{"guid": "270d1890-a82f-4b06-a1da-842b7919f1a6:febccabf-73cd-4899-aec7-c9f9e7ba307d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:9012010007.1", "spisova_znacka": "6Sž/1/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/1/2012 z 26. 9. 2012", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2012, sp. zn. 6Sž/1/2012, ECLI:SK:NSSR:2012:9012010007.1", "identifikacne_cislo": "9012010007", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "sudca_id": 117, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-pavel-istok-117", "datum_vydania": "2012-09-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-19.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-19.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-19"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-19"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/febccabf-73cd-4899-aec7-c9f9e7ba307d", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:9012010007.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:9012010007.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:9012010007.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sž/1/2012\n9012010007\n26. 09. 2012\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2012:9012010007.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky\nReisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Aleny Adamcovej, v právnej veci\nnavrhovateľa: C.E.N. s.r.o., Gagarinova č. 12, Bratislava, zastúpený advokátom Mgr. Tomášom Szabom,\nAdvokátska kancelária, so sídlom Radvanská 23, Bratislava, proti odporcovi: Rada pre vysielanie\na retransmisiu, Dobrovičova 8, P.O.BOX 155, Bratislava, o opravnom prostriedku navrhovateľa na\npreskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu zo dňa 23. novembra 2011, č. RP/105/2011, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporcu zo dňa 23. novembra 2011, č. RP/105/2011\notvrdzuje.\n\np\n\nNavrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nNavrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok vo výške 66 € na účet Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky vedený v X. P. pre zasielanie súdnych poplatkov a pokút: BÚ - depozitný účet neúročený č.\nXXXXXXXXXX/XXXX, v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku.\nodôvodnenie:\nRada pre vysielanie a retransmisiu rozhodnutím zo dňa 23. novembra 2011, č. RP/105/2011 vydaným\nv správnom konaní č.: 418-PLO/O-4021/2011 ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1,\npísm. g/ a h/ postupom podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona\nč. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisoch (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z.\nz.“ alebo „zákon o vysielaní a retransmisii“) uložila navrhovateľovi podľa § 64 ods. 1, písm. d/ zákona\no vysielaní a retransmisii pokutu určenú podľa § 67 ods. 5, písm. e/ uvedeného zákona vo výške 3.320\n€ za porušenie povinnosti ustanovenej v § 19 ods. 1, písm. a/ tohto zákona tým, že na televíznej\nprogramovej službe TA3 dňa 7.6.2011 o cca 19:15 hod. odvysielal program Také bolo Slovensko, v rámci\nktorého odvysielal príspevok informujúci o smrti 5-ročného chlapca, ktorý spôsobom svojho spracovania\na svojím obsahom zasiahol do ľudskej dôstojnosti zobrazeného zosnulého. Súčasne Rada vyslovila, že\npodľa § 64 ods. 5 zákona o vysielaní a retransmisii „Uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej\nporušenie sa sankcia uložila“ a podľa § 67 ods. 16 zákona o vysielaní a retransmisii je pokuta splatná\nodo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť na účet uvedený v rozhodnutí.\nProti uvedenému rozhodnutiu odporcu v zákonnej lehote podal opravný prostriedok navrhovateľ. Žiadal,\naby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie. Súčasne žiadal náhradu trov konania.\n\nV dôvodoch opravného prostriedku namietal, že rozhodnutie bolo vydané na základe nesprávne\nposúdeného skutkového a právneho stavu. Tvrdil, že Rada svojím rozhodnutím č. RP/105/2011\nneoprávnene zasiahla do jeho práv vysielateľa vysielať slobodne a nezávisle, a tým aj do ústavného\npráva na slobodu prejavu, keď príspevok informujúci o smrti 5-ročného chlapca odvysielaný v rámci\nrelácie „Také bolo Slovensko“ dňa 7.6.2011 cca o 19.15 hod. nesprávne vyhodnotila ako porušujúci\nľudskú dôstojnosť zomrelého dieťaťa.