{"guid": "35392b42-afd0-4a10-a040-6c7af3370bb3:41916f42-4f7e-4e47-a1e0-a17609a6b1bc", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:9011010093.1", "spisova_znacka": "6Sž/13/2011", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/13/2011 z 29. 2. 2012", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. februára 2012, sp. zn. 6Sž/13/2011, ECLI:SK:NSSR:2012:9011010093.1", "identifikacne_cislo": "9011010093", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "sudca_id": 117, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-pavel-istok-117", "datum_vydania": "2012-02-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/610/#paragraf-53.odsek-1", "nazov": "§ 53 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/610/#paragraf-53.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/610-2003/paragraf-53"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/610/#paragraf-53.odsek-2", "nazov": "§ 53 ods. 2 zákona č. 610/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/610/#paragraf-53.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/610-2003/paragraf-53"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/610/#paragraf-53.odsek-3", "nazov": "§ 53 ods. 3 zákona č. 610/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/610/#paragraf-53.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/610-2003/paragraf-53"}, {"iri": "/SK/ZZ/0/0", "nazov": "/SK/ZZ/0/0", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/610#paragraf-53"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/41916f42-4f7e-4e47-a1e0-a17609a6b1bc", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:9011010093.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:9011010093.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:9011010093.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sž/13/2011\n9011010093\n29. 02. 2012\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2012:9011010093.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky\nReisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Aleny Adamcovej, v právnej veci\nžalobcu: Slovak Telekom, a.s., so sídlom Karadžičova 10, Bratislava, IČO: 35 763 469 proti žalovanému:\nTelekomunikačný úrad Slovenskej republiky, so sídlom Továrenská 7, Bratislava, o preskúmanie\nzákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 09/01/2011 zo dňa 6. apríla 2011, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie predsedu Telekomunikačného úradu Slovenskej\nrepubliky č. 09/01/2011 zo dňa 6. apríla 2011 ako aj rozhodnutie žalovaného č. 54/14/2011 zo dňa 31.\njanuára 2011 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.\nŽalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 66 € do 15 dní od právoplatnosti\nrozsudku.\nodôvodnenie:\nŽalobca žalobou doručenou Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dňa 10.6.2011 sa domáhal\npreskúmania zákonnosti a postupu rozhodnutia predsedu Telekomunikačného úradu Slovenskej\nrepubliky č. 09/01/2011 zo dňa 6.4.2011 a rozhodnutia žalovaného č. 54/14/2011 zo dňa 31.1.2011.\nŽiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky uvedené rozhodnutie predsedu Telekomunikačného úradu\nSlovenskej republiky ako aj prvostupňové rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na\nďalšie konanie v zmysle ust. § 250j ods. 2, 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“).\nV dôvodoch žaloby žalobca uviedol, že predseda Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky\nrozhodnutím č. 09/01/2011 zo dňa 6.4.2011 (ďalej len „rozhodnutie o rozklade“) zamietol rozklad\nžalobcu zo dňa 15.2.2011 a potvrdil uvedené prvostupňové rozhodnutie žalovaného, ktorým žalovaný\nrozhodol tak, že poskytovanie univerzálnej služby v rokoch 2005 a 2006 nepredstavovalo pre žalobcu\nneprimerané zaťaženie a preto mu nepriznal kompenzáciu straty podľa ust. § 53 zákona č. 610/2003\nZ. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov, v znení účinnom v čase vydania\nrozhodnutia (ďalej len „zákon č. 610/2003 Z. z.“). Namietal, že rozhodnutie o rozklade žalobcu, ako i\nprvostupňové rozhodnutie o nepriznaní úhrady nákladov za poskytovanie univerzálnej služby (ďalej len\n„US“), ako i postup týchto správnych orgánov v konaní predchádzajúcom vydaniu žalobou napadnutých\nrozhodnutí, nie je v súlade s platnými právnymi predpismi. Tvrdil, že napadnutými nezákonnými\nrozhodnutiami a postupom im predchádzajúcim bol, ako účastník správneho konania, poškodený\nna svojich právach a zákonom chránených záujmoch, keď mu protiprávne nebola priznaná náhrada\nnákladov za poskytovanie US, hoci splnil všetky predpoklady a náležitosti vyžadované zákonom o\nelektronických komunikáciách, na základe ktorých mal právny nárok na náhradu týchto nákladov, z\nktorých dôvodov podal žalobu na preskúmanie týchto rozhodnutí v zmysle ust. § 247 O.s.p..\n\nŽalobca vytýkal žalovanému, že predmetné rozhodnutia vydal na základe nesprávneho právneho\nposúdenia v zmysle ust. § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p., zistený skutkový stav, z ktorého vychádzalo\nsprávne rozhodnutie, bolo v rozpore s obsahom spisov v zmysle ust. § 250j ods. 2 písm. b) O.s.p.,\nskutkový stav bol zistený nedostačujúco na posúdenie veci v zmysle ust. § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p.,\nrozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov v zmysle ust. § 250j\nods. 2 písm. d) O.s.p. a v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na\nzákonnosť napadnutého rozhodnutia v zmysle ust. § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p..\nNesprávne právne posúdenie žalobca videl v nesprávnom výklade a aplikácii zákona o elektronických\nkomunikáciách, pretože žalovaný podmienil nárok na úhradu čistých nákladov existenciou\nneprimeraného zaťaženia poskytovateľa univerzálnej služby nákladmi na univerzálnu službu. S takýmto\npostupom nesúhlasil, tvrdiac, že nemá oporu v ustanoveniach zákona, pretože zákon č. 610/2003\nZ. z. nielenže nepodmieňuje úhradu nákladov na US tým, že musí ísť o neprimerané zaťaženie,\nale úhrada nákladov na US je explicitne podmienená tým, že náklady žalobcu na US prevyšujú\nvýnosy z jej poskytovania, a preto ak žalovaný tvrdil, že od posúdenia primeranosti, či neprimeranosti\nzaťaženia závisí právo, alebo ako uvádza úrad, nárok na kompenzáciu a na základe tohto tvrdenia\nbez ďalšieho odôvodnenia zamietol žiadosť o úhradu čistých nákladov v celom jej rozsahu, konal v\nrozpore s ustanoveniami tohto zákona, ktorý právo na úhradu nákladov nedeterminuje existenciou\nneprimeraného zaťaženia, spôsobeného poskytovaním US. Vyslovil názor, že nesprávnou aplikáciou\nust. § 53 zákona č. 610/2003 Z. z. žalovaný nielenže vydal nezákonné rozhodnutie, ale aj výrazným\nspôsobom zasiahol do jeho ústavných práv, pretože zákonný princíp náhrady nákladov odzrkadľuje jeho\nústavné právo na ochranu jeho vlastníckeho práva v zmysle čl. 20 Ústavy SR. Vytýkal žalovanému,\nže pri výpočte neprimeraného zaťaženia postupoval nielen v rozpore so zákonom, ale i rozhodovacou\npraxou Európskeho súdneho dvora. Taktiež považoval za protiprávny a v rozpore s judikatúrou\nESD právny záver žalovaného o tom, že kalkulácia čistých nákladov nie je k otázke posúdenia\nneprimeranosti zaťaženia žalobcu relevantná, pričom význam by mala až potom, čo by žalovaný\ndospel k záveru, že poskytovanie US predstavuje pre žalobcu neprimerané zaťaženie. V tejto súvislosti\npoukázal na dve rozhodnutia ESD, v ktorých súdny dvor rozhodoval o aplikácii jednotlivých ustanovení\nSmernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2002/22/ES o univerzálnej službe a to rozhodnutie\nvo veci C-389/08 Base NV a ďalší proti Ministerraad za prítomnosti Belgacom NV a rozhodnutie\nvo veci C-222/08 Európska komisia proti Belgickému kráľovstvu. Uviedol, že ESD pri posudzovaní\notázok súvisiacich s poskytovaním univerzálnej služby podľa čl. 12 a 13 Smernice o US opakovane\nformuloval svoj právny názor, podľa ktorého je národný regulačný orgán povinný skúmať čisté náklady\nposkytovateľa univerzálnej služby na jej poskytovanie, a až na základe toho posudzovať otázku\nneprimeraného (nadmerného, nespravodlivého) zaťaženia príslušného telekomunikačného podniku.\nĎalej tvrdil, že z uvedených rozsudkov ESD logicky vyplýva, že výpočet čistých nákladov je nevyhnutné\nuskutočniť nielen vtedy, ak regulačný orgán potvrdí neprimeranosť zaťaženia, ale vo všeobecnosti\nkedykoľvek, keď pristúpi k skúmaniu otázky primeranosti resp. neprimeranosti zaťaženia, čo bolo aj\nv jeho prípade. V súvislosti s posudzovanými kritériami neprimeraného zaťaženia, poukázal na ich\núčelovosť a neobjektívnosť, považujúc metodiku výpočtu neprimeraného zaťaženia za rozpornú so\nzákonnou úpravou a to aj pri zohľadnení práva EÚ. Zastával názor, že spôsob vyhodnocovania kritérií\nneprimeraného zaťaženia žalovaným nemôže popierať zmysel a účel samotnej zákonnej úpravy úhrady\na konceptu neprimeranej záťaže, tvrdiac, že rešpektujúc pri tom zmysel zákonnej úpravy mala by\nmetodika používať relevantné hodnoty a benchmarky, musí byť proporcionálna, musí zohľadňovať\nvýlučne právom aprobované aktivity, nesmie byť používaná ad hoc podľa cieľa, ktorý chce žalovaný\ndosiahnuť, ale musí byť vopred všeobecne a objektívne jednoznačne stanovená a rozhodujúcim\nkritériom nemôže byť schopnosť žalobcu resp. jeho skupiny ako celku, financovať náklady US zo svojho\nzisku.