{"guid": "455da96b-3b9b-4907-9131-9e9968a3e236:e6ee746f-8910-4b9e-b408-5a308a946e88", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:1511899812.1", "spisova_znacka": "5MCdo/10/2012", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/10/2012 z 15. 10. 2012", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 15. októbra 2012, sp. zn. 5MCdo/10/2012, ECLI:SK:NSSR:2012:1511899812.1", "identifikacne_cislo": "1511899812", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Vladimír Magura", "sudca_id": 559, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-vladimir-magura-559", "datum_vydania": "2012-10-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-74.odsek-1", "nazov": "§ 74 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-74.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-74"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-75.odsek-1.pismeno-g", "nazov": "§ 75 ods. 1 písm. g) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-75.odsek-1.pismeno-g", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-75"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-75.odsek-5", "nazov": "§ 75 ods. 5 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-75.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-75"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-74", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-75"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e6ee746f-8910-4b9e-b408-5a308a946e88", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:1511899812.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:1511899812.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:1511899812.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5MCdo/10/2012\n1511899812\n15. 10. 2012\nJUDr. Vladimír Magura\nECLI:SK:NSSR:2012:1511899812.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky Ing. M. P., zastúpenej JUDr. Renátou\nBarbušovou, advokátkou v Bratislave, AK, Štúrova č. 13, Bratislave, proti odporcovi D. P. zastúpeného\nAdvokátskou kanceláriou JUDr. Gabriel Almáši a spol. s.r.o., Niťova č. 3, Bratislava, o vydanie\npredbežného opatrenia, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp.zn. 41 C 477/2011, v konaní o\nmimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu Krajského súdu\nv Bratislave z 31. januára 2012, sp.zn. 2 Co 40/2012, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 31. januára 2012 sp.zn. 2\nCo 40/2012 z r u š u j e a vec vracia mu vracia na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nOkresný súd Bratislava V uznesením zo 16. decembra 2011 Č.k. 41 C 477/2011-18 v spojení s\ndoplňujúcim uznesením č. k 41 C 477/2011-22 zo dňa 16. decembra 2011 nariadil predbežným\nopatrením odporcovi, aby dočasne nevstupoval do bytu č. 84, nachádzajúceho sa na 8. poschodí\nobytného domu na J. ul. č. 1 v Y.., postaveného na pozemku parcela č. 4593 a 4594, v katastrálnom\núzemí E., zapísaného na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom Katastrálnym úradom v Bratislave, Správa\nkatastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava a to až do právoplatnosti rozhodnutia súdu o\nnávrhu navrhovateľky na vylúčenie odporcu z užívania bytu. Navrhovateľke uložil povinnosť v lehote 10\ndní od doručenia tohto uznesenia podať návrh vo veci samej, ktorým je návrh na vylúčenie odporcu z\nužívania bytu. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že účastníci konania sú manželia, v súčasnosti\nv prebiehajúcom rozvodovom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp.zn. 16C 96/2011.\nIch spolužitie v spoločnom byte je konfliktné a od podania návrhu na rozvod manželstva vyhrotené.\nOdporca na navrhovateľku dňa 13. decembra 2011 v skorých ranných hodinách fyzicky zaútočil, konflikt\nsa odohral aj za prítomnosti ich spoločného syna, na základe čoho navrhovateľka privolala do bytu\npomoc v podobe policajnej hliadky, následne bola ošetrená a práceneschopná. Súd prvého stupňa\ndospel k záveru, že bol osvedčený skutkový stav násilného konania odporcu v rozsahu podozrenia z\nnásilia, ako aj okolnosť použitia sily pri demonštrovaní jeho postoja k manželským problémom. Záverom\nuviedol aj to, že rozvrátenosť vzťahov účastníkov nevylučuje zopakovanie tejto situácie, podozrenie z\nnásilia je osvedčené, a preto predbežné opatrenie nariadil.