{"guid": "db6f525a-157f-4a5c-815e-b5b07482716d:e198c13f-c37b-4561-946a-c50f4edd4296", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:9012010077.1", "spisova_znacka": "5Sž/11/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/11/2012 z 29. 10. 2012", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. októbra 2012, sp. zn. 5Sž/11/2012, ECLI:SK:NSSR:2012:9012010077.1", "identifikacne_cislo": "9012010077", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Baricová", "sudca_id": 384, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jana-baricova-384", "datum_vydania": "2012-10-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-34.odsek-1", "nazov": "§ 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-34.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-34"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-35.odsek-8", "nazov": "§ 35 ods. 8 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-35.odsek-8", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-35"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-34", "/SK/ZZ/2000/308#paragraf-35"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e198c13f-c37b-4561-946a-c50f4edd4296", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:9012010077.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:9012010077.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:9012010077.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Sž/11/2012\n9012010077\n29. 10. 2012\nJUDr. Jana Baricová\nECLI:SK:NSSR:2012:9012010077.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany B. a členov\nsenátu JUDr. Milana F. a JUDr. P. Urbancovej, v právnej vec navrhovateľa D. Expres, a.s., so sídlom\nVrútocká č. 48, Bratislava, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného advokátskou kanceláriou DEDÁK &\nPartners, s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy 45, Bratislava, IČO: XX XXX XXX a Advokátskou kanceláriou\nTomáš Kamenec, s.r.o., so sídlom Špitálska 43, Bratislava, adresa na doručovanie Mlynské Nivy 45,\nBratislava, IČO: XX XXX XXX, proti odporkyni Rade pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova\n8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne č. RP/17/2012 z 3. apríla 2012, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne z 3. apríla 2012, č. RP/17/2012 z r u š u j e\na vec jej v r a c i a na ďalšie konanie.\nOdporkyňa j e p o v i n n á zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania v sume 242,63 eura na účet\nAdvokátskej kancelárie Tomáš Kamenec, s.r.o., do troch dní.\nodôvodnenie:\nRozhodnutím č. RP/17/2012 zo dňa 3. apríla 2012, odporkyňa - Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej\naj „Rada“) v správnom konaní č. 544-PLO/O-7145/2011, ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5\nods.1, písm. g/ zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z.\no telekomunikáciách (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z. z.“) o vysielaní a retransmisii v znení neskorších\npredpisov, postupujúc podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z. z., rozhodla, že navrhovateľ porušil povinnosť\nustanovenú v § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že na programovej službe Rádio Expres dňa\n26. septembra 2011 o cca 15:56 hod. a dňa 27. septembra 2011 o cca 7:57 a 15:58 hod. odvysielal\nreklamné bloky, ktorých začiatok vysielania nebol od iných častí programovej služby rozoznateľné a\nzreteľne oddelený, čím došlo k odvysielaniu reklamy bez jej rozoznateľného a zreteľného oddelenia\nod iných častí programovej služby tak, aby neboli zameniteľné s inými zložkami programovej služby\nako a porušil povinnosť ustanovenú v § 35 ods. 8 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že na programovej\nslužbe Rádio Expres dňa 26. septembra 2011 o cca 07:10 hod. odvysielal dlhšie reklamné oznámenie\nspracované do podoby programu, ktoré informovalo o programe Česko Slovensko má talent vysielanom\nna televíznej programovej službe JOJ, bez toho, aby vysielanie týchto informácii zreteľne oddelil slovným\nupozornením na charakter tohto vysielania za čo mu uložila podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d/\nsankciu - pokutu, určenú podľa § 67 ods. 5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. vo výške 3.000 eur. Ďalej vo\nvýroku rozhodnutia uviedla, že podľa § 64 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z. „uložením sankcie nezaniká\npovinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila“, a že v zmysle § 67 ods. 16 zákona č. 308/2000 Z.\nz. je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia splatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť na\núčet: 7000088921/8180, VS 1712, KS 6548.\n\nSvoje rozhodnutie odporkyňa odôvodnila, okrem iného, vyššie uvedenými zákonnými ustanoveniami,\npopisom skutkového stavu uvedeným v oznámení o začatí správneho konania, listami účastníka konania\na záznamom vysielania.\nPri určovaní sankcie a jej výšky prihliadla odporkyňa na skutočnosť, že u právnických osôb sa\nzodpovednosť za správne delikty zakladá zásadne bez ohľadu na zavinenie (objektívna zodpovednosť\npre správny delikt), čo platí aj v prípade zákona č. 308/2000 Z. z. Odporkyňa rozhodla o uložení sankcie\npodľa ustanovenia § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., ktorou je podľa kogentného zákonného\nustanovenia pokuta. Prihliadla na skutočnosť, že účastník sa porušenia § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000\nZ. z. dopustil už v minulosti, poslednými rozhodnutiami vo veci porušenia § 34 ods. 1 zákona č.