{"guid": "6af4a9bb-1ce4-47b8-b224-bb728295cc7c:49b4d911-39e5-4b8f-9d3c-38b34c3f5f74", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:9011899811.1", "spisova_znacka": "2MCdo/4/2011", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/4/2011 z 26. 4. 2012", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. apríla 2012, sp. zn. 2MCdo/4/2011, ECLI:SK:NSSR:2012:9011899811.1", "identifikacne_cislo": "9011899811", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Kolcun", "sudca_id": 415, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jozef-kolcun-415", "datum_vydania": "2012-04-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-237", "nazov": "§ 237 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-237", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-237"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-157.odsek-2", "nazov": "§ 157 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-157.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-157"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-237", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-157"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/49b4d911-39e5-4b8f-9d3c-38b34c3f5f74", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:9011899811.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:9011899811.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:9011899811.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2MCdo/4/2011\n9011899811\n26. 04. 2012\nJUDr. Jozef Kolcun\nECLI:SK:NSSR:2012:9011899811.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu K. S., bývajúceho v C., zastúpeného JUDr.\nEvou Borovskou, advokátkou v Bratislave, Štefánikova 7, proti žalovanej Slovenskej pošte, a.s., so\nsídlom v Banskej Bystrici, Partizánska cesta 9, zastúpenej Mgr. Miroslavom Vilímom, advokátom v\nBratislave, Michalská 9, o zaplatenie peňažných nárokov z poškodenia zdravia, vedenej na Okresnom\nsúde Bratislava III pod sp. zn. 15 C 8/2000, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora\nSlovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 10. februára 2010 sp. zn. 10 Co\n116/2008 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava III z 26. augusta 2008 č.k. 15 C 8/2000-204,\ntakto\nrozhodol:\nZ r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 10. februára 2010 sp. zn. 10 Co 116/2008\nokrem výroku o náhrade trov konania a rozsudok Okresného súdu Bratislava III z 26. augusta 2008\nč.k. 15 C 8/2000-204 a vec v rozsahu zrušenia vracia Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nOkresný súd Bratislava III rozsudkom z 26. augusta 2008 č.k. 15 C 8/2000-204 návrh žalobcu zamietol\n(s poukazom na § 190 ods. 1, § 193 ods. 1, § 196, § 262 ods. 1, § 263 ods. 1, 3 Zákonníka práce /\nzákona č. 65/1965 Zb. v znení účinnom do 30.6.1987/, § 2 ods. 1, § 4 ods. 1, § 6 ods. 1, § 7 ods.\n1, 3, § 9 ods. 1, 2, 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.). Žalovanej právo na náhradu trov konania nepriznal.\nRozhodnutie odôvodnil tým, že po zmene návrhu sa žalobca v tomto konaní domáhal zaplatenia sumy\n12 000,-- Sk spolu so 17,6 % úrokom z omeškania od 1.7.1999 do zaplatenia, sumy 51 000,-- Sk ako\nodškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia (ďalej len „SSU“) vyčíslené v znaleckom posudku\nMUDr. Škodáčka počtom bodov 1700 a sumy 3 992 070,-- Sk ako 50-násobok bolestného\na\nSSU po odrátaní už poskytnutého plnenia v sume 29 430,-- Sk. Žalobca nároky odvodzoval od\npoškodenia zdravia z 18. septembra 1985, ktoré bolo posúdené ako pracovný úraz. Konanie o zaplatenie\nsumy 12 000,-- Sk spolu s príslušenstvom bolo pre čiastočné späťvzatie návrhu zastavené. Posudok o\nbolestnom a SSU bol vypracovaný v roku 1986 a 1. apríla 1999. V roku 1999 PhDr. Eva Borzová, CSc.\nurčila znaleckým posudkom SSU žalobcu za vážne mozgové, duševné poruchy po ťažkom poranení\nhlavy vzbudzujúce súcit alebo ošklivosť stredne ťažkého stupňa u muža v celkovej výške 800 bodov.