{"guid": "2a9d22c1-e46b-4d1d-8b76-b7d50775dd4f:87285742-912c-4634-b4c6-22adfe41b493", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:9010899903.2", "spisova_znacka": "5MCdo/13/2010", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/13/2010 z 20. 3. 2012", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. marca 2012, sp. zn. 5MCdo/13/2010, ECLI:SK:NSSR:2012:9010899903.2", "identifikacne_cislo": "9010899903", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Kamila Nagyová", "sudca_id": 523, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-kamila-nagyova-523", "datum_vydania": "2012-03-20", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/87285742-912c-4634-b4c6-22adfe41b493", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:9010899903.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:9010899903.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:9010899903.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5MCdo/13/2010\n9010899903\n20. 03. 2012\nJUDr. Daniela Švecová\nECLI:SK:NSSR:2012:9010899903.2\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. L. R., bývajúceho v Q., zastúpeného\nAdvokátskou kanceláriou Kubík, Kovár a partneri, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Vajnorská 8/A, v mene\na na účet ktorej koná JUDr. Karol Kovár, proti žalovaným 1/ Slovenskej republike - Daňové riaditeľstvo\nSlovenskej republiky Banská Bystrica, pracovisko Bratislava, so sídlom v Bratislave, Ševčenkova č. 32,\n2/ Slovenskej republike - Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova\nč. 5, 3/ Slovenskej republike - Daňový úrad Bratislava I, so sídlom v Bratislave, Radlinského č. 37,\no náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 16 C 38/2007, v konaní o\nmimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v\nBratislave z 30. júna 2009 sp. zn. 5 Co 190/2009 a rozsudku Okresného súdu Bratislava V z 18. februára\n2009 č.k. 16 C 38/2007-184, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Bratislava V z 18. februára\n2009 č.k. 16 C 38/2007-184 vo výroku o povinnosti žalovanej 2/ zaplatiť žalobcovi 4 473 112,35 € spolu\ns úrokom z omeškania 8,5 % od 14. júla 2007\ndo zaplatenia a náhradu trov konania 89 139,35\n€ a rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 30. júna 2009 sp. zn. 5 Co 190/2009 v potvrdzujúcom výroku\no povinnosti žalovanej 2/ zaplatiť žalobcovi 4 473 112,35 € spolu s úrokom z omeškania 8,5 % od 14.\njúla 2007\ndo zaplatenia a náhradu trov konania 89 139,35 € a vec v zrušenom rozsahu\nvracia Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nŽalobou doručenou súdu 13. marca 2007 sa žalobca proti žalovaným 1/ až 3/ domáhal náhrady škody\n137 224 443,64 Sk z dôvodu - opakovaného nevykonania úkonu registrácie a nevydania osvedčenia\no registrácii za platiteľa dane z pridanej hodnoty obchodnej spoločnosti IMMO.SK, s.r.o. (ďalej tiež\nobchodná spoločnosť) v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (prípad tzv.\npovinnej registrácie) na základe žiadosti z 15. januára 2003 (predpísanom tlačive Ministerstva financií\nSR). Správca dane nerešpektoval zákonnú povinnosť registrovať obchodnú spoločnosť IMMO.SK, s.r.o.\nza platiteľa dane z pridanej hodnoty (tiež DPH), v dôsledku čoho jej vznikla nemožnosť nárokovať si\nodpočet dane z pridanej hodnoty vo výške 19 734 770 Sk od momentu porušenia zákona do odstránenia\nprotiprávneho stavu (od 1. februára 2003 do 30. septembra 2003) - vydania osvedčenia o registrácii.\nObchodnej spoločnosti vznikla priama škoda 24 987 446,47 Sk (19 734 770,80 Sk skrátením práva\nna vydanie odpočtu DPH, 1 973 477 Sk zvýšenia dane uloženej správcom dane, 163 771,30 Sk\núrok z odkladu platenia zvýšenia dane, 2 451 598,29 Sk úroky z omeškania platené obchodnou\nspoločnosťou pre nedostatok finančných prostriedkov, 664 829,08 Sk náklady na právne zastúpenie\nobchodnej spoločnosti) a ušlý zisk 112 236 997,17 Sk súvisiaci s podnikateľským projektom - obchodný\ndom nábytku ATRIUM v Bratislave a stratou pri predaji žalobcovho obchodného podielu v spoločnosti\nIMMO.SK, s.r.o. Ministerstvo financií Slovenskej republiky nesprávny úradný postup konštatovalo v\nkonaní o prešetrení postupu správcu dane č. MF/5721/2004-91, o čom bola obchodná spoločnosť\nvyrozumená listom z 24. septembra 2004. Obchodná spoločnosť žiadosťou z 23. marca 2006 požiadala\nMinisterstvo financií SR o prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle § 18 zákona č. 58/1969\n\nZb.; ministerstvo žiadosť neprerokovalo, a považovalo ju za vybavenú. Obchodná spoločnosť postúpila\nvšetky svoje nároky titulom náhrady škody žalobcovi.\nOkresný súd Bratislava V rozsudkom z 18. februára 2009 č.k. 16 C 38/2007-184 uložil žalovanej 2/\npovinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4 473 112,35 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % od\n14. júla 2007 až do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 89 139,35 €, všetko do troch dní od\nprávoplatnosti rozhodnutia; žalobu v časti náhrady škody v sume 84 047,39 € a voči žalovaným 1/\na 3/ žalobu zamietol. Zistil skutkový stav, podľa ktorého spoločnosť IMMO.SK, s.r.o. podala dňa 15.\njanuára 2003, 28. februára 2003 a 29. mája 2003 žiadosti, kde deklarovala, že splnila všetky zákonné\npodmienky, ktoré musí osoba podliehajúca dani splniť podľa ustanovenia § 4 ods. 1 (vtedy) platného\nzákona č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej tiež „zákona“). Správca dane vydal 31.\njanuára 2003 rozhodnutie č. 600/3100/9845/03, 25. marca 2003 rozhodnutie č. 600/420/30391/03 a\n16. júla 2003 rozhodnutie č. 600/420/95723/03, ktorými nevyhovel žiadostiam spol. IMMO.SK, s.r.o. o\nregistráciu za platiteľa DPH v zmysle ustanovenia § 4 ods. 4 vyššie cit. zákona. Až na základe štvrtej\nžiadosti IMMO.SK, s.r.o. z 20. augusta 2003 správca dane rešpektoval ustanovenie § 4 ods. 1 zákona,\nvykonal registráciu a vydal osvedčenie o registrácii. Následne spoločnosť IMMO.SK, s.r.o. podala za\nobdobie prvého zdaňovacieho obdobia - október 2003 daňové priznanie, v ktorom si uplatnila svoje\nprávo na odpočet dane ako keby bola registrovaným platiteľom DPH od 1. februára 2003. Správca\ndane odmietol právo IMMO.SK, s.r.o. na odpočet - vykonal daňovú kontrolu a svojím rozhodnutím z\n8. marca 2004 rozhodnutím č. 600/342/47550/04 Zech. Vlk. konštatoval neexistenciu registrácie za\nobdobie od 1. februára 2003 až do 30. septembra 2003, neuznal vykonaný nadmerný odpočet dane\nvo výške 19 734 770 Sk, ale len vo výške 2 499 038 Sk a platobným výmerom z 9. marca 2004 č.\n600/342/47551/04/Vlk, Zech. jej uložil zvýšenie dane vo výške 1 973 477 Sk. Rozhodnutia správcu dane\nč. 600/3100/9845/03 z 31. marca 2003 č. 600/420/30391/03 z 25. marca 2003 a č. 600/420/95723/03\nzo 6. júla 2003 (ďalej registračné rozhodnutia) o odmietnutí registrácie za platiteľa DPH napadla\nspoločnosť IMMO.SK, s.r.o. opravnými prostriedkami, návrhom na vydanie protestu prokurátora i\nsťažnosťou podanou Daňovému riaditeľstvu SR. Daňové riaditeľstvo SR svojím rozhodnutím z 25.\naugusta 2004 uznalo sťažnosť za opodstatnenú. Daňové riaditeľstvo SR v rozhodnutí skonštatovalo,\nže registračné rozhodnutia správcu dane „postrádajú“ konkrétne dôvody prečo nebol daňový subjekt\nzaregistrovaný, čím došlo k porušeniu § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov\na o zmenách v sústave územných finančných orgánov. Zo strany Daňového úradu Bratislava I došlo k\nstavu vecí preukazujúceho porušenie zákona o správe daní a interných predpisov, t.j. postup Daňového\núradu Bratislava I nebol pri vydávaní registračných rozhodnutí v súlade so zákonom o správe daní.