{"guid": "f3b93bf4-bc16-4886-bf2b-9aeaa96e31dd:0c8126f5-6a78-4c77-9fb0-e394bb71bed9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:9011899703.1", "spisova_znacka": "5MCdo/1/2011", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/1/2011 z 29. 10. 2012", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. októbra 2012, sp. zn. 5MCdo/1/2011, ECLI:SK:NSSR:2012:9011899703.1", "identifikacne_cislo": "9011899703", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Helena Haukvitzová", "sudca_id": 277, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-helena-haukvitzova-277", "datum_vydania": "2012-10-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené", "Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1969/58", "nazov": "zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/58", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/58-1969"}, {"iri": "/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-1.odsek-1", "nazov": "§ 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/58-1969/paragraf-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-5", "nazov": "§ 5 zákona č. 58/1969 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/58-1969/paragraf-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-22", "nazov": "§ 22 zákona č. 58/1969 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-22", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/58-1969/paragraf-22"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-442", "nazov": "§ 442 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-442", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-442"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1969/58#paragraf-1", "/SK/ZZ/1969/58#paragraf-5", "/SK/ZZ/1969/58#paragraf-22", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-442"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0c8126f5-6a78-4c77-9fb0-e394bb71bed9", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:9011899703.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:9011899703.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:9011899703.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5MCdo/1/2011\n9011899703\n29. 10. 2012\nJUDr. Helena Haukvitzová\nECLI:SK:NSSR:2012:9011899703.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Maguru a\nčlenov senátu JUDr. Soni Mesiarkinovej a JUDr. Heleny Haukvitzovej, v právnej veci žalobcu Ing. X. L.,\nzastúpeného JUDr. Kristínou Mitrovou Polkovou, advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v Žiline,\nNa priekope 174/13, proti žalovanej C., o náhradu škody a uš1ého zisku, vedenej na Okresnom súde\nBanská Bystrica pod sp.zn. 7 C 178/2005, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej\nrepubliky proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica z 11. februára 2010, č.k. 7 C 178/2005-688 a\nrozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 20. mája 2010, sp.zn. 12 Co 113/2010 takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 11. februára\n2010 č.k. 7 C 178/2005-688 v časti, v ktorej zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi ušlý zisk z podnikania\nprávnickej osoby v sume 117 773,52 € a trovách konania a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici\nz 20. mája 2010 sp.zn. 12 Co 113/2010 v potvrdzujúcom výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi\nsumu 117 773,52 € a trovách konania a vec v rozsahu zrušenia vracia súdu prvého stupňa na ďalšie\nkonanie.\nVo zvyšku mimoriadne dovolanie z a m i e t a.\nodôvodnenie:\nOkresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 11. februára 2010, č.k. 7 C 178/22005-688 (v poradí tretím)\nuložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi na náhrade škody - trovách nutnej obhajoby 985,03 € a na\nušlom zisku 947 705,84 €, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti náhradu\nškody a ušlého zisku žalobu zamietol a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov\nkonania vo výške 28 147,19 € do 3 dní na účet jeho právnej zástupkyne. Dospel k záveru, že príčinná\nsúvislosť medzi vznikom škody a ušlým ziskom bola daná vznesením obvinenia a zastavením trestného\nstíhania, pretože predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovene v uznesení o vznesení obvinenia\nnebol potvrdený. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že proti žalobcovi sa viedlo od 8. júna\n1994 trestné stíhanie, ktoré bolo právoplatne zastavené 17. februára 2004. Počas trestného stíhania bol\nžalobca vo väzbe od 20. januára 1995 do 19. marca 1996. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody z\ntitulu nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia (§ 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti\nza škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom). Žalobou\nuplatnený nárok na náhradu škody za trovy nutnej obhajoby vo výške 39 990 Sk uznal súd za dôvodný\nv časti 985,03 € (29 675 Sk) a vo zvyšnej časti zamietol. Uplatnený nárok za náhradu ušlého zisku z\npodnikania žalobcu ako fyzickej osoby vo výške 2 209 890 Sk, uznal súd za dôvodný v časti 18 338,73\n€ (552 472,50 Sk) a vo zvyšku zamietol. Žalobou uplatnený nárok titulom ušlého zisku žalobcu ako\nspoločníka v obchodnej spoločnosti G. vo výške 7 278 540 Sk, uznal súd za dôvodný v časti 117 773,52 €\n(3 548 045 Sk) a vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalobou uplatnený nárok na ušlý zisk\nz kúpnej ceny za nerealizovaný prevod vlastníctva k nehnuteľnosti používanej na podnikanie v sume 24\n\n450 000 Sk priznal súd v plnej výške. Vychádzal z toho, že žalobca mal na základe zmluvy o budúcej\nzmluve možnosť predať nehnuteľnosť horský hotel I. N., spolu s príslušenstvom a pozemkom do 30.\nmarca 1995 za dohodnutú kúpnu cenu 52 000 000 Sk. Vzhľadom na to, že predmetná nehnuteľnosť bola\nv trestnom konaní od 4. októbra 1994 do 27. októbra 1998 zaistená, žalobca tento prevod zrealizovať\nnemohol. Z dôvodu, že sa žalobca dostal do väzby a jeho majetok bol zaistený, nemohlo dôjsť k uzavretiu\nkúpnej zmluvy a ušlým ziskom pre neho bola cena, za ktorú by sa prevod zrealizoval a ktorá bola\nuvedená v zmluve o budúcej zmluve. Od tejto ceny bola odpočítaná hodnota nehnuteľnosti, za ktorú ju\nžalobca nadobudol, čo zodpovedá sume 811 591,32 €. Svedok, ktorý mal na základe zmluvy nadobudnúť\nnehnuteľnosť, potvrdil, že ku zmluve nedošlo, pretože sa nemal možnosť kontaktovať so žalobcom a\npodpísať riadnu zmluvu a naviac majetok bol zablokovaný a nebolo možné docieliť zavkladovanie tejto\nnehnuteľnosti na nadobúdateľa. Súd sa vysporiadal aj s tým, či žalobca urobil konkrétne opatrenia na to,\naby nehnuteľnosť, ktorú nepotreboval a chcel ju predať, mohla byť predaná prostredníctvom obchodnej\nrealitnej agentúry. Zistil, že žalobca preukázal sprostredkovateľskú zmluvu, ktorá bola uzavretá s N.