{"guid": "ff7fbccd-9957-4957-89dd-350451c44bf9:0df1ef90-1487-44ac-ba15-c2301aa85f6b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:9010899937.1", "spisova_znacka": "6MCdo/15/2010", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/15/2010 z 8. 2. 2012", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 8. februára 2012, sp. zn. 6MCdo/15/2010, ECLI:SK:NSSR:2012:9010899937.1", "identifikacne_cislo": "9010899937", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Veselá", "datum_vydania": "2012-02-08", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/655/#paragraf-13", "nazov": "§ 13 zákona č. 655/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/655/#paragraf-13", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/655-2004/paragraf-13"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/655#paragraf-13"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0df1ef90-1487-44ac-ba15-c2301aa85f6b", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:9010899937.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:9010899937.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:9010899937.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6MCdo/15/2010\n9010899937\n08. 02. 2012\nJUDr. Ladislav Górász\nECLI:SK:NSSR:2012:9010899937.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu L. Y., bývajúceho v L. zastúpeného JUDr.\nJánom Garajom, advokátom so sídlom v Prešove, Floriánova 2, proti žalovaným 1/ C. H., 2/ Mgr. Q.D.,\n3/ MVDr. J. U. a 4/ X. I., bývajúcim v L., zastúpeným PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA\nspol. s r.o. so sídlom v Prešove, Masarykova 13, za ktorú koná advokát JUDr. Patrik Palša, o náhradu\nza užívanie nehnuteľností, ktorá vec sa viedla na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 16 C 51/2009, o\nmimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu Krajského súdu\nv Prešove z 28. októbra 2010 sp.zn. 7 Co 159/2010, takto\nrozhodol:\nMimoriadne dovolanie z a m i e t a .\nŽalovaným nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\nOkresný súd Prešov (ďalej len „súd prvého stupňa“) uznesením z 3. júna 2010 č.k. 16 C 51/2009-119\nzastavil „konanie žalobcu“ proti žalovaným 1/ až 4/ a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej 1/\nnáhradu trov konania v sume 279,96 € a žalovaným 2/ až 4/ v sume po 259,98 €, všetko do troch\ndní od právoplatnosti uznesenia a na účet ich zástupcu. Konanie zastavil podľa § 10 ods. 1 zákona č.\n71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov z dôvodu, že žalobca napriek\nvýzve nezaplatil súdny poplatok. O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 2, veta prvá Občianskeho\nsúdneho poriadku, zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“) majúc za to,\nže žalobca procesne zavinil, že sa konanie muselo zastaviť. Trovy konania, spočívajúce len v trovách\nprávneho zastupovania žalovaných advokátom, určil podľa § 10 ods. 1 a § 14 ods. 1 písm. a/ a c/ vyhlášky\nč. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len\n„vyhláška“) v znení do 31. mája 2010. Uviedol, že keďže išlo o spoločné úkony pri zastupovaní viacerých\nžalovaných, znížila sa základná sadzba tarifnej odmeny za úkony vykonané v zastúpení žalovaných\n2/ až 4/ podľa § 13 ods. 2 vyhlášky o 20 %. Ku každej takto určenej odmene potom priznal paušálnu\nnáhradu nákladov a odmenu a náhradu napokon zvýšil o daň z pridanej hodnoty.\nKrajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) konajúci o odvolaní žalobcu proti výroku uznesenia súdu\nprvého stupňa o trovách konania, uznesením z 28. októbra 2010 sp.zn. 7 Co 159/2010 potvrdil napadnutý\nvýrok uznesenie súdu prvého stupňa. O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žalovanej 1/\npriznal ich náhradu v sume 19,65 € a žalovaným 2/ až 4/ v sume po 18,85 € s tým, že žalobca je\npovinný zaplatiť náhradu trov odvolacieho konania zástupcovi žalovaných do troch dní od právoplatnosti\nuznesenia. Dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je v napadnutom výroku o trovách\nprvostupňového konania správne (§ 219 O.s.p.). O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224\nods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. vychádzajúc