{"guid": "f5083e1d-657f-4633-bf39-a679a066a518:1af04a3e-3d28-4a5d-801d-4188ca1a55d7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:7208208907.1", "spisova_znacka": "6MCdo/1/2011", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/1/2011 z 30. 4. 2012", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2012, sp. zn. 6MCdo/1/2011, ECLI:SK:NSSR:2012:7208208907.1", "identifikacne_cislo": "7208208907", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Rudolf Čirč", "datum_vydania": "2012-04-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1991/328/#paragraf-19.odsek-2", "nazov": "§ 19 ods. 2 ZKV", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/328/#paragraf-19.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/328-1991/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "nazov": "§ 39 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-39", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-39"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1991/328#paragraf-19", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-39"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1af04a3e-3d28-4a5d-801d-4188ca1a55d7", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:7208208907.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:7208208907.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:7208208907.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6MCdo/1/2011\n7208208907\n30. 04. 2012\nJUDr. Rudolf Čirč\nECLI:SK:NSSR:2012:7208208907.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Mesta Košice, Trieda SNP č. 48/A, Košice,\nproti žalovanej COMPCAR, s.r.o., so sídlom v Prešove, Slovenská č. 67, o určenie vlastníckeho práva\nk nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Košice II\npod sp.zn. 24 C 41/2008, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti\nrozsudku Okresného súdu Košice II z 27. februára 2009 č.k. 24 C 41/2008-136 a proti rozsudku\nKrajského súdu v Košiciach z 8. októbra 2009 sp.zn. 2 Co 158/2009 takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 8. októbra 2009 sp.zn. 2 Co\n158/2009 a rozsudok Okresného súdu Košice II z 27. februára 2009 č.k.\n24 C 41/2008-136 ako aj uznesenie Okresného súdu Košice II zo 16. apríla 2009 č.k. 24 C 41/2008-164\nz r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nŽalobou podanou dňa 22. apríla 2008 na Okresnom súde Košice II (po jej upresnení v priebehu konania)\nsa žalobca domáhal určenia svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam - pozemkom - zapísaným v\nkatastri nehnuteľností pre kat. úz. J. na liste vlastníctva č. XXXX ako parcela č. XXXX/X - ostatné plochy\nvo výmere 9 056 m2, č. XXXX/X - ostatné plochy vo výmere 5 687 m2, č. XXXX/X - ostatné plochy\nvo výmere 6 026 m2, č. XXXX/X - ostatné plochy vo výmere 1 820 m2, č. XXXX/X - ostatné\nplochy vo výmere 2 201 m2 a č. XXXX/X - ostatné plochy vo výmere 133 m2. V žalobe uviedol,\nže má naliehavý právny záujem na určení vlastníctva, pretože k označeným pozemkom, vytvoreným\nz pôvodných pozemnoknižných parciel na základe geometrického plánu, je v katastri nehnuteľností\nzapísané vlastnícke právo v prospech žalovanej, čím je zneistené jeho právne postavenie. V pozemkovej\nknihe boli tieto pozemky zapísané ako vlastníctvo Čsl. štátu - Východoslovenské tehelne národný podnik\nKošice. Dohodou o prevode správy národného majetku zo dňa 28. júla 1962 došlo k prevodu správy\nnárodného majetku - predmetných pozemkov - z Čsl. štátu - Východoslovenské tehelne, národný podnik\nKošice na Čsl. štát - Mestský národný výbor Košice, a to za účelom výstavby Severojužnej komunikácie\nna sídlisko „Terasa“ v Košiciach. K 24. novembru 1990 právo hospodárenia k uvedenému majetku\nvykazoval Národný výbor mesta Košíc a podľa § 2 ods. 1 zákona\nč. 138/1991 Zb. o majetku obcí (ďalej len „zákon č. 138/1991 Zb.