\n308/2000 Z. z. bola účastníkovi konania rozhodnutím č. RL/384/2002 uložená sankcia - upozornenie na\nporušenie zákona a vo veci rozhodnutím č. PR/59/2007 uložená sankcia - pokuta vo výške 100.000\nSk, rozhodnutím č. PR/60/2007 uložená sankcia - pokuta vo výške 100.000 Sk a za porušenie § 35\nods. 8 zákona č. 308/2000 Z. z. bola účastníkovi konania rozhodnutím č. RL/129/2007 uložená sankcia\n- upozornenie na porušenie zákona. Rada pri určovaní výšky pokuty vzala do úvahy najmä závažnosť\nsprávneho deliktu, mieru zavinenia (išlo o opakované porušenie ustanovenia § 34 ods. 1 a § 35 ods. 8\nzákona č. 308/2000 Z. z., rozsah a dosah vysielania ako aj trvania a následku porušenia povinnosti.\nProti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ na Najvyššom súde Slovenskej republiky v zákonnej lehote\nopravný prostriedok (§ 250l a nasl. OSP) namietajúc, že konanie správneho orgánu predchádzajúce\nrozhodnutiu je nezákonné.\nNavrhovateľ s poukazom na ustanovenie § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., uvádza, že odporkyňa\nnesprávne aplikovala uvedené ustanovenie § 34 ods. 1 citovaného zákona, vyložila ho spôsobom,\nktorý nie je akceptovateľný v kontexte posudzovanej situácie, ako ani v kontexte garancií ústavných\npráv. S poukazom na čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky s tým, že orgány štátu sú viazané\nvôľou zákonodarcu prejavenou cez právny predpis a že účastníci právnych vzťahov musia byť schopní\npredvídať výklad právnej normy štátnym orgánom pri jej aplikácii.\nĎalej uviedol, že napadnuté rozhodnutie vychádza podľa jeho názoru z extenzívneho výkladu\nustanovenia § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., pričom takýto výklad a aplikácia citovanej právnej\nnormy nie sú primerané sledovanému cieľu a vo svojej podstate predstavujú obmedzenie práv\nnavrhovateľa nad rámec zákona. Rovnako navrhovateľ poukazuje na skutočnosť, že rozhodnutie ako\nobmedzenie jeho práva na slobodu prejavu nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného práva a\npovinnosti sú navrhovateľovi ukladané nad rámec zákona. Rozhodnutie sa teda prieči aj ustanoveniam\nčl. 13 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.\nK porušeniu ustanovenia § 35 ods. 8 zákona č. 308/2000 Z. z. navrhovateľ uviedol, že odporkyňa\ninterpretuje ustanovenie § 35 ods. 8 citovaného zákona extenzívne (čo vyplýva napr. zo skutočnosti, že\ndefiníciu dlhšieho reklamného oznámenia nadradila nad definíciu reklamy, pričom obe definície v zmysle\n§ 31a ods. 2 stoja vedľa seba, ako aj fakt, že ignorovala historický a systematický výklad odporkyne,\nstrana 13, prvý a druhý odsek rozhodnutia), ale aj spôsobom, ktorý predikuje zásah do redakčnej\nnezávislosti vysielateľa, keď núti navrhovateľa uznať za program niečo, čo programom nie je, pričom\nako už bolo uvedené, účinnú kontrolu (redakčnú zodpovednosť) vykonáva vysielateľ len vo vzťahu k\nprogramu. Navrhovateľ teda ani nemôže uplatniť účinnú kontrolu (redakčnú zodpovednosť) vo vzťahu k\npredmetnému vysielaniu reklamy (resp. mohol uplatniť len v rozsahu § 32 ods. 8 zákona č. 308/2000 Z.\nz., kde účinnú kontrolu obsahu reklamy vykonáva jej objednávateľ). Navrhovateľ nevykonával redakčnú\nzodpovednosť, pretože nešlo o program a odporkyňa ako regulačný orgán ho nemôže (takéto konanie\nby bolo konaním nad rámec zákonných oprávnení) nútiť, aby tak učinil (napr. strana 13, posledný odsek\nrozhodnutia). Navrhovateľ pritom v priebehu správneho konania predložil odporkyni vyjadrenie, ktoré\nvyvracia aj ďalšie pojmové znaky, ktoré by predmetný komunikát musel spĺňať, aby sa naň mohla uplatniť\npovinnosť podľa § 35 ods. 8 zákona č. 308/2000 Z. z. konanie by bolo konaním nad rámec zákonných\noprávnení) nútiť aby tak učinil (napr. strana 13, posledný odsek rozhodnutia).\nPodľa navrhovateľa reklamné oznámenie, ktoré je spracované do podoby programu, je vylúčené z\npôsobnosti § 35 ods. 8 zákona č. 308/2000 Z. z., ak zároveň kumulatívne nenapĺňa aj ďalšie pojmové\nznaky podľa citovaného ustanovenia. Popri spracovaní do podoby programu musí teda reklamné\n\noznámenie splniť ešte ďalšie dva pojmové znaky, a to účelom musí byť podpora predaja, nákupu alebo\nnájmu tovarov alebo služieb a trvanie oznámenia (dĺžka).\nV prípade dlhšieho reklamného oznámenia je účel podstatne užší ako pri reklame. Nemožno súhlasiť\ns extenzívnym výkladom odporkyne, podľa ktorej sa podpora sledovanosti programu dá zahrnúť pod\npodporu predaja služby. V súlade s už spomenutou ústavnou zásadou je nutné vykladať danú povinnosť\ndoslovne, pričom uvedenému zodpovedá aj rozdiel medzi účelmi podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000\nZ. z. a § 35 ods. 8 zákona č. 308/2000 Z. z., t. j. ak by zákonodarca mienil aj iné dôvody, uviedol by ich\nv príslušnom ustanovení (tak, ako to urobil napr. v prípade definície reklamy alebo v prípade definície\ntelenákupu). Z účelu sú tak vylúčené napr. propagácia dobrej povesti fyzickej osoby alebo právnickej\nosoby vykonávajúcej hospodársku činnosť tak, ako ju vymedzuje ustanovenie o mediálnej komerčnej\nkomunikácii (§ 31a ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., ako aj dosiahnutie iného účinku sledovaného\nobjednávateľom reklamy tak, ako to vymedzuje ustanovenie o reklame (§ 32 ods. 1 zákona č. 308/2000\nZ. z.). Keďže dosiahnutie želanej sledovanosti nie je predajom, nákupom ani nájmom, ide o dosiahnutie\niného účinku, predmetná reklama nemá ako spĺňať tento ďalší pojmový znak dlhšieho reklamného\noznámenia“.\nNavrhovateľ ďalej uviedol, že pokiaľ pojem „dlhšie“, ktorý je pojmovým znakom a vyjadruje trvanie\nreklamného oznámenia, možno s ohľadom na neurčitosť tohto pojmu interpretovať dvomi spôsobmi:\na to použitím historického a systematického výkladu (s odkazom na stranu 4, štvrtý odsek vyjadrenia\nnavrhovateľa v konaní), ktorý vedie v zásade k rovnakému výsledku ako gramatický a logický výklad;\npoužitím gramatického a logického výkladu.