z toho, že „keďže odvolanie smerovalo iba\nproti výrokom o náhrade trov konania, pre účely odmeny advokáta hodnotou veci sú čiastky náhrad\ntrov konania, proti ktorým odvolanie smeruje a nie hodnota predmetu konania vo veci samej“. Základnú\nsadzbu tarifnej odmeny za úkony v zastúpení žalovaných 2/ až 4/, rovnako ako súd prvého stupňa, znížil\n\npodľa § 13 ods. 2 vyhlášky o 20 %, a keďže nešlo o úkony vo veci samej, znížil podľa „§ 14 ods. 2\npísm. c/“ vyhlášky u každého žalovaného odmenu vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej\nodmeny, ku ktorým pripočítal paušálnu náhradu nákladov a takto určenú odmenu a náhradu napokon\nzvýšil o daň z pridanej hodnoty.\nProti výroku uznesenia odvolacieho súdu, ktorým bola žalovaným 1/ až 4/ priznaná náhrada trov\nodvolacieho konania a žalobca bol zaviazaný zaplatiť túto náhradu zástupcovi žalovaných, podal\ngenerálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „dovolateľ“) mimoriadne dovolanie. Navrhol\nuznesenie odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť odvolaciemu súdu\nna ďalšie konanie. Uviedol, že mimoriadne dovolanie podáva na podnet žalobcu, pretože napadnutou\nčasťou rozhodnutia odvolacieho súdu bol porušený zákon, pričom ochranu práv a zákonom chránených\nzáujmov tohto účastníka konania nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Mimoriadny\nopravný prostriedok odôvodnil podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. tvrdiac, že odvolací súd vec nesprávne\nposúdil po právnej stránke. Podľa dovolateľa odvolací súd pochybil, keď pri rozhodovaní o trovách\nodvolacieho konania (spočívajúcej v odmene zástupcu žalovaných za vyjadrenie k odvolaniu z 15.\noktóbra 2010) základnú sadzbu tarifnej odmeny znížil z dôvodu spoločných úkonov pri zastupovaní\nžalovaných o 20 %, hoci dňom 1. júna 2010 nadobudla účinnosť vyhláška č. 232/2010 Z.z., ktorá v\nustanovení § 13 ods. 2 vyhlášky slová \"o 20%\" nahradila slovami \"o 50%\". Podľa dovolateľa potom\nzákladná sadzba tarifnej odmeny predstavuje u žalovanej 1/ sumu 23,24 € a u žalovaných 2/ až 4/ sumy\npo 21,58 €. Všetci žalovaní boli zastúpení tým istým advokátom, v dôsledku čoho sa základná sadzba\ntarifnej odmeny za jeden spoločný úkon zníži o 50 % (§ 13 ods. 2 vyhlášky v znení od 1. júna 2010)\nna sumu 11,62 € u žalovanej 1/ a na sumu po 10,79 € u žalovaných 2/ až 4/. Vyjadrenie z 15. októbra\n2010 nesmerovalo voči rozhodnutiu vo veci samej, preto takto vypočítaná odmena sa ďalej znižuje na\npolovicu (§ 14 ods. 3 písm. b/ vyhlášky), a to u žalovanej 1/na sumu 5,81 € a u žalovaných 2/ až 4/\nna sumu po 5,40 €. Po pripočítaní režijného paušálu vo výške 7,21 € a 19 % dane z pridanej hodnoty\nvypočítanej z odmeny a režijného paušálu v čiastke 2,47 € u žalovanej 1/ a v čiastke 2,40 € u žalovaných\n2/ až 4/, trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní predstavujú u žalovanej 1/ sumu 15,49 € a u\nžalovaných 2/ až 4/ sumu 15,01 €, uzavrel dovolateľ.\nŽalovaní 1/ až 4/ navrhli mimoriadne dovolanie zamietnuť. Uviedli, že podľa ich názoru tento opravný\nprostriedok nie je dôvodný „s poukazom na zákonom umožnený rozsah na podanie mimoriadneho\ndovolania“, keďže podľa ustanovenia § 239 ods. 3 O.s.p. dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiam\no trovách konania a ustanovenie § 238 ods. 5 O.s.p. vylučuje prípustnosť dovolania proti rozhodnutiam\no peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy. Podľa žalovaných mimoriadne\ndovolanie nie je naostatok ani dôvodné, pretože v predmetnej právnej veci „neboli v nijakom v procesnom\nspoločenstve“ a trovy ich právneho zastúpenia preto mali byť určené podľa § 13 ods. 3 vyhlášky, a\nnie § 13 ods. 2 vyhlášky. To, že si uplatnili náhradu trov v rozsahu priaznivejšom pre žalobcu, bolo ich\nslobodným rozhodnutím. Keďže súdy predmetnú náhradu trov takto priznali (iura novit curia), považovali\nto za správne, pričom žalobca náhradu trov konania už aj zaplatil. Ak aj teda odvolací súd pochybil, urobil\ntak len pri odôvodnení rozhodnutia, nie však vo výroku svojho rozhodnutia, keďže o trovách rozhodol\nvecne správne.