{"guid": "5f210027-b596-4f77-bcc5-a7b018d20565:33d6db20-5e74-4699-b3ac-0519c6b054b4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:9011010046.1", "spisova_znacka": "2Sž/5/2012", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sž/5/2012 z 18. 4. 2012", "citacia": "rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 2Sž/5/2012, ECLI:SK:NSSR:2012:9011010046.1", "identifikacne_cislo": "9011010046", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Zuzana Singerová", "sudca_id": 248, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-zuzana-singerova-248", "datum_vydania": "2012-04-18", "forma": "Rozhodnutie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-52.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 52 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-52.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-52"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-52.odsek-5", "nazov": "§ 52 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-52.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-52"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-52.odsek-4", "nazov": "§ 52 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-52.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-52"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-52.odsek-1", "nazov": "§ 52 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-52.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-52"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-51.odsek-7", "nazov": "§ 51 ods. 7 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-51.odsek-7", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-51"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-48", "nazov": "§ 48 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-48", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-52.odsek-4", "nazov": "§ 52 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-52.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-52"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308", "nazov": "zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-52", "/SK/ZZ/2000/308#paragraf-51", "/SK/ZZ/2000/308#paragraf-48"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/33d6db20-5e74-4699-b3ac-0519c6b054b4", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:9011010046.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:9011010046.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:9011010046.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Sž/5/2012\n9011010046\n18. 04. 2012\nJUDr. Elena Kováčová\nECLI:SK:NSSR:2012:9011010046.1\n\nRozhodnutie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej\na členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa:\nFLASH PREŠOV, spol. s r.o., Svätoplukova č. 2, Prešov, zastúpeného JUDr. Petrom Kubíkom,\nadvokátom so sídlom v Bratislave, Vajnorská 8/A, proti odporcovi: Rada pre vysielanie a retransmisiu,\nso sídlom Dobrovičova č. 8, Bratislava, o opravnom prostriedku navrhovateľa proti rozhodnutiu odporcu\nč. R/74/ZŽL/03/2010 zo dňa 28.9.2010, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie Rady pre vysielanie a retransmisiu v Bratislave č. R/74/\nZŽL/03/2010 zo dňa 28.9.2010 p o t v r d z u j e .\nNavrhovateľ je povinný zaplatiť súdny poplatok vo výške 33 € v lehote 15 dní na účet Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky.\nÚčastníkom náhradu trov konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\nNavrhovateľ podal včas opravný prostriedok proti rozhodnutiu odporcu č. R/74/ZŽL/03/2010 zo dňa\n28.9.2010, ktorým podľa ustanovenia § 52 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii\na o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách (ďalej len „zák. č. 308/2000 Z. z.“ alebo\n„ZVR“) zamietol žiadosť navrhovateľa o predĺženie platnosti licencie č. R/74 z dôvodu nedodania\nžiadosti o predĺženie platnosti licencie v zákonom stanovenej lehote. V danom prípade Rada takto\nrozhodla, keď dospela k záveru, že nie je právne a fakticky vôbec možné, aby účastník konania vysielal\nprostredníctvom frekvencií, ktoré boli pôvodne súčasťou licencie č. R/74. Frekvencie 103,7 MHz Prešov\n- Lysá Hora a 91,7 MHz Košice, ktoré boli súčasťou licencie č. R/74 boli totiž právoplatne pridelené\niným subjektom a v súčasnosti sú týmito subjektami na základe tohto titulu aj využívané. Nie je preto\npodľa Rady mysliteľné, aby boli prostredníctvom jednej frekvencie šírené na rovnakom území dve\nrozhlasové programové služby a ani zák. č. 308/2000 Z. z. neumožňuje existenciu dvoch právnych\ntitulov k jednej frekvencii. Podľa Rady hoci Najvyšší súd SR vo svojom predchádzajúcom rozsudku\n5Sž 79/2008 výslovne po Rade požadoval vyporiadanie sa s touto situáciou, tak sám Najvyšší súd\nSR sa k tejto situácii vo svojom poslednom rozsudku 3 Sž 68/2009-37 nevyjadril. Ďalej Rada dôvodí\ntým, že z právneho pohľadu nie je tiež možné predĺžiť licenciu s inými ako pôvodnými frekvenciami,\nkeďže každá frekvencia musí byť v zmysle § 48 zák. č. 308/2000 Z. z. pridelená vo výberovom konaní.