{"guid": "e6e9a997-f4ba-4c01-953b-1f883f4ff3ee:8e09eeae-3d58-4d90-9d8d-999a44c50528", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:7706206559.1", "spisova_znacka": "7MCdo/16/2011", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo/16/2011 z 27. 9. 2012", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. septembra 2012, sp. zn. 7MCdo/16/2011, ECLI:SK:NSSR:2012:7706206559.1", "identifikacne_cislo": "7706206559", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Kamila Nagyová", "sudca_id": 523, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-kamila-nagyova-523", "datum_vydania": "2012-09-27", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-1.odsek-1", "nazov": "§ 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/58-1969/paragraf-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-18", "nazov": "§ 18 zákona č. 58/1969 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-18", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/58-1969/paragraf-18"}, {"iri": "/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-10", "nazov": "§ 10 zákona č. 58/1969 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/58/#paragraf-10", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/58-1969/paragraf-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-237", "nazov": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-237", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0/#paragraf-237", "judikatura_url": null}, {"iri": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-243f", "nazov": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-243f", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0/#paragraf-243f", "judikatura_url": null}, {"iri": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-157", "nazov": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-157", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0/#paragraf-157", "judikatura_url": null}, {"iri": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-219", "nazov": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-219", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0/#paragraf-219", "judikatura_url": null}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-517.odsek-2", "nazov": "§ 517 ods. 2 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-517.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-517"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1969/58#paragraf-1", "/SK/ZZ/1969/58#paragraf-18", "/SK/ZZ/1969/58#paragraf-10", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-517"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8e09eeae-3d58-4d90-9d8d-999a44c50528", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:7706206559.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:7706206559.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:7706206559.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7MCdo/16/2011\n7706206559\n27. 09. 2012\nJUDr. Daniela Švecová\nECLI:SK:NSSR:2012:7706206559.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne DIANA LOV, spol. s r.o., so sídlom v\nMichalovciach, Kukorelliho č. 7, IČO: 36 179 914, proti žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej\nMinisterstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, o\nnáhradu škody, vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 20 C 72/2006, o mimoriadnom\ndovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 23.\nseptembra 2010 sp. zn. 4 Co 6/2010 a rozsudku Okresného súdu Michalovce z 8. októbra 2009 č.k.\n20 C 72/2006-169, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 23. septembra\n2010 sp. zn. 4 Co 6/2010 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nOkresný súd Michalovce rozsudkom (v poradí druhým) z 8. októbra 2009 č.k. 20 C 72/2006-169 uložil\nžalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 30 766,08 € so 17,6 % úrokom z omeškania od 23. júla 1998\ndo zaplatenia a trovy konania 4 210,76 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie\nodôvodnil tým, že súdny exekútor JUDr. Ján Boroš v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 185/97\n(a u Okresného súdu Michalovce pod sp. zn. 16 Er 3241/1997) 22. júla 1998 vykonal súpis veci a\nodobral ich žalobkyni, i keď tieto nepatrili povinnému (DIANA K spol. s r.o.), ich nevrátením žalobkyni\njej spôsobil škodu, za ktorú zodpovedá žalovaná v zmysle § 1 ods. 1 a § 18 ods. 1, ods. 2 zákona č.\n58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym\núradným postupom (ďalej len zákon č. 58/1969 Zb.). Vychádzal pritom z interpretácie článku 46 ods.