{"guid": "57664700-fafd-4410-b32e-10c663b2f6df:10a81a67-a216-4fd6-9900-faf42e972ac2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:9012010078.1", "spisova_znacka": "2Sž/11/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sž/11/2012 z 23. 10. 2012", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 23. októbra 2012, sp. zn. 2Sž/11/2012, ECLI:SK:NSSR:2012:9012010078.1", "identifikacne_cislo": "9012010078", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Zuzana Singerová", "datum_vydania": "2012-10-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308", "nazov": "zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/10a81a67-a216-4fd6-9900-faf42e972ac2", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:9012010078.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:9012010078.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:9012010078.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Sž/11/2012\n9012010078\n23. 10. 2012\nJUDr. Elena Kováčová\nECLI:SK:NSSR:2012:9012010078.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej a\nčlenov senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a JUDr. Jozefa Milučkého v právnej veci navrhovateľa MAC\nTV, s.r.o., so sídlom Brečtanova 1, Bratislava, IČO: 00 618 322, zastúpeného advokátskou kanceláriou\nBugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Drotárska cesta 102, Bratislava, v zastúpení advokátom Mgr. Petrom\nĎurčekom, proti odporkyni Rade pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, Bratislava, o\npreskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne č. RP/023/2012 z 24. apríla 2012, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/023/2012 z 24. apríla 2012 p o t v r\ndzuje.\nNavrhovateľ je povinný zaplatiť súdny poplatok na účet Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v sume\n66 eur do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.\nNavrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nRozhodnutím odporkyne č. RP/023/2012 z 24. apríla 2012 odporkyňa - Rada pre vysielanie a\nretransmisiu (ďalej aj „Rada“) v správnom konaní č. 44-PLO/O-432/2012, ako orgán príslušný podľa §\n4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1, písm. g) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (ďalej len „zákon\nč. 308/2000 Z. z.“) a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách o vysielaní a retransmisii v\nznení neskorších predpisov postupujúc podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z. z., rozhodla, že navrhovateľ\nporušil povinnosť ustanovenú v § 16 ods. 3 písm. l) zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že nedodal Rade\nna vyžiadanie súvislý záznam z vysielania z programu FARMÁR HĽADÁ ŽENU, čím mohlo dôjsť k\nmožnému porušeniu § 16 od. 3 písm. l) zákona o vysielaní, za čo mu uložila podľa ustanovenia § 64\nods. 1 písm. d) sankciu - pokutu, určenú podľa § 67 ods. 2 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. vo výške\n2.300 €. Ďalej vo výroku rozhodnutia uviedla, že podľa § 64 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z. „uložením\nsankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila,“ a že v zmysle § 67 ods. 16 zákona\nč. 308/2000 Z. z. je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia splatnosti rozhodnutia a je potrebné\nju uhradiť na príslušný účet.\nĎalej uviedla, že v zmysle základných zásad správneho konania je Rada povinná pri ukladaní sankcií\nvychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu. Za týmto účelom zákonodarca na jednej strane\nuložil vysielateľovi povinnosť uchovávať súvislé záznamy vysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania\na poskytnúť ich Rade na jej vyžiadanie, na strane druhej zveril Rade právomoc žiadať záznamy\nvysielania od vysielateľov v prípade potreby. Táto skutočnosť však podľa odporkyne neznamená, že\nRada, ako zákonom splnomocnený orgán dohľadu, nie je oprávnená vyhotoviť si záznam programu,\n\nnajmä v prípade, ak nastane situácia, ako v predmetnom správnom konaní, kde účastník konania Radou\npožadovaný záznam vysielania na jej vyžiadanie nedodal. (Rada listom č. 6220/2011 zo dňa 2.11.2011\nvyžiadala od účastníka konania súvislý záznam vysielania príslušného programu FARMÁR HĽADÁ\nŽENU zo dňa 31.10.2011, uvedené vyžiadanie bolo účastníkovi konania doručené dňa 4.11.2011.