\nOkresná prokuratúra Bratislava I vydala voči registračným rozhodnutiam protesty prokurátora č. Pd\n3008/05 z 18. mája 2005, č. Pd 3009/05 z 18. mája 2005 a č. Pd 2063/04 z 18. mája 2005, ktoré\nsprávca dane nerešpektoval. Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutiami č. 1/222/6016-43754/2005/991031\nz 11. júla 2005, č. 1/22/60153753/2005/991031 z 11. júla 2005 a č. 1/222/6014-43751/2005/991031\nz 11. júla 2005 protestom prokurátora nevyhovelo. Ministerstvo financií SR rozhodnutiami: č.\nMF/22299/1/2005, č. MF/22299/2/2005 a č. MF/22299/3/2005 všetky zo 17. októbra 2005 zrušilo\nvyššie uvedené rozhodnutia Daňového riaditeľstva o nevyhovení protestu prokurátora a následne\nDaňové riaditeľstvo SR rozhodnutiami č. 1/222/12011-84695/2005/991031 z 25. novembra 2005,\nč. I/222/12010-84694/2005/991031 z 3. novembra 2005, č. 1/222/12012-84693/2005/991031 z 23.\nnovembra 2005 zrušilo registračné rozhodnutia. Pri rozhodovaní o štvrtej registrácii postupoval Daňový\núrad Bratislava I v súlade s platnými predpismi (§ 4 ods. 1 zákona) a spoločnosti IMMO.SK, s.r.o.\nna základe žiadosti z 20. augusta 2003 vydal osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty 16.\nseptembra 2003 a pridelil spoločnosti príslušné DIČ. Pri rozhodovaní súd prvého stupňa vychádzal z\nustanovení Občianskeho zákonníka (§ 420 ods. 1 a § 442 ods. 1) a zákona č. 58/1969 Zb. (§ 9 ods. 1,\n§ 18 ods. 1 a 2, § 22 ods. 1 a § 25). Uviedol, že v prípade nesprávneho úradného postupu ide spravidla\no postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. Nie je však vylúčené, aby škoda, za ktorú štát\npodľa zákona zodpovedá, bola spôsobená aj nesprávnym úradným postupom uskutočňovaným v rámci\nrozhodovacej činnosti, pre túto formu zodpovednosti je určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy\no sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú, a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu\nneodrazia. Z tohto pohľadu je nesprávnym úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou\nnapr. nevydanie či vydanie nezákonného rozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami\nsprávne vydané či vydané v stanovenej lehote, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady\nv spôsobe vedenia konania. Na základe vykonaného dokazovania, vychádzajúc z princípov právneho\nštátu i článku 38 Listiny základných práv a slobôd (princípu právnej istoty a predvídateľnosti postupu\norgánov verejnej moci) mal súd prvého stupňa za preukázané porušenie práva obchodnej spoločnosti\n\nna prerokovanie veci bez zbytočného odkladu, jej riadne zaregistrovanie za platiteľa DPH a nárok na\nvrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie od 1. februára 2003 do 30. septembra\n2003. Konaním žalovaného 3/ (Daňového úradu Bratislava I) došlo k porušeniu zákona č. 289/1995 Z.z.\nnerešpektovaním ustanovenia § 4 ods. 1 zákona a svojvoľným prekvalifikovaním žiadosti o registráciu\npodľa § 4 ods. 4 zákona, bezdôvodným odmietnutím registrácie za platiteľa DPH, čím došlo v priamej\npríčinnej súvislosti k vzniku škody. Porušením zákona došlo k odňatiu zákonnej možnosti vykonať\nuplatnenie odpočtu v čase, kedy na toto uplatnenie vznikol nárok z plnení dodávateľských faktúr. Celkovo\nvznikla týmto konaním správcu dane obchodnej spoločnosti škoda 4 791 937,14 € (priama škoda a ušlý\nzisk), ktorá je vyčíslená a špecifikovaná v znaleckom posudku znalkyne Doc. Ing. Anny Harumovej\nPhD. Predmetná škoda bola spôsobená v priamej súvislostí s vydaním nezákonných rozhodnutí č.\n600/3100/9845/03 z 31. januára 2003, č. 600/420/30391/03 z 25. marca 2003 a č. 600/420/95723/03 zo\ndňa 16. júla 2003, a to tak, že v dôsledku ich vydania si spoločnosť IMMO.SK, s.r.o. nemohla uplatniť\nodpočet dane z pridanej hodnoty, čím sa zmenšil jej majetok. Nezákonnosť vyššie uvedených rozhodnutí\nbola definitívne vyriešená rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR č. 1/222/12012-84693/2005/991031r z 23. novembra 2005, ktorým bolo zrušené rozhodnutie č. 600/3100/9845/03 z 31. januára 2003;\nrozhodnutím Daňového riaditeľstva SR č. 1/222/12011-84695/2005/991031-r z 25. novembra 2005,\nktorým bolo zrušené rozhodnutie č. 600/420/30391/03 z 25. marca 2003 a rozhodnutím Daňového\nriaditeľstva SR č. 1/222/12010-84694/2005/991031-r z 23. novembra 2005, ktorým bolo zrušené\nrozhodnutie č. 600/420/95723/03 zo 16. júla 2003. Zákon č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej\nhodnoty v ustanovení § 1 uvádza, že osoba podliehajúca dani je platiteľom odo dňa registrácie. O\nregistrácii vydá správca dane osvedčenie. Zákon vo vzťahu k registrácii zároveň pripúšťa len jednu\nplatnú registráciu, nepozná možnosť spätnej registrácie daňovníka za platiteľa a ani zrušenie platnej\nregistrácie (§ 43 zákona o dani z pridanej hodnoty) z dôvodu predchádzajúceho porušenia zákona\npri zamietnutej registrácii. Obchodná spoločnosť si náhradu škody uplatnila na príslušnom ústrednom\norgáne, Ministerstve financií Slovenskej republiky 23. marca 2006 (§ 18 zákona č. 58/1969 Zb.), ktoré\nvšak žiadosti nevyhovelo. Zmluvou o postúpení pohľadávky zo 14. apríla 2006 spoločnosť IMMO.SK,\ns.r.o. postúpila pohľadávku tvoriacu predmet konania na žalobcu. Vzhľadom na uvedené súd žalovanú\n2/ zaviazal na náhradu škody vo výške 4 473 112,35 €; žalobu voči žalovaným 1/ a 3/ zamietol, „nakoľko\nsa jednalo o nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup, čo je zodpovednosťou osobitného\ndruhu upravenou zákonom č. 58/1969 Zb., kde je pasívne legitimovaný len žalovaný 2/ ako ústredný\norgán, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy (§ 3 ods. 1 písm. a/, d/, § 4 ods. 1 zákona\nč. 58/1969 Zb.)“. Súd považoval návrh za dôvodný aj vzhľadom na omisívne konanie žalovaných vo\nvzťahu k možným námietkam voči znaleckému posudku. Vo zvyšku náhrady škody súd žalobu zamietol\ns poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 11/2005 z 26. októbra 2006, v\nktorom bol konštatovaný správny postup správcu (v súlade s § 44 ods. 3 zákona č. 289/1995 Z.z.) pri\nzvýšení dane v sume 1 973 477 Sk rozhodnutím č. 600/342/47551/Vlk.Zech zo dňa 9. marca 2004. Súd\nžalobu zamietol v časti úroku z odkladu plnenia zvýšenia dane v sume 162 771,30 Sk a v časti 395\n763,20 Sk ako dane odpočítanej z faktúry č. 2003100001, ktorá podľa znaleckého posudku nespadá do\nsporného obdobia. Námietku o miestnej príslušnosti nepovažoval za dôvodnú, nakoľko žalovaná 2/ ju\nnevzniesla pri prvom úkone a preto konajúci súd je na konanie miestne príslušný (§ 84 a 105 ods. 1\nO.s.p.). Ako nedôvodnú vyhodnotil i námietku premlčania vznesenú žalovanou 2/ s odôvodnením, že:\n„... navrhovateľ mohol nárok uplatniť najskôr 25.11.2005, kedy bolo právoplatne rozhodnuté Daňovým\nriaditeľstvom SR rozhodnutím č. I/222/12011-84695/2005/991031-r zo dňa 25.11.2005, ktoré zrušilo\nRozhodnutie č. 600/3100/9845/03 zo dňa 31. januára 2003. Premlčacia lehota by teda uplynula v danom\nprípade najskôr dňa 23.11. 2008“. Nevyhovel ani námietke, že v dôsledku odpisovania nehnuteľného\nmajetku žalobcovi nevznikla škoda s poukazom na znalecký posudok, kde žalobca bez ohľadu na to\nmusel majetok predať, nakoľko sa dostal do platobnej neschopnosti. O náhrade trov konania rozhodol\npodľa § 142 ods. 3 O.s.p.