\n3 Ústavy Slovenskej republiky, že činnosť súdneho exekútora (v zmysle zákona č. 233/1995 Z.z.), v\ndanom prípade jeho nesprávny úradný postup možno považovať za výkon činnosti štátneho orgánu, na\nktorý sa vzťahuje § 1 a § 18 zákona č. 58/1969 Zb. Právna úprava umožnila, aby popri súdnom výkone\nrozhodnutia sa realizoval aj výkon rozhodnutia súdnym exekútorom ako štátom splnomocnenou osobou\nvykonávať nútený výkon rozhodnutia. Napokon rozhodnutím Okresného súdu Michalovce z 2. apríla\n2003 č.k. 11 C 894/1998 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach z 20. apríla 2004 sp. zn.\n14 Co 140/2003 bolo určené, že veci, ktoré boli predmetom súpisu 22. júla 1998 vykonaným súdnym\nexekútorom JUDr. Jánom Borošom v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 185/97, sú vylúčené\nz tejto exekúcie predajom hnuteľných vecí. Pri zisťovaní výšky škody súd vychádzal z dodacích listov č.\n1-33 založených v tomto súdom spise na č.l. 117 až 149. Nárok na úroky z omeškania posúdil v zmysle §\n517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v spojení s § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky\nč. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. O trovách konania\nsúd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.\nNa odvolanie žalovanej Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 23. septembra 2010 sp. zn. 4 Co 6/2010\nrozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni istinu 30 766,08 €\na nahradiť trovy prvostupňového konania potvrdil a vo výroku o zaplatenie príslušenstva žalovanej\npohľadávky ho zmenil tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 6 %-né úroky z omeškania\n\nzo sumy 30 766,08 € od 3. januára 2006. Zároveň žalovanú zaviazal na náhradu trov odvolacieho\nkonania vo výške 567,26 €. Za nedôvodnú považoval námietku odvolateľky ohľadom nedostatku jej\nvecnej pasívnej legitimácie v tomto spore. Nestotožnil sa s názorom, že žalobkyňa si mala nárok na\nnáhradu škody uplatniť proti súdnemu exekútorovi podľa Exekučného poriadku. Vychádzal z toho, že\nzodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím súdneho exekútora alebo jeho nesprávnym úradným\npostupom sa posudzuje podľa zákona č. 58/1969 Zb., pretože štát na súdneho exekútora preniesol\nčasť svojich oprávnení (výkon súdnych a iných rozhodnutí), z čoho vyplýva aj jeho zodpovednosť za\npochybenia súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti. Za opodstatnenú považoval odvolaciu\nnámietku, pokiaľ ide o stanovenie počiatku omeškania s plnením priznaného peňažného plnenia\n(prisúdenej istiny). Čas plnenia v súvislosti s nárokom na náhradu škody nie je v OZ upravený, preto je\npotrebné vychádzať z toho, že škodca je povinný škodu nahradiť prvý deň po tom, čo bol poškodeným\no jej náhradu požiadaný, pokiaľ poškodený nestanovil inú lehotu. Žalobkyňa požiadala žalovanú o\npredbežné prerokovanie škody listom z 19. júla 2005, vzhľadom na 6 mesačnú lehotu, ktorú ustanovenie\n§ 10 zákona č. 58/1969 Zb. ustanovuje na uspokojenie nároku a s prihliadnutím na to, že v jej priebehu\nžalovaná listom z 3. januára 2006 oznámila žalobkyni, že jej nárok neakceptuje, odvolací súd považoval\nza prvý deň omeškania 3. január 2006, odkedy žalobkyni priznal úroky z omeškania. O trovách\nodvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 3 O.s.p.\nNa základe podnetu žalovanej podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny\nprokurátor“) mimoriadne dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 23. septembra 2010\nsp. zn. 4 Co 6/2010 a rozsudku Okresného súdu Michalovce z 8. októbra 2009 č.k. 20 C 72/2006-169 a\nnavrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu i rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému\nsúdu na ďalšie konanie z dôvodu, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. (§\n243f ods. 1 písm. a/ O.s.p.), konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci (§243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.) a rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Rozhodovacia prax Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky (sp. zn. I. ÚS 342/2010) a rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn.\n2 Cdo 170/2005) vychádzajúce z rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva, považujú\nnevyporiadanie sa s relevantnými - pre rozhodnutie významnými námietkami účastníka konania v\nodôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu za porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na\nspravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež\nza naplnenie prípustnosti i dôvodnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (účastníkovi konania sa\npostupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Žalovaná v odvolaní (č.l. 182 spisu) podanom\nproti rozsudku z 8. októbra 2009 namietala aj to, že „prvostupňový súd nevzal do úvahy skutočnosť,\nže žalobkyňa doposiaľ ničím nepreukázala, že by vymáhanie pohľadávky vo výške 30 766,08 €,\nbolo bezúspešne. Odobraté hnuteľné veci predsa stále niekde existujú“. Išlo o námietku k posúdeniu\npredpokladov - podmienok zodpovednosti za škodu teda o relevantnú - pre rozhodnutie významnú\nnámietku. S touto námietkou žalovanej sa odvolací súd nezaoberal, na túto námietku nereagoval -čo\nzakladá vadu konania uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. Štát v danej veci podľa súdov zodpovedá za škodu\n„spočívajúcu v hodnote odobratých vecí, nakoľko tieto žalobcovi doposiaľ neboli vrátené“. V súdnom\nspise je pripojený (č.l. 31) rozsudok Okresného súdu Michalovce z 2. apríla 2003 č.k. 11 C 894/1998-172,\npodľa ktorého v konaní o vylúčenie vecí z exekúcie žalobca (DIANA LOV, spol. s r.o.) uviedol, že veci,\nu ktorých žiada vylúčenie z exekúcie „tvoria koncesovaný tovar a tento bol po odobratí exekútorským\núradom od žalobcu odobratý a uskladnený vedľajším účastníkom na strane žalovaného“. Záver súdov\no vzniku škody vo výške hodnoty súdnym exekútorom odobratých vecí preto nezodpovedá skutkovým\nzisteniam. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Cdo 1/2007 ide\ntiež o postihnutie konania inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f\nods. 1 písm. b/). V danej veci súdy nesprávne vyložili a aplikovali ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb.,\npreto v otázke pasívnej vecnej legitimácie došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci (§ 243f ods.\n1 písm. c/ O.s.p.). V zmysle zákona č. 58/1969 Zb. bola zodpovednosť štátu za škodu ustanovená iba\npri štátnych orgánoch, orgánoch štátnych organizácií a orgánoch spoločenských organizácii (pri plnení\núloh štátneho orgánu). Súdny exekútor nie je štátny orgán, nie je orgán štátnej organizácie a nie je\nani orgán spoločenskej organizácie. Štát preto podľa zákona č. 58/1969 Zb. nezodpovedal za škodu\nspôsobenú súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti (obdobne Najvyšší súd Českej republiky\nsp. zn. 28 Cdo 2363/2009).\nŽalobkyňa a žalovaná sa k mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadrili.\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom\ndovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, že tento opravný prostriedok podal generálny prokurátor (§\n243e ods. 1 O.s.p.) v lehote jedného roka (§ 243g O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré môže napadnúť týmto\nopravným prostriedkom, preskúmal napadnuté rozhodnutia bez nariadenia dovolacieho pojednávania\n(§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a ods. 3 O.s.p.) v rozsahu podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242\nods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je opodstatnené.\nPodľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za\npodmienok uvedených v § 243e O.s.p., ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je\npostihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva\nv nesprávnom právnom posúdení veci.\nNa výskyt procesných vád konania vymenovaných v § 237 O.s.p. prihliada najvyšší súd nielen v konaní\no dovolaní (viď § 242 ods. 1 O.s.p.), ale aj v konaní o mimoriadnom dovolaní (viď § 243i ods. 2 O.s.p.\nv spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) bez zreteľa na to, či boli alebo neboli v tomto mimoriadnom opravnom\nprostriedku uplatnené. O procesnú vadu konania v zmysle § 237 O.s.p. ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo\nveci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť\nbyť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/\nv tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal\nsa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu\nodňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,\nibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a\ng/ O.s.p. v konaní o mimoriadnom dovolaní nevyšli najavo.\nGenerálny prokurátor namieta, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.\nspočívajúcej v tom, že odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia žiadnym spôsobom nevyporiadal s\nrelevantnou - pre rozhodnutie významnou odvolacou námietkou - smerujúcou k naplneniu podmienok\nvzniku zodpovednosti za škodu (vznikom škody). O vadu tejto povahy ide v prípade nesprávneho\npostupu súdu v občianskom súdnom konaní, ktorý porušuje ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku\na má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka, ktoré sú mu v súdnom\nkonaní priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.\nPodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“), každý sa môže domáhať zákonom\nustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v\nprimeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o\njeho občianskych právach alebo záväzkoch.\nPodľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), ak súd koná vo veci\nuplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným\nzákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).\nCitovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre\nzákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie\nprávnej ochrany. Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám\nnemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i\nzákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom,\nje porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu\nochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho\npráva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku\nkonania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).\nPrávo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“, princíp\nkontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania. Konanie súdu v súlade so zákonom\n\nmusí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu.\nProcesný postup súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto\npotrebné považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva\nna spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu)\nuplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania, ktoré (práva) slúžia na ochranu ich práv a\noprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že procesný úkon účastníka\nsúdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je možné považovať za súčasť\nzákladného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu\nvylúčený alebo v značnej miere obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu,\ndochádza v takomto prípade k stavu, kedy sa mu postupom súdu odníma možnosť konať pred súdom,\nporušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.\nÚstavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania\nvšeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom\nrámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu,\nako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich\nsúčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu\npri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia\nnáležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07). Z práva na spravodlivé súdne\nkonanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a\ndôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, obdobne\nKraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie\nje rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211\nods. 2 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú\nnámietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre\nrozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového\nrozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Vo svojej ustálenej judikatúre aj\nv nadväznosti na § 219 O.s.p. ústavný súd tiež zdôraznil, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového\nsúdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS\n372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria\njeden celok (IV. ÚS 489/2011).\nV danom prípade z odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa\nstotožnil s právnymi názormi súdu prvého stupňa vyjadrenými v jeho rozhodnutí v otázke zodpovednosti\nza uplatnenú škodu, t.j. postupoval v súlade s § 219 ods. 1 O.s.p. Inak posúdil len otázku úrokov z\nomeškania (žalovaného príslušenstva). Zákonodarcom upravenú možnosť odvolacieho súdu obmedziť\nsa v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) je vždy potrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl.\n152 ods. 4 ústavy) aplikovať aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a ESĽP zaoberajúcej sa právom\núčastníka súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu. Ak tak všeobecný\nsúd nepostupoval, jeho rozsudok je nevyhnutné považovať za arbitrárny, zjavne neodôvodnený, a tým\npriamo zasahujúci do základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ďalej ústavy (čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ďalej\nlistiny). Z uvedeného vyplýva, že je úlohou dovolacieho súdu podľa špecifických okolností konkrétneho\nprípadu posúdiť, či absencia odôvodnenia tak, ako na ňu poukazoval generálny prokurátor, dosahuje\ntakú intenzitu, že ňou bolo zasiahnuté do základného práva žalovanej zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy\na v čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“) napĺňajúceho vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.