\nÚčastník konania záznam nedoručil, a teda Rada použila ako podklad pre rozhodnutie záznam, ktorým\ndisponovala z vlastného nahrávacieho zariadenia.)\nNa základe vyššie uvedeného mala odporkyňa za to, že vyhotovenie záznamu programu, najmä v\nprípade, ak Radou požadovaný záznam účastník konania Rade neposkytne, je teda nevyhnutným\npredpokladom pre vykonávanie zákonnej právomoci Rady - dohliadať na dodržiavanie právnych\npredpisov a je nevyhnutným predpokladom pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu a v prípade\nporušenia zákonných ustanovení udeľovať vysielateľom príslušné sankcie. Rada preto vyhotovením\nzáznamu predmetného programu postupovala v plnej zhode so svojimi zákonnými kompetenciami a\nsvojím zákonným poslaním.\nPoukázala na to, že vyhotovila záznam predmetného programu výlučne pre potreby správneho konania,\nna základe svojej zákonnej kompetencie dohliadať na dodržiavanie právnych predpisov v oblasti\nvysielania a v zmysle ustanovenia § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. Preto považovala argumentáciu\nnavrhovateľa za špekulatívnu a účelovú.\nK navrhovateľovej námietke, že záznam vysielania programu účastníka konania je predmetom\nautorského práva a použitie tohto záznamu podlieha autorsko-právnej ochrane, odporkyňa uviedla, že\nzákon č. 618/2003 Z. z. upravuje súkromnoprávne vzťahy medzi majiteľom autorských práv a ostatnými\nsubjektmi súkromného práva. Autorský zákon poskytuje majiteľovi autorských práv ochranu pred\nneoprávneným zásahom do jeho autorských práv. Záznamy predmetného programu boli vyhotovené iba\npre potreby správneho konania, tento záznam je po celý čas súčasťou administratívneho spisu a prístup\nk nemu majú iba poverení pracovníci, alebo osoby zo zákona príslušné nahliadnuť do administratívneho\nspisu. So záznamami predmetného programu sa manipuluje v rámci správneho konania, alebo v rámci\nkonania predchádzajúcemu správnemu konaniu a vždy iba v miere nevyhnutnej pre spoľahlivé zistenie\nskutkového stavu veci, pričom samotný záznam nie je ďalej rozširovaný.\nNa základe uvedeného dospela odporkyňa k záveru, že samotným vykonávaním zákonného poslania z\ndaného stavu veci nemohlo dôjsť k neoprávnenému zásahu do autorských práv majiteľa autorských práv\nk predmetnému programu, a preto Rada považuje túto námietku účastníka konania za neodôvodnenú.\nPri určovaní sankcie a jej výšky odporkyňa prihliadla na skutočnosť, že u právnických osôb sa\nzodpovednosť za správne delikty zakladá zásadne bez ohľadu na zavinenie (objektívna zodpovednosť\npre správny delikt), čo platí aj v prípade zákona č. 308/2000 Z. z. Prihliadla na skutočnosť, že účastník\nsa porušenia § 16 ods. 3 písm. l) zákona č. 308/2000 Z. z. dopustil už v minulosti, rozhodnutiami vo veci\nporušenia § 16 ods. 3 písm. l) zákona č. 308/2000 Z. z. bola účastníkovi konania viacerými rozhodnutiami\nuložená sankcia - pokuta.\nProti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonnej lehote opravný prostriedok [§ 250l a\nnasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] namietajúc, že konanie správneho orgánu\npredchádzajúce rozhodnutiu trpí takými vadami, ktoré mali vplyv na zákonnosť, jeho rozhodnutie\nvychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nezrozumiteľné, neurčité, nemá dostatok\ndôvodov, a preto je nepreskúmateľné a nezákonné.\nNavrhovateľ vo svojom odvolaní v prvom rade namietol spôsob, akým si Rada vyžiadala od neho záznam\nz vysielania, pretože nemá oporu v zákone č. 308/2000 Z. z., ktorý vyslovene upravuje spôsob získania\nzáznamu vyžiadaním od vysielateľa, pričom zákon na tento úkon dáva Rade právomoc (§ 5 ods. 1, písm.\nm/ zákona č. 308/2000 Z. z.).\nPoukázal pritom na to, že vo svojom podaní k vyžiadaniu záznamu z vysielania požiadal Radu o\nrozhodnutie vo veci dodania záznamu, nakoľko právomoc žiadať záznam od vysielateľa je vyššie\nuvedeným zákonným ustanovením zverená Rade, ako kolektívnemu orgánu. Takéto rozhodnutie nebolo\núčastníkovi konania vôbec doručené a zo zápisníc Rady, ktoré Rada zverejňuje na svojej internetovej\nstránke je zrejmé, že nebolo vôbec prijaté.