\nRovnako nie je možné predĺžiť licenciu bez frekvencií, pretože by de facto aj de iure išlo o zmenu\nlicencie, ktorá je bez súhlasu vysielateľa možná iba v jednom špeciálnom prípade podľa § 51 ods. 7\nzák. č. 308/2000 Z.z.. Zo zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 14.9.2010 podľa Rady vyplýva,\nže túto situáciu si uvedomuje aj účastník konania, keď na ústnom pojednávaní uviedol, že vyriešenie\nukončenia správneho konania vidí v pridelení alternatívnej frekvencie a v prípade, že neexistuje priestor\nna pridelenie frekvencie, alternatívou bude finančná kompenzácia, ktorú si účastník konania bude\n\nuplatňovať. Účastník konania tiež výslovne uviedol, že si je vedomý skutočnosti, že frekvenciu nemožno\nprideliť inak ako vo výberovom konaní. Rada poukázala tiež na to, že závery z rozsudku NS SR č. 3\nSž 68/2009-37 zaväzujú Radu k právne aj fakticky nemožnému konaniu, keď uviedol, že so zmeškaním\nlehoty podľa § 52 ods. 2 zákon nespája žiadny následok a že Rada nemôže rozhodnúť podľa § 52 ods.\n4 o zamietnutí žiadosti o predĺženie licencie, pričom podľa Rady Najvyšší súd SR v uvedenom rozsudku\nnepoukázal na žiadny návod, ako má Rada v danej situácii postupovať, smeruje z hľadiska jeho záverov\nk predĺženiu platnosti licencie avšak takéto rozhodnutie je za danej právnej situácie nemožné. Rada ďalej\ndôvodí tým, že napriek skutočnosti, že zák. č. 308/2000 Z. z. explicitne neupravuje postup Rady v prípade\nzmeškania lehoty podľa § 52 ods. 1 vysielateľom, tento postup je použitím štandardných interpretačných\nmetód - teleologického, systematického a logického výkladu - zo znenia zákona vyvoditeľný. Rada tak\nuplatnením diskrečnej právomoci, ktorá spočíva v rozhodovaní o predĺžení/nepredĺžení licencie v súlade\ns kritériami demonštratívne uvedenými v § 52 ods. 3 zák. č. 308/2000 Z. z., dospela k záveru, že za takéto\nkritérium je nutné považovať aj splnenie lehoty podľa § 52 ods. 1 a jej nesplnenie musí mať za následok\nzamietnutie žiadosti na základe § 52 ods. 4. Rada v závere svojho rozhodnutia uviedla, že z Nálezu ÚS\nSR IV.ÚS 102/08-71 zo dňa 31. júla 2008, ktorým bolo zrušené prvé rozhodnutie NS SR 5 Sž 33/2005\nz 21. októbra 2005, žiadal ústavný súd po NS SR nápravu v dvoch bodoch 1) dať do súladu posúdenie\ncharakteru lehoty podľa § 52 ods. 2 zák. č. 308/2000 Z. z. a 2) vysporiadanie sa s argumentáciou\núčastníka konania ohľadom nemožnosti preklúzie práva bez právnej normy výslovne k tomuto následku\nsmerujúcej. S otázkou charakteru lehoty sa NS SR vysporiadal až vo svojom treťom rozsudku 3 Sž\n68/2009-37 a s druhým uvedeným bodom sa NS SR doteraz nevysporiadal. Rada v tejto súvislosti\ndôvodí, že zo žiadnej časti nálezu ÚS SR nevyplýva, že by ÚS SR predpokladal konečný úspech\núčastníka konania v predmetnom konaní. Neúspech účastníka konania - navrhovateľa predpokladal vo\nsvojom odlišnom stanovisku k nálezu ÚS SR sudca Orosz, ktorý presne pomenoval hlavné problémy\ncelej situácie, ako i to, akým výsledkom by malo konanie v konečnom dôsledku dopadnúť a poukázal\nna jeho písomné stanovisko.\nProti rozhodnutiu Rady podal odvolanie navrhovateľ a žiadal, aby Najvyšší súd SR rozhodnutie Rady\nako nezákonné zrušil a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie. Uviedol, že Rada vydala\nvo veci v poradí už tretie rozhodnutie, ktorým zamietla žiadosť navrhovateľa o predĺženie vysielacej\nlicencie. NS SR vo svojich rozsudkoch 5Sž 79/2008 zo dňa 10.2.2009 a 3Sž 68/2009 zo dňa 11.3.2010\nskonštatoval pochybenie Rady pri aplikácii ust. § 52 ods. 4 a zhodne v oboch prípadoch konštatoval,\nže odporca nemohol zamietnuť žiadosť navrhovateľa o predĺženie vysielacej licencie podľa § 52 ods.\n4. V danom prípade Rada ignorovala právne záväzný názor NS SR, ako aj Ústavného súdu SR, ktorý\ntiež konštatoval nesprávnu aplikáciu § 52 ods. 4 zo strany Rady. Rada opätovne takto rozhodla a to\nnapriek skutočnosti, že zákon so zmeškaním lehoty nespája zánik práva na predĺženie vysielacej licencie\na ani zmeškanie lehoty nepredstavuje žiaden zo zákonom taxatívne uvedených dôvodov, na základe\nktorých môže Rada žiadosť o predĺženie vysielacej licencie zamietnuť a poukázal na príslušnú citáciu\nz rozsudku NS SR č. k. 3Sž 68/2009 zo dňa 11.3.2010. Navrhovateľ uviedol, že vôbec nepopiera fakt,\nže svoju žiadosť o predĺženie licencie podal mimo špecificky určenej jednomesačnej lehoty, tvrdí však\nzhodne s názorom Najvyššieho súdu SR, že táto skutočnosť nemala žiaden následok a nemohla byť\ndôvodom na zamietnutie žiadosti. Z právneho stavu ustáleného predchádzajúcimi rozsudkami