\nobchodno-realitnou agentúrou na obdobie 6 až 12 mesiacov od 10. septembra 2001 a ďalšiu zmluvu,\nktorá bola uzavretá medzi obchodnou spoločnosťou B. a sprostredkovateľom I., s minimálnou kúpnou\ncenou 24 000 000 Sk. Obchodná spoločnosť tento predaj do 28. januára 2010 nezrealizovala. Ako\nnedôvodnú súd vyhodnotil námietku premlčania vznesenú žalovanou. Uviedol, že žalobca si neuplatnil\nnárok na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia o väzbe, ale z titulu nezákonného uznesenia\no vznesení obvinenia. Uznesenie o zastavení trestného stíhania nadobudlo právoplatnosť 17. februára\n2004, premlčacia lehota podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. je tri roky, a keďže žalobca podal\nžalobu dňa 21. októbra 2005, jeho nárok na náhradu škody nebol premlčaný. O náhrade trov konania\nrozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.\nKrajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 20. mája 2010, sp.zn. 12 Co 113/2010 (v poradí tretím)\npotvrdil odvolaním žalovanej napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a žalovanej uložil povinnosť\nzaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho konania vo výške 3 192,95 € na účet právnej zástupkyne žalobcu\ndo troch dní. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a\nodkázal na ne v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. K dôvodom, ktoré v rozsudku boli uvedené,\ndodal iba to, čo bolo namietané v odvolaní zo strany žalovaného, že nemohlo dôjsť k takejto ujme,\npretože nedošlo k predaju nehnuteľnosti a priznanie ušlého zisku je viazané na to, že nie je možné vylúčiť\npotenciálny predaj nehnuteľnosti, prípadne aj so ziskom. Uviedol, že za ujmu, ktorá mohla vzniknúť a\nktorá predstavuje škodu, by mohol považovať žalovaný iba sumu, ak by sa nepodarilo nehnuteľnosť,\nktorá bola na predaj pripravená, predať za tú hodnotu, ktorá je vyjadrená sumou 811 591,32 €, ale za\nsumu nižšiu a rozdiel by potom mohol predstavovať to, čo uplatnil žalobca jednak v návrhu na začatie\nkonania, o čom v konečnom dôsledku rozhodoval súd prvého stupňa. Ušlý zisk z podnikania obchodnej\nspoločnosti a ušlý zisk z podnikania fyzickej osoby z nezrealizovaného predaja nehnuteľnosti je jednou\nz možných náhrad, ktoré patria žalobcovi ako osobe, ktorá bola väznená, trestne stíhaná s tým, že\naž do zastavenia trestného stíhania, pretože skutok nebol trestným činom, bola jej činnosť, osobnosť\na pozícia ovplyvnená konaním orgánov činných v trestnom konaní. Odvolací súd poukázal na to, že\nÚstavný súd Slovenskej republiky nálezom III. ÚS 339/08-40 z 25. novembra 2008 rozhodol o porušení\nzákladného práva žalobcu vlastniť majetok a základného práva žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. l, 3 Ústavy SR a zrušil rozsudok krajského súdu v časti, ktorou bol potvrdený rozsudok Okresného\nsúdu Banská Bystrica o zamietnutí nárokov žalobcu vyplývajúcich z tohto právneho dôvodu. Dospel\nk záveru, že boli porušené základné práva žalobcu, pretože keď žaloba bola zamietnutá z dôvodov\npremlčania a žalobca (sťažovateľ) si uplatnil náhradu škody z titulu nezákonného uznesenia o vznesení\nobvinenia, bolo potrebné aplikovať na premlčanie práva na náhradu škody ustanovenie § 22 ods. l\nzákona č. 58/1969 Zb. a keď uznesenie o zastavenie trestného stíhania nadobudlo právoplatnosť 17.\nfebruára 2004, potom premlčacia doba je 3 roky a žaloba podaná 21. októbra 2005 bola podaná včas. Po\nnáleze ústavného súdu skutočne žalobca trval na pôvodne podanej žalobe a v tejto súvislosti odvolací\nsúd mal za to, že pri aplikácii zákona č. 58/1969 Zb. a judikatúre k právnej úprave, ktorú táto právna\nnorma obsahovala, treba prijať záver, že zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby,\nmajú rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Aj v uvedenom\nnáleze Ústavný súd Slovenskej republiky III. ÚS 339/08 konštatoval, že žalobca si neuplatňoval nárok na\nnáhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia o väzbe, ale z titulu nezákonného uznesenia o vznesení\nobvinenia. Potom rozsah práva zo zodpovednosti štátu za škodu a ušlý zisk je určený všeobecnými\nustanoveniami Občianskeho zákonníka a pokiaľ ide o rozsah, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk\nv peniazoch. Už z charakteristiky ušlého zisku, tak ako ju uviedol v dôvodoch svojho rozhodnutia súd\nprvého stupňa, vyplýva, že je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného v dôsledku škodovej\n\nudalosti nedošlo k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa tak dalo očakávať s ohľadom na pravidelný\npriebeh veci. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného, ale stratou očakávaného\nprínosu. Výška ušlého zisku podnikateľa je daná rozdielom medzi celkovým príjmom z podnikania a\nnákladmi potrebnými na dosiahnutie tohto príjmu. Podmienky, ktoré vyžaduje právny predpis v rámci\ndokazovania pri označovaní a predkladaní dôkazov, boli zo strany žalobcu splnené. Námietku žalovanej,\nže je možné predať nehnuteľnosť, ktorá mala byť predmetom predaja už na základe zmluvy o budúcej\nzmluve, považoval za danú, ale súčasne mal za to, že nemôže ovplyvniť výsledok súdneho konania,\nv rámci ktorého súd rozhodoval o ušlom zisku podľa charakteristiky vyjadrenej príslušnými normami\nobčianskeho práva. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že žalobca skutočne, napriek svojej snahe, ktorá\ndoposiaľ nebola úspešná, v budúcnosti uvedenú nehnuteľnosť môže predať. O náhrade trov konania\nrozhodol podľa § 142 ods. 1 s použitím § 224 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.\nGenerálny prokurátor Slovenskej republiky na základe podnetu žalovaného podal proti rozsudku súdu\nprvého stupňa v rozsahu výrokov, ktorým súd žalovaného zaviazal na náhradu škody a ušlého zisku a\nrozhodol o trovách konania a proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, mimoriadne dovolanie.\nNavrhol napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť súdu prvého na ďalšie konanie z dôvodu, že tieto\nv dovolaním napadnutej časti spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 234e ods. 1 O.s.p.