{"guid": "5b0d1503-ebe0-41ed-a853-4b3446a285ab:ec07a866-af1d-472e-8254-715b7ca576ce", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:6004113009.1", "spisova_znacka": "9So/215/2011", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/215/2011 z 29. 3. 2012", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2012, sp. zn. 9So/215/2011, ECLI:SK:NSSR:2012:6004113009.1", "identifikacne_cislo": "6004113009", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Viera Nevedelová", "sudca_id": 285, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-viera-nevedelova-285", "datum_vydania": "2012-03-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": [], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ec07a866-af1d-472e-8254-715b7ca576ce", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:6004113009.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:6004113009.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:6004113009.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n9So/215/2011\n6004113009\n29. 03. 2012\nJUDr. Viera Nevedelová\nECLI:SK:NSSR:2012:6004113009.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Nevedelovej\na členiek senátu JUDr. Ľubice Filovej a JUDr. Márie Usačevovej v právnej veci navrhovateľa N. E.,\nbytom v F.-F.. XXX, zastúpeného JUDr. Rudolfom Fajbíkom, advokátom so sídlom Banská Štiavnica,\nDobšinského 14, proti odporkyni Sociálnej poisťovni, ústrediu, Ul. 29. augusta č. 8, Bratislava, o výšku\nstarobného dôchodku, na odvolanie odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 12.\noktóbra 2005, č. k. 21 Sd 499/04-43, jednohlasne, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 12. októbra 2005, č.\nk. 21 Sd 499/04-43, p o t v r d z u j e .\nOdporkyňa j e p o v i n n á nahradiť navrhovateľovi do rúk jeho právneho zástupcu, JUDr. Rudolfa\nFajbíka, trovy odvolacieho konania v sume 51,42 Eur, do troch dní.\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom krajský súd zrušil rozhodnutie odporkyne číslo XX XX XX XXXX z 12. mája\n2003, ktorým podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon“) navrhovateľovi priznala od 16. júna 2003 starobný dôchodok 6734 Sk mesačne, keď\nz celkovej započítanej doby zamestnania 44 rokov a rozhodnej doby 40 rokov hodnotila celých 40 rokov\nv III. pracovnej kategórii. Súčasne uložil odporkyni zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania v sume\n6566 Sk.\nZ odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd mal za preukázané, že navrhovateľ na základe\npracovnej zmluvy bol od 8. augusta 1994 do 30. júna 2001 pracovníkom spoločnosti Slovenská\nbanská, spol. s r.o., so sídlom v Hodruši-Hámroch (ďalej len „obchodná spoločnosť“) a vykonával\ntam prácu robotníka v úpravni rúd, ktorá bola v štátnom podniku Rudné bane Banská Bystrica (ďalej\nlen „štátny podnik“), závod Hodruša-Hámre zaradená do II. pracovnej kategórie na základe prílohy\nč.1 nariadenia vlády č. 117/1988 Zb. a ktorú navrhovateľ v tomto štátnom podniku vykonával do 8.