{"guid": "dcf32296-6322-4a81-a51e-e32873009297:ca1283bd-3d36-413b-8a1e-53cfe9bb3a22", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:1008201777.1", "spisova_znacka": "8Sži/2/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sži/2/2013 z 12. 12. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 12. decembra 2013, sp. zn. 8Sži/2/2013, ECLI:SK:NSSR:2013:1008201777.1", "identifikacne_cislo": "1008201777", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Ľubica Krišková", "datum_vydania": "2013-12-12", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/211", "nazov": "zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/211-2000"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-2.odsek-1", "nazov": "§ 2 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-2.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/211-2000/paragraf-2"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/211#paragraf-2"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ca1283bd-3d36-413b-8a1e-53cfe9bb3a22", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:1008201777.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1008201777.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:1008201777.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Sži/2/2013\n1008201777\n12. 12. 2013\nJUDr. Jaroslava Fúrová\nECLI:SK:NSSR:2013:1008201777.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej\na členov senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a Mgr. Petra Melichera, v právnej veci žalobcu:\nEUREA, občianske združenie, so sídlom Tupého 25/A, Bratislava, IČO: 30 794 242, zastúpeného\nMgr. Vladimírom Šárnikom, advokátom so sídlom Národného oslobodenia 25, Bernolákovo, proti\nžalovanému: Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, o\npreskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. Ei 99/08-4 zo dňa 5. novembra 2008, na odvolanie\nžalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/155/2008-24 zo dňa 14. októbra 2011,\ntakto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/155/2008-24 zo dňa\n14. októbra 2011, p o t v r d z u j e .\nŽalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 161,75 € k rukám jeho právneho\nzástupcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom č. k. 4S/155/2008-24 zo dňa 14. októbra 2011 podľa\nustanovenia § 250j ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil rozhodnutie\nžalovaného č. Ei 99/08-4 zo dňa 5. novembra 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalovanému uložil\npovinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 266,98 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku\nna účet jeho právneho zástupcu. Preskúmavaným rozhodnutím č. Ei 99/08-4 zo dňa 5. novembra 2008\nžalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa č. IV Spr.\n265/08-2 zo dňa 16. októbra 2008, ktorým tento nevyhovel žiadosti žalobcu podľa zákona č. 211/2000\nZ. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode\ninformácií) o sprístupnenie informácie týkajúcej sa zápisnice z porady riaditeľa Trestného odboru\nGenerálnej prokuratúry Slovenskej republiky s krajskými prokurátormi k postupu všetkých prokurátorov\npodľa § 232 Trestného poriadku (ak bolo porád viac, tak zápisnice zo všetkých porád) a textu opatrenia\nvydaného Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky k postupu prokurátorov podľa § 232 ods. 1\nTrestného poriadku (ak bolo vydaných viac opatrení, tak texty všetkých opatrení).\nV odôvodnení rozsudku krajský súd konštatoval, že informáciu týkajúcu sa sprístupnenia zápisnice\nz porady Trestného odboru Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky s krajskými prokurátormi k\npostupu prokurátorov podľa § 232 Trestného poriadku nie je možné považovať informáciu, ktorá by\npriamo súvisela s činnosťou prokurátorov ako orgánov činných v trestnom konaní, ale jedná sa o\nvýsledok internej rezortnej porady k výkladu zákona a nie k postupu v konkrétnej trestnej veci, keďže\nsa žiadnej konkrétnej trestnej veci netýka a nie je preto súčasťou žiadneho spisu vedeného konkrétnym\n\nprokurátorom v zmysle ustanovenia § 55 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre (ďalej len „zákon č.\n153/2001 Z. z.“). Dospel k záveru, že sa nejde o informáciu, ktorá by mala byť utajovaná v zmysle\nzákona, nakoľko išlo o pokyn všetkým prokurátorom, týkajúci sa ich postupu v danej veci a poskytnuté\npožadované informácie nie sú spôsobilé poškodiť práva a slobody iných, bezpečnosť štátu, verejný\nporiadok, verejné zdravie, ani mravnosť.