmetnom rozsudku uviedol: „V zákone č. 73/1998 Zb.\nnie je vymedzený obsah a teda ani hranice pojmu „dôležitý záujem služby\", neupravuje to ani žiaden\nvykonávací predpis, je teda vecou voľnej úvahy ministra vnútra, ktoré skutočnosti bude považovať za\ndôležité záujmy služby. Predovšetkým však bolo potrebné vychádzať z právnej konštrukcie ustanovenia\n§ 35 ods. 2 zákona a zo systematiky zaradenia slov „ak bez uvedenia dôvodov\" na konci vety, z čoho bolo\npotrebné vyvodiť záver, že uvedené slovné spojenie sa vzťahuje na obe časti (ktoré sú spojené spojkou\n„a\" predmetného odseku 2), teda nielen na príslušníkov PZ zaradených na útvare inšpekčnej služby,\nale aj na nadriadeného, a teda toto personálne opatrenie (hoci s podmienkou „ak to vyžaduje dôležitý\nzáujem služby\", ktorá v predmetnom personálnom rozkaze formou jej deklarovania splnená bola), bolo\nmožné realizovať aj bez uvedenia dôvodu.\"\nOdvolací súd akceptuje požiadavku Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre\nľudské práva na konzistenciu judikatúry predovšetkým najvyššej súdnej inštancie v štáte, zdôraznenú\nnapríklad v rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Beian proti Rumunsku zo dňa 6.\ndecembra 2007. Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke\nza rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je\nústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).\nPožiadavku viazanosti doterajšou judikatúrou však nemožno chápať absolútne (m. m. nález Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 11/09). Ústavný súd Slovenskej republiky v novšej\nrozhodovacej činnosti uviedol, že dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných\nveciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú\ndobu, a nie ojedinelé rozhodnutie súdu. Požiadavka právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa\njudikatúra najmä najvyššieho súdu nemôže vyvíjať, resp. že v prípade, ak je prijaté ojedinelé rozhodnutie,\nvybočujúce z doterajšej línie rozhodovacej praxe, sa konajúci súd nemôže vrátiť na pôvodnú líniu\nrozhodovacej činnosti. (IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011).\nOkrem rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžo/113/2007 je senátu odvolacieho súdu známy iný\nrozsudok tunajšieho súdu 6Sžo/28/2011, ktorým sa meritórne rozhodlo vo veci preskúmania zákonnosti\nrozhodnutia ministra o prevedení alebo preložení nadriadeného na inú funkciu bez uvedenia dôvodu\npodľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., pričom senát 6S podľa § 250ja ods. 7 OSP použil argumentáciu\nv znení rozsudku 1Sžo/113/2007.\nNaproti tomu vo veci 2Sžo/52/2011 odvolací senát stotožňujúc sa s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia krajského súdu, na zdôraznenie jeho správnosti považoval za vhodné doplniť, že z dikcie §\n35 ods. 2 zákona o štátnej službe vyplýva, že personálne rozkazy vydané na jeho základe nie je potrebné\nodôvodňovať. Avšak, takisto z tohto ustanovenia vyplýva, že pokiaľ ide o nadriadeného, jeho preloženie\nzákon podmieňuje tým, že si to vyžaduje dôležitý záujem služby. Je pravdou, že zákon samotný, ani\ndôvodová správa k zákonu č. 201/2004 Z. z., ktorý uvedené ustanovenie do § 35 ods. 2 zaviedol,\nneobsahuje vysvetlenie, čo zákonodarca považuje za dôležitý záujem služby. Na rozdiel od žalovaného,\nbol odvolací súd v danej veci toho názoru, že práve pre absenciu vysvetlenia tohto pojmu v zákone je\npotrebné, aby správny orgán v takýchto prípadoch dôležitý záujem služby pomenoval.\nOdvolací súd vo veci 2Sžo/52/2011 považoval za potrebné pripomenúť, že podľa Odporúčania\nč. Rec(2004)20 Výboru ministrov Rady Európy členským štátom o súdnom preskúmavaní\nadministratívnych aktov, bod B(1)(b) súd má byť schopný preskúmať akékoľvek porušenie práva, vrátane\nnedostatku právomoci, procesných pochybení a zneužitia moci. Podľa bodu B (4)(e) tohto odporúčania,\nsúd musí byť v takej pozícii, aby mohol preskúmať všetky faktické aj právne otázky týkajúce sa predmetu\nkonania prezentované účastníkmi.\n\nZ ustálenej judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na\nzáklade zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie\nnevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom.\nUvedené rozsudky najvyššieho súdu neboli doposiaľ zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu\na rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Preto v tomto smere nemožno podľa odvolacieho súdu hovoriť\no stabilizovanej judikatúre. Iný názor rozdielny od veci 11Sžo/113/2007 (vrátane veci 6Sžo/28/2011) v\nprejednávanej veci ako aj vo veci 2Sžo/52/2011 je súčasťou vývoja právneho názoru na aplikáciu § 35\nods. 2 zák. č. 73/1998 Z.z. a to v súlade s ústavným princípom uvedeným v čl. 46 ods. 2 Ústavy SR,\nkeďže ani preskúmanie podmienky „dôležitého záujmu služby\" nie je zákonom zo súdneho prieskumu\nvylúčené.\"\nZ uvedených dôvodov odvolací súd\nrozhodnutia.\n\nv danej veci rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto\n\nO náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení § 250k ods.1 O.s.p.\ntak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v sume 376,61 €, pozostávajúcich z trov\nprávneho zastúpenia žalobcu advokátom v prvostupňovom a v odvolacom konaní.\nTrovy prvostupňového konania tvorí tarifná odmena vypočítaná podľa § 11 ods.1 Vyhlášky Ministerstva\nspravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych\nslužieb v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len „vyhláška\") za 2 úkony právnej služby (príprava\na prevzatie veci, podanie žaloby 15. júna 2009) vo výške po 115,90 € s paušálnou náhradou vo výške\n6,95 € (§ 16 ods.3 cit. vyhlášky), za 1 úkon právnej služby (odvolanie z 7. júna 2011) vo výške 123,50\n€ s paušálnou náhradou vo výške 7,41 €. Trovy konania predstavujú teda spolu sumu 376,61 €.\nNáhradu trov konania je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu v súlade\ns § 149 ods. 1 O.s.p.