\nKrajský súd Bratislava na odvolanie odporcu uznesením z 31. januára 2012 č.k. 2Co 40/2012-41 zmenil\nuznesenie súdu prvého stupňa tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Dospel k\nzáveru, že napadnuté prvostupňové rozhodnutie nie je vecne správne. Hoci z dikcie ustanovenia § 76\nods. 1 písm. g/ O.s.p. vyplýva možnosť súdnym rozhodnutím zamedziť osobám dopúšťajúcim sa násilia\nna blízkej osobe, ich vylúčenie z užívania bytu alebo obmedzenie ich užívacieho práva, je nevyhnutné,\naby situácia násilia nebola zamieňaná so situáciou konfliktu, nakoľko násilie nie je hádka ani konflikt,\nale býva dlhotrvajúce a má stupňujúcu tendenciu. Podľa odvolacieho súdu, jednu facku nebolo možné\nkvalifikovať ako fyzické násilie, nakoľko násilie musí mať stúpajúcu tendenciu, ktorú však navrhovateľka\nnepreukázala. Preto po vyhodnotení dokazovania dospel k záveru, že navrhovateľka nepreukázala že\n\nby sa odporca sa na nej dopúšťal násilia dlhodobo. Neboli tak splnené základné podmienky potrebné\npre nariadenie predbežného opatrenia, aby toto zodpovedalo ustanoveniu § 76 ods. 1 písm. g/ O.s.p.\nGenerálny prokurátor Slovenskej republiky vyhovel podnetu navrhovateľkya mimoriadnym dovolaním\nnapadol zmeňujúce uznesenie krajského súdu, ktoré s poukazom na ustanovenie § 243f ods.1\npísm. c/ O.s. p navrhol zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietal, že predbežné\nopatrenie nie je konečným rozhodnutím a jeho účelom je dočasná úprava pomerov účastníkov.\nPreto pred nariadením predbežného opatrenia podľa § 76 ods. 1 písm. g/ O.s.p. postačuje, ak je\nosvedčené dôvodné podozrenie z násilia. Osvedčenie dôvodného podozrenia z násilia znamená, že súd\npomocou ponúknutých dôkazných prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti (teda nie všetky\nrozhodujúce), pričom postačuje, že osvedčená skutočnosť sa mu vzhľadom na všetky okolnosti javí\nako nanajvýš pravdepodobná. Dôvodné podozrenie z násilia sa v prípadoch podľa § 76 ods. l písm.\ng/ O.s.p. zásadne preukazuje listinnými dôkazmi. Navrhovateľka v tomto konaní, ktoré je z hľadiska\nprocesného maximálne zrýchlené, jednoznačne predložila súdu dôkazy o tom, že navrhovateľ sa voči\nnej opakovane násilia dopustil. Preto nesúhlasil s právnym názorom súdu, že v danom prípade išlo iba o\nkonflikt manželov, ktorý vyústil do jednej facky, čo nemožno považovať za násilie. Takisto za nezákonné\npovažoval jeho právne závery o tom, že pri nariadení predbežného opatrenia podľa § 76 ods. 1 písm. g/\nO.s.p., sa musí jednať o násilie dlhodobé, ktoré musí mať stupňujúcu tendenciu. Takéto nebezpečenstvo\nv zmysle citovaného zákonného ustanovenia bolo za daných okolnosti, špecifických z hľadiska rýchlosti\nrozhodovania, zo strany navrhovateľky dostatočne osvedčené. Vzhľadom na to, že právo na ochranu\nživota a zdravia, ktoré je násilníkom ohrozované, má absolútnu povahu, a teda je silnejšie ako vlastnícke\nprávo násilníka, existoval právny dôvod na nariadenie takéhoto predbežného opatrenia aj z tohto\nhľadiska. Mimoriadny dovolateľ bol toho právneho názoru, že z predložených dôkazov bolo preukázané\ndôvodné podozrenie odporcu z fyzického násilia. Pretože na nariadenie tohto predbežného opatrenia\nv zmysle citovaného ustanovenia bolo postačujúce iba osvedčenie podozrenia z násilia (predovšetkým\nfyzického), bol daný zákonný dôvod na jeho nariadenie, pričom nebolo nevyhnutné, aby dôvodnosť tohto\npodozrenia malo intenzitu, resp. kvalitu podozrenia potrebného na začatie trestného stíhania, prípadne\npriestupkového konania. Preto pre osvedčenie podozrenia z násilia páchaného na navrhovateľke boli\npostačujúce údaje uvedené v podanom trestnom oznámení, resp. aj z podaného vysvetlenia syna\nnavrhovateľky, či z trestného oznámenia podaného navrhovateľkou v roku 2003.\nNavrhovateľka sa vo svojom vyjadrení v celom rozsahu stotožnila s dôvodmi uvádzanými v mimoriadnom\ndovolaní generálneho prokurátora. Poukazovala na skutkové okolnosti, ktoré nastali po napadnutom\nrozhodnutí odvolacieho súdu a ktoré nasvedčujú dôvodnosti jej tvrdení uvádzaných v priebehu konania.