{"guid": "88677a11-c61c-489f-8e96-60dcde81b4ac:0230b4cb-eddc-44c7-8bec-c154716ebdba", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:9011010092.2", "spisova_znacka": "2Sž/14/2011", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sž/14/2011 z 15. 2. 2012", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 15. februára 2012, sp. zn. 2Sž/14/2011, ECLI:SK:NSSR:2012:9011010092.2", "identifikacne_cislo": "9011010092", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Štefan Juhás", "sudca_id": 339, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-stefan-juhas-339", "datum_vydania": "2012-02-15", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308", "nazov": "zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-64.odsek-1.pismeno-d", "nazov": "§ 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-64.odsek-1.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-64"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-64.odsek-4", "nazov": "§ 64 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-64.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-64"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-64.odsek-10", "nazov": "§ 64 ods. 10 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-64.odsek-10", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-64"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-38.odsek-4", "nazov": "§ 38 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-38.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-38"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-64", "/SK/ZZ/2000/308#paragraf-38"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0230b4cb-eddc-44c7-8bec-c154716ebdba", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:9011010092.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:9011010092.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:9011010092.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Sž/14/2011\n9011010092\n15. 02. 2012\nJUDr. Alena Poláčková\nECLI:SK:NSSR:2012:9011010092.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Poláčkovej,\nPhD. a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a JUDr. Jozefa Milučkého v právnej veci navrhovateľa:\nMAC TV s.r.o., so sídlom Brečtanová č. 1, Bratislava, IČO: 00 618 322, zastúpený: Advokátska\nkancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Drotárska cesta č. 102, Bratislava, IČO: 36 731 544, proti\nodporcovi: Rada pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova č. 8, Bratislava, o opravnom\nprostriedku proti rozhodnutiu odporcu č. RP/18/2011 z 26. apríla 2011, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporcu č. RP/18/2011 z 23. apríla 2011 p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nNavrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok vo výške 66 € (šesťdesiatšesť eur) na účet\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky vedený v K.., č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX v lehote 10 (desať)\ndní od právoplatnosti tohto rozsudku.\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozhodnutím č. RP/18/2011 z 26. apríla 2011 odporca ako orgán príslušný podľa § 4\nods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene\nzákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní\na retransmisii“) postupom podľa § 71 zákona o vysielaní a retransmisii účinnom do 26. novembra\n2009 rozhodol, že účastník správneho konania č. 36-PLO/O-762/2010 MAC TV s.r.o. porušil povinnosť\nustanovenú v § 38 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii účinného do 26. novembra 2009 tým,\nže dňa 26.11.2009 o cca 20:16 hod. odvysielal sponzorovaný program Panelák, v ktorom osobitnými\npropagačnými zmienkami došlo k priamej podpore služby LOTO sponzora programu TIPOS, národná\nlotériová spoločnosť, a.s., za čo mu uložil podľa § 64 ods. 1 písm. d) zákona o vysielaní a retransmisii\núčinnom do 26. novembra 2009 pokutu, určenú podľa § 67 ods. 3 písm. d) zákona o vysielaní a\nretransmisii účinnom do 26. novembra 2009 vo výške 1.000 €.