\nĎalej namietal, že odporca voči navrhovateľovi v rozpore s § 64 ods. 1 zákona č. 318/2000 Z. z. o\nvysielaní a retransmisii vyvodil sankčnú zodpovednosť spočívajúcu v uložení pokuty bez toho, aby pre\njej uplatnenie boli splnené relevantné zákonné podmienky. Vytýkal Rade, že v danej veci nesprávne\naplikovala § 19 ods. 1, písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii, nesúhlasiac s jej názorom, že\npredmetným programom porušil právnu povinnosť uloženú mu zákonom o vysielaní a retransmisii.\nDôvodil, že v prípade, ak sama matka súhlasila so zverejnením podobizne svojho zosnulého maloletého\ndieťaťa a toto umožnila, nie je samotné zobrazenie mŕtveho tela možné považovať za zásah do\nľudskej dôstojnosti s poukazom na to, že navyše forma zobrazenia mŕtveho tela žiadnym spôsobom\nnedehonestovala osobu zosnulého, ani nebola zameraná na bezdôvodné šokovanie alebo vyvolanie\nsenzácie u diváka. Nesúhlasil so záverom odporcu, že zábery mŕtveho tela boli použité výlučne\nza účelom „zdramatizovania príspevku“, považujúc takýto záver za subjektívny, nepravdivý, a tým\nnespôsobilý byť podkladom pre konečné rozhodnutie vo veci. Uviedol, že príspevok informoval o\ntragickej udalosti, smrti dieťaťa, ktorej príčinou bola meningokoková sepsa a v kontexte príbehu, ktorého\nsa týkala podstata príspevku (informovať o závažnosti meningitídy, možných príčinách jej vzniku,\nšírenia a následkoch), v ňom boli použité aj zábery z miesta bydliska zosnulého chlapca sprevádzané\nvyjadreniami jeho matky, ako aj zábery mŕtveho tela zosnulého dieťaťa, nakoľko práve v dôsledku jeho\nsmrti bol príspevok vyhotovený, pričom telo mŕtveho dieťaťa bolo zobrazené v súvislosti so zachytením\nsmútku matky z jeho smrti, avšak nijako neprimerane, preexponovane alebo nedôstojne. Odmietol\ntvrdenie Rady, že by jediným účelom zobrazenia mŕtveho tela mala byť dramatizácia alebo zatraktívnenie\npríspevku.\nNavrhovateľ s poukazom na názor odporcu, že „zábery, ktoré zobrazujú mŕtveho, zasiahnu do jeho\nľudskej dôstojnosti vtedy, keď ich zaradenie do programu nie je nevyhnutné a je samoúčelné“, taktiež\nnamietal, že kritérium „nevyhnutnosti“ a „účelovosti“ bolo v danom prípade zvolené odporcom bez toho,\naby ich ako relevantné kritériá na zásah do ľudskej dôstojnosti stanovoval zákon a následne boli ním\naj subjektívne vyhodnotené.\nVyslovil názor, že zásah do ľudskej dôstojnosti navyše nie je možné posudzovať výhradne vo vzťahu\nk tomu, kto sa mal takého zásahu dopustiť, ale prioritne vo vzťahu k tomu, kto mal byť zásahom\ndotknutý. Vytýkal Rade, že v danej veci ako zásah do ľudskej dôstojnosti vyhodnotila výhradne konanie\nnavrhovateľa (samotné zobrazenie mŕtveho tela s údajným účelom zdramatizovania príspevku) bez\ntoho, aby ustálila jednoznačný a nepochybný záver, či takéto zobrazenie malo negatívny vplyv na ľudskú\ndôstojnosť zomrelého, ktorý mal byť takýmto zásahom dotknutý, majúc za to, že nie je možné hovoriť\no zásahu do ľudskej dôstojnosti v prípade, ak nie sú identifikované žiadne negatívne alebo nepriaznivé\nnásledky, keď odvysielanie príspevku osobu zomrelého žiadnym spôsobom nepoškodilo. Tvrdil, že telo\nmŕtveho dieťaťa bolo zobrazené dôstojne, s rešpektom a so znázornení úcty vzdávanej mŕtvym, záber\nmŕtveho tela dieťaťa ležiaceho v truhle sa v porovnaní s celkovou dĺžkou príspevku objavil len krátko,\n2krát cca po 5 sekúnd, pričom telo bolo snímané tak, aby osobe mŕtveho bola zaručená dostatočná\nanonymita, pričom ani v spojení s ďalšími zverejnenými informáciami nebolo osobu mŕtveho možné\njednoznačne individualizovať.\nVyslovil názor, že v nadväznosti na celý obsah príspevku je zrejmé, že odvysielaním dotknutého\nprogramu nemohlo prísť k zásahu do ľudskej dôstojnosti, nakoľko neprišlo k naplneniu skutkovej\npodstaty porušenia ustanovenia § 19 ods. 1, pism. a) zákona č. 308/2000 Z. z.