\nProti rozsudku krajského súdu podal včas odvolanie žalovaný a žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky odvolaním napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol, prípadne ho zrušil a vec vrátil súdu\nprvého stupňa na nové konanie. Namietal, že závery uvedené v rozhodnutí krajského súdu nemajú\noporu ani v platnej právnej úprave, ani v samotnom dokazovaní. Súdu prvého stupňa vyčítal, že tvrdí\nskutkové okolnosti, hoci na ne nezameral dokazovanie, čo napokon podľa žalovaného vyplýva i zo\nsamého rozsudku, kde k tomuto tvrdeniu absentuje akékoľvek hodnotenie dôkazov. Mal za to, že táto\nskutočnosť činí napadnutý rozsudok arbitrárnym a nepreskúmateľným. Zdôraznil, že každý výsledok\ninternej rezortnej porady - najmä taký, ktorý sa zaoberá aplikáciou platnej právnej úpravy, priamo súvisí\ns činnosťou prokurátorov ako orgánov činných v trestnom konaní, pretože ich upravuje, ako majú\npostupovať v konkrétnych trestných veciach. Ďalej uviedol, že každá zápisnica z porady prokurátorov je\nvždy súčasťou spisu prideleného niektorému prokurátorovi, pričom ustanovenie § 55 zákona č. 153/2001\nZ. z. sa vzťahuje na všetky spisy pridelené prokurátorovi. Zároveň namietal, že všetky informácie\nobsiahnuté v spisoch pridelených ktorémukoľvek prokurátorovi sú utajované v zmysle zákona. Poukázal\nna skutočnosť, že v danom prípade zverejnenie aplikačného postupu by mohlo viesť k tomu, že by osoby,\nna potieranie činnosti ktorých sa tento postup vzťahuje, mohli pri jeho znalosti svojimi aktivitami jeho\nrealizáciu mariť, čím by nepochybne došlo k poškodeniu tak práv a slobôd iných, ako aj k poškodeniu\nverejného poriadku.\nŽalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadal, aby bol odvolaním napadnutý rozsudok potvrdený a\nzároveň mu bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania vo výške 161,75 €. Uviedol, že odvolanie\nžalovaného je založené na nerozlišovaní medzi inštitútom nahliadania do spisu oprávnenou osobou a\nsprístupňovaním informácií v režime zákona o slobode informácií. Ďalej uviedol, že žalobca nežiadal\no nahliadnutie do žiadneho spisu, ale požadoval sprístupnenie konkrétnej listiny, ktorú mal žalovaný k\ndispozícii. Poukázal na skutočnosť, že pri nahliadaní do spisu sa oprávnené osoby môžu zoznámiť s\ncelým obsahom spisu bez obmedzení. Naopak pri sprístupňovaní informácií v režime zákona o slobode\ninformácií sa žiadateľovi nesprístupnia informácie, ktoré sú v zmysle cit. zákona zo sprístupňovania\nvylúčené. Mal za to, že ide o dva odlišné právne inštitúty s odlišným rozsahom práv a okruhom\noprávnených osôb. Za neopodstatnené pokladal odvolacie námietky žalovaného, nakoľko samotné\nzaradenie informácie do spisu, ktorý má pridelený prokurátor, nemôže byť vecným dôvodom pre\nobmedzenie práva na informácie. Zdôraznil, že predmetom porady nebol postup v konkrétnej trestnej\nveci, ale všeobecný výklad procesného zákonného ustanovenia. Podľa žalobcu požadované informácie\nnevznikli pri činnosti prokurátorov ako orgánov činných v trestnom konaní, ale išlo o výsledok internej\nrezortnej porady k výkladu zákona. Riaditeľ trestného odboru žalovaného a vedúci prokurátori krajských\nprokuratúr na porade nevystupovali v pozícii orgánov činných v trestnom konaní, pričom požadovaná\ninformácia ani nemôže byť súčasťou spisu vedeného orgánom činným v trestnom konaní, keďže sa\nžiadnej konkrétnej veci ani netýka. Dodal, že žalovaný neuviedol, či v zmysle § 55 zákona č. 153/2001\nZ. z. požiadal príslušného prokurátora o súhlas so sprístupnením informácie z jeho údajného spisu, a či\ntento súhlas bol daný alebo odoprený, a z akého dôvodu.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 OSP)\npreskúmal odvolaním napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že\nrozsudok krajského súdu je potrebné vo výroku ako vecne správny potvrdiť, aj keď z odlišných dôvodov.\nRozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2, § 214 ods. 2 OSP s tým, že\ntermín verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu\na na internetovej stránke www.nsud.sk <http://www.nsud.sk>. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 12.\ndecembra 2013 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).