\nv spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Na odôvodnenie mimoriadneho dovolania uviedol, že časť\nškody, ktorú žalobca v žalobe uplatnil, vznikla v evidentnej príčinnej súvislosti s výkonom väzby žalobcu v\nobdobí od 20. januára 1995 do 19. marca 1996. Ide o škodu zodpovedajúcu trovám právneho zastúpenia\na ušlému zisku žalobcu za uvedené obdobie. Mal za to, že nárok na náhradu škody spôsobenej\nrozhodnutím o väzbe, sa premlčal do jedného roka odo dňa, kedy bolo trestné stíhanie zastavené.\nŽalobca podal žalobu po uplynutí premlčacej lehoty a žalovaný vzniesol námietku premlčania. Pre\nposúdenie námietky premlčania je irelevantné, ako žalobca svoj nárok právne kvalifikoval. Rozhodujúce\nje iba to, ako žalobca svoj nárok skutkovo vymedzil. Zo skutkového vymedzenia v žalobe je zrejmé, že\nsa uplatňuje aj škoda (ušlý zisk) za obdobie, kedy bol žalobca vo väzbe. Nepovažoval za správny výklad,\nže štát za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe, súčasne zodpovedá aj z iného právneho dôvodu, a\nto z dôvodu nezákonného vznesenia obvinenia. Zodpovednosť za väzbu má charakter osobitnej úpravy\nvo vzťahu k všeobecnej úprave zodpovednosti za nezákonné rozhodnutie. Tento vzťah osobitného a\nvšeobecného vyplýva z toho, že štát za škodu spôsobenú väzbou zodpovedá rovnako, bez ohľadu na\nto, či bola väzba zákonná alebo nezákonná. Podľa názoru mimoriadneho dovolateľa konajúce súdy mali\npreto vyhodnotiť, že škoda - trovy právneho zastúpenia a ušlý zisk žalobcu v čase od 20. januára 1995\ndo 19. marca 1996 - vznikla v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o väzbe, pričom žalobu mali v tejto\nčasti, vzhľadom na uplatnenú námietku premlčania, zamietnuť. Namietal, že konajúce súdy nesprávne\nvyložili ustanovenie § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. v časti „ spôsobená škoda“, ak mali za to, že\nv príčinnej súvislosti s trestným stíhaním žalobcu bol spôsobený ušlý zisk spoločnosti G.., v ktorej bol\nžalobca jedným zo spoločníkov, a že ušlý zisk obchodnej spoločnosti je škodou spoločníka obchodnej\nspoločnosti vo výške podielu spoločníka v spoločnosti. Ušlý zisk spoločnosti G.. však nie je škodou\nna strane žalobcu. Žalobca a obchodná spoločnosť G.. sú odlišné právne subjekty. Nie je vylúčené,\nže v dôsledku trestného stíhania vznikla žalobcovi, ako spoločníkovi obchodnej spoločnosti, škoda vo\nforme ušlého zisku. Avšak táto škoda mohla mať formu „poklesu výnosov z jeho majetkovej účasti v\nspoločnosti\" (prípadne mohla žalobcovi vzniknúť skutočná škoda poklesom trhovej alebo likvidačnej\nhodnoty jeho majetkovej účasti v spoločnosti, to však nebolo v žalobe tvrdené). Podľa dovolateľa súdy\nnižších stupňov neuviedli a skutkovo nevyhodnotili, prečo a ako ovplyvnilo trestné stíhanie žalobcu\nekonomický chod obchodnej spoločnosti, v ktorej mal žalobca 50%-nú majetkovú účasť a tiež skutkovo\nnevyhodnotili, či existuje príčinná súvislosť medzi trestným stíhaním žalobcu a poklesom skutočne\nvyplácaných podielov na zisku spoločníkom spoločnosti G., respektíve, či vôbec pokles vyplácaných\npodielov na zisku nastal, či by vyplácanie podielov na zisku, nebyť trestného stíhania, nastalo. Namietal,\nže konajúce súdy tiež nesprávne vyložili ustanovenie § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka v časti „ušlý\nzisk“, ak mali za to, že žalobcovi ako podnikateľovi (fyzickej osobe), vznikla škoda vo forme ušlého\nzisku vo výške priemerne dosahovaného zisku za obdobie pred začatím trestného stíhania, a súčasne\naj vo forme ušlého zisku z konkrétne individuálne nezrealizovaných obchodov. Súdy priznali žalobcovi\nnáhradu ušlého zisku za obdobie od 8. júna 1994 do 29. novembra 1996 vo výške priemerného zisku\ndosahovaného v období roku 1993. Zároveň priznali žalobcovi náhradu ušlého zisku z nezrealizovaného\nobchodu, keďže žalobca mal na základe zmluvy o budúcej zmluve možnosť predať nehnuteľnosť hotel I., N., do 30. marca 1995 za kúpnu cenu 52 000 000 Sk. Poukázal na skutkový stav, z ktorého\nsúdy vychádzali, a to, že žalobca nehnuteľnosť používal na podnikanie. Z uvedeného vyplýva, že\nak by žalobca nehnuteľnosť predal, bol by ako podnikateľ fyzická osoba dosiahol zisk za identické\n\nzdaňovacie obdobie, za ktoré už nárok na ušlý zisk uplatnil vo výške paušálnej náhrady podľa skorších\npriemerne dosahovaných ziskov. Za odporujúce zásadám právnej logiky považoval fakt, aby súd výšku\nnároku na ušlý zisk podnikateľa za určité obdobie, určil ako súčet priemerne dosahovaných ziskov a\nziskov, ktoré bolo možné dosiahnuť z individualizovaných obchodných prípadov. Namietal, že konajúce\nsúdy tiež nesprávne vyložili ustanovenie § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka v časti „ušlý zisk“\ntým, že prijali výklad, že ušlým ziskom je rozdiel medzi očakávanou kúpnou cenou z predaja veci,\nktorý sa nezrealizoval a medzi nadobúdacou cenou veci. Mal za to, že nezrealizovaným obchodom\n(predajom veci) per se, totiž predávajúcemu ešte nevzniká „ušlý zisk“ v zmysle ustanovenia § 442 ods.\n1 Občianskeho zákonníka. Uvedené platí bez ohľadu na to, že z účtovného a daňového hľadiska by\npredávajúci zisk vykázal, ak by bol obchod zrealizovaný. Mal za to, že právne hľadisko však nemôže, na\nrozdiel od účtovného alebo daňového, považovať hodnotu predávanej veci za totožnú s jej nadobúdacou\nhodnotou. Hodnota predávanej veci je prima facie totožná s dohodnutou kúpnou cenou. Vyslovil, že\nak predávajúci neuzavrie očakávanú kúpnu zmluvu, potom per se nenastal únik zisku ani na strane\npredávajúceho, ani na strane kupujúceho. Nedošlo iba k zámene ekvivalentných hodnôt, teda k zámene\npeňazí vo výške kúpnej ceny za vec v hodnote kúpnej ceny. Účtovný a daňový prístup pri vyčíslení\nzisku je úplne odlišný. Účtovná evidencia je založená na princípe, že o majetku sa účtuje v nadobúdacej\ncene bez možnosti jeho precenenia, ak trhová cena majetku plynutím času stúpa. Z právneho hľadiska\nvšak ide o odplatný obchod, kde hodnota predávanej veci a kúpnej ceny sú ekvivalentné. Je zrejmé, že\nak žalobca neuskutočnil predaj nehnuteľnosti za zamýšľanú sumu 52 000 000 Sk, ktorá nehnuteľnosť\nmala znalcom určenú hodnotu 60 000 000 Sk, a ktorú nadobudol za 27 550 000 Sk, potom žalobcovi\nsamotným neuskutočnením predaja žiadny ušlý zisk v zmysle ustanovenia § 442 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka nevznikol. Ak predávajúci neuzavrie očakávanú kúpnu zmluvu, potom ušlý zisk na jeho\nstrane v zmysle ustanovenia § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka vznikne vtedy, ak nehnuteľnosť\nnásledne predá za nižšiu kúpnu cenu, avšak objektívne dosiahnuteľnú. Za paradoxný považoval záver\nspočívajúci vo vysoko nelogickom výpočte škody, že žalobcovi tým, že v roku 1995 nepredal za 52 000\n000 Sk nehnuteľnosť, ktorá nehnuteľnosť mala v tom čase znalcom určenú hodnotu 60 000 000 Sk,\nby mala vzniknúť škoda v rozdiele medzi touto očakávanou kúpnou cenou a nadobúdacou hodnotou\nnehnuteľnosti, pričom zdôraznil, že žalobca nehnuteľnosť ďalej vlastnil, a teda mohol užívať minimálne\ndo roku 2010 a jej užívaním získavať ďalšie výnosy.