Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/14/2011 z 29. 5. 2012
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. mája 2012, sp. zn. 6Sž/14/2011, ECLI:SK:NSSR:2012:9011010102.1
Najvyšší súd | 6Sž/14/2011 | ECLI:SK:NSSR:2012:9011010102.1 | 2012-05-29 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov
Citované ustanovenia: zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (zrušený), § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/51fb8d5c-7195-4dcc-8c0e-f4bf2c7ead85
Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:9011010102.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sž/14/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 9011010102
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Hargaš
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2012:9011010102.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Hargaša a členiek
senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Aleny Adamcovej, v právnej veci navrhovateľa: MAC TV
s.r.o., so sídlom Brečtanová 1, Bratislava, zastúpeného Mgr. Petrom Ďurčekom, advokátom Advokátskej
kancelárie Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Drotárska cesta 102, proti odporkyni: Rada pre
vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
odporkyne č. RP/17/2011 z 26. apríla 2011, jednomyseľne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/17/2011 z 26. apríla 2011   p o t v r
d z u j e .

Účastníkom náhradu trov konania nepriznáva.

Navrhovateľ je   p o v i n n ý  zaplatiť súdny poplatok v sume 66 € do 30 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku, na účet Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedený v Štátnej pokladnici, Bratislava.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa opravným prostriedkom, doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dňa 27.
júna 2011, domáhal postupom podľa ustanovení § 250l a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v
texte rozsudku len „O.s.p.“) preskúmania zákonnosti rozhodnutia odporkyne č. RP/17/2011 z 26. apríla
2011.

Uvedeným rozhodnutím odporkyňa ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g/ zák. č.
308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 308/2000 Z. z.“)  rozhodla, že navrhovateľ porušil povinnosť
ustanovenú v § 20 ods. 4 zák. č. 308/2000 Z. z.   tým, že dňa 13.1.2011 o cca 20:13 hod. odvysielal
program Trhni si!, ktorý označil ako nevhodný pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov, čím došlo
k nesprávnemu uplatneniu jednotného systému označovania (ďalej v texte rozhodnutia len „JSO“), za
čo mu uložila  podľa ust. § 64 ods. 1 písm. d/ zák. č. 308/2000 Z. z. sankciu - pokutu, určenú podľa
ustanovenia § 67 ods. 3 písm. c/ zák. č. 308/2000 Z. z. vo výške 10.000 €.

V odôvodnení rozhodnutia odporkyňa uviedla, že v predmetnej veci posudzovala, či navrhovateľ označil
predmetný program v súlade s JSO z dôvodu, že hoci bol program označený ako nevhodný pre
maloletých do 15 rokov, mohol obsahovať hodnotiace kritérium pre klasifikovanie a označenie programu
ako nevhodného a neprístupného pre maloletých do 18 rokov, a to pre obscénne vyjadrovanie. Vzhľadom
na rozsah výrazov a dialógov, ktoré boli súčasťou programu Trhni si!, ktoré zároveň citovala, dospela



k záveru, že čo sa týka kvantitatívnej stránky výskytu nevhodných obsahov v predmetnom programe,
možno konštatovať, že frekvencia výskytu obsahov, ktoré naplnili kritériá pre program nevhodný a
neprístupný pre vekovú skupinu maloletých do 18 rokov vo forme obscénneho vyjadrovania bola vysoká
a to aj pri zohľadnení celkovej dĺžky predmetného programu (cca 1 hod. 30 minút). Z kvalitatívnej stránky
malo podľa jej názoru obscénne vyjadrovanie v prevažnej miere intenzitu nevhodnú pre maloletých do
18 rokov.