NS SR\nje zrejmé, že odporca mal povinnosť rozhodnúť o žiadosti navrhovateľa o predĺženie platnosti vysielacej\nlicencie, pričom žiadosť mohol zamietnuť výlučne z taxatívne uvedených dôvodov predpokladaných\nzákonom (ktoré sú vymenované v § 52 ods. 5 ZVR, ktoré však nenastali) a žiadosť navrhovateľa nemohol\nzamietnuť podľa § 52 ods. 4 ZVR z dôvodu zmeškania lehoty na podanie žiadosti. Argumentácia\nRady, že rozhodnutie NS SR č. k. 3Sž 68/2009 zo dňa 11.3.2010 nie je právne a fakticky možné\nvykonať, je scestná a jeho názor o tom, čo je a čo nie je právne možné je irelevantný vo vzťahu\nk odlišnému záväznému právnemu názoru súdu. Odôvodnenie „právnou a faktickou nemožnosťou“\nvydania zákonného rozhodnutia nijako nekorešponduje s výrokovou časťou rozhodnutia, ktoré výslovne\npoukazuje na to, že ide o rozhodnutie podľa § 52 ods. 4 ZVR a rozhodnutie Rady je rozhodnutím\nsvojvoľnej interpretácie o „právnej nemožnosti“ zákonného rozhodnutia a tým vybočilo z ústavného\nrámca oprávnení správneho orgánu definovaného čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.\nRada sa k opravnému prostriedku navrhovateľa písomne vyjadrila a poukázala na citáciu § 52 ods.\n4 ZVR a na dôvody svojho písomného rozhodnutia. Uviedla, že nie je pravdou, že by Ústavný súd\nSR v náleze IV.ÚS 102/08-71 zo dňa 31.7.2008 konštatoval nesprávnu aplikáciu § 52 ods. 4 ZVR.\nÚstavný súd SR v zásade žiadal po NS SR nápravu v dvoch bodoch, na ktoré Rada poukázala i v\n\nzávere svojho rozhodnutia. NS SR v dvoch zrušujúcich rozsudkoch 5Sž 79/2008 a 3Sž 68/2009 síce\nkonštatoval, že Rada nemôže rozhodnúť podľa § 52 ods. 4 ZVR o zamietnutí žiadosti o predĺženie\nlicencie, avšak nakoľko sa nezaoberal ani argumentáciou navrhovateľa ani odporcu, nie je z uvedených\nrozsudkov NS SR zrejmé, ako by mal v danej veci odporca ďalej postupovať. Po nadobudnutí\nprávoplatnosti prvého rozhodnutia Rady zo dňa 22.5.2005 bola Rada povinná pre zabezpečenie\nefektívneho využívania frekvenčného spektra prideliť frekvencie iným úspešným vysielateľom. Rada\nďalej uviedla, že v náleze ÚS SR je citované ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a následne je uvedené: „Podľa\nnázoru ústavného súdu najvyšší súd pri rozhodovaní v predmetnej veci tým, že vôbec nereagoval\nna citovanú argumentáciu sťažovateľa, nepreskúmal komplexne sťažovateľove procesné a hmotné\nnámietky, nepostupoval dôsledne v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a\nrelevantnej judikatúry ESĽP, ktorou je pri svojom rozhodovaní tiež nespochybniteľne viazaný, a preto\njeho konanie nebolo v súlade s princípmi spravodlivého procesu a dôsledky jeho pochybenia sú v\nneprospech sťažovateľa. Požiadavky na spravodlivý proces a odôvodnenie rozhodnutí podľa čl. 46 ods.\n1 ústavy sa v zásade vzťahujú aj na správne súdnictvo realizujúce čl. 46 ods. 2 ústavy. Ústavný súd už\nvyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na\ntaké odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré racionálne a logickým spôsobom dáva odpoveď na všetky\nargumentačné tvrdenia uplatnené účastníkmi konania, ako aj na právne a skutkovo relevantné otázky\nsúvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (m.\nm. IV.ÚS 115/03). Ďalej podľa Rady skutočnosť, že nie je možné vyhovieť žiadosti navrhovateľa, nie\nje tak, ako to mylne uvádza navrhovateľ „názorom“ správneho orgánu, ale je dôsledkom nedbanlivého\nkonania navrhovateľa, keď sa vo výberovom konaní po právoplatnosti rozhodnutia R/74/RZŽ/02/2005\nneuchádzal o frekvencie 103,7 MHz Prešov - Lysá Hora a 91,7 MHz Košice, ktoré boli súčasťou\nnavrhovateľovej licencie č. R/74. Navrhovateľ si je sám vedomý faktickej a právnej nemožnosti vyhovieť\njeho žiadosti o predĺženie platnosti licencie, čo vyplýva z ústneho pojednávania zo dňa 14.9.2010. Rada\ntiež uviedla, že z jej strany nejde o nerešpektovanie právneho názoru NS SR, avšak zákon (ZVR)\nneumožňuje existenciu dvoch právnych titulov k jednej frekvencii a v uvedených rozsudkoch NS SR nie\nje uvedené ako postupovať v danej právnej situácii a preto Rada nemala inú možnosť, ako zamietnuť\nžiadosť navrhovateľa, pretože by konala v rozpore so ZVR. Navrhovateľ je taktiež oboznámený s\nvyjadrením Telekomunikačného úradu SR, ktoré Rada obdržala dňa 23.6.2010 a z ktorého vyplýva\ntiež, že nie je možné poskytnutie rovnocenných frekvencií ani frekvencií s odlišnými parametrami. Z\nuvedených dôvodov žiadala Rada rozhodnutie zo dňa 28.9.2010 potvrdiť.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nRady na základe podaného opravného prostriedku navrhovateľa, preskúmal rozhodnutie Rady\npostupom podľa § 246 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 52 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z. z. z dôvodov\nuvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu, spisov\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sž/79/2008, 3Sž/68/2009 ako i 5Sž/33/2005, Nálezu\nÚS SR IV.