{"guid": "e73c4ea3-1a4d-49d4-bd52-21b01cb29bf2:f6e62e3b-6b06-4408-aab1-ea5c2259a2a7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:9012010033.1", "spisova_znacka": "5Sž/5/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/5/2012 z 29. 11. 2012", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. novembra 2012, sp. zn. 5Sž/5/2012, ECLI:SK:NSSR:2012:9012010033.1", "identifikacne_cislo": "9012010033", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Baricová", "datum_vydania": "2012-11-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308", "nazov": "zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-54.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 54 ods. 1 písm. c) zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-54.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-54"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-54"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f6e62e3b-6b06-4408-aab1-ea5c2259a2a7", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:9012010033.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:9012010033.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:9012010033.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Sž/5/2012\n9012010033\n29. 11. 2012\nJUDr. Jana Baricová\nECLI:SK:NSSR:2012:9012010033.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej\na členov senátu JUDr. Milana Moravu a JUDr. Jarmily Urbancovej v právnej veci navrhovateľa RM\nPROGRES, s. r. o., so sídlom Hurbanovo námestie 1, Bratislava, IČO: 31 624 448, proti odporkyni\nRade pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia odporkyne č. R/80/ROL/07/2012 zo 07. februára 2012, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. R/80/ROL/07/2012 zo 07. februára 2012\npotvrdzuje.\nNavrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok na účet Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nv sume 66 eur do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.\nÚčastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nNavrhovateľ podal dňa 26. marca 2012 na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší\nsúd“) opravný prostriedok podľa § 250l a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalek aj „OSP“) proti\nrozhodnutiu odporkyne zo 07. februára 2012, č. R/80/ROL/07/2012 (správne konanie č. 435-PLO/\nO-5410/2011), ktorým odporkyňa - Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej aj „Rada“) podľa § 54\nods. 1 písm. c/ zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000\nZ. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z. z.“) odňala\nnavrhovateľovi licenciu č. R/80 na vysielanie rozhlasovej programovej služby Rádio ZET, nakoľko počas\ntrvania platnosti licencie a bez predchádzajúceho súhlasu Rady s takým prevodom dňa 03. júna 2011\n1. previedol obchodný podiel vo výške 70 % na základom imaní na spoločnosť HAMMPTON, s. r. o.,\nBratislava;\n2. previedol obchodný podiel vo výške 30 % na základnom imaní na spoločnosť Rádio ZET, s. r. o., Žilina.\nNavrhovateľ s týmto rozhodnutím odporkyne nasúhlasil namietajúc, že rozhodnutie Rady vychádza\nz nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne\nrozhodnutie, je v rozpore s obsahom zistenie a zistenie skutkového stavuje nedostačujúce na posúdenie\nveci.\nPoukazoval na to, že v čase vydania rozhodnutia boli prevody obchodných podielov u navrhovateľa v\npostavení vysielateľa v súlade s ustanovením § 54 ods. 4 zákona č. 308/2012 Z. z., nakoľko výška vkladu\nspoločníka HAMMPTON, s. r. o. do základného imania spoločnosti RM PROGRES, s. r. o. je vo výške\n\n440.000,00 eur, čo je 55 % podiel na základnom imaní (od 20. júla 2011) a výška vkladu spoločníka I., s.\nr. o., do základného imania spoločnosti RM PROGRES, s. r. o. je 360.000,00 eur, čo je 45 % podiel na\nzákladnom imaní (od 20. júla 2011), z čoho vyplýva, že v čase rozhodovania Rady bolo zrejmé, že prevod\npodielov na základnom imaní vysielateľa s licenciou alebo podielu na hlasovacích právach vysielateľa\ns licenciou je v rozsahu neprevyšujúcom 55 % celkovej hodnoty základného imania alebo hlasovacích\npráv vysielateľa s licenciou, na čo nebol potrebný súhlas Rady.