\naugusta 1994. Taktiež mal za preukázané, že pôvodným zámerom vzniku obchodnej spoločnosti bola\nprivatizácia štátneho podniku, od privatizácie však ustúpila, pričom podľa nájomnej zmluvy č. 29/1993,\nuzatvorenej medzi štátnym podnikom a obchodnou spoločnosťou 20. decembra 1993 obchodná\nspoločnosť prevzala pracovníkov závodu štátneho podniku a navrhovateľ sa 8. augusta 1994 stal\nzamestnancom obchodnej spoločnosti. Krajský súd dospel k záveru, že aj keď Slovenská obchodná,\nspol. s r.o. nie je právnym nástupcom štátneho podniku, ide o spoločnosť, ktorá vykonávala tú istú\nbanskú činnosť ako závod štátneho podniku v Hodruši-Hámroch, ktorý nepochybne používal rezortný\nzoznam zamestnaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie a na účely dôchodkového zabezpečenia\n(§ 16 a § 170 ods. 1 zákona) je potrebné túto situáciu hodnotiť tak, že obchodná spoločnosť\nvznikla zo štátneho podniku. Poukázal na to, že v prípade iných bývalých pracovníkov štátneho\n\npodniku, ktorí pracovali v ďalších obchodných spoločnostiach vzniknutých zo štátneho podniku, zostalo\nzvýhodnenie zaradenia ich zamestnania do II. pracovnej kategórie zachované, takže nezapočítaním\ndoby zamestnania navrhovateľa od 8. augusta 1994 do II. pracovnej kategórie by došlo k diskriminácii\nnavrhovateľa.\nRozsudok napadla odporkyňa včas podaným odvolaním a žiadala, aby odvolací súd rozsudok krajského\nsúdu zmenil a jej rozhodnutie potvrdil. Namietla, že obchodná spoločnosť nevznikla zo štátneho podniku\na štát ani Fond národného majetku nemá majetkovú účasť na tejto obchodnej spoločnosti. Nie je\npreto splnená základná podmienka hodnotenia zamestnania navrhovateľa v II. pracovnej kategórii, t.j.\npodmienka vzniku obchodnej spoločnosti zo štátneho podniku a právny názor krajského súdu je v\nrozpore s § 16, resp. § 170 zákona.\nNavrhovateľ sa k odvolaniu odporkyne vyjadril tak, že žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok\nkrajského súdu potvrdil, vychádzajúc zo zásady rovnoprávnosti občanov v otázkach sociálneho\nzabezpečenia. Nie je rozhodujúce, či občan pracoval u súkromnej spoločnosti alebo v štátnej\nspoločnosti, rozhodujúce je, že vykonával tú istú prácu najskôr v štátnom podniku a následne v\nobchodnej spoločnosti na tom istom pracovisku.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 19. apríla 2007, sp. zn. 6So/3/2006, rozsudok krajského\nsúdu zmenil a rozhodnutie odporkyne potvrdil, pričom účastníkom nepriznal náhradu trov konania.\nMal za preukázané, že navrhovateľ pracoval v štátnom podniku od 8. augusta 1960 do 31. januára\n1994, od 1. februára 1994 do 15. júla 1994 bol práceneschopný, v čase od 16. júla 1994 do 7.\naugusta 1994 bol nezamestnaný a od 8. augusta 1994 sa stal zamestnancom obchodnej spoločnosti.\nPoukázal na to, že pokiaľ sa podľa § 16 zákona ako zamestnanie zaradené do I. a II. pracovnej\nkategórie hodnotí zamestnanie vykonávané v obchodných spoločnostiach , ktoré vznikli zo štátnych\npodnikov za podmienky, že štátny podnik používal rezortný zoznam zamestnaní zaradených do I. a II.\npracovnej kategórie ministerstva alebo iného ústredného štátneho orgánu, u navrhovateľ táto podmienka\nnebola splnená. Vyslovil názor, že uvedené ustanovenie vylučuje možnosť zaradenia navrhovateľa do\nzvýhodnenej pracovnej kategórie. Obchodná spoločnosť totiž nevznikla zo štátneho podniku. Okolnosť,\nže na základe nájomnej zmluvy obchodná spoločnosť prevzala od štátneho podniku jeho pracovníkov\ns tým, že od 1. januára 1994 bola povinná s nimi uzatvoriť nové pracovné zmluvy, je nepodstatná,\npričom navrhovateľ začal v obchodnej spoločnosti pracovať až od 8. augusta 1994, teda ani nepatril k\npreberaným zamestnancom.