Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/11/2011 z 29. 7. 2012 Citácia: rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 29. júla 2012, sp. zn. 5MCdo/11/2011, ECLI:SK:NSSR:2012:3509208418.2 Najvyšší súd | 5MCdo/11/2011 | ECLI:SK:NSSR:2012:3509208418.2 | 2012-07-29 | Rozhodnutie Citované ustanovenia: § 47 ods. 1 OSP, § 47 ods. 2 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b4d2ce75-6210-4b1f-a39e-292bfa91feed Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:3509208418.2 Súd: Najvyšší súd Spisová značka: 5MCdo/11/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 3509208418 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Magura ECLI: ECLI:SK:NSSR:2012:3509208418.2 Rozhodnutie Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky G. Y. bývajúcej trvale v Y., prechodne v T. proti odporcovi V. Y., o zrušenie spoločného nájmu bytu, vedenej na Okresnom súde Nové Mesto nad D. pod sp.zn. 10 C 199/2009, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo 4. mája 2010 č.k. 10 C 109/2009-31, takto r o z h o d o l : T. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo 4. mája 2010 č.k. 10 C 109/2009-31 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Nové Mesto nad Váhom rozsudkom zo 4. mája 2010 č.k. 10 C 199/2009- 31 zrušil spoločný nájom navrhovateľky a odporcu k bytu č. 7, nachádzajúceho sa na 2. poschodí v obytnom dome súp. č. XXX, obec Y., postaveného na parc. č. 90/7, parcela registra C na katastrálnej mape, vo vlastníctve Výstavbového bytového družstva, so sídlom v U., IČO: XX XXX XXX., zapísaný Katastrálnym úradom Trenčín, Správou katastra v Novom Meste nad Váhom, na LV č. XXXX s tým, že ďalším nájomcom bude navrhovateľka. Odporcovi uložil povinnosť byt vypratať do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku s tým, že mu bytová náhrada nepatrí. Navrhovateľke náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že účastníci konania uzavreli manželstvo dňa 28. júla 1990, ktoré manželstvo bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo 6. decembra 2000, č.k. 5 C 1079/1998-52 a ktorý nadobudol právoplatnosť 16. januára 2001 s tým, že maloleté deti boli na čas po rozvode zverené do výchovy navrhovateľky. Počas trvania manželstva účastníkov bol odporcovi koncom roka 1990 pridelený 4-izbový byt v obci Y.. Okamihom uzavretia dohody o odovzdaní a užívaní družstevného bytu vzniklo účastníkom právo spoločného užívania družstevného bytu a zároveň spoločné členstvo v družstve (účinnosťou novely Občianskeho zákonníka - zákona č. 509/1991 Zb. právo spoločného nájmu družstevného bytu). Po rozvode manželstva účastníkov nedošlo medzi nimi k dohode o zrušení spoločného nájmu bytu a ďalšom nájme predmetného bytu. Vychádzajúc z výsledkov dokazovania mal súd za to, že boli splnené podmienky pre rozhodnutie súdu o zrušenie práva spoločného nájmu bytu manželmi (§ 705 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka). Po zrušení práva spoločného nájmu bytu považoval určenie navrhovateľky za výlučnú nájomníčku bytu (§ 705 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka) za opodstatnené skutočnosťou, že navrhovateľka spolu s deťmi žije v prenajatom byte v T., nemajú vlastné bývanie, žijú v neistote, pretože nájomný vzťah je uzavretý ústnou dohodou na určitý čas a môže byť kedykoľvek ukončený. Konštatoval, že s presťahovaním matky s deťmi do Y. nebudú spojené väčšie problémy, nebude to mať vplyv na dochádzanie navrhovateľky do práce a maloletej Vladislavy do školy. V obci žila celá rodina pred rozpadom manželstva účastníkov, poznajú miestne pomery, majú tam okruh svojich známych a je možné predpokladať, že navrhovateľka ako výlučná nájomníčka si bude plniť všetky povinnosti vyplývajúce z nájomného vzťahu s prenajímateľom. Súd pri rozhodovaní o poskytnutí bytovej náhrady pre odporcu vzal do úvahy aj to, ako sa choval počas trvania manželstva k navrhovateľke (manželke). Mal preukázané, že zo strany odporcu pred rozvodom manželstva dochádzalo k opakovanému fyzickému a psychickému násiliu navrhovateľky, ktoré skutočnosti konštatoval aj prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí o rozvode manželstva účastníkov, a ktoré vyplynuli lekárskej správy, ako aj z výpovede dcéry účastníkov. Preto súd rozhodol, že mu bytová náhrada nepatrí a uložil odporcovi vypratať predmetný byt do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Na základe podnetu odporcu podal proti tomuto rozsudku okresného súdu mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol, aby dovolací súd označený rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Mal za to, že vo veci rozhodujúci okresný súd pri posudzovaní splnenia podmienok náhradného doručenia nesprávne aplikoval ustanovenia § 47 ods. 2 O.s.p. a tak svojim postupom odňal odporcovi možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). V rozpore s ustanovením § 47 ods. 2 O.s.p. okresný súd neskúmal zásadnú právnu podmienku na určenie fikcie náhradného doručenia, t.j. či sa odporca v čase doručovania zdržiaval v mieste doručenia. Samotné nedoručenie a neprevzatie zásielky adresátom nemôže zakladať domnienku, že adresát sa v čase doručenia v mieste doručenia nezdržiaval. Poukázal na to, že v danom prípade fikcia doručenia v zmysle ustanovenia § 47 ods. 2 O.s.p. nemohla nastať, nakoľko zo zápisnice z pojednávania zo 4. mája 2010 vyplýva, že navrhovateľka uviedla, že odporca sa v mieste doručovania zdržuje, len nepreberá zásielky a zároveň však vo svojej výpovedi tiež uviedla, že odporca z miesta doručovania odchádza za prácou do Bratislavy. V takomto prípade mal mať súd oprávnené pochybnosti o splnení podmienok náhradného doručenia. Bolo povinnosťou súdu vykonať ďalšie dokazovanie k otázke zdržiavania sa odporcu v mieste doručenia. Svojim postupom, resp. nevykonaním dokazovania v tomto smere, súd porušil zákon a odňal odporcovi možnosť konať pred súdom. Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu žiadala tento opravný prostriedok ako neopodstatnený zamietnuť. Poukázala na to, že odporca roky vedome a úmyselne nepreberal poštové zásielky, ignoroval súd a starostlivosť o deti. Odporca vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora nepodal. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243g O.s.p.) na základe podnetu účastníka konania (§ 243e ods. 1 a 2 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243aods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. a § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je opodstatnené. V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. môže byť mimoriadne dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako boli v mimoriadnom dovolaní označené, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na posúdenie dovolacích dôvodov uvedených výslovne v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vždy vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Žiadna z vád uvedených v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nebola v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky namietaná a v konaní o tomto opravnom prostriedku nevyšla najavo. Dovolací súd so zreteľom na obsah mimoriadneho dovolania a tiež zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. osobitne skúmal, či účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Podľa dovolacieho súdu je konanie a rozhodnutie okresného súdu postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zahŕňajú v sebe aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06). Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (napr. II. ÚS 85/06). Postupom súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., treba rozumieť taký procesný postup súdu, ktorým účastníkovi nebolo umožnené buď zúčastniť sa konania alebo realizovať ďalšie procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. Za takýto postup, odnímajúc účastníkovi konania možnosť pred súdom konať a zakladajúci prípustnosť dovolania podľa uvedeného ustanovenia, treba považovať aj postup pri doručovaní písomnosti určených do vlastných rúk, resp. či pri jeho doručovaní bol dodržaný zákonný postup. Rovnopis písomného vyhotovenia rozsudku sa doručuje účastníkom, prípadne ich zástupcom do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 47 ods. 1 O.s.p. do vlastných rúk treba doručiť písomnosti, pri ktorých tak ustanovuje zákon, a iné písomnosti, ak to nariadi súd. Podľa § 47 ods. 2 O.s.p. (v znení účinnom v čase doručovania rozsudku súdu prvého stupňa) ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že mu zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú v oznámení. Ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledným, uloží doručovateľ písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát zásielku počas jej uloženia nevyzdvihne, považuje sa deň, keď bola zásielka vrátená súdu, za deň doručenia, i keď sa adresát o tom nedozvedel. V prípade náhradného doručovania je uvedeným ustanovením konštruovaná právna fikcia, že účinky doručenia písomnosti nastanú ex lege po uplynutí stanovenej doby aj voči tomu, kto písomnosť fakticky neprevzal. Právna fikcia je právno-technický postup, pomocou ktorého sa považuje za existujúcu situácia, ktorá je zjavne v rozpore s realitou a ktorá dovoľuje, aby z nej boli vyvodené odlišné právne dôsledky než tie, ktoré by plynuli iba konštatovaním faktu. Účelom fikcie v práve je posilniť právnu istotu. Právna fikcia, ako nástroj odmietnutia reality právom, je nástrojom výnimočným, striktne určeným pre naplnenie tohto jedného z hlavných postulátov právneho poriadku v podmienkach právneho štátu. Aby mohla právna fikcia svoj účel naplniť (dosiahnutie právnej istoty), musí rešpektovať všetky náležitosti, ktoré s ňou zákon spája. Ak nie sú všetky právne náležitosti splnené, súd nie je oprávnený naplnenie fikcie konštatovať. Zákonná konštrukcia umožňujúca náhradné doručenie v zmysle citovaného ustanovenia § 47 ods. 2 O.s.p. vychádza z toho, že adresát sa v dobe doručenia (t.j. konkrétny deň) skutočne zdržuje v mieste doručenia a má možnosť si doručovanú zásielku bezprostredne po náhradnom doručení prevziať, či vyzdvihnúť. Pri doručovaní súdu poštou sa miesto, deň a spôsob doručenia preukazuje doručenkou, ktorú pošta vracia späť odosielajúcemu súdu. Príslušnou poštou vystavená doručenka zachytávajúca postup pri doručení vrátane údajov vyžadovaných stanovením § 47 ods. 2 O.s.p. osvedčuje pravdivosť toho, čo je v nej uvedené, ak nie je preukázaný opak. Tento dôsledok však môže nastať len vo vzťahu k tomu, čo je na doručenke uvedené. Pokiaľ doručenka neobsahuje údaj, že sa adresát v mieste doručenia zdržoval, nie je osvedčené, či táto podmienka náhradného doručenia je splnená. V takomto prípade je povinnosťou súdu vykonať šetrenie na zistenie jej splnenia, pričom nie je povinnosťou účastníka, ktorému bolo doručované poštou, navrhnúť dôkazy na preukázanie svojho prípadného tvrdenia, že sa v čase doručovania v mieste doručenia nezdržoval z dôvodu, že účastník konania nemá povinnosť preukazovať opak toho, čo nie je osvedčené. Preto záver súdu o účinnom náhradnom doručení bude možný len vtedy, ak bude zistené, že adresát sa v mieste doručenia v čase doručovania zdržoval. V posudzovanej veci je z obsahu doručeniek založených v spise (č.l. 28 a 36) zrejmé, že obsahujú len údaje o tom, že bol vykonaný prvý neúspešný pokus o doručenie odporcovi s výzvou o opakované doručenie, bolo vykonané opakované doručenie, a že zásielky boli uložené na pošte. Okolnosť, že sa adresát (odporca) v mieste doručenia zdržoval, doručenky nepotvrdzujú, pretože žiaden takýto údaj na nich uvedený nie je (doručenky neobsahujú predtlač so slovami „hoci sa v mieste doručenia zdržuje"). Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že navrhovateľka na pojednávaní konanom dňa 4. mája 2010 (č.l. 29 spisu) vo svojej výpovedi na súde prvého stupňa uviedla, že odporca sa v mieste doručovania (BJ.3, KB.) zdržuje, nepreberá poštu a zároveň však uviedla, že odporca odchádza za prácou do BM.. Za týchto okolností bolo povinnosťou súdu prvého stupňa vykonať šetrenie na zistenie tejto okolnosti. Z uvedených dôvodov treba prisvedčiť generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky, že samotné nedoručenie a neprevzatie zásielky adresátom nemôže zakladať domnienku, že adresát sa v čase doručenia písomnosti v mieste doručenia nezdržiaval. Základným predpokladom náhradného doručenia podľa § 47 ods. 2 O.s.p. je skutočnosť, že adresát nebol zastihnutý na adrese doručenia, hoci sa na tejto adrese v čase doručenia, ale aj počas plynutia úložnej doby, zdržiaval. K platnému doručeniu písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, v zmysle § 47 ods. 2 O.s.p. nedôjde, ak sa adresát v mieste doručenia v čase doručovania nezdržiaval (rozsudok NS SR sp.zn. 5 Cdo 94/2000). Keďže súd prvého stupňa v danej veci takto nepostupoval, konal v rozpore s ustanovením § 47 ods. 2 O.s.p. Týmto nesprávnym postupom odňal odporcovi možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto dôvodne podal dovolanie podľa § 243e ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. a/ O.s.p. spojení s § 237 písm. f/ O.s.p., keďže to vyžadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania a túto ochranu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Z uvedených dôvodov preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom na ďalšie konanie (§ 243b ods. l, 4 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.