\nVytýkal žalovanému, že nezrozumiteľnosť a pochybenia pri vyhodnocovaní neprimeraného zaťaženia\nzdôvodňoval inštitútom správnej úvahy. Dôvodil, že aj správna úvaha má svoje zákonné medze,\nktoré treba navyše interpretovať v súlade s právom EÚ, ktorého integrálnou súčasťou je aj zásada\nproporcionality a právnej istoty. Zdôraznil, že žalovaný dospel na základe rovnakého skutkového stavu\na právnej úpravy k rôznym záverom, keď v pôvodnom prvostupňovom rozhodnutí konštatoval, že\nposkytovanie US je neprimeraným zaťažením pre žalobcu a priznal mu čiastočnú náhradu nákladov,\nkým v novom konaní za nezmenených podmienok, dospel žalovaný k diametrálne odlišnému záveru, a\nsíce, že poskytovanie US nezaťažuje žalobcu neprimeraným spôsobom v dôsledku čoho mu nepriznáva\nžiadnu náhradu nákladov. Tento postup považoval za rozporný s ústavným princípom právnej istoty a\n\nzásadami správneho konania. Upriamil pozornosť na rozhodnutie Ústavného súdu SR PL: ÚS 16/95,\nna základe ktorého jedným zo základných princípov a cieľov právneho štátu je aj vytvorenie právnej\nistoty, že na určitú právne relevantnú otázku, sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká\nodpoveď.\nV súvislosti s námietkou nedostatočného zistenia skutkového stavu žalobca poukázal na tú skutočnosť,\nže žalovaný sa nezaoberal všetkými dôkazmi a podkladmi, ktoré mal v rámci spisu k správnemu konaniu\nk dispozícii, ani nevykonával ďalšie zisťovanie smerujúce k objasneniu ďalších otázok, ktoré žalovanému\nukladá zákon a ktoré mali byť objasnené aj podľa rozhodnutia predsedu úradu o proteste prokurátora\na fakticky sa obmedzil iba na posúdenie jedinej otázky, a to či poskytovanie US nie je pre žalobcu\nneprimeraným zaťažením.\nŽalobca poukazom na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako i ust. § 47 ods. 1, 34 ods. 5 zák. č. 71/1967 Zb. o\nsprávnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) namietal nedostatočné\nodôvodnenia žalobou napadnutých rozhodnutí, považujúc ich za súhrn účelových a nezrozumiteľných\núvah úradu, ktoré neboli podložené relevantnými a objektívnymi dôvodmi, navyše žalovaný v jednom a\ntom istom konaní dospel na základe rovnakých skutkových zistení k rôznym záverom, čo len zvyšuje\nnezrozumiteľnosť a neobjektívnosť týchto rozhodnutí. Poukázal na to, že závery vyhodnotenia prijatého\nsprávnym orgánom, vrátane výberu aplikovaných kritérií posúdenia, by mali byť zdôvodnené tak, aby\nnevzbudzovali žiadnu pochybnosť, na základe čoho dospel žalovaný k svojim záverom. Zdôvodnenie\nzáveru žalovaného o primeranosti zaťaženia nepovažoval za správne a dostatočné, pretože žalovaný\nposúdil neprimerané zaťaženie prístupmi, ktoré boli spracované v materiáli pripravených spoločnosťou\nPriceWaterhouseCoopers Slovensko, s.r.o. a v pôvodnom prvostupňovom rozhodnutí vždy dospel k\nzáveru, že poskytovanie US predstavuje pre žalobcu neprimerané zaťaženie.\nĎalej namietal, že v rozklade navrhol kritériá posúdenia neprimeraného zaťaženia, ktorými sa žalovaný\nnezaoberal a ani v rozhodnutí o rozklade nezdôvodnil, z akých dôvodov nepovažoval za potrebné sa\ntýmito kritériami zaoberať, čím porušil zásadu materiálnej pravdy (§ 3 ods. 4 správneho poriadku).\nK jednotlivým námietkam uviedol: - z pohľadu kritéria podielu na trhu elektronických komunikácií,\nžalovaný pri posudzovaní rovnakých objektivizovaných ukazovateľov (kritérií trhového podielu) dospel\nk úplne odlišným záverom; - pri posudzovaní kritéria hranice významnosti nákladov dospel žalovaný\nk záveru, ktorý je v rozpore s výsledkami dokazovania, pretože materiál o neprimeranom zaťažení,\nktorý je súčasťou spisu, nestanovuje, že podiel čistých nákladov na US na celkových nákladoch vo\nvýške 5 % predstavuje primerané zaťaženie; z prístupov regulátorov v rámci EU k predmetnej otázke\nhranice významnosti nákladov na US je taktiež zrejmé, že nastavená výška (5 %) posudzovaného kritéria\nje nielen v rozpore s obsahom administratívneho spisu, ale vybočuje taktiež zo štandardov prístupu\niných regulátorov v rámci EU vychádzajúcich z ustanovení tej istej smernice, ktoré kritérium hranice\nvýznamnosti nákladov stanovujú na oveľa nižšej úrovni ako žalovaný; pôvodne bola hranica nižšia a do\núvahy brala len hospodárske výsledky žalobcu, v novom prvostupňovom rozhodnutí ako aj rozhodnutí\no rozklade žalovaný percentuálnu hranicu významnosti nákladov zvyšuje a navyše ju stanovuje aj v\nnadväznosti na hospodárske výsledky celej skupiny ST (t.j. všetkých majetkovo prepojených spoločností\nso žalobcom, v ktorých ma žalobca obchodný podiel bez akéhokoľvek zdôvodnenia); - žalovaný\nv rozpore s obsahom spisov vyhodnotil aj kritérium možnosti krížovo financovať čisté náklady na\nUS; materiál o neprimeranom zaťažení obsiahnutý v spise obsahujú dve kritériá, ktoré hodnotia\nschopnosť krížových dotácií pokryť čisté náklady na US, pričom žalovaný na základe rozboru výnosov,\nnávratnosti vloženého kapitálu a ďalších ekonomických ukazovateľov v pôvodnom prvostupňovom\nrozhodnutí skonštatoval, že neboli vytvorené dostatočné zdroje na financovanie čistých nákladov a výška\nčistých nákladov je tak pre žalobcu neprimeraným zaťažením; naproti tomu však v preskúmavaných\nrozhodnutiach opätovne zvolil diametrálne odlišný prístup bez toho, aby ho bližšie špecifikoval.\nĎalej vytýkal žalovanému, že tým, že v prvostupňovom rozhodnutí použil inú metodiku pre posudzovanie\n(ne)primeranosti zaťaženia ako v pôvodnom prvostupňovom rozhodnutí a dospel k odlišným záverom,\npostupoval nad rámec rozhodnutia predsedu úradu o proteste prokurátora z 3.12.2010, čím porušil §\n27 ods. 112 v spojení s ust. § 26 ods. 6 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre a ust. § 4 ods. 4 druhá\nveta správneho poriadku. Uviedol, že v zmysle rozhodnutia o proteste prokurátora, ktorým bolo zrušené\na nahradené rozhodnutie predsedu o rozklade zo dňa 28.4.2010, bol žalovaný povinný do posúdenia\n(ne)primeranosti zaťaženia zahrnúť aj iné služby stanovené zákonom nad rámec vyhlášky, v iných\naspektoch však žalovaný nebol oprávnený zmeniť metodiku posudzovania (ne)primeranosti zaťaženia,\n\nkeďže rozhodnutie o proteste prokurátora neukladalo akékoľvek iné prehodnotenie metodiky idúce nad\nrámec rozhodnutia predsedu o proteste prokurátora. Takýto postup viedol nielen k porušeniu ustanovení\nzákona o prokuratúre a správneho poriadku, ale tiež k porušeniu zásady právnej istoty a legitímnych\nočakávaní, keďže neoprávnene rozšíril predmet a rozsah (opakovaného) prvostupňového konania, nad\nrámec dôvodov uvedených v rozhodnutí predsedu o proteste prokurátora.\nVzhľadom na dôvody uvedené v žalobe mal žalobca za to, že sú splnené dôvody na zrušenie oboch\nžalobou napadnutých rozhodnutí v zmysle § 250j ods. 2 O.s.p..\nŽalovaný vo svojom vyjadrení navrhoval žalobu ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietnuť.\nNesúhlasil so žalobnými dôvodmi.\nV dôvodoch vyjadrenia žalovaný predovšetkým vyslovil nesúhlas s výkladom ust. § 53 zákona o\nelektronických komunikáciách prezentovaným žalobcom, že by poskytovateľ US mal mať nárok na\nnáhradu čistých nákladov vždy, keď splní zákonnú podmienku - jeho výnosy z vykonávania povinností\nUS sú nižšie ako náklady preukázateľne potrebné na poskytovanie US. Takýto výklad považoval\nza nelogický a nesprávny. Poukázal na to, že ustanovenie § 53 zákona je potrebné vykladať v\ncelistvosti a vo vzájomnej previazanosti. Uviedol, že poskytovateľovi US vznikne právo na úhradu\nzistených čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinností US až po splnení všetkých zákonom\nurčených podmienok, tzn. poskytovateľ musí spĺňať aj podmienku, že poskytovanie US je pre neho\nneprimeraným zaťažením. Zastával názor, že zákonné podmienky musia byť splnené kumulatívne na\nto, aby sa mohlo realizovať právo alebo nárok na úhradu zistených čistých nákladov vzniknutých pri\nvykonávaní povinnosti US. Taktiež nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že úhrada nákladov na US je explicitne\npodmienená tým, že náklady žalobcu na US prevyšujú výnosy z jej poskytovania s poukazom na to,\nže z odôvodnenia recitálu č. 21 smernice o univerzálnej službe vyplýva, že zákonodarca ES spája\nmechanizmus úhrady čistých nákladov, ktoré môžu vzniknúť podniku pri poskytovaní US, s existenciou\nnadmerného zaťaženia tohto podniku. Tvrdil, že čisté náklady US nie sú nevyhnutne nadmerným\nzaťažením pre všetky dotknuté podniky a preto bolo zámerom zákonodarcu vylúčiť, aby sa všetky\nčisté náklady za poskytovanie US automaticky uhrádzali formou nároku na kompenzáciu straty, z\nktorých dôvodov, národný regulačný orgán pred akýmkoľvek rozhodnutím o kompenzácii straty musí\nkonštatovať, že zaťaženie je pre dotknutý podnik neprimerané z hľadiska jeho schopnosti znášať takéto\nzaťaženie.\nKonštatoval, že pri svojom rozhodovaní vychádzal zo spoľahlivo zisteného stavu veci a objektívne\nposúdil žiadosť žalobcu, pričom postupoval v súlade so zákonom o elektronických komunikáciách ako\naj v súlade s čl. 12 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2002/22/ES a taktiež dodržal postup\nurčený predsedom úradu v rozhodnutí o proteste prokurátora, vychádzajúc z podkladov predložených\nžalobcom.\nPoukázal na to, že by nebolo spravodlivé očakávať, že všetky podniky sa budú automaticky „skladať“ z\nvlastného vrecka žalobcovi na akúkoľvek stratu, ktorá bude predstavovať rozdiel medzi jeho nákladmi\na výnosmi z tejto činnosti a ktorú kontinuálne poskytoval ako svoju hlavnú činnosť ešte dávno pred tým,\nako bol úradom určený za poskytovateľa US.\nVzhľadom na znenie ust. § 53 zákona o elektronických komunikáciách, v zmysle ktorého sa vyžaduje\nkumulatívne splnenie aj ďalších podmienok, nepovažoval námietky žalobcu týkajúce sa zásahu do\njeho vlastníckeho práva a údajne porušenie čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR na mieste, nakoľko v čase\nposkytovania US bol vysoko ziskový.