\nProti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ včas opravný prostriedok, v ktorom namietal, že rozhodnutie\nodporcu je v rozpore s princípmi právneho štátu a v rozpore so zákazom retroaktivity. Odporca začal\nkonanie vo veci porušenia ustanovení zákona o vysielaní po nadobudnutí účinnosti novely zákona\n(15.12.2009), pričom prejednávaný skutok sa stal za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy. V\nnovelizovanej právnej úprave neexistujú prechodné ustanovenia obsahujúce režim pre použitie zákona\nna skutky, ktoré sa stali pred účinnosťou novely, avšak ich prejednanie nebolo skončené, prípadne ani\nzačaté ako v tomto prípade. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetné konanie je konaním správneho\n\ntrestania, poukázal navrhovateľ na úpravu otázky retroaktivity pre trestné konanie. Retroaktivita je v\nprípade posudzovania trestnosti činov zakázaná v rámci čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky.\nPokiaľ ide o ochranu pred retroaktivitou právnych účinkov v ostatných veciach (podľa právneho názoru\nÚstavného súdu SR), je implikovaná (ochrana) v princípe právneho štátu ustanoveného čl. 1 ods. 1\nÚstavy SR. Navrhovateľ je toho názoru, že s ohľadom na ustanovenie čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, nie je\nmožné takúto aplikáciu právnej normy na vznik právnych vzťahov pred účinnosťou tejto právnej normy\npripustiť. Takáto aplikácia právnej normy by bola v rozpore s princípmi právneho štátu, a to najmä so\nzásadou právnej istoty účastníkov právnych vzťahov.\nJe potrebné vykladať právne normy v súlade\ns ústavným príkazom podľa čl. 154 ods. 4 Ústavy SR.\nNavrhovateľ poukázal na to, že v dôsledku zrušujúceho rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nv konaní č. k. 3Sž 11/2000 z 8. februára 2011, ktorým je Rada ako správny orgán, ktorého rozhodnutie\nbolo zrušené, viazaná, Rada rozhodla ako je uvedené vyššie podľa právnej úpravy platnej a účinnej v\nčase spáchania správneho deliktu.\nPodľa názoru navrhovateľa v novelizovanej právnej úprave zákona o vysielaní a retransmisii absentujú\nprechodné ustanovenia, ktoré by riešili vzniknutú situáciu a upravovali by použitie zákonných ustanovení\nplatných a účinných pred novelizáciou zákona o vysielaní a retransmisii, v konaniach po účinnosti\nnovely. Vzhľadom na absenciu týchto prechodných ustanovení konštatoval, že predmetné ustanovenia\nprávneho predpisu v znení pred novelou zákona o vysielaní a retransmisii boli v čase vydania\nnapádaného rozhodnutia neúčinnou právnou normou. V zmysle § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho\nporiadku (ďalej len „OSP“) je takáto vada dôvodom pre zrušenie rozhodnutia v rámci preskúmania\nrozhodnutí v správnom súdnictve, navyše použitie neúčinného právneho predpisu spôsobuje ničotnosť\nrozhodnutia správneho orgánu. Použitie neúčinnej právnej normy pritom napĺňa tiež dôvod pre zrušenie\nrozhodnutia podľa § 250j ods. 2 OSP, nakoľko sa jedná o nesprávne právne posúdenie veci.\nĎalej navrhovateľ poukázal na to, že vyššie uvedené dôvody pre zrušenie rozhodnutia sa dotýkajú\nhmotnoprávneho posúdenia deliktu a uloženia sankcie. Rada vo svojom rozhodnutí okrem kvalifikácie\nkonania s odvolaním sa na zákon účinný v čase spáchania údajného správneho deliktu uviedla tiež,\nže „postupom podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z. z. účinného ku dňu 26.11.2009 rozhodla„. Takýto\npostup je však podľa jeho názoru v rozpore s uvádzaným ustanovením Ústavy Slovenskej republiky\nčlánok 50 ods. 6. Ústavný príkaz, ktorý dáva rámec pre zákonnú úpravu použitia zákona účinného\nv čase spáchania deliktu sa vzťahuje výlučne na hmotnoprávne posúdenie trestnosti činu a uloženie\nsankcie, nie je však vôbec možné kedykoľvek použiť procesný predpis, ktorý by v čase konania nebol\núčinný, tak ako to urobila v tomto prípade Rada. Procesný postup je zásadne vždy upravený platným a\núčinným predpisom v čase konania. Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie je rozhodnutím\nv správnom trestaní, je možné poukázať na úpravu podľa Trestného zákona, ktorý v § 2 ods. 1 hovorí:\n„Nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje\ntento zákon.