ÚS 102/08-71 zo dňa 31. júla 2008, ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov, dospel\nk záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný a preto rozhodnutie Rady ako súladné so\nzákonom podľa § 250q ods. 2 O.s.p. potvrdil z nasledovných dôvodov:\nPodľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.\nNajvyšší súd SR s ohľadom na obsah podaného opravného prostriedku posudzoval, či správny orgán\npri rozhodovaní vychádzal z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a s ohľadom na námietky\nnavrhovateľa ohľadne nezákonného hodnotenia dôkazných prostriedkov Radou zisťoval, či príslušné\nkonanie bolo vedené takým procesným postupom, ktorý zabezpečoval správny výsledok a či boli dôkazy\nvykonané spôsobom zodpovedajúcim pravidlám spravodlivého procesu.\nZ obsahu spisového materiálu, ktorý bol predložený Najvyššiemu súdu SR vyplýva, že Rade bolo dňa\n6.12.2004 doručené podanie navrhovateľa, ktorým požiadal o predĺženie platnosti licencie č. R/74 na\nvysielanie rozhlasovej programovej služby. Z tohto dôvodu Rada začala dňa 6.12.2004 správne konanie\nč. 371-LO/D-264/2004 vo veci žiadosti o predĺžení platnosti licencie. Správne konanie dňa 21.12.2004\npodľa § 19 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. prerušila z dôvodu doplnenia podania. Účastník konania\n\ndoplnil svoje podanie v dňoch 4.2., 7.2. a 11.2.2005. Rada za účelom zistenia skutkového stavu nariadila\npojednávanie dňa 22.2.2005 a následne vydala rozhodnutie R/74/RZŽ/02/2005 zo dňa 22.2.2005, ktoré\nnadobudlo právoplatnosť dňa 21.12.2005 po tom, ako bolo preskúmané Najvyšším súdom SR, ktorý\nrozhodnutie odporkyne svojím prvým rozsudkom č. k. 5Sž 33/2005-42 zo dňa 21.10.2005 potvrdil. S\nuvedeným rozhodnutím súdu nebol spokojný navrhovateľ a podal vo veci ústavnú sťažnosť na Ústavný\nsúd SR, ktorý vo veci vydal dňa 31.7.2008 Nález č. k. IV.ÚS/102/08-71, ktorým rozhodol, že\nI. právo sťažovateľa navrhovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR a právo na\nspravodlivý proces podľa článku 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach\nrozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/33/2005 dňa 21.10.2005 bolo porušené,\nII. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/33/2005 z 21.10.2005 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu\nsúdu SR na ďalšie konanie,\nIII. vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel.\nZ obsahu nálezu Ústavného súdu SR vyplýva, že v tomto prípade najvyšší súd nekonal v okolnostiach\ndanej veci podľa zákonom ustanoveného postupu, keď z dôvodu pochybenia Rady v dôsledku\nnesprávnej právnej kvalifikácie mal Najvyšší súd SR postupom podľa § 250l ods. 2 O.s.p. v spojení\ns § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. rozhodnutie Rady zrušiť z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia,\nnajmä vo vzťahu k posúdeniu zmeškania zákonnej lehoty podľa § 52 ods. 6 v spojení s § 52 ods. 1\npísm. a) zákona č 308/2000 Z. z., ktorá vyvodila, že zmeškanie uvedenej procesnoprávnej lehoty je\nmožné odpustiť. Aj keď najvyšší súd v uvedenom rozsudku uznal ako dôvodný argument sťažovateľa,\no procesnom pochybení Rady, spočívajúcom v nesprávnom zaradení lehoty na podanie žiadosti\no predĺženie licencie ustanovenej v § 52 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. medzi lehoty\nprocesnoprávne, nepripisujúc tomuto pochybeniu relevantnú intenzitu, ani žiaden dopad na zákonnosť\nrozhodnutia Rady, toto rozhodnutie potvrdil, hoci Rada svoje rozhodnutie založila práve na týchto\nnesprávnych právnych záveroch.\nNásledne bola vec predložená Najvyššiemu súdu SR, ktorý svojím druhým rozsudkom sp. zn.\n5Sž/79/2008 zo dňa 10.2.2009 zrušil rozhodnutie Rady č. R/74/ZŽL/02/2005 zo dňa 22.2.2005 podľa §\n250j ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. a vec jej vrátil na ďalšie konanie, rešpektujúc\nnález ústavného súdu, poukazujúc na ustanovenie § 3 ods. 2 správneho poriadku.\nNásledne Rada vydala ďalšie rozhodnutie zo dňa 25.8.2009, ktorým opätovne zamietla podľa § 52 ods.\n4 zákona č. 308/2000 Z. z. žiadosť navrhovateľa o predĺženie licencie R/74 z dôvodu nedodania žiadosti\no predĺženie platnosti licencie v zákonom stanovenej lehote.\nAko vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. 3Sž 68/2009, senát 3S sa vecným problémom,\nrozhodujúc o opravnom prostriedku navrhovateľa, zaoberal predovšetkým na strane 9 uvedeného\nrozsudku, keď k meritu veci uviedol:\nZ výroku rozhodnutia, ktoré je predmetom súdneho prieskumu na podklade opravného prostriedku (§\n250l a nasl. O.s.p. súd zistil, že výrok rozhodnutia odkazuje na ustanovenie § 52 ods. 4 zákona č.