\nPodľa právneho názoru navrhovateľa je podstatný skutkový stav veci v čase rozhodovania Rady. Pokiaľ\nbol v čase pred rozhodovaním Rady zákon porušený, navrhovateľ uviedol, že išlo o dočasné porušenie\nz nedbanlivosti a tento stav bol v čase rozhodovania Rady zhojený. Bol toho názoru, že Rada mala\nna túto skutočnosť prihliadnuť, a to v rozsahu závažnosti zavinenia, dĺžky trvania ako aj odstránenia\nprotiprávneho stavu.\nNavrhovateľ namietal, že Rada nesprávne právne posúdila vec, nakoľko tak, ako uviedol počas\nsprávneho konania, navrhovateľ v postavení vysielateľa prevádzkuje na základe licencie rozhlasové\nvysielanie a prevádzkuje regionálnu rozhlasovú službu s názvom Rádio ZET s územným rozsahom\nvysielania iba v Žilinskom kraji. Nakoľko nejde o vysielanie pokrývajúceho celé územie Slovenskej\nrepubliky, je navrhovateľ toho názoru, že sa na neho nevzťahuje ustanovenie § 54 ods. 4 zákona č.\n308/2000 Z. z..\nNavrhovateľ zároveň uviedol, že postupom Rady boli porušené jeho práva, nakoľko nebol v správnom\nkonaní vypočutý tak, ako sa toho dožadoval vo svojom podaní zo dňa 08. septembra 2011.\nDomáhal sa preto zrušenia rozhodnutia odporkyne a vrátenia veci odporkyni na ďalšie konanie.\nZároveň s poukazom na ustanovenie § 54 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z. žiadal o odklad vykonateľnosti\nrozhodnutia, nakoľko v prípade, ak by nedošlo k odkladu výkonu rozhodnutia, navrhovateľom podaný\nnávrh na preskúmanie rozhodnutia by bol zmarený.\nOdporkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu v prvom rade poukázala na to, že navrhovateľ po tom, ako\nprevzal napadnuté rozhodnutie osobne dňa 12. marca 2012, doručil odporkyni okrem iného aj písomný\ndokument, ktorým sa vzdal práva na podanie opravného prostriedku voči napadnutému rozhodnutiu.\nTento dokument je podpísaný Miroslavom Staněkom, štatutárnym zástupcom účastníka konania, ktorý\nje podľa obchodného registra oprávnený konať v mene spoločnosti samostatne. Podľa odporkyne je\nvzhľadom na ustanovenie § 53 správneho poriadku a § 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 207 ods.\n1 OSP možnosť vzdania sa opravného prostriedku prípustné, a preto je potrebné podľa § 250p OSP\nopravný prostriedok navrhovateľa odmietnuť. Poukázala tiež na to, že navrhovateľ požiadal o vyznačenie\ndoložky právoplatnosti a okrem iného odovzdal odporkyni aj frekvenčný list k frekvencii Žilina - 94,5 MHz.\nK obsahu opravného prostriedku navrhovateľa odporkyňa uviedla, že v predmetnom správnom konaní\nbolo jednoznačne preukázané, že navrhovateľ previedol podiel na základnom imaní vysielateľa v\nrozsahu prevyšujúcom 55 % celkovej hodnoty základného imania počas trvania platnosti licencie a bez\npredchádzajúceho súhlasu Rady, ktorá skutočnosť vyplýva z dokladov, ktoré odporkyni na jej vyžiadanie\nposkytol Okresný súd v Žiline.\nPoukazovala na to, že navrhovateľ v opravnom prostriedku argumentuje v zásade rovnakým spôsobom,\nako v rámci správneho konania a síce, že odporkyňa mala pri rozhodovaní o udelení sankcie vziať do\núvahy útočnosť, že išlo o dočasné porušenie z nedbanlivosti a protiprávny stav bol v čase rozhodovania\nodporcu už zhojený.\nUviedla, že v prípade právnických osôb sa zodpovednosť za správny delikt zakladá zásadne bez ohľadu\nna zavinenie (objektívna zodpovednosť za správny delikt). Nie je teda možné prihliadnuť na skutočnosť,\nže v tomto prípade sa jednalo o porušenie z nedbanlivosti. Zákon č. 308/2000 Z. z. tiež v rámci svojich\nustanovení neukladá odporkyni kompetenciu skúmať pri udeľovaní sankcie podľa § 54 ods. 1 písm.\nc/ zákona č. 308/2000 Z. z. ani ďalšie skutočnosti uvádzané navrhovateľom - závažnosť alebo dĺžku\ntrvania.\nCitujúc ustanovenie § 54 ods. 1 písm. c/ zákona č. 308/2000 Z. z. poukázala na to, že skutočnosť\nuvádzaná navrhovateľom a síce, že v čase vydania napadnutého rozhodnutia „už“ boli majetkové\n\npomery navrhovateľa upravené takým spôsobom, že neboli v rozpore s ustanoveniami § 54 ods. 1 písm.\nc/ a e/ zákona č. 308/2000 Z. z., nemôže nič zmeniť na skutočnosti, že odporkyňa musí v zmysle § 54\nods. 1 písm. c/ zákona č. 308/2000 Z. z. odňať navrhovateľovi licenciu. V tomto smere poukazovala i na\nrozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sž/6/2011 z 19. februára 2011.\nPodľa odporkyne z opravného prostriedku navrhovateľa nie je zrejmé, v čom konkrétne vidí porušenie\nodporkyne pri právnom posúdení danej veci.