\nĎalej dôvodil, že všetky skutočnosti uvedené v príspevku nijakým spôsobom nezakladajú rozpor s\ncitovaným ustanovením zákona, majúc za to, že príspevok ani spôsobom svojho spracovania ani jeho\nobsahom nezasiahol do ľudskej dôstojnosti mŕtveho dieťaťa. Poukázal na to, že sám odporca uznal\nspôsob zobrazenia mŕtveho tela za vhodný. Mal za to, že zo samotného faktu zobrazenia mŕtveho tela\nnie je možné vyvodiť zásah do ľudskej dôstojnosti mŕtveho dieťaťa, ak k zobrazeniu prišlo dôstojným\na vhodným spôsobom, v priamom kontexte s predmetom príspevku a navyše so súhlasom zákonného\n\nzástupcu dieťaťa ako osoby uplatňujúcej právo na ochranu osobnosti po jeho smrti, v ktorom prípade sú\nzábery mŕtveho tela spolu s ostatnými súvisiacimi zábermi a informáciami slobodne a nezávisle šírenými\nvšestrannými informáciami, ktorých odvysielaním neprišlo k zásahu do ľudskej dôstojnosti zomrelého,\na tým k porušeniu § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 318/2000 Z. z., ani k porušeniu žiadnych zákonných\nustanovení, a preto bolo úplne nedôvodné a nezákonné aj uloženie sankcie vo výške 3.320 €.\nOdporca k opravnému prostriedku navrhovateľa sa vyjadril tak, že navrhoval napadnuté rozhodnutie\npotvrdiť.\nZ dôvodov vyjadrenia vyplýva, že odporca nesúhlasil s námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom\nprostriedku. Zastával názor, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom, ako aj v\nsúlade so zákonom bolo odôvodnené. Konštatoval, že Rada v odôvodnení uviedla dostatočné dôvody,\nna základe ktorých vo veci rozhodla.\nOdporca trval na tom, že spravodajskú hodnotu, resp. posolstvo príspevku by absencia záberov na\ntelo mŕtveho dieťaťa žiadnym spôsobom neoslabila, keďže predmetné zábery žiadnym spôsobom\nneprispeli k spravodajskej hodnote príspevku, jediný dôvod ich zaradenia do príspevku holo použiť ich\nako ilustračné zábery a tým zatraktívniť vlastné vysielanie, čo považoval za konanie zasahujúce do\nľudskej dôstojnosti zosnulého.\nNámietku navrhovateľa, že neskúmal, či odvysielaným príspevkom došlo k negatívnym alebo\nnepriaznivým následkom považoval v súvislosti s predmetným konaním za irelevantnú. Uviedol, že\nRada v správnom konaní nie je oprávnená a už vôbec nie povinná skúmať, aké konkrétne negatívne\nnásledky boli dotknutej osobe v jej osobnom živote spôsobené, keď v správnom konaní je Rada povinná\nkonať ex offo, bez ohľadu na pocity, alebo ujmu dotknutej osoby, považujúc požiadavku navrhovateľa\nidentifikovať negatívne následky za absurdné, keďže predmetná osoba je už mŕtva, s poukazom na to,\nže táto navrhovateľova požiadavka by bola relevantná výlučne v súkromnoprávnom konaní, keby by si\ndotknutá osoba žalobou na ochranu osobnosti uplatňovala aj odškodnenie. Uviedol, že v súvislosti so\nspôsobom zobrazenia zosnulej osoby tento vzal do úvahy pri ukladaní výšky sankcie.\nPoukázal na to, že navrhovateľ nerozlišuje, že právny poriadok chráni ľudskú dôstojnosť jednak v\nsúkromnoprávnej rovine (napr. §§ 11 a nasledujúce Občianskeho zákonníka), ale aj vo verejnoprávnej\nrovine (napr. § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. alebo § 199 a nasledujúce Trestného zákona\n- Trestné činy proti ľudskej dôstojnosti).\nOdporca taktiež nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že osobe mŕtveho bola zaručená dostatočná\nanonymita a že nebolo osobu mŕtveho možné dostatočne individualizovať, keď príspevok obsahoval\nzáber na kríž s menom zosnulého, kedy zosnulý bol jednoznačne identifikovaný prostredníctvom svojho\nmena a skutočnosť, že matka zosnulého oslovovala iným krstným menom, ako bolo uvedené na kríži,\nmožno vysvetliť napr. tým, že zosnulý mal dve krstné mená (jedno birmovné), a preto v žiadnom\nprípade to nedokazuje navrhovateľovo tvrdenie, že zosnulého v dôsledku uvedenia dvoch odlišných\nkrstných mien nemožno jednoznačne identifikovať. Uviedol, že z ustálenej judikatúry NS SR navyše\nvyplýva, že nie je potrebné, aby bol subjekt identifikovaný takým spôsobom, aby ho dokázal jednoznačne\nidentifikovať každý, ale postačuje aj identifikácia prostredníctvom nepriamych znakov, prostredníctvom\nktorých ho dokáže identifikovať jeho širšie okolie s poukazom na rozsudok NS SR 3 Sž 66/2009.