{"guid": "290d7e73-d0ef-4376-876d-d1443d1eeb09:bbba43e1-78d5-4659-90ba-253b7279fee2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:9010899914.1", "spisova_znacka": "6MCdo/18/2010", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/18/2010 z 29. 2. 2012", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. februára 2012, sp. zn. 6MCdo/18/2010, ECLI:SK:NSSR:2012:9010899914.1", "identifikacne_cislo": "9010899914", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Veselá", "sudca_id": 386, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-vesela-386", "datum_vydania": "2012-02-29", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo", "Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné", "Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250j", "nazov": "§ 250j OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250j", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250j"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-237", "nazov": "§ 237 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-237", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-237"}, {"iri": "/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-4.odsek-1", "nazov": "§ 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-4.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/58-1969/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/1969/58", "nazov": "zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/58", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/58-1969"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250j", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-237", "/SK/ZZ/1969/58#paragraf-4"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/bbba43e1-78d5-4659-90ba-253b7279fee2", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:9010899914.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:9010899914.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:9010899914.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6MCdo/18/2010\n9010899914\n29. 02. 2012\nJUDr. Ladislav Górász\nECLI:SK:NSSR:2012:9010899914.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu INVEST FOOD, a.s., so sídlom v Bratislave,\nRužová dolina 6, IČO : 35 754 681, v dovolacom konaní zastúpeného kanceláriou G. Lehnert, k.s.,\nso sídlom v Bratislave, Carlton Savoy Building, Mostová ul. 2, proti žalovanej Slovenskej republike Ministerstvu financií Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 5, o náhradu škody 205\n988,71 Eur (6 205 616,-- Sk) s príslušenstvom, vedenej pred Okresným súdom Bratislava III pod sp.\nzn. 9 C 92/2002, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku\nOkresného súdu Bratislava III zo 14. mája 2008 č.k. 9 C 92/2002-224 a rozsudku Krajského súdu v\nBratislave zo 7. októbra 2009 sp.zn. 4 Co 262/2008, takto\nrozhodol:\nRozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 7. októbra 2009 sp. zn. 4 Co 262/2008 z r u š u j e a vec\nmu vracia na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nPôvodný žalobca SPOROFIN leasing, a.s., sa žalobou domáhal proti žalovanej zaplatenia sumy 6 205\n616,-- Sk s príslušenstvom z titulu náhrady škody, ktorá spočívala v zaplatení daňovej povinnosti uloženej\nmu vo forme zvýšenia dane vo výške 20 % ako sankcie za podanie dodatočného daňového priznania za\nzdaňovacie obdobie marec 1999 (§ 44 ods. 6 veta prvá zákona č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty\n- ďalej len zákon o DPH) platobným výmerom z 18. januára 2001 č. 602/210/3940/2001 vydaným\nDaňovým úradom Bratislava III v spojení s rozhodnutím Ústredného daňového riaditeľstva Slovenskej\nrepubliky (ďalej ÚDR SR) z 9. apríla 2001 č.j. II/2500/2513/2001-2164, ktorým odvolanie zamietol a\npotvrdil správnosť napadnutého rozhodnutia. Uviedol, že