\nŽalobca vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu navrhol tento opravný prostriedok ako nedôvodný\nzamietnuť. Okrem iného uviedol, že predkladané závery dovolateľa sú arbitrárne a nemajú oporu nielen\nv riadne zistenom skutkovom stave súdmi v riadnom konaní, ale ani v reálnom práve. Nezákonné trestné\nstíhanie zasiahlo do očakávaných výsledkov hospodárenia podnikateľského subjektu s čím žalobca\nnemohol počítať. Zasiahlo aj do princípov právneho štátu, kde sa vyžaduje princíp istoty a princíp\nproporcionality, ktoré pri trestnom stíhaní trvajúcom 11 rokov bez podania obžaloby, rozhodne neboli\ndodržané. V podobe nezákonných rozhodnutí orgánov verejnej moci ho postihla krivda. V predmetnej\nveci je nezákonným rozhodnutím uznesenie o vznesení obvinenia a z tohto titulu aj uplatňuje náhradu\nškody.\nŽalovaný sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora nevyjadril.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§10a ods. 3 O.s.p.)\npo zistení, že tento opravný prostriedok podal včas (§ 243g O.s.p.) generálny prokurátor Slovenskej\nrepubliky (§ 243e ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení\ns § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozsudky súdov nižších stupňov v rozsahu podľa § 243i\nods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je čiastočne\nopodstatnené.\nV zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. môže byť mimoriadne dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní\ndošlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok\nnesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací\nsúd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými\ndôvodmi. Obligatórne (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami\nuvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo\nveci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako boli v mimoriadnom dovolaní označené,\nale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.\n\nVzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.)\nskúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou\nz procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na\nposúdenie dovolacích dôvodov uvedených výslovne v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora\nSlovenskej republiky, ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád\nvymenovaných v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vždy vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí\ndo právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom\nkonania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa\nuž prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie\nkonania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť\nkonať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto\nsamosudcu rozhodoval senát.\nPredmetné mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že rozsudok súdu prvého stupňa a\nodvolacieho súdu spočívajú v nesprávnom právnom posúdení (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.).\nPrávnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a\naplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci, ktoré je\ndôvodom dovolania, môže spočívať v tom, že súd vec posúdil podľa nesprávneho právneho predpisu,\nalebo že správne použitý právny predpis nesprávne vyložil, prípadne ho na zistený skutkový stav\nnesprávne aplikoval. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený\nskutkový stav.\nÚlohou dovolacieho súdu v prípade mimoriadneho dovolania odôvodneného nesprávnym právnym\nposúdením veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.) je posúdiť, či súd (prvostupňový alebo odvolací) na\nzistený skutkový stav použil správnu právnu normu a či ju správne interpretoval. Nesprávne právne\nposúdenie veci je spôsobilým dovolacím dôvodom vtedy, ak bolo rozhodujúce pre rozhodnutie súdu, t.j.\nak na takomto právnom posúdení napadnuté rozhodnutie spočíva.\nPodstata mimoriadneho dovolania spočíva v polemizovaní s právnymi závermi súdov nižších stupňov,\nzosumarizovanými do troch bodov, namietajúcimi, že: 1. konajúce súdy mali vyhodnotiť, že škoda trovy právneho zastúpenia a ušlý zisk žalobcu v čase od 20. januára 1995 do 19. marca 1996 - vznikla\nv príčinnej súvislosti s rozhodnutím o väzbe, a žalobu v tejto časti vzhľadom na uplatnenú námietku\npremlčania, zamietnuť, 2. a) konajúce súdy nesprávne vyložili ustanovenie § 442 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka v časti „ušlý zisk“, ak mali za to, že žalobcovi ako podnikateľovi (fyzickej osobe), vznikla škoda\nvo forme ušlého zisku vo výške priemerne dosahovaného zisku za obdobie pred začatím trestného\nstíhania, a súčasne aj vo forme ušlého zisku z konkrétne individuálne nezrealizovaných obchodov, b) že\nušlý spoločnosti Vath, s.r.o. nie je škodou na strane žalobcu, pretože ide o pokles očakávaných výnosov\nna strane spoločnosti, 3. konajúce súdy nesprávne vyložili ustanovenie § 442 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka v časti „ušlý zisk“ prijatím výkladu, že ušlým ziskom je rozdiel medzi očakávanou kúpnou\ncenou z predaja veci, ktorý sa nezrealizoval a medzi nadobúdacou cenou veci.\n1. Dovolací súd sa nestotožňuje s argumentáciou dovolateľa o premlčaní práva na náhradu škody\nzodpovedajúcej trovám právneho zastúpenia a ušlému zisku za obdobie od 20. januára 1995 do 19.\nmarca 1996.\nV predmetnej veci žalobca uplatnil nárok na náhradu škody z titulu nezákonného uznesenia o vznesení\nobvinenia podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím\norgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a tento nárok vyčíslil ako trovy nutnej obhajoby,\nušlý zisk z dôvodu nemožnosti podnikať ako fyzickej osobe, ušlý zisk z dôvodu nemožnosti podnikať v\nobchodnej spoločnosti a ušlý zisk z nezrealizovaného predaja nehnuteľnosti v súvislosti so zmluvou o\nbudúcej zmluve, ktorú nebolo možné zrealizovať.