\n\nĎalej navrhovateľ uviedol, že následne v priebehu samotného správneho konania viacnásobne namietal\nnezákonný postup správneho orgánu pri zisťovaní skutkového stavu a zabezpečovaní podkladov\nrozhodnutia. Vo svojom podaní, ktoré je súčasťou administratívneho spisu upozornil na nezákonnosť\nzískania záznamu z vysielania programovej služby JOJ. Okrem absencie zákonného rozhodnutia Rady,\nktorým by vykonala svoju právomoc v zmysle § 5 ods. 1, písm. m) zákona č. 308/2000 Z. z., Rada získala\na v správnom konaní použila ako dôkaz záznam z vysielania vyhotovený pre účely správneho konania\nna nahrávacom zariadení Rady.\nTakýto postup Rady je v rozpore s viacerými právnymi predpismi platnými v Slovenskej republiky a najmä\ns Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“).\nCitujúc článok 2 ods. 2 Ústavy SR, obsahujúcu ústavný príkaz, že „štátne orgány môžu konať iba na\nzáklade ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, je ďalej rozvedený\nv § 3 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších\npredpisov (ďalej len ,,zákon č. 71/1967 Zb.“ alebo „správny poriadok“). Uvedená právna úprava podľa\nnavrhovateľa nedovoľuje správnemu orgánu postupovať spôsobom iným ako určeným zákonom a najmä\nnie zasahovať do práv súkromných osôb bez zákonného dôvodu (základný predpoklad pre ochranu\nmajetkových práv je odvodený z čl. 20 ods. 1 Ústavy SR).\nNamietal, že zákon č. 308/2000 Z. z. na základe ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l), umožňuje Rade\nzískať záznam z vysielania pre potreby správneho konania jedinou legálnou cestou, a to na základe\nvyžiadania od vysielateľa „Vysielateľ je povinný uchovávať súvislé záznamy vysielania počas 45 dní odo\ndňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite; na vyžiadanie rady poskytne vysielateľ záznam vysielania\nna zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí rada v licencii po dohode s vysielateľom.“ Z vyššie\nuvedených dôvodov vysielateľ Rade nezaslal záznam predmetného programu, a preto Rada nemohla\nzískať a použiť zákonne získaný záznam z vysielania, ako dôkazný prostriedok v správnom konaní.\nPodľa navrhovateľa zákonný režim ochrany práv vysielateľov je upravený v ustanovení § 68 ods. 1 a\n2 zákona č. 618/2003 Z. z. Spoločnosť MAC TV, s.r.o. však Rade žiadny súhlas na akékoľvek použitie\nzáznamu vysielania, a ani na jeho vyhotovenie neudelila. Bez udelenia súhlasu je možné záznam z\nvysielania nahrať a použiť opätovne len za podmienok upravených v § 24 až § 38 zákona č. 618/2003 Z.\nz. Akékoľvek iné nakladanie so záznamom z vysielania je nezákonným zásahom do práv vysielateľa a\nmá okrem súkromnoprávnej tiež verejnoprávnu rovinu, je porušením zákona a môže mať pre narušiteľa\ntrestnoprávne následky.\nVykonanie dôkazu o obsahu predmetného vyššie uvedeného programu televíznej programovej služby\nJOJ je vzhľadom na vyššie uvedené v rozpore s ustanovením § 34 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb.,\na preto nie je možné naň, ako na nezákonne získaný dôkaz (nebol získaný v súlade s právnymi\npredpismi), prihliadať. Dôsledkom vykonania dôkazu z nezákonne získaného dôkazného prostriedku je\nvada rozhodnutia správneho orgánu, takéto rozhodnutie nie je možné považovať za zákonné a v súlade\ns § 46 a 47 zákona č. 71/1967 Zb.\nNavrhovateľ tvrdil, že vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie Rady je správnym trestaním, je namieste\ntiež zohľadnenie systémovo rovnakej úpravy použitej v trestnom procese (§ 2 ods. 12 a § 119 ods. 2)\nzákona č. 301/2005 Trestný poriadok v znení neskorších predpisov. Nezákonný dôkaz je pre konanie\nvždy neprípustný.\nPodľa navrhovateľa vzhľadom na vyššie uvedený nezákonný postup a nezákonne získaný dôkazný\nprostriedok nie je možné v konaní na tento dôkaz prihliadnuť, čo má za následok nepreskúmateľnosť\nrozhodnutia pre jeho nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, nakoľko správny orgán nevie iným,\nzákonným spôsobom dokázať tvrdenia uvedené v odôvodnení rozhodnutia a výrok rozhodnutia sa stáva\nv celom rozsahu neodôvodneným.\nOdporkyňa sa písomne vyjadrila k opravnému prostriedku navrhovateľa a uviedla, že povinnosť zaslať\nzáznam nevzniká rozhodnutím v správnom konaní, ale jej existencia vyplýva z § 16 ods. 3 písm. l)\nzákona č. 308/2000 Z. z. Ide teda o jednoduchý administratívny úkon bez predpísanej formy a jeho\nvnútroinštitucionálne zabezpečenie je preto otázkou vnútornej organizácie činnosti odporkyne. Jedinou\n\npodmienkou platnosti takéhoto úkonu je jeho autentickosť. To znamená, že z neho musí byť zrejmé, že\nide o úkon odporkyne.