\nĎalej tvrdil, že v predmetnom prípade však k zásahu do ľudskej dôstojnosti zosnulého nedošlo v\ndôsledku nevhodného spôsobu jeho zobrazenia, ale už v dôsledku samotného faktu, že účastník\nkonania zneužil zábery zosnulého za účelom zdramatizovania predmetného príspevku. Zdôraznil,\nže zneužitie záberov zosnulého na zatraktívnenie vlastného vysielania nemožno v žiadnom prípade\npovažovať za konanie, ktorým by účastník konania „rešpektoval zásady slušnosti, primeranosti,\núcty voči mŕtvym aj smútku pozostalých a žiadnym spôsobom neprimerane nezasiahol do ľudskej\ndôstojnosti zomrelého chlapca“, považujúc konanie, ktoré ľudskú dôstojnosť zosnulého zneužíva na\nvlastné obohatenie (zatraktívnenie vlastného vysielania), konanie, ktoré používa telo zosnulého ako\nprostriedok na zatraktívnenie vysielania, za zjavné zasahovanie do ľudskej dôstojnosti zosnulého a to\no to viac, že sa jedná o dieťa.\n\nOdporca taktiež trval na tom, že odvysielanie záberov mŕtveho tela, ktoré nie je odôvodniteľné verejným\nzáujmom, ale výlučne záujmom vysielateľa, je konanie, ktoré je v rozpore so všeobecne zaužívanými\nmorálnymi a etickými hodnotami, z ktorých koncept ľudskej dôstojnosti vychádza a to bez ohľadu na to,\nči boli takéto zábery odvysielané v kontexte príspevku a so súhlasom rodičov ako oprávnených osôb.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nRady na základe podaného opravného prostriedku, preskúmal napadnuté rozhodnutie a jemu\npredchádzajúce správne konanie postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s §§ 250l\na nasl. v rozsahu dôvodov uvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s obsahom\nadministratívneho spisu č.: 418-PLO/O-4021/2011, ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov\nkonania a po vypočutí zástupcov účastníkov na pojednávaní súdu dňa 26.9.2012 dospel k záveru, že\nopravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný.\nPredmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho\norgánu, ktorým rozhodnutím bola navrhovateľovi uložená sankcia podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona\no vysielaní a retransmisii za porušenie povinnosti podľa § 19 ods. 1, písm. a/ zákona o vysielaní a\nretransmisii.\nPodľa § 4 ods. 1 až 4 zákona o vysielaní a retransmisii poslaním rady je presadzovať záujmy verejnosti\npri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a\nvzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych\nmediálnych služieb na požiadanie.\nRada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú\nna základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona. Dohliada na dodržiavanie právnych\npredpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na\npožiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych\nmediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom.\nRada je právnická osoba so sídlom v Bratislave. Pri výkone štátnej správy v oblasti vysielania,\nretransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie má postavenie orgánu\nštátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou v rozsahu vymedzenom týmto zákonom a osobitnými\npredpismi.\nČinnosť rady vyplývajúcu z jej poslania (odseky 1 a 2) a z jej pôsobnosti (§ 5) vykonávajú členovia rady a\núlohy spojené s činnosťou rady plnia zamestnanci Kancelárie Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej\nlen \"kancelária\").\nPodľa § 5 ods. 1, písm. g/, h/, m/, n/ zákona o vysielaní a retransmisii do pôsobnosti rady v\noblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona a podľa\nosobitných predpisov, ukladať sankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom\naudiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu\nbez oprávnenia, žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade potreby, vybavovať sťažnosti na\nporušenie tohto zákona podľa § 14a.\nPodľa § 19 ods. 1, písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii audiovizuálna mediálna služba na\npožiadanie, programová služba a ich zložky nesmú spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom\nzasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných.\nPodľa § 64 ods. 1, 2, 3 zákona o vysielaní a retransmisii za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom\nalebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: upozornenie na porušenie zákona, odvysielanie\noznamu o porušení zákona, pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti,\npokutu, odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.