{"guid": "f598fa90-c890-4eef-abfd-ff7be23739a2:c1fe541e-72c3-492b-a33e-8348ad752d24", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:9012010015.2", "spisova_znacka": "6Sž/3/2012", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/3/2012 z 24. 10. 2012", "citacia": "rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 24. októbra 2012, sp. zn. 6Sž/3/2012, ECLI:SK:NSSR:2012:9012010015.2", "identifikacne_cislo": "9012010015", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Hargaš", "sudca_id": 17, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jozef-hargas-17", "datum_vydania": "2012-10-24", "forma": "Rozhodnutie", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308", "nazov": "zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/308-2000"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-38.odsek-4", "nazov": "§ 38 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-38.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-38"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-38"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c1fe541e-72c3-492b-a33e-8348ad752d24", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:9012010015.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:9012010015.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:9012010015.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sž/3/2012\n9012010015\n24. 10. 2012\nJUDr. Jozef Hargaš\nECLI:SK:NSSR:2012:9012010015.2\n\nRozhodnutie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky\nReisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Aleny Adamcovej, v právnej veci\nnavrhovateľa: Rozhlas a televízia Slovenska, Mýtna 1, Bratislava, zastúpený Procházka & partners,\ns.r.o., Búdková 4, Bratislava, proti odporcovi: Rada pre vysielanie a retransmisiu, Dobrovičova 8,\nP.O.BOX 155, Bratislava, o opravnom prostriedku navrhovateľa na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nodporcu zo dňa 11. januára 2011, č. RP/113/2011, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporcu zo dňa 11. januára 2011, č. RP/113/2011 p o\ntvrdzuje.\nNavrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nNavrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok vo výške 66 eur na účet Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky vedený v D. C. pre zasielanie súdnych poplatkov a pokút: BÚ - depozitný účet\nneúročený č. XXXXXXXXXX/XXXX v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku.\nodôvodnenie:\nRada pre vysielanie a retransmisiu rozhodnutím zo dňa 11. januára 2011, č. RP/113/2011 vydaným v\nsprávnom konaní č.: 129-PgO/O-1732/2009 ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1, písm.\ng/ postupom podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000\nZ. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisoch účinného ku dňu 11.3.2009 (ďalej len „zákon č.\n308/2000 Z. z.“ alebo „zákon o vysielaní a retransmisii“) rozhodla tak, že navrhovateľovi, ktorý je v zmysle\n§ 23 ods. 1 zákona č. 532/2010 Z. z. právnym nástupcom Slovenskej televízie, vysielateľa na základe\nzákona ukladá podľa § 64 ods. 1, písm. d/ zákona o vysielaní a retransmisii pokutu určenú podľa § 67\nods. 3, písm. d/ uvedeného zákona vo výške 3.000 € za porušenie povinnosti ustanovenej v § 38 ods. 4,\ntohto zákona tým, že nezabezpečil, aby sponzorovaný program OTO 2008, odvysielaný na programovej\nslužbe Jednotka dňa 11.3.2009 o cca 20.15 hod. priamo nepodporoval predaj/počúvanosť programovej\nslužby FUN RÁDIO tretej osoby Rádio, a.s. a to osobitnými propagačnými zmienkami, cit. „Chcem\nsa poďakovať divákom všetkých televízií za to, že svojim diváctvom vytvárajú prijemné konkurenčné\nprostredie, chcem sa poďakovať, televízii Markíza som hovorila, pre istotu dvakrát, a rozhodne si myslím,\nže tu stojím aj preto, že ja som Fun Rádio a (potlesk), takže aj touto cestou chcem sa poďakovať C. T. aj\ns manželkou za to, že na mňa v tomto mediálnom svete dávajú pozor a všetkým kolegom, konkurencii\nza to, že nebola hocijaká“, „Menovite by som chcel pozdraviť aj majstra X., ktorého si nesmierne vážim,\nlebo aj on je Fun Rádio. Je mi veľkou cťou, že môžem tento rok vyhlásiť absolútneho OTA spolu s N. C.,\nmimochodom, kto neprišiel k nám lyžovať, tento rok, veľmi zle sa mu bude dariť v tejto kríze, ale môžete\nto ešte napraviť, máme znížené ceny. (Potlesk)‚ Takže ja by som Vám si dovolil oznámiť absolútneho\nOTA, N. ho odovzdá, a stáva sa ním pán Y.. Y.“ o uvedenej službe.\nSúčasne Rada vyslovila, že podľa § 64 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii „Uložením sankcie\nnezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila“ a podľa § 67 ods. 10 zákona o vysielaní a\n\nretransmisii je pokuta splatná odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť\nna účet uvedený v rozhodnutí.\nProti uvedenému rozhodnutiu odporcu v zákonnej lehote podal opravný prostriedok navrhovateľ. Žiadal,\naby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie. Súčasne žiadal náhradu trov konania.\nV dôvodoch opravného prostriedku namietal, že napadnutým rozhodnutím bol ukrátený na svojich\nprávach, a to tým, že Rada voči nemu v rozpore s § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. a § 46 zákona\nč. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny\nporiadok“) uplatnila sankčnú zodpovednosť bez toho, aby pre jej uplatnenie boli splnené relevantné\nzákonné podmienky. Vyslovil presvedčenie, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné. Namietal, že\nodporca predmetnú vec z právnej stránky predovšetkým nesprávne posúdil a to z viacerých ďalej\nuvedených dôvodov, z ktorých každý zakladá dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia pre\nnesprávne právne posúdenie.\nNavrhovateľ nesúhlasil so záverom odporcu, že v otázke deliktuálnej zodpovednosti došlo v prípade\nnavrhovateľa k sukcesii po Slovenskej televízii s poukazom na to, že v prvom rade predmetný program\nodvysielala Slovenská televízia, ktorá bola zrušená k 1. januáru 2011 v zmysle § 23 ods. 1 zákona č.\n532/2010 Z. z., ktorou právnou skutočnosťou zanikla podľa jeho názoru aj deliktuálna zodpovednosť\nSlovenskej televízie, keďže tá v zmysle prechodných ustanovení zákona č. 532/2010 Z. z. neprešla na\nnavrhovateľa a z povahy veci na neho ani prejsť nemohla, keď ustanovenie § 23 zákona č. 532/2010\nZ. z. explicitne ustanovuje, v ktorých otázkach došlo k sukcesii navrhovateľa po Slovenskej televízii,\ntvrdiac záver o tom, že na navrhovateľa „prešla“ zo Slovenskej televízie aj deliktuálna spôsobilosť, ktorá\nje neprenosná a je imanentná každému subjektu práva, nemá žiadnu oporu v § 23 zákona č 532/2010\nZ. z., ako aj, že ak by rozhodnutie o sankcii bolo vydané pred 1. januárom 2011, povinnosť túto sankciu\nuhradiť by na navrhovateľa prešla, avšak v čase zániku Slovenského rozhlasu a prechodu povinnosti\nna navrhovateľa povinnosť uhradiť sankciu - peňažnú pokutu odporcovi neexistovala a nemohla preto\nani prejsť na navrhovateľa v zmysle § 23 ods. 1 zákona č. 532/2010 Z. z. V tejto súvislosti poukázal\nna názor publikovaný I., J. a kol.: Všeobecné správne právo. 