\nNavrhovateľ napadol uvedený rozsudok najvyššieho súdu dovolaním, ktoré Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky ako súd dovolací rozsudkom sp. zn. 1Sdo/48/2007 z 22. októbra 2008 zamietol, dospejúc\nk záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je správne. Pokiaľ navrhovateľ namietal, že rezortné\nzoznamy zamestnaní vo zvýhodnených pracovných kategóriách mali byť používané aj v súkromných\nspoločnostiach, túto jeho námietku dovolací súd nepovažoval za opodstatnenú, lebo úprava podmienok\npre poskytovanie zvýhodnenia určitých kategórií zamestnancov patrí do právomoci zákona a súd je\njeho znením viazaný. Za diskriminačné dovolací súd nepovažoval zachovanie pracovných kategórií\npracovníkom, ktorí vo zvýhodnenom postavení pracovali, a to napriek skutočnosti, že k rozširovaniu\nzvýhodnení zmenou právnych predpisov nedošlo. Za takýchto okolností nepovažoval za dôvodné ani\ntvrdenie navrhovateľa, že súkromná spoločnosť sa mala tiež riadiť rezortným zoznamom zamestnaní,\nzaradených do zvýhodnených pracovných kategórií, lebo v oblasti normotvorby podlieha príslušnému\nministerstvu. Dovolací súd zaujal právny názor, podľa ktorého samotné zoznamy zvýhodnených\npracovných kategórií mali normatívny charakter, ich pôsobnosť však bola vymedzená len vo vzťahu\nk štátnym podnikom. Nezohľadnil preto tvrdenie navrhovateľa, že rezortné zoznamy bolo potrebné\npoužiť aj na súkromné spoločnosti, pokiaľ to zákon výslovne neurčoval. Podľa záveru dovolacieho súdu\nustanovenie § 16 zákona možnosť zaradenia zamestnania navrhovateľa do zvýhodnenej pracovnej\nkategórie priamo vylúčilo.\nNavrhovateľ sa ako sťažovateľ obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky a tvrdil, že bol rozsudkom\ndovolacieho súdu diskriminovaný a že jeho právo na súdnu ochranu nebolo rešpektované.\nÚstavný súd Slovenskej republiky nálezom z 8. decembra 2010, č. k. I. ÚS 306/2010-30 rozhodol,\nže rozsudkom Najvyšší súd Slovenskej republiky z 22. októbra 2008, sp. zn. 1Sdo/48/2007, došlo k\nporušeniu základného práva sťažovateľa na ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy\n\nv spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a preto uvedený rozsudok\nnajvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nZ odôvodnenia nálezu ústavného súdu vyplýva záver, že ústavná sťažnosť je dôvodná, pretože\npostupom najvyššieho súdu z dôvodu prílišného formalizmu pri interpretácii právneho predpisu došlo\nk namietanému porušeniu sťažovateľom označeného základného práva. Ústavný súd poukázal na\nto, že všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa\nod neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách\nkonkrétneho zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu. Podstatu sťažnosti a\naj konania pred všeobecnými súdmi tvorila otázka interpretácie § 16 zákona, predovšetkým posúdenie,\nči zamestnanie navrhovateľa bolo „vykonávané v obchodnej spoločnosti, ktorá vznikla zo štátneho\npodniku“, pričom postup najvyššieho súdu pri výklade označeného ustanovenia bol striktne formálny.\nPodľa názoru ústavného súdu za vznik spoločnosti zo štátneho podniku nemožno považovať len postup\nsplynutia, zlúčenia alebo rozdelenia v intenciách ustanovenia § 69a zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný\nzákonník v znení neskorších predpisov tak ako naznačuje výklad najvyššieho súdu. V čase rozhodovania\nodporkyne o nároku navrhovateľa bol pojem prevod podniku legálne definovaný v zákone č. 311/2001\nZ.z. (Zákonník práce v znení neskorších predpisov). Podľa § 28 ods. 2 Zákonníka práce prevodom\nsa rozumie prevod hospodárskej jednotky, ktorá si zachováva svoju totožnosť ako organizované\nzoskupenie zdrojov (hmotné zložky, nehmotné zložky a osobné