\n\nSankciu podľa odseku 1 písm. d) rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie, poskytovateľ\naudiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2\nods. 3 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu rady opakovane porušila povinnosť. Rada uloží pokutu\nbez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 19. Rada môže uložiť\npokutu aj bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 16 ods. 2 písm.\na) a c), ods. 3 písm. k), § 20 ods. 1 a 3, § 30, ako aj v prípade vysielania bez oprávnenia [§ 2 ods. 1\npísm. b)] alebo prevádzkovania retransmisie bez oprávnenia [§ 2 ods. 1 písm. e)].\nPokutu rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia povinnosti, miery\nzavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania, poskytovania audiovizuálnych mediálnych\nslužieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne\nuložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného\nsystému.\nPodľa § 67 ods. 5 písm. e/ zákona o vysielaní a retransmisii Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej\nprogramovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3.319 € do 165.969 € a vysielateľovi\nrozhlasovej programovej služby od 497 € do 49.790 €, ak vysiela programy a iné zložky programovej\nslužby, ktorých obsah je v rozpore s povinnosťami podľa § 19.\nPodľa § 71 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje\nvšeobecný predpis o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších\npredpisov - správny poriadok) okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a §\n49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.\nPodľa § 3 ods. 1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými\nprávnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a\nprávnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.\nPodľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav\nveci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi\núčastníkov konania.\nPodľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi\npredpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a\nmusí obsahovať predpísané náležitosti.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že správny orgán v danom\nprípade postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážil relevantné skutočnosti\npre vydanie rozhodnutia, skutkové okolnosti správne právne posúdil a dôvody svojho rozhodnutia\nnáležite zdôvodnil v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, z ktorých dôvodov napadnuté rozhodnutie\nžalovaného správneho orgánu považoval v súlade so zákonom.\nNajvyšší súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu\nsprávneho orgánu podľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 250l a nasl. O.s.p.)\nje posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov\npre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či\nrozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom\npredpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi\nako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená\nzákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci\nsprávneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe,\nči uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom,\nktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Pri rozhodnutí,\n\nktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava\nsúd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje\núčelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 O.s.p.).\nNajvyšší súd zastáva názor, že v administratívnom konaní, predmetom ktorého je zisťovanie správneho\ndeliktu a uloženie sankcie zaň, je teda podstatné, či účastník správneho konania, ktorý sa mal svojím\npostupom dopustiť porušenia zákona, správny delikt spáchal a podmienky, za ktorých k spáchaniu\ndošlo, ako aj následky ním vzniknuté môžu mať vplyv len na výšku sankcie, ktorú zákon predpokladá\nza spáchanie správneho deliktu. Treba súhlasiť s konštatovaním žalovaného správneho orgánu, že\nzodpovednosť u právnických osôb za správny delikt sa zakladá na zásade objektívnej zodpovednosti,\nktorá vyplýva aj z ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii.\nZ obsahu administratívneho spisu Najvyšší súd Slovenskej republiky v danej veci mal preukázané, že\nžalovaný správny orgán navrhovateľovi napadnutým rozhodnutím uložil sankciu za porušenie povinnosti\nustanovenej v § 19 ods. 1, písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že na televíznej programovej službe\nTA3 dňa 7.6.2011 o cca 19:15 hod. odvysielal program Také bolo Slovensko, v rámci ktorého odvysielal\npríspevok informujúci o smrti 5-ročného chlapca, ktorý spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom\nzasiahol do ľudskej dôstojnosti zobrazeného zosnulého.\nV odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný správny orgán poukázal na to, že právo účastníka\nkonania vysielať v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. „slobodne a nezávisle“ vyplýva z práva\nna slobodu prejavu ustanoveného v článku 26 ods. 1 Ústavy SR s tým, že toto právo však nie je\nabsolútne a možno ho uplatňovať len do tej miery, kým jeho uplatnením nedôjde k neodôvodnenému\na neprimeranému zásahu do práva iného subjektu, v tomto prípade práva na ľudskú dôstojnosť\nzobrazeného zosnulého, v ktorej súvislosti Rada poukázala na rozhodnutia Ústavného súdu ČR a to\nnález sp. zn. II. ÚS 357/96 a nález sp. zn. IV. ÚS 154/96, ako aj na nález Ústavného súdu SR PL.\nÚS 7/96.\nPodľa názoru Rady zábery, ktoré zobrazujú mŕtveho, zasiahnu do jeho ľudskej dôstojnosti vtedy,\nkeď ich zaradenie do programu nie je nevyhnutné a je samoúčelné, keď takto použité zábery by v\npodstate využívali „smrť“ človeka, resp. zábery jeho mŕtveho tela na „spestrenie“ príspevku/programu\na zvyšovanie sledovaností bez sledovania účelu informovať verejnosť o otázkach verejného záujmu.\nOdporca konštatoval, že pokiaľ sám účastník konania v tejto súvislosti uviedol, že podstatou príspevku\nbolo „informovať o závažnosti meningitídy, možných príčinách jej vzniku, šírenia a následkoch“, hoci\nhlavným zámerom posudzovaného príspevku bolo poskytnúť informácie vo verejnom záujme, je zrejmé,\nže použitie predmetných záberov tela mŕtveho dieťaťa k tomuto zámeru nijako neprispieva. Mal za to,\nže účastník konania mohol informácie o predmetnej infekčnej chorobe šíriť aj bez použitia záberov na\nmŕtve telo zosnulého, pričom kvalita týchto informácií by nebola žiadnym spôsobom znížená a súčasne\nvychádzajúc zo samotného vyjadrenia účastníka, že z jeho vyjadrenia je zrejmé, že zaradenie záberu\nmŕtveho dieťaťa nebolo nevyhnutné pre pochopenie „posolstva“ príspevku, ale bolo použité výlučne za\núčelom urobiť príspevok dramatickejší.\nPodľa názoru Rady práve takéto zneužitie smrti človeka, resp. záberov na jeho mŕtve telo, ktorých\nodvysielanie nemožno odôvodniť verejným záujmom, ale výlučne motiváciou účastníka konania dodať\npríspevku „šťavu“, je potrebné hodnotiť ako zásah do ľudskej dôstojnosti zobrazeného zosnulého.\nKonštatovala, že v predmetnom prípade však k zásahu do ľudskej dôstojnosti zosnulého nedošlo\nv dôsledku nevhodného spôsobu jeho zobrazenia, ale už v dôsledku samotného faktu, že účastník\nkonania zneužil zábery zosnulého za účelom zdramatizovania predmetného príspevku. Mala zo to,\nže zneužitie záberov zosnulého na zatraktívnenie vlastného vysielania nemožno v žiadnom prípade\npovažovať za konanie, ktorým by účastník konania rešpektoval zásady slušnosti, primeranosti, úcty voči\nmŕtvym aj smútku pozostalých a žiadnym spôsobom neprimerane nezasiahol do ľudskej dôstojnosti\nzomrelého chlapca, tak ako to tvrdil účastník konania, ale naopak za konanie, ktoré ľudskú dôstojnosť\nzosnulého zneužíva na vlastné obohatenie (zatraktívnenie vlastného vysielania). Konanie, ktoré používa\ntelo zosnulého ako prostriedok na zatraktívnenie vysielania, považovala Rada za zjavné zasahovanie\ndo ľudskej dôstojnosti zosnulého a to o to viac, že sa jedná o dieťa.