1. Vyd. Žilina: Poradca podnikateľa,\n2007, s. 231. Tvrdil, že na daný prípad nie je možné použiť rozsudok najvyššieho súdu zo dňa 26.\noktóbra 2010, sp. zn. lSžhpu/1/2008, o ktorý opiera svoju argumentáciu odporca, keď tvrdí, že sa aj na\n„prípad Slovenská televízia a Rozhlas a televízia Slovenska“ uplatnia kritériá posudzovania sukcesie v\neurópskom súťažnom práve (t.j. preferencia ekonomického nástupníctva pred právnym nástupníctvom).\nS týmto názorom navrhovateľ nesúhlasil, tvrdiac, že niet žiadneho dôvodu, aby sa na danú vec aplikovala\njudikatúra Súdneho dvora Európskej únie zo súťažného práva, keďže ide o vec, ktorá nemá žiaden\núniový rozmer a nemá ani súťažný rozmer. Vyslovil názor, že preferencia ekonomického nástupníctva\nmá mimoriadny význam v oblasti ochrany hospodárskej súťaže, ale niet opory ani dôvodov ani v\nprávnom poriadku Slovenskej republiky, ani v úniovom právnom poriadku, aby sa uvedené týkalo aj\niných právnych vzťahov, s poukazom na to, že uvedené nič nemení na skutočnosti, že ustanovenie § 23\nzákona č. 532/2010 Z. z. neobsahuje žiadnu úpravu prechodu deliktuálnej zodpovednosti zo Slovenskej\ntelevízie na navrhovateľa.\nNavrhovateľ ďalej dôvodil, že odporca v danom prípade nemohol uložiť navrhovateľovi ako druh sankcie\npokutu, pretože na to neboli, okrem iného aj v súvislosti so skutočnosťami uvedenými v časti (2.1)\nodvolania splnené všetky zákonné podmienky, s poukazom na znenie ustanovenia § 64 ods. 2 zákona\nč. 308/2000 Z. z., z ktorého je zrejmé, že pri porušení § 38 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. mohla\nRada uložiť pokutu ako druh sankcie len v prípade, že vysielateľ aj napriek jej písomnému upozorneniu\nopakovane poruší povinnosť, na ktoré porušenie bol upozornený, namietajúc, že odporca nemohol uložiť\npokutu práve preto, že v minulosti nebol upozornený a to s ohľadom na to, že vznikol len 1. januára 2011\na nemožno mu pričítať na jeho ťarchu protiprávne chovanie iného subjektu práv, než je on sám.\nAko ďalší dôvod nesprávnosti právneho posúdenia navrhovateľ namietal, že neboli naplnené pojmové\nznaky sponzorského programu a to z dôvodov: 1/ v spojitosti s nedostatočnými skutkovými zisteniami,\nktoré opisuje v časti 3.2, si odporca v prípade odvysielaného programu OTO 2008 nemohol urobiť\nzáver o splnení všetkých kumulatívne vymedzených pojmových znakov sponzoringu, predovšetkým\nnebola splnená podmienka sponzorstva, ktorú vymedzuje § 38 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z.; 2/\nv zmysle § 38 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. pre vyvodenie sankčnej zodpovednosti za porušenie\ncitovaného ustanovenia je nevyhnutné, aby išlo o priamu podporu služieb tretej osoby, v tomto prípade\nRádio, a.s., čo v danom prípade splnené nebolo, pretože vzhľadom na ich povahu nebola splnená\npodmienka priamosti, majúc za to, že išlo nanajvýš len o nepriamu podporu. Vyslovil názor, že odporca\npodmienil zákonnosť odvysielaného programu splnením požiadavky, ktorá sa objektívne splniť nedala,\n\nkeďže odvysielaný program bol odvysielaný navrhovateľom naživo, t.j. bez akejkoľvek jeho možnosti\novplyvniť, aké budú prejavy účinkujúcich a ocenených osôb, na ktorú okolnosť upozorňoval navrhovateľ\nuž vo svojom stanovisku k predmetu správneho konania. Mal za to, že v predmetnom správnom konaní\nnebola preukázaná kľúčová okolnosť týkajúca sa sponzorského charakteru odvysielaného programu a\nto napriek povinnosti odporcu podľa § 3 ods. 4 správneho poriadku v spojení s § 71 ods. 1 zákona č.\n308/2000 Z. z. v znení zákona č. 532/2010 Z. z. (zásada materiálnej pravdy), čo zakladá nezákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia pre nedostatočné skutkové zistenia.\nNavrhovateľ tiež namietal, že odporcom zistené skutkové zistenia sú nedostatočné\npre posúdenie\nveci z dvoch dôvodov, z ktorých každý zakladá dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa §\n250j ods. 2 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 2501 ods. 2 O.s.p. a to: 1/ nerešpektovanie názoru najvyššieho\nsúdu pri doplnení skutkových zistení v novom napadnutom rozhodnutí, keď odporca napriek výčitke\nnajvyššieho súdu, že nedostatočne zistil skutkový stav, rozhodol opäť len na základe tých istých dôkazov\na podkladov, ktoré už raz označil najvyšší súd za nedostatočné, čím odporca v otázke doplnenia\ndokazovania a skutkových zistení zjavne nerešpektoval právny názor vyslovený najvyšším súdom v\nrozsudku zo dňa 29. septembra 2011, č. k. 8Sž/4/2011-24, čím porušil § 250r O.s.p.\nNavrhovateľ ďalej namietal, že zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo napadnuté rozhodnutie\nje zmätočné a nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, čo zakladá dôvod pre zrušenie napadnutého\nrozhodnutia podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. v spojení s § 2501 ods. 2 O.s.p., spočívajúce vo výroku\nnapadnutého rozhodnutia, majúce za následok, že výrok napadnutého rozhodnutia je v nesúlade s jeho\nodôvodnením, čo vytvára zmätočnosť a dôvod pre jeho zrušenie.\nNapokon navrhovateľ namietal, že odporca zaťažil konanie vadou, ktorá má za následok nezákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia, keď s poukazom na § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. v spojení s § 33 ods.\n2 správneho poriadku mu nedal možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia vyjadril k jeho podkladom\ni spôsobu zistenia, prípadne, aby navrhol doplnenie, tvrdiac, že po zrušení predošlého rozhodnutia\nodporcu najvyšším súdom nemal žiadnu vedomosť o postupe odporcu v danom konaní a nedostal od\nneho možnosť uplatniť svoje právo podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku, čo zakladá dôvod pre zrušenie\nrozhodnutia podľa § 250j ods. 2 písm. e/ O.s.p. v spojení s § 2501 ods. 2 O.s.p.\nOdporca k opravnému prostriedku navrhovateľa sa vyjadril tak, že navrhoval napadnuté rozhodnutie\npotvrdiť.\nZ dôvodov vyjadrenia vyplýva, že odporca nesúhlasil s námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom\nprostriedku. Zastával názor, že ako príslušný správny orgán v dostatočnej miere zistil skutkový stav\nveci, na ktorý správne aplikoval relevantné ustanovenia zákona, ďalej mal za to, že jeho rozhodnutie\nmá všetky náležitosti ustanovené v § 47 zákona č. 71/1967 Zb., a po oprave podľa § 47 ods. 6\nzákona č. 71/1967 Zb. nevykazuje formálne ani logické nedostatky, je riadne odôvodnené a vychádza\nzo skutkového stavu zisteného v zmysle ustanovení zákona č. 71/1967 Zb., a že navrhovateľ nebol\nna svojich právach ukrátený rozhodnutím ani postupom správneho orgánu, ako aj že napadnuté\nrozhodnutie a postup je v súlade so zákonom.