\nPokiaľ navrhovateľ uvádza, že „nakoľko nevysiela na celom území Slovenskej republiky, nevzťahuje\nsa naňho § 54 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z.“, odporkyňa poukázala na to, že toto ustanovenie\niba oprávňuje vysielateľa, ktorému odporkyňa rozhodnutím odňala licenciu na vysielanie, odvolať sa\nna Najvyšší súd Slovenskej republiky, pričom sám navrhovateľ v úvode svojho odvolania na toto\nustanovenie odkazuje. Takisto žiadne iné ustanovenia, ktoré pojednávajú o odňatí licencie rozhodnutím\nodporcu, neustanovujú žiadne rozdiely pre vysielateľa, ktorý vysiela celoplošne, multiregionálne,\nregionálne alebo lokálne. Inými slovami územný rozsah vysielania nemôže mať žiadny vplyv na\nzákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nK námietke navrhovateľa, že postupom Rady boli porušené jeho práva, nakoľko nebol v správnom\nkonaní vypočutý tak, ako sa toho dožadoval vo svojom podaní zo dňa 08. septembra 2011, odporkyňa\nuviedla, že toto stanovisko navrhovateľ zaslal ešte pred tým, ako mu bolo doručené oznámenie o\nzačatí správneho konania, a teda pred samotným začatím správneho konania. Návrhy uvedené v tomto\nstanovisku (ako napr. možnosť byť vypočutý pred Radou) teda nemôžu byť považované za procesné\nnávrhy účastníka konania v zmysle správneho poriadku, navrhovateľ už ako účastník konania dňa 15.\nnovembra 2011 doručil dporkyni svoje vyjadrenie k predmetu správneho konania, v ktorom zopakoval a\nrozšíril svoje argumenty uvedené v stanovisku zo dňa 08. septembra 2011. V rámci svojho vyjadrenia k\npredmetu správneho konania však už nežiadal o ústne vypočutie pred správnym orgánom. Vzhľadom\nna uvedené a vzhľadom na skutočnosť, že rozhodujúci fakt pre predmet správneho konania (prevod\npodielu v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 písm. c/ zákona č. 308/2000 Z. z.) bol jednoznačne a\nnespochybniteľne v rámci správneho konania preukázaný, odporkyňa mala za to, že skutočný stav\nveci zistila v dostatočnej miere, správne aplikovala relevantné ustanovenia zákona a jej rozhodnutie\nmá všetky zákonom predpísané náležitosti a nevykazuje formálne ani logické nedostaky, je riadne\nodôvodnené a vychádza zo skutkového stavu zisteného v zmysle ustanovení zákona č. 71/1967 Zb. o\nsprávnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“).\nZáverom zotrvala na svojom názore, že predmetné rozhodnutie nepodlieha preskúmaniu podľa piatej\nčasti tretej hlavy OSP a navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s § 250p OSP opravný\nprostriedok navrhovateľa voči rozhodnutiu odporkyne č. R/80/ROL/07/2012 zo dňa 07. februára 2012\nodmietol.\nNavrhovateľ k vyjadreniu odpokyne vo svojom písomnom podaní došlom dňa 24. júla 2012 uviedol, že\nvo veci správneho konania pred správnym orgánom konal konateľ spoločnosti I., ktorý neoznámil do\ndňa podania odvolania vo veci druhému konateľovi a ani spoločníkovi stav veci, a pokiaľ by sa vzdal\npodania opravného prostriedku, konal v rozpore so stanoviskom spoločníkov a záujami spoločnosti RM\nPROGRES, s. r. o.. Žiadal preto, aby najvyšší súd rozhodol v zymsle podaného návrhu.\nDňa 20. augusta 2012 vzniesol navrhovateľ námietku zaujatosti členov senátu 5S z dôvodu, že tento\nsenát vo veci sp. zn. 5Sž/7/2012 tých istých účastníkov a toho istého rozhodnutia odporkyne zamietol\n(správne bolo zastavil - pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2012, sp. zn.\n5Sž/7/2012) z dôvodu prekážky litispendencie podľa § 83 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP,\nhoci navrhovateľ sa domnieva, že sa nejedná o dve totožné veci a týmto postupom mu môže byť odňatá\nmožnosť konať pred súdom a tieto skutočnosti podľa navrhovateľa vzbudzujú pochybnosti o nezaujatosti\nsudkyne (správne predsedníčky senátu) a celého senátu 5S. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky z 28. augusta 2012, sp. zn. 4Ndz/2/2012 bolo rozhodnuté o nevylúčení členov senátu 5S z\nprejednávania a rozhodovania veci.\nNa ústnom pojednávaní odporkyňa žiadala napadnuté rozhodnutie potvrdiť pridržiac sa svojho písomne\npodaného vyjadrenia s poukazom na náležite zistený skutkový stav, nemožnosť správnej úvahy pri\n\nposudzovaní danej veci a právnu bezvýznamnosť tvrdenia navrhovateľa, že sa na neho ako na\nneceloplošného vysielateľa ustanovenia o odňatí licencie nevzťahuje.