\nPoukázala na to, že list doručený navrhovateľovi bol opatrený podpisom predsedu Rady. Vzhľadom\nna skutočnosť, že predseda Rady v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. koná v mene Rady\nnavonok, je akákoľvek pochybnosť o autentickosti predmetného úkonu vylúčená.\nPotom nahratie záznamu vysielania programu, ktorý Rada v rámci svojej úradnej činnosti preskúmava,\nje teda v rámci spoľahlivého zistenia skutkového stavu nevyhnutným predpokladom pre vykonávanie\nzákonnej právomoci Rady - dohliadať na dodržiavanie právnych predpisov v oblasti poskytovania\nvysielania televíznej programovej služby a v prípade porušenia zákonných ustanovení udeľovať\nvysielateľom príslušné sankcie.\nPovinnosť vyhotoviť záznam vysielania pre potreby správneho konania vyplýva Rade ako správnemu\norgánu z ustanovenia § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb., povinnosť zistiť presne a úplne skutočný stav\nveci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie pritom nie je viazaná len návrhmi\núčastníkov konania. Navyše, rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje podľa §\n32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb., správny orgán. Uvedené oprávnenia umožňujú správnemu orgánu\nvykonať všetky úkony, nevyhnutné na spoľahlivé zistenie veci. Nie každý úkon je však možné a nutné\naj legislatívne vyjadriť expressis verbis.\nV súvislosti s vyššie uvedeným odporkyňa uviedla, že vyhotovením záznamu vysielania predmetného\nprogramu postupovala v plnej zhode so svojimi zákonnými kompetenciami a svojím zákonným poslaním,\na preto jednoznačne odmieta vyššie citovanú argumentáciu navrhovateľa z dôvodu jej špekulatívnosti a\núčelovosti. Rada vyhotovila záznam vysielania predmetného programu výlučne pre potreby správneho\nkonania, na základe svojej zákonnej kompetencie dohliadať na dodržiavanie právnych predpisov v\noblasti vysielania televíznej programovej služby a v zmysle ustanovení § 32 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1967\nZb.\nVyhotovenie záznamu voľne dostupného vysielania v rámci vykonávania zákonného dohľadu, výlučne\npre účely správneho konania teda v žiadnom prípade nie je možné podľa odporkyne považovať za\nzásah do autorských práv. Záznam vysielania predmetného programu bol vyhotovený iba pre potreby\nsprávneho konania. Tento záznam je po celý čas súčasťou administratívneho spisu a prístup k nemu\nmajú iba poverení pracovníci, alebo osoby zo zákona príslušné nahliadnuť do administratívneho spisu.\nSo záznamami predmetného programu sa manipuluje v rámci správneho konania, alebo v rámci konania\npredchádzajúcemu správnemu konaniu a vždy iba v miere nevyhnutnej pre spoľahlivé zistenie stavu\nveci, pričom samotný záznam nie je ďalej rozširovaný.\nĎalej mala za to, že jej rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené v § 47 zákona č. 71/1967 Zb.\no správnom konaní (správny poriadok v znení neskorších predpisov /ďalej len „správny poriadok“/),\nnevykazuje formálne ani logické nedostatky, je riadne odôvodnené a vychádza zo skutkového stavu\nzisteného v zmysle ustanovení správneho poriadku, a že navrhovateľ nebol na svojich právach ukrátený\nrozhodnutím, ani postupom správneho orgánu, a že napadnuté rozhodnutie a postup je v súlade so\nzákonom. Navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s § 250q ods. 2 OSP napadnuté\nrozhodnutie odporkyne č. RP/023/2012 z 24. apríla 2012, ako právne správne potvrdil.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 2, písm.\na/ OSP a § 64 ods. 5 a 6 zákona č. 308/2000 Z. z.) preskúmal vec z dôvodov a rozsahu opravného\nprostriedku (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) v zmysle ustanovení tretej\nhlavy piatej časti OSP, opravný prostriedok prejednal na ústnom pojednávaní (§ 250q ods. 1 OSP) a\ndospel k záveru, že opravnému prostriedku navrhovateľa nemožno priznať úspech.\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\nrozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP).\n\nV prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti\nneprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy piatej časti OSP (§\n250l ods. 1 OSP).