správca dane vydal uvedené rozhodnutie\nzakladajúce mu povinnosť zaplatiť zvýšenie dane ako bezprostredný následok nezákonných rozhodnutí\ndaňových orgánov (platobné výmery Daňového úradu Bratislava III z 3.11.1998, resp. zo 14.12.1999, v\nspojení s rozhodnutiami ÚDR z 15.3.1999, resp. z 22.2.2000, zrušené rozsudkami NS SR z 11. augusta\n1999 sp. zn. 7 Sž 62,63/1999 a zo 16. mája 2000 sp. zn. 7 Sž 54,55/2000), ktorými pôvodnému žalobcovi\nopakovane nebol priznaný ním uplatnený nárok na vrátenie DPH za zdaňovacie obdobie jún 1998 v\nsume 25 596 423,-- Sk a ktoré opakovane najvyšší súd ako nezákonné zrušil. Potvrdil tým správnosť\npostupu pôvodného žalobcu pri uplatnení nadmerného odpočtu na DPH za zdaňovacie obdobie jún\n1998. V príčinnej súvislosti s vydaním týchto nezákonných rozhodnutí daňových orgánov bol nútený\npodať dňa 20.7.2000 dodatočné daňové priznanie za zdaňovacie obdobie marec 1999, t.j. za zdaňovacie\nobdobie, za ktoré mu bol v zmysle (následne zrušených) rozhodnutí daňových orgánov duplicitne vrátený\npredmetný nadmerný odpočet na DPH, v dôsledku čoho mu správca dane vyššie označeným platobným\nvýmerom určil zvýšenie dane v žalovanej sume podľa § 44 ods. 6 zákona o DPH. Tvrdil, že nebyť\nvydania vyššie uvedených nezákonných rozhodnutí daňovými orgánmi, dodatočné daňové priznanie\nnemal dôvod podávať a teda nebol by ani dôvod vydať platobný výmer určujúci mu povinnosť zaplatiť\nsankciu vo forme zvýšenia dane. Zaplatením tejto daňovej povinnosti mu preto vznikla skutočná škoda v\nžalovanej sume, za ktorú zodpovedá žalovaná podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu\nspôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len zákon č.\n58/1969 Zb.).\n\nOkresný súd Bratislava III rozsudkom zo 14. mája 2008 č.k. 9 C 92/2002-224 návrh žalobcu zamietol\na žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo zistenia, že pôvodný žalobca po zmene\nobchodného mena previedol pohľadávku, ktorá je predmetom tohto súdneho konania zmluvou o\npostúpení pohľadávok z 13. apríla 2006 na spoločnosť DATRA, s.r.o., Handlová, ktorá ju zmluvou o\npostúpení pohľadávok zo 17. apríla 2006 previedla na v súčasnosti vystupujúceho žalobcu- INVEST\nFOOD, a.s. Bratislava, že Daňový úrad Bratislava III platobným výmerom z 18. januára 2001 č.\n602/210/3940/2001 v spojení s rozhodnutím ÚDR SR z 9. apríla 2001 č.j. II/2500/2513/2001-2164, ktoré\nrozhodnutia neboli nezákonné, určil žalobcovi na základe opravy vykonanej samostatne daňovníkom\nv jeho dodatočnom daňovom priznaní predloženom 20. júla 2000 zvýšenie dane v sume 6 205 616,-Sk a že platobné výmery Daňového úradu Bratislava III z 3. novembra 1998, resp. zo 14. decembra\n1999, v spojení\ns rozhodnutiami ÚDR z 15. marca 1999, resp. z 22. februára 2000, boli\nzrušené rozsudkami Najvyššieho súdu SR z 11. augusta 1999 sp. zn. 7 Sž 62,63/1999, resp. zo 16.\nmája 2000 sp. zn. 7 Sž 54,55/2000 a teda, že tieto rozhodnutia boli nezákonné. Dospel k záveru,\nže v súčasnosti vystupujúci žalobca je v tomto spore aktívne legitimovaným subjektom, keďže pôvodný\nžalobca a následne jeho nástupca v súlade s ustanovením § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka\n(ďalej len OZ) písomnou zmluvou postúpili pohľadávku, ktorá je predmetom sporu, na spoločnosť\nINVEST FOOD, a.s. Bratislava. K otázke zodpovednosti za škodu uviedol, že v konaní nemal za\npreukázanú existenciu vzniku škody právnemu predchodcovi žalobcu. Daňový úrad mu v konečnom\ndôsledku vrátil ním uplatnený nadmerný odpočet a nepochybne mal zákonnú povinnosť z „navýšeného\n- dodatočného“ priznania vyrúbiť sankciu vo výške 20% sumy dodatočného daňového priznania, čo aj\nsvojim rozhodnutím urobil. Žalobca nepreukázal ani existenciu príčinnej súvislosti medzi uplatnenou\nsumou ako škodou a právoplatným