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p), preskúmal vec bez nariadenia\ndovolacieho pojednávania, keďže mimoriadnym dovolaním je napadnuté uznesenie odvolacieho súdu\n(§ 243a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). Vzhľadom na námietku žalovaných v ich vyjadrení\nk mimoriadnemu dovolaniu predovšetkým skúmal, či žalovaní opodstatnene tvrdia, že tento opravný\nprostriedok „nie je dôvodný s poukazom na zákonom umožnený rozsah na podanie mimoriadneho\ndovolania“, keďže § 238 ods. 5 a § 239 ods. 3 O.s.p. vylučujú prípustnosť dovolania proti rozhodnutiam\nodvolacieho súdu v nich uvedeným, o aké rozhodnutie v danej veci ide. Dospel k záveru, že táto\nnámietka nie je dôvodná. Žalovaní, zastúpení advokátom, opomínajú ustanovenia § 243a a nasl.\nO.s.p. ustanovujúce procesné predpoklady podania mimoriadneho dovolania odlišne od procesných\npredpokladov a prípustnosti dovolania účastníka, osobitne ustanovenie § 243i ods. 2 O.s.p., podľa\nktorého v konaní o mimoriadnom dovolaní platia primeranie ustanovenia o konaní na dovolacom súde\n(§ 242 až 243d), ak tento zákon neustanovuje inak. V konaní o mimoriadnom dovolaní teda neplatia\nustanovenia § 236 až 239 O.s.p. upravujúce prípustnosť dovolania účastníka konania.\n\nVychádzajúc z uvedeného dovolací súd potom pristúpil ku skúmaniu dôvodnosti v mimoriadnom\ndovolaní uvedených dôvodov, z ktorých dovolateľ má za, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu\nnie je správne.\nV zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu\nza podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je\npostihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva\nv nesprávnom právnom posúdení veci.\nDovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne\nsa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali\nza následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1, druhá veta O.s.p. v spojení s § 243i ods.\n2 O.s.p.). Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa\nobsahu tohto opravného prostriedku.\nPlniac si vyššie uvedené povinnosti dovolací súd sa preto predovšetkým zaoberal otázkou, či konanie\nv tejto právnej veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p.\n(t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť\núčastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku\nveci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie\nkonania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka\npred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným).\nDovolací súd nezistil, že by konanie v preskúmavanej právnej veci bolo takou vadou postihnuté; takouto\nvadou konania napokon neodôvodňuje svoj mimoriadny opravný prostriedok ani dovolateľ.\nSo zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1, druhá veta O.s.p., bez ohľadu na to, či generálny prokurátor\nodôvodnil svoje mimoriadne dovolanie dovolacím dôvodom aj podľa § 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.,\ndovolací súd rovnako z úradnej moci skúmal, či v konaní nedošlo k tzv. inej procesnej vade konania\nmajúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. O vadu tejto povahy ide okrem iného tiež vtedy, keď\nsúd skutkové závery, z ktorých vyvodil svoje právne závery, založil na výsledkoch dokazovania, ktoré\nnebolo vykonané v súlade so zákonnými ustanoveniami upravujúcimi spôsob vykonania dokazovania\nurčitým dôkazným prostriedkom alebo že jeho skutkové závery sú v rozpore s tým, čo vyšlo za konania\nnajavo. V dovolacom konaní nevyšli najavo ani vady konania v zmysle § 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.\nDovolateľ v mimoriadnom dovolaní vytýka napadnutej časti rozhodnutia odvolacieho súdu, že spočíva\nv nesprávnom právnom posúdení (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Robí tak ale neopodstatnene.\nNa rozdiel od skutočností, ktoré môžu byť dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 243f ods. 1 písm. a/\na b/ O.s.p. (vady konania majúce za následok tzv. zmätočnosť a iné vady majúce za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci), na ktoré dovolací súd prihliadne aj z úradnej povinnosti (§ 241 ods. 1, druhá veta\nO.