“) prešiel tento majetok\ndo jeho vlastníctva. Ďalej uviedol, že následný prevod označených pozemkov na žalovanú v roku 2004\nv rámci konkurzu na majetok Východoslovenských tehelní, štátneho podniku v likvidácii, je neplatný,\npretože uvedený subjekt od roku 1962 tieto pozemky fyzicky ani účtovne neviedol vo svojej evidencii\na bola na nich vybudovaná komunikácia. Vlastníkom vybudovanej komunikácie sa stal štát a v zmysle\nzákona č. 138/1991 Zb. prešla táto stavba\ndo jeho vlastníctva.\nŽalovaná vo vyjadrení k žalobe uviedla, že predmetné pozemky kúpila v dobrej viere v konkurznom\nkonaní z majetku patriaceho do konkurznej podstaty úpadcu Východoslovenské tehelne, štátny podnik\nv likvidácii, a to od správcu konkurznej podstaty\n\na na základe právoplatného opatrenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 9. júla 2004 sp.zn.\n2 K 620/95. Správca konkurznej podstaty pri zaradení týchto nehnuteľností vychádzal\nzo zápisu v pozemkovej knihe, v ktorej bol ako vlastník zapísaný úpadca, preto ich správne zapísal do\nkonkurznej podstaty a následne predal. Tvrdila, že správa tohto majetku neprešla na Čsl. štát - Mestský\nnárodný výbor v Košiciach, pretože takýto zápis v pozemkovej knihe vykonaný nebol a neexistuje ani\nhodnoverný doklad, že sa tak malo stať. Poukazovala tiež\nna to, že osoby, ktoré uplatňujú práva k veciam zapísaným do súpisu podstaty, musia súd alebo správcu\npodstaty upozorniť na to, že veci nemali byť do podstaty zapísané, a ak napriek výzve súdu nepodajú\ntzv. vylučovaciu žalobu, platí domnienka, že vec bola zahrnutá\ndo súpisu oprávnene, čo znamená, že môže byť predmetom speňaženia.\nOkresný súd Košice II rozsudkom z 27. februára 2009 č.k. 24 C 41/2008-136 žalobu zamietol.\nOsobitným uznesením zo 16. apríla 2009 č.k. 24 C 41/2008-164 rozhodol aj o trovách konania, a to\ntak, že ich náhradu žalovanej nepriznal. Rozhodnutie v merite veci odôvodnil výsledkami vykonaného\ndokazovania, ktorým zistil, že v čase vyhlásenia konkurzu na majetok Východoslovenských tehelní,\nštátneho podniku v likvidácii (ďalej len „úpadca“) v roku 1995 boli pozemky, ku ktorým sa žalobca\ndomáhal určenia vlastníckeho práva, zapísané v pozemkovej knihe ako výlučné vlastníctvo úpadcu\n(správne ako vlastníctvo Čsl. štátu - Východoslovenské tehelne, národný podnik Košice), že na návrh\nsprávcu konkurznej podstaty na základe geometrického plánu boli v rokoch 2002 až 2003 zapísané\ndo katastra nehnuteľností, že správca konkurznej podstaty na základe opatrenia Krajského súdu v\nKošiciach zo dňa 9. júla 2004 sp.zn. 2K 620/95, ktorým krajský súd súhlasil s predajom nehnuteľného\nmajetku úpadcu patriaceho do konkurznej podstaty mimo dražby pre žalovanú, predal pozemky mimo\ndražby žalovanej, že vklad vlastníckeho práva v prospech žalovanej bol povolený 28. júla 2004 pod č.\nV-760/2004 a že žalobca nemal vedomosť o konkurznom konaní, preto si v ňom neuplatnil svoj nárok a\nnepodal vylučovaciu žalobu. Z týchto skutkových zistení vyvodil právny záver, že nepodaním žaloby na\nvylúčenie vecí z konkurznej podstaty (pričom nebolo dôležité z akého dôvodu nebola podaná), nastala\nv zmysle § 19 ods. 1 a 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení do 31. júla 2004 (ďalej\nlen „zákon č. 328/1991 Zb.“) nevyvrátiteľná právna domnienka, že sporné pozemky boli zaradené do\nsúpisu podstaty správne. To znamená, že správca bol oprávnený ich speňažiť a predať žalovanej, ktorá\nich nadobudla do svojho výlučného vlastníctva v dobrej viere.