\nNa odvolanie žalovanej 2/ Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 30. júna 2009 sp. zn. 5 Co\n190/2009 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti vo vzťahu k žalovanej 2/\nako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil; žalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho\nkonania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca vyvodzuje vznik škody od porušenia zákonnej\npovinnosti správcu dane zaregistrovať obchodnú spoločnosť za platiteľa dane z pridanej hodnoty a\nvydať mu osvedčenie o registrácií pre túto daň, keď správca dane (Daňový úrad Bratislava I) vo\nviacerých prípadoch nerešpektoval ustanovenie § 4 ods. 1 zákona č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej\nhodnoty, neskúmal zákonné dôvody pre registráciu, ale naopak vykonal miestne zisťovanie podľa\nzákona irelevantne, nepreveril čo preveriť mal, a to, čo mu zákon prikazoval - vykonať registráciu a\n\nodovzdať osvedčenie o registrácií, nevykonal. Ak správny orgán nepostupoval v súlade so zákonnými\nustanoveniami upravujúcimi pravidlá jeho postupu, jedná sa o nesprávny úradný postup za ktorý štát\nzodpovedá v zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Skutočnosť, že v rámci nesprávneho úradného\npostupu došlo aj k vydaniu viacerých nezákonných rozhodnutí, ktoré boli neskôr zrušené ., nie je\nz pohľadu zodpovednosti štátu skutočnosťou relevantnou, keď vydanie všetkých neskôr zrušených\nrozhodnutí bolo len jedným z výsledkov či následkov nesprávneho úradného postupu. Pri skúmaní\npríčinnej súvislosti nesprávneho úradného postupu a škody je potrebné rozlišovať skutočnosti, ktoré\npodľa práva nastať mali ale nenastali od skutočností, ktoré síce nastať mohli, avšak subjekty práva\nnemali právnu povinnosť ich privodiť. V prípade, ak skutočnosti, ktoré nastať mali, nenastali, ide o stav\nv rozpore s právom a právny poriadok na tento stav spravidla viaže právne dôsledky. Uzavrel, že\nporušenie zákona správcom dane a jeho nesprávny postup pri plnení jeho úloh vyplývajúcich zo zákona\nvyplýva aj z listu Ministerstva financií Slovenskej republiky z 24. septembra 2004 č. MF/5721/2004-91,\nktoré viedli v priamej príčinnej súvislosti k vzniku škody. V tejto súvislosti neobstojí námietka žalovaného\nohľadne čiastočného či neúplného prerokovania nároku žalobcu s ústredným orgánom pred podaním\nnávrhu na súd, keď v prípade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom nebol na uvedené\npovinný (§ 9 ods. 1 veta prvá zákona č. 58/1969 Zb.). K námietke miestnej príslušnosti konajúceho\nsúdu prvého stupňa odvolací súd uviedol, že neobstojí s poukazom na § 11 ods. 1, § 84 a § 85 ods. 3\nO.s.p., v zmysle ktorých je na konanie príslušný súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť zakladajúca\nuplatnené právo na náhradu škody a tým je aj sídlo žalovanej 3/. Navyše, žalovaná 2/ si neuplatnila\nnámietku pri prvom úkone, ktorý jej patril, a to vo vyjadrení k návrhu zo dňa 13. júna 2007. K námietke\nžalovaného, že žalobca si neoprávnene odpočítal 14 % daň vo výške 19 734 770 Sk (viažucu sa k\ncene stavebných prác, služieb od dodávateľov v období od 1.1.2003 do 30.9.2003, čo vyplýva najmä z\nrozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 11/2005) odvolací súd uviedol, že ten pri rozhodovaní\no zákonnosti rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky neskúmal skutkový stav z pohľadu\nteraz uplatneného nároku na náhradu škody pre nesprávny úradný postup správcu dane a keby\nsprávca postupoval v súlade so zákonom a zaregistroval by spoločnosť, nebol by dôvod na nepriznanie\nnadmerného odpočtu dane ani jej zvýšenia o 10 % (čo vyplýva zo znaleckého posudku - odpovede č. 18).\nK námietke premlčania odvolací súd uviedol, že ustanovenie § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. vychádza\nz toho, že právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený\ndozvedel o škode. Nadobudnutie vedomosti o škode predstavuje zistenie poškodeného o majetkovej\nujme v konkrétnej výške, a tiež to, kto za ňu zodpovedá. V tomto prípade bolo vedomie poškodeného\nv takom stave, že až do 13. júla 2004 sa žalobca (resp. jeho právny predchodca) domáhal nápravy v\nkonaniach o vrátenie nadmerného odpočtu v rámci predpisov o správe daní a nemohol do tohto dátumu\nsubjektívne vedieť, že ide o škodu v zmysle definície škody obsiahnutej v Občianskom zákonníku, teda\nnemohol vedieť, že mu nebude nadmerný odpočet vrátený, pretože situáciu stále vnímal ako nevrátený\nnadmerný odpočet zo strany žalovaného 1/, ktorý riešil v rámci správneho - daňového konania. Škodou\nv zmysle občianskoprávnych predpisov sa stali nároky žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu až\nvtedy, keď bolo zrejmé, že je právoplatne príslušným orgánom rozhodnuté, že nadmerný odpočet dane\nz pridanej hodnoty definitívne v rámci daňovo-správneho konania vrátený nebude, že ho nedostane,\npretože tento nárok bol zamietnutý orgánmi daňovej správy. Najskôr v tomto momente mohol žalobca\nsubjektívne dospieť k jasnému záveru, že je definitívne poškodený nevrátením nadmerného odpočtu a\nže môže uplatniť nárok na náhradu škody ako majetkovej ujmy vymožiteľnej vo forme súdneho konania.\nVedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá nadobudol poškodený až 17. októbra 2005, kedy Ministerstvo\nfinancií Slovenskej republiky zrušilo registračné rozhodnutia a potvrdilo ich nezákonnosť. V dôvodoch\nministerstvo uznalo, že správca dane porušil práva IMMO.SK, s.r.o. aj tým, že v rozpore so zákonom\na nesprávnym úradným postupom prekvalifikoval žiadosť IMMO.SK, s.r.o. na dobrovoľnú z § 4 ods.\n1 vtedy platného zákona na § 4 ods. 4, a to bez toho, že by vyvrátil nárok na povinnú registráciu a\nvydal o tom rozhodnutia, ktorým nesprávnym postupom porušil zákon. Ministerstvo teda potvrdilo to, čo\ndovtedy správca dane tvrdo celý čas popieral a prečo vlastne celý spor vznikol. V tomto momente bolo\nsubjektívne jasné, že išlo o nezákonne vydané registračné rozhodnutia, ktoré boli vydané správcom\ndane v rámci nesprávneho úradného postupu a že je možné žalovať žalovaného 2/ titulom zodpovednosti\nštátu za škodu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Z vyššie uvedeného odvolací súd nepovažoval námietku\no premlčaní práva na náhradu škody za dôvodnú. V ďalšom sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil\ns odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa a obmedzil sa na konštatovanie správnosti dôvodov (§\n219 ods. 2 O.s.p.). O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 s použitím § 224 ods. 1 a §\n151 ods. 1 O.s.p.\n\nGenerálny prokurátor Slovenskej republiky na základe podnetu žalovanej 2/ podal proti potvrdzujúcemu\nrozsudku odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa v jeho potvrdenej časti (o\npovinnosti žalovanej 2/ zaplatiť žalobcovi 4 473 112,35 € s príslušenstvom a náhradou trov konania\n89 139,35 €) mimoriadne dovolanie. Navrhol rozhodnutia v napadnutej časti zrušiť a vec v rozsahu\nzrušenia vrátiť súdu prvého na ďalšie konanie z dôvodu, že tieto v dovolaním napadnutej časti spočívajú\nna nesprávnom právnom posúdení veci (§ 234e ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/\nO.s.p.). Poukázal na nesprávne závery súdov ohľadne otázky ušlého zisku, pre priznanie ktorého\nneboli naplnené predpoklady pre vznik škody a príčinnej súvislosti podľa § 1 ods. 1 zákona č.