rozhodnutím Daňového úradu Bratislava III z 18. januára 2001\nč. 602/210/3940/2001 v spojení s rozhodnutím ÚDR SR z 9. apríla 2001 č.j. II/2500/2513/2001-2164\na ani existenciu príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nezákonnými rozhodnutiami Daňového\núradu Bratislava III a ÚDR SR, ktoré boli zrušené vyššie uvedenými rozsudkami Najvyššieho súdu\nSR. Žalovaná preto za žalobcom uplatnenú škodu nezodpovedá. Právne vec posúdil s poukazom na\nustanovenia § 1 ods. 1 prvá veta, § 2, § 3, § 4 ods. 1 a § 20 zákona č. 58/1969 Zb. a § 420 OZ. Náhradu\ntrov konania úspešnej žalovanej nepriznal preto, lebo si ju neuplatnila.\nKrajský súd v Bratislave (odvolací súd) na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 7. októbra 2009 sp. zn. 4\nCo 262/2008 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania. V\nodôvodnení rozhodnutia uviedol, že podľa § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. je nevyhnutnou podmienkou\nzodpovednosti štátu, aby právoplatné alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie bolo\nako nezákonné zrušené. Za určujúce považoval preto zistenie, ktorým rozhodnutím mala byť žalobcovi\nspôsobená uplatňovaná škoda a či bolo toto rozhodnutie zrušené príslušným orgánom pre nezákonnosť.\nVychádzajúc z tvrdení samotného žalobcu (v návrhu, v priebehu konania a i v odvolaní), že škoda\nbola spôsobená rozhodnutím Daňového úradu Bratislava III z 18. januára 2001 č.k. 602/210/3940/2001,\nusúdil, že žalobca odvodzoval uplatňovaný nárok z tohto rozhodnutia. Uvedené rozhodnutie je však\nprávoplatné (bolo potvrdené odvolacím orgánom) a nebolo pre nezákonnosť zrušené. Dospel preto\nk záveru, že pre vyhovenie žalobnému návrhu chýba základný zákonný predpoklad, ktorým je\nzrušenie vyššie označeného právoplatného rozhodnutia Daňového úradu Bratislava III. Keďže otázku\nnezákonnosti tohto rozhodnutia nie je oprávnený riešiť v konaní o náhradu škody a to ani ako otázku\npredbežnú, považoval rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým žalobu zamietol, za vecne správny. Za tohto\nstavu už nepovažoval za potrebné skúmať splnenie ďalších zákonných predpokladov zodpovednosti\nza škodu žalovanej a hodnotiť správnosť záverov súdu prvého stupňa v otázke existencie príčinnej\nsúvislosti. Pre úplnosť dodal, že ani „predchádzajúce rozhodnutia daňových orgánov, od ktorých\nodvodzuje svoj návrh žalobca, neboli zrušené najvyšším súdom pre nezákonnosť, ale boli zrušené\npre nepreskúmateľnosť, pre nedostatok dôvodov a nedostatočne zistený skutkový stav“. Aj z tohto\ndôvodu v prípade, že by škoda mala byť spôsobená následkom týchto rozhodnutí daňových orgánov,\nnebol by splnený zákonný predpoklad zodpovednosti za škodu žalovanej podľa zákona č. 58/1969 Zb.\nRozhodnutie o trovách odvolacieho konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p.\nv spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.\nProti tomuto rozsudku odvolacieho súdu a tiež proti rozsudku okresného súdu Generálny prokurátor\nSlovenskej republiky na podnet žalobcu podal včas mimoriadne dovolanie. Navrhol oba rozsudky zrušiť\na vec vrátiť Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie. Mimoriadne dovolanie odôvodnil tým,\nže odvolací súd svojim postupom odňal žalobcovi možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p. v\nspojení s § 243f ods. 1 písm. a/ O.s.p.) a že napadnuté rozsudky spočívajú na nesprávnom právnom\n\nposúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). V súvislosti s prvým dôvodom uviedol, že postupom,\nktorým sa odníma účastníkovi možnosť pred súdom konať je, ak odvolací súd potvrdí rozhodnutie súdu\nprvého stupňa, avšak vychádza zo zmeneného skutkového stavu bez toho, aby dokazovanie zopakoval\nalebo doplnil, alebo ak odvolací súd aplikuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré rozhodnutím súdu\nprvého stupňa nebolo aplikované, pričom účastníka nevyzve v zmysle ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p.