\nPodľa § 250l ods. 2 OSP pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie\ndruhej hlavy s výnimkou § 250a.\nPodľa § 250i ods. 2 OSP v spojení s § 2501 ods. 2 OSP, ak správny orgán podľa osobitného zákona\nrozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných\na obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1), alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto\nrozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo\nskutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom, alebo\nvykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.\nCitované ustanovenie § 250i ods. 2 OSP je faktickou transpozíciou požiadavky tzv. „plnej jurisdikcie“, ako\natribútu práva na spravodlivý proces. Súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzený v skutkových\notázkach len tým, čo tu zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu\na hodnotenia zo známych hľadísk závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a\nnezávisle hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom, a ak pritom\nzistí skutkové či (procesné) právne deficity, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu orgánu ich\nodstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám.\nPorovnaním opravného prostriedku a obsahu administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že skutkový\nstav medzi účastníkmi nie je sporný.\nPodľa § 4 zákona č. 308/2000 Z. z. poslaním Rady je presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní\npráva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať\nštátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb\nna požiadanie. Zároveň Rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách\nvysielateľov, ktorí vysielajú na základe zákona, alebo na základe licencie podľa tohto zákona.\nDohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie\naudiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania,\nretransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom\ntýmto zákonom. Činnosť Rady vyplývajúcu z tohto jej poslania a pôsobnosti, upravenej v § 5 zákona\nč. 308/2000 Z. z., vykonávajú členovia Rady a úlohy spojené s činnosťou Rady plnia zamestnanci jej\nKancelárie Rady pre vysielanie a retransmisiu.\nNajvyšší súd zdôraznil predovšetkým povinnosť všetkých orgánov štátnej moci svojou činnosťou napĺňať\nlegitímne očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je právna\nistota a s princípom právnej istoty logicky korešponduje zásada rozhodovať v obdobných veciach\nrovnako.\nUvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená prostredníctvom ustanovenia\n§ 250ja ods. 7 O.s.p., podľa ktorého: „Ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd\nv obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať\nuž len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.“\nNa základe citovaného ustanovenia odkazuje Najvyšší súd SR na svoj rozsudok zo dňa 29. marca 2012\nsp. zn. 5Sž/11/2012, zverejnený v plnom rozsahu na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR http://\nnssr.blox.sk/blox/cms/portal/sk/rozhodnutia, ktorého odôvodnenie ďalej v príslušnom rozsahu uvádza:\n\n„V oblasti výkonu štátnej správy zákon č. 308/2000 Z. z. v ustanovení § 5 ods. 1 písm. m) v prípade\npotreby oprávňuje Radu vyžiadať si od vysielateľov záznamy vysielania. Vysielateľom v ustanovení § 16\nods. 3 písm. l) ukladá korešpondujúcu povinnosť uchovávať súvislé záznamy vysielania počas 45 dní\nodo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite a na vyžiadanie Rady poskytnúť záznam vysielania na\nzvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí Rada v licencii po dohode s vysielateľom.\nNa nariadenom pojednávaní, na otázku predsedníčky senátu, či v minulosti bolo vyžiadanie si záznamu\nzo strany odporkyne robené rozhodnutím, a prečo to nenamietali doteraz, právny zástupca navrhovateľa\nuviedol, „že to niekoľkokrát namietali, a že je to pre nich zásadná otázka, nakoľko neoprávneným\nvyhotovením si monitoringu bolo neoprávnene zasiahnuté do vysielania v zmysle autorského zákona,\nktorý vyžaduje súhlas autora s uverejnením diela alebo osobitné zmocnenie v inom zákone. MAC TV\nRade súhlas nedal a zákon č. 308/2000 Z. z. takéto oprávnenie taktiež nedáva. Vyriešenie tejto otázky je\npre navrhovateľa zásadné aj v tom, že obdobným spôsobom Rada získala záznam vo veci občianskeho\nzdruženia 99% a aj za toto vysielanie bola navrhovateľovi uložená sankcia.