{"guid": "edd2cd2c-db35-41b5-8afd-3fb7516f5768:970553c2-4bd3-47b2-88b7-5bcc6373e80e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:9010899911.1", "spisova_znacka": "1MCdo/4/2010", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MCdo/4/2010 z 29. 2. 2012", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. februára 2012, sp. zn. 1MCdo/4/2010, ECLI:SK:NSSR:2012:9010899911.1", "identifikacne_cislo": "9010899911", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Bajánková", "sudca_id": 238, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-bajankova-238", "datum_vydania": "2012-02-29", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-237", "nazov": "§ 237 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-237", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-237"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "nazov": "§ 11 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1998/152", "nazov": "zákon č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1998/152", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/152-1998"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243f.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 243f ods. 1 písm. c) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243f.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243f"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-237", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-11", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-243f"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/970553c2-4bd3-47b2-88b7-5bcc6373e80e", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:9010899911.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:9010899911.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:9010899911.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1MCdo/4/2010\n9010899911\n29. 02. 2012\nJUDr. Jana Bajánková\nECLI:SK:NSSR:2012:9010899911.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: JUDr. Q., PhD., bytom E., zastúpeného JUDr.\nRomanom Hošovským, advokátom so sídlom v E. proti žalovanému: Ing. Ivan Kalavský, CSc., bytom E.,\no ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 20 C 139/2002, o mimoriadnom\ndovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 30.\napríla 2009 sp. zn. 8 Co 320/2002 a rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 20. apríla 2006 č.k. 20\nC 139/2002-267, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 30. apríla 2009\nsp. zn. 8 Co 320/2002 a rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 20. apríla 2006 č.k. 20 C 139/2002-267\na vec vracia Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nOkresný súd Bratislava II rozsudkom z 20. apríla 2006 č.k. 20 C 139/2002-267 zamietol žalobu, ktorou\nsa žalobca domáhal, aby žalovaný doručil predsedovi najvyššieho kontrolného úradu SR, ministrovi\nzahraničných vecí SR a tlačovej agentúre SITA ospravedlňujúci list s textom podľa petitu uvedeného v\nžalobe z 30. júna 2003, ktorý pripustil uznesením z 5. apríla 2006 a aby mu žalovaný zaplatil 500 000Sk\nako nemajetkovú ujmu za neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv. Svoje rozhodnutie právne\nodôvodnil poukazom na ustanovenia §§11,13 ods.2 OZ a §§3písm.a/,b/, 5 ods.1 a 6 zákona č. 152/1998\nZ.z. o sťažnostiach . Vyslovil názor, že žalovaný realizoval svoje právo na podanie sťažnosti spôsobom,\nktorý je konzistentný s Ústavou SR, a preto neprichádza do úvahy jeho zodpovednosť v rozsahu\nvyplývajúcom z petitu návrhu. Poukázal na to, že žalovaný podaním z 5.6.2002 adresovanému ministrovi\nzahraničných vecí SR poukázal na nakladanie so zverenými finančnými prostriedkami štátu a metódami\npoužívanými pri výkone funkcie žalobcom ako predsedom predstavenstva akciovej spoločnosti so 100%\nmajetkovou účasťou štátu, ktorej jediným akcionárom je ministerstvo zahraničných vecí.Za rozhodné\nv danom prípade považoval skutočnosť, že uvedené podanie vyhodnotil súd i subjekt, ktorému bolo\npodanie adresované ako sťažnosť. Zhodnotil, že podanie je vecné, konkrétne, jasne formulujúce\nnedostatky v činnosti spoločnosti, a preto ide o právne prípustnú kritiku. Súd prvého stupňa ďalšiu zmenu\npetitu, ktorú žiadal žalobca pripustiť podaním z 12.4.2006 nepripustil s poukazom na § 95 ods.2 OSP a\ns odôvodnením, že konanie prebieha od roku 2002 a túto zmenu žalobca žiadal až po záverečnej reči\nžalovaného, pričom pre postup súdu pri skúmaní prípustnosti zmeny návrhu je rozhodujúce, v ktorom\nštádiu konania k navrhovanej zmene dôjde. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil § 142 ods. 1\nO.s.p., úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 21 659 Sk.\nKrajský súd v Bratislave rozsudkom z 30. apríla 2009 sp. zn. 8 Co 320/2002 potvrdil rozsudok súdu\nprvého stupňa a žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Stotožnil sa s názorom súdu\nprvého stupňa, že žalovaný realizoval svoje právo podať sťažnosť podľa zákona č. 152/1998 Z.z. o\nsťažnostiach a podaním tejto sťažnosti nedošlo zo strany žalovaného k neoprávnenému zásahu do\nosobnostných práv navrhovateľa. Za správny považoval aj postup súdu prvého stupňa, keď nepripustil\nzmenu petitu podľa návrhu z 12.4.2006. V tejto súvislosti uviedol, že v danom štádiu konania nebolo\n\nmožné opakovane pripúšťať navrhované zmeny s dôrazom na to, že o zmene návrhu bolo rozhodnuté\nv krátkej časovej súvislosti a aj preto, že takýto postup svedčí o nesústredenosti žalobcu. Odvolací\nsúd sa žiadosťou žalobcu o zmenu petitu nezaoberal s odôvodnením, že žalobca v odvolaní zmenu\nnekonkretizoval. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. s\ntým, že žalovanému žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.\nGenerálny prokurátor Slovenskej republiky na základe podnetu žalobcu podal mimoriadne dovolanie\nproti rozsudku odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa. Navrhol, aby dovolací súd\nzrušil rozhodnutia súdov oboch stupňov a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie,\nlebo nimi bol porušený zákon, spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci a postupom súdu bola\núčastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom (§ 243f ods. 1 písm. a/ a c/ O.s.p.). Nesprávne\nprávne posúdenie veci argumentoval tým, že, občianskoprávna ochrana vyplývajúca z príslušných\nustanovení OZ sa poskytuje proti takým neoprávneným zásahom, ktoré sa dotýkajú mravnej integrity\nosobnosti občana tým, že môžu znížiť jeho dôstojnosť, česť a vážnosť z hľadiska jeho vzťahov k\nspoluobčanom, k spolupracovníkom a ohroziť jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Nie je pritom\nrozhodujúce akým spôsobom došlo k takémuto zásahu do mravnej integrity občana. Ustanovenie § 11\nOZ chráni každého proti rozširovaniu nepravdivých alebo znevažujúcich tvrdení bez rozdielu toho, či\ntakýmto tvrdeniam došlo formou písomnou, napríklad sťažnosťou, tlačou, rozhlasom a pod. Nesúhlasil\ns názorom súdov, že výkonom petičného práva nemožno zasiahnuť do osobnostných práv, nakoľko\naj toto právo má svoje zákonom garantované hranice, ktorých prekročenie môže vzhľadom na svoju\nintenzitu a obsah spôsobiť adresátovi zásah do jeho osobnostných práv. Poukázal na to, že právo na\npetície garantované Ústavou SR v čl.27 ods.1 nemôže byť silnejšie ako právo na zachovanie ľudskej\ndôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu dobrého mena, taktiež garantované Ústavou SR\nv čl. 19 ods.1. Za odňatie možnosti konať žalobcovi pred súdom považoval nepripustenie zmeny petitu\nžaloby urobenom v podaní z 12.4.2006, resp. nerozhodnutím o ňom v odvolacom konaní. Generálny\nprokurátor namietal, že bolo povinnosťou súdov rozhodnúť o zmene návrhu a to bez ohľadu na to, že\nnávrh bol podaný po troch rokoch od začiatku konania a po záverečnej reči žalovaného. V tejto súvislosti\npoukázal aj na to, že možnosť uverejnenia rozsudku bola zavedená do ustanovenia § 155 ods.3 OSP\naž s účinnosťou od 1.9.2005. Práve skutočnosť, že žalobca zmenou petitu mohol žiadať uverejnenie\nrozsudku, čo by predstavovalo možnosť domáhať sa ochrany osobnosti aj voči urážlivým a hanlivým\nvýrokom žalovaného. Z uvedených dôvodov podľa § 243e ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243f písm. a/ a\nc/ O.s.p., generálny prokurátor žiadal vyhovieť mimoriadnemu dovolaniu a zrušiť rozsudok Krajského\nsúdu v Bratislave z 30. apríla 2009 sp. zn. 8 Co 320/2002 a rozsudok Okresného súdu Bratislava II z\n20. apríla 2006 č.k. 20 C 139/2002-267 a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.