\n58/1969 Zb. Žalobca si uplatnil ušlý zisk ako originálny veriteľ, kde súdny znalec vyčíslil jeho výšku\nako rozdiel medzi očakávaným ziskom žalobcu z jeho obchodného podielu ako spoločníka spoločnosti\na cenou, za ktorú žalobca obchodný podiel predal. Pritom spoločnosť aj po predaji obchodného\npodielu podnikala a dosahovala zisky. Preto je nesprávny výklad (interpretácia) ustanovenia § 1 ods.\n1 zákona č. 58/1969 Zb., že ak štát spôsobí škodu obchodnej spoločnosti, potom aj pokles trhovej\nhodnoty obchodného podielu spoločníka tejto spoločnosti je škodou spôsobenou v priamej súvislosti\ns nezákonným rozhodnutím alebo postupom. Vo všeobecnosti platí, že ak škodca zodpovedá za\nškodu obchodnej spoločnosti, potom bez ďalšieho nie je daná jeho zodpovednosť a pokles hodnoty\nmajetkových účastí spoločníkov, ak spoločnosti vznikne škoda a spoločnosť pokračuje vo svojej činnosti,\nškodu vymáha spoločnosť. Ak je škoda vymožiteľná, hodnota podielu spoločníka nie je dotknutá.\nAk je škoda nevymožiteľná z dôvodov na strane škodcu, potom je síce hodnota podielu spoločníka\ndotknutá, avšak konštruovaním priameho nároku spoločníka voči škodcovi by nápravu aj tak nebolo\nmožné zjednať. Ak spoločnosti vznikne škoda do takej miery, že nemôže pokračovať v ďalšej činnosti,\npotom pohľadávku z ušlého zisku pre ukončenie činnosti vymáha na škodcovi spoločnosť, hoci v štádiu\nlikvidácie alebo konkurzu. Ak je nárok na ušlý zisk dôvodný a vymožiteľný, potom sa spoločník z výsledku\nlikvidácie uspokojí rovnako, ako by sa uspokojil zo zisku, ktorý by spoločnosť získala, ak by škoda\nnenastala. Nárok žalobcu na zaplatenie ušlého zisku je nedôvodný, nakoľko predpoklady vyžadované\nv ustanovení § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., a to vznik škody a príčinná súvislosť, nie sú splnené.\nTo, že sa žalobca rozhodol predať za kúpnu cenu 3 732 405 Sk obchodný podiel v spoločnosti, ktorá\nmala (podľa jeho tvrdenia - ak by nepokračovala v činnosti) pohľadávku voči štátu na úhradu ušlého\nzisku cca stodvadsať miliónov slovenských korún, nie je v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným\npostupom orgánu verejnej moci. Okrem iného z odôvodnení rozsudkov nie je jednoznačné, ktorý subjekt\nušlý zisk utrpel (či spoločnosť alebo žalobca), odôvodnenia sú nezrozumiteľné a protichodné (viď strana\n2 ods. 1 rozsudku súdu prvého stupňa, strana 15 ods. 3 rozsudku odvolacieho súdu). Správny význam\nslovného spojenia „dozvedieť sa o škode“ v ustanovení § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. je ten,\nže poškodený sa dozvie o škode dňom, kedy nadobudne vedomosť o relevantných skutočnostiach,\nbez ohľadu na to, či poškodený (ne)má subjektívnu vedomosť o právnom význame týchto skutočností,\nteda či vie relevantné skutočnosti správne právne posúdiť. Poškodenému vznikla škoda z dôvodu,\nže nemohol uplatniť odpočet DPH za služby v období od 1. februára 2003 do 31. septembra 2003,\npretože v tomto období nebol registrovaným platcom DPH. O škode zodpovedajúcej výške odpočtu\nDPH sa poškodený dozvedel najneskôr do konca uvedeného obdobia. Poškodený, potom čo bol\nzaregistrovaný za platcu DPH od 1. septembra 2003 uplatnil si v prvom daňovom priznaní aj odpočet\nDPH za spätné obdobie za prijaté služby, hoci právny poriadok to neumožňoval. Poškodený v dôsledku\nsvojho právneho omylu postupoval spôsobom, ktorý nebol určený na dosiahnutie nápravy. Deň 13.\njúl 2004 nemá pre vyhodnotenie vedomosti poškodeného o škode právny význam. Poškodený sa\no nesprávnom úradnom postupe dozvie vtedy, keď zistí, že bol určitý úradný postup vykonaný. To,\nči je vykonaný úradný postup potrebné vyhodnotiť ako „nesprávny“, je otázka právna. Netreba, aby\nnesprávnosť úradného postupu deklaroval orgán verejnej moci. Súd posudzuje nesprávnosť úradného\npostupu ako otázku predbežnú. Rovnako súdy nesprávne vyložili § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.,\nnakoľko začiatok plynutia premlčacej lehoty viazali na vedomosť poškodeného o vykonaní nesprávneho\núradného postupu ako aj na vedomosť, kto za škodu zodpovedá. Podľa citovaného ustanovenia je pri\nškode spôsobenej nesprávnym úradným postupom iba jediné kritérium pre začatie plynutia premlčacej\nlehoty, a to vedomosť poškodeného o škode. Zistenie zodpovednostného subjektu pritom nie je pre\nzačatie plynutia premlčacej lehoty relevantné (uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z 22. apríla\n2004 sp. zn. 25 Cdo 754/2003). Podaním z 30. augusta 2010 generálny prokurátor Slovenskej republiky\nv zmysle § 93 ods. 3 O.s.p. navrhol prostredníctvom súdu, aby spoločnosť RS INVESTMENT LTD sa\ndovolacieho konania zúčastnila ako vedľajší účastník na strane žalobcu z dôvodu získania pohľadávky\njej postúpením.\n\nŽalovaná 2/ sa stotožnila s dôvodmi uvedenými v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora\nSlovenskej republiky.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§10a ods. 3 O.s.p.)\npo zistení, že tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243g\nO.s.p.) na základe podnetu účastníka konania (§ 243e ods. 1 a 2 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho\npojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a ods. 3 O.s.p.) preskúmal napadnuté uznesenie v\nrozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. a § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie\nje opodstatnené.\nV zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. môže byť mimoriadne dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní\ndošlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok\nnesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací\nsúd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými\ndôvodmi. Obligatórne (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými\nvadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako boli v mimoriadnom\ndovolaní označené, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.\nVzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.)\nskúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou\nz procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na\nposúdenie dovolacích dôvodov uvedených výslovne v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora\nSlovenskej republiky, ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád\nvymenovaných v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vždy vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí\ndo právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom\nkonania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa\nuž prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie\nkonania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť\nkonať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto\nsamosudcu rozhodoval senát. V konaní o mimoriadnom dovolaní bola zistenia existencia vady konania\nv zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.\nOdňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý\nmá za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje\nObčiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide vtedy, ak súd v konaní\npostupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto\npostupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.\nNedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia judikatúra Ústavného súdu\nSlovenskej republiky kvalifikuje za nezlučiteľnú s obsahom práv zaručených v čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej tiež „ústava“) a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej tiež „dohovor“) považujúc ju za vadu konania zakladajúcu prípustnosť i dôvodnosť dovolania v\nzmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (napr. Ústavný súd Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 198/2011).\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva\nna nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej\nrepubliky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v\nprimeranej lehote prejedaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o\njeho občianskych právach alebo záväzkoch.\nPodľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), ak súd koná vo veci\nuplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods.1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným\nzákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).\n\nCitovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre\nzákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie\nprávnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu\nochranu, zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy) normujúcich rámec,\nv ktorom je možné domáhať sa jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03).\nObsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť\nv uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené\nrelevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou\nzaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46\nods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna\nochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v\nrozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).\nPrávo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“, princíp\nkontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania. Konaním súdu sa rozumie jeho\nprocesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom\nponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Procesný postup súdu pri konštituovaní\nrozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné považovať za závažnú vadu\nnenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v\nkonečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých\nprocesných práv účastníkov konania, ktoré (práva) slúžia na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v\nobčianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý\nmá podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je možné považovať za súčasť základného práva na súdnu\nochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere\nobmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto prípade k\nstavu, kedy sa mu postupom súdu odníma možnosť konať pred súdom, porušuje ústavné právo na\nsúdnu ochranu a spravodlivý proces.\nSúčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva\npodľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka na také\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a\nskutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06).\nZásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR)\ntotiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutie na dostatočných a právne relevantných dôvodoch\nzodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci (III. ÚS 305/08). Právo účastníka súdneho\nkonania na riadne odôvodnenie rozhodnutia je jednoznačne takým procesným právom, ktoré mu je v\nobčianskom súdnom konaní priznané za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených\nzáujmov.\nZákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajú z § 157 ods. 2 O.s.p.; obdobne tomu je aj v\nprípade uznesení (§ 167 ods. 2 O.s.p.). Jeho účelom je predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia;\nzároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie\n§ 157 ods. 2 O.s.p. dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozhodnutia. Z\nhľadiska úplnosti odôvodnenia rozhodnutia sa žiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a\nvýstižné prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia,\núvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočností, ktoré mal preukázané, a právne\nposúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení. Ak súd svoj právny\nzáver v rozhodnutí riadne neodôvodní, jeho rozsudok zostáva nepreskúmateľný.\nSplnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj\nnapr. Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997), avšak musí zodpovedať požiadavkám\nzakotveným v § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby\nv odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument,\nktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.\n\nŠpanielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko 9. decembra\n1994, séria A, č. 303-B; Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára\n1998).\nGenerálny prokurátor Slovenskej republiky v mimoriadnom dovolaní mimo iného namietal správnosť\nprávnych záverov odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa z hľadiska určenia toho, od kedy v\nprejednávanej veci začala plynúť premlčacia doba na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným\npostupom a aké skutočnosti ju spôsobujú (súd prvého stupňa za začiatok plynutia premlčacej doby\npovažoval 25. november 2005, kedy Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky zrušilo rozhodnutie\nsprávcu dane o zamietnutí žiadosti o registráciu; odvolací súd za rozhodujúci považoval 17. október\n2005, kedy ministerstvo financií konštatovalo nesprávnosť úradného postupu správcu dane a 13. júl\n2004, kedy sa poškodený dozvedel o škode, t.j. definitívne sa dozvedel, že mu v daňovom konaní\nnebude vrátený nadmerný odpočet DPH). Nesprávnosť právneho posúdenia veci vyvodzoval z toho,\nako súdy posúdil otázku „vedomosti poškodeného o škode“, s ktorou sa podľa jeho názoru mal spájať\nzačiatok plynutia premlčacej doby. Vychádzal z toho, že poškodený sa o nesprávnom úradnom postupe\ndozvie vtedy, keď zistí, že bol určitý úradný postup vykonaný; nie je potrebné, aby otázku nesprávneho\núradného postupu deklaroval orgán verejnej moci; nevyžaduje sa ani vedomosť poškodeného o tom, kto\nza škodu zodpovedá. O škode sa poškodený dozvedel najneskôr do konca obdobia (od 1. februára 2003\ndo 31. marca 2003), kedy si nemohol uplatniť odpočet DPH, pretože v tomto období nebol registrovaným\nplatiteľom DPH.\nNa tomto mieste treba uviesť, že ak bola v súdnom konaní vznesená námietka premlčania voči žalovanej\npohľadávke, z hľadiska procesnej ekonómie ďalšieho postupu v konaní sa súd prioritne zaoberá jej\nzodpovedaním, až následne pristupuje k riešeniu ďalších otázok (napr. o výške nároku a pod.), pokiaľ\nsa mu námietka premlčania nejaví byť dôvodná.