\nV súvislosti s nesprávnym vyhodnotením neprimeraného zaťaženia a odmietnutia výpočtu čistých\nnákladov uviedol, že predseda úradu na základe protestu prokurátora z 3.12.2010 zrušil svoje protestom\nnapadnuté druhostupňové rozhodnutie a aj prvostupňové rozhodnutie úradu ako nesprávne a vec vrátil\núradu na nové prejednanie a rozhodnutie, pričom v odôvodnení tohto rozhodnutia určil postup podľa\nust. § 53 zákona o elektronických komunikáciách, ktorý musí úrad pri novom prejednaní veci dodržať,\ns poukazom na to, že takýto postup je pre národné regulačné orgány vo všeobecnosti ustanovený v čl.\n12 smernice o univerzálnej službe a do nášho zákona o elektronických komunikáciách transponovaný\nv rámci ust § 53 z čl. 12 a 13 citovanej smernice. Konštatoval, že v zmysle uvedenej právnej úpravy\nnárodný regulačný orgán je povinný najskôr skúmať čisté náklady poskytovateľa US (spoločnosť ST\n\nich vyčíslila v žiadosti), a ak sa preukáže, že sú nižšie ako výnosy, pristúpi k ďalšiemu kroku, a\nto posúdeniu otázky neprimeraného zaťaženia a ak sa nepreukáže neprimerané zaťaženie, správne\nkonanie je ukončené a poskytovateľovi US nevznikne nárok na kompenzáciu straty. Ďalej uviedol, že\nvýpočet čistých nákladov zo strany úradu je potom dôležitý pre ďalší postup (konanie) úradu a to konanie\no rozdelení týchto nákladov aj medzi ďalšie podniky pôsobiace na trhu elektronických komunikácií a ak\nby úrad priznal žalobcovi kompenzáciu straty, na úhrade čistých nákladov by sa museli spolupodieľať\nokrem poskytovateľa US aj tieto ďalšie podniky, a to v takej miere, akú výšku úhrady by pre každý jeden\npodnik úrad určil v rozhodnutí podľa stanoveného kľúča ustanoveného v § 54 zákona o elektronických\nkomunikáciách.\nVyslovil názor, že žalobca nesprávne vykladá nielen právnu normu, keď tvrdí, že úrad na základe čl. 12\nods. 1 smernice o univerzálnej službe musí vypočítať čisté náklady vždy, ale aj svoje tvrdenie nesprávne\nopiera o, pre tento prípad, nesprávny judikát - rozsudok ESD zo 6.10.2010 č. C-222/08.\nV súvislosti s námietkou nesprávneho vyhodnotenia kritérií neprimeraného zaťaženia žalovaný poukázal\nna to, že riešenie tejto otázky ponecháva európska legislatíva v kompetencii národných regulačných\norgánov, aby stanovili všeobecné a neosobné kritériá, pomocou ktorých možno určiť hranice, ktoré keď\nsa prekročia, zaťaženie môže byť považované za nadmerné v závislosti od druhu podniku, najmä od jeho\nzariadení, ekonomickej a finančnej situácie, ako aj podielu na trhu. Uviedol, že na základe uvedeného si\núrad určil 7 kritérií, ktoré posudzoval osobitne, ako aj v ich vzájomnej súvislosti s dopadom na finančnú\nsituáciu žiadateľa a jeho postavenie na trhu a podľa jeho názoru podrobne argumentačne vyhodnotil\njednotlivé kritériá posudzovania neprimeranosti zaťaženia a výsledok tohto posúdenia v napadnutých\nrozhodnutiach adekvátne odôvodnil.\nŽalovaný taktiež nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že sa v procese zisťovania skutkového stavu obmedzil\nna posúdenie jedinej otázky, konkrétne, či poskytovanie US nie je pre spoločnosť ST neprimeraným\nzaťažením a ani s tvrdením, že by sa nezaoberal všetkými dôkazmi a podkladmi, ktoré mal v rámci spisu\nk správnemu konaniu k dispozícii a nevykonal ďalšie zisťovania k objasneniu ďalších otázok, ktoré mu\nukladá zákon o elektronických komunikáciách a rozhodnutie predsedu úradu o proteste prokurátora.\nPoukázal na to, že v predmetnom rozhodnutí bol stanovený postup, v ktorom mal žalovaný posúdiť\nvykonávanie US na základe žiadosti spoločnosti ST (akých, od kedy), či výnosy z týchto vykonávaných\npovinností sú nižšie ako náklady preukázateľne potrebné na ich vykonávanie, čo preukazuje spoločnosť\nST, či boli povinnosti US zabezpečované nákladovo efektívnym spôsobom, či vykonávanie povinností sú\npre spoločnosť ST neprimeraným zaťažením a až následne vypočítať čisté náklady, pričom sa zohľadní\nakákoľvek výhoda na trhu získaná poskytovaním US. Konštatoval, že tohto postupu sa žalovaný pridŕžal\na zároveň postupoval v súlade s ust. § 53 citovaného zákona a čl. 12 smernice o univerzálnej službe, a\nkeďže nedospel k záveru, že by poskytovanie US v rokoch 2005 a 2006 bolo pre žalobcu neprimeraným\nzaťažením, nepristúpil k poslednému bodu a to výpočtu čistých nákladov, pretože žalobcovi nevznikol\nnárok na ich kompenzáciu.\nPokiaľ žalobca namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov\nuviedol, že úrad postupoval v súlade s platným právnym poriadkom, vysporiadal sa so všetkými\npodkladmi, ktoré boli v priebehu správneho konania zhromaždené. Vyslovil názor, že napadnuté\nrozhodnutie, vzhľadom na podrobnejšie posúdenie primeranosti, resp. neprimeranosti zaťaženia\nspoločnosti ST nákladmi na US, je zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené. Tvrdil, že z rozhodnutí\nje zrejmé, ktoré námietky žalobcu úrad pokladal za nesprávne a z akého dôvodu a ktoré skutočnosti\npovažoval za preukázané a aké úvahy ho viedli k danému záveru, všetko v súlade s ust. § 46 a 47\nsprávneho poriadku.\nTaktiež nesúhlasil ani s tvrdením o ľubovôli pri vyhodnocovaní dôkazov. S poukazom na jeho\npostup podľa ust. § 34 správneho poriadku tvrdil, že úsudok bol logicky možným záverom\nvychádzajúcim z dôkazov, ktoré boli vykonané, keď otázku (ne)primeranosti záťaže posudzoval rôznymi\nmetódami, pričom vychádzal z podkladov predložených účastníkom konania. Uviedol, že vzhľadom\nna to, že neexistuje jednotná legislatívne ustanovená metodika, ani medzi národnými regulačnými\norgánmi jednotne zaužívaný postup „best practice“, úrad zvolil vlastnú metodiku a vlastný postup\nzaložený na posúdení bežne dostupných alebo vypočítateľných ukazovateľov z účtovnej závierky\npodnikov. Vychádzal pritom z úvahy, že neprimerané zaťaženie môže vzniknúť len v prípade,\nkeď poskytovateľ US z dôvodu čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinnosti US, nie je\nschopný vytvoriť primeraný zisk, tzn. výška jeho zisku je nepomerne (neúmerne) nižšia ako zisk\n\npodobných poskytovateľov elektronických služieb. Jednotlivé aspekty posudzovania neprimeraného\nzaťaženia podrobne argumentačne vyhodnotil a výsledok tohto posúdenia v napadnutých rozhodnutiach\nadekvátne odôvodnil.\nPoukázal na to, že v októbri 2009 pri príprave rozhodnutia č. 2391/14/2009 namiesto toho, aby sa\núrad zaoberal otázkou, či tieto náklady na US predstavujú neprimerané zaťaženie pre samotného\nposkytovateľa US, posudzoval schopnosť iných podnikov podieľať sa na úhrade čistých nákladov na\nUS. Ďalej uviedol, že predmetné rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť, nakoľko bolo napadnuté\nprotestom prokurátora a rozhodnutie predsedu úradu o proteste prokurátora určilo prvostupňovému\norgánu povinnosť opätovne posúdiť inštitút neprimeraného zaťaženia, ktorý v záujme objektívneho\nposúdenia na základe kritéria podielu na trhu elektronických komunikácií opätovne porovnal tržby\nnajväčších podnikov pôsobiacich na trhu elektronických komunikácií dosiahnutých v rokoch 2005 a 2006\na sledoval vývoj podielov ich tržieb. Pri posúdení rovnakých objektivizovaných ukazovateľov (trhových\npodielov) dospel k rovnakému zisteniu ako v rozhodnutí č. 2391/14/2009, že tržby spoločnosti ST napriek\ntomu, že poskytovala povinnosti US, sú porovnateľné s tržbami podnikov neposkytujúcimi povinnosti US,\nzáverom čoho možno konštatovať, že čisté náklady na US sú pre spoločnosť ST primeraným zaťažením.\nV súvislosti s námietkami žalobcu týkajúcimi sa posúdenia kritéria hranice významnosti nákladov vo\nvzťahu k skupine ST uviedol, že v napadnutom rozhodnutí sa zaoberal všetkými dôvodmi rozkladu\na v jednotlivých bodoch odôvodnil svoje stanovisko voči námietkam žalobcu uvedených v rozklade.\nZdôraznil, že podrobnejším a širším posúdením predmetného kritéria sa snažil iba zistiť, či v rámci\nskupiny ST sú vytvorené zdroje na pokrytie čistých nákladov US, keďže výsledky hospodárenia týchto\nprepojených právnických osôb sa podieľajú na tvorbe zdrojov na pokrytie nákladov spojených s\nposkytovaním US.\nTrval na tom, že v rámci správneho konania dodržal postup určený predsedom úradu v rozhodnutí o\nproteste prokurátora tým, že rozšíril záber posudzovania na všetky povinnosti tvoriace predmet US podľa\nzákona o elektronických komunikáciách a bližšie vyhodnotil otázku primeranosti, resp. neprimeranosti\nzáťaže pri poskytovaní US a tento odlišný prístup úradu sa premietol aj do stanovenia novej hranice\nvýznamnosti t.j. zvýšenie hranice z pôvodných 2 % na 5 % z celkových nákladov a keďže nie je\nhranica významnosti nákladov v sektore elektronických komunikácií jednoznačne určená, ani nie je\nstanovená platným právnym predpisom, úrad pri vyhodnocovaní tohto kritéria zohľadnil aj výsledky štúdií\nčistých nákladov US v poštovom sektore, pričom všetky štúdie naznačujú, že vzniknuté náklady na\nposkytovanie US sú relatívne mierne a nepredstavujú pre poskytovateľa US neprimerané zaťaženie.\nĎalej uviedol, že tieto názory nevyčíslujú presnú hranicu významnosti, ale naznačujú, že miera nákladov\nna poskytovanie US na približnej úrovni do 5 % z celkových nákladov, by mala byť považovaná za\nnízku, a teda ju nemožno považovať za neprimerané zaťaženie. Vzhľadom na to, že úrad sa musel\nopätovne zaoberať a rozšíriť záber posudzovania na všetky povinnosti tvoriace predmet US, opätovne\nstanovil hranicu významnosti, keďže pri pôvodnom stanovení hranice významnosti posudzoval len\ndve povinnosti tvoriace predmet US a pri novej hranici významnosti vzal do úvahy rozdielnu štruktúru\nnákladov v poštovom sektore oproti telekomunikačnému sektoru a tiež odlišný charakter služieb, ktoré\ntvoria predmet US v týchto sektoroch, to znamená, že žalovaný sa týmito štúdiami zaoberal a v nich\nuvedené výsledky prehodnotil, preto nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že by úradom nastavená\nvýška kritéria hranice významnosti bola v rozpore s obsahom administratívneho spisu.