\nŽalobca sa vo vyjadrení k opravnému prostriedku generálneho prokurátora Slovenskej republiky\nstotožnil s mimoriadnym dovolaním a navrhol mu vyhovieť. Vo svojom vyjadrení uviedol, že sa plne\nstotožňuje s jeho obsahom.\nŽalovaný navrhol mimoriadne dovolanie ako nedôvodné a podané neoprávnenou osobou zamietnuť.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní\n(§ 10a ods. 3\nO.s.p.) po zistení, že tento opravný prostriedok podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243e\nods. 1 O.s.p.) na dovolacom súde v lehote jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia súdu (§ 243g\nO.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré môže napadnúť týmto opravným prostriedkom, preskúmal napadnutý\nrozsudok odvolacieho súdu a rozsudok okresného súdu bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§\n243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a ods. 1 O.s.p.) v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s §\n242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je opodstatnené.\nDovolací súd nepovažuje za opodstatnenú námietku žalovaného, že mimoriadne dovolanie nepodal\nten, komu zákon také oprávnenie zveruje (generálny prokurátor), ale v jeho zastúpení iný prokurátor\ngenerálnej prokuratúry (prvý námestník generálneho prokurátora), ktorý ale nepreukázal poverenie na\ntakéto konanie. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre, generálny prokurátor riadi\na kontroluje činnosť všetkých prokuratúr. Na plnenie úloh vydáva služobné predpisy, príkazy a pokyny,\nktoré sú záväzné pre všetkých prokurátorov, právnych čakateľov prokuratúry a ostatných zamestnancov.\nPodľa čl. 4 bod 1. príkazu generálneho prokurátora Slovenskej republiky z 27. februára 2006, por.č.\n5/2006 (účinného aj v čase podania mimoriadneho dovolania), prvý námestník generálneho prokurátora\n\nokrem vecí podľa článku 3 schvaľuje a podpisuje v zastúpení generálneho prokurátora mimoriadne\ndovolania v občianskoprávnych veciach a ich späťvzatie.\nPodľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za\npodmienok uvedených v § 243e O.s.p., ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je\npostihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva\nv nesprávnom právnom posúdení veci.\nNa výskyt procesných vád konania vymenovaných v § 237 O.s.p. a tiež tzv. iných procesných vád\nkonania majúcich za následok nesprávne rozhodnutie vo veci prihliada najvyšší súd nielen v konaní o\ndovolaní (viď § 242 ods. 1 O.s.p.), ale aj v konaní o mimoriadnom dovolaní (viď § 243i ods. 2 O.s.p. v\nspojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) bez zreteľa na to, či boli alebo neboli v tomto mimoriadnom opravnom\nprostriedku uplatnené.\nVzhľadom na túto zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu\nnebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal\nsa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád\nvymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,\nnedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne\nnespôsobilého účastníka,\no prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na\nzačatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka\npred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným).\nOsobitne sa pritom sústredil na námietku mimoriadneho dovolateľa spočívajúcu v tom, že navrhovateľovi\nbola postupom súdu odňatá možnosť konať tým, že tento nepripustil rozšírenie návrhu uvedené v podaní\nz 12.4.2006, teda priznať žalobcovi právo uverejniť výrok rozsudku na náklady žalovaného v denníku\nNový čas a zaslať informáciu o rozsudku tlačovej agentúre SITA.