\nObsah žaloby (jej body A až D) skutkovo vymedzuje uplatnený nárok na náhradu škody „nevykonaním\npovinnej registrácie daňového subjektu za platiteľa dane z pridanej hodnoty podľa ustanovenia § 4\nods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty nevydaním osvedčenia o registrácii s uvedením daňového\nidentifikačného čísla (DIČ) v období od 1. februára 2003 do 30. septembra 2003, v dôsledku čoho\ndaňový subjekt nemal možnosť požiadať správcu dane o vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej\nhodnoty, keď na základe neskoršej registrácie a podaného daňového priznania k dani z pridanej\nhodnoty (za mesiac október 2003) nemal zákonný nárok na vrátenie nadmerného odpočtu (pokiaľ\nide o poskytnuté služby). Posúdenie toho, či žalobou uplatnený nárok bol spôsobený nezákonným\nrozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, žalobca ponechal súdu (viď podanie žalobcu z\n25. februára 2008 č.l. 100-102 spisu). Neskôr v konaní výslovne uviedol, že nárok na náhradu škody\nsi uplatňuje tak titulom nezákonného rozhodnutia, ako aj titulom nesprávneho úradného postupu (viď\npodanie žalobcu z 31. marca 2008 - č.l. 122 spisu alebo podanie žalobcu z 12. februára 2009 č.l. 163 spisu) „bez toho, aby sám bližšie špecifikoval konkrétne nezákonný postup, resp. konkrétne\nnezákonné rozhodnutie vo vzťahu ku konkrétnej škode. Je totiž veľmi dôležité zistiť, či škoda bola\nspôsobená nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím, lebo tieto nároky sa\nuplatňujú rozdielne. Totiž škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím treba v zmysle ustanovenia § 9\nods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. vopred prerokovať s ústredným orgánom štátnej správy, do pôsobnosti\nktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané, na rozdiel od škody\nspôsobenej nesprávnym úradným postupom“, ktorá sa predbežne (podľa § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969\nZb.) neprerokováva. V nadväznosti na uvedené treba ďalej uviesť, že aj počiatok premlčacej doby je\nustanovený odlišne pre prípady, kedy podmienkou nároku je zrušenie nezákonného rozhodnutia. Z\nvyjadrenia právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní súdu z 18. februára 2009 vyplýva, že špecifikácia\nušlého zisku v žalobnom petite pozostáva zo škody, ktorá vznikla na základe nezákonných rozhodnutí\nsprávcu dane (viď č.l. 178 spisu).\nDovolací súd zdôrazňuje (berúc pritom na zreteľ, že súd síce nie je viazaný právnou kvalifikáciou\nuvedenou v žalobe), že účastník konania je vždy povinný v žalobe uviesť skutkové tvrdenia, z\nktorých odvodzuje svoj nárok a označiť na to dôkazy (§ 79 ods. 1 O.s.p. a § 120 ods. 1 O.s.p.).\nAk žaloba trpí nedostatkom označenia konkrétnych skutkových tvrdení vo vzťahu k uplatnenému\nnároku (resp. nárokom, ak ich je viac), prípadne ak skutkové tvrdenia nie sú úplné, určité alebo sú\nnejasné, je súd povinný skôr, než pristúpi k vecnému prerokovaniu veci tento nedostatok odstrániť\n\npostupom v zmysle § 43 ods. 1 O.s.p. Len odstránenie uvedených nedostatkov je predpokladom\n(východiskom) spravodlivého súdneho procesu, v ktorom súd zabezpečuje právo na súdnu ochranu\n(v materiálnom zmysle) porušeným alebo ohrozeným právam viazaný pritom žalobným návrhom.\nNezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup a s tým spojená právna zodpovednosť za vzniknutú\nškodu príslušným orgánom, predstavujú relatívne samostatné nároky odlišujúce sa okolnosťami, ktoré\nodôvodňujú ich vznik, obsah (rozsah), právne následky s nimi spojené, zánik, vrátane premlčania týchto\npráv. Nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup môžu ale i nemusia vzájomne súvisieť, preto\nje v takýchto prípadoch dôležité zrozumiteľne a určito vymedziť predpoklady právnej zodpovednosti za\nvzniknutú škodu. Konanie orgánu štátnej správy, ktoré je nesprávnym úradným postupom, môže byť\nukončené vydaním nezákonného rozhodnutia. V prípade uvedenej kumulácie je potrebné rozlišovať,\nči príčinou vzniku škody (prípadne jej uplatnenej časti) bolo nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny\núradný postup.\nV odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa (str. 10 ods. 2 a str. 12 ods. 2) sa mimo iného uvádza:\n“Predmetná škoda bola spôsobená v priamej súvislosti s vydaním nezákonných rozhodnutí ... .“ „Návrh\nvoči odporcom v 1. rade a v 3. rade súd zamietol, nakoľko sa jednalo o nezákonné rozhodnutie a\nnesprávny úradný postup, čo je zodpovednosťou osobitného druhu upravenou zákonom č. 58/1969\nZb., kde je pasívne legitimovaný len odporca v 2. rade ..... .“ V odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku\nodvolacieho súdu (str. 15 ods. 2,3 a str. 18 ods. 1) sa uvádza: „Skutočnosť, že v rámci nesprávneho\núradného postupu došlo aj k vydaniu viacerých nezákonných rozhodnutí, ktoré boli neskôr zrušené ... ,\nnie je z pohľadu zodpovednosti štátu skutočnosťou relevantnou, ... .“ „Nakoniec porušenie zákona\nsprávcom dane a jeho nesprávny postup pri plnení jeho úloh ...., vyplýva aj z listu Ministerstva financií\nSlovenskej republiky ..., ktoré viedli v priamej príčinnej súvislosti k vzniku škody na strane navrhovateľa.\n„V tomto momente bolo subjektívne jasné, že išlo o nezákonne vydané registračné rozhodnutia, ktoré\nboli vydané správcom dane v rámci nesprávneho úradného postupu a že je možné žalovať odporcu v\n2. rade titulom zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zák. č. 58/1969 Zb.“\nNárok uplatnený žalobcom v tomto konaní súdy síce zhodne posudzovali ako nárok na náhradu\nškody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu\nalebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“) avšak bez toho, aby\nsi ozrejmili postupom v zmysle § 43 ods. 1 O.s.p., na základe akých okolností si žalobca uplatňuje\nnárok na náhradu škody pozostávajúcej z viacerých častí, ako aj nárok na náhradu ušlého zisku.\nZávery súdu prvého stupňa (i odvolacieho súdu, ktorý ako vecne správne potvrdil rozhodnutie súdu\nprvého stupňa), vzhľadom na požiadavky jednoznačnosti, zrozumiteľnosti i preskúmateľnosti kladené\nna obsahové náležitosti písomného odôvodnenia rozhodnutí, nedávajú dostatočný a nepochybný záver\no tom, z akého právneho dôvodu (titulu) súdy vychádzali pri priznaní náhrady škody a ušlého zisku\na akými konkrétnymi úvahami sa pritom riadili. Celkom jasne neuviedol, z akých dôvodov nárok na\nnáhradu škody voči žalovanej 2/ považovali za dôvodný; v odôvodnení sa nejasne prelína zodpovednosť\nza škodu vzniknutú nezákonným rozhodnutím so škodou vzniknutou nesprávnym úradným postupom a\nnevyplývajú z neho jednotlivé prvky toho - ktorého zodpovednostného vzťahu. Vzhľadom na doterajší\npriebeh konania, najmä však z hľadiska prezentovaných stanovísk účastníkov konania, bolo legitímnym\nočakávaním, že uvedenú zásadnú právnu otázku jednoznačne zodpovie už súd prvého stupňa. Tak\nsúd prvého stupňa ako i odvolací súd v písomnom odôvodnení rozhodnutí dôsledne nerozlišujú medzi\nzodpovednosťou za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a zodpovednosťou vyplývajúcou\nz vydania nezákonného rozhodnutia, čo sa premieta aj do ich úvah o (ne)premlčaní žalobou uplatneného\npráva (teda i pri posúdení začiatku plynutia premlčanej doby). Zmätočne pôsobia závery súdu prvého\nstupňa, ktorý na jednej strane vznik škody, na ktorú zaviazal žalovaného 2/ spája len s vydaním\nnezákonných rozhodnutí (str. 10 ods. 2 odôvodnenia), ďalej však za priamu príčinu vzniku škody\npovažuje protiprávny úkon - konanie daňového úradu (žalovaného 3/) v rozpore so zákonom č. 289/1995\nZ.z., ktorým tento nerešpektoval § 4 ods. 1 zákona o DPH a svojvoľne prekvalifikovaval žiadosť\nplatiteľa DPH a bezdôvodne odmietol jeho registráciu (strana 12 ods. 3 odôvodnenia) a napokon\nvychádzajúc z nezmeneného skutkového stavu zamietnutie žaloby voči žalovaným 1/ a 3/ odvodzuje tak\nz nezákonného rozhodnutia ako aj z