\n308/2000 Z. z., ktorý však spôsob rozhodnutia v prípade, ak bola žiadosť o predĺženie platnosti licencie\nvysielateľa s licenciou doručená rade oneskorene, neupravuje.\nUstanovenie § 52 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. upravuje len procesnú lehotu 30 dní na rozhodnutie\nrady o podanej žiadosti na predĺženie licencie a odkaz na ustanovenie § 47 citovaného zákona, ktoré\nsa na rozhodovanie o predĺženie licencie primerane vzťahuje.\nZ odseku 5 citovaného ustanovenia § 52 vyplýva, v ktorých prípadoch rada platnosť licencie nepredĺži.\n\nV ods. 6 § 52 zákona č. 308/2000 Z. z. je upravená možnosť súdneho prieskumu rozhodnutia, ktorým\nrada zamietla žiadosť o predĺženie platnosti licencie, najvyšším súdom.\nZo zákona č. 308/2000 Z. z. vyplýva, že na konanie o predĺženie platnosti licencie bez ďalšieho nemožno\npoužiť ustanovenie § 48, pretože naň ustanovenie § 52 zákona č. 308/2000 Z. z. neodkazuje, pričom\nide ale o ustanovenie zákona, ktoré upravuje samotné procesné konanie o udelenie licencie, ktoré v\nods. 5 upravuje spôsob rozhodnutia rady o žiadosti o licenciu o terestriálne vysielanie v prípade, ak bola\ndoručená rade po uplynutí určenej lehoty tak, že rada zamietne žiadosť do 15 dní odo dňa jej doručenia.\nZ textu zákona č. 308/2000 Z. z. je možné vyvodiť, že zákonodarca odkazom v § 52 ods. 4 na aplikáciu\n§ 47 mal zrejme pôvodne na mysli odkaz na § 48 a že prišlo k pochybeniu.\nOdhliadnuc od uvedeného, je však v tomto prípade nesporné, že rada vo veci nemohla rozhodnúť\npostupom podľa § 52 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z., keďže neupravuje postup rady v konaní o predĺžení\nplatnosti licencie v prípade, ak žiadosť o predĺženie platnosti licencie nebola oprávnenou osobou podaná\nv lehote najskôr 20 mesiacov a najneskôr 19 mesiacov pred zánikom svojej licencie. V tomto prípade\nžalobca uvedenú lehotu zmeškal. Keďže ide o hmotnoprávnu lehotu, jej odpustenie nie je možné.\nV tomto prípade však zákon (priamo, výslovne) nespája so zmeškaním lehoty žiaden následok.\nSenát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2S rozhodujúci o terajšom opravnom prostriedku\nnavrhovateľa dospel k iným právnym záverom, v dôsledku ktorých je toho názoru, že rozhodnutie Rady\nje súladné so zákonom.\nPodľa § 52 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z., vysielateľ s licenciou môže požiadať Radu o\npredĺženie platnosti licencie, na ktorej základe vysiela. Túto žiadosť vysielateľ s licenciou doručí Rade pri\nterestriálnom vysielaní rozhlasovej programovej služby, najskôr 20 mesiacov a najneskôr 19 mesiacov\npred zánikom svojej licencie.\nPodľa § 52 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. Rada rozhodne o predĺžení platnosti licencie do 30 dní od\npodania žiadosti; na rozhodovanie o predĺžení platnosti licencie sa primerane vzťahuje § 47.\nPodľa § 47 zákona č. 308/2000 Z. z. pri rozhodovaní o udelení licencie je Rada povinná posudzovať\na prihliadať na\na) predpoklady zachovania plurality informácií a mediálnych obsahov,\nb) priehľadnosť vlastníckych vzťahov žiadateľa o licenciu,\nc) priehľadnosť a dôveryhodnosť finančných zdrojov určených na financovanie vysielania,\nd) vyváženosť programovej skladby navrhovanej žiadateľom o licenciu vo vzťahu k existujúcej ponuke\nprogramových služieb v oblasti vysielania na území, ktoré by malo byť týmto vysielaním pokryté,\ne) prínos žiadateľa o licenciu vo vzťahu k vysielaniu a výrobe programov vo verejnom záujme,\nf) skutočnosť, aby žiadateľ o licenciu nezískal dominantné postavenie na relevantnom trhu,\ng) skutočnosť, aby bola zabezpečená primeraná majetková účasť slovenských osôb a ich zastúpenie v\norgánoch spoločnosti, ak je žiadateľom o licenciu právnická osoba so zahraničnou majetkovou účasťou.\nPodľa § 52 ods. 5 citovaného zákona, Rada platnosť licencie nepredĺži, ak\n\na) sa zmenil plán využitia frekvenčného spektra na vysielanie,\nb) je to nevyhnutné na dodržanie záväzkov medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika\nviazaná.\nPodľa § 52 ods. 6 citovaného zákona, proti rozhodnutiu, ktorým Rada zamietla žiadosť o predĺženie\nlicencie, môže účastník konania podať opravný prostriedok na najvyšší súd do 15 dní odo dňa doručenia\nRady. (41/ § 250l - 250s Občianskeho súdneho poriadku).\nZ citovaného ustanovenia § 52 ods. 4 a ods. 5 nevyplýva priamo úprava zákonného postupu pre\nrozhodnutie Rady v prípade, ak je žiadosť o predĺženie platnosti licencie pri terestriálnom vysielaní\nrozhlasovej programovej služby podaná oneskorene, teda po uplynutí hmotnoprávnej lehoty, ktorá\nvyplýva z ustanovenia § 52 ods. 1 písm. a) citovaného zákona.\nK posúdeniu, či lehota upravená v § 52 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. je lehota procesná alebo\nhmotnoprávna, senát Najvyššieho súdu SR poukazuje na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR\nč. k. 5Sž 33/2005-42 zo dňa 21.10.2005, ďalej rozsudku NS SR č. k. 3Sž 68/2009-37 zo dňa 11.3.2010,\nako aj na Nález Ústavného súdu SR č. IV.