\nVzhľadom na čas vzniku žalobcom tvrdenej škody, bolo potrebné danú vec v zmysle ustanovenia §\n27 ods. 2 (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. júla 2004) zákona č. 514/2003 Z.z. o\nzodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, posúdiť\npodľa zákona č. 58/1959 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho\nnesprávnym úradným postupom, tak ako to súdy nižších stupňov správne aj aplikovali.\n\nPodľa § 1 ods. 1, prvá veta zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným\nrozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom\nkonaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o\nrozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len \"štátny\norgán\").\nPodľa § 1 ods. 2 tohto zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. Z ustanovenia § 4\nods. 1 zákona vyplýva, že nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie,\nktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je\nsúd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. Podľa § 4 ods. 2 zákona ako výnimku z ustanovenia odseku\n1 možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez\nohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené\nalebo zmenené.\nZ ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. vyplýva, že právo na náhradu škody spôsobenej\nrozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie\nzastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený.\nPodľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri\nroky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu\nškody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho\nrozhodnutia. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa,\nkeď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda;\nto neplatí, ak ide o škodu na zdraví. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia, ak je potrebné nárok predbežne\nprerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia\nprerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich mesiacov, neplynie.\nPodľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené,\nalebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení zákonných predpokladov podľa ustanovení\n§ 1 až 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení\nobvinenia. Takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní,\nktoré nie je v súlade s zákonom, vynaložil náklady na trovy nutnej obhajoby, a to bez zreteľa na to, či\nmu bol obhajca ustanovený, alebo si ho zvolil sám (R 70/1994, obdobne R 35/1991).\nV prejednávanej veci, na základe sťažnosti žalobcu, Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 25.\nnovembra 2008, sp.zn. III. ÚS 339/08-40 vyslovil, že základné právo žalobcu vlastniť majetok podľa\nčl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a\n3 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 12\nCo 305/2007-446 z 28. februára 2008. Ústavný súd Slovenskej republiky uvedený rozsudok Krajského\nsúdu v Banskej Bystrici v časti, ktorou bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č.k.\n7 C 178/2005-388 z 20. septembra 2007 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Banskej Bystrici na\nďalšie konanie. V odôvodnení nálezu Ústavný súd Slovenskej republiky po zhrnutí priebehu súdnych\nkonaní (na prvostupňovom a odvolacom súde) uviedol, že „rozsudok krajského súdu v časti, ktorou\npotvrdil rozsudok okresného súdu, má arbitrárny charakter. Krajský súd potvrdil rozsudok okresného\nsúdu vo výroku, ktorým okresný súd zamietol žalobu sťažovateľa o náhradu škody a ušlého zisku voči\nžalovanému v 1. rade. Dôvodom bola skutočnosť, že podľa názoru krajského súdu je nárok žalobcu\npodľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb. premlčaný. Ustanovenie § 23 zákona č. 58/1969 Zb. však upravuje\niba premlčanie práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe (§ 5 zákona č. 58/1969 Zb.) a\nrozhodnutím o treste (§ 6 zákona č. 58/1969 Zb.). Z už uvedeného odôvodnenia rozsudku krajského súdu\nvyplýva, že sťažovateľ si neuplatňoval náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia o väzbe alebo\ntreste, ale z titulu nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.\nPreto bolo potrebné aplikovať na premlčanie práva na náhradu škody ustanovenie § 22 ods. 1 zákona č.\n58/1969 Zb., podľa ktorého právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa,\nkeď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie\nrozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. Preto ak\nuznesenie o zastavení trestného stíhania nadobudlo právoplatnosť 17. februára 2004, premlčacia lehota\npodľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. je 3 roky, a keďže sťažovateľ podal žalobu dňa 21. októbra\n\n2005, jeho nárok na náhradu škody nebol premlčaný, tak ako to rozhodol krajský súd, čo je v rozpore s\nústavou a medzinárodnou zmluvou garantovanými základnými právami.“\nPodľa § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní\npred ním a o postavení jeho sudcov, ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah\nzruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal\niný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný\nprávnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky.\nNález ústavného súdu je v konkrétnej veci záväzný. Záväznosť nálezu je stanovená zákonom, a to\nnajvyššej právnej sily (§ 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z.), preto je sudca všeobecného súdu pri svojom\nrozhodovaní takýmto nálezom v konkrétnej veci viazaný, bez ohľadu na to, či ho považuje za správny,\npretože posudzovanie tejto otázky sudcom všeobecného súdu neprislúcha. V posudzovanom prípade\nsúdy nižších stupňov (viazané právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vyslovil v\nnáleze z 25. novembra 2008 sp.zn. III. ÚS 339/08-40) nepochybili, keď vychádzali z toho, že žalobca si\nuplatnil nárok na náhradu škody z titulu nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia podľa § 1 ods.\n1 zákona č. 58/1969 Zb. a aplikovali na premlčanie práva na náhradu škody ustanovenie § 22 ods. 1\nzákona č. 58/1969 Zb,, podľa ktorého právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa\npoškodený dozvedel o škode. Neobstojí potom námietka mimoriadneho dovolateľa, že škoda - trovy\nprávneho zastúpenia a ušlý zisk žalobcu v čase od 20. januára 1995 do 19. marca 1996 - vznikla v\npríčinnej súvislosti s rozhodnutím o väzbe a vzhľadom na uplatnenú námietku premlčania, konajúce\nsúdy mali žalobu zamietnuť s poukazom na ustanovenie § 23 zákona č. 58/1969 Zb.\n2. Mimoriadne dovolanie napadnutým rozsudkom ďalej vytýka spôsob výpočtu a určenia výšky ušlého\nzisku a) žalobcu ako fyzickej osoby a b) ako spoločníka v obchodnej spoločnosti G.