\nPri logickom výklade sa podľa navrhovateľa možno oprieť aj o súčasné znenie § 32 ods. 3 zákona\nč. 308/2000 Z. z., podľa ktorého „šot na účely tohto zákona je krátke reklamné alebo telenákupné\noznámenie zaradené do reklamného bloku alebo do telenákupného pásma“, pričom podľa ods. 2\ncitovaného ustanovenia telenákupné pásmo trvá aspoň 15 minút, čo znamená, že ak telenákup (tvorený\nnapr. jediným šotom) trvá menej ako 15 minút, musí byť zaradený do reklamného bloku ako „krátke\ntelenákupné oznámenie“. Aj keď pre dlhšie reklamné oznámenie nie je ustanovená presná dĺžka,\nneexistuje zákonný dôvod, pre ktorý by sa mal reklamný šot nepresahujúci 15 minút považovať za dlhšie\nreklamné oznámenie, ak rovnako trvajúci telenákupný šot je krátkym oznámením.\nPokiaľ ide o gramatický výklad, treba podľa navrhovateľa vychádzať z tej skutočnosti, že v § 35 ods.\n8 zákona č. 308/2000 Z. z. nejde o komparáciu (keďže chýba druhý objekt komparácie), ale o druhý\nstupeň gradácie, ktorý je nutné komparovať s prvým stupňom, teda s dlhým reklamným oznámením, nie\nkrátkym reklamným oznámením“.\nVo vzťahu ku kritériu trvania (dĺžky) podľa § 35 ods. 8 zákona č. 308/2000 Z. z. navrhovateľ trval na tom,\nže ide o objektívne kritérium. Pokiaľ má odporkyňa za to, že navrhovateľ v konaní nepreukázal, že nešlo\no dlhšie reklamné oznámenie ide o zjavné nepochopenie a dezinterpretáciu administratívneho procesu\npri tzv. správnom trestaní ako kvázy trestnom procese. V rámci správneho konania o uložení sankcie je\npráve odporkyňa povinná nad akúkoľvek pochybnosť preukázať, že išlo o dlhšie reklamné oznámenie,\nktoré nebolo označené v súlade so zákonom. Ak by o tejto otázke ostala akákoľvek pochybnosť, musí\nodporkyňa rozhodnúť o zastavení konania, nakoľko bolo preukázané porušenie zákona, a to, že sa\nporušenia dopustil navrhovateľ (in dubio pro reo).\nÚplné a presné zisťovanie skutkového stavu odporkyňa totiž podľa navrhovateľa oprela výlučne o\nrelatívnu dĺžku oznámenia, ktorú len a contrario a demonštratívne porovnala s priemerným trvaním\nreklamného šotu navrhovateľa. Takýto konštrukt odporcu nielenže nemožno objektivizovať vo vzťahu\nk navrhovateľovi (priemerné trvanie reklamného šotu jednak prirodzene kolíše v čase, a je tiež dané\ncelkovou dĺžkou reklamného bloku, ktorá musí byť rozhlasová únosná), ale ako argument neobstojí\nani vo vzťahu k zásade materiálnej rovnosti. Ak totiž kvantitatívne i kvalitatívne totožný alebo obdobný\nkomunikát odvysiela jeden vysielateľ, nemôže byť posúdený raz ako dlhšie reklamné oznámenie,\npretože priemerná dĺžka ostatných reklamných šotov je napr. 14 sekúnd na šot a inokedy u ďalšieho\nvysielateľa len ako krátke reklamné oznámenie (reklamný šot), pretože priemerná dĺžka ostatných\nreklamných šotov je napr. 120 sekúnd na šot. Takáto interpretácia je zásadne v rozpore s legitímnymi\nočakávaniami a predvídateľnosťou práva ako zárukami materiálneho právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky\n\nNa záver svojho opravného prostriedku navrhovateľ uviedol, že citované ustanovenie sa odo dňa\nvstúpenia zákona č. 308/2000 Z. z. do účinnosti (04. októbra 2000) nezmenilo a že vzhľadom na\nvšeobecný vývoj mediálnej oblasti a tým aj vývoj vysielacej praxe je nevyhnutné posunúť aj výklad tohto\nustanovenia.\nVytýkal odporkyni, že opätovne nezobrala do úvahy fakt, že aj vysielanie dlhšieho reklamného\noznámenia, ako aj reklamy je uplatnením slobody prejavu. V tejto časti poukazuje navrhovateľ na\nargumentáciu uvedenú v časti I. uvedeného podania. V súlade s tam uvedenými argumentmi navrhovateľ\nnamieta, že rozhodnutie je ústavne nekonformným obmedzením práva na slobodu prejavu navrhovateľa\npodľa čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky Rovnako navrhovateľ namieta, že rozhodnutie zavádza stav,\nkedy recipienti právnej normy nie sú objektívne schopní predvídať obsah aplikácie práva zo strany\nodporcu. Extenzívny výklad ustanovení § 35 ods. 8 zákona č. 308/2000 Z. z. je z tohto pohľadu v rozpore\ns čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a predstavuje u že rozhodnutie mu ukladá povinnosti nad\nrámec platného zákona a teda ide o prekročenie právomocí odporcu podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a rozpor s čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\nS poukázaním na vyššie uvedené skutočnosti a postup odporkyne ako správneho organu, navrhol, aby\nNajvyšší súd napadnuté rozhodnutie odporkyne č. RP/17/2012 zo dňa 03. apríla 2012 zrušil a vec jej\nvrátil na ďalšie konanie.\nV úspechu si navrhovateľ uplatnil náhradu trov konania.\nNa pojednávaní navrhovateľ pridržiac sa v plnom rozsahu podaného opravného prostriedku osobitne\nvytýkal rozhodnutiu odporkyne materiálne i formálne vady, nakoľko podľa jeho názoru nedošlo k\nporušenou ustanovenia § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že by reklama nebola od programu\noddelená; to že bola oddelená netradičným spôsobom ešte podľa navrhovateľa neznamená, že nebola\npre bežného poslucháča rozpoznateľná, i keď navrhovateľ ale ani odporkyňa v tomto smere nevykonali\nžiaden prieskum. Ani doba reklamy podľa navrhovateľa neprekročila bežnú dobu reklamy, čím nedošlo\nani k naplneniu skutkovej podstaty uvedenej v ustanovení § 35 ods. 8 zákona č. 308/2000 Z. z. S\npoukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/200/2010 namietal, že\nvýrok rozhodnutia neobsahuje explicitné vymedzenie skutku a hoci táto vada nebola namietaná priamo\nv opravnom prostriedku, mal za to, že sa na ňu nevzťahuje zásada koncentrácie. Zotrval na svojej\npožiadavke zrušenia napadnutého rozhodnutia odporkyne a vrátení jej veci na ďalšie konanie; zároveň\nuplatnil i náhradu trov konania.\nOdporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení uviedla, že je presvedčená, že napadnuté rozhodnutie v\nžiadnej svojej časti nevychádza z extenzívneho výkladu zákonných ustanovení, a navrhovateľovi ním v\nžiadnom prípade nie sú ukladané povinnosti nad rámec zákona. Rozhodnutie taktiež nijako nepopiera\nani neohrozuje predvídateľnosť obsahu aplikácie práva navrhovateľom, a teda nie je a ani nemôže byť\nv rozpore s Ústavou Slovenskej republike.