\nV danom prípade predmetom žiadosti o informácie doručenej žalovanému dňa 14. októbra 2008\nbolo sprístupnenie zápisnice z porady riaditeľa Trestného odboru Generálnej prokuratúry Slovenskej\nrepubliky s krajskými prokurátormi k postupu prokurátorov podľa § 232 Trestného poriadku (ak bolo\n\nporád viac, tak zápisnice zo všetkých porád) a textu opatrenia vydaného Generálnou prokuratúrou\nSlovenskej republiky k postupu prokurátorov podľa § 232 ods. 1 Trestného poriadku (ak bolo vydaných\nviac opatrení, tak texty všetkých opatrení).\nSprávny orgán prvého stupňa žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií rozhodnutím č. IV Spr\n265/08-2 zo dňa 16. októbra 2008 nevyhovel s ohľadom na § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobode\ninformácií, súčasne konštatujúc, že závery a opatrenia uvedené v zápisniciach z pracovných porád\nriaditeľa Trestného odboru Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ako aj opatrenia na realizáciu\nkonkrétneho ustanovenia Trestného poriadku, sú normatívnymi internými aktmi, ktorými sa upravuje\npostup konania podriadených zložiek prokuratúry, zaradených na trestnom úseku a tieto okrem\niného sa ani nedoručujú stranám v trestnom konaní. Odvolanie žalobcu, v ktorom namietal, že\npožadovaná informácia sa netýka rozhodovacej činnosti prokuratúry ako orgánu činného v trestnom\nkonaní v konkrétnych trestných veciach, ale ide o informáciu o všeobecnom výkladovom stanovisku\na všeobecných pokynoch určených podriadeným zložkám prokuratúry, bolo napadnutým rozhodnutím\nžalovaného č. Ei 99/08-4 zo dňa 5. novembra 2008 zamietnuté. V preskúmavanom rozhodnutí žalovaný\ndospel k záveru, že požadovanú informáciu nie je možné žiadateľovi sprístupniť, keďže prístup k týmto\núdajom je v zmysle § 6 ods. 6 v spojitosti s § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobode informácií obmedzený.\nZároveň poukázal na § 2 ods. 1, § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií. Vyslovil, že závery z jednotlivých\nporád riaditeľa Trestného odboru Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky s krajskými prokurátormi\nk postupu prokurátorov podľa § 232 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006, ako aj na nich\nprijaté opatrenia predstavujú súhrn spracovaných informácií vychádzajúcich z jednotlivých dozorových\nspisov podriadených prokuratúr.\nŽalobca v žalobe, zhodne s námietkami vznesenými v administratívnom konaní namietal, že požadovaná\ninformácia nevznikla pri činnosti prokurátorov ako orgánov činných v trestnom konaní, ale išlo o výsledok\ninternej rezortnej porady k výkladu zákona, nie k postupu v konkrétnej trestnej veci, keď riaditeľ\nTrestného odboru žalovaného a vedúci prokurátori krajských prokuratúr na porade nevystupovali v\npozícii orgánov činných v trestnom konaní. Preto tvrdil, že ani požadovaná informácia nemôže byť\nsúčasťou spisu vedeného orgánom činným v trestnom konaní, keďže sa žiadnej konkrétnej trestnej\nveci ani netýka. Taktiež namietal, že ak by požadovaná informácia mala byť považovaná za informáciu\ntýkajúcu sa rozhodovacej činnosti orgánu činného v trestnom konaní v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ zákona\no slobode informácií, jej sprístupnenie by bolo možné, nakoľko citované ustanovenie ukladá sprístupniť\ninformáciu o výsledku konania. V nadväznosti na uvedené žalobca požadované texty opatrení označil\nza informácie, ktoré sa netýkajú rozhodovacej činnosti orgánu činného v trestnom konaní, keďže ide\no interný normatívny akt, aké žalovaný zverejňuje na svojej webovej stránke. Rovnako tak pokladal\npreskúmavané rozhodnutie za nedostatočne odôvodnené, keď mal za to, že žalovaný sa v ňom\nnevysporiadal s ústavnými aspektmi práva na informácie.\nOdvolací súd dospel k totožnému záveru ako krajský súd, ktorý zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie\nz dôvodu, že žalovaný posúdil vec po právnej stránke nesprávne, avšak tento záver ustálil na základe\niných právnych dôvodov.\nPredmetom odvolacieho konania je rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým správnym\nrozhodnutím o nevyhovení žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácie podľa zákona o slobodnom\nprístupe k informáciám, a spornou otázka, či zápisnicu z porady Generálnej prokuratúry Slovenskej\nrepubliky k postupu prokurátorov podľa Trestného poriadku resp. opatrenie vydané Generálnou\nprokuratúrou Slovenskej republiky k postupu prokurátorov podľa Trestného poriadku, možno sprístupniť\npodľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám.\nPodľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\nPodľa čl. 26 ods. 5 Ústavy SR orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať\ninformácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon.\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky pokladá za potrebné uviesť, že z ustanovenia čl. 26 ods. 1 a 2\nÚstavy SR možno vyvodiť ústavné právo každého slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie.\nÚstavné právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie nie je ratione personae obmedzené, lebo\npatrí každému, teda akejkoľvek fyzickej alebo právnickej osobe.\nZ ustanovenia čl. 26 ods. 5 Ústavy SR vyplýva ústavná povinnosť poskytovať informácie každému.\nTáto povinnosť je ratione personae obmedzená, lebo nezaväzuje každého, ale iba orgány verejnej\nmoci v súvislosti s ich činnosťou. Iné subjekty (ktoré netvoria súčasť orgánov verejnej moci) ústavne\nzakotvenú povinnosť poskytovať informácie každému nemajú. To samozrejme neznamená, že by im,\nresp. niektorým z nich nemohla byť takáto povinnosť uložená napr. zákonom alebo na základe zákona\n(čl. 13 ods. 1 Ústavy SR).\nPodľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať\ninformácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické\nosoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických\nosôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.\nV tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti názor, vyslovený v náleze\nÚstavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 236/06 zo dňa 28. júna 2007, v zmysle ktorého „všetky\npovinné osoby vyplývajúce z ustanovenia § 2 ods. 1, 2 a 3 zákona o slobode informácií majú v zásade\nratione materiae plnú informačnú povinnosť v rozsahu svojej činnosti“. Jedinou výnimkou sú právnické\nosoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických\nosôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií,\npretože rozsah informačnej povinnosti týchto subjektov je ratione materiae vymedzený tak, že sa týka\niba ich rozhodovacej činnosti, nie teda celej činnosti.\nZ uvedeného vyplýva, že štátne orgány majú plnú informačnú povinnosť v rozsahu svojej činnosti, a\ninformačná povinnosť len v rozsahu rozhodovacej činnosti sa týka iba právnických osôb a fyzických\nosôb, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo\nprávnických osôb v oblasti verejnej správy.\nGenerálna prokuratúra je ústredný štátny orgán a najvyšší orgán prokuratúry nadriadený ostatným\norgánom prokuratúry (§ 40 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z.).\nOrgány verejnej moci majú povinnosť poskytovať informácie o svojej činnosti za podmienok a spôsobom\nstanoveným zákonom. Lex generali je zákon o slobode informácií.\nZákon o slobodnom prístupe k informáciám v podrobnostiach upravuje podmienky, postup a rozsah\nslobodného prístupu k informáciám (§ 1 zákona o slobode informácií).\nV poznámke pod čiarou k tomuto ustanoveniu je citovaný aj článok 26 Ústavy SR. Poznámka síce nemá\nnormatívnu povahu, ale vyjadruje zámer zákonodarcu, čo sa týka účelu zákona o slobode informácií, t.\nj. úpravou v tomto zákone sa má chrániť reálne uplatnenie čl. 26 Ústavy SR. Účelom zákona o slobode\ninformácií nesporne je aj kontrola činnosti orgánov verejnej správy, ktorú vykonávajú v rámci svojej\npôsobnosti, t. j. pri svojej rozhodovacej činnosti.\nHoci zákon o slobode informácií nevyžaduje zdôvodnenie žiadosti o sprístupnenie informácie, t. j.\nžiadateľ nemusí v žiadosti uviesť, na aký účel požadovanú informáciu žiada a ako s ňou mieni naložiť a\nani sám zákon o slobode informácií pojem „informácie“ nedefinuje, nesporne ju možno charakterizovať\ntým, že zahrňuje v sebe správu spolu s jej významom pre príjemcu. Pritom podľa ustanovenia § 14 ods.\n2 zákona o slobode informácií je výslovne potrebné, aby v žiadosti bolo uvedené, ktorých informácií (v\nzmysle správ či údajov) sa týka, čo nesporne znamená, že žiadosť nemôže byť iba všeobecná, ale musí\nbyť dostatočne konkrétna tak, aby mohla byť podaná konkrétna informácia.