“ Možnosť použiť hmotnoprávny predpis platný v čase spáchania deliktu je v trestnom práve\ndoplnená použitím aktuálneho procesného predpisu. Postup Rady je preto v hrubom rozpore s princípom\nprávneho štátu a hrubo narúša právnu istotu účastníka konania.\nNa záver navrhovateľ uviedol, že rozhodnutie vo výroku, napriek skutočnosti, že došlo k zrušeniu\npredchádzajúceho rozhodnutia Rady práve pre nezrozumiteľnosť, opäť neurčuje pri všetkých\nodvolaniach sa na zákon 308/2000 Z. z. rovnako, o ktoré znenie zákona ide (určenie výšky sankcie).\nNa pojednávaní 15. februára 2012 namietol tiež neurčitosť napadnutého rozhodnutia odporcu pokiaľ ide\no odôvodnenie výšky uloženej pokuty, nakoľko podľa jeho názoru, odporca nezohľadnil všetkých sedem\nkritérií, s ktorými mu zákon ukladal sa vysporiadať, keď sa vysporiadal len s troma.\nZ uvedených dôvodov žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zrušil\nnapadnuté rozhodnutie odporcu a vrátil mu vec na ďalšie konanie.\nOdporca vo vyjadrení zo 7. júla 2011 uviedol, že pri vydaní napadnutého rozhodnutia postupoval presne\npodľa názoru najvyššieho súdu vyjadrenom vo viacerých rozhodnutiach (medzi inými 5Sž/18/2010 z\n9. novembra 2010, 8Sž/7/2010 z 10. marca 2011), keď protiprávne konanie navrhovateľa posudzoval\npodľa právneho predpisu účinného v čase, keď k porušeniu povinností uložených zákonom došlo a podľa\n\ntýchto ustanovení postupoval aj pri ukladaní sankcie, čo je plne v súlade s princípmi správneho trestania\na v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).\nSkutočnosť, že správny orgán má v novom konaní postupovať podľa právneho predpisu účinného v\nčase, keď došlo k správnemu deliktu, je vyjadrená v zrušujúcom rozsudku najvyššieho súdu, ktorým\nje správny orgán viazaný. Navrhovateľove argumenty o oddelení procesných a hmotnoprávnych\nustanovení považuje odporca za účelové. V praxi nie je podľa jeho názoru reálne možné posúdiť\nsprávny delikt z hľadiska hmotnoprávnych ustanovení a pri vydaní rozhodnutia vo veci samej postupovať\npodľa „iných“ procesnoprávnych ustanovení (napr. ustanovení, ktoré nadobudli účinnosť neskôr).\nNavrhovateľom spomínaný § 71 zákona o vysielaní a retransmisii ustanovuje procesné právne normy,\npodľa ktorých má správny orgán postupovať pri prejednávaní porušení tohto zákona. Predmetné\nustanovenie tiež v určitých prípadoch vymedzuje vzťah špeciality medzi osobitnými právnymi predpismi\na všeobecným právnym predpisom zákonom o vysielaní a retransmisii. Je teda zrejmé, že v prípade\nak dôjde k zmene v rámci tohto ustanovenia, táto zmena sa nemusí prejaviť iba v procesnom postupe\nsprávneho orgánu, ale môže tiež viesť k odlišnému hmotnoprávnemu posúdeniu veci samej.\nNavyše, ustanovenia zákona o vysielaní a retransmisii upravujúce procesné postupy odporcu sa v\nžiadnom ohľade nezmenili a teda boli a sú úplne identické tak pred ako aj po účinnosti novely zákona\no vysielaní a retransmisii s účinnosťou od 15. decembra 2009.\nOdporca teda po procesnej stránke musel a postupoval rovnako bez ohľadu na formálne označenie\nustanovení, ktoré okrem iného upravujú procesný postup odporcu. Sám navrhovateľ vo svojom odvolaní\nnebol schopný konkretizovať akým spôsobom malo byť zasiahnuté do jeho práv a už vôbec nie do jeho\nprávnej istoty.\nOdporca poukázal na to, že administratívnoprávna zodpovednosť navrhovateľa v danom prípade bola\nposúdená podľa právnych predpisov účinných v čase, keď k správnemu deliktu došlo a právna istota\nnavrhovateľa teda nemohla byť v žiadnom prípade narušená. Navrhovateľovo konanie bolo správnym\ndeliktom podľa právnych predpisov účinných v čase, keď k tomuto konaniu došlo, pričom neskoršia\nprávna úprava nie je v žiadnom ohľade pre navrhovateľa priaznivejšia.\nPokiaľ navrhovateľ vo svojom odvolaní tvrdil, že výrok rozhodnutia je opätovne nezrozumiteľný, nakoľko\nopäť neurčuje pri všetkých odvolaniach sa na zákon o vysielaní a retransmisii rovnako, o ktoré znenie\nzákona ide, odporca poukázal na to, že uložil navrhovateľovi sankciu podľa ustanovenia účinného v\nčase, keď došlo k spáchaniu správneho deliktu, čo jednoznačne vyplýva z legislatívnej skratky uvedenej\nv úvode výroku rozhodnutia.