nesprávneho úradného postupu, bez bližšieho vysvetlenia (strana\n12 ods. 2 odôvodnenia). Uvedený rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd ako vecne správny potvrdil,\nkeď vychádzal z toho, že objektívna zodpovednosť štátu na náhradu škody bola spôsobená nesprávnym\núradným postupom. Skutočnosť, že v rámci nesprávneho úradného postupu došlo aj k vydaniu viacerých\nnezákonných rozhodnutí, nepovažoval za relevantnú s vysvetlením, že vydanie nezákonných rozhodnutí\nbolo len jedným z výsledkov, či následkov nesprávneho úradného postupu. Avšak ani táto argumentácia\n\nnedáva zrozumiteľnú a jasnú odpoveď o existencii a predpokladoch toho - ktorého zodpovednostného\nvzťahu a navyše protirečí s vysloveným názorom odvolacieho súdu vychádzajúcim z toho, že „úkony\ntzv. úradného postupu samy osebe k vydaniu rozhodnutia nevedú, a ak je rozhodnutie vydané,\nbezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia ... (str. 14 ods. 4 odôvodnenia). Pokiaľ odvolací súd vychádzal\nz toho, že zodpovednosť za nesprávny úradný postup nastáva, ak úkony úradného postupu k vydaniu\nrozhodnutia nevedú a v jeho obsahu sa priamo neodrazia, potom z logického hľadiska je protirečivým\njeho hlavný argument, že z hľadiska zodpovednosti štátu nie je relevantné, ak nesprávny úradný postup\nje čo i len jediným následkom vydaných rozhodnutí, ktoré odvolací súd označil za nezákonné. Pri\nposúdení otázky premlčania (v zmysle § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.) odvolací súd uvádza (na\nstrane 18 ods. 1 odôvodnenia uvádza: .... „Vedomosť poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá\nnadobudol poškodený až dňa 17.10.2005, kedy Ministerstvo financií zrušilo registračné rozhodnutia a\npotvrdilo ich nezákonnosť.“ ... „V tomto momente bolo subjektívne jasné, že išlo o nezákonné registračné\nrozhodnutia, ktoré boli vydané správcom dane v rámci nesprávneho úradného postupu a že je možné\nžalovať odporcu v 2. rade ....“ ... ). Odvolací súd ani pri posúdení otázky premlčania uplatneného práva v\ntomto prípade dôsledne nerozlíšil medzi titulmi zakladajúcimi zodpovednosť za škodu v zmysle zákona\nč. 58/1969 Zb., hoci práve toto zistenie je dôležité aj z hľadiska či uplatnený nárok, resp. nároky treba\nposudzovať ešte podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo už podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Totiž v zmysle §\n27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o\nzmene niektorých zákonov sa zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané\npred nadobudnutím účinnosti tohto zákona (t.j. pred 1. júlom 2004) a za škodu spôsobenú nesprávnym\núradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, spravuje doterajšími predpismi. Správna\naplikácia hmotnoprávnej úpravy súdom závisí od vzniku škody, t.j. okamihom kedy malo ku škode\nspôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom dôjsť. Pokiaľ k nej došlo\npred uvedeným dňom (1. júlom 2004), treba za \"doterajší predpis\" v zmysle uvedeného ustanovenia\npovažovať zákon č. 58/1969 Zb. Vychádzajúc z tvrdení v žalobe, že k vzniku škody došlo v období od\n1. februára 2003 do 30. septembra 2003, uplatnený nárok by bolo treba posudzovať podľa zákona č.\n58/1969 Zb.\nOdvolací súd pri posúdení otázky premlčania vychádzal z ustanovenia § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.\nPodľa § 20 zákona č. 58/1969 Zb. platí, že pokiaľ tento zákon neustanovuje niečo iné, riadia sa právne\nvzťahy ním upravené ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v\nustanovenej dobe; na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,\nnemožno premlčané právo veriteľovi priznať (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka).\nPremlčanie je uplynutie času stanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, že by\nprávo bolo vykonané, v dôsledku čoho môže povinný subjekt čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou\npremlčania. Účelom inštitútu premlčania je na jednej strane viesť oprávneného (veriteľa) k tomu, aby\nv prípade nesplnenia záväzku povinným (dlžníkom) zbytočne neodkladal uplatnenie svojho práva, na\ndruhej strane poskytnúť dlžníkovi nástroj na obranu proti veriteľovi, ktorý svoje právo neuplatnil v\nstanovenej lehote. Premlčacou dobou sa rozumie doba, v ktorej musí byť vykonané právo, aby nedošlo k\njeho premlčaniu. Vznesenie tejto námietky nemá za následok zánik samotného práva; dlžníkom účinne\nvznesená námietka premlčania bráni súdnej vymáhateľnosti premlčaného práva. Námietka premlčania\nmôže byť úspešne uplatnená len za predpokladu, že sa veriteľ svojho práva behom premlčacej doby\nnedomáhal uplatnením na súde.\nPodľa § 22 ods. 1 až 3 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa\npremlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie\npráva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia)\nzrušujúceho rozhodnutia. Najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému\nbolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide\no škodu na zdraví. Ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1),\npremlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich\nmesiacov, neplynie.\nZ obsahu spisu vyplýva, že žalovaný 2/ vzniesol námietku premlčania žalobou uplatneného práva už v\nkonaní pred súdom prvého stupňa, s ktorou sa zaoberali v odôvodnení rozsudkov i súdy nižších stupňov\n(viď str. 10 ods. 6 rozsudku súdu prvého stupňa a str. 17 ods. 2 až str. 18 rozsudku odvolacieho súdu).\n\nSúd prvého stupňa nepovažoval za dôvodnú námietku premlčania vychádzajúc z tohto, že začiatok\nplynutia premlčacej doby spájal so zrušením rozhodnutia správcu dane o zamietnutí žiadosti o registráciu\nrozhodnutím Daňového riaditeľstva SR č. I/222/12011-84695/2005/991031-4 - t.j. 25. novembrom 2005\n(str. 10 ods. 6 rozhodnutia) bez toho, aby bližšie vysvetlil svoje právne úvahy najmä pokiaľ ide o\nsubsumciu uvedenej skutočnosti pod príslušné zákonné ustanovenie. Pokiaľ uvedené zdôvodnenie\nchýba, nie je možné preskúmať správnosť právneho záveru, ktoré zaujal súd prvého stupňa k otázke\npremlčania. Navyše, predmetné rozhodnutie bolo vydané 23. novembra 2005 (nie 25. novembra 2005\nako to uvádza súd prvého stupňa). Dovolací súd mohol preto len hypoteticky dedukovať, že súd\nprvého stupňa vychádzal z rozhodnej právnej skutočnosti uvedenej v ustanovení § 22 ods. 1 vety\ndruhej zákona č. 58/1969 Zb. podľa ktorej, ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody\nzrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia.\nNa rozdiel od toho odvolací súd uviedol, že nadobudnutie „vedomosti o škode“ predstavuje zistenie\npoškodeného, že k určitej majetkovej ujme v konkrétnej výške došlo, aj vedomosť o tom, kto za túto\nškodu zodpovedá (ustálil, že najskôr 13. júla 2004 sa poškodený definitívne dozvedel o nemožnosti\nnadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty v rámci daňového konania a 17. októbra 2005 získal\nvedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá, kedy Ministerstvo financií SR zrušilo rozhodnutia Daňového\nriaditeľstva SR o nevyhovení protestu prokurátora z 11. júla 2007); teda za rozhodnú právnu skutočnosť\npovažoval kumulovanú vedomosť poškodeného o vzniku škody, jej výške, a o tom, kto za škodu\nzodpovedá, čo by mohlo navodzovať snahu o aplikáciu ustanovenia § 22 ods. 1 vetu prvú zákona č.