\nOdporca navrhol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako nedôvodné zamietnuť. Právne\nposúdenie veci odvolacím súdom považoval za vecne správne.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ l0a ods. 3 O.s.p.)\npo zistení, že tento opravný prostriedok podal včas (§ 243g O.s.p.) generálny prokurátor Slovenskej\nrepubliky (§ 243e ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení\ns § 243a ods. 3 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutia v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení\ns § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora bolo podané\ndôvodne.\nAk generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu\nalebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený\nzákon, a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb\nalebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto\nrozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie (§ 243e ods. 1 O.s.p.).\nPodľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za\npodmienok uvedených v § 243e O.s.p., ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je\n\npostihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva\nv nesprávnom právnom posúdení veci.\nNa výskyt procesných vád konania vymenovaných v § 237 O.s.p. a tiež tzv. iných procesných vád\nkonania majúcich za následok nesprávne rozhodnutie vo veci prihliada najvyšší súd nielen v konaní o\ndovolaní (viď § 242 ods. 1 O.s.p.), ale aj v konaní o mimoriadnom dovolaní (viď § 243i ods. 2 O.s.p. v\nspojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) bez zreteľa na to, či boli alebo neboli v tomto mimoriadnom opravnom\nprostriedku uplatnené.\nVzhľadom na túto zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu\nnebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal\nsa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád\nvymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,\nnedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne\nnespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania,\nprípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,\nprípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom\nči súdom nesprávne obsadeným). Žiadna takáto vada konania nebola dovolacím súdom zistená a\nmimoriadnym dovolateľom ani namietaná.\nInou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu dovolanie nepoukazuje,\nje procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá\nzmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných procesných ustanovení upravujúcich postup\nsúdu v občianskom súdnom konaní. Medzi také vady patrí skutočnosť, že rozhodnutie súdu vychádza\nz neúplného alebo nesprávne zisteného skutkového stavu veci z dôvodu, že súd pri vykonávaní\ndokazovania nepostupoval v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami. Za vadu konania, ktorá\nmohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je potrebné považovať prípad, kedy zistenie\nskutkového stavu veci je v rozpore s § 120 ods. 1 vetou treťou O.s.p.; ak súdom neboli vôbec zisťované\nrozhodné (právne relevantné) skutočnosti potrebné pre správne posúdenie veci a to i v prípade, ak ich\núčastníci nenamietali (netvrdili), avšak súd bol povinný sa nimi zaoberať z úradnej povinnosti (ex officio).\nK výskytu tzv. inej vady konania v prejednávanej veci nedošlo.\nK námietke v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky, že rozhodnutie\nodvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.), je\npotrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje\nprávne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym\nposúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych\npredpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny\npredpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne\nprávne závery. O takýto prípad v danej veci ide.\nPodľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy) nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť\nkrutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.