\nPodľa názoru odporcu, ako príslušný správny orgán v dostatočnej miere zistil skutkový stav veci, na ktorý\nsprávne aplikoval relevantné ustanovenia zákona, jeho rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené\nv § 47 zákona č. 71/1967 Zb., nevykazuje formálne ani logické nedostatky, je riadne odôvodnené a\nvychádza zo skutkového stavu zisteného v zmysle ustanovení zákona č. 71/1967 Zb., a preto žiadal,\naby najvyšší súd rozhodol, že v súlade s § 250q ods. 2 OSP napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdzuje.\nNa ústnom pojednávaní zástupca odporcu zotrval na svojich písomných vyjadreniach a pokiaľ ide o\nnámietku navrhovateľa týkajúcu sa nedostatočne odôvodnenej výšky pokuty, túto označil za účelovú,\nnakoľko v napadnutom rozhodnutí zohľadnil všetky kritériá, ktoré sa pre daný prípad dali použiť.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd vecne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 2 písm. a/\nOSP a § 64 ods. 5 a 6 zákona o vysielaní a retransmisii) preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu\nv rozsahu opravného prostriedku v zmysle ustanovení tretej hlavy piatej časti OSP, vec prejednal na\nústnom pojednávaní (§ 250q ods. 1 OSP) 15. februára 2011, oboznámil sa s vyjadreniami účastníkov,\nvčítane vyjadrenia odporcu zo 7. júla 2011, ako aj s obsahom administratívneho spisu č. 36-PLO/\nO-762/2010 a dospel k záveru, že opravnému prostriedku navrhovateľa nie je možné vyhovieť.\nPodľa § 250i ods. 3 OSP, pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne\nlen na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého\nrozhodnutia.\n\nPodľa § 250j ods. 3, súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie\nsprávneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak bolo\nrozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho predpisu alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné\npre neúplnosť spisov správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené. Súd zruší\nrozhodnutie správneho orgánu a konanie zastaví, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa\nzákona oprávnený. Rozsahom a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch nie je súd viazaný.\nPodľa § 71 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii účinnom do 14. decembra 2009, na konanie podľa\ntohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem ustanovení § 49, 53, 54, 56 až\n68 zákona o správnom konaní.\nPodľa ods. 2 na vysielanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o reklame, len ak tento\nzákon neustanovuje inak.\nPodľa ods. 3 ustanovenia jedenástej časti sa nevzťahujú na konanie o licencii podľa osobitného predpisu.\nPodľa ods. 4 voči štátu, ktorý je zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore, sa na\núčely tohto zákona postupuje rovnako ako voči členskému štátu Európskej únie.\nPodľa § 71 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii účinnom od 15. decembra 2009 do 31. decembra\n2010, na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem\nustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom\nkonaní.\nPodľa ods. 2 na vysielanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o reklame, len ak tento\nzákon neustanovuje inak.\nPodľa ods. 3 ustanovenia jedenástej časti sa nevzťahujú na konanie o licencii podľa osobitného predpisu.\nPodľa ods. 4 voči štátu, ktorý je zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore, sa na\núčely tohto zákona postupuje rovnako ako voči členskému štátu Európskej únie.\nPodľa ods. 5 na poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie sa vzťahuje osobitný\npredpis, ak tento zákon neustanovuje inak.\nOdporca napadnutým rozhodnutím rozhodol, že navrhovateľ porušil povinnosť ustanovenú v § 38 ods. 4\nzákona o vysielaní a retransmisii tým, že 26. novembra 2009 o cca 20:16 hod. odvysielal sponzorovaný\nprogram Panelák, v ktorom osobitnými propagačnými zmienkami došlo k priamej podpore služby LOTO\nsponzora programu TIPOS, národná lotériová spoločnosť, a.s.. Skutkový stav nebol medzi účastníkmi\nkonania sporný.