Odporkyňa zdôraznila, že v zmysle § 1 ods. 5 vyhlášky č. 589/2007 Z. z. je pri klasifikácii vhodnosti
jednotlivých programov nutné okrem frekvencie výskytu a intenzity hodnotiacich kritérií nevhodnosti
prihliadať aj na kontext ich výskytu v programe, na charakter daného programu, či spôsob jeho
spracovania. Uviedla, že predmetný program sa dá charakterizovať ako „bláznivá komédia“, pričom
v tomto žánri je bežné šokovať alebo zaujať diváka „neobvyklými a nečakanými“ situáciami, pričom
v danom prípade spôsob spracovania a kontext, v akom boli z hľadiska správneho uplatňovania
nevhodné výrazy a scény zaradené, zdôraznil obscénny charakter daných scén a dialógov. Na základe
uvedeného odporkyňa dospela k jednoznačnému záveru, že kontext v akom obscénne vyjadrenia
odzneli, bol nevhodný pre maloletých do 18 rokov a intenzita týchto vyjadrovaní bola vysoká. Zdôraznila,
že pri posudzovaní programu v zmysle pravidiel ustanovených v JSO bolo potrebné tiež prihliadnuť
na morálne posolstvo programu, pričom v danom prípade o jasnom pozitívnom morálnom posolstve
hovoriť nemožno. Odporkyňa skonštatovala, že závažnosť obscénneho vyjadrovania v súvislosti s
kontextom a obsahom posudzovaného programu, ako aj spôsob jeho spracovania, bola natoľko výrazná,
že označenie programu ako nevhodného pre maloletých do 15 rokov nemožno označiť za adekvátne.
Preto dospela k záveru, že predmetný program mal byť v zmysle § 1 ods. 1 a § 1 ods. 5 vyhlášky č.
589/2007 Z. z. klasifikovaný ako program nevhodný a neprístupný pre maloletých do 18 rokov.

Odporkyňa poukázala tiež na skutočnosť, že navrhovateľ už bol ňou sankcionovaný za porušenie §
20 ods. 4 zák. č. 308/2000 Z. z. v súvislosti s odvysielaním tohto programu, t.j. Trhni si!, a to za jeho
odvysielanie dňa 28.8.2009 o cca 09:04 hod., a to rozhodnutím č. RP/05/2010, ktorým mu bola uložená
sankcia - pokuta vo výške 3.400 €. Uvedené rozhodnutie bolo potvrdené NS SR, z čoho vyplýva,
že účastník konania mal v čase, kedy opätovne zaradil do vysielania program Trhni si! (13.1.2011),
vedomosť o tom, že v zmysle JSO je povinný tento program označiť ako nevhodný a neprípustný pre
maloletých do 18 rokov a napriek tomu tento program označil za nevhodný pre maloletých do 15 rokov
a zaradil ho do vysielania o cca 20:13 hod.

Odporkyňa poukázala na to, že zásada objektívnej zodpovednosti u právnických osôb za správne delikty
platí aj v prípade zákona č. 308/2000 Z. z., ako aj správneho poriadku, ktoré nevyžadujú pri preukázaní,
či došlo k správnemu deliktu, dokazovať zavinenie, podstatné je iba to, či k porušeniu objektívne došlo
alebo nie, s tým, že ani jeden z uvedených zákonov neobsahuje tzv. liberačné dôvody, ktoré by umožnili
zbaviť sa zodpovednosti za správny delikt, ako aj to, že okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu zákona,
môžu byť zohľadnené pri ukladaní druhu sankcie, ale nie sú dôvodom na zastavenie správneho konania.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tiež vyplýva, že odporkyňa pri odôvodnení výšky uloženej
sankcie vzala do úvahy najmä:

- závažnosť správneho deliktu - nesprávnym uplatnením JSO pri tomto programe došlo k zmareniu
účelu JSO, ktorým je informovať rodičov o vhodnosti jednotlivých programov pre rôzne vekové skupiny
maloletých, pričom dospela k záveru, že intenzita výskytu hodnotiacich kritérií nevhodnosti - bola najmä
vzhľadom na kontext, v ktorom boli jednotlivé vyjadrenia a scény odvysielané - vysoká. Preto rozhodla,
že spôsob a forma spracovania, ako aj celkový obsah predmetného programu bol natoľko závažný, že
si vyžadoval označenie podľa JSO ako nevhodný a neprístupný pre vekovú hranicu maloletých do 18
rokov.