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 2 písm. a/\nOSP a § 54 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z.) preskúmal vec z dôvodov a rozsahu opravného prostriedku\nv zmysle ustanovení tretej hlavy piatej časti OSP (§ 250j ods. 1 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP),\nopravný prostriedok prejednal na ústnom pojednávaní (§ 250q ods. 1 OSP) dňa 29. novembra 2012 bez\nprítomnosti navrhovateľa, ktorý sa na pojednávanie napriek riadne vykázanému doručeniu predvolania\nnedostavil a svoju neúčasť ani neospravedlnil, ani nepožiadal o odročenie pojednávania (§ 250g ods. 2 v\nspojení s § 250l ods. 2 OSP) a oboznámiac sa s vyjadreniami účastníkov a s obsahom administratívneho\nspisu č. 435-PLO 10-5410/2011 dospel k záveru, že opravnému prostriedku navrhovateľa nemožno\npriznať úspech.\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\nrozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 a nasl. OSP).\nPodľa § 54 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. proti rozhodnutiu, ktorým rada rozhodla o odňatí licencie,\nmôže vysielateľ podať opravný prostriedok na najvyšší súd do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia\nrady.\nV prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti\nneprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy piatej časti OSP (§\n250l ods. 1 OSP).\nPodľa § 250l ods. 2 OSP pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie\ndruhej hlavy s výnimkou § 250a.\nVzhľadom na „vzdanie sa opravného prostriedku“ zo strany navrhovateľa voči správnemu orgánu po\nprevzatí rozhodnutia dňa 12. marca 2012, Najvyšší súd Slovenskej republiky si musel v prvom rade\nvyriešiť otázku prípustnosti jeho podania.\nSprávne súdnictvo vychádza z materiálneho chápania právneho štátu [(čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej aj „ústava“)] vyžadujúceho, aby verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci.\nSprávne súdnictvo je teda založené jednak na kontrole verejnej správy, či táto neprekračuje jej zverené\nprávomoci, a jednak poskytuje ochranu subjektívnych práv osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo\nzasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správneho súdnictva je takto potom ochrana\nverejných subjektívnych práv a jeho cieľom predovšetkým ochrana práv osôb a ich prostredníctvom\npotom aj ochrana zákonnosti.\nVšeobecná právomoc správneho súdnictva vyplýva z čl. 142 ods. 1 ústavy, podľa ktorého súdy\npreskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo\niných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.\nUrčujúcim pre rozsah právomoci správneho súdnictva je obsah čl. 46 ods. 2 ústavy, podľa ktorého kto\ntvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd,\naby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však\nnesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nTreba zdôrazniť, že preskúmanie zákonnosti správnych orgánov má samostatnú povahu, preto aj\nsprávne súdnictvo má samostatnú povahu (§ 246c veta prvá OSP). Konanie o preskúmanie zákonnosti\n\nrozhodnutí a postupov podľa piatej časti OSP je špecifickým konaním a nie je pokračovaním\nadministratívneho konania.\nVychádzajúc z citovaných ustanovení Ústavy Slovenskej republiky a citovaných zákonných ustanovení\nObčianskeho súdneho poriadku je nepochybné, že vzdanie sa podania opravného prostriedku na súd\nproti neprávoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej správy vo vzťahu k tomuto orgánu nie je možné,\nnakoľko nie je možné vzdať sa vopred ústavného práva na súdnu ochranu. Analogické použitie § 53\nsprávneho poriadku ani § 207 ods. 1 OSP vôbec neprichádza do úvahy, pretože opravný prostriedok\nproti rozhodnutiu orgánu verenej správy nie je odvolaním (ani v správnom ani v súdnom konaní), ale\nje osobitným prostriedkom súdnej ochrany, ktorým sa účastník správneho konania môže v správnom\nsúdnictve domáhať svojho ústavného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej\nsprávy nezávislým súdom. Občiansky súdny poriadok vzhľadom na dispozičnú sadu, ktorou je správne\nsúdnictvo ovládané, pripúšťa iba možnosť späťvzatia opravného prostriedku vo vzťahu k súdu. Ak dôjde\nk účinnému späťvzatiu opravného prostriedku, súd uznesením konanie zastaví, a to podľa § 250d ods.