“.\nPokiaľ ide o samotnú žiadosť o poskytnutie záznamu najvyšší súd k argumentácii navrhovateľa uvádza,\nže zákon síce výslovne neupravuje formu a náležitosti tohto úkonu, ale vzhľadom na skutočnosť, že v\npodstate ide o výzvu na splnenie povinnosti vysielateľa uloženej mu zákonom, považuje doterajší spôsob\nkonania Rady za súladný s účelom tohto ustanovenia zákona.\nPožiadavka navrhovateľa na vydávanie samostatných rozhodnutí Rady za účelom vyžiadania záznamu\nvysielania v lehote do 45 dní od vysielania, vzhľadom na zloženie Rady (§ 6 zákona č. 308/2000 Z.\nz.), možnú periodicitu jej zasadaní, prípadné námietky vysielateľa proti dôvodom, resp. oprávnenosti\nžiadosti a potrebu rozhodnutia o týchto námietkach, predstavuje zbytočnú formalizáciu postupov, ktorá\nnemá oporu v citovanom zákonnom ustanovení. Preto jej uplatnenie v predmetnej veci prvýkrát ako\nodvolacieho dôvodu (osobitne s poukazom na prednes navrhovateľa na ústnom pojednávaní dňa 29.\nmarca 2012), najvyšší súd vychádzajúc jednak z citovaných ustanovení zákona č. 308/2000 Z. z., jeho\núčelu a systematickej súvislosti a jednak z doteraz ustálenej súdnej praxe a judikatúry vyhodnotil ako\nzjavne účelové až špekulatívne.\nV tejto súvislosti najvyšší súd tiež upozorňuje na to, že tam, kde chcel zákonodarca vyjadriť, že Rada\nkoná vo forme rozhodnutia, výslovne to v zákone uvádza (napr. § 5 ods. 1, písm. a/ až d/ § 6 ods. 2\npísm. a/ zákona 308/2000 Z. z.), pričom ani správny poriadok takúto povinnosť neurčuje.\nNad rámec uvedeného najvyšší súd uvádza, že ani odlišný právny názor navrhovateľa na formu žiadosti\no poskytnutie záznamu (list Rady č. 6012/2010 zo dňa 15.12.2010), nevysvetľuje jeho oneskorenú vecnú\nreakciu (námietku z 15.3.2011), urobenú s dostatočným časovým odstupom od zániku jeho povinnosti\nna uchovanie záznamu spornej relácie.\nPodľa § 5 ods. 1 písm. g/ a h/, zákona č. 308/2000 Z.z. do pôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej\nsprávy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností vysielateľov podľa tohto zákona a podľa osobitných\npredpisov a v prípade ich porušenia ukladať sankcie.\nZákon ani v ďalších ustanoveniach výslovne neupravuje spôsoby realizácie tohto dohľadu. Z uvedeného\nustanovenia je však zrejmé, že ide o výkon dohľadu ex offo, ktorý musí zabezpečiť samotná Rada\npermanentne, i bez vonkajšieho podnetu (napr. sťažnosti diváka) a vlastnými prostriedkami. Zo špecifík\npredmetu dohľadu (§ 3 písm. a/ cit. zák.) a jeho rozsahu vyplýva, že pre splnenie daného účelu musí mať\nodporkyňa možnosť zabezpečiť sledovanie televízneho vysielania (monitoring) aj pomocou technických\nprostriedkov. Z dôvodovej správy k zákonu č. 308/2000 Z. z. (jej všeobecnej časti kapitoly o nárokoch\nna štátny rozpočet) je zrejmé, že zákon s touto činnosťou Rady počíta (zvýšenie počtu pracovníkov v\noblasti monitoringu + zakúpenie videotechniky pre monitorovanie).\n\nOprávnenie odporkyne v prípade potreby žiadať o poskytnutie záznamu vysielania aj vysielateľa je teda\nlen ďalším, nie však jediným spôsobom realizácie dohľadu, resp. získania podkladov pre plnenie úloh\nďalších úloh odporkyne v oblasti výkonu štátnej správy.\nZ obsahu stanoviska navrhovateľa z 15. marca 2011 k vyžiadaniu záznamov z vysielania (č.l. 7),\nodpovede odporkyne na toto stanovisko z 18. apríla 2011 (č.1. 6) a listu odporkyne zo 6. mája 2011\njednoznačne vyplýva, že odporkyňa z vlastného automatického nahrávacieho zariadenia na účely\ndohľadu, vytvorila kópiu (rozmnoženinu) spornej relácie až po tom, čo navrhovateľ záznam zjavne\númyselne v rozpore s § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z. z. neposkytol.\nTakto vytvorený záznam bol odporkyňou použitý výlučne na účely a potreby správneho konania, ktoré\njej vyplývajú z ustanovení zákona č. 308/2000 Z. z. a zák. č. 71/1967 Zb.\nK námietke navrhovateľa, v ktorej poukazuje na autorský zákon, najvyšší súd v zhode s vyjadrením\nodporkyne uvádza, že tento zákon upravuje súkromnoprávne vzťahy medzi nositeľom autorských práv\na práv s nimi súvisiacich a ostatnými subjektmi súkromného práva. Takto potom uvedená námietka\nnepodlieha prieskumu v správnom súdnictve podľa tretej hlavy piatej časti OSP a najvyšší súd na ňu\nnemôže prihliadať.