- mieru zavinenia - navrhovateľ, ktorý bol už v minulosti viackrát právoplatne sankcionovaný za porušenie
povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 4 zák. č. 308/2000 Z. z. (do 31.12.2007 bola predmetná povinnosť
ustanovená v § 20 ods. 5 zák. č. 308/2000 Z. z.),  mal a mohol vedieť, že svojím konaním môže porušiť
alebo ohroziť záujem chránený zákonom č. 308/2000 Z. z.

- rozsah a dosah vysielania, nakoľko ide o multiregionálneho vysielateľa,



- trvanie a následky porušenia povinnosti - predmetný program bol odvysielaný dňa 13.1.2011 od cca
20:13 hod. do cca 22:01 hod. vrátane reklamných blokov, t.j. v hlavnom vysielacom čase, v rámci ktorého
mohla byť jeho nevhodným obsahom negatívne ovplyvnená pomerne veľká skupina maloletých divákov
od 15 do 18 rokov.

Odporkyňa pri určovaní výšky pokuty prihliadla na skutočnosť, že navrhovateľ už bol v minulosti viackrát
právoplatne sankcionovaný za porušenie predmetnej povinnosti a prihliadla aj na výšku udelených
sankcií. Vzhľadom na uvedené dospela k záveru, že predchádzajúce sankcie nesplnili preventívny resp.
výchovný účel a z tohto dôvodu považovala výšku sankcie za plne odôvodnenú. Uviedla tiež, že pri
určovaní výšky pokuty nemohla prihliadnuť na sankciu uloženú samoregulačným orgánom, nakoľko
samoregulačný orgán pôsobiaci pre túto oblasť neexistuje.

Navrhovateľ ako dôvod opravného prostriedku uviedol, že:

1. vydaním napadnutého rozhodnutia došlo k porušeniu jeho práv garantovaných Ústavou, najmä
garancie právneho štátu a tiež práva na súdnu a inú právnu ochranu.

V tomto smere uviedol, že odporkyňa nepodala výklad pojmu obscénnosť v médiách, a teda sa
s touto otázkou v konaní absolútne nevysporiadala, pričom mal za to, že konštatovať o určitom
obsahu vysielania ako o obscénnom bez legálnej definície a legálneho výkladu pojmu obscénnosti,
predstavuje zneužitie inštitútu správnej úvahy v správnom konaní. Uviedol tiež, že správny orgán vo
výroku vôbec neidentifikoval skutok a jeho identifikácia nie je presne možná ani pri zohľadnení obsahu
odôvodnenia, čím spôsobil, že pre vysielateľa nie je absolútne zrejmé konanie, ktoré malo byť porušením
zákona. Podľa jeho názoru kontext umeleckého diela je určený subjektívnym a individuálnym chápaním
jednotlivca - prijímateľa, pričom to, že niektoré vyjadrenia je možné si vyložiť dvojzmyselne, kde pri
prvotnom zmysle niekto postrehne aj druhý zmysel so sexuálnym podtónom, svedčí len o jeho prejave
individuality a nemôže byť objektívnym odôvodňujúcim hodnotiacim kritériom pre klasifikáciu diela v
rámci JSO audiovizuálnych diel. Pri posudzovaní obsahu vysielania z hľadiska možného používania
obscénneho vyjadrovania treba podľa navrhovateľa zohľadniť viaceré objektívne prvky a jedným z nich
je posudzovanie vyjadrovania v kontexte doby v ktorej žijeme. V tomto smere uviedol, že v súčasnej
dobe, kedy slovník maloletých bežne obsahuje vulgarizmy, či dvojzmyselné vyjadrovanie, nemožno
tvrdiť, že slovné spojenia, ktoré odporkyňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysielateľovi vytkla,
môžu morálne zasiahnuť maloletého diváka. Uviedol tiež, že pojmy, ktoré boli súčasťou dialógov, neboli
vulgarizmami, práve naopak, boli vnesené do humornej roviny, ktorú pochopil práve divák vekovej
kategórie, ktorej bol program určený, pričom dvojzmyselné vyjadrovanie bolo nahradené eufemizmami,
ktoré sami osebe neboli nikdy obscénnym vyjadrovaním.

2. rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov.

Navrhovateľ mal za to, že odporkyňa  nezdôvodnila výšku uloženej sankcie, t.j. pokuty vo výške 10.000
€, pričom sa obmedzila len na konštatovanie o uložení  sankcie - pokuty vo výške 3.400 € navrhovateľovi
v minulosti rozhodnutím č. RP/05/2010 za identické porušenie povinnosti. Zdôraznil, že odporkyňa mu
napadnutým rozhodnutím uložila pokutu trojnásobne vyššiu a neuviedla v ňom dôvody, prečo mu bola
pokuta uložená v inej výške. Poukázal na skutočnosť, že správna úvaha odporkyne popiera logický
úsudok, pretože pri posudzovaní skutku nebrala do úvahy okolnosti, ktoré ju v minulosti viedli k uloženiu
sankcie - pokuty za identické porušenie povinnosti, keď v minulosti mu uložila sankciu - pokutu za
odvysielanie programu Trhni si! v rannom vysielacom čase cca o 9:04 hod., kedy  je pravdepodobnosť, že
program sledujú maloletí, ktorým nie je program určený, oveľa vyššia ako vo večerných hodinách, kedy
sa vo všeobecnosti vysielajú programy, ktoré nie sú určené maloletým divákom do 15 rokov  a program,
ktorého odvysielanie je predmetom napadnutého rozhodnutia bol vysielateľom odvysielaný vo večerných
hodinách cca o 20:13 hod., kedy je pravdepodobné, že maloletý divák nad 15 rokov sleduje programy so
súhlasom rodičov alebo aspoň pod ich dohľadom. Za toto údajné porušenie bola navrhovateľovi uložená
pokuta vo výške 10.000 €, pričom v odôvodnení nie je žiadny logický ani zákonný argument, ktorým by
správny orgán vysvetlil uloženie trojnásobne vyššej pokuty v prípade odvysielaním programu v čase,
kedy jeho vysielanie nemôže narušiť fyzický, psychický alebo morálny vývin maloletých v takej miere,
v akej môže dôjsť jeho odvysielaním v ranných hodinách. Navrhovateľ uviedol, že správne orgány sú



povinné objektívne zhodné prípady rozhodnúť zhodne, t.j. podľa rovnakých pravidiel a aj pri aplikácii
noriem pripúšťajúcich správnu úvahu, musí správny orgán vo všetkých skutkovo zhodných alebo
podobných prípadoch používať „rovnaký meter“. Tiež poukázal na to, že údajné porušenie povinnosti,
ktoré viedlo  odporkyňu k vydaniu napadnutého rozhodnutia, nebolo také závažné ako v minulosti a teda
výška pokuty je absolútne neodôvodnená a nelogická. Preto správnu úvahu odporkyne, pokiaľ ide o
určenie výšky sankcie, považoval za prejav svojvôle pri výkone právomoci správneho orgánu.

Z uvedených dôvodov navrhovateľ navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky  napadnuté
rozhodnutie odporkyne zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Zároveň žiadal  o priznanie náhrady trov
odvolacieho konania.

Odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku uviedla, že ako príslušný správny
orgán dostatočne zistila skutkový stav veci, na ktorý správne aplikovala relevantné ustanovenia
zákona. Jej rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené v § 47 zák. č. 71/1967 Zb., nevykazuje
formálne ani logické nedostatky, je riadne odôvodnené a vychádza zo skutkového stavu zisteného
v zmysle ustanovení zák. č. 71/1967 Zb. a navrhovateľ nebol rozhodnutím ani postupom správneho
orgánu ukrátený na svojich právach. Preto navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté
rozhodnutie potvrdil.