\nPoukázal taktiež na to, že pri hodnotení schopností poskytovateľa US financovať náklady súvisiace s\nposkytovaním US vyhodnocoval aj možnosť použitia interných krížových dotácií na ich kompenzáciu\ns tým, že pri prvom prejednávaní žiadosti žalobcu o úhradu čistých nákladov úrad kládol dôraz na\nposúdenie možnosti financovať poskytovanie US z výnosov z produktov (služieb), na ktorých boli\ndosahované vysoké zisky, pričom pri jej opätovnom prejednaní sa zameral na posúdenie možnosti\nfinancovať náklady US z celkového zisku dosiahnutého spoločnosťou ST za skupinu ST. Uviedol, že k\nzmene metodiky pristúpil úrad z dôvodu, aby v rámci hodnotenia tohto kritéria zohľadnil skutočnosť, že\nv roku 2006 v dôsledku zavedenia regulácie maloobchodných a veľkoobchodných relevantných trhov\nsa zmenili možnosti reálneho krížového financovania a taktiež zhodnotil, že v rokoch 2005 a 2006\nmal žalobca monopolné postavenie na trhu elektronických komunikácií a teda, že si mohol náklady\nvykompenzovať internými krížovými dotáciami s poukazom na to, že žalobca si krížovo financoval svoje\nslužby v rokoch 2005 a 2006, čo aj výslovne priznal v rozklade zo dňa 15.2.2011, ktoré skutočnosti\npodporujú závery úradu, že spoločnosť ST si čisté náklady US mohla kompenzovať krížovými dotáciami\nv priebehu roka 2005 neobmedzene a v roku 2006 v rámci čiastočných regulačných obmedzení a preto\n\npre ňu nepredstavovali neprimerané zaťaženie. Tvrdenie žalobcu o uložení takých povinností, ktorých\ncieľom bolo zabrániť krížovým dotáciám jednotlivých produktov, považoval za účelové a nepodložené.\nŽalovaný taktiež nesúhlasil s námietkou žalobcu, že úrad nebol oprávnený meniť základné\nparametre metodiky pre posúdenie (ne)primeranosti zaťaženia, ktoré si zvolil pri vydávaní pôvodného\nprvostupňového rozhodnutia. Považoval za neopodstatnené akékoľvek námietky žalobcu na odlišnú\núradom zvolenú metodiku pri opätovnom prejednaní žiadosti spoločnosti ST oproti pôvodnému\nprvostupňovému rozhodnutiu, ktoré predseda úradu na základe rozhodnutia o proteste prokurátora\nzrušil, keďže nešlo o iné konanie, v ktorom by úrad prejednával prípad skutkovo zhodný alebo podobný.\nPoukázal na to, že telekomunikačný úrad ako národný regulačný orgán je v súlade s čl. 13 smernice o\nuniverzálnej službe oprávnený sám rozhodnúť, aké objektívne kritériá zvolí na posúdenie neprimeranosti\nzaťaženia poskytovateľa US, aby dôkladne preskúmal jeho úroveň zariadení, ekonomickú a finančnú\nsituáciu ako aj jeho podiel na trhu elektronických komunikácií.To, že sa žalobca nestotožňuje s metodikou\nposúdenia neprimeranosti zaťaženia sama o sebe ešte nemôže viesť k záveru, že úrad postupoval nad\nrámec rozhodnutia predsedu úradu o proteste prokurátora, či ku konštatovaniu, že úrad porušil jednak\nustanovenia zákona o prokuratúre a správneho poriadku a jednak zásadu právnej istoty a legitímnych\nočakávaní.\nZáverom konštatoval, že postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, dodržal\npri vydávaní napadnutého rozhodnutia postup stanovený v rozhodnutí predsedu úradu o proteste\nprokurátora a keďže nezistil, že by poskytovanie US v roku 2005 a 2006 bolo pre účastníka konania\nneprimeraným zaťažením, nebolo už relevantné pristupovať k výpočtu čistých nákladov na US tak, ako\nto ustanovuje smernica o univerzálnej službe.\nŽalobca v replike na vyjadrenie žalovaného opätovne poukázal na žalobné námietky zdôrazniac ich\ndôvodnosť. Predovšetkým zdôraznil námietku týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia veci\nžalovaným, považujúc za nesprávny jeho právny názor ohľadne nároku na úhradu zistených čistých\nnákladov vzniknutých pri vykonávaní povinnosti US podľa ust. § 53 zákona, ktorý sa má realizovať len\nv prípade kumulatívneho splnenia štyroch podmienok ustanovených údajne zákonom. Argumentáciu\nžalovaného o podmienenosti úhrady nákladov US taktiež považoval za zjavne protiprávnu, svojvoľnú a\núčelovú aplikáciu zákona o elektronických komunikáciách, ktorá je v rozpore s Ústavou SR, konkrétne\njej čl. 2 ods. 2. Opätovne zdôraznil, že konštrukcia úhrady nákladov na US ním poskytovanej v zmysle\nust. § 53 zákona č. 610/2003 Z. z., t.j. úhrada rozdielu medzi nákladmi a výnosmi z jej poskytovania,\nje tiež garanciou skutočnosti, že žalobca nebude nútený „dotovať“ zo svojho majetku poskytovanie US,\nktorú mu žalovaný prikázal vo verejnom záujme. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že sa dožadoval\nposkytovania US, pretože väčšinu obdobia a v prípade aj niektorých služieb aj celé obdobie poskytoval\nUS na základe licencie, až v apríli 2006 určil žalovaný poskytovateľa US na základe súťaže dvoch\noperátorov Slovak Telekom, a.s. a Orange Slovensko, a.s. a to s rozdielnou účinnosťou pre jednotlivé\npovinnosti. Poukázal na to, že vstupoval do poskytovania US s predpokladom, že právna úprava\npočíta s kompenzáciou týchto nákladov z osobitného účtu US. Ďalej dôvodil, že predseda úradu jasne\nformuloval právny názor smerom k povinnosti výpočtu čistých nákladov a preverenia, či boli vynaložené\nnákladovo efektívnym spôsobom, avšak napriek uvedenému žalovaný postupoval v rozpore s takto\nformulovaným právnym názorom a konštatoval, že výpočet čistých nákladov a overenie efektívneho\nvynaloženia prostriedkov sa majú realizovať iba v prípade, ak sú kumulatívne splnené všetky podmienky\nrelevantné pre priznanie kompenzácie straty z poskytovania US, pričom takýto záver nemožno dôvodiť\nani zo znenia smernice o univerzálnej službe a už vôbec nie z príslušnej judikatúry ESD podrobne\npopísanej v žalobe, keďže obe rozhodnutia akcentujú práve povinnosť príslušného regulátora vypočítať\nčisté náklady. Opätovne namietal správnosť postupu žalovaného pri realizácii správnej úvahy, zastávajúc\nnázor, že 7 kritérií určených žalovaným nemožno považovať za transparentné, všeobecné a už vôbec nie\nneosobné, pričom súčasne mal za to, že žalovaný nedostatočne odôvodnil voľbu týchto kritérií a odmietol\nposudzovanie neprimeraného zaťaženia na základe kritérií navrhnutých renomovanými poradenskými\nspoločnosťami (PriceWaterhouseCoopers a Ernst&Young), resp. na základe kritérií použitých v iných\nčlenských krajinách Európskej únie. Ďalej vyslovil názor, že pokiaľ žalovaný tvrdil, že pri interpretácii\nust. § 53 zákona o elektronických komunikáciách použil metódu logického výkladu, pričom vychádzal\nz premisy, že pokiaľ poskytovanie US nepredstavuje neprimerané zaťaženie, nie je potrebné ani\nkalkulovať čisté náklady, ide o nepodložený záver, ktorý je v rozpore so smernicou o US ako aj citovaným\nzákonom. Zotrval na tvrdení, že žalovaný porušil ust. §§ 32, 34 a v konečnom dôsledku aj ust. §\n3 ods. 4 správneho poriadku, pretože nezohľadnil a ani nezdôvodnil neaplikovanie iných žalobcom\n\nnavrhnutých možných ukazovateľov, ktoré by mohli ovplyvniť a v konečnom dôsledku aj korigovať\nukazovateľ ziskovosti, pretože nielen zisk v konečnom dôsledku determinuje mieru zaťaženia vznikajúcu\npri poskytovaní US. Opätovne poukázal na to, že zdôvodnenie žalovaného pri posudzovaní kritéria\ntrhového podielu je nezrozumiteľné, nepresvedčivé, nesvedčiace v prospech nevyhnutnosti zmeny\nprístupu úradu a vyhodnotenia tohto kritéria a to z toho dôvodu, že úrad posudzoval trhový podiel len\ndvoch podnikov (TMO a OSK) a nie ostatných podnikov, ktoré by mohli financovať túto stratu a výška\nprípadnej kompenzácie vždy závisí od trhového podielu podnikov (viď. § 54 ods. 2 zákona), a preto\nžiadny podnik nezaplatí viac ako vyplýva z jeho trhového podielu, t.j. vyšší trhový podiel = vyššia miera\nschopnosti podieľať sa na úhrade straty poskytovateľa US. V súvislosti s hranicou významnosti nákladov\nnesúhlasil s argumentáciou žalovaného uvedenou vo vyjadrení k žalobe, tvrdiac, že napriek tomu, že\núrad nakoniec čisté náklady vôbec nevypočítal, v metodike uvažoval s tými výhodami, ktoré získa podnik\npri poskytovaní US. Namietal, že T-Mobile Slovensko, a.s. ako samostatný subjekt nemohol mať s\nposkytovania US žiadny prospech, pričom úrad odôvodňuje zmenu hranice významnosti rozšírením\nzáberu posudzovania na všetky povinnosti tvoriace predmet US podľa zákona. Ďalej uviedol, že v\ndôsledku tejto úvahy žalovaný konštatoval, že žalobca znášal neprimerané zaťaženie pri poskytovaní\nužšieho rozsahu služieb (služby pre zdravotne postihnutých, VTA) pri celkovo nižšej strate a paradoxne\nna druhej strane konštatoval, že poskytovanie širšieho rozsahu služieb (úplný rozsah služieb podľa ust.\n§ 50 ods. 2 zákona) s vyššími čistými nákladmi nepredstavovali pre žalobcu neprimerané zaťaženie,\nktoré závery svedčia o nesprávnom nastavení kritéria a navádzajú k tomu, že mieru zaťaženia je\npotrebné posudzovať osobitne pre každú službu zvlášť, pričom rozhodujúcimi kritériami nemôže byť len\nhranica významnosti, ale je potrebné zohľadňovať viaceré objektívne kritériá a zhodnotiť tak celkovú\nsituáciu pri poskytovaní jednotlivých služieb na trhu elektronických komunikácií. V súvislosti s tvrdením\nžalovaného o tom, že do spisu založil relevantné informácie pochádzajúce z rôznych zdrojov, na základe\nskutočností, že 8x nahliadol do spisu a 4x požiadal o informáciu a kópiu zo správneho spisu, dospel k\nzáveru, že nič nenasvedčuje tomu, že by informácie v ňom boli z iných zdrojov ako Slovak Telekom, a.s,\nPriceWaterhouseCooper, Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií SR a úradu. Záverom uviedol,\nže považuje svoje argumenty uvedené v žalobe za relevantné a dôvodné a zotrváva na názore, že\nrozhodnutia žalovaného sú nezákonné, ako aj, že argumenty žalovaného uvedené v jeho písomnom\nvyjadrení nepovažuje za relevantné a vyvracajúce tvrdenia obsiahnuté v žalobe.