\nNavyše podľa názoru najvyššieho súdu týmto postupom majetkové právo vysielateľa podľa § 68 ods.\n2 písm. c/ zákona 618/2003 Z. z. mohlo byť dotknuté len v nevyhnutnej miere, potrebnej pre splnenie\nzákonom stanoveného poslania a pôsobnosti Rady, t.j. jej konanie na základe zákona.\nNámietka navrhovateľa týkajúca sa použitia nezákonne získaného dôkazu je preto podľa názoru\nnajvyššieho súdu neopodstatnená.\nPodľa najvyššieho súdu nemožno vylúčiť, že motív tohto konania vysielateľa vychádza aj z porovnania\nzákonných rozsahov pre výšku pokuty za nedodanie záznamu vysielania na vyžiadanie Rady (663 € do\n66.387 €) a pre výšku pokuty za správny delikt § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z., za ktorý bol\nnavrhovateľ sankcionovaný (3.319 € do 165.969 €), kde je zrejmé, že nedodaním záznamu vysielania\nna vyžiadanie Rady sa navrhovateľ chcel vyhnúť sankcionovaniu za závažnejší správny delikt, a teda aj\nvyššej pokute. Uvedené konštatovanie najvyššieho súdu utvrdzuje aj vyjadrenie navrhovateľa, ktorý na\nnariadenom pojednávaní, ako je uvedené vyššie uviedol, že ,,vyriešenie tejto otázky je pre navrhovateľa\nzásadné aj v tom, že obdobným spôsobom Rada získala záznam vo veci občianskeho združenia 99%\na aj za toto vysielanie bola navrhovateľovi uložená sankcia.“\nK ďalšej námietke, v ktorej prezentoval navrhovateľ vadnosť výroku napadnutého rozhodnutia z dôvodu,\nže tento neobsahuje presný, jednoznačný, pravdivý a nezameniteľný popis skutku, musí najvyšší súd\nkonštatovať, že výroková časť napadnutého rozhodnutia je formulovaná presne, úplne a dostatočne\nurčito a to spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným.\nPodľa § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. sa na konanie o sankciách vrátane ukladania pokút vzťahuje\nvšeobecný predpis o správnom konaní (správny poriadok).\nNáležitosti výroku rozhodnutia sú uvedené v § 47 ods. 2 správneho poriadku, podľa ktorého výrok\nobsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo,\nprípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi\nkonania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia než ustanovuje\nosobitný zákon.\n\nI keď citované ustanovenie explicitne neustanovuje, že by výrok rozhodnutia musel obsahovať vecné,\nčasové a miestne určenia konania, z ktorého správny delikt vyplýva, je nespochybniteľné, že iba\nvýroková časť správneho rozhodnutia je schopná mať dopad na práva a povinnosti účastníkov konania\na iba ona môže nadobudnúť právnu moc. Bezchybne formulovaný výrok je preto nezastupiteľnou časťou\nrozhodnutia; len z výroku je možné zistiť, či a aká povinnosť bola uložená, iba porovnaním výroku\nje možné usúdiť existenciu prekážky veci rozhodnutej, vylúčenie prekážky litispendencie, dvojakého\npostihu pre totožný skutok, je dôležitý pre určenie rozsahu dokazovania, ako aj na zabezpečenie\nriadneho práva na obhajobu, len výrok rozhodnutia a nie jeho odôvodnenie, môže byť vynútiteľný\nsprávnou exekúciou a pod.. Z uvedených dôvodov je vymedzenie predmetu konania vo výroku\nrozhodnutia o správnom delikte, ktoré spočíva v špecifikácii správneho deliktu takým spôsobom, aby\nsankcionované konanie nebolo zameniteľné s konaním iným.\nV preskúmavanej veci výroková časť opravným prostriedkom napadnutého rozhodnutia zhora uvedené\nkritériá spĺňa. Je nesporné, že vo výrokovej časti je uvedený resp. vymedzený čas spáchania správneho\ndeliktu - 13.12.2010 o cca 22:12 hod., spôsob spáchania správneho deliktu - NOVINY PLUS MARTINKA KLEOPATRA Z TURCA a je konkrétne uvedený i správny delikt - odvysielaním predmetného\nprogramu svojím obsahom a spôsobom spracovania zasiahol do ľudskej dôstojnosti súťažiaceho\nMariána z programu Farmár hľadá ženu. Výroková časť rozhodnutia tak i podľa názoru najvyššieho\nsúdu exaktne popisuje konanie, ktorého sa navrhovateľ dopustil a v dôsledku ktorého došlo k spáchaniu\nkonkrétneho správneho deliktu, za ktorý mu bola uložená sankcia. Preto námietku navrhovateľa v tomto\nsmere treba považovať za bezpredmetnú.\nPodľa článku 10 Listiny základných práv a slobôd má každý právo na zachovanie svojej ľudskej\ndôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.