\nV posudzovanej veci odvolací súd vychádzal z iného skutkového zistenia než súd prvého stupňa, keď\ndospel k záveru, že rozhodnutia správcu dane, ktoré boli najvyšším súdom zrušené, neboli zrušené\npre nezákonnosť. Správne preto mal dokazovanie doplniť prečítaním rozsudkov najvyššieho súdu a\núčastníkom dať tak možnosť vyjadriť sa k ich obsahu. Keďže vychádzal z právneho názoru, podľa\nktorého „rozhodnutie nie je nezákonné, ak bolo zrušené pre nepreskúmateľnosť a pre nedostatočne\nzistený skutkový stav“, ktorý pri doterajšom rozhodnutí nebol použitý, mal v zmysle § 213 ods. 2\nO.s.p. vyzvať účastníkov, aby sa k možnému použitiu nového zákonného ustanovenia vyjadrili. Túto\npovinnosť si však odvolací súd nesplnil zrejme z toho dôvodu, že ani sám nevedel označiť ustanovenie\nprávneho predpisu, z ktorého vychádzal. Týmto postupom odvolací súd odňal žalobcovi možnosť pred\nsúdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. V súvislosti s druhým dôvodom uviedol, že odvolací\nsúd dospel k nesprávnemu záveru, podľa ktorého pre uplatnenie nároku na náhradu škody chýba\nzákladný predpoklad, a to zrušenie právoplatného rozhodnutia správcu dane z 18. januára 2001. Žalobca\ntotiž nikdy netvrdil, že mu škoda vznikla v príčinnej súvislosti s týmto rozhodnutím, ale tvrdil, že ku\nškode došlo v príčinnej súvislosti s tými platobnými výmermi správcu dane, ktoré boli najvyšším súdom\nzrušené. Súdy mali preto skutkovo a právne vyhodnotiť iba otázku, či v príčinnej súvislosti\nso\nzrušenými rozhodnutiami správcu dane vznikla škoda, za ktorú je žalobcom požadovaná náhrada. Za\nnesprávny považoval aj právny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého nejde o nezákonné rozhodnutie,\nak bolo zrušené pre nepreskúmateľnosť a pre nedostatočne zistený skutkový stav. Uviedol, že súdy\npreskúmavajú podľa piatej časti O.s.p. výlučne „zákonnosť“ rozhodnutí orgánov verejnej správy. Táto\nzásada je zakotvená v § 244 ods. 2 O.s.p. Súd môže zrušiť iba také rozhodnutie orgánu verejnej správy,\nktoré je nezákonné. Právny názor odvolacieho súdu zároveň odporuje základným zásadám právnej\nlogiky. Ak by totiž rozhodnutie zrušené pre nepreskúmateľosť nebolo zrušené pre „nezákonnosť“, potom\ntakéto rozhodnutie by bolo potrebné označiť ako „zákonné“ (tertium non datur). Okrem toho namietal,\nže súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, ak mal za to, že pri zistenom skutkovom stave\nnie je daná príčinná súvislosť medzi nezákonnými platobnými výmermi (zrušenými najvyšším súdom) a\nškodou (zvýšením dane). Uviedol, že uloženie sankcie štátnym orgánom je majetkovou ujmou na strane\npotrestaného subjektu a nie je vylúčené, že má charakter škody, za ktorú tretia osoba zodpovedá na\nzáklade právnych noriem súkromného práva. Nie je preto možné vylúčiť ani to, že škoda (v podobe\nuloženej sankcie) bude v príčinnej súvislosti s nezákonným postupom alebo rozhodnutím štátneho\norgánu a štát bude za škodu zodpovedať. V posudzovanej veci za určujúce považoval vyriešenie právnej\notázky, či spoločnosť SPOROFIN leasing, a.s., podala nesprávne daňové priznanie za obdobie marec\n1999 v príčinnej súvislosti s nezákonnými platobnými výmermi, ktoré boli (neskôr) najvyšším súdom\nzrušené, ktorú právnu otázku súd prvého stupňa neposúdil správne. Za situácie, kedy by nezákonné\nplatobné výmery neboli vydané, nemala by totiž spoločnosť SPOROFIN leasing, a.s. dôvod podať\ndaňové priznanie za obdobie marec 1999, nakoľko identický odpočet DPH by už bol od správcu dane\nvrátený za obdobie jún 1998. V danom prípade neexistuje ani žiadna okolnosť, ktorá by právnu kauzalitu\nprerušila. Na podanie mimoriadneho dovolania sú preto splnené podmienky podľa § 243e ods. 1 O.s.p.