\nOdporca s argumentáciou navrhovateľa ohľadom prechodu práv a povinností po Slovenskej televízii,\nktorá zákonom zanikla, poukazom na právnu úpravu podľa § 23 ods. 1 zákona č. 532/2010 Z. z.\nnesúhlasil, uvádzajúc, že touto jeho argumentáciou sa detailne vysporiadal v odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia (str. 4, 5, 6 a 7) a k tomu uviedol, že podľa § 23 ods. 1 druhá veta zákona č. 532/2010 Z.\nz. Rozhlas a televízia Slovenska sa k 1. januáru 2011 stáva právnym nástupcom Slovenského rozhlasu\na Slovenskej televízie a preberá všetky ich práva a povinnosti, ktoré platili k 1. januáru 2011, čím\nnavrhovateľ ako právny nástupca Slovenskej televízie podľa tohto ustanovenia prebral všetky práva a\npovinnosti, ktoré boli platné k 1.1.2011.\nTaktiež nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že udelenie sankcie podľa zákona č. 308/2000 Z. z.\nnemá žiadny súťažný ani úniový rozmer a činnosť vysielateľa nemožno posudzovať podľa pravidiel\nhospodárskej súťaže, majúc za to, že pre daný prípad nie je možné postupovať v zmysle názoru\nnajvyššieho súdu vysloveného v rozsudku sp. zn. 1Sžhpu 1/2008 zo dňa 26.10.2010 ako aj judikatúry\nSúdneho dvora Európskej únie zo súťažného práva. K uvedenej námietke odporca uviedol, že ani\nv oblasti ochrany hospodárskej súťaže neexistuje v rámci Slovenského právneho poriadku výslovná\nzákonná úprava inštitútu ekonomického nástupníctva, táto skutočnosť explicitne vyplýva z rozsudku\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1Sžhpu/2/2008 (citovaný aj v napadnutom rozhodnutí),\nv ktorom najvyšší súd konštatoval, že v rozsudkoch zaoberajúcich sa inštitútom ekonomického\nnástupníctva je však jednoznačne stanovené, že pre použitie tohto inštitútu je nevyhnuté, aby boli\nsplnené dve podmienky a to, že pôvodný subjekt zanikol a zároveň existuje jeho právny nástupca, ktorý\npokračuje v aktivitách predchodcu (ekonomická kontinuita). Ďalej tvrdil, že aj keď inštitút ekonomického\n\nnástupníctva nie je výslovne upravený v zákonoch Slovenskej republiky, tento fakt sám o sebe nie je\nprekážkou pre jeho použitie, v prípade ak je použitie tohto inštitútu nevyhnutné na naplnenie účelu\nprávnej úpravy, majúc za to, že z rozsudkov (Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj Európskeho\nsúdneho dvora) uvedených v napadnutom rozhodnutí vyplýva, že jeho uplatňovanie je odôvodnené v\nprípadoch, kde by sa zodpovedný subjekt mohol vyhnúť sankciám zmenou právnej štruktúry, napriek\nzjavnej ekonomickej kontinuite medzi zaniknutým subjektom a jeho nástupcom, s poukazom na to, že\ntolerovaním takýchto prípadov by tak mohlo dôjsť k úplnému zmareniu účelu právnej úpravy/ochrany v\ndanej oblasti. Poukázal ďalej na to, že regulácia televízneho vysielania a s tým spojená právna úprava\nje priamou transpozíciou ustanovení smernice Európskeho Parlamentu a Rady 2010/13/EÚ (smernica\no audiovizuálnych mediálnych službách), ktorá upravuje práve oblasť televízneho vysielania a jedným\nz jej hlavných účelov je zabezpečenie rovnakých podmienok pre všetky subjekty podnikajúce v oblasti\ntelevízneho vysielania v rámci celého jednotného Európskeho trhu (tzv. level playing field).\nOdporca nesúhlasil ani s námietkou navrhovateľa, že v danom prípade neboli splnené zákonné\npodmienky pre uloženie sankcie poukazom na § 64 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z., argumentujúc\nzmenou svojej právnej formy. Vyslovil presvedčenie, že v danom prípade boli splnené všetky zákonné\npodmienky na uloženie pokuty a tento fakt je v napadnutom rozhodnutí riadne uvedený a zdôvodnený.\nUviedol, že napriek tomu, že navrhovateľ skutočne zmenil svoju právnu formu dňa 1.1.2011, jednalo sa v\ntomto prípade iba o tzv. formálnu zmenu, nakoľko existuje právny nástupca zaniknutého subjektu, ktorý\nv plnej miere pokračuje v aktivitách svojho predchodcu, a preto navrhovateľ podľa § 23 zákona 308/2000\nZ. z. prebral všetky práva a povinnosti Slovenskej televízie a teda navrhovateľ „prevzal“ aj sankcie,\nktoré boli Slovenskej televízii v minulosti uložené a to aj upozornenie na porušenie zákona. Poukázal na\nto, že navrhovateľovi, ako právnemu nástupcovi Slovenskej televízie, vysielateľovi na základe zákona\nbola za porušenie povinnosti v § 38 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. uložená sankcia - upozornenie\nna porušenie zákona rozhodnutím č. RL/271/2001 zo dňa 15.5.2001 (právoplatné dňa 11.6.2001) a\nrozhodnutím č. RL/337/01 zo dňa 4.9.2001 (právoplatné dňa 27.9.2001), ktoré rozhodnutia sú súčasťou\nspisového materiálu. V danej súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 6Sž/8/2010 zo dňa 22.6.2011.\nOdporca nesúhlasil ani s námietkou navrhovateľa, ktorou namietal, že neboli naplnené pojmové znaky\nsponzorského programu považujúc ju za zjavne účelovú, nakoľko táto námietka priamo odporuje\ntvrdeniam samotného navrhovateľa. Uviedol, že navrhovateľ v priebehu správneho konania sám\ntúto skutočnosť potvrdil, a to v odvolaní voči rozhodnutiu č. RP/33/2009 zo dňa 25.8.2009 (prvé\nrozhodnutie v danej veci), v ktorom uviedol, že „dňa 11.3.2009 odvysielal program OTO 2008, ktorý bol\npriamym prenosom podujatia odovzdávania ocenení osobnostiam televíznej obrazovky. Tento program\nhol sponzorovaný spoločnosťami Mercedes-Benz Slovakia, s.r.o., Medina tours, s.r.o., Telefonica O2\nSlovakia, s.r.o., Ing. Jaroslav Šutarik, s.r.o. a 1. Tatranská, a.s.“. Súčasne odporca poukázal na to, že\nskutočnosť, že bol predmetný program sponzorovaný je tiež zrejmá z originálu záznamu vysielania\nprogramu, ktorý navrhovateľ zaslal odporcovi na jeho vyžiadanie a z ktorého je zrejmé, že tento program\nbol v súlade s § 38 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. označený tzv. sponzorskými odkazmi tak na začiatku,\nako aj na konci programu, doplniac, že navrhovateľ sa k porušeniu § 38 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.\nz. vyjadroval v rôznych fázach tohto prípadu niekoľkokrát, pričom skutočnosť, že predmetný program\nnebol sponzorovaný prvýkrát uviedol až v tomto odvolaní.\nK tvrdeniam navrhovateľa týkajúcich sa porušenia povinnosti podľa § 38 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.