\n3 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP.\nNa základe vyššie uvedeného dospel najvyšší súd k záveru, že „vzdanie sa opravného prostriedku“\nnemá vo vzťahu k právu navrhovateľa domáhať sa preskúmania rozhodnutia odporkyne súdom nijaké\nprávne účinky a že je potrebné opravný prostriedok navrhovateľa riadne prejednať a o ňom rozhodnúť.\nPredmetom preskúmavaného konania v danej veci je rozhodnutie a postup odporkyne - správneho\norgánu, ktorým rozhodnutím bola podľa § 54 ods. 1 písm. c/ zákona č. 308/2000 Z. z. navrhovateľovi\nodňatá licencia č. R/80 na vysielanie rozhlasovej programovej služby Rádio ZET z dôvodu prevodu\npodielu na základnom imaní vysielateľa v rozsahu prevyšujúcom 55 % celkovej hodnoty základného\nimania počas trvania platnosti licencie a bez predchádzajúceho súhlasu Rady s takýmto prevodom.\nPodľa § 54 ods. 1 písm. c/ zákona č. 308/2000 Z. z. Rada vysielateľovi licenciu odníme, ak sa\nuskutoční prevod podielu na základnom imaní vysielateľa s licenciou alebo podielu na hlasovacích\nprávach vysielateľa s licenciou v rozsahu prevyšujúcom 55 % celkovej hodnoty základného imania alebo\nhlasovacích práv vysielateľa s licenciou počas trvania platnosti licencie a bez predchádzajúceho súhlasu\nRady s takým prevodom.\nLicenciu možno odňať za vážne porušenia povinností vysielateľa. Odňatím licencie vysielateľ stráca\noprávnenie na vysielanie. Okruh povinností, za porušenie ktorých je možné licenciu odňať, je úzko\nvymedzený a týka sa len prípadov osobitne závažného porušenia taxatívne vymenovaných povinností\nalebo licencie. Zákon rozlišuje prípady zavažného porušenia, keď je Rada povinná licenciu odňať (§ 54\nods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z.) a keď odňatie licenci závisí od jej uváženia (§ 54 ods. 2 zákona č.\n308/2000 Z. z.) - k tomu pozri Dôvodovú správu k zákonu č. 308/2000 Z. z..\nV prípade ustanovenia § 54 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. je stanovená povinnosť Rady na odňatie\nlicencie (Rada vysielateľovi licenciu odníme), rozhodnutie vo veci teda nezávisí od správnej úvahy Rady,\nnakoľko tam, kde právny predpis viaže na určité skutkové stavy len jediné možné právne riešenie a\nsprávny orgán nemá na výber, je správna úvaha vylúčená.\nObsahom spisového materiálu včítane obsahu opravného prostriedku bolo nesporne preukázané, že\nnavrhovateľ vedel, že k prevodu obchodného podielu vyššieho ako 55 % potrebuje predchádzajúci\nsúhlas Rady. Preto mu nič nebránilo, aby v zmluve o prevode obchodného podielu napr. ustanovil, že\nodkadaciu podmienku, že zmluva nadobudne účinnosť až po udelení súhlasu Rady.\nVzhľadom na obsah spisového materiálu ako aj vyjadení navrhovateľa v administra-tívnom konaní je\nnesporné, že navrhovateľ si bol jednoznačne vedomý porušenia zákona, a preto jeho námietky vznesené\nv opravnom prostriedku sú vo vzťahu k preukázanému skutkovému stavu a ustanoveniu § 54 ods. 1\n\npísm. c/ zákona č. 308/2000 Z. z. iba účelové a nemohli ovplyniť právne posúdenie veci ani odporkyňou\nani najvyšším súdom.\nNázor navrhovateľa, že „je podstatný skutkový stav veci v čase rozhodovania Rady“ a že „v čase\nvydania rozhodnutia boli prevody obchodných podielov u navrhovateľa v postavení vysielateľa v súlade\ns ustanovením § 54 ods. 4 zákona č. 308/2012 Z. z., nakoľko výška vkladu spoločníka HAMMPTON,\ns. r. o. do základného imania spoločnosti RM PROGRES, s. r. o. je vo výške 440.000,00 eur, čo je\n55 % podiel na základnom imaní (od 20. júla 2011) a výška vkladu spoločníka Miroslav Staněk, s. r.\no. do základného imania spoločnosti RM PROGRES, s. r. o. je 360.000,00 eur, čo je 45 % podiel na\nzákladnom imaní (od 20. júla 2011), z čoho vyplýva, že v čase rozhodovania Rady bolo zrejmé, že prevod\npodielov na základnom imaní vysielateľa s licenciou alebo podielu na hlasovacích právach vysielateľa\ns licenciou je v rozsahu neprevyšujúcom 55 % celkovej hodnoty základného imania alebo hlasovacích\npráv vysielateľa s licenciou, na čo nebol potrebný súhlas Rady“, nebolo možné zohľadniť, nakoľko medzi\núčastníkmi nebolo sporné a v správnom konaní bolo dostatočne a nepochybne preukázané, že k prevodu\nobchodného podielu vo výške 70 % na základnom imaní na obchodnú spoločnosť HAMMPTON, s. r.