\nKrajský súd v Košiciach ako odvolací súd na odvolanie žalobcu rozsudkom\nz 8. októbra\n2009 sp.zn. 2 Co 158/2009 rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s uznesením zo 16. apríla 2009\npotvrdil. Potvrdenie prvostupňového rozsudku odôvodnil jeho vecnou správnosťou stotožňujúc sa aj s\ndôvodmi tohto rozhodnutia. Len na doplnenie uviedol, že nevyvrátiteľná právna domnienka vyplývajúca\nz ustanovenia § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. prelamuje zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť\nna iného viac práv, než má sám, a zároveň spôsobuje, že ak by aj vec nemala patriť do súpisu, nie je\nmožné už vzniesť žiadne nároky voči osobe, ktorá následne majetok nadobudla od správcu konkurznej\npodstaty v dôsledku jeho speňaženia.\nNa základe podnetu žalobcu podal proti uvedeným rozsudkom okresného i krajského súdu mimoriadne\ndovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol, aby dovolací súd oba rozsudky zrušil a\nvec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením\nveci. Uviedol, že ustanovenie § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o nevyvrátiteľnej právnej domnienke,\nje aplikovateľné len vtedy, ak konkurzný súd vydá uznesenie, ktorým určí tretej osobe lehotu na podanie\nvylučovacej žaloby a poučí ju o právnych dôsledkoch nepodania žaloby. Keďže konkurzný súd žalobcovi\nneuložil, aby v určenej lehote podal vylučovaciu žalobu, nemohla sa táto domnienka uplatniť. Poukazoval\nďalej na to, že vzhľadom na charakter sporných nehnuteľností, na ktorých sa nachádza štvorprúdová\nkomunikácia, mal správca konkurznej podstaty, ak by postupoval v súlade s odbornou starostlivosťou,\nzapísať tento majetok do súpisu podstaty ako sporný. Rovnako aj konkurzný súd ako znalý práva\npochybil, keď v rozpore s § 1 O.s.p. udelil súhlas na speňaženie tohto majetku mimo dražby. Tieto\npochybenia konkurzného správcu a konkurzného súdu nemôžu byť pričítané na ťarchu žalobcu, ktorý\nbol takto ukrátený\nna svojich právach.\nŽalobca vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu navrhol tomuto opravnému prostriedku vyhovieť a\nrozsudky okresného i krajského súdu zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.\n\nŽalovaná vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu poukazovala na jeho neopodstatnenosť a navrhla ho\nzamietnuť.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 3 O. s. p.) po zistení, že boli splnené\npodmienky pre podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej republiky a že\nje prípustné, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a\nods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) preskúmal oba napadnuté rozsudky, ako aj konanie, ktoré\nim predchádzalo, a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je dôvodné.\nZ odôvodnenia rozsudkov odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa je zrejmé, že dôvodom zamietnutia\nžaloby bol právny záver oboch súdov o uplatnení nevyvrátiteľnej právnej domnienky o zaradení\npozemkov do súpisu konkurznej podstaty úpadcu oprávnene s následnou možnosťou správcu\nkonkurznej podstaty speňažiť ich a predať žalovanej. Podľa názoru dovolacieho súdu tento právny záver\nsúdov v základnom konaní nebol správny. Zistený skutkový stav totiž aplikáciu ustanovenia § 19 ods. 2\nzákona č. 328/1991 Zb. na daný prípad neumožňoval.\nInterpretáciu ustanovenia § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. podal Najvyšší súd Slovenskej republiky\nuž v rozsudku z 11. septembra 2009 sp.zn. 5 Cdo 194/2008, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk\nNajvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky zošit 3/2010 pod č. 25. Vyslovil v ňom názor,\nže právna domnienka podľa uvedeného ustanovenia, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene, nastáva\niba ak ten, kto uplatňuje, že vec sa nemala do súpisu zaradiť, nepodá v súdom určenej lehote proti\nsprávcovi vylučovaciu žalobu, hoci bol konkurzným súdom poučený o tom, že vec bola zapísaná do\nsúpisu a o právnych dôsledkoch nepodania žaloby. Ak vo vzťahu k takejto osobe uznesenie nebolo\nvydané, právne dôsledky v zmysle tohto ustanovenia nenastávajú, pričom nie je významné z akého\ndôvodu takto konkurzný súd nepostupoval (napríklad preto, že tretia osoba sa nedozvedela, že jej vec\nbola zapísaná do súpisu podstaty).