ÚS 102/08-71 zo dňa 31.7.2008 a odlišné stanovisko sudcu\nLadislava Orosza v predmetnej veci, ktoré je pripojené k nálezu, pričom jednoznačne dospel k záveru, že\nv tomto prípade ide o lehotu hmotnoprávnu, keďže povinnosťou vysielateľa s licenciou pri terestriálnom\nvysielaní rozhlasovej programovej služby (§ 52 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z.) je, aby žiadosť\ndoručil Rade najskôr 20 mesiacov a najneskôr 19 mesiacov pred zánikom svojej licencie. Nestačí teda,\naby žiadosť v uvedenej lehote bola podaná napr. na poštovú prepravu, pretože zákonodarca upravil\npovinnosť žiadateľa o predĺženie platnosti licencie doručiť žiadosť Rade.\nV danom súdnom preskúmavacom konaní sa i senát Najvyššieho súdu SR 2S prikláňa k vyššie\nuvedenému názoru senátu 3S, že lehota zakotvená v ust. § 52 ods. 1 písm. a) zák. č. 308/2000 Z. z.,\nje lehotou hmotnoprávnou. To, že ide o lehotu hmotnoprávneho charakteru, správne ustálil už Najvyšší\nsúd SR vo svojom prvom rozsudku 5Sž/33/2005 zo dňa 21.10.2005.\nZ administratívneho spisu Rady vyplýva, že navrhovateľovi bola licencia č. R/74 zo dňa 19.10.1999\nvydaná na obdobie platnosti do 28.12.2005. Žiadosť o predĺženie platnosti licencie na dobu 8 rokov odo\ndňa 29.12.2005 bola doručená Rade 6.12.2004.\nZ hľadiska výkladu a aplikácie ust. § 52 ods. 1 písm. a) zák. č. 308/2000 Z. z. je medzi účastníkmi\nnesporné, že žiadosť navrhovateľa o predĺženie platnosti licencie mala byť doručená Rade v období\nod 28.4.2004 do 28.5.2004. Skutočnosť, že navrhovateľ podal žiadosť po zákonom stanovenej\nhmotnoprávnej lehote, je nesporná. Ako správne uvádza Rada, navrhovateľ si toto svoje pochybenie\nuvedomuje. Táto skutočnosť je zjavná i zo zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 14.9.2010, kde\nnavrhovateľ poukazuje na určité alternatívne riešenia a uvedomuje si, že príslušnú frekvenciu môže\nRada prideliť iba vo výberovom konaní.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti sa senát NS SR 2S nemohol stotožniť s právnym názorom senátu\n3S, vysloveným v rozsudku 3Sž 68/2009, v ktorom sa uvádza, „že v tomto prípade zákon č. 308/2000\nZ. z. nespája so zmeškaním lehoty žiaden následok“. Naopak senát NS SR 2S sa v plnom rozsahu\nprikláňa k právnemu názoru senátu NS SR 5S, ktorý už v prvom rozsudku (i napriek tomu, že rozsudok\n5Sž 33/2005 zo dňa 21.10.2005 bol zrušený Nálezom ÚS SR) vyslovil právny názor (str. 5 prvý odsek\nuvedeného rozsudku), že „ďalšie námietky navrhovateľa týkajúce sa výkladu jednotlivých ustanovení\nzák. č. 308/2002 Z. z. o pripustení predĺženia platnosti licencie navrhovateľa Najvyšší súd SR vyhodnotil\nako irelevantné pre toto konanie, lebo márne uplynutie zákonnej lehoty na uplatnenie práva znemožnilo\nnavrhovateľovi tieto námietky uplatniť“.\n\nVzhľadom na uvedené skutočnosti je právne nemožné domáhať sa s úspechom predĺženia platnosti\nlicencie, keď vysielateľ svoju žiadosť doručil Rade po zákonom stanovenej hmotnoprávnej lehote, ktorú\nzákonodarca zakotvil v § 52 ods. 1 zák. č. 308/2000 Z. z.. Keďže za takejto skutkovej a právnej situácie\nsa navrhovateľovi ako vysielateľovi na príslušných frekvenciách mala platnosť licencie skončiť (§ 48\nods. 2 ZVR), bolo povinnosťou Rady začať konanie o udelenie licencie na terestriálne vysielanie na\npríslušných frekvenciách, ktoré sa uvoľnia skončením platnosti licencie doterajšiemu vysielateľovi, ktorá\npovinnosť vyplýva Rade priamo zo zákona (§ 48 ods. 1, 2, 3, 4 ZVR).\nVzhľadom na uvedené skutočnosti správne podľa názoru Najvyššieho súdu SR dôvodí Rada i tým\nže udelenie licencie na terestriálne vysielanie je časovo obmedzeným povolením na využívane určitej\nčasti frekvenčného spektra, ako obmedzeného zdroja vo vlastníctve štátu, pričom pred skončením\nplatnosti licencie je daná časť frekvenčného spektra uvoľnená do výberového konania, v rámci ktorého\nsa o časovo obmedzené právo na jej využívanie môže uchádzať ľubovoľný počet subjektov - vrátane\npôvodného vysielateľa. Výnimkou z uvedeného postupu je právo vysielateľa požiadať o predĺženie\nplatnosti licencie za podmienok uvedených v ust. § 52 ods. 2 ZVR. Lehota, v ktorej má Rada povinnosť\nvyhlásiť výberové konanie na uvoľnené frekvencie (§ 48 ods. 2 ZVR) presne nadväzuje na koniec lehoty,\nv ktorej si musí vysielateľ uplatniť právo na podanie žiadosti o predĺženie platnosti licencie. Taktiež\nsprávne dôvodí Rada, že ak vysielateľ splní podmienky podľa § 52 ods. 1 ZVR, tak až vtedy môže\npodliehať jeho žiadosť posudzovaniu kritérií zakotvených v § 52 ods. 3 ZVR.