\nz. uviedol, že s povahou predmetných osobitných propagačných zmienok sa už vysporiadal Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky v svojom rozsudku č. k. 6Sž 5/2009 zo dňa 27.10.2010, ktorým síce zrušil\nrozhodnutie Rady RP/33/2009 zo dňa 25.8.2009, ale sa plne stotožnil s argumentáciou odporcu, že\nslogan „Ja som Fun rádio“ bol súčasťou masívnej reklamnej kampane rozhlasovej programovej služby\nFUN RÁDIO, ktorú vysiela na základe licencie č R 1 vysielateľ Radio, a.s., vyslovenie uvedeného sloganu\nv sponzorovanom programe možno kvalifikovať ako osobitnú propagačnú zmienku o službe tretej osoby,\nktorá priamo podporuje počúvanosť služieb tejto tretej osoby, dodajúc, že navrhovateľ na podporu svojho\ntvrdenia „o nanajvýš nepriamej podpore“' neuviedol žiadne argumenty, a to napriek jasnému (vyššie\ncitovanému) právnemu názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tejto veci.\nOdporca nesúhlasil ani s námietkou navrhovateľa, že nemohol ovplyvniť vyjadrenia moderátorov, keďže\nišlo o priame vysielanie a nesúhlasil s postupom odporcu, keď podmienil zákonnosť odvysielaného\nprogramu splnením požiadavky, ktorá sa objektívne splniť nedala poukazom na rozsudok Najvyššieho\nsúdu SR sp. zn. 6 Sžo/390/2009. Odporca k tejto námietke uviedol, že právny názor najvyššieho súdu\nv uvedenom prípade nie je možné použiť v danej veci, pretože ide o skutkovo výrazne odlišnú vec.\nV danej súvislosti opätovne poukázal na dôvody, ktoré k danej problematike uviedol v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia (str. 11), kde sa riadne a náležite vysporiadal s argumentom navrhovateľa,\n\nže daný program bol priamy prenos, pričom tiež uviedol, že hoci skutočnosť, že sa jednalo o priamy\nprenos nemôže znamenať, že k porušeniu zákona nedošlo ako aj, že na túto skutočnosť prihliadol pri\nurčovaní výšky sankcie. Tvrdenie navrhovateľa, že objektívne nie je v prípade priameho prenosu možné\ndodržať ustanovenie § 38 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z., nakoľko nie je možné ovplyvniť vyjadrenia\núčinkujúcich, považoval odporca za zavádzajúce a účelové. Poukázal tiež na rozsudok Najvyššieho súd\nSlovenskej republiky sp. zn. 2 Sž 9/2006 z 21.2.2007.\nOdporca taktiež nesúhlasil s námietkou navrhovateľa, že nepostupoval v súlade s názorom Najvyššieho\nsúdu SR vysloveného v rozsudku č. k. 8Sž/4/2011-24 zo dňa 29.9.2011, považujúc jeho tvrdenie za\nzjavne nepravdivé, špekulatívne a zjavne účelové. Uviedol, že Najvyšší súd SR v predmetnom rozsudku\nv skutočnosti uviedol, že dospel k záveru, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav vecí a preto vec\nnesprávne právne posúdil, avšak v súvislosti s nedostatočne zisteným skutkovým stavom veci Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky poukázal na to, že odporca začal správne konanie proti Slovenskej televízii,\nktorá zanikla dňom 31. decembra 2010 a dňom 1. januára 2011 vznikla právnická osoba Rozhlas a\ntelevízia Slovenska na základe zákona č 532/2010 Z. z. zlúčením so Slovenským rozhlasom, porušenia\nzákona sa mala dopustiť Slovenská televízia, voči ktorej bolo začaté správne konanie, pre možné\nporušenie ust. § 38 ods. 4 zák. č. 308/2000 Z. z., v ktorej súvislosti uviedol, že výrok rozhodnutia\nsprávneho orgánu musí byť vždy určitý a presný a výrok musí zodpovedať odôvodneniu, pričom odporca\nsa dôsledne neriadil rozhodnutím súdu sp. zn. 2Sž 9/2009 a taktiež bude potrebné, aby sa vysporiadal s\nnámietkou navrhovateľa vznesenou na pojednávaní, či je alebo nie je možná právna sukcesia v danom\ndelikte. Mal za to, že najvyšší súd v predmetnom rozsudku teda veľmi jasne poukázal na to, ktoré\nzistenia odporcu považoval za nedostatočné a to konkrétne skutočnosti uvedené vo výroku rozhodnutia\n(programový okruh, kto sa mal dopustiť daného konanie a komu bola predmetná sankcia uložená) a\nzároveň skutočnosť, či je možná právna sukcesia v danom delikte. Najvyšší súd Slovenskej republiky\nv uvedenom rozhodnutí nikde žiadnym spôsobom nespochybnil samotné podklady pre rozhodnutie vo\nveci samej a ani žiadnym spôsobom nevyjadril, že by tieto podklady boli nedostačujúce pre vydanie\nrozhodnutia v tejto veci.\nTaktiež nesúhlasil s námietkou navrhovateľa, ktorou namietal nesprávne znenie výroku a súčasne, že\nrozhodnutie je nespreskúmateľné pre rozpor výroku rozhodnutia s jeho odôvodnením. K tejto námietke\nuviedol, že výrok rozhodnutia presne a určito konštatuje, akého porušenia sa navrhovateľ dopustil a v\nplnej miere korešponduje s odôvodnením rozhodnutia, s poukazom na to, že zo znenia ustanovenia\n§ 38 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. jednoznačne vyplýva, že k porušeniu tohto ustanovenia dôjde\nodvysielaním spozorovaného programu a nie odvysielaním konkrétnych osobitných propagačných\nzmienok a aj zo znenia výroku napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že časový údaj „o\ncca 20:15 hod.“ poukazuje na skutočnosť, kedy bol odvysielaný predmetný sponzorovaný program a\nnie kedy boli odvysielané osobitné propagačné zmienky a tak z výroku ako aj z odôvodnenia (napr.\nstr. 11) napadnutého rozhodnutia vyplýva, že k porušeniu povinnosti došlo odvysielaním predmetného\nsponzorovaného programu, ktorý obsahoval citované osobitné propagačné zmienky a teda priamo\npodporoval predaj/počúvanosť služby „FUN RÁDIO“, a preto výrok rozhodnutia teda napriek tvrdeniam\nnavrhovateľa o jeho zmätočnosti, v skutočnosti veľmi presne korešponduje s jeho odôvodnením, tvrdiac,\nže Rada brala do úvahy aj kontext, v ktorom bol tento slogan vyslovený.\nOdporca nesúhlasil ani s námietkou navrhovateľa, že odporca zaťažil konanie vadou, ktorá ma za\nnásledok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, keď rozhodol bez toho, aby navrhovateľ mal možnosť\nsa pred rozhodnutím k veci vyjadriť. K tejto námietke s poukazom na to, že ako sám navrhovateľ uviedol\nv predchádzajúcej časti svojho odvolania, odporca pri vydaní napadnutého rozhodnutia vychádzal z\núplne identických podkladov pre rozhodnutie (čo je zjavné aj zo samotného rozhodnutia str. 3), teda\npodklady pre rozhodnutie vo veci samej boli počas celého trvania predmetného správneho konania\n(a teda doteraz) rovnaké, navrhovateľ sa k týmto podkladom aj k ich spôsobu zistenia vyjadroval\nniekoľkokrát a odporca sa so všetkými argumentmi náležite vysporiadal. Považoval za nepravdivé\ntvrdenie, že by navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie vo veci, s poukazom\nna skutočnosť, že sa k týmto podkladom vyjadril, je preukázateľná obsahom spisového materiálu.\nĎalej uviedol, že jedinou novou skutočnosťou, s ktorou sa odporca v napadnutom rozhodnutí zaoberal\nbola otázka prechodu deliktuálnej zodpovednosti na navrhovateľa ako právneho nástupcu Slovenskej\ntelevízie, pričom táto otázka vyvstala z námietky samotného navrhovateľa, majúc za to, že navrhovateľ\njednoznačne dostal možnosť vyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie vo veci samej, ako aj k ich spôsobu\nzistenia príp. k ich doplneniu a túto možnosť aj v plnej miere využil, čo jednoznačne dokazuje obsah\npríslušného administratívneho spisu.