\nNárok žalobcu týkajúci sa zaplatenia sumy 51 000,-- Sk nepovažoval súd za dôvodný, pretože žalobca\nnedoložil lekársky posudok vydaný v súlade s ustanovením § 9 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Za\ntakýto posudok súd nepovažoval znalecký posudok MUDr. Igora Škodáčka, CSc. z 11. júna 2004. Súd\npreto nemal za preukázaný základ nároku na zaplatenie sumy 51 000,-- Sk, a teda ani základ nároku\nna prípadné priznanie mimoriadneho odškodnenia za SSU z daného nároku. Súd nepovažoval za\npotrebné nariadiť nové znalecké dokazovanie so zameraním na overenie správnosti záverov uvedených\nv danom znaleckom posudku a ani výsluch MUDr. Igora Škodáčka, CSc. Pri posudzovaní ostatných\nnárokov žalobcu sa súd najskôr zaoberal vznesenou námietkou premlčania. O škode spočívajúcej v\nutrpenej bolesti a v sťažení spoločenského uplatnenia sa poškodený dozvedel v dobe, kedy bolo možné\nobjektívne vykonať bodové ohodnotenie za bolesť a SSU. Od tohto okamihu začínala bežať jednoročná\nsubjektívna premlčacia lehota. Posúdenie ustálenosti zdravotného stavu poškodeného umožňujúceho\n\nvydanie lekárskeho posudku bolo závislé na vyjadrení lekára. Odškodnenie za bolesť a SSU nebolo\nmožné zvýšiť s výnimkou prípadov hodných osobitného zreteľa, keď na základe podania poškodeného\nmohol súd rozhodnúť o primeranom zvýšení už priznaného odškodnenia. Toto plnenie bolo závislé od\njeho základu (priznania základného bodového ohodnotenia za bolesť a SSU). V prejednávanej veci\nzdravotný stav žalobcu bolo možné považovať za ustálený 14. marca 1986, resp. 21. mája 1986. Ak\nžalobca podal návrh na priznanie mimoriadneho odškodnenia za bolesť a SSU odvíjajúci sa\nod základného odškodnenia priznaného mu lekárskymi posudkami vydanými 14. marca 1986, resp. 21.\nmája 1986, až dňa 29. novembra 1999, mal súd za to, že námietka premlčania vznesená žalovanou\nbola opodstatnená a už bez ďalšieho návrh ako nedôvodný zamietol. Súd poukázal na to, že z výsluchu\nžalobcu vyplynulo, že okolnosti \"mimoriadnosti tohto prípadu\" (úplná slepota ľavého oka, znížená funkcia\npravého oka, deformity tváre, závrate pri pohybe hlavy, pocity odťahovania sa od ľudí a toho, že sa\nho okolie stráni, problémy v manželskej komunikácii, strata pracovného miesta vykonávaného pred\npracovným úrazom, nástup do čiastočnej invalidity v priebehu roka 1986), ktorými odôvodňoval návrh,\npociťoval takmer okamžite od pracovného úrazu, resp. v období bezprostredne po ňom. Nejednalo sa\no okolnosti, o ktorých žalobca získal vedomosť postupom plynutia času po dopravnej nehode. Súd\nrozhodol o náhrade trov konania podľa § 150 O.s.p.\nKrajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcu a žalovanej rozsudkom z 10. februára 2010 sp. zn.\n10 Co 116/2008 rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil. Vo výroku o náhrade trov\nkonania rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na\nďalšie konanie. Rozhodnutie odôvodnil tým, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej\npovažoval za vecne správny a v celom rozsahu sa stotožnil s jeho odôvodnením (§ 219 ods. 1 a 2\nO.s.p.). Pre správnosť dôvodov rozsudku prvého stupňa vo veci samej odvolací súd však považoval\nza potrebné zdôrazniť, že z obsahu odvolania žalobcu nevyplývali také skutočnosti, ktoré by mali za\nnásledok iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Zhodne so závermi súdu prvého stupňa odvolací súd\nuviedol, že zdravotný stav žalobcu bolo možné považovať za ustálený 14. marca 1986, resp. 21. mája\n1986, keď v uvedené dni boli vydané lekárske posudky o bolestnom a SSU. Už vtedy žalobca pociťoval\naj psychické útrapy popisované v roku 1999 a neskôr. Ak teda žalobca podal návrh na súd až dňa 29.\nnovembra 1999, stalo sa tak neskoro, a žalovaná námietku premlčania vzniesla úspešne. Mimoriadne\nokolnosti prípadu žalobca pociťoval už bezprostredne po pracovnom úraze. Pokiaľ ide o nárok týkajúci sa\nzaplatenia 51 000,-- Sk aj podľa názoru odvolacieho súdu nie je tento dôvodný, keďže žalobca nedoložil\nlekársky posudok vydaný v súlade s ustanovením § 9 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Odvolací súd\nďalej uviedol, že súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, dospel na základe\nvykonaných dôkazov ku správnym skutkovým zisteniam a vec aj správne právne posúdil. V časti trov\nkonania dospel k záveru, že v tomto výroku je potrebné rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec\nmu v rozsahu zrušenia vrátiť na ďalšie konanie pre nedostatok dôvodov (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).