\nPoukázala na to, že na stranách 3 až 9 svojho rozhodnutia sa podrobne vyjadrila k navrhovateľovým\nnámietkam k ustanoveniam § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., § 35 ods. 8 zákona č. 308/2000 Z. z.,\n§ 32 zákona č. 308/2000 Z. z. § 31a ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z..\nNa základe vyššie uvedeného mala za to, že ako príslušný správny orgán v dostatočnej miere zistila\nskutkový stav veci, na ktorý správne aplikovala relevantné ustanovenia zákona. Ďalej mala za to, že jej\nrozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené v § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny\nporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“), nevykazuje formálne ani logické\nnedostatky, je riadne odôvodnené a vychádza zo skutkového stavu zisteného v zmysle ustanovení\nsprávneho poriadku, a že navrhovateľ nebol na svojich právach ukrátený rozhodnutím, ani postupom\nsprávneho orgánu, a že napadnuté rozhodnutie a postup je v súlade so zákonom. Navrhla, aby Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky v súlade s § 250q ods. 2 OSP napadnuté rozhodnutie odporkyne č. RP/17/2012\nzo dňa 03. októbra 2012, ako právne správne potvrdil.\nNa ústnom pojednávaní odporkyňa zotrvala na svojom názore, že zákon pre oddelenie reklamy vyžaduje\nsplnenie istých špecifických požiadaviek, ktoré v danom prípade splnené neboli a takisto dĺžka reklamy\n\nnebola primeraná. Po prehratí zvukového záznamu k otázke súdu, či aj odmlku požujú za oddelenie\nreklamy, uviedol, že nie, že ticho nie je zvukový prostriedok. Podľa názoru odporkyne musí byť použitý\ntaký prostriedok, ktorý je jednoznačne asociovaný na reklamu.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 2,\npísm. a/ OSP a § 64 ods. 5 a 6 zákona č. 308/2000 Z. z.) prejednal vec z dôvodov a rozsahu\nopravného prostriedku (§ 250j ods. 2 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP) na ústnom pojednávaní\n(§ 250q ods. 1 OSP) dňa 29. októbra 2012 a oboznámiac sa s obsahom spisového materiálu včítane\nadministratívneho spisu č. 544-PLO/O-7145/2011, doplniac dokazovanie prehratím zvukového záznamu\nsporného programu dospel k záveru, že opravnému prostriedku navrhovateľa možno priznať čiastočný\núspech.\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\nrozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP).\nV prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti\nneprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy piatej časti OSP (§\n250l ods. 1 OSP).\nPodľa § 250l ods. 2 OSP pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie\ndruhej hlavy s výnimkou § 250a.\nPodľa § 250i ods. 2 OSP v spojení s § 2501 ods. 2 OSP, ak správny orgán podľa osobitného zákona\nrozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občiansko-právnych, pracovných, rodinných\na obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1), alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto\nrozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo\nskutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom, alebo\nvykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.\nCitované ustanovenie § 250i ods. 2 OSP je faktickou transpozíciou požiadavky tzv. „plnej jurisdikcie“, ako\natribútu práva na spravodlivý proces. Súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzený v skutkových\notázkach len tým, čo tu zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu\na hodnotenia zo známych hľadísk závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a\nnezávisle hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom, a ak pritom\nzistí skutkové či (procesné) právne deficity, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu orgánu ich\nodstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám.\nPredmetom preskúmavaného konania v danej veci je rozhodnutie a postup odporkyne - správneho\norgánu, ktorým rozhodnutím bola navrhovateľovi uložená sankcia podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č.\n308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti podľa § 34 ods. 1 a § 35 ods. 8 zákona č. 308/2000 Z. z.\nÚlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky preto v zmysle námietok navrhovateľa bolo posúdiť,\nči postup odporkyne v správnom konaní bol v súlade so zákonom, či navrhovateľ nedodaním\nRadou požadovaného záznamu z vysielania porušil zákonné ustanovenia špecifikované odporkyňou v\nrozhodnutí a či bola v súlade so zákonom uložená sankcia.\nObsahom pripojeného spisového materiálu mal Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší\nsúd“) nesporne preukázané, že Rada dňa 20. decembra 2011 prijala uznesenie o začatí správneho\nkonania, ktoré bolo účastníkovi konania doručené dňa 11. januára 2012, na základe čoho sa začalo\nsprávne konanie č. 544-PLO/O-7145/2011 vo veci možného porušenia § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000\nZ. z. v súvislosti s tým, že na programovej službe Rádio Expres dňa 26. septembra 2011 o cca 15:56 hod.\na dňa 27. septembra 2011 o cca 7:57 a 15:58 hod. odvysielal reklamné bloky, ktorých začiatok vysielania\nnebol od iných častí programovej služby rozoznateľné a zreteľne oddelený, čím došlo k odvysielaniu\n\nreklamy bez jej rozoznateľného a zreteľného oddelenia od iných častí programovej služby tak, aby neboli\nzameniteľné s inými zložkami programovej služby ako aj z možného porušenia § 35 ods. 8 zákona\nč. 308/2000 Z. z. v súvislosti s tým, že na programovej službe Rádio Expres dňa 26. septembra 2011\no cca 7:10 odvysielal dlhšie reklamné oznámenie spracované do podoby programu, ktoré informovalo\no programe Česko Slovensko má talent vysielanom na televíznej programovej službe JOJ, bez toho,\naby vysielanie týchto informácii zreteľne oddelil slovným upozornením na charakter tohto vysielania a\nsúčasne bol vyzvaný, aby v lehote do 10 dní od doručenia oznámenia v súlade s § 33 ods. 1 a § 34 ods.