\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nRady na základe podaného opravného prostriedku, preskúmal napadnuté rozhodnutie a jemu\npredchádzajúce správne konanie postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s §§ 250l\na nasl. v rozsahu dôvodov uvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s obsahom\nadministratívneho spisu č.: 129-PgO/O-1732/2009, ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov\nkonania a po vypočutí zástupcu odporcu na pojednávaní súdu dňa 24.10.2012 dospel k záveru, že\nopravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný.\nPredmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho\norgánu, ktorým rozhodnutím bola navrhovateľovi uložená sankcia podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona o\nvysielaní a retransmisii za porušenie povinnosti podľa § 38 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii.\nPodľa § 4 ods. 1 až 4 zákona o vysielaní a retransmisii poslaním rady je presadzovať záujmy verejnosti\npri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a\nvzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu.v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych\nmediálnych služieb na požiadanie.\nRada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú\nna základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona. Dohliada na dodržiavanie právnych\npredpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na\npožiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych\nmediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom.\nRada je právnická osoba so sídlom v Bratislave. Pri výkone štátnej správy v oblasti vysielania,\nretransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie má postavenie orgánu\nštátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou v rozsahu vymedzenom týmto zákonom a osobitnými\npredpismi.\nČinnosť rady vyplývajúcu z jej poslania (odseky 1 a 2) a z jej pôsobnosti (§ 5) vykonávajú členovia rady a\núlohy spojené s činnosťou rady plnia zamestnanci Kancelárie Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej\nlen \"kancelária\").\nPodľa § 5 ods. 1, písm. g/, h/, m/, n/ zákona o vysielaní a retransmisii do pôsobnosti rady v\noblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona a podľa\nosobitných predpisov, ukladať sankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom\naudiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu\nbez oprávnenia, žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade potreby, vybavovať sťažnosti na\nporušenie tohto zákona podľa § 14a.\nPodľa § 38 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii, účinného v čase deliktu vysielateľ je povinný\nzabezpečiť, aby sponzorovaný program priamo nepodporoval predaj, nákup ani prenájom tovarov alebo\nslužieb sponzora alebo tretej osoby, a to najmä osobitnými propagačnými zmienkami o uvedených\nvýrobkoch či službách v týchto programoch.\nPodľa § 64 ods. 1, 2, 3 zákona o vysielaní a retransmisii za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom\nalebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: upozornenie na porušenie zákona, odvysielanie\noznamu o porušení zákona, pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti,\npokutu, odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.\nSankciu podľa odseku 1 písm. d/ rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie, poskytovateľ\naudiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2\nods. 3 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu rady opakovane porušila povinnosť. Rada uloží pokutu\nbez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 19. Rada môže uložiť\npokutu aj bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 16 ods. 2 písm.\na/ a c/, ods. 3 písm. k/, § 20 ods. 1 a 3, § 30, ako aj v prípade vysielania bez oprávnenia [§ 2 ods. 1\npísm. b)] alebo prevádzkovania retransmisie bez oprávnenia [§ 2 ods. 1 písm. e)].\nPokutu rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia povinnosti, miery\nzavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania, poskytovania audiovizuálnych mediálnych\nslužieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne\nuložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného\nsystému.\n\nPodľa § 71 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje\nvšeobecný predpis o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších\npredpisov - správny poriadok) okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a §\n49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.\nPodľa § 3 ods. 1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými\nprávnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a\nprávnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.\nPodľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav\nveci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi\núčastníkov konania.\nPodľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi\npredpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a\nmusí obsahovať predpísané náležitosti.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že správny orgán v danom\nprípade postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážil relevantné skutočnosti\npre vydanie rozhodnutia, skutkové okolnosti správne právne posúdil a dôvody svojho rozhodnutia\nnáležite zdôvodnil v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, z ktorých dôvodov napadnuté rozhodnutie\nžalovaného správneho orgánu považoval v súlade so zákonom.\nNajvyšší súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu\nsprávneho orgánu podľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 250l a nasl. O.s.p.)\nje posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov\npre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či\nrozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom\npredpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi\nako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená\nzákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci\nsprávneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe,\nči uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom,\nktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Pri rozhodnutí,\nktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava\nsúd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje\núčelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 O.s.p.).\nZ obsahu administratívneho spisu Najvyšší súd Slovenskej republiky v danej veci mal preukázané,\nže žalovaný správny orgán navrhovateľovi napadnutým rozhodnutím uložil sankciu za porušenie\npovinnosti ustanovenej v § 38 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že nezabezpečil, aby sponzorovaný\nprogram OTO 2008, odvysielaný na programovej službe Jednotka dňa 11.3.2009 o cca 20.15 hod.