\nJe potrebné prisvedčiť generálnemu prokurátorovi, že jeho námietka uvedená v dovolaní je dôvodná.\nDovolací súd totiž zistil, že sa jedná o námietku, ktorá má význam pre rozhodnutie v tejto veci v tom\nzmysle, že jej zodpovedanie (vysvetlenie) patrilo medzi rozhodné právne skutočnosti predpokladané\nhypotézou právnej normy aplikovanej súdmi ako relevantnej na tento prípad, bez toho, aby už v tomto\nštádiu dovolacieho prieskumu (§ 243f ods. 1 písm. a/ O.s.p.) skúmal, či súdy vec správne právne posúdili\n(§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.).\n\nZodpovednosť žalovanej za škodu súdy zhodne posúdili ako zodpovednosť štátu za nesprávny úradný\npostup v zmysle § 1 a § 18 ods. 1, 2 zákona č. 58/1969 Zb. Žalovaná v odvolacej námietke (č.l. 185 spisu)\nspochybnila zodpovednosť štátu, keď uviedla, že žalobkyňa nepreukázala bezúspešné uspokojenie\nsvojej pohľadávky proti tomu, u koho sa nachádzajú veci nedôvodne odňaté súdnym exekútorom. Súdu\ntiež vytkla, že odňaté veci predsa niekde existujú.\nZ určujúceho (obsahového) hľadiska ide o námietku smerujúcu k existencii vzniku zodpovednosti za\nškodu; bez zistenia, či odňaté veci existujú a prípadne kto je ich držiteľom totiž nemožno ustáliť, či ide\no škodu (o aký druh škody sa jedná a aký je jej rozsah) ani to, či, kedy a ako vznikla; bez uvedeného\nnemôže byť zodpovedne ustálená ani právna povaha uplatneného nároku, otázka vecnej pasívnej\nlegitimácii v rovine úvah o súbehu (konkurencii) nárokov z titulu bezdôvodného obohatenia a náhrady\nškody.\nPrávna teória vyprofilovala základné predpoklady, s ktorými sa spája vznik zodpovednosti za škodu\nv súkromnom práve s ohľadom na právnu úpravu, ktorá v tom - ktorom prípade upravuje určitý druh\nobčianskoprávnej zodpovednosti za škodu (spravidla ide o porušenie právnej povinnosti - vznik škody\n- existencia príčinnej súvislosti - zavinenie). Výsledok úvahy o tom, či vznikla zodpovednosť za škodu\npredpokladá naplnenie znakov príslušnej skutkovej podstaty. Skutkovú podstatu vzniku zodpovednosti z\nnesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 58/1969 Zb. určujú tieto znaky: 1/ osoba vykonávajúca\npostup, 2/ porušený právny vzťah, 3/ úradný postup, 4/ podmienenosť postupu plnením úloh orgánu, 5/\nnesprávnosť postupu, 6/ danosť škody alebo nemajetkovej ujmy a 7/ príčinná súvislosť. Úvahy o tom, či\nškoda vznikla, a aká je jej výška z prezumovanej príčinnej súvislosti predstavujú esenciálne náležitosti,\nod ktorých sa odvíja právna zodpovednosť za jej konkrétnu náhradu.\nZodpovednosti z nesprávneho úradného postupu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. svedčí škoda a\nexistencia nesprávneho úradného postupu a existencia príčinnej súvislosti medzi nimi. Škoda ako\npredpoklad vzniku tejto zodpovednosti je daná, ak vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným\npostupom. Škoda, ktorá vznikla, existuje dovtedy, kým ju zodpovedný štát nenahradí, a z hľadiska jej\ndanosti je bezvýznamné, že poškodený alebo niekto iný poškodenú vec opravil, zničenú vec nahradil a\npod. Čo sa týka druhov škôd, ktoré vznikajú vo sfére tejto zodpovednosti, môže ísť o škody vzniknuté\nzásahom na veci, do majetkových práv, na zárobku, zdraví a živote. Prichodí teda podrobnejšie\nrozlišovať, o aký druh škody ide a čo bolo jej príčinou. Príkladne možno uviesť, že škoda zapríčinená\nzásahom na majetok môže spočívať v ujme na veciach alebo na právach. Ujma na veciach môže\nbyť zapríčinená ich poškodením, zničením, a pod. Ujma na právach môže byť zapríčinená najmä\nznemožnením ich výkonu (napr. tiež v dôsledku scudzenia, neoprávneného zadržiavania), ochrany a\nnesplnením im zodpovedajúcich povinností.\nV takomto konaní sa prioritne venuje pozornosť identifikácii druhu škody, ktorý nemožno ustáliť bez\nnáležitého zistenia škodového deja. Toto zistenie napomáha k ustáleniu, príčinnej súvislosti, rozsahu\n(výšky) škody a napokon vedie aj k úvahe o spôsobe jej reparácie. Samotné bezprávne odňatie veci\nalebo jej zadržanie bez ďalšieho dostatočne neindikuje druh škody ani príčinnú súvislosť, s ktorou sa\nspája jej vznik. Spravidla je potrebné poznať (zistiť) i ďalšie okolnosti, ktoré nepochybne odôvodňujú\ndruh škody. Inak je tomu v prípade preukázania poškodenia, či zničenia veci.