\nPodľa článku 19 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,\ndobrej povesti a na ochranu mena.\nTreba poznamenať, že celý text článku 19 Ústavy SR vychádza z článku 10 Listiny základných práv a\nslobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD\nako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky).\nPodľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. programová služba a všetky jej zložky nesmú\nspôsobom svojho spracovania a svojim obsahom zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv\na slobôd iných.\nK poslednej navrhovateľovej námietke, kde namieta právne posúdenie veci a skutočnosť, že v\nposudzovanom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu zákona, ktoré uvádza vo svojom rozhodnutí Rada, a\nto z dôvodu, že v posudzovanom prípade sa jedná o odvysielanie obsahu vo vzťahu k sérii Farmár hľadá\nženu, protagonisti tohto programu sú zmluvnými účastníkmi programu a sprievodných aktivít, kde podľa\nnavrhovateľa hranica pre posudzovanie prípadného možného zásahu do práv účastníka uvedeného\nprogramu by mala zohľadňovať skutočnosť, že osoba do ktorej práv mohlo údajne byť zasiahnuté je za\nsvoju účasť v programe honorovaná, bola si vedomá úlohy, v ktorej bude vystupovať, o účasť v programe\nsa prihlásila, a preto nemôže žiadať o rovnakú ochranu ako osoba na programe nezainteresovaná\nnajvyšší súd uvádza v zhode s vyjadrením odporkyne a s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSR č. 4Sž/9/2006, že zákon ukladá povinnosť nezasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv\nslobôd iných a pri posudzovaní porušenia § 19 zákona č. 300/2005 Z. z. nie je podstatné, či sa jedná\no slobodné konanie účinkujúcich alebo nie.\nVerejný výsmech a verejné vyjadrenia voči osobe Mariána na obrazovke je preto zásahom do ľudskej\ndôstojnosti.\n\nK uvedenej námietke na záver najvyšší súd uvádza, že je nesprávne si myslieť, že podpisom akejkoľvek\nzmluvy sa človek môže vzdať svojich základných práv a slobôd, ktoré sú podľa Článku 12, ods. 1 Ústavy\nSR neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.\nNajvyšší súd vychádzajúc aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (pozri k tomu bližšie\nrozhodnutia vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, III. US 322/2011-www.concourt.sk) v\nzhode s vyjadrením odporkyne neakceptoval ani poslednú námietku navrhovateľa týkajúcu sa právneho\nposúdenia veci a skutočnosť, že v posudzovanom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu zákona, ktoré\nuvádza vo svojom rozhodnutí Rada.\nTakto potom rozhodnutie odporkyne podľa názoru najvyššieho súdu má všetky náležitosti ustanovené\nv § 47 správneho poriadku a nevykazuje formálne ani logické nedostatky. Najvyšší súd taktiež nezistil,\nže by odvolaním napadnuté rozhodnutie trpelo vadami, ku ktorým musí súd prihliadať bez ohľadu na\nto, či navrhovateľka takýto nedostatok rozhodnutia namietala. Najvyšší súd sa v tomto smere stotožnil\ns rozhodnutím Rady.\nZ vyššie uvedených dôvodov preto najvyšší súd dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľky\nneobsahuje nijaké argumenty, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť alebo spochybniť závery odporkyne\nuvedené v jej rozhodnutí a to včítane výšky uloženej sankcie, ktorú tiež považuje za primeranú a patrične\nodôvodnenú.“\nNa základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok\nžalobcu a tiež s prihliadnutím na závery obsiahnuté vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí sp. zn.\n5Sž/11/2012, pri ktorom Najvyšší súd SR nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil (napr.\nzásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného\nzjednocovacieho stanoviska) a preto v zmysle ust. § 250q ods. 2 OSP napadnuté rozhodnutie správneho\norgánu ako súladné so zákonom potvrdil.\nNajvyšší súd SR zároveň zaviazal neúspešného navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku vo výške\n66 € a to v zmysle ust. § 2 ods. 4 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov.\nO trovách konania rozhodol Najvyšší súd SR v zmysle ust. § 250k ods. 1 OSP v spojení s ust. § 250l\nods. 2 OSP tak, že navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal, keďže v konaní nemal úspech.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}