\npriamo nepodporoval predaj/počúvanosť programovej služby FUN RÁDIO tretej osoby Rádio, a.s. a to\nosobitnými propagačnými zmienkami, cit. „Chcem sa poďakovať divákom všetkých televízií za to, že\nsvojim diváctvom vytvárajú prijemné konkurenčné prostredie, chcem sa poďakovať, televízii Markíza\nsom hovorila, pre istotu dvakrát, a rozhodne si myslím, že tu stojím aj preto, že ja som Fun Rádio a\n(potlesk), takže aj touto cestou chcem sa poďakovať C. T. aj s manželkou za to, že na mňa v tomto\nmediálnom svete dávajú pozor a všetkým kolegom, konkurencií za to, že nebola hocijaká“, „Menovite by\nsom chcel pozdraviť aj majstra X., ktorého si nesmierne vážim, lebo aj on je Fun Rádio. Je mi veľkou\ncťou, že môžem tento rok vyhlásiť absolútneho OTA spolu s N. C., mimochodom, kto neprišiel k nám\nlyžovať, tento rok, veľmi zle sa mu bude dariť v tejto kríze, ale môžete to ešte napraviť, máme znížené\nceny. (Potlesk)‚ Takže ja by som Vám si dovolil oznámiť absolútneho OTA, N. ho odovzdá, a stáva sa\nním pán Y.. Y.“ o uvedenej službe.\nV odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný správny orgán uviedol prepis/popis skutkového stavu\na následne sa vyjadril k jednotlivým námietkam navrhovateľa s odkazom na závery najvyššieho súdu\nvyslovené v rozsudku zo dňa 29.9.2011 sp. zn. 8Sž/4/2011. Svoju pozornosť predovšetkým zameral\nna otázku prechodu deliktuálnej zodpovednosti, ktorú posudzoval v zmysle názoru najvyššieho súdu\nvysloveného v rozsudku 1Sžhpu/2/2008. Konštatoval, že Rozhlas a televízia Slovenska v zmysle\nzákona č. 532/2010 Z. z. prevzal zabezpečovanie verejnoprávnych úloh Slovenskej televízie, vstúpil v\n\nplnom rozsahu do jej všetkých platných právnych vzťahov a teda v plnej miere pokračuje v aktivitách\nsvojho právneho predchodcu, čím je oprávnený prijímať finančné plnenia za pokračovanie v aktivitách\nsvojho právneho predchodcu, príp. z pokračovania v týchto aktivitách získava iné ekonomické výhody.\nNesúhlasil s názorom navrhovateľa ohľadne prechodu práv s poukazom na to, že na jednej strane\nnavrhovateľ ako právny nástupca nepochybne hospodársky profituje z pokračovania v aktivitách svojho\npredchodcu a na strane druhej podľa názoru navrhovateľa nemôže byť za aktivity svojho predchodcu\ndeliktuálne zodpovedný. Poukázal na rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 3Sž/18/2100, 2Sž/9/2006. Na\npojednávaní súdu právny zástupca odporcu zotrval na svojom návrhu, ktorým navrhoval preskúmavané\nrozhodnutie potvrdiť s poukazom na dôvody uvedené vo vyjadrení odporcu k návrhu na preskúmanie\nrozhodnutia odvolateľa, dajúc do pozornosti, že otázkou prechodu deliktuálnej zodpovednosti sa\nnajvyšší súd zaoberal v rozsudku sp. zn. 4Sž/10/2012.\nNajvyšší súd zastáva názor, že v administratívnom konaní, predmetom ktorého je zisťovanie správneho\ndeliktu a uloženie sankcie zaň, je podstatné, či účastník správneho konania, ktorý sa mal svojím\npostupom dopustiť porušenia zákona, správny delikt spáchal a podmienky, za ktorých k spáchaniu\ndošlo, ako aj následky ním vzniknuté môžu mať vplyv len na výšku sankcie, ktorú zákon predpokladá\nza spáchanie správneho deliktu. Treba súhlasiť s konštatovaním žalovaného správneho orgánu, že\nzodpovednosť u právnických osôb za správny delikt sa zakladá na zásade objektívnej zodpovednosti,\nktorá vyplýva aj z ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii.\nSenát najvyššieho súdu preskúmajúc napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a konanie\nmu predchádzajúce, oboznámiac sa s administratívnym spisom a so skutkovými a právnymi\nstanoviskami účastníkov konania prezentovaným ich právnymi zástupcami dospel k záveru, že medzi\núčastníkmi v tomto štádiu konania je predovšetkým sporná otázka prechodu deliktuálnej zodpovednosti\nSlovenskej televízie na navrhovateľa, a preto zameral svoju pozornosť predovšetkým tejto právnej\notázke.\nNajvyšší súd sa nestotožnil s námietkou navrhovateľa, že Rada vo veci nesprávne aplikovala § 23 ods.\n1 zákona č. 532/2010 Z. z., v zmysle ktorej právnej úpravy posúdila otázku deliktuálnej zodpovednosti\nnavrhovateľa tak, že v prípade navrhovateľa došlo k sukcesii po Slovenskej televízii, tvrdiac, že\npredmetný program odvysielala Slovenská televízia, ktorá bola zrušená k 1. januáru 2011 v zmysle §\n23 ods. 1 zákona č. 532/2010 Z. z., ktorou právnou skutočnosťou zanikla aj deliktuálna zodpovednosť\nSlovenskej televízie, keďže tá v zmysle prechodných ustanovení zákona č. 532/2010 Z. z. neprešla na\nnavrhovateľa a z povahy veci na neho ani prejsť nemohla.\nZ rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je zrejmé, že najvyšší súd sa obdobnou\notázkou v konaní vedenom na tunajšom súde sp. zn. 4 Sž/1012 už zaoberal, preto senát najvyššieho\nsúdu v danej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 7 O.s.p. poukazuje.na časť odôvodnenia rozhodnutia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky.sp. zn. 4 Sž 10/2012, ktorú v odôvodnení uvádza nasledovne:\n„Podľa § 2 ods. 1, 2, 3 zákona č. 532/2010 Z. z. zriaďuje sa Rozhlas a televízia Slovenska ako\nverejnoprávna, národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, ktorá poskytuje službu\nverejnosti v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania (ďalej len „vysielanie“).\nRozhlas a televízia Slovenska je právnická osoba so sídlom v Bratislave zapísaná v obchodnom registri,\nktorá vykonáva svoju činnosť najmä prostredníctvom organizačných zložiek, ktorými sú\na) Slovenský rozhlas, prostredníctvom ktorého sa poskytuje služba verejnosti v oblasti rozhlasového\nvysielania,\nb) Slovenská televízia, prostredníctvom ktorej sa poskytuje služba verejnosti v oblasti televízneho\nvysielania.\nOrganizačné zložky podľa odseku 2 sú samostatne hospodáriacimi vnútornými organizačnými\njednotkami bez právnej subjektivity.\nPodľa § 23 ods. 1 zákona č. 532/2010 Z. z. Slovenský rozhlas a Slovenská televízia zriadené podľa\ndoterajších predpisov sa k 1. januáru 2011 zrušujú. Rozhlas a televízia Slovenska sa k 1. januáru 2011\nstáva právnym nástupcom Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie a preberá všetky ich práva a\npovinnosti, ktoré k 1. januáru 2011 zostali v platnosti.