\nZ ustanovenia čl. 19 ods. 2 ústavy vyplýva, že každý má právo na ochranu života pred neoprávneným\nzasahovaním do súkromného a rodinného života.\nPodľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len dohovoru) nikoho nemožno\nmučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.\nZ ustanovenia čl. 8 ods. 1 dohovoru vyplýva, že každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného\na rodinného života, obydlia a korešpondencie.\n\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva\nna nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej\nrepubliky.\nZ ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným\nzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.\nPodľa § 3 O.s.p. občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej upevňovanie a\nrozvíjanie. Každý ma právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré holo ohrozené alebo porušené.\nZ ustanovenia § 74 ods. l O.s.p vyplýva, že pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné\nopatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon\nsúdneho rozhodnutia bol ohrozený.\nPredbežné opatrenie nariadi súd na návrh (§ 75 ods. 1 O.s.p.).\nPodľa § 76 ods. l písm. g/ O.s.p. predbežným opatrením môže súd nariadiť účastníkovi najmä, aby\nnevstupoval dočasne do domu alebo bytu, v ktorom býva osoba, vo vzťahu ku ktorej je dôvodne\npodozrivý z násilia.\nZ ustanovenia § 75 ods. 5 veta druhá O.s.p. vyplýva, že ak súd rozhoduje o návrhu na vydanie\npredbežného opatrenia podľa § 76 ods. 1 písm. g/, rozhodne najneskôr do 48 hodín od doručenia návrhu,\nktorý má náležitosti podľa odseku 2; do plynutia lehoty sa nezapočítava sobota, nedeľa alebo sviatok.\n\nDôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej\nsúvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli\núčastníci (§ 132 O.s.p.).\nVýznamnú úlohu v procese hodnotenia dôkazov (§ 132 O.s.p.) zohráva vnútorné presvedčenie súdu.\nToto presvedčenie nemá predstavovať svojvôľu a nezodpovednosť súdu, ale naopak, malo by sa\nvytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich\nkomplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov\nvšak má svoje limity. Jej kontrola sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku\nupraveného v § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal\na z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,\njasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov\nvychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy\na ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Pretože\ninštitút odôvodnenia je jednou z podstatných záruk kontroly výkonu súdnej moci, súdu je priamo uložená\npovinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (I. ÚS 114/08). Uvedené sa v\nprimeranom rozsahu týka tiež odôvodnenia uznesenia súdu.\nV podobnom duchu Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v súvislosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru\nformuloval viacero zásad odôvodňovania rozsudkov, z ktorých napr. vyplýva, že súdne rozhodnutia\nmusia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené (H. c. Belgicko z 30. novembra\n1987), rozsah tejto povinnosti sa však môže meniť s ohľadom na povahu rozhodnutí a musí byť\nposudzovaný podľa okolností každého prípadu (Ruiz Torija a Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra\n1994). Právna teória civilného procesu tiež vymedzila niekoľko ďalších požiadaviek na kvalitatívnu\nsprávnosť odôvodnenia. Odôvodnenie musí vyhovieť najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti.\n\nTáto má svoje opodstatnenie nielen z hľadiska možného použitia opravných prostriedkov, ale tiež preto,\nže hoci zákonné ustanovenia týkajúce sa spôsobu odôvodňovania rozsudkov samy osebe nepožívajú\nústavnoprávnu ochranu, súvisia ale s postupom súdu z hľadiska práva na spravodlivý proces.