\na) Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia pri výpočte výšky ušlého zisku žalobcu ako\nfyzickej osoby - podnikateľa vychádzal z priznania k dani z príjmov fyzických osôb predloženej žalobcom\nDaňovému úradu Žilina za rok 1993. Výšku ušlého zisku určil ako rozdiel medzi výškou základu dane a\nvýškou daňovej povinnosti sumou 220 989 Sk za rok, pričom celkovú výšku ušlého zisku určil s ohľadom\nna počet mesiacov, od vznesenia obvinenia od 8. júna 1994 až do zániku živnostenského oprávnenia\n29. novembra 1996 - spolu obdobie 30 mesiacov, t.j. sumou 18 338,73 €.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné poukázať na tú skutočnosť, že mimoriadny\ndovolateľ vyvodzuje nesprávne právne posúdenie veci súdmi výlučne z hodnotenia dôkazov vykonaných\nsúdmi nižšieho stupňa. Medzi zákonnými dôvodmi, ktoré by odôvodňovali mimoriadneho dovolateľa\nnapadnúť právoplatné rozhodnutia súdov mimoriadnym dovolaním sa však dôvod, vzťahujúci sa k\nnámietkam o nesprávnom hodnotení vykonaných dôkazov v súvislosti s právnym posúdením veci,\nnenachádza.\nZ ustanovenia § 132 O.s.p. totiž vyplýva, že dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz\njednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za\nkonania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.\nPri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska\npravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Iba\nvýnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135\nO.s.p.). Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné\nna rozhodnutie vo veci.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm.\nc/ O.s.p. smeruje na pochybenia pri aplikácii práva na zistený skutkový stav a nie na pochybenia\npri zisťovaní skutkového stavu veci. Z obsahu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora\nSlovenskej republiky je zrejmé, že mimoriadny dovolateľ pod nesprávnym právnym posúdením veci v\nskutočnosti nenamieta ani jeho úplnosť a správnosť vykonaného dokazovania, ale jeho vyhodnotenie\nsúdmi. Keďže za spôsobilý dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 243f ods. 1 O.s.p. nemožno\npovažovať nesúhlas mimoriadneho dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdmi (napr. R 42/1993),\n\nnemohol sa dovolací súd námietkami mimoriadneho dovolateľa týkajúcimi sa neúplnosti a nesprávnosti\nvyhodnotenia dokazovania súdmi zaoberať.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné poukázať aj na to, že mimoriadne dovolanie nie\nje „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne\nuvedených procesných (§ 243f ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 243f ods. 1 písm. c/\nO.s.p.) vád. Preto sa mimoriadnym dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení\nurobených súdmi, tak ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je v konaní\npred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací\nsúd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Preskúmavať správnosť a\núplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len\nz toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel\nod súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v\nkonaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v\ndovolacom konaní.\nPreto za spôsobilý dovolací dôvod v zmysle § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. nemožno považovať nesúhlas\nmimoriadneho dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdmi. Dovolací súd považuje v tejto súvislosti\nza potrebné opakovane zdôrazniť, že námietky mimoriadneho dovolateľa, uvádzané v odôvodnení\nmimoriadneho dovolania o tom, že rozhodnutia spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci, boli\nmimoriadnym dovolateľom prezentované výlučne v súvislosti, s podľa jeho názoru zlým vyhodnotením\ndokazovania, a preto neobstoja.\nb) K námietke mimoriadneho dovolateľa, ktorou vytýka súdom nižších stupňov nedostatok odôvodnenia\nich rozhodnutí v časti uplatnenej škody (ušlého zisku), ktorá mala žalobcovi vzniknúť ako spoločníkovi\nspoločnosti G.. s.r.o. dovolací súd uvádza:\nPodľa dovolacieho súdu je konanie a rozhodnutie ako krajského súdu, tak aj okresného súdu v tejto\nčasti postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.\nOdňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý\nmá za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje\nObčiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide vtedy, ak súd v konaní\npostupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto\npostupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.\nNedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia judikatúra Ústavného súdu\nSlovenskej republiky kvalifikuje za nezlučiteľnú s obsahom práv zaručených v čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej tiež „ústava“) a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej tiež „dohovor“) považujúc ju za vadu konania zakladajúcu prípustnosť i dôvodnosť dovolania v\nzmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (napr. Ústavný súd Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 198/2011).\nZákladné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, že každý\nsa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a\nv prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nZ ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec\nverejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom.\nPodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho\nzáležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti\nakéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nZ judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods.\n\n1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie\nrozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06).\nObsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení\npráva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov\na iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje\nústavnoprávne princípy (napr. II. ÚS 85/06).\nV tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že nedostatok odôvodnenia písomného\nvyhotovenia rozhodnutia je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania\nna spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky\nokrem zákonov aj čl. 46 a nasledujúcich Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd. Aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr.\nRuiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci\nE.