“\n„K námietke navrhovateľa týkajúcej sa deliktuálnej zodpovednosti navrhovateľa v súvislosti s jeho\nprávnymi predchodcami najvyšší súd poukazuje na skoršie rozhodnutie sp. značka 1Sžhpu/2/2008 zo\ndňa 26.10.2010, ktoré sa už otázkou prechodu deliktuálnej zodpovednosti pri právnických osobách\nzaoberal. V nadväznosti na závery prijaté v uvedenom rozsudku senát najvyššieho súdu uvádza,\n\nže v prípade administratívneho trestania prechádza deliktuálna spôsobilosť zo subjektu právneho\npredchodcu na subjekt právneho nástupcu\nza podmienky, že nástupnícky subjekt pokračuje\nv aktivitách právneho predchodcu a subjekt právneho predchodcu zanikol. Navrhovateľ nepochybne\nkomplexne pokračuje vo všetkých aktivitách svojho právneho predchodcu, ktorý sa už v minulosti\ndopustil porušenia § 32, § 34 citovaného zákona, za ktorý mu bola uložená sankcia - upozornenie na\nporušenie zákona. Právny predchodca navrhovateľa k 01.01.2011 zanikol. Cieľom administratívneho\ntrestania je zabezpečiť, aby správanie, ktoré by malo byť potrestané, nezostalo nepotrestané a neboli\ntak zmarené ciele ochrany pred porušovaním zákona z dôvodu určitých zmien právnických osôb. V\nprvom rade je teda sankcionovaný vždy porušovateľ a v prípade jeho zániku jeho nástupca, ktorý prevzal\njeho materiálne a ľudské zdroje a ktorý pokračuje v jeho celkovej predchádzajúcej aktivite. Na základe\nuvedeného považuje senát najvyššieho súdu túto námietku navrhovateľa za neopodstatnenú.“\nV preskúmavanej veci senát najvyššieho súdu sa plne stotožnil so závermi uvedenými v citovanom\nrozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 4Sž 10/2012 vnímajúc takýto záver v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.\nRada v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia náležite odôvodnila dôvody, na základe ktorých\ndospela k záveru, že na navrhovateľa prešla deliktuálna zodpovednosť Slovenskej televízie, ktorá v\nzmysle § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 532/2010 Z. z. sa stala organizačnou zložkou Rozhlasu a televízie\nSlovenska - navrhovateľa. Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 532/2010 Z. z. Rozhlas a televízia Slovenska\nsa k 1. januáru 2011 stal právnym nástupcom Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie a prebral\nvšetky ich práva a povinnosti, ktoré k 1. januáru 2011 zostali v platnosti. Pokiaľ teda navrhovateľ prebral\nvšetky práva a povinnosti subjektov práv, ktoré sa následne stali jeho organizačnými zložkami, prebral\naj zodpovednosť týchto subjektov práva vyplývajúcu z ich práv a povinností, a preto v danom prípade na\nnavrhovateľa prešla aj zodpovednosť Slovenskej televízie za porušenie jej povinnosti podľa § 38 ods. 4\nzákona č. 308/2000 Z. z. za odvysielanie predmetného programu.\nNajvyšší súd sa nestotožnil ani s argumentáciou navrhovateľa, že niet žiadneho dôvodu, aby sa na danú\nvec aplikovala judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Súdneho dvora Európskej únie zo\nsúťažného práva, uvádzaná Radou, keďže ide o vec, ktorá nemá žiaden úniový rozmer a nemá ani\nsúťažný rozmer. Uvedená judikatúra najvyššieho súdu s poukazom na judikatúru Európskeho súdneho\ndvora rieši otázku prechodu zodpovednosti v prípade právnických osôb, a preto sú splnené zákonné\npodmienky ju v danom prípade aplikovať a právna skutočnosť, že Európsky súdny dvor posudzoval\nprechod zodpovednosti právnickej osoby v označenom rozhodnutí v súvislosti so súťažným právom,\nje právne bezvýznamná. Nemožno súhlasiť ani s tvrdením navrhovateľa, že udelenie sankcie podľa\nzákona č. 308/2000 Z. z. nemá ani úniový rozmer, keďže regulácia televízneho vysielania a s tým\nspojená právna úprava je priamou transpozíciou ustanovení smernice Európskeho Parlamentu a Rady\n2010/13/EÚ (smernica o audiovizuálnych mediálnych službách), ktorá upravuje práve oblasť televízneho\nvysielania a jedným z jej hlavných účelov je zabezpečenie rovnakých podmienok pre všetky subjekty\npodnikajúce v oblasti televízneho vysielania v rámci celého jednotného Európskeho trhu.\nVzhľadom k uvedenému senát najvyššieho súdu sa nestotožnil ani s námietkou navrhovateľa, že v\ndanom prípade neboli splnené zákonné podmienky pre uloženie sankcie poukazom na § 64 ods. 2\nzákona č. 308/2000 Z. z., argumentujúc zánikom delikventnej zodpovednosti. Navrhovateľ vstúpil do\nvšetkých práv a povinností Slovenskej televízie a teda „prevzal“ aj sankcie, ktoré boli Slovenskej televízii\nv minulosti uložené a to aj upozornenie na porušenie zákona. Zo skutkových zistení v danej veci\nvyplýva, že Slovenskej televízii, vysielateľovi na základe zákona bola za porušenie povinnosti v § 38\nods. 4 zákona\nč. 308/2000 Z. z. uložená sankcia - upozornenie na porušenie zákona rozhodnutím\nč. RL/271/2001 a rozhodnutím č. RL/337/01, čím boli v danom prípade splnené zákonné podmienky na\nuloženie sankcie, a preto Rada nepostupovala v rozpore s § 64 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky nesúhlasil ani s tvrdením navrhovateľa, ktorým namietal, že neboli\nnaplnené pojmové znaky skutkovej podstaty § 38 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z., keď vo veci nebolo\npreukázané, že išlo o sponzorský program, s poukazom na to, že v správnom konaní nebola preukázaná\npriama podpora služieb tretej osoby, v tomto prípade Rádio, a.s., pretože vzhľadom na ich povahu nebola\nsplnená podmienka priamosti, vysloviac názor, že išlo nanajvýš len o nepriamu podporu. Zo skutkových\nzistení vyplývajúcich z administratívneho spisu vyplýva, že navrhovateľ v priebehu správneho konania\nskutočnosť, že išlo o sponzorský program, sám potvrdil, a to v odvolaní voči rozhodnutiu č. RP/33/2009\n\nzo dňa 25.8.2009 (prvé rozhodnutie v danej veci), v ktorom uviedol, že „dňa 11.3.2009 odvysielal program\nOTO 2008, ktorý bol priamym prenosom podujatia odovzdávania ocenení osobnostiam televíznej\nobrazovky. Tento program hol sponzorovaný spoločnosťami Mercedes-Benz Slovakia, s.r.o., Medina\ntours, s.r.o., Telefonica O2 Slovakia, s.r.o., Ing. Jaroslav Šutarik, s.r.o. a 1. Tatranská, a.s.“. Skutočnosť,\nže predmetný program bol sponzorovaný taktiež vyplýva z originálu záznamu vysielania programu,\nzaslaný navrhovateľom odporcovi a z ktorého je zrejmé, že tento program bol označený sponzorskými\nodkazmi tak na začiatku, ako aj na konci programu. Nemožno súhlasiť ani s tvrdením navrhovateľa, že\nnebola preukázaná priama podpora služieb tretej osoby, v tomto prípade Rádio, a.s. a že išlo nanajvýš\nlen o nepriamu podporu. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zastáva názor, že z obsahu\nvyjadrení jednotlivých moderátorov odvysielaného programu jasne vyplýva priama podpora tretej osoby\na to Rádio, a.s., keďže slogany „Ja som Fun rádio“, „on je Fun rádio“ možno považovať za súčasť priamej\nreklamnej kampane rozhlasovej programovej služby FUN RÁDIO, ktorú vysiela na základe licencie č. R 1\nvysielateľ Rádio, a.s., a vyslovenie uvedených sloganov v sponzorovanom programe možno kvalifikovať\nako osobitnú propagačnú zmienku o službe tretej osoby, ktorá priamo podporuje počúvanosť služieb\noznačeného rádia.