\nZ formulácie § 132 OSP možno vyvodiť, že súd je povinný dôkazy navzájom si odporujúce hodnotiť a\nďalej zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri\nformulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec\nzaoberať. Tieto nedostatky odôvodnenia spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní\nnerozhodol vôbec) zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Všeobecný súd je pri hodnotení\ndôkazov viazaný tiež skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber\ndôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná\ntiež požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania,\núvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi (I. ÚS 114/08).\nZmyslom predbežného opatrenia je dočasná úprava pomerov účastníkov, pričom musí byť poskytnutá\nochrana tomu, kto o vydanie žiada, tak v rámci ústavných a zákonných pravidiel aj tomu, voči komu\npredbežné opatrenie smeruje. Ochrana toho, proti komu má navrhované predbežné opatrenie smerovať,\nvšak nemôže dosiahnuť takú intenzitu, aby prakticky znemožnila ochranu oprávnených záujmov druhej\nstrany, teda toho, kto o vydanie predbežného opatrenia žiada. Aj na vydanie predbežného opatrenia\nsú kladené požiadavky vyplývajúce z ústavného práva na súdnu ochranu. To znamená, že musí mať\nzákonný podklad, rozhodnutie musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle.\nPred nariadením predbežného opatrenia nemusí byť nárok dokázaný, musí však byť aspoň osvedčený.\nOsvedčenie (na rozdiel od dokazovania) znamená, že súd pomocou ponúknutých dôkazných\nprostriedkov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti (teda nie všetky rozhodujúce skutočnosti), pri ich\nzisťovaní nemusí dbať na všetky formality, ako je to pri dokazovaní; postačuje, že osvedčená skutočnosť\nsa mu vzhľadom na všetky okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná. Pri nariadení predbežného\nopatrenia teda súd poskytne oprávnenému účastníkovi dočasnú ochranu, prípadne zabraňuje ďalšiemu\nzhoršovaniu jeho postavenia aj za cenu, že skutočný stav veci nie je ešte náležite zistený, a teda že\nsubjektívne právo ani jemu zodpovedajúca povinnosť nie sú celkom nepochybné. Dočasnou úpravou\nurobenou vo forme predbežného opatrenia sa preto neprejudikujú práva a povinnosti účastníkov ani\nposúdenie právneho vzťahu medzi nimi. Znamená to, že obsahom dočasnej úpravy v neskoršom konaní\nnie je súd viazaný a môže rozhodnúť inak.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné zdôrazniť, že predbežné opatrenie nie je\nkonečným rozhodnutím a jeho účelom je dočasná úprava pomerov účastníkov. Pred nariadením\npredbežného opatrenia podľa § 76 ods. 1 písm. g/ O.s.p. preto postačuje, ak je osvedčené\ndôvodné podozrenie z násilia. Osvedčenie dôvodného podozrenia z násilia znamená, že súd\npomocou ponúknutých dôkazných prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti (teda nie všetky\nrozhodujúce), pričom postačuje, že osvedčená skutočnosť sa mu vzhľadom na všetky okolnosti javí\nako nanajvýš pravdepodobná. Dôvodné podozrenie z násilia sa v prípadoch podľa § 76 ods. l písm.\ng/ O.s.p. sa preukazuje predovšetkým listinnými dôkazmi, keďže ide o konanie z hľadiska procesného\nmaximálne zrýchlené.\nAplikácia predbežného opatrenia v zmysle § 76 ods1 písm. g/ O.s.p. je veľmi aktuálnym a účinným\nprostriedkom preventívneho riešenia problematiky násilia. V jeho prospech svedčí najmä to, že v\ndôsledku jeho uplatnenia - zákazu vstupovania násilnej osoby - sa ohrozenej osobe poskytuje pomerne\nrýchla ochrana, vďaka ktorej nemusí ďalej zotrvávať v spoločnom obydlí s násilnou osobou, ani nemusí\nopúšťať svoje obydlie, ak sa chce chrániť pred opätovnými útokmi násilnej osoby; nemusí žiť v strachu\na obavách o svoj život a zdravie, a ani sa nemusí zaťažovať hľadaním náhradného ubytovania\nNásilie je možno vo všeobecnosti definovať ako úmyselné použitie fyzickej sily alebo moci, buď len\npravdepodobne ohrozené alebo skutočné, proti osobe, alebo proti určitej skupine alebo spoločenstvu,\n\nktoré buď má za následok alebo má vysokú pravdepodobnosť následok poranenia, smrť, psychickú\nškoda, maldevelopment a podobne.