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\npredsedu Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky (§ 246 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s\n§ 72 ods. 4 zák. č. 610/2003 Z. z.), preskúmal napadnuté rozhodnutie predsedu Telekomunikačného\núradu Slovenskej republiky a súčasne prvostupňové správne rozhodnutie Telekomunikačného úradu\nSlovenskej republiky a konania im predchádzajúce postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a) O.s.p. v\nspojení s §§ 247 a nasl. O.s.p., v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe a po oboznámení sa s obsahom\nadministratívneho spisu žalovaného správneho orgánu, ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov\nkonania a po vypočutí ich zástupcov na pojednávaní súdu dňa 29.2.2012 dospel k záveru, že žaloba\nje dôvodná.\nZástupca žalobcu na pojednávaní súdu zopakoval žalobné dôvody a zdôraznil námietku, ktorou\nnamietal nesprávne právne posúdenie veci žalovaným správnym orgánov. Poukázal na skutočnosť,\nže § 53 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách účinný do 1.4.2006 bol v znení tak, že\nnárok na náklady vzniknuté poskytovaním univerzálnej služby nepodmienil zákonnou podmienkou\nneprimeraného zaťaženia a ako zákonnú podmienku posudzovania zaťaženia podniku poskytujúceho\nuniverzálnu službu zákonodarca ustanovil v znení § 53 ods. 2 tohto zákona až účinnosťou od 1.4.2006,\npričom znenie § 53 ods. 1 ostalo nezmenené. Zastával názor, že žalobcovi ako podniku poskytujúceho\nuniverzálnu službu v súlade s § 53 ods. 1 zákona vznikol nárok na úhradu čistých nákladov vzniknutých\ns poskytovaním univerzálnej služby a po novele po 1.4.2006 je potrebné aplikovať § 53 ods. 2 ako určité\nprocesné usmernenie postupu, pričom podmienku posudzovania zaťaženia nie je možné posudzovať\nako zákonnú podmienku podmieňujúcu vyplatenie náhrady nákladov za poskytovanie univerzálnej\nslužby.\nZástupca žalovaného správneho orgánu na pojednávaní súdu zotrval na dôvodoch uvedených v\npísomnom vyjadrení k žalobe. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu predneseným na pojednávaní a súčasne\npoukázal na to, že pokiaľ zástupca žalobcu na pojednávaní namietal rôzne znenia ustanovenia § 53 ods.\n\n2 zákona o elektronických komunikáciách a jeho účinnosť, túto námietku žalobca v žalobe nevzniesol,\na preto nie je možné na ňu pri posudzovaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia prihliadnuť.\nPredmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie predsedu Telekomunikačného úradu\nSlovenskej republiky a postup mu predchádzajúci, ktorým rozhodnutím bolo s konečnou platnosťou\nrozhodnuté o žiadosti žalobcu o úhradu čistých nákladov na poskytovanie univerzálnej služby (US) v\nrokoch 2005 a 2006 tak, že poskytovanie US v rokoch 2005 a 2006 nepredstavovalo pre spoločnosť\nžalobcu neprimerané zaťaženie a preto jej nebola priznaná kompenzácia straty podľa § 53 zákona o\nelektronických komunikáciách.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky z predloženého administratívneho spisu žalovaného správneho\norgánu zistil, že dňa 3.12.2007 bola žalovanému doručená žiadosť žalobcu o úhradu čistých nákladov\nna univerzálnu službu z osobitného účtu univerzálnej služby, prílohu ktorej tvorila metodológia kalkulácie\nnákladového zaťaženia; žalovaný pôvodným rozhodnutím zo dňa 2.10.2009, č. 2391/14/2009 vypočítal\nčisté náklady US a určil kompenzáciu straty vzniknutej pri vykonávaní povinnosti US v roku 2005 vo výške\n472,1 mil. Sk, t.j. 15.670.849,10 €, v roku 2006 vo výške 316,7 mil. Sk, t.j. 10.512.514,11 €; na základe\nrozkladu žalobcu zo dňa 20.10.2009 proti uvedenému rozhodnutiu, predseda Telekomunikačného úradu\nSlovenskej republiky rozhodnutím o rozklade zo dňa 28.4.2010, č. 25/01/2010, podľa ust. § 59 ods. 1,\n3 v spojení s ust. § 61 ods. 3 správneho poriadku napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil úradu na\nnové prejednanie a rozhodnutie; dňa 14.6.2010 požiadal žalobca o prerušenie konania vo veci úhrady z\nosobitného účtu univerzálnej služby za roky 2005, 2006; listom zo dňa 22.6.2010, č. 417/14/10 žalovaný\nzamietol návrh na prerušenie správneho konania; rozhodnutím zo dňa 30.6.2010, č. 441/14/2010\nžalovaný rozhodol podľa ust. § 29 ods. 1 správneho poriadku o prerušení správneho konania, nakoľko\nusúdil, že od prebiehajúceho konania o proteste prokurátora proti rozhodnutiu o rozklade závisí\nrozhodnutie žalovaného vo veci samej; protest prokurátora sa v administratívnom spise nenachádza;\nrozhodnutím o proteste prokurátora zo dňa 3.12.2010, č. 73/01/2010 predseda žalovaného podľa ust. §\n69 ods. 1 správneho poriadku zrušil protestom napadnuté rozhodnutie a nahradil ho novým rozhodnutím,\nktorým podľa ust. § 59 ods. 1, 3 v spojení s ust. § 61 ods. 3 správneho poriadku zrušil rozhodnutie č.\n2391/14/2009 zo dňa 2.10.2009 a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie; rozhodnutím zo dňa\n31.1.2011, č. 54/14/2011 žalovaný ako správny orgán prvého stupňa rozhodol tak, že poskytovanie\nuniverzálnej služby v rokoch 2005 a 2006 nepredstavovalo pre žalobcu neprimerané zaťaženie a preto\nmu nepriznal kompenzáciu straty podľa ust. § 53 zákona o elektronických komunikáciách; na základe\nrozkladu žalobcu zo dňa 18.2.2011 proti uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu predseda žalovaného\nrozhodnutím o rozklade zo dňa 6.4.2011, č. 09/01/2011 podľa ust. § 59 ods. 2 v spojení s ust. § 61\nods. 3 správneho poriadku prvostupňové rozhodnutie potvrdil; žalobca podal žalobu podľa druhej hlavy\npiatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorou sa domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia a\npostupu predsedu žalovaného č. 09/01/2011 zo dňa 6.4.2011 ako aj rozhodnutia a postupu žalovaného\nč. 54/14/2011 zo dňa 31.1.2011 z dôvodov uvedených vyššie.\nZo spisového materiálu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis, najvyšší súd zistil, že medzi\núčastníkmi súdneho prieskumu je predovšetkým sporná aplikácia ustanovenia § 53 zákona č. 610/2003\nZ. z. ako zákonný predpoklad rozhodnutia o žiadosti žalobcu na priznanie úhrady čistých nákladov na\nposkytovanie univerzálnej služby.\nŽalobca namietal, že rozhodnutie predsedu žalovaného ako aj prvostupňové správne rozhodnutie je\nnezákonné, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže v zmysle právneho\nnázoru žalovaného, ktorý žalobca považoval za nesprávny, sa nárok na úhradu zistených čistých\nnákladov vzniknutých pri vykonávaní povinnosti US podľa ust. § 53 zákona môže realizovať len v\nprípade kumulatívneho splnenia štyroch podmienok ustanovených údajne zákonom, považujúc taktiež\nargumentáciu žalovaného o podmienenosti úhrady nákladov US za zjavne protiprávnu, svojvoľnú a\núčelovú aplikáciu zákona o elektronických komunikáciách, ktorú považoval v rozpore s Ústavou SR,\nkonkrétne s jej čl. 2 ods. 2. a čl. 20 a zdôrazniac, že konštrukcia úhrady nákladov na US ním poskytovanej\nv zmysle ust. § 53 zákona č. 610/2003 Z. z., t.j. úhrada rozdielu medzi nákladmi a výnosmi z jej\nposkytovania, je tiež garanciou skutočnosti, že spoločnosť nebude nútená „dotovať“ zo svojho majetku\nposkytovanie US, ktorú mu žalovaný prikázal vo verejnom záujme.\n\nŽalovaný trval na svojom rozhodnutí ako aj na dôvodoch, ktorými odôvodnil nevyhovenie žiadosti\nžalobcu o úhradu čistých nákladov na poskytovanie univerzálnej služby za roky 2005 a 2006.\nZ uvedených dôvodov najvyšší súd zameral svoju pozornosť výkladu a aplikácii ustanovení, ktorými\nzákonodarca upravil univerzálnu službu a priznanie čistých nákladov na jej poskytovanie v zmysle\nzákona č. 610/2003 Z. z..\nPodľa § 50 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 610/2003 Z. z. v znení účinnom pre roky 2005 a 2006 univerzálna\nslužba je minimálny súbor služieb, ktoré sú dostupné v určenej kvalite na celom území štátu všetkým\nkoncovým užívateľom bez ohľadu na ich geografickú polohu a za prijateľnú cenu, ktorou je cena\nzohľadňujúca úroveň spotrebiteľských cien a príjmy obyvateľov.\nPredmetom univerzálnej služby sú tieto povinnosti:\na) pripojenie k verejnej telefónnej sieti na pevnom mieste a prístup k verejným telefónnym službám\nna pevnom mieste pripojenia k sieti vrátane faksimilného prenosu informácií a prenosu dát s\nprenosovými rýchlosťami umožňujúcimi funkčný prístup k internetu pri zohľadnení prevládajúcich\ntechnológií používaných väčšinou užívateľov a technickej uskutočniteľnosti,\nb) poskytovanie aspoň jedného úplného telefónneho zoznamu účastníkov pravidelne aktualizovaného\naspoň raz za rok, v elektronickej alebo v tlačenej forme, prípadne v oboch formách, odsúhlasenej\núradom; úplný telefónny zoznam obsahuje údaje o všetkých účastníkoch verejných telefónnych služieb,\nokrem tých, ktorí požiadali o nezverejnenie svojich osobných údajov a telefónneho čísla. Úplný telefónny\nzoznam sa poskytne účastníkovi na jeho žiadosť vo forme schválenej úradom,\nc) zabezpečenie primeranej dostupnosti verejných telefónnych automatov,\nd) poskytovanie bezplatného a nepretržitého prístupu k číslam tiesňových volaní vrátane jednotného\neurópskeho čísla tiesňového volania 112, vrátane prístupu z verejných telefónnych automatov bez\npoužitia akýchkoľvek platobných prostriedkov,\ne) poskytovanie a prevádzkovanie aspoň jednej úplnej informačnej služby o telefónnych číslach,\nf) zabezpečenie prístupu k verejne dostupným telefónnym službám pre zdravotne postihnutých\nužívateľov a primeranej dostupnosti verejných telefónnych automatov s bezbariérovým prístupom a\nosobitným vybavením.