\no., Bratislava a vo výške 30 % na obchodnú spoločnosť Rádio ZET, s. r. o., Žilina došlo (k tomu pozri\nZmluvy o prevode obchodného podielu z 03. júna 2011), a to bez predchádzajúceho súhlasu Rady (pozri\noznámenie navrhovateľa z 20. júla 2011 - č. l. 1 administratívenho spisu), čím došlo zároveň k porušeniu\nustanovenia § 54 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z..\nAni prípadné následné „vykonanie nápravy“ nemôže porušenie zákona odstrániť ani nijak inak „zhojiť“,\nako sa mylne domnieva navrhovateľ. Bez právnej relevancie k tomuto porušeniu sú aj dôvody (pohnútky),\nktoré navrhovateľa k prevodu obchodného podielu viedli. I keď podľa navrhovateľa „išlo o dočasné\nporušenie z nedbanlivosti a tento stav bol v čase rozhodovania Rady zhojený a Rada mala na\ntúto skutočnosť prihliadnuť, a to v rozsahu závažnosti zavinenia, dĺžky trvania ako aj odstránenia\nprotiprávneho stavu“, odporkyňa, ako je už uvedené vyššie, v prípade porušenia ustanovenia § 54 ods. 1\nzákona č. 308/2000 Z. z. nemá môžnosť použiť správnu úvahu, a preto nebolo možné následné konanie\nnavrhovateľa nijako zohľadniť.\nPokiaľ ide o navrhovateľovu námietku, že „Rada nesprávne právne posúdila vec, nakoľko navrhovateľ v\npostavení vysielateľa prevádzkuje na základe licencie rozhlasové vysielanie a prevádzkuje regionálnu\nrozhlasovú službu s názvom Rádio ZET s územným rozsahom vysielania iba v Žilinskom kraji a\nnakoľko nejde o vysielanie pokrývajúceho celé územie Slovenskej republiky nevzťahuje sa na neho\nustanovenie § 54 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z.“, táto námietka nemá nijakú oporu v zákone, pretože\nzákon č. 308/2000 Z. z. v žiadnom svojom ustanovení nerozlišuje medzi vysieľateľom, ktorý vysiela\nceloplošne, multiregionálne, regionálne či lokálne, čo znamená, že územný rozsah vysielania je z\nhľadiska ustanovenia § 54 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. absolútne nepodstatný pričom, ako správne\nkonštatuje odporkyňa vo svojom vyjadrení, poukazovanie na ustanovenie § 54 ods. 4 zákona č. 308/2000\nZ. z., ktoré zakotvuje možnosť podania opravného prostriedku na súd, je v tejto súvislosti celkom\nbezpredmetné.\nK námietke navrhovateľa, že ,,postupom Rady boli porušené jeho práva, nakoľko navrhovateľ nebol v\nsprávnom konaní vypočutý tak, ako sa toho dožadoval vo svojom podaní zo dňa 08. septembra 2011“,\nnajvyšší súd uvádza nasledovné:\nPodľa § 3 ods. 1, 2, 4 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi\na inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických\nosôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.\nSprávne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými\nosobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a\nzáujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom\nkonania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány\nposkytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.\n\nRozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne\norgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali\nneodôvodnené rozdiely.\nPodľa § 21 ods.1 správneho poriadku správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha\nveci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Ak sa má\npri ústnom pojednávaní uskutočniť ohliadka, uskutočňuje sa ústne pojednávanie spravidla na mieste\nohliadky.\nPodľa § 32 ods. 1, 2 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav\nveci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi\núčastníkov konania.\nPodkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné\nvyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej\nčinnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.\nPodľa § 33 ods. 1 správneho poriadku účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy\na ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní na miestnej ohliadke.\nSprávny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred\nvydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho\ndoplnenie (§ 33 ods. 1 správneho poriadku).\nPodľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi\npredpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a\nmusí obsahovať predpísané náležitosti.