\nv spojení s § 243f ods. 1 písm. a/ a c/ O.s.p.\nŽalobca uviedol, že nemá námietky proti argumentácii uvedenej v prvej časti mimoriadneho dovolania\na v celom rozsahu súhlasí s jeho argumentáciou uvedenou v druhej časti. Navrhol, aby dovolací súd\nrozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že žalobe vyhovie.\nŽalovaná navrhla mimoriadne dovolanie ako neopodstatnené zamietnuť.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, že mimoriadne\ndovolanie bolo podané včas osobou oprávnenou na tento opravný prostriedok (§ 243g O.s.p.),\npreskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania, keďže jeho nariadenie nepovažoval za\npotrebné (§ 243a ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že mimoriadne\ndovolanie je dôvodné.\n\nV zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu\nza podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je\npostihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva\nv nesprávnom právnom posúdení veci.\nDovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne\nsa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za\nnásledok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). Dovolacie\ndôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného\nprostriedku.\nGenerálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní netvrdil, že v konaní došlo k procesným vadám v zmysle\n§ 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.; existencia vád tejto povahy ani nevyšla v dovolacom konaní najavo.\nZostávalo teda posúdiť, či konane pred odvolacím súdom nebolo postihnuté vadou uvedenou v\nustanovení § 237 písm. f/ O.s.p., existenciu ktorej generálny prokurátor v dovolaní výslovne namietal.\nPodľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa\núčastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.\nVo všeobecnosti pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým\nznemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania procesné\npredpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených\nzáujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní\npostupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto\npostupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.\nSúdna prax je jednotná v tom, že konanie pred súdom musí zabezpečiť pre účastníkov konania\nspravodlivú ochranu ich práv a záujmov (tzv. fair process). Na zabezpečenie tejto ochrany priznáva\nObčiansky súdny poriadok účastníkovi viaceré procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať sa\nk tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom\nz nich vyplývajúcim. Ide o procesné práva, ktoré môže účastník uplatniť nielen v konaní na súde prvého\nstupňa, ale aj v odvolacom konaní. Obsahom práva na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu\nje i právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní.\nPodľa dovolacieho súdu v posudzovanej veci konanie odvolacieho súdu, z ktorého vzišlo mimoriadnym\ndovolaním napadnuté rozhodnutie, neprebehlo podľa zásad spravodlivého procesu.\nOdvolací súd sa totiž v dôvodoch rozhodnutia, ako to správne uviedol aj generálny prokurátor, vôbec\nnevyjadroval k dôvodom zamietnutia žaloby, z ktorých vychádzal súd prvého stupňa a ani sa nezaoberal\nobsahom odvolania proti týmto záverom. Svoje potvrdzujúce rozhodnutie založil na vlastných, iných\ndôvodoch, pre ktoré považoval žalovaný nárok za neopodstatnený. Žalobca sa až z rozhodnutia\nodvolacieho súdu dozvedel, že odvolací súd vyvodzuje vecnú správnosť rozsudku súdu prvého stupňa\nz úplne iných právnych záverov, než súd prvého stupňa. V tomto štádiu už nemal možnosť k „novým“\nprávnym záverom odvolacieho súdu sa