Odporkyňa poukázala najmä na skutočnosť, že za odvysielanie programu Trhni si!  s označením ako
program nevhodný pre maloletých do 15 rokov bol navrhovateľ sankcionovaný v minulosti rozhodnutím
č. RP/05/2010 z 26.1.2010, ktorým mu bola uložená sankcia - pokuta vo výške 3.400 € a ktoré
bolo rozhodnutím NS SR č. k. 2Sž 8/2010 - 34 z 20.10.2010 ako vecne správne potvrdené. Napriek
záväznému v skutkovo totožnej veci už vyslovenému právnemu názoru NS SR navrhovateľ dňa
13.1.2011 opakovane odvysielal program Trhni si! s označením podľa JSO ako program nevhodný
pre maloletých do 15 rokov, t.j. označil ho piktogramom nevhodnosti do 15 rokov. Ohľadom námietky
navrhovateľa, spočívajúcej v tvrdení, že odporkyňa mala v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
definovať pojem obscenita a nie posudzovať morálnosť obsahu televízneho vysielania zopakovala,
že pojem obscénne vyjadrovanie nie je pojmom s legálnou alebo s inou ustálenou, všeobecne
akceptovanou definíciou, teda ide o tzv. neurčitý pojem, ktorého výklad je v kompetencii správneho
orgánu. Z povahy tohto pojmu je zrejmé, že ho nie je možné explicitne definovať pre otvorený okruh
situácií, nakoľko jednotlivé vyjadrenia je nutné vnímať v kontexte ich použitia. Zdôraznila, že ani
sám navrhovateľ nenamieta rozpor medzi skutkovým stavom popísaným v napadnutom rozhodnutí
a predmetným záznamom vysielania. Mala za to, že výroková časť napadnutého rozhodnutia je
formulovaná presne, úplne a dostatočne určito, spôsobom vylučujúcim zameniteľnosť skutku s iným,
keď vo výrokovej časti rozhodnutia je vymedzený čas spáchania správneho deliktu, spôsob spáchania
správneho deliktu a samotný správny delikt. Poukázala na § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z., ktorý
ustanovuje odporkyni povinnosť zaviesť a uplatňovať Jednotný systém označovania. Tento obsahuje
viaceré povinnosti, ktoré je vysielateľ povinný splniť pri vysielaní jednotlivých zložiek programovej služby
z hľadiska informovania rodičov o vekovej vhodnosti týchto zložiek programovej služby, čo zahŕňa aj
povinnosť klasifikovať a označiť programy príslušným piktogramom podľa ich vekovej vhodnosti podľa
ustanovení tohto predpisu.

Rovnako aj námietku navrhovateľa, týkajúcu sa neúplného odôvodnenia výroku o udelení sankcie,
považovala za neopodstatnenú, vzhľadom na okolnosti predmetného správneho deliktu za zjavne
zavádzajúcu a účelovú, nakoľko pri stanovení výšky pokuty sa riadila kritériami, ktoré v rozhodnutí
aj uviedla. Z odôvodnenia výšky pokuty podľa odporkyne jednoznačne vyplýva, že nesprávnym
uplatnením JSO pri tomto programe došlo k zmareniu jeho účelu, ktorým je informovať rodičov o
vhodnosti jednotlivých programov  pre rôzne vekové skupiny maloletých. Odporkyňa pri určovaní výšky
pokuty prihliadla na skutočnosť, že navrhovateľ už bol v minulosti právoplatne sankcionovaný za
porušenie predmetnej povinnosti a prihliadla aj na výšku udelených sankcií. Tiež dospela k záveru,
že intenzita výskytu hodnotiacich kritérií nevhodnosti bola najmä vzhľadom na kontext, v ktorom
boli jednotlivé vyjadrenia a scény odvysielané, vysoká. Okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu
povinnosti sankcionovanej napadnutým rozhodnutím boli zohľadnené pri rozhodovaní o výške sankcie.
Navrhovateľ tým, že do svojho vysielania opakovane zaradil program, na ktorého nevhodnosť a