\n\nVyhľadávanie informácií je vlastne zisťovaním, či v oblasti záujmu toho, kto informácie vyhľadáva,\ninformácie vôbec jestvujú, aké a kde sa nachádzajú. Nejde teda ešte o samotné informácie, ale o\ninformáciu o informácií. Prijímanie informácií je získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak,\naby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná. Získanie informácie\nsa môže uskutočňovať tak zmyslovými orgánmi, ako aj rôznymi technickými prostriedkami, akými\nsú za súčasného stavu zvukové, obrazové, ako aj zvukovo-obrazové záznamy, ale aj akýmkoľvek\niným spôsobom. Rozširovaním informácií je akýkoľvek spôsob odovzdania prijatej informácie ďalšiemu\nsubjektu, resp. ďalším subjektom (I. ÚS 57/00).\nVychádzajúc z vyššie uvedeného nemožno vyvodiť, že informáciou v zmysle zákona o slobode informácií\nje nevyhnutne aj poskytovanie rôznych dokumentov a ich kópií o rokovaniach (zápisnica zo zasadnutia\na rokovania kolektívnych orgánov včítane orgánov verejnej moci), ktoré sú súhrnom množstva údajov\n(informácií), požívajúcich rôznu ochranu, a to tretím osobám, ktorých sa tieto dokumenty priamo osobne\nnedotýkajú.\nPosudzujúc preskúmavanú vec z hľadiska týchto teoretických a právnych východísk, prihliadnúc na účel\nzákona o slobode informácií Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že žiadosť žalobcu\no poskytnutie zápisnice z porady a textu opatrenia vydaného Generálnou prokuratúrou Slovenskej\nrepubliky prekračuje rámec žiadosti o sprístupnenie informácie v zmysle zákona o slobode informácií a\njej neposkytnutie žalovaným nemôže predstavovať negatívny zásah do práva žalobcu na informácie.\nS ohľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ žalovaný na uvedený prípad aplikoval\nustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobode informácií, teda že požadovaná informácia sa\ntýka rozhodovacej činnosti orgánu činného v trestnom konaní, ide o nesprávne právne posúdenie veci,\nktoré spôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd má totiž za to, že žiadosť o\nsprístupnenie uvádzanej zápisnice, ako aj textu opatrenia nie je možné vyhodnotiť v zmysle § 2 ods. 1\nzákona o slobode informácií ako informáciu, ktorú je povinný sprístupniť štátny orgán v rozsahu svojej\nrozhodovacej činnosti.\nRiešiac tiež otázku, či podľa zákona o slobode informácií okrem povinného zverejňovania informácií (§\n5 cit. zákona) možno ich nezverejňovanie zúžiť len na podmienky obmedzenia k ich prístupu podľa § 8\naž 13 zákona o slobode informácií, Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to, že aj extenzívny výklad\nzákona o slobode informácií má svoje medze a neznamená, že povinné osoby musia zverejňovať úplne\nvšetko. Široko vykladané právo na prístup k informáciám, by znamenalo, že akákoľvek tretia osoba, by\nmala mať právo domáhať sa vydania dokumentov aj z neverejných rokovaní, teda napr. aj z rokovania\npléna Ústavného súdu Slovenskej republiky (§ 4 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov) či\nneverejných porád senátu súdu a pod.\nHoci sa Najvyšší súd Slovenskej republiky nemohol stotožniť s dôvodmi, pre ktoré krajský súd dospel k\nzáveru, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle\n§ 250j ods. 2 písm. a/ OSP, na základe zisteného skutkového a právneho stavu dospel k totožnému\nzáveru. Preto odvolací súd rozsudok krajského súdu, ktorý je vo výroku vecne správny, podľa § 219\nods. 1 OSP potvrdil.\nOdvolací súd žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v zmysle § 246c OSP v spojení s §\n224 ods. 1 a v spojení s § 250k ods. 1, pretože bol v tomto konaní úspešný.\nPrávny zástupca predložil dňa 27. januára 2012 spolu s vyjadrením k odvolaniu vyúčtovanie trov\nprávneho zastúpenia v celkovej výške 161,75 €. Najvyšší súd Slovenskej republiky mu priznal trovy\nprávneho zastúpenia nasledovne:\n\nZa podanie vyjadrenia k odvolaniu zo dňa 27. januára 2012 vo výške 127,16 € podľa § 11 ods. 4\nvyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v\nznení neskorších predpisov (ďalej len ,,vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) vo výške 1/6 výpočtového základu\na režijný paušál vo výške 7,63 €.\nĎalej bola právnemu zástupcovi žalobcu, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“)\npriznaná uplatnená DPH zo základu 134,79 € podľa § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo výške 20\n% v sume 26,96 €.\nCelkom boli priznané žalobcovi na náhradu tieto trovy konania: 127,16 € + 7,63 € + 26,96 € = 161,75 €.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}