\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 3 ods. 9 veta tretia\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "1S/108/2009", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a7208193-ce4d-4057-94d6-57e60b21629b", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 540/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 540/2012 z 24. 4. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-04-24", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a7208193-ce4d-4057-94d6-57e60b21629b"}, {"guid": "ussr:b18df804-b327-4885-b922-86dc64bbdbb9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 1/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 1/2013 z 16. 1. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-01-16", "citacie_n": 53, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b18df804-b327-4885-b922-86dc64bbdbb9"}, {"guid": "ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 499/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 499/2011 z 22. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-22", "citacie_n": 800, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722"}, {"guid": "ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 481/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 481/2011 z 10. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-10", "citacie_n": 423, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4"}, {"guid": "ussr:c06711a5-07d4-4d59-a0b1-aa1dfb60e09a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 209/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 209/2010 z 16. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-16", "citacie_n": 522, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c06711a5-07d4-4d59-a0b1-aa1dfb60e09a"}, {"guid": "ussr:f87fb08b-8495-4e4b-ab46-4f4a96e6abae", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 383/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 383/08 z 7. 8. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-08-07", "citacie_n": 115, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f87fb08b-8495-4e4b-ab46-4f4a96e6abae"}, {"guid": "ussr:3e0201b8-3896-4c0d-9fd5-94e58aaae99a", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/09 z 8. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-08", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3e0201b8-3896-4c0d-9fd5-94e58aaae99a"}, {"guid": "ussr:60202cb3-51df-491a-824b-666ddbb0606c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 92/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 92/09 z 19. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-19", "citacie_n": 557, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:60202cb3-51df-491a-824b-666ddbb0606c"}, {"guid": "ussr:a7b61495-171c-4374-92d1-0de43ed6d9e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 274/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 274/07 z 11. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-11", "citacie_n": 218, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a7b61495-171c-4374-92d1-0de43ed6d9e4"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:499f86e6-e72d-4d2a-9e13-71eda4ec9d18", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 356/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 356/06 z 10. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-10", "citacie_n": 581, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:499f86e6-e72d-4d2a-9e13-71eda4ec9d18"}, {"guid": "ussr:24c87d79-915b-498a-b44c-0d73ab193b2c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 49/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 49/06 z 14. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-14", "citacie_n": 768, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:24c87d79-915b-498a-b44c-0d73ab193b2c"}, {"guid": "ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 328/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1149, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:13e21cb5-e257-40c8-ba14-da80f8a9be4a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 234/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 234/03 z 24. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-24", "citacie_n": 212, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13e21cb5-e257-40c8-ba14-da80f8a9be4a"}, {"guid": "ussr:d8ffb1fb-1fba-47f4-ba22-503363fb8027", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 50/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 50/01 z 11. 10. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-10-11", "citacie_n": 310, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d8ffb1fb-1fba-47f4-ba22-503363fb8027"}, {"guid": "ussr:62fed15e-44dc-44e7-b7d8-7b76b9e39e57", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/00 z 15. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-15", "citacie_n": 1359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1"}, {"guid": "ussr:516ef6bd-ef7c-42ac-936a-fc1f813ee427", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 80/99", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 80/99 z 18. 8. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-08-18", "citacie_n": 1187, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.80.1999.1"}, {"guid": "ussr:69761991-df05-4c1c-b445-46cc04a842c5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 10/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 10/99 z 16. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-16", "citacie_n": 364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:69761991-df05-4c1c-b445-46cc04a842c5"}, {"guid": "ussr:1d9f7480-257d-4edd-9f1f-79c6e292bfff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. 5. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-05-24", "citacie_n": 2672, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1"}, {"guid": "ussr:3f982ccb-cb68-4e9b-bffe-f3fd20913c11", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1993.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 87/93", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 87/93 z 23. 9. 1993", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1993-09-23", "citacie_n": 1236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1993.1"}], "citovane_v": []}