\nPokiaľ v zmysle predchádzajúcich rozhodnutí NS SR sa Rada zaoberala otázkou, či pri posudzovaní\nžiadosti podľa § 52 ods. 1 ZVR má Rada diskrečnú právomoc, alebo má Rada posudzovať výhradne\nskutočnosti stanovené v § 52 ods. 4 ZVR, teda či existuje na predĺženie licencie právny nárok, tak podľa\nprávneho názoru senátu NS SR 2S má Rada pri posudzovaní žiadosti o predĺženie platnosti licencie\ndiskrečnú právomoc a tieto úvahy Rady sú podľa názoru NS SR správne.\nPodľa názoru senátu NS SR 2S až pri splnení zákonných podmienok je na predĺženie platnosti licencie\nprávny nárok. To potom znamená, že Rada v rámci svojej diskrečnej právomoci iba skúma, či žiadateľ\nsplnil príslušné podmienky, ktoré sú ako príslušné kritériá zakotvené v § 52 ods. 3 ZVR, teda nepredĺžiť\nlicenciu Rada môže iba z dôvodov taxatívne vymenovaných v zákone. Nemožno však opomenúť i\nustanovenie § 52 ods. 4 ZVR, ktoré vo svojej druhej vete odkazuje i na primerané použitie ust. § 47 ZVR,\nkde sú stanovené i ďalšie kritériá, ktoré by mala Rada v tomto konaní skúmať.\nSenát 2S NS SR sa stotožňuje s Radou, že ust. § 47 ZVR je v tomto prípade problematické a že tu skôr\nmal zákonodarca na mysli odkaz na ust. § 48 a že došlo k legislatívnej chybe. Je preto potrebné súhlasiť\ns názorom Rady, že ak by sa zrejme táto legislatívna chyba v právnom predpise nevyskytla, tak Rada\nby bola povinná na základe § 52 ods. 4 s odkazom na § 48 ods. 5 žiadosť navrhovateľa ako podanú\npo zákonom stanovenej lehote zamietnuť. Najvyšší súd SR vzhľadom na právnu úpravu obsiahnutú v\nČeskej republike a jej porovnanie (zákon o provozování rozhlasového a televizního vysílaní) si dovoľuje\nuviesť, že skutočne pri tvorbe ZVR došlo v uvedenej problematike k legislatívnej chybe.\nVzhľadom k tomu, že navrhovateľ si uplatnil žiadosť o predĺženie platnosti licencie po zákonom\nstanovenej lehote, je Najvyšší súd SR toho názoru, že potom nebolo dôvodné, aby sa Rada zaoberala\nskúmaním, či navrhovateľ spĺňa príslušné kritériá pre predĺženie platnosti licencie, pretože Rada by\ntakto mohla postupovať až vtedy, ak by po prvotnom preskúmaní včasnosti žiadosti navrhovateľa\nskonštatovala, že takáto žiadosť je podaná včas, teda v lehote uvedenej v § 52 ods. 1 písm. a) ZVR.\nPokiaľ navrhovateľ poukazoval na Nález ÚS ČR I. ÚS 287/04, kde ÚS ČR riešil otázku zmeny podmienok\nuplatnenia právnych nárokov majetkovej povahy v oblasti súkromného práva a že pri rozhodovaní veci\nvychádzal ÚS ČR zo všeobecnej súkromnoprávnej úpravy preklúzie práva podľa § 583 Občianskeho\nzákonníka, tak senát NS SR 2S považuje túto argumentáciu navrhovateľa za nenáležitú a doslova\nirelevantnú vo vzťahu k posudzovanému prípadu, o ktorom rozhodla Rada. Najvyšší súd SR považuje\nza potrebné pre úplnosť veci uviesť, že v posudzovanom prípade ÚS ČR rozhodoval o uplatnení nároku\nna odmenu advokáta spojený s problémom možnej retroaktivity novej právnej úpravy a ide teda o\n\ndiametrálne odlišný prípad než ten, ktorý je predmetom preskúmavacieho konania na Najvyššom súde\nSR v danej veci. Naviac Najvyšší súd SR považuje za potrebné tiež zdôrazniť, že nejde absolútne o\nanalogický prípad, závery ktorého by priliehali na preskúmavanú vec podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p.\nTieto skutočnosti vyplývajú z obsahu Nálezu ÚS ČR I. ÚS 287/04, na ktorý navrhovateľ poukazuje.\nNajvyšší súd SR sa preto plne stotožňuje s Radou, že v prípade rozhodovania o predĺžení platnosti\nlicencie sa jedná o právo z oblasti verejného práva (nie o subjektívne právo z oblasti práva súkromného),\nktoré nemá charakter majetkového práva, ale naopak predstavuje jednu z podmienok na začatie\nprocesu, výsledkom ktorého je vydanie licencie.\nPokiaľ navrhovateľ tvrdí, že na ustanovenie § 52 ods. 4 nadväzuje ust. § 52 ods. 5 ZVR, kde je obsiahnutý\ntaxatívny výpočet skutočností, za ktorých a len za ktorých Rada zamietne žiadosť o predĺženie\nlicencie, tak Najvyšší súd SR dáva za pravdu Rade, že k takejto interpretácii sa navrhovateľ mohol\ndopracovať ignorovaním systematického zaradenie odseku 5 v § 52, ktoré ustanovenie je zaradené v\nZVR až za ustanovenia, ktoré hovoria o skutočnostiach, ktoré má Rada v rámci konania o predĺženie\nplatnosti licencie posudzovať a že nemožno sa sústreďovať výhradne na gramatický aspekt skúmaných\nustanovení, preto takýto formalistický prístup právna teória dávno opustila.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti správne Rada v tejto súvislosti poukázala na priliehavé rozhodnutie\nÚS ČR (PL. ÚS 33/97), z ktorého vyplýva, že „Jazykový výklad představuje pouze prvotní přiblížení\nse k aplikované právní normě. Je pouze východiskem pro objasnění a ujasnění si jejího smyslu a\núčelu (k čemuž slouží i řada dalších postupů, jako logický a systematický výklad, výklad e ratione legis\natd.). Mechanická aplikace abstrahující resp. neuvědomujíci si, a to buď úmyslně nebo v důsledku\nnevzdělanosti, smysl a účel právní normy, činí z práva nástroj odcizení a absurdity.