\n3 zákona č. 71/1967 Zb. k oznámeniu zaslal svoje stanovisko, prípadne navrhol dôkazy. Súčasne bol\nupozornený, že pokiaľ svoje práva v stanovenej lehote nevyužije, Rada môže rozhodnúť vo veci aj bez\njeho stanoviska, pokiaľ uzná, že podklady a dôkazy zhromaždené v správnom konaní sú dostačujúce\npodľa ustanovenia § 46 zákona č. 71/1967 Zb. v znení neskorších predpisov. Zároveň účastníka podľa\nustanovenia § 23 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. poučila o práve nazerať do spisov, robiť si z nich\nvýpisy, odpisy a dostať kópie spisov alebo dostať informáciu zo spisov iným spôsobom. Predmetný\nzáznam vysielania je súčasťou administratívneho spisu. V prípade potreby má účastník v zmysle § 23\nods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. právo využiť možnosť vyhotovenia kópie predmetného záznamu vysielania.\nVyjadrenie účastníka bolo odporkyni doručené dňa 23. januára 2012. Následne po získaní všetkých\npodkladov pre rozhodnutie odporkyňa v danej veci rozhodla dňa 03. apríla 2012 pod č. RP/17/2012.\nPodľa § 4 zákona č. 308/2000 Z. z. poslaním Rady je presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní\npráva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať\nštátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb\nna požiadanie. Zároveň Rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách\nvysielateľov, ktorí vysielajú na základe zákona, alebo na základe licencie podľa tohto zákona.\nDohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie\naudiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania,\nretransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom\ntýmto zákonom.\nPodľa článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov\na ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\nPodľa článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v\njej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nSúd je v konaní podľa článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky pri preskúmavaní zákonnosti\nrozhodnutí orgánov verejnej správy zodpovedný za to, že preskúma zákonnosť uloženej sankcie na\nzáklade princípov materiálneho právneho štátu.\nVychádzajúc z citovaných článkov Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) pokiaľ navrhovateľ\nnamieta, že požiadavku na oddeľovanie reklamy od iných zložiek programovej služby možno považovať\nza obmedzenie práva na slobodu prejavu, ktoré je ustanovené zákonom a sleduje jeden z vymedzených\ncieľov, najvyšší súd má za to, že táto námietka je v danej veci neopodstatnená. Podľa názoru\nnajvyššieho súdu oddeľovanie reklamy od iných zložiek programovej služby je technická záležitosť, ktorá\nso slobodou prejavu nemí nič spoločné, pričom treba dať do pozornosti, že aj sloboda prejavu má svoje\nlimity, a to limity vnútorné, ktoré sú tejto slobode imanentné, lebo sloboda prejavu v sebe zahrňuje i\nzodpovednosť nie ako morálnu či filozofickú kategóriu, ale zodpovednosť ako kategóriu právnu. Medzi\ntakéto vnútorné slobody prejavu patria aj predpisy upravujúce obsah reklamy a celý rad noriem týkajúcich\nsa elektronických médií.\nPodľa § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. vysielanie reklamy a telenákupu musí byť rozoznateľné\na zreteľne oddelené od iných častí programovej služby tak, aby neboli zameniteľné s inými\nzložkami programovej služby; vo vysielaní rozhlasovej programovej služby sa použijú na oddelenie\nzvukové prostriedky a vo vysielaní televíznej programovej služby zvukovo-obrazové alebo priestorové\nprostriedky.\n\nPovinnosť ustanovená v § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. transponuje do Slovenského právneho\nporiadku článok 19 Smernice Európskeho Parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10. marca 2010 (ďalej\nlen „smernica“). Uvedený článok zakotvuje princíp „oddelenia a rozoznateľnosti reklamy od obsahu\nvysielania“. Tento princíp je považovaný za jeden z najstarších ako aj najpodstatnejších základov\neurópskej regulácie televízneho vysielania ako takého. Základným účelom tejto zásady je ochrana\ndiváka pred možnou zámenou reklamy za vysielanie iných zložiek programovej služby a teda\nochrana diváka pred potenciálnym uvedením do omylu o povahe vysielanej zložky programovej\nslužby. Nezanedbateľným prínosom dodržiavania princípu „oddelenie a rozoznateľnosť“ je tiež ochrana\nredakčnej nezávislosti a integrity vysielateľa ako aj zabezpečenie „komerčnej neutrality“ vysielateľa a s\ntým súvisiaca ochrana hospodárskej súťaže.\nNovelou smernice z roku 2007 (ktorej konečným výsledkom je kodifikovaná verzia smernice z 10.\nmarca 2010) bol tento princíp po prvýkrát prelomený a to v prípade mediálnej komerčnej komunikácie.\nV súčasnosti v zmysle príslušných článkov smernice ako aj ustanovení zákona č. 308/2000 Z. z.\npostačuje v prípade mediálnej komerčnej komunikácie zachovať princíp „rozoznateľnosti“. Zrušenie\nzásady „oddelenia“ pre mediálnu komerčnú komunikácie je logické, z dôvodu zavedenia a definovania\ninštitútu umiestňovanie produktov. Už zo samotnej definície umiestňovania produktov je zrejmé, že pri\ntomto inštitúte je princíp „oddelenia“ zásadne porušený. Zrušenie princípu „oddelenia“ však platí iba v\nprípade mediálnej komerčnej komunikácie vo všeobecnosti. V prípade konkrétnych zložiek mediálnej\nkomerčnej komunikácie (napr. umiestňovanie produktov, sponzorovanie, reklama a telenákup) platia\nosobitné ustanovenia, ak pre tieto inštitúty takéto ustanovenia v smernici, resp. v slovenskom právnom\nporiadku existujú.