\nProti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal na podnet žalobcu mimoriadne dovolanie generálny\nprokurátor Slovenskej republiky. Žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho\nsúdu (okrem výroku o trovách konania) a rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého\nstupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súdy sa dôsledne neriadili § 190 ods. 1, § 193 ods. 1, § 196\nZákonníka práce v znení účinnom do 30. júna 1987, § 2 ods. 1, § 4 ods. 1, § 5 ods. 2, § 7 ods. 1 a 3,\n§ 9 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia. Generálny\nprokurátor uviedol, že súd prvého stupňa nenariadil vo veci znalecké dokazovanie. Návrh však zamietol\ns odôvodnením, že žalobca nepreukázal základ nároku na základné odškodnenie za SSU v sume\n51 000,-- Sk a následne ani základ nároku na mimoriadne odškodnenie SSU, pretože nepredložil\nposudok vydaný v súlade s § 9 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Súd však ustanovenie § 9 ods. 3 vyhlášky\nč. 32/1965 Zb. nesprávne aplikoval, keď konštatoval, že pri vydávaní znaleckých posudkov, výnimku\ntvoria poškodenia zdravia pri práci, kedy je potrebné podať posudok výlučne oddelením pracovného\nlekárstva nemocnice s poliklinikou príslušným podľa sídla a pracoviska poškodeného. Ustanovenie §\n9 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. znenie uvádzané okresným súdom neobsahuje. Z jeho obsahu nie\nje možné ani pri najlepšej vôli prísť k záveru, že v prípade pracovného úrazu posudok vydáva výlučne\noddelenie pracovného lekárstva. Podľa § 9 ods. 4 vyhlášky č. 32/1965 Zb. ak ide o chorobu z povolania,\nprofesionálnu otravu alebo iné poškodenie zdravia pri práci, podáva posudok výlučne oddelenie (klinika)\npracovného lekárstva nemocnice s poliklinikou príslušné podľa sídla pracoviska poškodeného. K záveru\nsúdu prvého stupňa, že vo veci mala podať posudok klinika pracovného lekárstva nie je možné\ndospieť ani z tohto ustanovenia. Pod pojmom \"iné poškodenie zdravia pri práci\" sa však rozumie také\n\npoškodenie zdravia, ktoré vzniklo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi a nie je\npracovným úrazom, chorobou z povolania ani profesionálnou otravou. Ďalej poukázal na to, že súd\nprvého stupňa nesprávne posúdil aj premlčanie nároku žalobcu na náhradu škody spôsobenej mu na\nzdraví. Povinnosťou súdu bolo zaoberať sa znaleckým posudkom vypracovaným PhDr. Evou Borzovou,\nCSc. z 1. apríla 1999 a to aj napriek tomu, že k pracovnému úrazu žalobcu došlo 18. septembra 1985.\nTýmto posudkom boli totiž hodnotené položky č. 251 a 257c, ktoré v posudkoch vypracovaných MUDr.\nStrmeňom hodnotené neboli. K ustáleniu zdravotného stavu poškodeného z hľadiska SSU môže dôjsť\na často aj dochádza v rozdielnej dobe a preto u každého dielčieho nároku začína plynúť subjektívna\npremlčacia doba v inom okamžiku. Súd prvého stupňa pri posudzovaní námietky premlčania nároku\nžalobcu nezisťoval komplexne všetky okolnosti prípadu, nevzal do úvahy vedomostnú zložku žalobcu\no následkoch, ktoré mu pracovným úrazom boli spôsobené. Bez akýchkoľvek podkladov konštatoval,\nže okolnosti mimoriadnosti tohto prípadu pociťoval žalobca takmer okamžite od pracovného úrazu.\nRovnako nesprávne vychádzal zo skutočnosti, že žalobca do čiastočnej invalidity nastúpil v priebehu\nroka 1986. Z rozhodnutia Úradu dôchodkového zabezpečenia z 13. mája 1991 totiž vyplýva, že o\nčiastočnom invalidnom dôchodku žalobcu bolo rozhodnuté až v roku 1991 a žalobcovi bol priznaný\ndoplatok spätne. Súd nezohľadnil ani skutočnosť, že žalobca si nebol vedomý svojho zdravotného stavu\nkonštatovaného v znaleckom posudku PhDr. Borzovej o čom svedčí aj to, že posudkom Odboru\nsociálnych vecí Bratislava bol v roku 2002 uznaný za občana s ťažkým zdravotným postihnutím s mierou\nfunkčnej poruchy 60 %. Súd neprihliadol na opakované prehodnocovanie zdravotného stavu žalobcu a\nje zrejmé, že jeho zdravotný stav po úraze nebol a ani nemohol byť ustálený tak, ako to súd v rozsudku\nkonštatuje. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací si osvojil dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého\nstupňa napriek uvedeným pochybeniam, preto je aj jeho rozhodnutie v rozpore so zákonom.\nŽalobca sa stotožnil s mimoriadnym dovolaním a navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky\nmimoriadnemu dovolaniu vyhovel.\nŽalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedla, že toto nepovažuje za\ndôvodné. Má za to, že súdy náležite zistili skutkový stav veci a vec správne právne posúdili.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd príslušný na konanie o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods.\n3 O.s.p.) po zistení, že mimoriadne dovolanie podal včas (§ 243g O.s.p.) na podnet žalobcu generálny\nprokurátor Slovenskej republiky (§ 243e ods. 1 a 2 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania\n(§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie a dospel k\nzáveru, že mimoriadne dovolanie je opodstatnené.