zložky), ktorého cieľom je vykonávanie\nhospodárskej činnosti bez ohľadu na to, či je táto činnosť hlavná alebo doplnková. Účelom osobitného\nlegálneho vymedzenia prevodu v Zákonníku práce je určenie vecného rozsahu zachovania nárokov\nzamestnancov z pracovnoprávnych vzťahov pri prevode podniku. Sociálny účel citovaného ustanovenia\nZákonníka práce je totožný s účelom posudzovaného ustanovenia zákona o sociálnom zabezpečení, a\npreto pri interpretácii sporného ustanovenia treba naň prihliadať. Ústavný súd poukázal na rozhodovaciu\nčinnosť Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, ktorá sa prikláňa k extenzívnemu výkladu obsahu\npojmu prevodu podniku, keď jeho judikatúra jednoznačne stanovila, že k prevodu podniku na účely\nzachovania nárokov zamestnancov pôjde aj vtedy, ak nedôjde k prevodu vlastníctva, ale len k prenájmu\n(rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-193/1983 „Knud Wendelboe“, rovnako aj vo veci\nC-287/86 „Ny Mole Kro“).\nNajvyšší súd ako súd dovolací uznesením sp. zn. 1Sdo/13/2011 zrušil rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky z 19. apríla 2007, č. k. 6So/3/2006 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V súlade s\nobsahom nálezu ústavného súdu uložil odvolaciemu súdu zistiť skutočný stav veci aj s prihliadnutím na\nextenzívny výklad ústavného súdu, podľa ktorého je potrebné skúmať, či navrhovateľ vykonával práce\nvo zvýhodnenej kategórii aj u obchodnej spoločnosti. Súčasne však poukázal na to, že výklad ústavného\nsúdu mení celú koncepciu posudzovania práce vo zvýhodnenej pracovnej kategórii, ktorej obsah by sa\nv záujme právnej istoty mal premietnuť do právnej úpravy.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, súc viazaný právnym názorom dovolacieho súdu\na ústavného súdu opätovne preskúmal rozsudok krajského súdu a dospel k záveru, že ho je potrebné\npotvrdiť.\nPodľa § 16 zákona ako zamestnanie zaradené do I. (II.) pracovnej kategórie sa hodnotí do 31. decembra\n1999 aj zamestnanie vykonávané v obchodných spoločnostiach, ktoré vznikli zo štátnych podnikov.\nPodmienkou takého hodnotenia zamestnania je, že štátny podnik používal rezortný zoznam zamestnaní\nzaradených do I. a II. pracovnej kategórie ministerstva alebo iného ústredného orgánu štátnej správy,\ndo ktorého pôsobnosti patril. Ustanovenie § 14 ods. 5 platí obdobne.\nVo vzťahu k osobitnému legálnemu vymedzeniu prevodu majetku podľa Zákonníka práce a vzhľadom na\nústavným súdom uvádzaný extenzívny výklad obsahu pojmu prevodu podniku, podľa ktorého k prevodu\npodniku na účely zachovania nárokov zamestnancov pôjde aj vtedy, ak nedôjde k prevodu vlastníctva,\nale len k prenájmu, bude úlohou odporkyne v ďalšom konaní preskúmať, či navrhovateľ vykonával u\nobchodnej spoločnosti práce zaradené do zvýhodnenej pracovnej kategórie a znovu rozhodnúť o nároku\nnavrhovateľa na starobný dôchodok a jeho výške v intenciách nálezu ústavného súdu.\nO náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s § 224 ods. 1 v spojení s § 250l ods.\n2 a § 250k ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na úspech navrhovateľa v odvolacom konaní zaviazal odporkyňu\npovinnosťou nahradiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania v sume 51,42 Eur (1549 Sk), ktorú\n\ntvorí odmena advokáta za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu odporkyne proti rozsudku\nkrajského súdu) v sume 1371 Sk + 1x režijný paušál 178 Sk.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}