\nZ článku 19 smernice (aktuálnej) jednoznačne vyplýva, že pre reklamu a telenákup zostal princíp\n„oddelenia a rozoznateľnosti“ zachovaný v nezmenenej podobe. Túto skutočnosť reflektuje aj platné\na účinné znenie § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z.. Z vyššie uvedených ustanovení jednoznačne\nvyplýva, že stav de lege lata ponecháva princíp „oddelenia a rozoznateľnosti“ pre reklamu a telenákup\nzachovaný v pôvodnom rozsahu.\nAni smernica ani zákon č. 308/2000 Z. z. však bližšie nešpecifikujú, konkrétnu podobu zvukových\npredelov. Takéto oddelenie reklamy však musí byt podľa § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z.\nrozoznateľné a zreteľné, v takej miere aby vylúčilo zameniteľnosť reklamy s inými.\nPodľa názoru najvyššieho súdu v podstate korešpondujúcim s tvrdením odporkyne z ustanovenia §\n34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. vyplýva, že reklama musí byť vysielaná tak, aby bol recipient o\nkomerčnom charaktere vysielania zreteľne informovaný. Pojem zreteľnosti sa pritom vzťahuje práve\nna oddeľovací prvok, ktorý reklamu od ostatného obsahu oddeľuje. Účelom takéhoto konania má\nbyť rozoznateľnosť a nezameniteľnosť komerčného obsahu vysielania s iným (redakčným) obsahom\nvysielania.\nAj podľa najvyššieho súdu, pre naplnenie kritérií rozoznateľného, zreteľného a nezameniteľného\nvysielania je však nepochybne potrebné, aby zo samotného oddeľovacieho prostriedku jednoznačne\nvyplývalo, že oddeľuje komerčné vysielanie od redakčného teda, že po ňom, resp. pred ním je vysielaný\nkomerčný obsah.\nOddeľovací prostriedok musí teda byť s vysielaním reklamy prepojený tak, aby bol recipient\nbez pochybností oboznámený s tým, že sa jedná o oddelenie reklamy od ostatného vysielania.\nAby oddeľovací prostriedok splnil túto požiadavku, musí byť s vysielaním komerčného charakteru\nasociovateľný. Recipient musí mať možnosť vytvoriť si asociáciu konkrétneho oddeľovacieho prostriedku\ns vysielaním reklamy.\nPodľa názoru najvyššieho súdu vychádzajúceho osobitne z bezprostredného vypočutia si záznamu\nsporného vysielania uvedená požiadavka zo strany navrhovateľa v danom prípade splnená bola.\n\nReklama bola od programu oddelená dostatočne rozoznateľnou odmlkou, ktorú vzhľadom na doslovné\nznenie ustanovenia § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. ako oddeľovací prostriedok nemožno vylúčiť,\nnakoľko zákon vyžaduje len to, aby bola reklama odlíšiteľná od ostatných zložiek programovej služby.\nZákon je v tomto ohľade minimalistický a nedáva odporkyni priestor na rozširujúci výklad toho, ako má\noddelenie vysielania reklamy od ostatných zložiek programovej služby znieť.\nSlovenská republika je právny štát, ktorý je založený na princípoch právnej istoty a predvídateľnosti\nprávnych noriem, pričom nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu\nadresáta právnej normy - účastníka správneho konania, ale vždy na ťarchu tvorcu právnej normy (k\ntomu pozri bližšie R 102/2011).\nNakoľko ustanovenie § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. nestanoví jednoznačne, aké zvukové\nprostriedky je vysielateľ povinný použiť, a preto vymedzenie požiadaviek na oddelenie vysielania reklamy\nod ostatných zložiek programovej služby tak, ako tieto uvádza odporkyňa v napadnutom rozhodnutí,\nje príliš extenzívne.\nV tejto súvislosti je potrebné uviesť, že Ústavný súd Slovenskej republiky v rámci svojej rozhodovacej\nčinnosti už viackrát konštatoval, že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej\naplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie\nobsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o\nmetodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom\njednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne\nzdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych\npredpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je\ndoslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho\n(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje\núčel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 <aspi://module='ASPI'&link='460/1992%20Zb.\n%2523%25C8l.152'&ucin-k-dni='30.12.9999'> ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí\nzároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na\nracionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho\npredpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so\nzmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno\nuprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť\nštátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 <aspi://module='ASPI'&link='460/1992%20Zb.\n%2523%25C8l.2'&ucin-k-dni='30.12.9999'> ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú\nnevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie\nčl. 2 ods. 2 <aspi://module='ASPI'&link='460/1992%20Zb.%2523%25C8l.2'&ucin-k-dni='30.12.9999'>\nústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (k\ntomu pozri bližšie rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 341/07 <aspi://\nmodule='JUD'&link='JUD34317SK'&ucin-k-dni='30.12.9999'>).\nPri posudzovaní porušenia ustanovenia § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., je (a aj do budúcna\nbude potrebné) rozlišovať, či sa jedná o programovú rozhlasovú službu (zvukové vysielanie) alebo\ntelevíznu programovú službu (obrazovo - zvukové vysielanie). Aj s toho dôvodu, že pri televíznych\n(obrazovo - zvukových) programoch je porušenie ustanovenia § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z.\njednoduchšie preukázateľné a nedochádza k problémom výkladu uvedeného ustanovenia, či bolo alebo\nnebolo vysielanie reklamy a telenákupu rozoznateľné a zreteľne oddelené od iných častí programovej\nslužby tak, aby neboli zameniteľné s inými zložkami programovej služby na rozdiel od rozhlasovej (iba\nzvukovej) služby.