\nNajvyšší súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z\n25. augusta 2010, č. III. ÚS 231/2010-38 (pozri www.concourt.sk <http://www.concourt.sk>), ktorým\nÚstavný súd Slovenskej republiky rozhodol, že rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. 6Sžo/124/2009 z 26. januára 2010 bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu a inú\nprávnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, zrušil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/124/2009 z\n26. januára 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Predmetom preskúmavacieho konania v tejto veci\nbolo rozhodnutie správneho orgánu o uložení pokuty podľa § 17 ods. 2 písm. d/ zákona č. 529/2002 Z.\nz. vo výške 105.000 Sk (3.485,36 eura ) za porušenie ustanovení § 7 ods. 5 a 6 zákona č. 529/2002 Z.\nz. o obaloch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.\nÚstavný súd Slovenskej republiky vychádzajúc z názoru, že vyjadriť sa k veci je základným právom\núčastníka konania, v tomto náleze poukázal na to, že „v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské\npráva (ďalej aj „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) treba pojmy\n„trestné obvinenie“ a „práva alebo záväzky občianskej povahy“ vymedzujúce rozsah aplikovateľnosti čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) vykladať autonómne\nod ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku členských štátov dohovoru. Prihliadajúc na\nvýklad a aplikáciu uvedených pojmov v judikatúre ESĽP dospel ústavný súd v zhora označenom náleze k\nzáveru o aplikovateľnosti ustanovenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru na daný prípad, keďže predmetom konania v\nsťažovateľkinej veci bolo súdne preskúmanie rozhodnutí o uložení sankčnej povinnosti za správny delikt\nv podobe uloženia peňažnej pokuty (napr. rozsudok vo veci Bendenoun proti Francúzku z 24. februára\n1994, resp. rozsudok vo veci A. P., M. P. a T. P. proti Švajčiarsku z 29. augusta 1997 (III. ÚS 341/2007).\nÚstavný súd poukázal na to, že princíp verejnosti, ústnosti a prítomnosti na prerokovaní veci aspoň na\njednom stupni v konaní pred správnymi orgánmi nebol v súlade s ustálenou judikatúrou ESĽP, navyše ak\n\nsa verejnosti a ústnosti konania žalobkyňa nikdy nevzdala, ale výslovne sa jej dožadovala. Všeobecné\nsúdy nebrali tieto námietky sťažovateľky vôbec do úvahy a ich výklad a aplikácia správneho poriadku sa\njaví vo vzťahu k judikatúre ESĽP v daných súvislostiach príliš formalistickou alebo nesprávnou, takže ju\nobjektívne nemožno akceptovať (obdobne napr. m. m. I. ÚS 54/08). Procesný postup správnych orgánov\npreto podľa ústavného súdu predstavoval protiústavný zásah do označeného základného práva, pretože\núčastníkovi konania objektívne znemožnil využiť jeho oprávnenia byť prítomný pri prerokovaní veci\n(vrátane dokazovania), predložiť argumentáciu na podporu svojich stanovísk, vznášať námietky a\nnávrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným\ndôkazom, klásť svedkom otázky, využívať právnu pomoc v konaní alebo uplatniť opravné prostriedky, a\nz hľadiska konania ako celku by ho postavil do podstatne nevýhodnejšej pozície“.\nÚstavný súd v tejto veci vychádzal však z takých skutkových okolností, za ktorých bola sťažovateľovi\nuložená peňažná pokuta majúca podľa názoru ústavného súdu „majetkové zameranie umožňujúce\nvynútiť určitú ujmu na majetku dotknutých subjektov a popri tom sa dotýka i iných stránok spojených\ns potrebou a súčasne i právom vlastniť majetok“, pričom ústavný súd poukázal na závažnosť dopadu\npeňažných pokút, ktorá podľa jeho názoru „je o to výraznejšia, že môžu byť ukladané na základe voľného\nuváženia správneho alebo kontrolného orgánu, resp. jeho aparátu, čím nie je vylúčený ich prípadný\ndiskriminačný a aj subjektívny efekt voči rôznym právnym subjektom“.\nÚstavný súd takto rozhodol i napriek tomu že pri prejednávaní správneho deliktu nemal správny orgán\nv zmysle § 21 ods. 1 správneho poriadku zákonnú povinnosť nariadiť ústne pojednávanie.