\nPri rozhodovaní v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. ako o zodpovednosti za iného (viď Luby, Š.:\nZodpovednosť štátu za škodu, Obzor, Bratislava 1971, str. 31-34) treba si uvedomiť, že náhrada škody\nnepatrí poškodenému, ak sa už škoda napravila z iných v zákone uvedených dôvodov (napríklad\ntak, že poškodený bol uspokojený vyplatením dávok z nemocenského, zdravotného, či dôchodkového\npoistenia, prípadne iného poistenia, alebo prijal plnenie z dobrovoľného vydania bezdôvodného\nobohatenia a pod.). Súvislosti s (bez)úspešným uplatnením nároku poškodeným voči inému subjektu\nnež je štát, môžu byť (v právno-teoretickej rovine) okolnosťou dopadajúcou na obsah zodpovednostného\nvzťahu medzi štátom a poškodeným z pohľadu otázok spoločnej zodpovednosti za škodu (§ 441 OZ),\nspôsobu a rozsahu náhrady škody (§ 442 OZ), či výšky škody (§ 443 OZ), ktorými sa súd obligatórne\nzaoberá v takomto konaní (viď § 20 zákona č. 58/1969 Zb.). Vo všeobecnosti nemožno vylúčiť, že\nz hľadiska posudzovania tejto zodpovednosti môže nadobúdať na právnom význame aj iné konanie\npoškodeného; v zásade platí, že v rozsahu, v ktorom bola škoda spôsobená poškodeným, nie je daná\nzodpovednosť škodcu.\n\nPretože súd nie je viazaný právnou kvalifikáciu ale len skutkovým vymedzením v žalobe, musí si\nvyriešiť aj prípadnú konkurenciu (súbehu) právnych nárokov a s pomedzi viacerých vybrať správnu\nprávnu normu. Nemožno tiež vylúčiť, že obnovenie narušenej majetkovej rovnováhy bude možné\ndosiahnuť prostredníctvom viacerých procesných i hmotnoprávnych inštitútov súkromného práva (napr.\ntiež bezdôvodným obohatením § 451 OZ, náhradou škody, možnosťou podania excindančnej žaloby § 55\nExekučného poriadku a podobne). Tomu musí zodpovedať aj zdôvodnenie rozhodnej právnej kvalifikácie\nspôsobu reparácie majetkovej nerovnováhy.\nK súbehu nárokov zaznamenala judikatúra viacero názorov, medzi inými tiež ten, že právo na náhradu\nškody vôbec nevznikne, kým poškodený má možnosť žiadať najprv vydanie bezdôvodného obohatenia,\na to až do uplynutia premlčacej doby pre jeho vydanie, a že splatnosť pohľadávky z titulu náhrady škody\nnastane až rozhodnutím súdu vo veci samej (viď Zborník IV, str. 423, Najvyšší súd SR sp. zn. 4 Cz 110/84\nzo 16. apríla 1985, tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 199/2005).\nÚčastníkom konania poskytnutá súdna ochrana v konkrétnom prípade nezodpovedala požiadavkám\nmateriálneho právneho štátu - právu na súdnu ochranu, v ktorom sú rešpektované princípy\nspravodlivého procesu - a jeho výsledok zodpovedá presvedčivému, zrozumiteľnému, spravodlivému a\nzákonnému rozhodnutiu. Dovolací súd (bez toho aby posudzoval správnosť právneho posúdenia veci)\nzastáva názor, že pokiaľ odvolací súd v okolnostiach prejednávaného prípadu neponúkol k relevantnej\nodvolacej námietke žiadne vysvetlenie v odôvodnení svojho rozhodnutia, konanie zaťažil vadou v zmysle\n§ 237 písm. f/ O.s.p.\nVychádzajúc z uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že Generálny prokurátor Slovenskej republiky\ndôvodne podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. a/ O.s.p.\nNa základe vyššie uvedeného dospel najvyšší súd k záveru, že mimoriadnym dovolaním napadnuté\nrozhodnutie odvolacieho súdu bolo vydané v konaní, v ktorom došlo k procesnej vade v zmysle § 237\npísm. f/ O.s.p. (§ 243e O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. a/ O.s.p.). Najvyšší súd vzhľadom na to\ntoto rozhodnutie zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p v spojení s § 243i\nods. 2 O.s.p.). Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,\nkoná ďalej o veci.\nV súlade s praxou rozhodovania v konaní o dovolaní sa dovolací súd v predmetnom konaní o\nmimoriadnom dovolaní obmedzil len na konštatovanie, že došlo k procesnej vade v zmysle 237 písm.\nf/ O.s.p., v dôsledku čoho už nemal právnu možnosť skúmať, či konanie je postihnuté aj inou vadou\nmajúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f písm. b/ O.s.p.) a či mimoriadnym\ndovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s potvrdeným rozhodnutím súdu prvého\nstupňa spočíva na (ne)správnom právnom posúdení veci (§ 243f písm. c/ O.s.p.). Posúdeniu preto\nnepodrobil otázky správnosti výkladu použitých ustanovení zákona č. 58/1969 Zb., vecnej pasívnej\nlegitimácii žalovanej a záverov o vzniku zodpovednosti za uplatnenú škodu.\nV novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a konania o mimoriadnom\ndovolaní (§ 243d ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}