\nPodrobnosti poskytovania verejných telefónnych automatov a služieb pre zdravotne postihnutých\nužívateľov ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá úrad.\nÚrad určí na základe výsledku konzultácií jeden alebo viac podnikov na poskytovanie univerzálnej služby\na uloží im povinnosti podľa odsekov 1 a 2 tak, aby bolo pokryté celé územie štátu s tým, že môže určiť\nrôzne podniky alebo skupinu podnikov, ktoré budú zabezpečovať len niektoré povinnosti univerzálnej\nslužby, pokrývať rôzne časti územia štátu alebo zabezpečovať len niektoré povinnosti univerzálnej služby\na pokrývať rôzne časti územia štátu.\nPodľa § 53 ods. 1, 2, 3 zákona č. 610/2003 Z. z. v znení účinnom k 31.3.2006 podnik poskytujúci\nuniverzálnu službu má právo na úhradu zistených čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní\npovinností univerzálnej služby, ak jeho výnosy z tejto služby sú nižšie ako náklady preukázateľne\npotrebné na poskytovanie univerzálnej služby. Žiadosť o úhradu čistých nákladov s podkladmi môže\npodnik podať úradu do dvoch rokov od uplynutia finančného roka, v ktorom vznikli. Uplynutím tejto lehoty\nprávo na úhradu zaniká.\nÚrad posúdi podklady podniku na výpočet čistých nákladov a v prípade ich správnosti rozhodne o výške\nkompenzácie straty z poskytovania univerzálnej služby. Podklady môže overiť odborne spôsobilá a od\nzainteresovaných strán nezávislá osoba poverená úradom.\nÚrad vypočíta čisté náklady, pričom zohľadní akúkoľvek vznikajúcu výhodu na trhu, ktorú príslušný\npodnik získa poskytovaním povinností univerzálnej služby.Na určenie čistých nákladov sa môže využiť aj\n\npostup určenia podnikov na poskytovanie povinností univerzálnej služby podľa § 50 ods. 4. Vypočítané\nčisté náklady úrad zverejní.\nPodľa § 76a ods. 4 zákona č. 610/2003 Z. z. prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 1. apríla\n2006, konanie o určenie podniku na poskytovanie univerzálnej služby podľa § 50 ods. 4 začaté podľa\ndoterajších predpisov sa dokončí podľa tohto predpisu.\nPodľa § 53 ods. 1, 2, 3 v znení účinnom k 28.12.2007 podnik poskytujúci univerzálnu službu má právo\nna úhradu zistených čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinností univerzálnej služby, ak jeho\nvýnosy z tejto služby sú nižšie ako náklady preukázateľne potrebné na poskytovanie univerzálnej služby.\nŽiadosť o úhradu čistých nákladov s podkladmi môže podnik podať úradu do dvoch rokov od uplynutia\nfinančného roka, v ktorom vznikli. Uplynutím tejto lehoty právo na úhradu zaniká.\nÚrad na základe žiadosti podniku, ktorá obsahuje podklady na výpočet čistých nákladov, posúdi, či\npodnik zabezpečuje povinnosti vyplývajúce z poskytovania univerzálnej služby nákladovo efektívnym\nspôsobom a jej poskytovanie je pre podnik neprimeraným zaťažením. Podklady môže overiť odborne\nspôsobilá a od zainteresovaných strán nezávislá osoba poverená úradom.\nÚrad vypočíta čisté náklady, pričom zohľadní akúkoľvek vznikajúcu výhodu na trhu, ktorú príslušný\npodnik získa poskytovaním povinností univerzálnej služby.Na určenie čistých nákladov sa môže využiť aj\npostup určenia podnikov na poskytovanie povinností univerzálnej služby podľa § 50 ods. 4. Vypočítané\nčisté náklady úrad zverejní.\nPodľa ust. § 54 ods. 1, 7 zákona č. 610/2003 Z. z. úrad v prípade potreby zriadi a spravuje osobitný\núčet univerzálnej služby (ďalej len \"osobitný účet\") na úhradu čistých nákladov, do ktorého je povinný\nprispievať podnik poskytujúci verejné siete, verejné služby alebo verejné siete a verejné služby, ktorého\npodiel ročného obratu na vnútroštátnom trhu verejnej siete, verejnej služby alebo verejnej siete a verejnej\nslužby sa rovná alebo je vyšší ako 0,2 percenta; do obratu sa nezapočítavajú výnosy z poskytovania\nslužby retransmisie. 24a).\nPodrobnosti o univerzálnej službe, o zriadení a spravovaní osobitného účtu ustanoví všeobecne záväzný\nprávny predpis, ktorý vydá ministerstvo.\nPodľa ust. § 78 ods. 1, 11 zák. č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách, konania začaté do\n31. októbra 2011 sa dokončia podľa doterajších predpisov. Konania začaté podľa doterajších predpisov,\nktoré s ohľadom na ustanovenia tohto zákona nie je potrebné dokončiť, úrad zastaví.\nPoskytovateľ univerzálnej služby, ktorý bol určený na poskytovanie univerzálnej služby do 31. októbra\n2011, sa považuje za poskytovateľa univerzálnej služby určeného podľa tohto zákona a je povinný\nuložené povinnosti univerzálnej služby poskytovať až do právoplatnosti rozhodnutia úradu podľa § 50\nods. 3. Úrad vydá rozhodnutie podľa § 50 ods. 3 do deviatich mesiacov odo dňa účinnosti tohto zákona.\nZákonom č. 610/2003 Z. z. sa preberá okrem ďalších aj Smernica Európskeho parlamentu a Rady\nč. 2002/22/EC zo 7.3.2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov súvisiacich s elektronickými\nkomunikačnými sieťami a službami (Smernica o univerzálnej službe), Ú.v. ES č. L 108 z 24.4.2002, s. 51.\nPodľa článku 12 uvedenej smernice (Kalkulácia nákladov záväzkov univerzálnej služby) bod 1/ ak\nnárodné regulačné orgány usúdia, že poskytovanie univerzálnej služby podľa článkov 3 až 10 môže\npredstavovať nespravodlivé zaťaženie podnikov určených na poskytovanie univerzálnej služby, budú\nkalkulovať čisté náklady za jej poskytovanie. Na tento účel národné regulačné orgány: a) vykalkulujú\nčisté náklady na plnenie záväzku univerzálnej služby, berúc do úvahy každú trhovú výhodu, ktorá\nvyplynie pre podnik určený na poskytovanie univerzálnej služby, v súlade s prílohou IV, časť A; alebo\nb) použijú čisté náklady za poskytovanie univerzálnej e služby identifikovanej mechanizmom určovania\nv súlade s článkom 8 ods. 2\n\nBod 2/ čiastky a/alebo ďalšie informácie slúžiace ako základňa pre kalkuláciu čistých nákladov záväzkov\nuniverzálnej služby podľa odseku 1 písm. a) kontroluje alebo overuje národný regulačný orgán alebo\norgán nezávislý na príslušných stranách a schvaľuje národný regulačný orgán. Výsledky kalkulácie\nnákladov a závery auditu sú verejne dostupné.\nPodľa článku 13 (Financovanie záväzkov univerzálnej služby) bod 1/ ak na základe kalkulácie čistých\nnákladov uvedených v článku 12 národný regulačný orgán zistí, že podnik znáša neprimerane zaťaženie,\nčlenské štáty na žiadosť určeného podniku rozhodnú o:\na/ zavedení mechanizmu, ktorým sa podniku za transparentných podmienok uhradia stanovené čisté\nnáklady z verejných fondov; a/alebo\nb/ rozdelení čistých nákladov záväzkov univerzálnej služby medzi poskytovateľov elektronických\nkomunikačných sietí a služieb.\nVýkladom čl. 12 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/22/ES z 7.3.2002 o univerzálnej službe a\nprávach užívateľov týkajúcich sa sieti a služieb elektronických komunikácií sa zaoberal Európsky súdny\ndvor v dvoch rozhodnutiach a to v rozsudku vo veci č. C-389/08 z 6.10.2010, predmetom ktorého bola\nžiadosť na rozhodnutie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu čl. 12 uvedenej smernice a v rozsudku\nvo veci c-222/08 zo dňa 6.10.2010, ktorého predmetom bola žaloba Komisie európskeho spoločenstva\nproti Belgickému kráľovstvu pre nesplnenie povinnosti na základe 226 ES, ktorou sa komisia domáhala,\naby súdny dvor určil, že Belgické Kráľovstvo tým, že plne nepreviedlo čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 ako\ni prílohu IV časť A uvedenej smernice, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z tejto smernice a z čl.\n249 ES.\nSúdny dvor v rozsudku zo dňa 6.10.2010 vo veci č. 222/08 zaoberajúc sa výkladom čl. 12 smernice\nkonštatoval: „Treba konštatovať, že hoci ustanovenia článku 12 ods. 1 druhého odseku a prílohy v\nsmernici 2002/22 upravujú, ako majú byť vypočítané čisté náklady za poskytovanie univerzálnej služby\nv prípade, že národné regulačné orgány usúdia, že jej poskytovanie môže predstavovať nespravodlivé\nzaťaženie, ani z uvedeného článku 12 ods. 1 a ani z iného ustanovenia tejto smernice nevyplýva, že by\nzákonodarca Spoločenstva mal v úmysle sám stanoviť podmienky, za ktorých majú uvedené orgány už\nvopred rozhodnúť, že toto poskytovanie môže byť takýmto nespravodlivým zaťažením.“\n„Naopak z ustanovení článku 13 smernice 2002/22 vyplýva, že len na základe výpočtu čistých nákladov\nna poskytovanie univerzálnej služby podľa článku 12 tejto smernice môžu národné regulačné orgány\nkonštatovať, že podnik poverený poskytovaním univerzálnej služby je skutočne nespravodlivo zaťažený\na že členské štáty musia na Žiadosť tohto podniku rozhodnúť o podmienkach odškodnenia z dôvodu\ntýchto nákladov.“\n„Podľa ustanovení článku 12 ods. 1 druhého pododseku písm. a) smernice 2002/22, ako aj prílohy IV\ntejto smernice musí byť takýto výpočet urobený pre každý podnik určený na poskytovanie univerzálnej\nslužby.“\n„Z odôvodnenia č. 21 smernice 2002/22 vyplýva, že zákonodarca Spoločenstva mechanizmy úhrady\nčistých nákladov, ktoré môžu vzniknúť podniku pri poskytovaní univerzálnej služby, spája s existenciou\nnadmerného zaťaženia tohto podniku. Tvrdiac, že čisté náklady univerzálnej služby nie sú nutne\nnadmerným zaťažením pre všetky dotknuté podniky, bolo zámerom zákonodarcu vylúčiť, aby sa všetky\nčisté náklady za poskytovanie univerzálnej služby automaticky uhrádzali formou nároku na odškodnenie.\nZa týchto podmienok nespravodlivým zaťažením, ktoré národný regulačný orgán musí konštatovať ešte\npred akýmkoľvek odškodnením, je zaťaženie, ktoré je pre každý dotknutý podnik nadmerné z hľadiska\njeho schopnosti znášať zaťaženie v závislosti od druhu podniku, najmä od jeho zariadení, ekonomickej\na finančnej situácie, ako aj jeho podielu na trhu.