\nOdňatím možnosti konať sa v zmysle ustanovenia § 237 f/ O.s.p. sa rozumie taký závadný procesný\npostup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky\nsúdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.\nPredmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom,\n2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,\n3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon\nbližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod\nodňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý\nznemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných\nmu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.\nO vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval\nv rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom\nodňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právnym poriadok priznáva.\nZ dispozičnej zásady občianskeho súdneho konania vyplýva, že žalobca môže v priebehu konania\nmeniť žalobu (návrh na začatie konania). Pretože zmena žaloby nemôže byť v rozpore so zásadou\nhospodárnosti, Občiansky súdny poriadok v § 92 ods. 2 ustanovuje, že k tomuto procesnému úkonu\nje potrebný súhlas súdu a súd navrhovanú zmenu žaloby pripustí len vtedy, ak sú splnené zákonom\nstanovené predpoklady. Súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli\nbyť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Súd nepripustí zmenu návrhu ani v prípade, ak by na\nkonanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd. To, či dôsledky určitého procesného postupu\nalebo úkonu sú v súlade s zásadou hospodárnosti, posudzuje súd. Rovnako aj úvaha, či výsledky\nkonania, ku ktorým sa dospelo pred žalobcom požadovanou zmenou žaloby, (ne)môžu byť podkladom\npre konanie o zmenenej žalobe, súvisí s predbežným hodnotením dôkazov a výsledkom vnútorného\npresvedčenia sudcu a jeho myšlienkového postupu; preto táto úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu o\nnávrhu na pripustenie zmeny žaloby. Správnosť tejto úvahy z hľadiska výskytu vady v zmysle § 237 písm.\nf) Občianskeho súdneho poriadku dovolací súd nemôže prehodnocovať (por. aj rozsudok NSSR sp.zn\n\n3Cdo 94/2007 z 1.7.2007) . Námietka dovolateľa o vade konania zakladajúcej prípustnosť dovolania\npodľa § 237 písm. f) OSP preto neobstojí.\nDovolací súd však ďalej skúmal aj vzhľadom na uplatnený dovolací dôvod, či napadnuté rozhodnutie\nodvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom tzv. inou vadou konania. Za inú vadu konania\n(§ 243f ods. l písm. b/ O.s.p.) sa považuje procesná nesprávnosť, ktorá je (rovnako ako vady konania\ntaxatívne vymenované v § 237 O.s.p.) dôsledkom porušenia procesných noriem upravujúcich občianske\nsúdne konanie, ktorá ale (na rozdiel od nich) nezakladá tzv. zmätočnosť rozhodnutia. Za inú vadu treba\npovažovať aj nepripustenie zmeny návrhu z iných dôvodov ako vymedzuje ustanovenie § 95 ods.2 OSP.\nSúd prvého stupňa nepripustil rozšírenie žaloby o právo uverejniť výrok rozsudku na náklady žalovaného\nv denníku Nový čas a zaslať informáciu o rozsudku tlačovej agentúre SITA teda, právo uverejniť rozsudok\nna náklady účastníka, ktorý v spore neuspel podľa § 155 ods.4 OSP , z dôvodu, že spor trvá od roku\n2002 a žalobca ju uplatnil po záverečnej reči žalovaného a odvolací súd v potvrdzujúcom rozsudku k\ntýmto dôvodom pridal ešte nesústredenosť žalobcu. Tieto dôvody nesúvisia so zákonnými dôvodmi pre\nktoré súd zmenu návrhmi nepripustí, teda že by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom\npre konanie o zmenenom návrhu, ani nespôsobujú inú vecnú príslušnosť súdu. Tým, že súdy nepripustili\nzmenu návrhu z dôvodov, ktoré ustanovenie §95 ods.2 OSP, zaťažili konanie procesnou vadou majúcou\nza následok nesprávne rozhodnutie vo veci.\nGenerálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní vytýka napadnutému rozhodnutiu , že spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.\nPrávnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na\nzistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou\naplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)\nprávny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo\nak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V danom prípade je dôvodná\nnámietka mimoriadneho dovolateľa o nesprávnom právnom posúdení vecí.\nPetičné právo je zaručené v článku 18 ods.1 Listina základných práv a slobôd(ďalej len „Listina“) v čl.\n27 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „Ústava“). Vo veciach verejného alebo iného spoločného\nzáujmu má každý právo sám alebo s inými obracať sa na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so\nžiadosťami, návrhmi a sťažnosťami. Petícia predstavuje zvláštny kvalifikovaný prípad slobody prejavu,\nktorý je spojený s povinnosťou orgánu verejnej moci na obsah petície reagovať. Slobodu prejavu a právo\nvyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia, ktoré sú v demokratickej\nspoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejnú bezpečnosť, ochranu\nverejného zdravia a mravnosti(čl.17 ods.4Listiny).\nPrávo na zachovanie svojej ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena je\nzaručené v čl. 10 ods.1 Listiny a čl.19 ods.1 Ústavy.\nZákladné práva a slobody sa v určitom konkrétnom prípade môžu dostať do konfliktu. Každý konflikt vo\nvnútri systému základných práv a slobôd treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy\n(viď napr. PL. ÚS 22/06, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07) a so zreteľom na to, že všetky základné práva a\nslobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde\nk neprimeranému obmedzeniu či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (napr. PL. ÚS 7/96). Aj\npri strete petičného práva s právom na ochranu osobnosti a súkromného života, teda základných práv\nstojacich na rovnakej úrovni, je vecou súdu, aby s prihliadnutím na okolnosti každého prípadu zvážili,\nči jednému právu nebola bezdôvodne daná prednosť pred druhým právom. Úlohou súdu je, aby na\nzáklade konkrétnych okolností daného prípadu zvážil, či určitý výrok (vychádzajúci z práva na sťažnosť)\ndosahuje takej intenzity, že zasahuje do práva na ochranu cti a dobrej povesti a či je primeraný.\nNesprávny je preto názor vyslovený oboma súdmi nižších stupňov, že žalovaný realizoval svoje právo\npodať sťažnosť podľa zákona č. 152/1998 Z.z. o sťažnostiach , a preto nedošlo k neoprávnenému\nzásahu do osobnostných práv žalobcu. Realizácia ústavou zaručeného petičného práva nevylučuje\nneoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti, rovnako ústavou garantovaného. Inak povedané\npetičné právo je ústavne zaručené a uplatnené podľa práva iba za predpokladu, že nezasahuje\n\nneoprávnene do iných základných práv; ak je petičné právo zneužité, ide o neoprávnený zásah do\nosobnosti druhého.\nVyššie uvedené dôvody opodstatňujú záver, že v prejednávanej veci súdy nižšieho stupňa nevyriešil\nsprávne otázku stretu dvoch ústavných v dôsledku čoho ich rozsudky spočívajú na nesprávnom právnom\nposúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.) a boli vydané v konaní postihnutom tzv. inou vadou konania\n(§ 243f ods. l písm. b/ O.s.p.) . Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil podľa § 243b\nods. 1 O.s.p. tak rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 30. apríla 2009 sp. zn. 8 Co 320/2002, ako\naj rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 20. apríla 2006 č.k. 20 C 139/2002-267 a vec vrátil súdu\nprvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.).\nPrávny názor dovolacieho súdu bude v ďalšom konaní záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd\nznova aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).\nRozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nP o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}