“\nTaktiež v danom prípade podľa názoru Najvyššieho súdu SR je právne zaujímavý i Nález ÚS ČR II.\n277/99, na ktorý tiež poukazuje Rada, v zmysle ktorého „jsou-li k dispozici dva rovnocenné výklady,\nznichž jeden je extenzivní a druhý restriktivní, musí soud zvolit ten z nich, jenž odpovídá dalším metodám\nvýkladu, zejména pak úvaze teleologické.“\nNajvyšší súd SR taktiež akceptuje v danom prípade i právne závery z Nálezov ÚS ČR I. ÚS 38/02 a I.\nÚS 175/04, ako i I. ÚS 69/09, z ktorých vyplýva, že „nabízi-li sa jak výklad zákona, který vede k popření\nsmyslu zákoné úpravy, tak výklad, který vede k naplnění tohto smyslu, je racionální a ústavně žádoucí,\naby obecná justice svolila výklad druhý. Takovýmto postupem nijak nezasahuje do výlučné kompetence\nzákonodarce, ale naopak v souladu s použitím principu objektivního teleologického výkladu, naplňuje\núčel zákona a presumovanou vůli racionálního zákonodárce“.\nNajvyšší súd SR taktiež zastáva názor, že v danom prípade vzhľadom na zistený skutkový stav veci a\nvyhodnotením príslušných dôkazných prostriedkov a s poukazom na príslušný výklad a právny názor na\npríslušné ustanovenia ZVR je rozhodnutie Rady v plnom rozsahu súladné so zmyslom a účelom ZVR.\nTaktiež podľa názoru NS SR vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti v dôvodoch tohto rozsudku si\nNajvyšší súd SR osvojil i právny názor ústavného sudcu Ladislava Orosza, ktorý správne prejudikoval\nvo svojom odlišnom stanovisku výsledok tohto konania, keď okrem iného dôvodil tým, že „sťažovateľ\nmá podľa jeho názoru minimálnu nádej na úspech, a to z toho dôvodu, že žiadosť o predĺženie licencie\npodal nesporne po lehote ustanovenej § 52 ods. 1 písm. a) zák. č. 308/2000 Z. z.“.\nSenát Najvyššieho súdu SR 2S si v plnom rozsahu osvojil uvedený právny názor a je toho názoru, že\nakýkoľvek iný výklad na príslušnú problematiku by bol skutočne za danej skutkovej a právnej situácie\npopretím zmyslu a účelu ZVR.\nPre úplnosť veci senát Najvyššieho súdu SR 2S vzhľadom na svoje právne závery v tejto preskúmavanej\nveci si dovolí poukázať tiež i na príslušnú judikatúru Ústavného súdu SR obsiahnutú v nálezoch sp. zn.\nIII. ÚS 341/07 z 1. júla 2008, sp. zn. III. ÚS 36/2010 zo 4. mája 2010 alebo sp. zn. III. ÚS 70/2010 z\n\n1. novembra 2010, z ktorej nesporne vyplýva, že ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky\nnepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom zákona, ale aj zmyslom a účelom zákona.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky taktiež si dovolí poukázať na generálnu interpretačnú a realizačnú\nklauzulu, ktorá ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej\nrepubliky). Výklad každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavou ako\nzákladným zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán\naplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad (napr. PL. ÚS\n15/98).\nVzhľadom na všetky uvedené skutočnosti senát Najvyššieho súdu SR 2S zastáva ten právny názor, že\nRada pokiaľ rozhodla o zamietnutí žiadosti navrhovateľa o predĺženie platnosti licencie podľa § 52 ods.\n4 zákona č. 308/2000 Z. z., neporušila zákon č. 308/2000 Z. z.. Naopak pri nedostatku právnej úpravy v\nzákone č. 308/2000 Z. z. takýto výrok Rady je len logickým vyústením do racionálnej a správnej aplikácie\npredovšetkým metódou logického, systematického, ako i teleologického výkladu danej právnej normy,\npretože takýto racionálny postup v rámci rozhodovacej činnosti Rady vychádza nesporne i z hľadiska\nsystematického usporiadania zákona č. 308/2000 Z. z.. Keďže z ust. § 52 ods. 4 zák. č. 308/2000 Z. z.\nvyplýva, že povinnosťou Rady je o predĺžení platnosti licencie doterajšieho vysielateľa rozhodnúť do 30\ndní, tak pri aplikácii zásady a contrario (pri nedostatku príslušnej právnej úpravy v zák. č. 308/2000 Z.\nz.) mohla potom Rada aplikovať na svoju rozhodovaciu činnosť na zamietnutie žiadosti navrhovateľa o\npredĺženie platnosti licencie, tú istú právnu normu, teda ust. § 52 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z., keďže\nrozhodovala o zamietnutí príslušnej žiadosti navrhovateľa.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky pri aplikácii ust. § 250q ods. 2\nOs..p. napadnuté rozhodnutie Rady potvrdil.\nNajvyšší súd SR zároveň zaviazal navrhovateľa ako neúspešného účastníka k povinnosti zaplatiť súdny\npoplatok v zmysle ust. § 2 ods. 4 zák. č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.\nO trovách konania rozhodol Najvyšší súd SR v zmysle ust. § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 250l\nods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ vo veci úspech nemal a Rade ako správnemu orgánu náhrada trov konania\nnepatrí.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}