“\n„Z vyššie uvedeného vyplýva, že členské štáty bez toho, aby porušili povinnosti vyplývajúce zo smernice\n2002/22, nemôžu konštatovať, že poskytovanie univerzálnej služby je skutočne nespravodlivým\nzaťažením, za ktoré sa poskytne odškodnenie, bez uskutočnenia výpočtu čistých nákladov, ktoré toto\nzaťaženie predstavuje pre každý podnik, ktorý je povinný službu poskytovať, a posúdenia, či náklady\n\nsú pre tento podnik nadmernou záťažou. Ďalej členské štáty nemôžu prijať systém odškodnenia, ktorý\nby nesúvisel s týmito čistými nákladmi.“\nZhodný výklad čl. 12 a čl. 13 konštatoval súdny dvor aj v rozsudku vo veci 389/08 zo dňa 6.10.2010 v\nbodoch 36, 37, 40, 42 a 45.\nNajvyšší súd SR po preskúmaní veci dospel k záveru, že žalovaný v danom prípade nepostupoval\nnáležite v intenciách citovaných právnych noriem ako ani v intenciách výkladu článkov smernice\nEurópskym súdnym dvorom, majúce za následok nesprávne posúdenie veci a nedostatočne zistený\nskutkový stav.\nZo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že žalobca žiadosťou doručenou žalovanému dňa\n3.12.2007 žiadal úhradu čistých nákladov na univerzálnu službu poskytovanú v rokoch 2005 a 2006 z\nosobitného účtu univerzálnej služby, prílohu ktorej tvorila metodológia kalkulácie nákladového zaťaženia.\nŽalovaný ako správny orgán prvého stupňa rozhodnutím zo dňa 31.1.2011, č. 54/14/2011, ktoré\nrozhodnutie na základe protestu žalobcu potvrdil predseda žalovaného rozhodnutím o rozklade zo\ndňa 6.4.2011, č. 09/01/2011, rozhodol tak, že poskytovanie univerzálnej služby v rokoch 2005 a 2006\nnepredstavovalo pre žalobcu neprimerané zaťaženie a preto mu nepriznal kompenzáciu straty podľa\nust. § 53 zákona o elektronických komunikáciách.\nZ právnej úpravy ustanovenej v § 53 ods. 2 zákona č. 610/2003 Z. z., účinnej do 31.3.2006 vyplýva, že\núrad posúdi podklady podniku na výpočet čistých nákladov a v prípade ich správnosti rozhodne o výške\nkompenzácie straty z poskytovania univerzálnej služby. Podklady môže overiť odborne spôsobilá a od\nzainteresovaných strán nezávislá osoba poverená úradom.\nZ právnej úpravy ustanovenej v § 53 ods. 2 zákona č. 610/2003 Z. z., v znení účinnom k 28.12.2007\n(zákon č. 117/2006 Z. z.) vyplýva, že úrad na základe žiadosti podniku, ktorá obsahuje podklady\nna výpočet čistých nákladov, posúdi, či podnik zabezpečuje povinnosti vyplývajúce z poskytovania\nuniverzálnej služby nákladovo efektívnym spôsobom a jej poskytovanie je pre podnik neprimeraným\nzaťažením. Podklady môže overiť odborne spôsobilá a od zainteresovaných strán nezávislá osoba\npoverená úradom.\nVychádzajúc z ústavnej požiadavky, že každý má právo, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej\nprávnej normy, nárok na úhradu nákladov na univerzálnu službu sa posudzuje podľa právnej úpravy\núčinnej v dobe poskytovania univerzálnej služby. Pokiaľ teda žalobca uplatnil nárok na úhradu nákladov\nza poskytovanie univerzálnej služby za roky 2005 a 2006, bolo teda potrebné posúdiť jeho uplatnený\nnárok na úhradu týchto nákladov podľa práva platného v dobe poskytovania predmetnej univerzálnej\nslužby.\nVzhľadom k tomu, že žalovaný uplatnený nárok žalobcu za dve samostatné obdobia (rok 2005 a\n2006) posúdil podľa § 53 zákona č. 610/2003 Z. z. v znení účinnom po 31.3.2006 bez akéhokoľvek\nzdôvodnenia, je zrejmé, že právnu úpravu týkajúcu sa nároku žalobcu na náhradu nákladov, ktoré mu\nvznikli poskytovaním univerzálnej služby v roku 2005 nechal bez povšimnutia, majúce za následok\nnepreskúmateľnosť právneho posúdenia veci.\nSenát najvyššieho súdu v rámci prieskumu napadnutého rozhodnutia v zmysle námietky žalobcu, že\nžalovaný vec nesprávne právne posúdil, keď nesprávne aplikoval právnu úpravu ustanovenú v § 53\nzákona o elektronických komunikáciách, posudzoval aj, či žalovaný postupoval v zmysle právnej úpravy\núčinnej v čase vzniku nároku, o ktorom žalovaný rozhodoval, a preto nesúhlasil s tvrdením žalovaného\npredneseným na pojednávaní, že žalobca námietku, ktorou namietal rôzne znenia ustanovenia § 53 ods.\n2 zákona o elektronických komunikáciách a jeho účinnosť, nevzniesol v žalobe, z ktorých dôvodov nie\nje možné na ňu pri posudzovaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia prihliadnuť. Žalobca v námietke\nvznesenej v žalobe namietal nesprávne právne posúdenie veci a súčasne nesprávnu aplikáciu právnej\n\núpravy ustanovenej v § 53 ods. 1, 2 zákona, z ktorých dôvodov najvyšší súd povinný preskúmať\nnapadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v rozsahu vznesenej námietky, musel zamerať\npozornosť na aplikáciu právnej úpravy žalovaným aj vzhľadom na to, či správny orgán aplikoval na vec\nrelevantnú právnu normu účinnú v čase vzniku nároku žalobcu.\nSenát najvyššieho súdu súhlasil s názorom žalovaného, že z právnej úpravy nárokov na úhradu\nnákladov na univerzálnu službu vyplýva podmienenosť preukázania (ne)primeraného zaťaženia podniku\nposkytujúceho univerzálnu službu. Avšak táto povinnosť správnemu orgánu vyplýva až z právnej úpravy\nustanovenej v § 53 ods. 1, 2 účinnej od 1.4.2006. Napriek tomu, že smernica 2002/22 v § 12, ktorá bola\ntransponovaná do zákona č. 610/2003 Z. z. od počiatku, ustanovovala podmienenie priznania nákladov\nna poskytovanie univerzálnej služby neprimeraným zaťažením, žalovanému správnemu orgánu ako\nnárodnému regulačnému orgánu neprislúcha oprávnenie dovolávať sa priamej účinnosti smernice.\nNajvyšší súd taktiež nesúhlasil s názorom žalovaného, že keďže úrad nezistil, že by poskytovanie\nUS v roku 2005 a 2006 bolo pre účastníka konania neprimeraným zaťažením, nebolo už relevantné\npristupovať k výpočtu čistých nákladov na US.\nZ výkladu čl. 12 a čl. 13 smernice 2002/22 vysloveného Európskym súdnym dvorom v rozsudkoch vo\nveci č. C-389/08 zo 6.10.2010 a vo veci c-222/08 zo dňa 6.10.2010, je zrejmé, že Súdny dvor zastáva\nnázor, že „z ustanovení článku 13 smernice 2002/22 vyplýva, že len na základe výpočtu čistých nákladov\nna poskytovanie univerzálnej služby podľa článku 12 tejto smernice môžu národné regulačné orgány\nkonštatovať, že podnik poverený poskytovaním univerzálnej služby je skutočne nespravodlivo zaťažený\na že členské štáty musia na Žiadosť tohto podniku rozhodnúť o podmienkach odškodnenia z dôvodu\ntýchto nákladov.“ Súdny dvor v uvedených rozsudkoch súčasne konštatuje, že: „Z vyššie uvedeného\nvyplýva, že členské štáty bez toho, aby porušili povinnosti vyplývajúce zo smernice 2002/22, nemôžu\nkonštatovať, že poskytovanie univerzálnej služby je skutočne nespravodlivým zaťažením, za ktoré sa\nposkytne odškodnenie, bez uskutočnenia výpočtu čistých nákladov, ktoré toto zaťaženie predstavuje\npre každý podnik, ktorý je povinný službu poskytovať, a posúdenia, či náklady sú pre tento podnik\nnadmernou záťažou. Ďalej členské štáty nemôžu prijať systém odškodnenia, ktorý by nesúvisel s týmito\nčistými nákladmi.“\nVýklad čl. 12 a čl. 13 smernice 2002/22 Európskym súdnym dvorom je právne záväzný tak pre národné\nsúdy ako aj orgány verejnej správy. Z uvedeného dôvodu pokiaľ žalovaný konštatoval, že poskytovanie\nuniverzálnej služby v rokoch 2005 a 2006 nepredstavovalo pre žalobcu neprimerané zaťaženie a\npreto mu nepriznal kompenzáciu straty podľa ust. § 53 zákona o elektronických komunikáciách, bez\nuskutočnenia výpočtu čistých nákladov podľa článku 12 uvedenej smernice, ktoré toto zaťaženie\npredstavovalo pre žalobcu, postupoval v rozpore s čl. 12 a čl. 13 tejto smernice a teda aj v rozpore s\n§ 53 zákona č. 610/2003 Z. z..\nSenát najvyššieho súdu taktiež súhlasil s tvrdením žalovaného v súvislosti s námietkou žalobcu ohľadne\nnesprávneho vyhodnotenia kritérií neprimeraného zaťaženia, že riešenie tejto otázky ponecháva\neurópska legislatíva v kompetencii národných regulačných orgánov, aby stanovili všeobecné a neosobné\nkritéria, pomocou ktorých možno určiť hranice, ktoré keď sa prekročia, zaťaženie môže byť považované\nza nadmerné v závislosti od druhu podniku, najmä od jeho zariadení, ekonomickej a finančnej situácie,\nako aj podielu na trhu.\nV tejto súvislosti súčasne dáva do pozornosti, že Súdny dvor v uvedených rozsudkoch konštatoval:\n„Z odôvodnenia č. 21 smernice 2002/22 vyplýva, že zákonodarca Spoločenstva mechanizmy úhrady\nčistých nákladov, ktoré môžu vzniknúť podniku pri poskytovaní univerzálnej služby, spája s existenciou\nnadmerného zaťaženia tohto podniku. Tvrdiac, že čisté náklady univerzálnej služby nie sú nutne\nnadmerným zaťažením pre všetky dotknuté podniky, bolo zámerom zákonodarcu vylúčiť, aby sa všetky\nčisté náklady za poskytovanie univerzálnej služby automaticky uhrádzali formou nároku na odškodnenie.\nZa týchto podmienok nespravodlivým zaťažením, ktoré národný regulačný orgán musí konštatovať ešte\npred akýmkoľvek odškodnením, je zaťaženie. ktoré je pre každý dotknutý podnik nadmerné z hľadiska\n\njeho schopnosti znášať zaťaženie v závislosti od druhu podniku, najmä od jeho zariadení, ekonomickej\na finančnej situácie, ako aj jeho podielu na trhu.“ Na uvedené stanovisko súdneho dvora tiež poukázal\nžalovaný vo vyjadrení k žalobe.\nPokiaľ žalovaný na podporu svojho postupu tvrdil, že predpokladom rozhodovania o nároku na náhradu\nje rozhodnutie o zaťažení podniku a až v prípade zistenia nadmerného zaťaženia je relevantné\nvypočítanie čistých nákladov univerzálnej služby podnikom poskytovanej, nebolo možné z vyššie\nuvedených dôvodov súhlasiť s jeho tvrdením, keďže takýto názor nie je v súlade s vysloveným\nstanoviskom súdneho dvora, pretože z uvedeného vyplýva, že národný regulačný úrad musí konštatovať\nnespravodlivé zaťaženie pred realizáciou samotného odškodnenia, pričom predpokladom posúdenia\nzaťaženia je výpočet čistých nákladov podľa čl. 12 smernice.