\nTaktiež nebolo možné súhlasiť s námietkou navrhovateľa, ktorou namietal postup Rady, keď podmienila\nzákonnosť odvysielaného programu v zmysle § 38 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. splnením požiadavky,\nktorá sa objektívne splniť nedala, pretože v prípade priameho prenosu nie je možné ovplyvniť vyjadrenia\núčinkujúcich a vysielateľ nemohol ovplyvniť vyjadrenia moderátorov poukazom na rozsudok Najvyššieho\nsúdu SR sp. zn. 6 Sžo/390/2009. Navrhovateľ na základe objektívnej zodpovednosti zodpovedá za\nporušenie právnych povinností uložených mu zákonom č. 308/2000 Z. z., ktorý nepredpokladá zavinenie\na ani neustanovuje liberačné dôvody, za splnenia ktorých by sa porušovateľ mohol zodpovednosti\nzbaviť. Odporca sa uvedenou námietkou navrhovateľa náležite vysporiadal v odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia, a senát najvyššieho súdu nevidel dôvod sa od jeho dôvodov odchýliť. Pokiaľ navrhovateľ\npoukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžo/390/2009, z obsahu uvedeného rozhodnutia\nvyplýva, že v uvedenej veci najvyšší súd vychádzal z úplne iných skutkových podkladov ako v\nprejednávanej veci, a preto právny názor súdu v uvedenej veci nie je možné použiť v danej veci.\nNebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa, že Rada nepostupovala v súlade s názorom\nNajvyššieho súdu SR vysloveného v rozsudku sp. zn. 8Sž/4/2011-24 zo dňa 29.9.2011, keď z\nodôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že pri rozhodovaní vychádzala z rovnakých podkladov\nako pri predchádzajúcom rozhodnutí a teda v intenciách zrušujúceho rozsudku súdu nevykonala\ndokazovanie. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sž/4/2011 vyplýva, že súd považoval\nza nedostatočne zistený skutkový stav veci v súvislosti s námietkou navrhovateľa vznesenou na\npojednávaní, či je alebo nie je možná právna sukcesia v danom delikte a z dôvodu, že odporca\nsa dôsledne neriadil rozhodnutím súdu sp. zn. 2Sž/9/2009 s poukazom na vady výroku rozhodnutia\nsprávneho orgánu. Rada v preskúmavanom rozhodnutí v intenciách názoru najvyššieho súdu\nvysloveného v uvedenom rozhodnutí jasne a zrozumiteľne sa vysporiadala s námietkou navrhovateľa\ntýkajúcou sa prechodu delikventnej zodpovednosti, opravila výrok rozhodnutia v súlade s názorom\nnajvyššieho súdu vysloveného v predchádzajúcich rozhodnutiach súdu tak, že je z neho jasným a\nurčitým spôsobom zrejmé, za ktoré porušenie právnej povinnosti navrhovateľa sankcionovala, uvedením\nšpecifikácie správneho deliktu, ktorého sa Slovenská televízia dopustila, opisom skutku s uvedením\nmiesta, času a spôsobu jeho spáchania, za čo mu bola uložená sankcia s odkazom na príslušnú právnu\núpravu, teda výrok napadnutého rozhodnutia obsahuje náležitosti v súlade s ustanovením § 47 ods. 2\nsprávneho poriadku. Rada vo výroku rozhodnutia presne a určito uviedla, akého porušenia sa právny\npredchodca navrhovateľa dopustil a výrok rozhodnutia v plnej miere korešponduje s jeho odôvodnením,\nkeď konštatovala, že k porušeniu ustanovenia § 38 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. došlo tým, že\nnezabezpečil, aby sponzorovaný program OTO 2008, odvysielaný na programovej službe Jednotka dňa\n11.3.2009 o cca 20.15 hod. priamo nepodporoval predaj/počúvanosť programovej služby FUN RÁDIO\ntretej osoby Rádio, a.s. a to osobitnými propagačnými zmienkami, ktoré vo výroku citoval. Nie je možné\npovažovať napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné z dôvodu zmätočnosti a nekorešpondovaniu\nvýroku rozhodnutia s jeho odôvodnením, keď vo výroku nie sú uvedené časové údaje odvysielaných\nkonkrétnych osobitných propagačných zmienok, pretože navrhovateľ bol sankcionovaný za porušenie §\n38 ods. 4 zákona č. 308/200 Z. z. tým, že nezabezpečil, aby predmetný program priamo nepodporoval\npredaj/počúvanosť programovej služby FUN RÁDIO a pokiaľ aj cituje konkrétne osobitné propagačné\nzmienky, túto časť výroku je treba považovať za súčasť opisu skutku, ktorým sa Slovenská televízia ako\n\nprávny predchodca navrhovateľa dopustil porušenia právnej povinnosti uloženej mu zákonodarcom v\nprávnej norme ustanovenej v § 38 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z.\nTaktiež nebolo možné súhlasiť s námietkou navrhovateľa, ktorou namietal, že odporca zaťažil konanie\nvadou, ktorá má za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, keď Rada rozhodla bez toho, aby\numožnila navrhovateľovi pred rozhodnutím sa k veci vyjadriť. Zo skutkových zistení vyplývajúcich zo\nspisu je zrejmé, že navrhovateľ sám tvrdil, že Rada pri vydaní napadnutého rozhodnutia vychádzala\nz úplne identických podkladov pre rozhodnutie. Z administratívneho spisu tiež vyplýva, že podklady\npre rozhodnutie vo veci samej boli počas celého trvania predmetného správneho konania rovnaké a\nnavrhovateľ sa k týmto podkladom aj k ich spôsobu zistenia počas správneho konania aj vyjadroval.\nPo zrušení predchádzajúceho rozhodnutia odporcu bolo povinnosťou Rady v intenciách názoru\nnajvyššieho súdu vysloveného v rozsudku sp. zn. 8Sž/4/2011 sa vysporiadať s námietkou navrhovateľa\ntýkajúcou sa posúdenia právnej otázky prechodu delikventnej zodpovednosti Slovenskej televízie na\nnavrhovateľa a opraviť výrok rozhodnutia. Z administratívneho spisu je zrejmé, že odporca vo veci\nnevykonával žiadne dokazovanie a v napadnutom rozhodnutí sa v súlade s názorom najvyššieho\nsúdu vysloveného v uvedenom rozhodnutí vysporadúval len s právnou otázkou nastolenou v námietke\nnavrhovateľa vychádzajúc z rovnakých podkladov, s ktorými bol navrhovateľ v priebehu správneho\nkonania oboznámený a vyjadroval sa k nim, pričom stále ide o totožné správne konanie, a preto nie\nje možné vydanie napadnutého rozhodnutia považovať za zaťažené inou vadou majúcou za následok\nnezákonnosť tohto rozhodnutia, keďže počas konania bola navrhovateľovi umožnená realizácia jeho\npráva v súlade s § 33 ods. 2 správneho poriadku.\nZ uvedených dôvodov senát najvyššieho súdu námietky navrhovateľa vznesené v jeho odvolaní\nnepovažoval za dôvodné.\nVzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho\norgánu ako vecne správne a v súlade so zákonom potvrdil podľa.§ 250q ods. 2 O.s.p.\nO náhrade trov konania súd rozhodoval podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2.\nNavrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania, pretože bol v konaní neúspešný.\nO povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za podaný opravný prostriedok vo výške 66 € súd\nrozhodol podľa § 2 ods. 4 veta druhá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších\npredpisov, podľa ktorého poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu\nsprávneho orgánu a v konaní nebol úspešný. Výška poplatku bola určená podľa položky č. 10 písm. c/\nSadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}