neprístupnosť pre maloletých do 18 rokov už bol upozornený, v rozhodnom čase právoplatným
rozhodnutím odporkyne potvrdeným NS SR, nerešpektoval právny názor súdu vyslovený v súvislosti so
skutkovo totožnou vecou. Z uvedeného je zrejmé, že predchádzajúce rozhodnutie ukladajúce sankciu
vo výške 3.400 € nesplnilo výchovný účel a neviedlo k náprave.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej v texte rozhodnutia len „najvyšší súd“) ako súd vecne príslušný
(§ 246 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 64 ods. 5 zák. č. 308/2000 Z. z.) preskúmal napadnuté
rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a to v rozsahu námietok navrhovateľa obsiahnutých
v podanom opravnom prostriedku a po prejednaní veci na ústnom pojednávaní (§ 250q ods. 1 O.s.p.)
dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).

V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti
neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p.
(§ 250l ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmané
rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Ustanovenie § 250j ods. 5 platí
obdobne.

Podľa § 250l ods. 2 O.s.p. pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie
z druhej hlavy s výnimkou § 250a.

Podľa § 3 ods. 1, 2, 4 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi
a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických
osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné
postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami,
ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať,
najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným
osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia,
aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Rozhodnutie správnych orgánov musí
vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo
zhodných, alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

Podľa § 32 ods. 1, 2 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci, a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov
konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu
orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny
orgán.

Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

Podľa § 67 ods. 3 písm. c/ zákona č. 308/2000 Z. z. Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej
programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 663 € do 66.387 € a vysielateľovi
rozhlasovej programovej služby od 99 € do 19.916 €, ak nezabezpečil klasifikáciu a označenie
programov alebo iných zložiek programovej služby (§ 20 ods. 4) alebo nezabezpečil časové zaradenie



programov alebo iných zložiek programovej služby v súlade s podmienkami ustanovenými osobitným
predpisom (§ 20 ods. 5).

Podľa § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. na základe klasifikácie programov podľa vekovej vhodnosti je
vysielateľ televíznej programovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie
povinný na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania ustanovený podľa
osobitného predpisu (ďalej len „jednotný systém označovania“).

Najvyšší súd, ako súd odvolací v preskúmavanej veci dospel k záveru, že správny orgán v predmetnej
veci postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci zistil skutkový stav správne a zo
skutkových okolností vyvodil správny právny záver.

V administratívnom konaní, predmetom ktorého je zisťovanie správneho deliktu a uloženie sankcie zaň,
je podstatné, či účastník správneho konania, ktorý sa mal svojím postupom dopustiť porušenia zákona,
správny delikt spáchal a podmienky, za ktorých k spáchaniu došlo, ako aj, následky ním vzniknuté, môžu
mať vplyv len na výšku sankcie, ktorú zákon predpokladá za spáchanie správneho deliktu.

Z podkladov súdneho spisu, vrátane administratívneho spisu odporkyne je zrejmé, že v prejednávanej
veci skutkový stav sporný nebol. Navrhovateľ v správnom konaní ani v konaní pred súdom nepoprel
odvysielanie horeuvedeného programu.

Úlohou najvyššieho súdu v zmysle námietok navrhovateľa bolo posúdiť, či navrhovateľ odvysielaním
tohto programu porušil zákonné ustanovenia špecifikované odporkyňou v rozhodnutí a či sankcia bola
uložená v súlade so zákonom.

Senát najvyššieho súdu preskúmajúc napadnuté rozhodnutie a konanie mu predchádzajúce,
oboznámiac sa s administratívnym spisom a so skutkovým a právnym stanoviskom účastníkov konania,
taktiež dospel k záveru, že jednotlivé vyjadrenia, gestá a prejavy odvysielané v predmetom programe
vnímajúc a posudzujúc ich v kontexte jednotlivých odvysielaných scén zasahujú alebo navodzujú intímne
sféry alebo zmýšľanie jedinca a to spôsobom, ktorý nie je možné považovať za bežný resp. zlučiteľný
v rámci všeobecne uznávanej spoločenskej morálky, z ktorých dôvodov sa stotožnil so záverom
žalovaného správneho orgánu, že predmetný program obsahoval obscénne vyjadrenia odôvodňujúce
klasifikovať predmetný program ako program nevhodný a neprístupný pre maloletých do 18 rokov podľa
klasifikácie JSO, a preto jeho označením ako nevhodného pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov
navrhovateľ nesprávne uplatnil Jednotný systém označovania, čím porušil povinnosť ustanovenú v § 20
ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z.