\n\nSenát najvyššieho súdu preskúmajúc napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a\nkonanie mu predchádzajúce, oboznámiac sa s administratívnym spisom a so skutkovými a právnymi\nstanoviskami účastníkov konania prezentovanými ich právnymi zástupcami dospel k zhodnému záveru\nako žalovaný správny orgán, že navrhovateľ spôsobom spracovania a záberov na mŕtve telo dieťaťa\nv odvysielanom príspevku sa dopustil skutku majúceho znaky porušenia právnej povinnosti skutkovej\npodstaty ustanovenej v právnej norme § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z.\nNajvyšší súd sa nestotožnil s námietkou navrhovateľa, že Rada vo veci nesprávne aplikovala § 19\nods. 1, písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii, tvrdiac, že predmetným programom neporušil právnu\npovinnosť uloženú mu zákonom o vysielaní a retransmisii, keď zobrazenie tela zosnulého dieťaťa v\npríspevku nijakým spôsobom nezakladá rozpor s citovaným ustanovením zákona a teda nezakladá\nžiaden právny nárok vyvodzovať názor, že došlo k zásahu do ľudskej dôstojnosti dieťaťa.\nZ vyjadrenia samotného navrhovateľa vyplýva, že predmetný príspevok odvysielal za účelom\ninformovania verejnosti o nebezpečenstve infekčnej choroby a jeho podstatou bolo informovať o\nzávažnosti meningitídy, možných príčinách jej vzniku, šírenia a následkoch, teda hlavným zámerom\nposudzovaného príspevku bolo poskytnúť informácie vo verejnom záujme a zábery na mŕtve telo\npoužil na zdramatizovanie deja. Najvyšší súd taktiež zastáva názor, že pokiaľ zobrazenie mŕtveho tela\nzosnulého človeka vo vysielaní nie je možné odôvodniť verejným záujmom, ale výlučne motiváciou\núčastníka konania dodať príspevku dramatickosť a tým ho divákovi zatraktívniť, takéto konanie\nvysielateľa je potrebné hodnotiť ako zásah do ľudskej dôstojnosti zobrazeného zosnulého, keďže\nzábery na telo zosnulého žiadnym spôsobom neprispeli k spravodajskej hodnote príspevku a hodnotiac\nodvysielaný príspevok v jeho kontexte pre informovanosť verejnosti neboli nevyhnutné a boli zo strany\nvysielateľa samoúčelné. Z uvedených dôvodov bol správny záver odporcu, že zobrazenie mŕtveho tela\ndieťaťa v odvysielanom príspevku za účelom dramatickosti deja tohto príspevku nebolo nevyhnutné a\nzo strany vysielateľa - navrhovateľa, išlo o samoúčelné konanie, ktorým zasiahol do ľudskej dôstojnosti\nmŕtveho dieťaťa, na ktorú skutočnosť musela Rada prihliadať z úradnej povinnosti.\nNajvyšší súd sa nestotožnil ani s argumentáciou navrhovateľa, že zobrazenie tela zosnulého\ndieťaťa nebolo nijako neprimerané, preexponované alebo nedôstojné, bolo zobrazené v súvislosti so\nzachytením smútku matky z jeho smrti a s jej súhlasom, považujúc ich ako právne bezvýznamné pre\nposúdenie správneho deliktu v danej veci. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Rada\nnesankcionovala navrhovateľa za to, že by takéto zobrazenie bolo nedôstojné, ale za to, že navrhovateľ\nvo vysielaní takéto zobrazenie vôbec uskutočnil, napriek tomu, že vzhľadom na charakter predmetného\npríspevku a jeho obsah takéto zobrazenie nebolo nevyhnutné. Súčasne z rozhodnutia je zrejmé, že\nRada súhlasila s tvrdením navrhovateľa, že samotné zobrazenie nebolo nedôstojné, na ktorú skutočnosť\nprihliadla pri určení výšky sankcie. Tvrdenie navrhovateľa o súhlase matky zosnulého dieťaťa je pre\ntoto konanie právne bezvýznamné, keďže tento by mal význam v občianskoprávnom konaní podľa §§\n11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Nemožno súhlasiť ani s tvrdením navrhovateľa, že bola zachovaná\nanonymita zosnulého dieťaťa, pretože zo spracovania príspevku je možné dieťa individualizovať.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky súhlasí s názorom navrhovateľa, že sloboda prejavu je jedným z\nhlavných základov demokratickej spoločnosti, jednou z prvoradých podmienok jej pokroku a rozvoja\nkaždého jednotlivca, zahŕňa nielen slobodu názoru a prijímania a rozširovania informácií a myšlienok,\nale obsahuje aj povinnosť a zodpovednosť, keďže informovanie verejnosti o veciach verejného\nzáujmu vykonávané prostredníctvom hromadných informačných prostriedkov patrí k významným\nnástrojom kontroly moci a zároveň k základným zárukám, ktoré bránia najrôznejším formám deformácie\nspoločenského vývoja, ako aj že už z povahy činnosti publicistiky a spravodajstva vyplýva, že pri\nnej nevyhnutne a v značnom rozsahu dochádza aj ku kontaktu s jednotlivými hodnotami osobnosti\nfyzickej osoby, právnickej osoby a tento fakt nemusí mať vždy podobu rozporu /kolízie/, pretože\npublicistika aj spravodajstvo môže takisto účinne napomôcť pri presadzovaní občianskoprávnej ochrany\nosobnosti fyzickej alebo právnickej osoby, s tým že Ústava Slovenskej republiky a medzinárodné zmluvy\nzakotvujúce ochranu slobody prejavu a práva na informácie predstavujú dostatočný právny základ na\nvytvorenie a uplatňovanie takého štandardu ochrany.