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) je dovolací súd viazaný dovolacím dôvodom podľa ustanovenia §\n243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. (nesprávne právne posúdenie veci). Viazanosť ostatne uvedeným dovolacím\ndôvodom sa prejaví tým, že dovolací súd je oprávnený preskúmať len tie právne otázky, ktoré dovolateľ\nv dovolaní označil. Ak dospeje k záveru, že dovolací dôvod, tvrdený v nesprávnom právnom posúdení\nveci, neobstojí, napr. preto, že nesúvisí so zisteným skutkovým stavom, dovolanie zamietne.\nDovolateľ namieta správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách odvolacieho konania z dôvodu\nnesprávnej aplikácie ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky v znení platnom pred novelou vykonanou\nvyhláškou č. 232/2010 Z.z. (ktorá s účinnosťou od 1. júna 2010 v predmetnom ustanovení nahradila\nslová \"o 20%\" slovami \"o 50%\"), teda vychádzajúc z toho, že išlo o určenie (zníženie) tarifnej odmeny\nzo spoločných úkonov pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb. V preskúmavanej veci ale o takúto\nprocesnú situáciu nešlo.\nŽalobca sa žalobou domáhal, aby žalovaným 1/ až 4/ bola uložená povinnosť zaplatiť mu náhradu za\nužívanie nehnuteľností, každému z nich v sume 1 468,53 € spolu s príslušenstvom. Každý z týchto\nnárokov mohol byť uplatnený samostatnou žalobou. Išlo teda o spojenie viacerých vecí, kedy sa na\nzvýšenie alebo zníženie tarifnej odmeny použije ustanovenie § 13 ods. 3 vyhlášky (porovnaj napr.\nrozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. marca 2008 sp.zn. 3 M Cdo 18/2007), a nie\n\nustanovenie § 13 ods. 2 vyhlášky, nesprávna aplikácia ktorého sa vytýka v mimoriadnom dovolaní.\nDovolateľ sa teda pri odôvodnení mimoriadneho dovolania dopustil „fatálneho“ omylu.\nZ týchto dôvodov mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky dovolací súd\nnepovažoval za dôvodné a podľa § 243b ods. 1, 4 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p. uznesením\nho zamietol.\nDovolací súd na záver poznamenáva, že mimoriadne dovolanie by bolo potrebné zamietnuť aj v prípade,\nže by sa dovolateľ nedopustil omylu pri jeho odôvodnení. Ak by sa totiž o náhrade trov odvolacieho\nkonania žalovaným 1/ až 4/ rozhodlo podľa ustanovení vyhlášky, ktoré mali byť správne použité,\nžalobcovi, ktorý podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania, mala byť uložená povinnosť zaplatiť\nžalovaným 1/ až 4/ náhradu trov odvolacieho konania vo väčšom rozsahu, ako mu táto bola uložená\nnapadnutým rozhodnutím. Podľa dovolacieho súdu totiž odvolací súd, okrem nesprávnej aplikácie\nustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky, nesprávne vychádzal z toho, že „keďže odvolanie smerovalo iba\nproti výrokom o náhrade trov konania, pre účely odmeny advokáta hodnotou veci sú čiastky náhrad trov\nkonania, proti ktorým odvolanie smeruje a nie hodnota predmetu konania vo veci samej“.\nZákaz reformationis in peius (zákaz zmeny k horšiemu), ktorý sa uplatňuje aj v dovolacom konaní\nspočíva v tom, že dovolací súd je rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorým bolo určitým spôsobom\nzaložené procesné postavenie účastníka konania, viazaný, a preto toto rozhodnutie nemôže zmeniť v\nneprospech účastníka, ktorý dovolanie (podnet na mimoriadne dovolanie) podal, a v prospech účastníka,\nktorý dovolanie (podnet na mimoriadne dovolanie) nepodal. Rozsah preskúmavacej činnosti dovolacieho\nsúdu teda závisí od dovolacieho návrhu účastníka, predovšetkým čo do kvantity. Výnimkou z tejto\nviazanosti sú prípady uvedené v § 242 ods. 2 O.s.p., o ktorý prípad v danej veci ale nejde.\nV dovolacom konaní úspešným žalovaným 1/ až 4/ vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania\nproti žalobcovi, ktorý podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania a ktorý úspech nemal (§ 148a\nods. 2 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky žalovaným 1/ až 4/ ale náhradu trov dovolacieho\nkonania nepriznal, lebo nepodali návrh na jej priznanie (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods.\n1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}