\nNásilie znamená najčastejšie označenie jednorazového fyzického aktu, resp. postupu, pri ktorom človek\nspôsobuje ujmu druhému človeku. Iná charakteristika násilia hovorí o akýchkoľvek aktoch, vrátane\nzanedbávania, ktoré ovplyvňujú život, fyzickú a psychickú integritu alebo slobodu jednotlivca, alebo\npoškodzujú rozvoj jeho osobnosti. Neodmysliteľnou kategóriou násilia je bolesť a hrozba bolesti. Násilie,\nktoré spôsobuje bolesť, je zdrojom bezmocnosti obete a súčasne prejavom prežívania moci páchateľa\nnásilia nad svojou obeťou. Násilie sprevádzané spôsobovaním bolesti je prejavom prežívania moci\npáchateľa násilia nad svojou obeťou, ktorá je v týchto prípadoch bezmocná. Táto bezmocnosť býva\nčastým cieľom páchateľa, ktorému tento fakt prináša istú formu uspokojenia - ide o podrobenie si obete.\nHoci definície násilia sú rozdielne, spájajú ich však aj spoločné črty.\n- Násilím je každá forma ubližovania, prejavu nadvlády, vyhrážania sa, zneužívania moci, fyzického a\nsexuálneho nátlaku.\n- Násilie nie je konflikt, v konflikte sa stretnú rovnocenné strany, kým násilie je, keď jedna strana zneužije\nprevahu moci.\n- Násilím je každý čin, ktorého následkom je, že obeť robí niečo, čo nechce robiť, alebo jej bráni robiť\nniečo, čo chce robiť, prípadne v nej vyvoláva strach.\n- Násilie nemusí obsahovať fyzický kontakt s obeťou, pretože zastrašovanie, slovné vyhrážky a\npsychické násilie môžu mať rovnako silné následky.\n- Psychické násilie je každé správanie, ktoré priamo narúša slobodnú vôľu a sebaúctu iného človeka.\nNezanecháva síce žiadne viditeľné poranenia, napriek tomu môže byť najhoršou formou násilia. Je\nzvlášť účinné, ak sa spája s fyzickým násilím.\n- Osobitnou formou násilia je sekundárna viktimizácia - druhotné ubližovanie.\n- Násilím je aj nezabránenie násiliu.“\nPojem násilia ako taký nie je nikde vo všeobecne záväznom právnom predpise formulovaný, avšak jeho\nzákladným charakteristickým znakom je úmysel. Násilie je následkom istého druhu ľudského konania,\nktoré je zámerné. Ide o telesnú, aj duševnú ujmu. Deklarácia o odstránení násilia páchaného na ženách,\nschválená Valným zhromaždením OSN v roku 1993 ho označuje ako akýkoľvek násilný čin, ktorý vedie\nalebo by mohol viesť k fyzickej, sexuálnej alebo psychickej ujme alebo zraneniu, vrátane vyhrážania sa\ntakýmito činmi, zastrašovania alebo svojvoľného obmedzovania slobody, a to vo verejnom či súkromnom\nživote. Preto v súvislosti s domácim násilím je mimoriadne dôležité minimalizovať kontakt násilníka s\nobeťou, keďže najvhodnejší priestor má násilník v domácom prostredí obete. Z uvedeného dôvodu bolo\naj sformulované predbežné opatrenie v zmysle § 76 ods. l písm. g/ O.s.p., ktorého účelom je poskytnúť\noprávnenému účastníkovi dočasnú ochranu, prípadne zabrániť ďalšiemu zhoršovaniu jeho postavenia\naj za cenu, že skutkový stav veci nie je náležite zistený.\nNavrhovateľka v konaní predložila súdu viaceré listinné dôkazy o tom, že navrhovateľ sa voči nej\nopakovane násilia dopustil. Uvedené dôkazy odvolací súd opomenul a vôbec ich nevyhodnotil. Preto s\nprávnym názorom súdu, že v danom prípade išlo iba o konflikt manželov, ktorý vyústil do jednej facky,\nčo nemožno považovať za násilie, nie je možné súhlasiť.\nPodľa právneho názoru dovolacieho súdu predložené listinné dôkazy dostatočne osvedčujú naplnenie\nhypotézy uvedenej v ustanovení § 76 ods. 1 písm. g/ O.s.p., t.j. že odporca je vo vzťahu k navrhovateľke\ndôvodne podozrivý z násilia.\n\nSo zreteľom na uvedené právny záver odvolacieho súdu, na ktorom založil napadnuté zmeňujúce\nuznesenie, nie je možné považovať za vecne správny.\nGenerálny prokurátor Slovenskej republiky preto dôvodne podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e\nO.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p., keďže to vyžadovala ochrana práv a zákonom chránených\nzáujmov účastníka konania a túto ochranu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.\nPreto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu zrušil a\nvec vrátil na ďalšie konanie (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243b ods. 2 O.s.p.).\nV novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243i ods. 2\nO.s.p. a § 243d ods. 1 O.s.p.).\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2Co/40/2012", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}