\nV preskúmavanej veci, ktorá je predmetom tohto konania, bola síce navrhovateľovi za porušenie zákona\nuložená sankcia, ktorá má za následok, že vysielateľ po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o odňatí\nlicencie je povinný licenciu bezodkladne vrátiť Rade (§ 54 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z., avšak s\npoukazom na ustanovenie § 21 ods. 1 správneho poriadku, na nesporne preukázaný skutkový stav a na\nto, že v danej veci Rada nerozhodovala na základe voľného uváženia správneho orgánu, podľa názoru\nnajvyššieho súdu bolo procesným právam žalobcu urobené zadosť, ak mu bolo umožnené vyjadriť sa vo\nveci písomne. Nemožno pritom opomenúť, že navrhovateľ o nariadenie ústneho pojednávania po začatí\nsprávneho konania (t. j. po doručení oznámenia o začatí správneho konania z 13. septembra 2011, ktoré\nprevzal 03. novembra 2011) nežiadal, tak, ako to tvrdí v opravnom prostriedku, len pred jeho začatím v\nstanovisku z 08. septembra 2011 vypracovanom Miroslavom Staněkom (dnes už bývalým konateľom)\nuviedol, že by „uvítal, ak by mu bolo umožnené predstúpiť pred Radu a vysvetliť celú vzniknutú situáciu“.\nNapokon Najvyšší súd Slovenskej republiky nariadil vo veci dvakrát ústne pojednávanie, ktorého sa\nnavrhovateľ ani raz nezúčastnil, keď prvýkrát (pojednávanie dňa 29. októbra 2012) si ani nevyzdvihol\npredvolanie na pošte (zásielka sa vrátila až 07. novembra 2012), pričom telefonické kontakty na\nnavrhovateľa boli bezvýsledné) a na pojednávanie dňa 29. novembra 2012, na ktoré prevzal predvolanie\ndňa 08. novembra 2012 (keď pre nedostupnosť navrhovateľa mu bolo doručované i cestou polície), sa\nnavrhovateľ bez ospravedlnenia nedostavil. Z takéhoto konania navrhovateľa možno tiež usudzovať na\njeho „záujem“ vo veci sa ústne vyjadriť.\nZo všetkých vyššie uvedených dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, že opravný prostriedok\nnavrhovateľa neobsahuje také argumenty, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť alebo spochybniť závery\nodporkyne uvedené v jej rozhodnutí. Námietky navrhovateľa neobstoja nielen pokiaľ ide o hmotnoprávne\nposúdenie veci ale ani po stránke procesnej, nakoľko odporkyňa v preskúmavanej veci riadne zistila\nskutkový stav (§ 32 ods. 1, 2 správneho poriadku), vec správne právne posúdila (§ 54 ods. 1 písm.\nc/ zákona č. 308/2000 Z. z.), jej rozhodnutie je náležite odôvodnené (§ 47 ods. 3 správneho poriaku)\na správne konanie netrpí žiadnou takou vadou, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého\nrozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP).\nKeďže v rozsahu navrhovateľom vymedzených dôvodov opravného prostriedku nebolo zistené\npochybenie pri aplikovaní relevantných zákonných ustanovení ani žiadne vady konania, najvyšší súd\nnapadnuté rozhodnutie Rady podľa § 250q ods. 2 OSP potvrdil.\n\nZáverom k žiadosti navrhovateľa o odklad vykonateľnosti podľa § 250n OSP, ktorý odklad vykonateľnosti\npripúšťa i pri neprávoplatnom rozhodnutí správneho orgánu, ak to povaha veci nevylučuje, najvyšší súd\ndáva do pozornosti, že prípustnosť odkladu vykonateľnosti správneho rozhodnutia, ktoré je napadnuté\nopravným prostriedkom, prichádza do úvahy len vtedy, ak sa také rozhodnutie už stalo vykonateľným\npodľa osobitnej procesnej normy, bez ohľadu na podanie opravného prostriedku.\nZákon č. 308/2000 Z. z. v § 54 neustanovuje, že podanie opravného prostriedku nemá odkladný účinok,\nani správny orgán odkladný účinok svojho rozhodnutia v danom prípade nevylúčil, a preto nebolo možné\nnávrhu navrhovateľa vyhovieť, odhliadnúc pritom i od toho, že v návrhu na odloženie vykonateľnosti\nje potrebné uviesť a odôvodniť, že vykonaním napadnutého rozhodnutia by bol účel jeho preskúmania\nzmarený (§ 250n veta tretia OSP) a že návrh navrhovateľa takéto dôvody neobsahuje.\nNa tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že odporkyňa v rozpore so zákonom opatrila svoje\nrozhodnutie doložkou právoplatnosti.\nO uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2 ods. 4 veta druhá a § 5\nods. 1 písm. e/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkov v znení neskorších predpisov a položky č.\n10 písm. c/ Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy k tomuto zákonu.\nO náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa ustanovenie § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 250l\nods. 2 OSP, tak že navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal keďže v konaní nemal úspech.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}