\nV danom prípade bolo rozhodnuté o správnom delikte a navrhovateľovi bola uložená pokuta za porušenie\nprávneho predpisu, pričom došlo k zmene právnej úpravy v období medzi porušením povinnosti a\nrozhodovaním odporcu. Predmetný skutok sa stal v čase za účinnosti zákona č. 308/2000 Z. z. v\nznení zákona č. 318/2009 Z. z.. V čase prvého rozhodovania odporcu (rozhodnutie zrušené rozsudkom\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sž 11/2010) o tomto skutku nadobudol účinnosť zákon č. 498/2009 Z.\nz., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 308/2000 Z. z.. V čase druhého rozhodovania odporcu o tomto\nskutku, ktorý je predmetom tohto preskúmavacieho konania, nadobudol účinnosť zákon č. 532/2010 Z.\nz. od 1. januára 2011.\nNavrhovateľ v opravnom prostriedku namietal, že odporca použil síce právnu úpravu účinnú v čase, keď\nsa skutok stal, avšak pre chýbajúce prechodné ustanovenia v novele zákona o vysielaní a retransmisii\n- zákon č. 318/2009 Z. z. účinný od 15. decembra 2009 (ďalej len „novela“) týmto spôsobom vlastne\npostupovať nemohol, nakoľko rozhodoval podľa právneho predpisu, ktorý nebol účinný, čo spôsobuje\nnezákonnosť jeho rozhodnutia, pričom poukázal na § 250j ods. 3 OSP. Taktiež poukázal na to, že\nodporca nemohol postupovať podľa § 71 zákona o vysielaní a retransmisii účinnom do 26. novembra\n2009, nakoľko toto procesné ustanovenie bolo v čase vydania rozhodnutia neúčinné a vzhľadom\n\nna chýbajúce prechodné ustanovenia novely nepoužiteľné, čo opäť má za následok nezákonnosť\nrozhodnutia, čím bolo zasiahnuté najmä do jeho právnej istoty.\nPokiaľ ide o prvú námietku navrhovateľa týkajúcu sa použitia hmotnoprávnych predpisov, odporca\npostupoval správne, keď pre posúdenie porušenia právneho predpisu navrhovateľom, ako aj pri ukladaní\nsankcie zaň, použil zákon účinný v čase, keď ku spáchaniu tohto skutku došlo. Ide o základný\nprincíp aplikovaný nielen v správnom trestaní a akékoľvek úvahy navrhovateľa, že vzhľadom na\nchýbajúce prechodné ustanovenia novely zákona o vysielaní a retransmisii rozhodol správny orgán\npodľa neúčinného právneho predpisu, a preto je potrebné jeho rozhodnutie zrušiť (s poukazom na §\n250j ods. 3 OSP), považuje najvyšší súd za neopodstatnené až špekulatívne. Z výroku napadnutého\nrozhodnutia je nepochybné že odporca pri ukladaní pokuty a posudzovaní správneho deliktu postupoval\npodľa účinného právneho predpisu, keďže mal postupovať podľa zákona účinného v čase, keď sa\nsprávny delikt stal a to aj urobil. Preto v tejto časti je opravný prostriedok navrhovateľa neopodstatnený.\nPokiaľ ide o druhú námietku, týkajúcu sa použitia procesných predpisov, t. j. postup odporcu podľa §\n71 zákona o vysielaní a retransmisii v znení účinnom do 26. novembra 2009, deklarovaný vo výroku\nnapadnutého rozhodnutia, najvyšší súd sa stotožnil s názorom navrhovateľa, že odporca pochybil, keď\nv rozhodnutí uviedol, že postupoval podľa § 71 zákona o vysielaní a retransmisii v znení účinnom ku\ndňu 26. novembra 2009.\nNa tomto mieste považuje najvyšší súd za potrebné odporcovi pripomenúť, že takýto postup nemá oporu\nv zákone ani v právnej praxi, nakoľko pri rozhodovaní sa správny orgán musí riadiť procesným predpisom\núčinným v čase, keď vo veci koná a rozhoduje, pokiaľ v prechodných ustanoveniach novely procesného\nprávneho predpisu, ktorá bola medzičasom prijatá, v tomto prípade boli prijaté dokonca dve novely bez\nprechodných ustanovení k úpravám účinným od 15. decembra 2009, resp. od 1. januára 2011, nie je\nuvedené, že sa prípadné začaté konania dokončia podľa starého právneho predpisu. Preto mal odporca\nbez akýchkoľvek pochybností postupovať podľa § 71 účinného v čase, keď rozhodnutie prijímal a túto\nskutočnosť v napadnutom rozhodnutí aj deklarovať.\nAvšak, ako vyplýva z § 250i ods. 3 OSP, bolo úlohou najvyššieho súdu preskúmať, či toto procesné\npochybenie odporcu, ktoré vo všeobecnosti môže byť vážnym zásahom do právnej istoty účastníka\nkonania, v súvislostiach tohto konkrétneho prípadu mohlo takýto zásah spôsobiť.