vyjadriť, prípadne predložiť nové dôkazy, ktoré z hľadiska\ndoterajších právnych záverov súdu prvého stupňa, sa nejavili významné. Nemal možnosť ani zaujímať\nk nim stanoviská, ktorými by vyvrátil alebo aspoň spochybnil ich správnosť. Odvolací súd tým, že svoje\nrozhodnutie „nečakane“ založil na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, v skutočnosti odňal\nžalobcovi právo namietať správnosť jeho právnych záverov na inštančne vyššom súde. Znemožnenie\nrealizácie procesných práv účastníka v takomto prípade je prakticky dôsledkom nerešpektovania\nústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania odvolacím súdom. Odvolací súd\nteda svojím vyššie uvedeným postupom porušil právo žalobcu na spravodlivý proces a odňal žalobcovi\nmožnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Už existencia tejto procesnej vady má za\nnásledok, že Najvyšší súd SR musel rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.\nDovolací súd považuje za dôvodnú aj námietku generálneho prokurátora, že rozsudok odvolacieho súdu\nspočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.\n\nOdvolací súd svoj právny názor, podľa ktorého žalovaná za škodu nezodpovedá, odôvodnil\npredovšetkým tým, že pre ustálenie jej zodpovednosti chýba základný zákonný predpoklad uvedený v\nustanovení § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., ktorým je zrušenie právoplatného rozhodnutia pre jeho\nnezákonnosť, keď vychádzal z úsudku, že žalobcovi bola škoda spôsobená rozhodnutím Daňového\núradu Bratislava III z 18. januára 2001 č. 602/210/3940/2001, ktoré ale nebolo ako nezákonné zrušené.\nOkrem toho, svoj potvrdzujúci rozsudok založil na právnom názore, podľa ktorého rozhodnutie nie je\nnezákonné, ak bolo zrušené pre nedostatok dôvodov a pre nedostatočne zistený skutkový stav. Preto\naj v prípade, že by škoda mala byť spôsobená následkom tých rozhodnutí daňových orgánov, ktoré\nboli najvyšším súdom zrušené, nie je naplnený predpoklad zodpovednosti žalovanej za škodu v zmysle\nvyššie citovaného ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb.\nAni jednému z uvedených právnych názorov odvolacieho súdu nemožno prisvedčiť.\nK prvému treba uviesť, že odvolací súd správne v dôvodoch rozsudku uvádza, že základnou podmienkou\núspešného uplatnenia náhrady škody spôsobenej rozhodnutím štátneho orgánu je jeho zrušenie pre\nnezákonnosť príslušným orgánom (§ 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.). Vo vzťahu k posudzovaniu\nsplnenia tejto zákonnej podmienky si však náležite neujasnil zásadnú otázku a to, v čom konkrétne\nspočíva škoda (majetková ujma), za ktorú žalobca požaduje náhradu a konkrétne, ktoré protiprávne\nkonanie škodcu (vydanie, ktorého rozhodnutia) podľa žalobcu spôsobilo (zapríčinilo) túto majetkovú\nujmu.\nŽalobca od samého začiatku konania tvrdil, že ním uplatnená škoda spočíva v zaplatení daňovej\npovinnosti uloženej mu vo forme zvýšenia dane vo výške 20 % ako sankcie za podanie dodatočného\ndaňového priznania za zdaňovacie obdobie marec 1999 platobným výmerom z 18. januára 2001 č.\n602/210/3940/2001 vydaným Daňovým úradom Bratislava III v spojení s rozhodnutím ÚDR SR z 9.\napríla 2001 č.j. II/2500/2513/2001-2164. To znamená, že žalobca určenie tejto daňovej povinnosti (jej\nzaplatenie) uložené mu vyššie označeným rozhodnutím správcu dane, považoval za majetkovú ujmu\nako následok určitého protiprávneho konania. Nikdy netvrdil, že ním požadovaná škoda bola spôsobená\n(zapríčinená) vydaním vyššie označeného rozhodnutia správcu dane tak, ako to nesprávne interpretoval\nodvolací súd. Žalobca už v návrhu na začatie konania a aj v priebehu celého konania uvádzal, že škoda\nbola zapríčinená vydaním tých platobných výmerov správcom dane, ktoré boli najvyšším súdom ako\nnezákonné zrušené. Odvolací súd preto vychádzal z mylného úsudku, že platobným výmerom z 18.