\nAk teda zákonodarca v zákone č. 610/2003 Z. z. ako aj zákonodarca spoločenstva v smernici 2002/22\nzveruje do kompetencie žalovaného ako národného regulačného orgánu rozhodovanie o zaťažení\npodniku v konaní o uplatnenom nároku na úhradu nákladov na univerzálnu službu a ponecháva na\njeho uvážení voľbu kritérií pre posúdenie, či poskytovanie univerzálnej služby je pre dotknutý podnik\nnadmerné z hľadiska jeho schopnosti znášať takéto zaťaženie v závislosti od druhu podniku ako aj jeho\npodielu na trhu, je povinnosťou žalovaného pri posudzovaní miery zaťaženia podniku poskytujúceho\nuniverzálnu službu zvoliť také metódy a kritériá, ktoré sú v súlade s účelom zákona ako aj v súlade s\núčelom predmetnej smernice a v rozhodnutí vo veci samej náležite odôvodniť, z akých dôvodov a na\nzáklade čoho použil pre posúdenie zaťaženia podniku (žalobcu) zvolenú a použitú metodiku tak, aby\njeho postup bol transparentný a zrozumiteľný nielen pre odbornú ale ja laickú verejnosť.\nV tejto súvislosti senát najvyššieho súdu dáva do pozornosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky:\nÚstavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 341/07 konštatuje: „Ústavný súd SR už v\nrámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov\nzahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je\nzisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide\nvždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť,\npričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne\nzdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl.\n2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického\nvýkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba\nviazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona“ .\nÚstavný súd Slovenskej republiky v ďalšom rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 187/2011 konštatuje: „Pri\nsvojej rozhodovacej činnosti ústavný súd uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, pričom pri\ninterpretácii a aplikácii právnych predpisov vychádza zo zmyslu a účelu príslušnej právnej úpravy a dbá\no to, aby prijaté riešenie bolo akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m.\nm. IV. ÚS 1/07, I. ÚS 57/07, IV. ÚS 182/07). Výklad relevantných právnych noriem nemôže byť taký\nformalistický, aby sa ním v konečnom dôsledku nielen zmaril účel požadovanej súdnej ochrany, ale aj\nzabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade\npričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha.“\nÚstavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre (IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS\n332/09), opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v\nústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú\npredovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6\ndohovoru. Všeobecný súd by mal v argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať\nna jeho celkovú presvedčivosť‚ teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku\nktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné,\nracionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. (IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS\n117/07, III. ÚS 332/09).\n\nJudikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky je rovnako záväzná aj pri rozhodovaní orgánov verejnej\nsprávy v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a v spojení s § 3 ods. 1 a §\n46 správneho poriadku.\nVzhľadom k uvedenému senát najvyššieho súdu považoval za dôvodnú námietku žalobcu, ktorou\nnamietal nedostatočné odôvodnenie postupu žalovaného pri realizácii správnej úvahy, zastávajúc\nnázor, že 7 kritérií určených žalovaným nemožno považovať za transparentné, všeobecné a už vôbec\nnie neosobné, pričom súčasne mal za to, že žalovaný nedostatočne odôvodnil voľbu týchto kritérií\na odmietol posudzovanie neprimeraného zaťaženia na základe kritérií navrhnutých renomovanými\nporadenskými spoločnosťami (PriceWaterhouseCoopers a Ernst&Young), resp. na základe kritérií\npoužitých v iných členských krajinách Európskej únie. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia ako\naj v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia nie je náležite zdôvodnené použitie určených kritérií pre\nposúdenie miery zaťaženia žalobcu pri poskytovaní univerzálnej služby v rozhodnom období tak, aby\nzrozumiteľným spôsobom bolo zrejmé, z čoho a z akých dôvodov žalovaný vychádzal pri voľbe použitia\nním zvolených kritérií a použitie ekonomických ukazovateľov žalovaným správnym orgánom nevyplýva\nani z predloženého administratívneho spisu.\nSenát najvyššieho súdu taktiež súhlasil s tvrdením žalovaného, že pokiaľ aj na základe protestu\nprokurátora bolo pôvodné rozhodnutie o rozklade žalobcu zrušené a nahradené rozhodnutím o proteste,\nstále ide o jedno konanie a bolo povinnosťou úradu opätovne posúdiť dôvodnosť žiadosti žalobcu na\nnáhradu nákladov vzniknutých v súvislosti s poskytovaním univerzálnej služby za uplatnené obdobie.\nPokiaľ však úrad zmenil metodiku postupu, v rámci ktorého posudzoval primeranosť resp. neprimeranosť\nzaťaženia žalobcu v súvislosti s poskytovaním tejto služby, a na základe ktorého dospel k iným záverom\nako v pôvodnom rozhodnutí, bolo povinnosťou úradu takúto zmenu aj náležite odôvodniť, čo však z\nodôvodnení preskúmavaných rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov nevyplýva.\nNajvyšší súd súčasne dáva do pozornosti, že z rozhodnutia predsedu úradu o proteste prokurátora\njednoznačne vyplýva, že povinnosťou úradu bolo vypočítať čisté náklady. Pokiaľ správne orgány\noboch stupňov zvolili postup, že výpočet čistých nákladov v danom prípade neprichádza do úvahy,\npretože žalobca pri poskytovaní univerzálnej služby nebol v sledovanom období neprimerane zaťažený,\ntak takýto postup bez ďalšieho zdôvodnenia je v rozpore s rozhodnutím predsedu úradu o proteste\nprokurátora.\nNajvyšší súd taktiež považoval za dôvodnú námietku žalobcu, ktorou namietal, že žalovaný pri\nposudzovaní zaťaženia percentuálnu hranicu významnosti nákladov stanovil aj v nadväznosti na\nhospodárske výsledky celej skupiny ST (t.j. všetkých majetkovo prepojených spoločností so žalobcom,\nv ktorých má žalobca obchodný podiel) bez akéhokoľvek zdôvodnenia. Z právnej úpravy ustanovenej\nv § 53 zákona č. 610/2003 Z. z. a ustanovenej v čl. 12 a čl. 13 smernice 2002/22 vyplýva, že nárok\nna náhradu nákladov na univerzálnu službu má podnik poskytujúci túto službu. Pokiaľ teda univerzálnu\nslužbu v uplatnenom období poskytoval žalobca, bolo povinnosťou žalovaného zisťovať a posudzovať\nskutočnosti relevantné pre posúdenie miery zaťaženia len v prípade žalobcu ako podniku poskytujúceho\nuniverzálnu službu a nie celej skupiny ST.\nS poukazom na vyššie uvedené skutkové zistenia a právne závery Najvyšší súd Slovenskej republiky\nnapadnuté rozhodnutie ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa podľa § 250j ods. 2 písm.\na), c), d) O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.\nO náhrade trov konania najvyšší súd rozhodoval v zmysle § 250k ods. 1 O.s.p.. Žalobcovi pre jeho\núspech v konaní priznal náhradu trov konania, ktoré mu vznikli zaplatením súdneho poplatku.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:4833d09a-b0bc-4a7a-853c-853173566736", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 187/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 187/2011 z 28. 7. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-07-28", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4833d09a-b0bc-4a7a-853c-853173566736"}, {"guid": "ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 332/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 332/09 z 26. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-26", "citacie_n": 1370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db"}, {"guid": "ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 341/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-01", "citacie_n": 1139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b6b27bfa-d1f0-4c78-a8d4-d985b94a29a6"}, {"guid": "ussr:fdeb7e69-a521-43d5-9a77-1f3c6d08d22d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 182/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 182/07 z 29. 11. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-11-29", "citacie_n": 289, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fdeb7e69-a521-43d5-9a77-1f3c6d08d22d"}, {"guid": "ussr:3d6a87c3-62be-4aa9-b347-c39fb45de2e2", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 57/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 57/07 z 31. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-31", "citacie_n": 277, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3d6a87c3-62be-4aa9-b347-c39fb45de2e2"}, {"guid": "ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 117/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 117/07 z 24. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-24", "citacie_n": 1196, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c"}, {"guid": "ussr:cb0b68ca-a66e-4ab4-b48b-f4621ee131e7", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 335, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cb0b68ca-a66e-4ab4-b48b-f4621ee131e7"}, {"guid": "ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 174/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 174/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1612, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3"}, {"guid": "ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 1/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 1/02 z 26. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-26", "citacie_n": 1024, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:49009b12-3a39-4f1c-a4d9-91902c5fb3da"}], "citovane_v": []}