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky\n(napr. I ÚS 17/01, I ÚS 226/03, II ÚS 261/06, III ÚS 74/08, I ÚS 181/08) treba za porušenie práva na\nspravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho\nrozhodnutia. Judikatúra nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie\nbezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre\nrozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Ruiz Torija c/\na Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A; Hiro Balani c/a Španielsko z 9. decembra 1994,\nséria A, č. 303-B; Georgiadis c/a Grécko z 29. mája 1997; Higgins c/a Francúzsko z 19. februára 1998).\nPožiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky\nustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ\n(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný\núčastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a\nktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo\nnevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie\nrozsudku bolo presvedčivé. Výkladom citovaného ustanovenia O.s.p. pritom treba dospieť k záveru,\nže s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia)\ndôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a\njeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej\ninterpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých\ndôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť\nrozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia\nsúdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka\nna jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva\ndozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj\nprávne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych\nopravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením\npráva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá zároveň aj dôvodnosť podaného mimoriadneho\ndovolania.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že odôvodnenie písomného vyhotovenia\nrozsudku súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku\nrozhodnutia. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi\nskutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen\npoukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne\nzávery, ktoré prijal. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky.\nZákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku je nie len formálnou\npožiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo\nneurčitých a nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu\ntak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané,\núčelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne\nmusí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí byť\n\npreskúmateľné. Tieto požiadavky mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky súdov v tejto časti (ušlý\nzisk z podnikania právnickej osoby) nespĺňajú.\nV odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa absentujú úvahy o príčinnej súvislosti medzi vznikom\nškody a protiprávnym úkonom žalovanej.\nOtázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou\nskutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu\npríčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci\nvymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť\npríčinná súvislosť zisťovaná. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v\nkomplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou\nzákon spája zodpovednosť za škodu (porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp.zn. 3 Cdo 32/2007).\nVzťah príčinnej súvislosti medzi vydaním rozhodnutia o vznesení obvinenia a škodou spôsobenou\nžalobcovi je daný vtedy, ak je medzi vydaním rozhodnutia o vznesení obvinenia a škodou vzťah\npríčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť žalovanej nenastáva.\nOtázka príčinnej súvislosti môže byť vždy riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej\nsúvislosti treba škodu izolovať od všeobecných súvislostí a skúmať, konkrétne ktorá príčina ju vyvolala.\nPritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale\nnapomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992, porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky 2 Cdo 144/2008).\nV prejednávanej veci súd prvého stupňa založil zodpovednosť žalovanej za škodu iba na základe\nvydania rozhodnutia o vznesení obvinenia žalovanou a pritom sa nezaoberal skutočnosťou, či existoval\nvzťah príčinnej súvislosti medzi porušením povinností žalovanej a vzniknutou škodou. Samo vydanie\nrozhodnutia neznamená automaticky vznik zodpovednosti žalovanej za škodu žalobcovi. Súd prvého\nstupňa v odôvodnení rozhodnutia síce poukázal na skutočnosť, že v spoločnosti pôsobili dvaja\nspoločníci, nevyrovnal sa však s faktom, či práve absencia žalobcu vo vedení spoločnosti mohla byť a\nbola bezprostrednou a priamou príčinou majúcu za následok vznik škody.\nDovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu v časti vzniku ušlého zisku vo výške\n117 773,52 € je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, keďže z neho nemožno bez ďalšieho\njednoznačne vyvodiť, ako odvolací súd hodnotil vzťah príčinnej súvislosti medzi konaním žalovanej\na spôsobenou škodou. Rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nemá náležitosti uvedené v § 157 ods. 2\nO.s.p., je potom nepreskúmateľný a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá možnosť konať pred\nsúdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. a je dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie\nodvolacieho súdu zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou\nvadou, nemôže byť vecne správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu\nvo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa v časti 117 773,52 € (týkajúci sa ušlého\nzisku žalobcu ako spoločníka v spoločnosti Vath, s.r.o.) a vo výroku o trovách konania zrušil (§ 243b\nods. 1 O.s.p.v spojení s§ 243i ods. 2 O.s.p.).\nVzhľadom k tomu, že rovnakými vadami, pre ktoré bol zrušený rozsudok odvolacieho súdu, trpí i\nrozhodnutie súdu prvého stupňa, bol i tento rozsudok v uvedenom rozsahu zrušený a vec bola v tomto\nrozsahu vrátená Okresného súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p. v spojení\ns § 243i ods. 2 O.s.p.).\nPrávny názor vyslovený v tomto rozsudku je záväzný; v novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách\npôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d O.s.p.).\nDovolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že ušlý zisk ako druh majetkovej ujmy (škody) spočíva\nv nedosiahnutí toho, čoho by poškodený pri neexistencii škodnej udalosti za normálnych okolností, pri\npravidelnom behu vecí, dosiahol. Ušlý zisk teda znamená stratu očakávaného prínosu. Pri posudzovaní\nušlého zisku nepostačuje len pravdepodobnosť zvýšenia majetku poškodeného v budúcnosti, ale musí\nbyť stanovené naisto, že pri pravidelnom behu vecí, pokiaľ by nebolo protiprávneho konania škodcu,\nmohol poškodený dôvodne očakávať zvýšenie svojho majetku. Pri výške ušlého zisku je určujúce, akému\n\nmajetkovému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu, resp. o aký reálne\ndosiahnuteľný (nie hypotetický) prospech poškodený prišiel. Je teda nutné vychádzať z čiastky, ktorú by\nv predmetnom období za obvyklých podmienok poškodený získal s prihliadnutím na náklady vynaložené\nna dosiahnutie tohto zisku, prípadne na náklady na dosiahnutie tohto zisku potrebnými.\n3. Ďalším dôvodom, pre ktorý mimoriadny dovolateľ považoval rozhodnutia súdov nižších stupňov za\nnesprávne, bol ich záver o existencii a spôsobe výpočtu ušlého zisku z nerealizovaného predaja hotela „.\nPodľa § 20 zákona č. 58/1969 Zb. pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené\nv tomto zákone Občianskym zákonníkom.\nPri riešení otázok v zákone č. 58/1969 Zb. výslovne neupravených sa teda vychádza z ustanovení\nObčianskeho zákonníka.\nPodľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo\n(ušlý zisk).\nŠkoda je majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá sa prejavuje buď ako skutočná škoda alebo ako\nušlý zisk. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného\na reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do pôvodného\nstavu. Ušlý zisk je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k\nrozmnoženiu majetkových hodnôt, ktoré sa dali pri pravidelnom behu veci očakávať.\nUšlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody),\nale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku,\nlebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu\nalebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému\nnedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti). Pre výšku ušlého zisku je rozhodujúce,\nakému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu (škodná udalosť), teda\nkonkrétne o aký reálne dosiahnuteľný príjem poškodený prišiel.\nPodľa čl. 1 Dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať\nmajetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré\nustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.\nČlánok 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok.\nVlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v\nrozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\nObsah vlastníckeho práva nie je predmetom ústavnej úpravy, ale upravuje ho na základe ústavného\nzmocnenia zákon (PL. ÚS 38/95, I. ÚS 97/09). Týmto zákonom je Občiansky zákonník v ustanovení\n§ 123 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je vlastník v medziach zákona oprávnený právo vec\ndržať (ius possidendi), právo vec užívať (ius utendi), požívať jej plody a úžitky (ius fruendi) a právo s\nvecou nakladať (ius disponendi).\nOprávnenie s vecou nakladať (ius disponendi) tvorí tradičný a základný prvok vlastníckeho práva k\nveci. Vlastnícke právo je právom absolútnym, pôsobiacim proti všetkým (erga omnes) a zodpovedá mu\npovinnosť všetkých ostatných nerušiť vlastníka vo výkone jeho práva k veci; je právnym panstvom nad\nvecou, pretože dáva vlastníkovi moc, aby nakladal s vecou podľa svojej vôle ( III. ÚS 44/2011 z 26.\noktóbra 2011 a I. ÚS 23/01 z 15. júla 2003). Výkon vlastníckych práv teda znamená nielen majetok mať\n(vlastniť), ale s ním aj právne relevantným spôsobom nakladať k účelu, na ktorý bol nadobudnutý (Nález\nÚstavného súdu Slovenskej republiky z 25. mája 1999, PL. ÚS 37/1999).\nOprávnenie nakladať s vecou závisí výlučne od úvahy vlastníka, nikto nemôže vlastníka nútiť aby vec\npredal, prenajal, alebo aby inak realizoval svoje panstvo nad vecou, z dôvodu a v čase, kedy to sám\nnezná za vhodné. Vlastníka bez jeho súhlasu možno pozbaviť jeho vlastníctva v zmysle čl. 20 odst.\n4 Ústavy Slovenskej republiky na základe dvoch právnych dôvodov, a to vyvlastnením (kedy dôjde k\nzmene osoby vlastníka) a obmedzením vlastníkovej dispozície s jeho majetkom (dôvod predstavujúci\n\nzásah do rozsahu oprávnení vyplývajúcich z obsahu ústavou zaručeného práva vlastniť majetok). Z\niných ako uvedených dvoch dôvodov vlastníka proti jeho vôli nútiť realizovať jeho oprávnenie nakladať\ns predmetom jeho vlastníctva v čase, ktorý on sám nepovažuje za vhodný, resp. na základe iného\ndôvodu (napr. kúpa alebo nájom) ako to sám usúdi, by bolo v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a\nmedzinárodnými zmluvami o ľudských právach, ktorých účastníkom je Slovenská republika.\nV prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobca kúpil hotel za účelom jeho ďalšieho predaja, z\ndôvodu, že v uvedenom čase bol pre neho predaj výhodný. Žalobca sa teda rozhodol realizovať svoje\noprávnenie vecou nakladať predajom veci (§ 588 a nasl. Občianskeho zákonníka) v čase, kedy to sám,\nna základe vlastnej vôle považoval za najvhodnejšie s ohľadom na predpokladanú výšku zisku (zmluvou\no zmluve budúcej z 30. marca 1994, z ktorej vyplynulo, že k uzavretiu riadnej kúpnej zmluvy malo\ndôjsť do 30. marca 1995). Vzhľadom na to, že nehnuteľnosť bola v trestnom konaní od 4. októbra 1994\ndo 27. októbra 1998 zaistená, žalobca tento predaj zrealizovať nemohol. Žalobca objektívne nemohol\nzamýšľaný prevod vlastníctva k nehnuteľnosti uskutočniť, a teda predpokladaný rozdiel v kúpnej cene\na v hodnote nehnuteľnosti nadobudnúť. Žalobcovi zmluvou o budúcej zmluve vznikla voči žalovanej\npohľadávka, ktorú v zmysle definícií Európskeho súdu pre ľudské práva je možno charakterizovať ako\nmajetok. Nakoľko v príčinnej súvislosti so zásahom štátu (ako to bolo vyššie uvedené) k uzavretiu riadnej\nkúpnej zmluvy nedošlo, úvahy mimoriadneho dovolateľa o vzniku ušlého zisku v budúcnosti, v čase kedy\nžalobca nehnuteľnosť predá, sú neopodstatnené. Následne aj spôsob výpočtu ušlého zisku, ako rozdielu\nmedzi nadobúdacou hodnotou nehnuteľnosti a očakávanou kúpnou cenou, ako ho vykonali súdy nižších\nstupňov, považuje dovolací súd za správny.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky preto mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej\nrepubliky v tejto časti z vyššie uvedených dôvodov nepovažoval za dôvodné a podľa § 243b ods. 1 O.s.p.\nv spojení s § 243i ods. 2 O.s.p. ho zamietol.\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}