\nV zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. môže byť mimoriadne dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní\ndošlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok\nnesprávne právne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení\nveci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní\nuplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá\nprocesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok\nnesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako boli v\nmimoriadnom dovolaní označené, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.\nVzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať\nvždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z\nprocesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na\nposúdenie dovolacích dôvodov uvedených výslovne v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora\nSlovenskej republiky, ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád\nvymenovaných v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vždy vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí\ndo právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom\nkonania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa\nuž prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie\nkonania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť\nkonať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto\n\nsamosudcu rozhodoval senát. Vady v zmysle § 237 O.s.p. generálny prokurátor Slovenskej republiky\nnenamietal a vady § 237 písm. a/ až e/, g/ O.s.p. neboli zistené ani dovolacím súdom.\nDovolací súd dospel k záveru, že v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.\nVady konania vymedzené v § 237 O.s.p. sú porušením základného práva účastníka súdneho konania na\nspravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem\nzákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko\nz 9. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku\n1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I.\nÚS 226/03) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho\na vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.\nPretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a\npresvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami\núčastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane\nsa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným\nspôsobom) odníma možnosť náležite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v\nrovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných\nprostriedkov.\nV danej veci žalobca odvodzoval svoje nároky od poškodenia zdravia (18. septembra 1985), ktoré bolo\nposúdené ako pracovný úraz. Nárok žalobcu týkajúci sa zaplatenia sumy 51 000,-- Sk nepovažovali\nsúdy za dôvodný, pretože žalobca nedoložil lekársky posudok vydaný v súlade s ustanovením § 9\nods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Za takýto posudok súdy nepovažovali znalecký posudok MUDr. Igora\nŠkodáčka, CSc. z 11. júna 2004. Súdy oboch stupňov preto nemali za preukázaný základ nároku\nna zaplatenie sumy 51 000,-- Sk, a teda ani základ nároku na prípadné priznanie mimoriadneho\nodškodnenia za SSU z daného nároku. Pri posudzovaní ostatných nárokov žalobcu sa súd zaoberal\nvznesenou námietkou premlčania. Súd prvého stupňa uviedol, že ak žalobca podal návrh na priznanie\nmimoriadneho odškodnenia za bolesť a SSU odvíjajúci sa od základného odškodnenia priznaného mu\nlekárskymi posudkami vydanými v roku 1986, mal za to, že námietka premlčania vznesená žalovanou\nbola opodstatnená a už bez ďalšieho návrh ako nedôvodný zamietol. Okolnosti \"mimoriadnosti tohto\nprípadu\", ktorými žalobca odôvodňoval návrh, pociťoval takmer okamžite od pracovného úrazu, resp. v\nobdobí bezprostredne po ňom a nejednalo sa o okolnosti, o ktorých získal vedomosť postupom plynutia\nčasu po dopravnej nehode.\nZ odôvodnenia rozhodnutia okresného a ani krajského súdu nie je zrejmé, z čoho súd vychádzal,\nkeď dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je dôvodný, pretože žalobca nedoložil lekársky posudok\nvydaný v súlade s ustanovením § 9 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., a teda posudok mal byť podaný\nklinikou pracovného lekárstva, keďže ide o \"iné poškodenie zdravia pri práci\". Najskôr je potrebné\nuviesť, že takéto znenie ustanovenia § 9 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. (na základe tohto ustanovenia\nsúd v časti nárok žalobcu zamietol) ani neobsahuje (ako správne generálny prokurátor SR vo svojom\nmimoriadnom dovolaní poznamenal). Rozhodnutie krajského ako aj