\njanuára 2001 č. 602/210/3940/2001 vydaným Daňovým úradom Bratislava III v spojení s rozhodnutím\nÚDR SR z 9. apríla 2001 č.j. II/2500/2513/2001-2164 bola spôsobená (zapríčinená) škoda a teda, že\npre úspešné uplatnenie nároku chýba základný predpoklad uvedený v § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969\nZb. spočívajúci v zrušení týchto rozhodnutí pre ich nezákonnosť. Z tohto mylného úsudku dospel\nnásledne k nesprávnemu právnemu záveru, že žalovaná za škodu, za ktorú žalobca požaduje náhradu,\nnezodpovedá. Pre úplnosť treba dodať, že záver odvolacieho súdu, v zmysle ktorého by uplatnený\nnárok na náhradu škody mohol byť úspešný len v prípade, ak by predmetné rozhodnutia o zvýšení\ndane boli zrušené je chybný aj z dôvodu, že ak by sa tak stalo, logicky, žalobcovi by žiadna majetková\nujma nevznikla, keďže by nemal povinnosť zaplatiť zvýšenie dane, zaplatenie ktorého je práve touto\nmajetkovou ujmou.\nAni ostatne uvedený právny názor, ktorým odvolací súd odôvodnil neopodstatnenosť žaloby, nemá oporu\nv zákone. Už z ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na\nzáklade žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.\nZásada, podľa ktorej súdy preskúmavajú podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku výlučne\nzákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, je zakotvená aj v ustanovení § 244 ods.\n2 O.s.p. Odrazom uvedenej zásady je aj dikcia ustanovenia § 250 j O.s.p., z ktorej je zrejmé, že ak\nsúd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu dôjde k záveru, že rozhodnutie a postup\nsprávneho orgánu je v súlade so zákonom (t.j. že je zákonné), vysloví rozsudkom, že žalobu zamieta. V\nostatných prípadoch, t.j. ak rozhodnutie a postup správneho orgánu je v rozpore so zákonom, vec zruší\na vráti žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Z uvedeného možno dospieť k záveru, že ak\nbolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené postupom podľa piatej časti O.s.p., každé takto zrušené\nrozhodnutie treba považovať za nezákonné. V tejto súvislosti treba súhlasiť s generálnym prokurátorom\nv tom, že právny názor odvolacieho súdu zároveň odporuje aj zásadám právnej logiky, lebo tvrdenie\nže rozhodnutie bolo zákonné napriek tomu, že bolo súdom zrušené z dôvodov uvedených v § 250j\nods. 2 písm. c/ a d/ O.s.p., trpí nepochybne logickým protikladom. Právny názor krajského súdu, podľa\nktorého rozhodnutie nie je nezákonné, ak bolo zrušené pre nedostatok dôvodov a pre nedostatočne\n\nzistený skutkový stav, treba preto považovať za nesprávny, nemajúci oporu v príslušných ustanoveniach\nObčianskeho súdneho poriadku.\nNavyše, záver krajského súdu, podľa ktorého najvyšší súd zrušil rozhodnutia daňových orgánov pre\nnedostatok dôvodov a nedostatočne zistený skutkový stav, nezodpovedá skutočnosti. Podľa rozsudku\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. mája 2000 sp. zn. 7 Sž 54, 55/00 (str. 5, druhý odsek)\ndaňové orgány „posúdili vec po právnej stránke nesprávne, keď napriek právnemu názoru NS SR, že\nplnenie žalobcu treba posúdiť podľa Obč. zák., sa odchýlili od tohto právneho názoru“ a preto „bolo\npotrebné napadnuté rozhodnutia podľa § 250j ods. 2 O.s.p. opäť zrušiť.“ Z uvedeného rozsudku teda\nnepochybne vyplýva, že rozhodnutia daňových orgánov boli zrušené týmto rozsudkom najmä z dôvodu\nnesprávneho právneho posúdenia veci.\nSo zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že generálny prokurátor opodstatnene namieta splnenie\npodmienok pre zrušenie rozsudku odvolacieho súdu aj z dôvodov uvedených v § 243f ods. 1 písm. c/\nO.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie (§ 243b ods. 3 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) s tým, že právny názor ním vyslovený\nje pre odvolací súd záväzný.