Za neopodstatnenú považoval súd námietku navrhovateľa, že Rada nepodala výklad pojmu obscénnosť
v médiách, a teda sa takouto otázkou v konaní absolútne nevyporiadala.

Podrobnosti o jednotnom systéme označovania a spôsobe jeho uplatňovania upravuje vyhláška
Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. 589/2007 Z. z., ktorá bola vydaná podľa § 12 zákona č.
343/2007 Z. z. Z jej ustanovenia § 1 ods. 1 písm. b/ vyplýva, že televízne programy, ktoré obsahujú slovnú
agresivitu, vulgárny jazyk, obscénne vyjadrovanie alebo obscénne gestá, sa klasifikujú ako nevhodné
a neprístupné pre vekovú skupinu maloletých do 18 rokov. Zákonodarca v uvedenej právnej úprave
nedefinuje pojem „obscénne vyjadrenie“. Výklad tohto pojmu teda ponecháva na správnom uvážení
správneho orgánu vecne príslušného na konanie a rozhodnutie v danej veci. V zmysle § 245 ods. 2
O.s.p. súd v rámci súdneho prieskumu je oprávnený preskúmať len, či správny orgán nevybočil z medzí
a hľadísk ustanovených zákonom. Najvyšší súd v danom prípade taktiež zastáva názor, že vyjadrenia v
odvysielanom programe posudzujúc ich v kontexte jednotlivých scén vyznievajú nevhodne a v rozpore
so základnými princípmi spoločenskej morálky a ako také môžu mať negatívny vplyv na morálny vývoj
maloletých a z tohto pohľadu takéto vyjadrenia napĺňajú pojmové znaky obscénneho vyjadrenia tak, ako
ich teda správne posúdila aj odporkyňa. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, na základe



ktorých skutkových zistení správny orgán vyvodil svoj právny záver o tvrdenej skutočnosti, teda ktoré
vyjadrenia v programe uvedením ich opisu a z akých dôvodov ich považoval za obscénne vyjadrenia,
z ktorých dôvodov súd taktiež nesúhlasil s námietkou navrhovateľa, že odporkyňa sa otázkou výkladu
pojmu „obscénne“ v konaní absolútne nevyporiadala.

Pokiaľ navrhovateľ namietal, že odporkyňa nedefinovala obscenitu ako takú, senát najvyššieho súdu
konštatuje, že táto námietka je právne irelevantná. Obscénnosť totiž vo všeobecnosti predstavuje
vlastnosť niečoho necudného, oplzlého, urážajúceho stud, nemravného a pod. Z tohto dôvodu nebolo
povinnosťou odporkyne podávať v rámci rozhodnutia definíciu obscenity. Aj podľa názoru odvolacieho
súdu posudzovaný program  vyjadrenia, ktoré boli obscénneho charakteru, nepochybne obsahoval.

Rada v dôvodoch napadnutého rozhodnutia uviedla jednotlivé scény, prednesy, gestá a vyjadrenia
odvysielaného programu spôsobom ich doslovného opisu, ktoré považovala v konkrétnej veci za
obscénne vyjadrenia, dôvodiac, že tieto prejavy posudzovala v kontexte odvysielaného programu
ako celku a konštatovala, že v rámci posudzovania predmetu správneho konania, vyjadrenia (ktoré
opisuje) hodnotila v kontexte jednotlivých scén, a preto dospela k záveru, že na rozdiel od účastníka
konania, ktorý program označil ako nevhodný pre maloletých do 15 rokov, klasifikovala tento program
ako nevhodný pre maloletých do 18 rokov, a to vzhľadom na vysokú frekvenciu výskytu obscénneho
vyjadrenia hodnotiac ich v kontexte scén, v ktorých boli použité, ktoré nie sú súčasťou bežného civilného
života pre maloletých do 18 rokov. Uvedeným argumentom podľa názoru súdu Rada dostatočne
zdôvodnila, ktoré vyjadrenia programu a z akých dôvodov považovala za obscénne a preto nevhodné
pre maloletých do 18 rokov.