\nTakýto výklad znamená, že pokiaľ v preskúmavanej veci žalobca nevedel, že pozemky, ktoré považuje\nza svoje vlastníctvo, boli zapísané do súpisu konkurznej podstaty úpadcu, a nebol vyzvaný konkurzným\nsúdom na podanie vylučovacej žaloby v určenej lehote, nemohla nastať nevyvrátiteľná právna\ndomnienka, že tento majetok bol zaradený do súpisu podstaty oprávnene. Platnosť speňaženia týchto\npozemkov ich predajom žalovanej preto nebolo možné vyvodzovať z uvedeného ustanovenia.\nTo však nevylučuje bez ďalšieho platnosť speňaženia majetku zaradeného do súpisu konkurznej\npodstaty v situácii, keď pred speňažením spísaného majetku nevyšlo najavo, že je tu osoba, ktorá k\ntomuto majetku uplatňuje právo vylučujúce súpis, resp. keď došlo k speňaženiu majetku bez toho, aby\ntretia osoba mohla - z objektívneho hľadiska - domáhať sa vylúčenia tohto majetku z konkurznej podstaty.\nNo v takomto prípade možno speňaženie považovať za platné, len ak tu nie sú okolnosti spochybňujúce\nzaradenie veci do súpisu. Pokiaľ tu takéto okolnosti sú, je povinnosťou správcu konkurznej podstaty\npodľa § 19 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. zapísať (zaradiť) vec do súpisu s poznámkou o dôvodoch,\nktoré toto zaradenie spochybňujú. Ak by to správca neurobil, je povinnosťou konkurzného súdu,\nvykonávajúceho dohľad nad činnosťou správcu, dať mu pokyn, aby takto postupoval. Následne je\npovinnosťou konkurzného súdu v zmysle § 12 zákona č. 328/1991 Zb. vykonať potrebné zistenia na\nodstránenie pochybností o zaradení veci do súpisu, alebo dať v tomto smere správcovi príslušné pokyny.\nV prípade nedodržania tohto postupu je kúpna zmluva, ktorou správca konkurznej podstaty speňažil\nmajetok vo vlastníctve osoby odlišnej od úpadcu, absolútne neplatná pre rozpor so zákonom (§ 39 Obč.\nzákonníka).\nV prejednávanej veci je zo zisteného skutkového stavu zrejmé, že tu boli dané okolnosti spôsobilé\nvyvolať u konkurzného správcu i konkurzného súdu pochybnosti o zaradení žalobcom označených\npozemkov do súpisu podstaty. Týmito okolnosťami bola jednak skutočnosť, že na predmetných\npozemkoch sa už niekoľko desaťročí nachádza stavba štvorprúdovej komunikácie s dvomi\nelektričkovými pásmi, pásmom zelene a priľahlými chodníkmi, a jednak to, že pozemky neboli vedené v\nevidencii u úpadcu (na okolnosť ich evidencie a zaradenia do pravidelnej inventarizácie u úpadcu nebolo\nvykonané dokazovanie), keď podľa tvrdenia žalovanej pri zaradení pozemkov do súpisu vychádzal\nsprávca konkurznej podstaty z údajov v pozemkovej knihe o správcovi tohto majetku, patriaceho v tom\nčase\n\ndo vlastníctva štátu. Pochybnosti vyvolávala ďalej už aj samotná skutočnosť, že údaje z pozemkovej\nknihy boli údajmi vychádzajúcimi z archívneho materiálu (účinnosťou zákona č. 22/1964 Zb. o evidencii\nnehnuteľností, t.j. dňom 1. apríla 1964, sa vykonávanie zápisov v pozemkových knihách zastavilo) a bez\nich aktualizácie boli nepoužiteľné.\nSporné pozemky mali byť preto zapísané do súpisu podstaty s poznámkou, že sú tu dôvody\nspochybňujúce ich zaradenie do súpisu. Následne, poznajúc všeobecne záväzné právne predpisy a\nmiestne pomery, mal správca, prípadne konkurzný súd, zistiť vlastníka stavby komunikácie a jeho\nstanovisko o oprávnenosti stavby ako aj o právnom stave pozemkov, na ktorých bola zriadená.