\nI keď najvyšší súd uvádza, že zo strany navrhovateľa nedošlo k porušeniu ustanovenia § 34 ods. 1\nzákona č. 308/2000 Z. z., je potrebné upozorniť ho, aby do budúcna oddeleniu reklamy od ostatnej\nčasti vysielania programu venoval väčšiu pozornosť vzhľadom na nejednoznačnosť výkladu (aplikácií)\nustanovenia § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., ako je uvedené vyššie.\n\nK porušeniu ustanovenia § 35 ods. 8 zákona č. 308/2000 Z. z. najvyšší súd udáva nasledovné:\nPodľa § 3 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z. redakčná zodpovednosť je vykonávanie účinnej kontroly\nnad výberom programov a nad ich časovým usporiadaním do programovej štruktúry, ak ide o vysielanie,\nalebo do katalógu programov, ak ide o audiovizuálnu mediálnu službu na požiadanie.\nPodľa § 3 písm. h/ zákona č. 308/2000 Z. z. doplnkové vysielanie je komunikát, ktorý nie je reláciou\nvysielania a ako zložka programovej služby zvyčajne dopĺňa vysielací čas medzi jednotlivými reláciami\nvysielania, najmä videotext, reklama, telenákup, zvukové a zvukovo-obrazové prostriedky oddeľujúce\nvysielanie reklamy a telenákupu a iná programová interpunkcia, ako aj oznam o aktuálnom čase a\nohlasovanie programov.\nPodľa § 71c zákona č. 308/2000 Z. z. tam, kde sa vo všeobecne záväzných predpisoch používa pojem\n„relácia“ a „relácia vysielania“, okrem pojmov „platová relácia“ a „prepravná relácia“, rozumie sa tým\n„program“.\nPodľa § 3 písm. i/ zákona č. 308/2000 Z. z. program je 1. zvukový komunikát, tvoriaci svojím obsahom,\nformou a funkciou uzavretý celok v rámci programovej služby vysielateľa, alebo 2. zvukovo-obrazový,\nzložený z pohybujúcich sa obrazov so zvukom alebo bez zvuku, tvoriaci svojím obsahom, formou a\nfunkciou uzavretý celok v rámci programovej služby vysielateľa alebo v rámci katalógu zostaveného\nposkytovateľom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie.\nPodľa § 31a ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. mediálna komerčná komunikácia zahŕňa najmä reklamu,\ntelenákup. Sponzorovanie, umiestňovanie produktov, programovú službu určenú výhradne na reklamu\na telenákup, programovú službu určenú výhradne na vlastnú propagáciu a dlhšie reklamné oznámenie\npodľa § 35 ods. 8 zákona č. 308/2000 Z. z..\nPodľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. reklama na účely tohto zákona je akékoľvek verejné\noznámenie vysielané za odplatu alebo inú podobnú protihodnotu vrátane vlastnej propagácie, ktorého\nzámerom je podporiť predaj, nákup alebo nájom tovaru alebo služieb vrátane nehnuteľností, práv a\nzáväzkov alebo dosiahnuť iný účinok sledovaný objednávateľom reklamy alebo vysielateľom.\nPodľa § 32 ods. 8 zákona č. 308/2000 Z. z. vysielateľ je povinný zabezpečiť, aby objednávateľ reklamy\na telenákupu nemohol nijakým spôsobom uplatňovať vplyv na obsah programov vo vysielaní alebo na\nprogramovú skladbu vysielania.\nPodľa § 35 ods. 8 zákona č. 308/2000 Z. z. vysielateľ s licenciou vysielajúci rozhlasovú programovú\nslužbu môže vysielať dlhšie reklamné oznámenie spracované do podoby programu informačného\ncharakteru, ktorý podporuje predaj, nákup alebo nájom tovarov alebo služieb. Začiatok aj koniec\nvysielania takého programu je vysielateľ povinný zreteľne oddeliť slovným upozornením na charakter\ntohto vysielania; na dlhšie reklamné oznámenia sa vzťahuje ustanovenie § 37 ods. 1 zákona č. 308/2000\nZ. z..\nNajvyšší súd k námietke navrhovateľa vo vzťahu k porušeniu ustanovenia § 35 ods. 8 zákona č.\n308/2000 Z. z. v prvom rade v zhode s vyjadrením odporkyne uvádza, že je úplne jednoznačné, že obe\nčasti uvedenie reklamy a kumunikáciu moderátorov tohto komunikátu tvorili svojím obsahom (informácie\no televíznom programe Česko Slovensko má talent), formou (rozhovor tých istých moderátorov)\na funkciou (propagácia uvedeného programu) jeden uzavretý celok. Preto dve časti predmetného\nkomunikátu („intro“ a zvyšnú časť) nemožno posudzovať izolovane, ale ako jeden celok.\n\nV tomto prípade podľa názoru najvyššieho súdu predmetný komunikát naplnil definíciu programu podľa §\n3 písm. i/ zákona č. 308/2000 Z. z. Navrhovateľovo tvrdenie, že predmetný komunikát nebol programom,\nale doplnkovým vysielaním je podľa najvyššieho súdu zavádzajúce.\nTelenákup je priama ponuka vysielaná verejnosti s cieľom poskytnúť tovar alebo služby (recipientovi je\nteda predstavený a ponúkaný tovar, ktorý môže na základe tejto ponuky priamo a v reálnom čase získať),\núčelom reklamy je len podporiť predaj, nákup alebo nájom tovaru alebo služieb (teda prezentácia istého\ntovaru bez možnosti jeho priameho získania).\nReklamné oznámenie je spracované ako program ktorý podporuje predaj, nákup alebo nájom tovarov\nalebo služieb.\nUvedený program musí napĺňať rovnaký účel ako reklama, nie ako telenákup.\nTakto potom neobstojí ani navrhovateľova námietka k systematickému a historickému výkladu s tým, že\nnie je možné dlhšie reklamné oznámenie označiť za pendant k telenákupnému programu.\nPodľa názoru najvyššieho súdu vychádzajúceho z pripojené spisového materiálu predmetný komunikát\nbol dlhším reklamným oznámením spracovaným do podoby programu a mal komerčný obsah, pričom\nsa odporkyňa s otázkou, či je televízna programová služba službou v zmysle § 35 ods. 8 zákona č.\n308/2000 Z. z. vo svojom rozhodnutí náležite vysporiadala.\nUvedený výklad vyplýva aj zo Smernici č. 89/552 EHS o audiovizuálnych mediálnych službách, zmluvu\no založení ES a judikatúru Európskeho súdneho dvora, pričom práve táto smernica bola Slovenskou\nrepublikou plne transponovaná do zákona č. 308/2000 Z. z.. Nie je preto na mieste tvrdiť, ako to uvádza\nnavrhovateľ vo svojom odvolaní, že by takýto výklad bol extenzívny.\nDôvodná nebola ani dodatočná námietka navrhovateľa týkajúca sa neurčitosti vymedzenia skutku v o\nvýroku napadnutého rozhodnutia.\nNajvyšší súd musí konštatovať, že výroková časť napadnutého rozhodnutia je formulovaná presne,\núplne a dostatočne určito a to spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným.\nPodľa § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. sa na konanie o sankciách vrátane ukladania pokút vzťahuje\nvšeobecný predpis o správnom konaní (správny poriadok).\nNáležitosti výroku rozhodnutia sú uvedené v § 47 ods. 2 správneho poriadku, podľa ktorého výrok\nobsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo,\nprípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi\nkonania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia než ustanovuje\nosobitný zákon.\nI keď citované ustanovenie explicitne neustanovuje, že by výrok rozhodnutia musel obsahovať vecné,\nčasové a miestne určenia konania, z ktorého správny delikt vyplýva, je nespochybniteľné, že iba\nvýroková časť správneho rozhodnutia je schopná mať dopad na práva a povinnosti účastníkov konania\na iba ona môže nadobudnúť právnu moc. Bezchybne formulovaný výrok je preto nezastupiteľnou časťou\nrozhodnutia; len z výroku je možné zistiť, či a aká povinnosť bola uložená, iba porovnaním výroku\nje možné usúdiť existenciu prekážky veci rozhodnutej, vylúčenie prekážky litispendencie, dvojakého\npostihu pre totožný skutok, je dôležitý pre určenie rozsahu dokazovania, ako aj na zabezpečenie\nriadneho práva na obhajobu, len výrok rozhodnutia a nie jeho odôvodnenie, môže byť vynútiteľný\nsprávnou exekúciou a pod. Z uvedených dôvodov je vymedzenie predmetu konania vo výroku\n\nrozhodnutia o správnom delikte, ktoré spočíva v špecifikácii správneho deliktu takým spôsobom, aby\nsankcionované konanie nebolo zameniteľné s konaním iným.\nV preskúmavanej veci výroková časť opravným prostriedkom napadnutého rozhodnutia zhora uvedené\nkritériá spĺňa. Je nesporné, že vo výrokovej časti je uvedený, resp. vymedzený čas spáchania správneho\ndeliktu - 26. septembra 2011 o cca 15:56 hod., a 27. septembra 2011 o cca 07:57 a 15:58 hod.\nspôsob spáchania správneho deliktu Rádio Expres - Reklamné bloky a je konkrétne uvedený i správny\ndelikt - odvysielaním reklamných blokov, ktorých začiatok vysielania nebol od iných častí programovej\nslužby rozoznateľné a zreteľne oddelený, čím došlo k odvysielaniu reklamy bez jej rozoznateľného a\nzreteľného oddelenia od iných častí programovej služby tak, aby neboli zameniteľné s inými zložkami\nprogramovej služby. Výroková časť rozhodnutia tak i podľa názoru najvyššieho súdu exaktne popisuje\nkonanie, ktorého sa navrhovateľ mal dopustil a v dôsledku ktorého malo dôjsť k spáchaniu konkrétneho\nsprávneho deliktu, za ktorý mu bola uložená sankcia. Preto námietku navrhovateľa v tomto smere treba\npovažovať za bezpredmetnú (k tomu pozri bližšie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 5Sž/18/2011).\nK výške uloženej sankcie najvyšší súd však poznamenáva, že tá nebola dostatočne odôvodnená\nvzhľadom k tomu, že od prvej sankcie voči navrhovateľovi - upozornenie na porušenie zákona ubehlo\nviac ako 9 rokov a ostatné dve uložené sankcie uložené v roku 2007, ktoré neboli predmetom súdneho\nkonania, neboli vo vzťahu k danej veci náležite špecifikované. Takto potom je otázne, či odporkyňa vôbec\nmala predchádzajúce sankcie zohľadňovať.\nKeďže v rozsahu navrhovateľom vymedzených dôvodov opravného prostriedku bolo zistené čiastočné\npochybenie pri aplikovaní relevantných zákonných ustanovení, Najvyšší súd Slovenskej republiky\nnapadnuté rozhodnutie Rady podľa § 250q ods. 2 OSP pre nesprávne právne posúdenie veci v časti\nporušenia ustanovenia § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. (§ 250j ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s §\n250l ods. 2 OSP), zrušil a vec jej vrátiť na ďalšie konanie.\nV ďalšom konaní odporkyňa vec opätovne posúdi súc viazaná právnym názorom najvyššieho súdu\nvysloveným v tomto rozsudku (§ 250r OSP) a opätovne vo veci rozhodne tak, aby tentoraz jej\nrozhodnutie, zodpovedalo zákonu, pričom pri určení sankcie a jej výšky zohľadní porušenie iba\nustanovenia § 35 ods. 8 zákona č. 308/2000 Z. z., ako aj dobu od uloženia poslednej sankcie za\nporušenie uvedeného ustanovenia.\nO náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa ustanovenie § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 250l\nods. 2 OSP a § 151 ods. 1 a 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, tak že navrhovateľovi\npriznal čiastočnú - polovičnú náhradu trov konania, keďže v konaní mal úspech v jednom z dvoch za\nvinu mu kladených porušení zákona.\nNáhrada trov konania v danom prípade pozostáva z náhrady trov právnej služby, a to za tri úkony\nvykonané v r. 2012 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie opravného prostriedku a účasť na\npojednávaní) - 1 úkon á 127,16 eura + 3x režijný paušál á 7,63 eura, čo je spolu 381,48 + 22,89=404,37 :\n2 = 202,19 eura + 20 % DPH (IČ DPH: SK2021895700) 40,44 eura, t. j. spolu odmena za poskytnutie\nprávnej služby činí 242,63 eura (v zmysle § 11 ods. 4, § 14 ods. 1, písm. a/, b/ a c/, § 16 ods. 3 a § 18 ods.\n3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách\nadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.\nNáhradu trov konania je odporkyňa povinná zaplatiť na účet právneho zástupcu navrhovateľa do troch\ndní v zmysle § 149 ods. 1 OSP v spojení s 246c ods. 1 veta prvá OSP, na č. účtu 2622712722/1100\nvedený v Tatra banke, a. s., názov účtu - DEDÁK & Partners, s. r. o., do troch dní.\n\nNáhradu za súdny poplatok najvyšší súd navrhovateľovi nepriznal, nakoľko sa navrhovateľ nestal\npoplatníkom súdneho poplatku, t. j. nie je povinný ho zaplatiť (§ 2 ods. 4 veta druhá zákona č. 71/1992\nZb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov).\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 341/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-01", "citacie_n": 1139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6"}], "citovane_v": []}