Rovnako sa súd nestotožnil s námietkou navrhovateľa, že výrok napadnutého rozhodnutia je
nedostatočný a nezrozumiteľný a to z dôvodu, že správny orgán vo výroku rozhodnutia správny delikt
dostatočne vymedzil, keď vo výroku jednoznačne uviedol program a čas jeho odvysielania, v ktorom
došlo k nesprávnemu uplatneniu Jednotného systému označovania, čím navrhovateľ porušil povinnosť
ustanovenú v § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. Podľa názoru súdu v danom prípade Rada vo
výroku svojho rozhodnutia skutok vymedzila spôsobom určitým a zrozumiteľným tak, že popísaný skutok
nemohol byť zameniteľný s iným, ako základný predpoklad určitosti a zrozumiteľnosti výroku rozhodnutia
súladného s § 47 ods. 2 správneho poriadku. Súd vníma rozhodnutie odporkyne ako jeden celok a
nevidí dôvod, aby vo výroku boli jednotlivé obscénne vyjadrenia výslovne popísané a vymedzené s
opisom intenzity porušenia, keďže podrobnosti uvedené v dôvodovej časti rozhodnutia dostatočne jasne
a zreteľne identifikujú vytýkané porušenie zákona, ktoré napokon podľa obrany presne identifikoval aj
navrhovateľ.

Rozhodnutie odporkyne podľa názoru najvyššieho súdu má všetky náležitosti ustanovené v § 47
správneho poriadku a nevykazuje formálne ani logické nedostatky. Najvyšší súd tiež nezistil, že by
odvolaním napadnuté rozhodnutie trpelo vadami, ku ktorým musí súd prihliadať bez ohľadu na to,
či navrhovateľ takýto nedostatok rozhodnutia namietal. Najvyšší súd sa v tomto smere stotožnil s
rozhodnutím Rady.

Najvyšší súd neakceptoval ani námietku navrhovateľa týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia
výšky uloženej pokuty, nakoľko, ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odporkyňa pri
stanovení výšky pokuty zdôraznila predchádzajúce porušenia zákona navrhovateľom podľa konkrétnych
predchádzajúcich rozhodnutí, pričom ustálenie výšky pokuty v rámci zákonom určeného rozpätia či
sadzby, je zásadne otázkou správneho uváženia a Najvyšší súd SR podľa § 245 ods. 2 O.s.p.
pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe povolenej voľnej úvahy (správneho uváženia),
preskúmava iba, či takéto rozhodnutie nevybočilo z rámca povolenej voľnej úvahy, a či je v súlade so
zákonom. Senát najvyššieho súdu v tomto smere nezistil žiadne pochybenie, pretože odporkyňa  v
dostatočnom rozsahu uviedla svoju správnu úvahu, na základe ktorej zdôvodnila postup pri určovaní
výšky sankcie v posudzovanej veci.



Odvolanie navrhovateľa neobsahuje argumenty, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť alebo spochybniť závery
odporkyne uvedené v jej rozhodnutí.

Keďže v rozsahu navrhovateľom vymedzených odvolacích dôvodov nebolo zistené pochybenie pri
aplikovaní relevantných zákonných ustanovení, najvyšší súd s poukazom na vyššie uvedené, napadnuté
rozhodnutie Rady č. RP/17/2011 zo dňa 26.4.2011 podľa § 250q ods. 2 O.s.p. potvrdil.

O uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2 ods. 4 veta druhá a §
5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov a položky č. 10 písm. c/ Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy k
uvedenému zákonu.

O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.
tak, že navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal, keďže v konaní nemal úspech a odporkyni zo
zákona náhrada trov konania neprislúcha.