\nKonkurzný správca však takto nepostupoval a konkurzný súd (v rozpore so svojou základnou\npovinnosťou vyplývajúcou z §§ 1 a 2\nO.s.p. zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených\nzáujmov účastníkov konkurzného konania, ako aj ochranu právom chránených záujmov fyzických a\nprávnických osôb), dal navyše opatrením súhlas k odpredaju pozemkov žalovanej napriek tomu, že vedel\no ich zastavanosti komunikáciou, o riziku neaktuálnosti údajov vychádzajúcich z archívneho materiálu\na o komplikáciách spojených so vznikom rozdielneho vlastníctva k stavbe a k pozemkom, na ktorých sa\nnachádza. Kúpnu zmluvu, ktorou správca konkurznej podstaty predal žalovanej pozemky, ktoré podľa\nvýsledkov vykonaného dokazovania mal nadobudnúť zo zákona (zák. č. 138/1991 Zb.) do vlastníctva\nžalobca, teda osoba odlišná od úpadcu, treba za tejto situácie považovať za absolútne neplatnú pre\nrozpor so zákonom.\nDovolací súd považuje za nesprávny aj právny záver súdov v základnom konaní, podľa ktorého mala\npredmetné pozemky nadobudnúť žalovaná v dobrej viere. Zastáva názor, že so zreteľom na už uvedené\nokolnosti žalovaná nemohla byť dobromyseľná. Dobromyseľnosť, resp. dobrá viera znamená, že niekto\ns ohľadom na určitý právny vzťah,\npri zachovaní obvyklej miery opatrnosti (ostražitosti či starostlivosti), je vnútorne presvedčený o\nsprávnosti (poctivosti) svojho konania. Žalovaná, majúca informáciu o zastavanosti kupovaných\npozemkov komunikáciou, musela pri zachovaní náležitej opatrnosti vedieť, že tu môže byť tretia osoba\nmajúca vlastnícke, prípadne iné právo k pozemkom zastavaným touto stavbou, a teda že táto osoba\nmôže byť kúpnou zmluvou ukrátená na svojich právach. Nemohla byť preto presvedčená o poctivosti,\na teda správnosti svojho konania. Túto morálno-právnu požiadavku na vlastné i očakávané cudzie\nsprávanie nemôže ospravedlniť ani opatrenie konkurzného súdu, nerešpektujúce ochranu práv tretej\nosoby. Absencia dobromyseľnosti pri právnom úkone smerujúcom k nadobudnutiu práv, ktorým boli\nporušené práva tretej osoby, má za následok neplatnosť tohto právneho úkonu\npre jeho rozpor s dobrými mravmi (§ 39 Obč. zákonníka).\nDobromyseľnosť je mravnou kategóriou a v súvislosti s posudzovaním konkrétnej veci zároveň\nzákladným právnym princípom súkromného práva (príkazom k jeho optimalizácii, jeho maximou,\nprávnym pravidlom v najvšeobecnejšej podobe). Tento právny princíp rešpektovala súdna prax na území\nSlovenska už dávno v minulosti, čo možno doložiť rozhodnutím právnej jednotnosti bývalej uhorskej\nkráľovskej Kúrie R.P.J. zo 27/XI. 1913 č. 3 (Doc. Dr. Vladimír Fajnor a Dr. Adolf Záturecký, Zásadné\nrozhodnutia býv. uh. kr. Kúrie\ndo 28/X. 1918 a Najvyššieho súdu Československej republiky do roku 1926 vo veciach\nobčianskoprávnych z oboru práva súkromného platného na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi, vydané\nnákladom Právnickej jednoty na Slovensku v Bratislave, ročník 1927, rozhodnutie\nč. 36, str. 59 až 65), v ktorom je uvedené: „Podľa všeobecných právnych pravidiel\npri právnych úkonoch smerujúcich k nabytiu práv je treba bezelstnosti nabývateľa, v nedostatku ktorej\nnadobudnutie pokladá sa za obmyseľné, a nakoľko je obmyseľné, uzavretý právny úkon voči tretej\nosobe, práva ktorej boli ním porušené, je bezúčinný a jako taký môže byť napadnutý.“\nPreto podľa názoru dovolacieho súdu absencia dobromyseľnosti pri právnom úkone smerujúcom k\nnadobudnutiu práv, ktorým boli porušené práva tretej osoby, má za následok neplatnosť tohto právneho\núkonu pre jeho rozpor s dobrými mravmi (§ 39 Obč. zákonníka).\nSo zreteľom na uvedené dovolací súd podľa § 243b ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.\nmimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.\nZároveň zrušil aj súvisiace uznesenie okresného súdu o trovách konania. V novom rozhodnutí rozhodne\nsúd, ktorému sa vec vracia, aj o trovách pôvodného ako i dovolacieho konania.\n\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.\n\nhlasov 3 : 0.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}