okresného súdu pôsobí preto\nzmätočne. Ak mali súdy na mysli ustanovenie § 9 ods. 4 vyhlášky v zmysle ktorého, ak ide o chorobu\nz povolania, profesionálnu otravu alebo iné poškodenie zdravia pri práci, 1) podáva posudok výlučne\noddelenie (klinika) pracovného lekárstva nemocnice s poliklinikou príslušné podľa sídla pracoviska\npoškodeného, nie je z rozhodnutia potom zrejmé, na základe čoho dospeli k záveru, že v danej veci\nide o \"iné poškodenie zdravia pri práci\". Generálny prokurátor Slovenskej republiky správne podotkol,\nže podľa Smernice č. 4/1974 Vestníka Ministerstva zdravotníctva SSR o hlásení a evidencii chorôb\nz povolania, profesionálnych otráv a iných poškodení zdravia pri práci, je iným poškodením zdravia\npri práci také poškodenie zdravia, ktoré vzniklo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti\ns nimi a nie je pracovným úrazom, chorobou z povolania ani profesionálnou otravou. V súlade s §\n157 ods. 2 O.s.p. musí súd v odôvodnení rozsudku podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku\nrozsudku. Súd sa musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup\n\nmusí byť dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutkové okolnosti zistené vykonaným\ndokazovaním, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery. Právne závery odvolacieho súdu (ako aj\nsúdu prvého stupňa) môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak súd po skutkovom vymedzení\npredmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho\npredpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil zistený skutkový stav.\nÚčelom odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a\ndôvody jeho rozhodnutia.\nAk potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia (v tomto prípade súdov oboch\nstupňov) je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá okrem prípustnosti\ndovolania zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania (§ 243e ods. 1 v spojení s § 243f ods. 1 písm. a/\na § 237 písm. f/ O.s.p.). Skutočnosť, že v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je\nokolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané\nv konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne.\nPokiaľ ide o zvyšok nároku žalobcu (priznanie mimoriadneho odškodnenia za bolesť a SSU odvíjajúci\nsa od základného odškodnenia priznaného mu lekárskymi posudkami vydanými v roku 1986) dovolací\nsúd sa stotožnil s názorom uvedeným v mimoriadnom dovolaní, že súd prvého stupňa pri posudzovaní\nnámietky premlčania v tejto časti nároku žalobcu nezisťoval komplexne všetky okolnosti prípadu (ako\nnapr. prehodnocovanie zdravotného stavu žalobcu, okamih nástupu do čiastočnej invalidity)\na nevzal do úvahy vedomostnú zložku žalobcu o následkoch, ktoré mu pracovným úrazom boli\nspôsobené. Nedostatky v naznačenom smere sú nedostatkami v zisťovaní skutočností rozhodných pre\nrozhodnutie predmetnej veci a zodpovedajú \"inej vade\", ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie\nvo veci v zmysle ustanovenia § 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p., z ktorého dôvodu je mimoriadne dovolanie\ngenerálneho prokurátora SR dôvodné. Totiž vadou v zmysle ustanovenia § 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p. je\n(bez pochybností) nesprávnosť zisteného skutkového stavu nie z pohľadu vykonaného dokazovania, ale\nz pohľadu postupu súdu v dôkaznom procese. O vadu pri zisťovaní skutkového stavu veci ide hlavne\nvtedy, ak súd v dôkaznom konaní nepostupoval v súlade s ustanovením § 120 O.s.p. a nevykonal\ndôkaz, ktorý mal poslúžiť k verifikácii právne významnej skutočnosti, predstavujúcej znak skutkovej\npodstaty aplikovateľnej právnej normy. Zo situácie, kedy rozhodná skutočnosť nebola preukázaná inak,\npôjde o vadu konania, a to aj vedy, ak súd taký nevykonaný dôkaz hodnotil postupom vyplývajúcim z\nustanovenia § 132 O.s.p. a vyvodil z neho skutkové zistenie, o ktoré zase oprel svoje právne závery.\nNa také vady dovolací súd prihliada aj z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 O.s.p.), t.j. aj v prípade, že\nby neboli namietané.\nS poukazom na uvedené dovolací súd v napadnutej časti zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a\nprvostupňového súdu a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení\ns § 243b ods. 1, 3 O.s.p).\nV novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243i\nods. 2 v spojení s § 243d ods. 1 O.s.p.).\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "10Co/116/2008", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}