\n58/1969 Zb. V takom prípade bolo povinnosťou odvolacieho súdu postupovať podľa § 213 ods. 2 O.s.p.,\nčo však z obsahu spisu ale nevyplýva. Avšak i takto vyslovený predbežný záver by mal korešpondovať s\nnepochybne ustáleným právnym titulom. Odvolací súd túto dôležitú právnu väzbu vo svojom zdôvodnení\nnerozvádza, ani bližšie nevysvetľuje. Formulácia jeho dôvodov (záverov) nepôsobí jednoznačne ale\nskôr protichodne. I keď najprv odvolací súd vychádza z toho, že v prejednávanom prípade sa jedná o\nnesprávny úradný postup, keď za podstatné nepovažuje zrušenie registračných rozhodnutí, pri otázke\npremlčania práva na náhradu škody ohľadom začatia plynutia premlčacej doby už svoj názor modifikuje\n(... „Vedomosť poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá nadobudol poškodený až dňa 17.10.2005,\nkedy Ministerstvo financií zrušilo registračné rozhodnutia a potvrdilo ich nezákonnosť.“ ... „V tomto\nmomente bolo subjektívne jasné, že išlo o nezákonné vydané registračné rozhodnutia, ktoré boli vydané\nsprávcom dane v rámci nesprávneho úradného postupu a že je možné žalovať odporcu v 2. rade ....“ ... ).\nUstálenie správneho titulu uplatnenia nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. vrátane\njasne definovaných a formulovaných jej jednotlivých obligatórnych obsahových náležitostí predurčuje\nprávnu úpravou, ktorou sa potom bude riadiť otázka premlčania tohto práva. Základom je vždy dokonalý\n(určitý a zrozumiteľný) žalobný návrh (§ 79 O.s.p.), ku ktorému následne pristupuje rozhodovacia činnosť\nsúdov, správnosť ktorej (vo vzájomnej spojitosti) môže byť predmetom posúdenia v opravnom konaní.\nAk totiž podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody je zrušenie rozhodnutia pre nezákonnosť,\npre začiatok plynutia trojročnej subjektívnej premlčacej doby v zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 vety\ndruhej zákona č. 58/1969 Zb. je podľa jeho výslovného znenia rozhodujúci deň doručenia (oznámenia)\nzrušujúceho rozhodnutia; nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je potrebné\nvopred prerokovať s ústredným orgánom. V takom prípade, premlčacia doba odo dňa podania žiadosti\ndo skončenia prerokovania, najdlhšie po dobu šiestich mesiacov, neplynie. Ak ale podmienkou na\nuplatnenie práva na náhradu škody je nesprávny úradný postup, potom pre začiatok plynutia trojročnej\nsubjektívnej premlčacej doby v zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 vety prvej zákona č. 58/1969 Zb.\nje rozhodujúci okamih, kedy sa poškodený dozvedel o škode, v takom prípade na rozdiel od škody\nuplatňovanej vydaním nezákonného rozhodnutia, pre plynutie premlčacej doby nemá právny význam\nzrušenie rozhodnutia, ktorému prípadne i predchádzal nesprávny úradný postup ani deň jeho doručenia\n(oznámenia) poškodenému. Predpoklad hypotézy právnej normy § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.\n(pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej doby práva na náhradu škody v dôsledku nesprávneho\núradného postupu) sa totiž nespája s vedomosťou poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá ale\nani s jeho vedomosťou o tom, či a prípadne kedy nesprávnosť úradného postupu bola vyslovená\n(konštatovaná) príslušným orgánom; teda nevyžaduje sa, aby poškodený mal vedomosť o tom, kto za\nškodu zodpovedá - v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. za škodu je zodpovedný vždy štát (§ 18 a § 25\nods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.). Jediným predpokladom začiatku plynutia premlčacej doby je okamih,\nkedy sa poškodený dozvedel o škode. Poškodený sa dozvie o škode vtedy, ak sú mu známe skutkové\nokolnosti, z ktorých možno zistiť vznik škody (v predpokladanej výške) zakladajúcej jej uplatnenie v\nzmysle zákona č. 58/1969 Zb., preto nie je určujúce, či napríklad (ne)správnosť úradného postupu\nbola v inom konaní zisťovaná, prípadne vzniknuté následky mohli byť v takom konaní reparovateľné\n\na či výsledky takéhoto konania (jeho právne závery) boli poškodenému známe; v uvedenom okamihu\nteda nemusí byť daná (napr. z rozhodnutia súdu vyplývajúca) nespochybniteľná istota poškodeného o\nzodpovednosti povinného subjektu.\nZ odôvodnení rozhodnutí odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa i pokiaľ ide o otázku začatia plynutia\npremlčacej doby pri náhrade škody uplatnenej v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. je zrejmé, že nespĺňajú\nnáležitosti odôvodnení rozhodnutí v zmysle citovaného ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p v spojení s §\n167 ods. 2 O.s.p. a § 211 ods. 2 O.s.p. a rovnako požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\nV nadväznosti na uvedené treba uviesť, že ak je rozsudok súdu prvého stupňa nepreskúmateľný, pretože\nnedošlo k rešpektovaniu zásad uvedených v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. a § 132 O.s.p. (čo je aj\ntento prípad), musí odvolací súd takéto rozhodnutie zrušiť (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), v inom prípade\n(pokiaľ dôjde k jeho potvrdeniu - v danom prípade došlo k potvrdeniu takého rozhodnutia) konanie zaťažil\nvadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.\nZ uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že procesný postup odvolacieho súdu zavŕšený\npotvrdzujúcim rozsudkom a rovnako i postup súdu prvého stupňa v mimoriadnom dovolaní napadnutej\nčasti (rozsahu) je zaťažený vadou v zmysle § 243f ods. 1 písm. a/ v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p. a\npísm. b/ O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 243b ods.\n2,ods. 3 O.s.p. zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu v potvrdzujúcom výroku o povinnosti žalovanej 2/\nzaplatiť žalobcovi 4 473 112,35 € spolu s úrokom z omeškania 8,5 % od 14. júla 2007 do zaplatenia a\nnáhradu trov konania 89 139,35 € i rozhodnutie súdu prvého stupňa v potvrdenom výroku o povinnosti\nžalovanej 2/ zaplatiť žalobcovi 4 473 112,35 € spolu s úrokom z omeškania 8,5 % od 14. júla 2007 do\nzaplatenia a náhradu trov konania 89 139,35 €) a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na\nďalšie konanie (§ 243b ods. 2, ods. 3 O.s.p.).\nVzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu, dovolaciemu súdu\nnebola daná možnosť zaoberať sa vecnou správnosťou rozhodnutia ani ďalšími námietkami uvedenými\nv mimoriadnom dovolaní.\nGenerálny prokurátor podal návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania (§ 93 O.s.p.) opierajúci\nsa o postúpenie prisúdenej pohľadávky (zmluvný prevod) bez preukázania zmluvného postúpenia.\nOprávnenie podať návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania patrí účastníkom konania alebo\ntomu, kto o tento vstup požiadal (t.j. vedľajšiemu účastníkovi) porovnaj § 93 O.s.p.; zo žiadneho\nustanovenia zákona nevyplýva, aby takýto návrh mohol podať sám generálny prokurátor v konaní o\nmimoriadnom dovolaní, a to i v prípade, ak v podnete účastník takýto návrh neinicioval. Dovolací súd\npreto na takýto návrh nemohol vziať zreteľ. V ďalšom konaní oprávneným subjektom nič nebráni v podaní\núčinného návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania.\nV novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1\nO.s.p.).\n\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.\n\nhlasov 3 : 0.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5Co/190/2009", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}