\n\nV tejto súvislosti súd dáva do pozornosti, že právo slobody prejavu patrí medzi základné politické práva\nv právnom poriadku demokratickej spoločnosti a v právnom poriadku Slovenskej republiky je zakotvené\nv čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky, z ktorého súčasne vyplýva, že právo vyhľadávať a šíriť informácie\nmožno len na základe zákona. Takáto právna úprava je ustanovená v zákone č. 308/2000 Z. z. a v\nrozsahu ochrany osobnostných práv v Občianskom zákonníku.\nPrávnej ochrany osobnosti proti šíreniu informácií v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka sa môžu\ndotknuté osoby domáhať na základe civilnoprávnej žaloby na všeobecnom súde.\nZákon č. 308/2000 Z. z. zveruje do právomoci Rady presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva\nna informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať\nštátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na\npožiadanie. Rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí\nvysielajú na základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona. Dohliada na dodržiavanie\nprávnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych\nslužieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania\naudiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom (§ 4 ods.\n1, 2 zákona č. 308/2000 Z. z.). Do pôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na\ndodržiavanie povinností podľa zákona o vysielaní a retransmisii a podľa osobitných predpisov, ako aj\nukladať sankcie vysielateľom za porušenie právnej povinnosti (§ 5 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z.).\nZo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že Rada nesankcionovala navrhovateľa za odvysielanie\npredmetného spravodajského príspevku, a ani za spôsob jeho spracovania v celosti, ale za to, že\nv odvysielanom programe „Také bolo Slovensko“ odvysielal príspevok informujúci o smrti 5-ročného\nchlapca, ktorý spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom zasiahol do ľudskej dôstojnosti\nzobrazeného zosnulého tým, že zobrazoval mŕtve telo dieťaťa, hoci vzhľadom k obsahu príspevku\ntakéto zobrazenie nebolo nevyhnutné a išlo o samoúčelné konanie zo strany vysielateľa za účelom\nzatraktívnenia vysielania podmieňujúce sledovanosť.\nOdvolací súd v danej veci taktiež dospel k záveru, že odvysielanie záberov mŕtveho tela dieťaťa nebolo\nodôvodniteľné verejným záujmom, ale výlučne záujmom vysielateľa, ktoré konanie je v rozpore so\nvšeobecne platnými morálnymi a etickými hodnotami, z ktorých koncept ľudskej dôstojnosti vychádza.\nVzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho\norgánu ako vecne správne a v súlade so zákonom potvrdil podľa § 250q ods. 2 O.s.p.\nO náhrade trov konania súd rozhodoval podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2.\nNavrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania, pretože bol v konaní neúspešný.\nO povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za podaný opravný prostriedok vo výške 66 € súd\nrozhodol podľa § 2 ods. 4 veta druhá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších\npredpisov, podľa ktorého poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu\nsprávneho orgánu a v konaní nebol úspešný. Výška poplatku bola určená podľa položky č. 10 písm. c/\nSadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:824628d7-b062-47db-b7db-586a68bb28b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.7.1996.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/96 z 27. 2. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-02-27", "citacie_n": 271, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.7.1996.1"}], "citovane_v": []}