\nKeďže odvolací súd, riadiac sa nesprávnym právnym názorom, vec neposudzoval z hľadiska naplnenia\nďalších predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu, a to existencie škody a príčinnej súvislosti\nmedzi vydaním nezákonných rozhodnutí a škodou, dovolací súd sa v rámci svojej prieskumnej činnosti\nvecou z týchto hľadísk nemohol zaoberať.\nPre ďalšie konanie ale poznamenáva, že súhlasí s generálnym prokurátorom v tom, že uloženie sankcie\nštátnym orgánom je majetkovou ujmou na strane potrestaného subjektu a nie je vylúčené, že môže mať\ncharakter škody, za ktorú tretia osoba zodpovedá na základe právnych noriem súkromného práva. Nie\nje preto vylúčené ani to, že aj majetková ujma spočívajúca v zaplatení daňovej povinnosti uloženej\ndaňovníkovi vo forme zvýšenia dane vo výške 20 % ako sankcie za podanie dodatočného daňového\npriznania (§ 44 ods. 6 veta prvá zákona č. 289/1995 Z.z. o DPH), môže byť v príčinnej súvislosti\ns nezákonným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu a štát môže za takto vzniknutú škodu\nniesť zodpovednosť v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. K príčinnej súvislosti (kauzálny nexus), ktorá\nje podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty, dovolací súd poznamenáva, že o vzťah\npríčinnej súvislosti ide vtedy, ak protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný\npostup) a vznik škody sú v logickom slede a teda, ak protiprávne konanie škodcu bolo príčinou a vznik\nškody následkom tejto príčiny. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez\nktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha, či by škodlivý následok nastal bez konania\nškodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým\nprotiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so\nzreteľom\nna konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení\notázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom)\na akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie\nzodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková\nujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak\nvznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne), sa príčinná súvislosť zisťuje. Okrem toho,\ntreba tiež rozlíšiť, či v konkrétnom prípade viac skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo na vzniku\ntoho istého škodlivého následku (konkurenčná kauzalita) alebo či jedna skutočnosť vylučuje druhú,\nprípadne či novou skutočnosťou došlo k prerušeniu pôvodného dejového sledu.\nVychádzajúc z uvedeného a so zreteľom na tvrdenia žalobcu, mala byť v predmetnej veci príčinná\nsúvislosť zisťovaná medzi ujmou žalobcu spočívajúcou v zaplatení daňovej povinnosti uloženej mu\nvo forme zvýšenia dane vo výške 20 % ako sankcie za podanie dodatočného daňového priznania a\ntými rozhodnutiami daňových orgánov, ktoré boli najvyšším súdom zrušené ako nezákonné. Odvolací\nsúd mal teda zisťovať, či protiprávne konanie daňových orgánov spočívajúce vo vydaní nezákonných\nrozhodnutí bolo bezprostrednou a podstatnou príčinou vzniku ujmy žalobcu vo forme určenia zvýšenia\ndane správcom dane ako následku tejto príčiny a to aj za pomoci úvahy, či by škodlivý následok nastal\naj bez protiprávneho konania škodcu vo forme vydania nezákonných rozhodnutí a mal aj zisťovať, či\n\ntu prípadne neexistuje taká okolnosť, ktorá by právnu kauzalitu prerušila. Až po náležitom skutkovom a\nprávnom vyhodnotení týchto otázok, bude môcť odvolací súd znova o veci rozhodnúť.\nV novom rozhodnutí rozhodne súd o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods.\n1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4Co/262/2008", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}