\nNajvyšší súd pripomína, že právne normy nepôsobia vo vákuu, ale v ľudskej spoločnosti, a preto pri\nich výklade a aplikácii je bezpochyby potrebné prihliadať na to, ako ich prípadné porušenie zasiahne\nprávnu istotu a práva navrhovateľa. Prihliadať na procesné pochybenie správneho orgánu, ktoré samé\nosebe nespôsobilo žiaden zásah do práv navrhovateľa by bolo prílišným formalizmom, čo je vyjadrené\nv § 250i ods. 3 OSP.\nZ opravného prostriedku navrhovateľa nie je zrejmé, ako postup odporcu zasiahol do jeho práv a\nchránených záujmov, okrem všeobecného tvrdenia o porušení princípu právnej istoty.Z dikcie § 71 pred a\npo prijatí oboch noviel zákona o vysielaní a retransmisii vyplýva, že po prijatí novely účinnej od 1. januára\n2011 bol doplnený ods. 5, ktorý pri poskytovaní audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie\nodkazuje na právnu úpravu osobitného predpisu, ak tento zákon neustanovuje inak a v ods. 1 došlo\nk vylúčeniu aplikácie § 23 Správneho poriadku v tam uvedenom rozsahu z dôvodu, že od 1. januára\n2011 má odporca povinnosť zverejňovať zápisnicu z rokovania rady, vrátane zápisnice o hlasovaní, na\nwebovom sídle rady najneskôr do piatich pracovných dní od skončenia zasadnutia rady, s výnimkou\nskutočností, ktoré podliehajú ochrane údajov podľa osobitných predpisov a zápisnice z rokovania podľa\njedenástej alebo dvanástej časti.\nPodľa názoru najvyššieho súdu, pokiaľ by navrhovateľ preukázal, že práve neaplikovaním uvedených\nnových ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii došlo k zásahu do jeho práv a právom chránených\nzáujmov, bol by dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia, nakoľko by bolo zrejmé, že v dôsledku\nvadného postupu správneho orgánu boli jeho práva porušené.\n\nAvšak v danom prípade navrhovateľ v opravnom prostriedku takéto skutočnosti nepreukázal, a preto\npodľa názoru najvyššieho súdu, samotné uvedenie slovného spojenia: “...postupom podľa § 71 v znení\núčinnom do 26. novembra 2009...“ v záhlaví napadnutého rozhodnutia nebolo takou vadou v postupe\nsprávneho orgánu, ktorá by mala za následok jeho nezákonnosť.\nPokiaľ navrhovateľ na pojednávaní namietol nedostatočne odôvodnenú výšku pokuty, najvyšší súd\npovažoval túto jeho námietku jednak za účelovú, nakoľko ju predniesol až na ústnom pojednávaní a\njednak za neodôvodnenú, nakoľko ako vyplýva z napadnutého rozhodnutia odporcu, pri rozhodovaní\no výške uloženej pokuty odporca zohľadnil závažnosť správneho deliktu, ktorá bola pomerne\nvysoká, vzhľadom na vyšší rozsah a vyššiu intenzitu osobitných propagačných zmienok o službe\nsponzora v predmetnom programe, mieru zavinenia, keďže navrhovateľ bol už v minulosti právoplatne\nsankcionovaný za porušenie povinnosti ustanovenej v § 38 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii,\nrozsah a dosah vysielania, navrhovateľ je multiregionálnym vysielateľom, trvanie a následky porušenia\npovinností, z rozhodnutia a jeho odôvodnenia vyplýva, že išlo o väčší časový úsek, v rámci ktorého došlo\nk porušeniu predmetnej povinnosti, ako aj spôsob porušenia povinnosti, ktorý je uvedený vo výroku\nrozhodnutia a taktiež sa vysporiadal s otázkou, že nedošlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a že\nnebola uložená osobitná sankcia samoregulačným orgánom, nakoľko samoregulačný orgán pre túto\noblasť neexistuje.\nVzhľadom k tomu, že navrhovateľ v opravnom prostriedku ani v priebehu konania nespochybnil inú\nvecnú stránku rozhodnutia, najvyšší súd považoval rozhodnutie odporcu za vecne správne, a preto z\nvyššie uvedených dôvodov rozhodol napriek spomínaným procesným vadám s použitím § 250i ods. 3\nOSP tak, že toto ako zákonné podľa § 250q ods. 2 OSP potvrdil.\nO trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 OSP a účastníkom ich náhradu nepriznal, nakoľko\nnavrhovateľ v konaní nebol úspešný, a odporcovi náhrada trov neprináleží.\nO povinnosti zaplatiť súdny poplatok na podanie opravného prostriedku rozhodol najvyšší súd podľa §\n2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}