{"guid": "589ef325-6680-4e92-b7cc-33c2678fed06:1d12b079-3a69-43be-82ce-75eac4d4aafb", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:1011201392.1", "spisova_znacka": "1Sžd/22/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžd/22/2012 z 16. 10. 2012", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 16. októbra 2012, sp. zn. 1Sžd/22/2012, ECLI:SK:NSSR:2012:1011201392.1", "identifikacne_cislo": "1011201392", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dagmar Snopeková", "sudca_id": 12, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-dagmar-snopekova-12", "datum_vydania": "2012-10-16", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2009/8/#paragraf-4.odsek-2.pismeno-c", "nazov": "§ 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/8/#paragraf-4.odsek-2.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/8-2009/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/1990/372/#paragraf-22.odsek-1.pismeno-d", "nazov": "§ 22 ods. 1 písm. d) zákona č. 372/1990 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1990/372/#paragraf-22.odsek-1.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/372-1990/paragraf-22"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2009/8#paragraf-4", "/SK/ZZ/1990/372#paragraf-22"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1d12b079-3a69-43be-82ce-75eac4d4aafb", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:1011201392.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:1011201392.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:1011201392.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžd/22/2012\n1011201392\n16. 10. 2012\nJUDr., Ing. Miroslav Gavalec\nECLI:SK:NSSR:2012:1011201392.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.\nMiroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej\nveci žalobcu: JUDr. C. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom E.. XXX/XXXA, XXX XX X. P. U., zast.: JUDr.\nTomášom Plankom, advokátom z Advokátskej kancelárie so sídlom Nám. Slobody č. 10, 811 06\nBratislava, proti žalovanému: Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave, Krajský dopravný\ninšpektorát so sídlom Špitálska č. 14, 812 28 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nsprávneho orgánu v priestupkovom konaní, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v\nBratislave zo dňa 27. apríla 2012 č. k. 4S 151/2011-31, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. apríla 2012 č. k.\n4S 151/2011-31 p o t v r d z u j e .\nŽalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na správnom orgáne\n1. Rozhodnutím č. p.: KRP-P-DI-BCP-122/2011 zo dňa 02.08.2011 žalovaný ako odvolací orgán v\npriestupkovom konaní podľa § 58 ods. 1 a § 59 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní\n(správny poriadok) potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu\nOkresného riaditeľstva Policajného zboru v Malackách č. p.: ORP-P-268/MA-DI-OBCP-2011 z\n15.06.2011 v spojení s upovedomením o oprave chyby v písaní č. p.: ORP-P-268/MA-DI-OBCP-2011\nz 24.06.2011 a odvolanie zamietol.\n2. V uvedenom prvostupňovom rozhodnutím orgánu Policajného zboru bolo konštatované, že žalobca\ndňa 21.04.2011 v čase o 10.15 hod. viedol osobné motorové vozidlo zn. Mercedes s EČ V. po ceste\nIII/00237 v smere od obce Zohor ku križovatke s cestou I/2, kde pri prejazde miernej pravotočivej zákruty\nv snahe predchádzať pred ním idúce nákladné vozidlo, s vozidlom prešiel do protismernej časti vozovky,\npričom došlo k bočnej zrážke s protiidúcim motorovým vozidlom zn. Citroën s ev. č. U., následkom\nčoho došlo k poškodeniu uvedených vozidiel. Po udalosti žalobca na mieste s vozidlom bezodkladne\nnezastavil a následne z miesta odišiel aj s vozidlom, pričom si nesplnil povinnosti účastníka dopravnej\nnehody a škodovej udalosti tým, že nezotrval na mieste dopravnej nehody až do príchodu policajta,\nnezdržal sa konania, ktoré by bolo na ujmu vyšetrenia dopravnej nehody, najmä premiestnením vozidla.\nAlkohol u vodičov nebol zisťovaný, k zraneniu osôb nedošlo.\n\n3. Opísaným konaním žalobca podľa prvostupňového správneho orgánu porušil § 9 ods. 1 písm. c), § 65\npísm. a), § 66 ods. 2 písm. a,) d,) e ) s poukazom na § 64 ods. 2 písm. a) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej\npremávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej na účely tohto rozsudku len „zák. č. 8/2009\nZ.z.“), za čo bol žalobca uznaný vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej\npremávky podľa § 22 ods. 1 písm. b) a g) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších\npredpisov (ďalej na účely tohto rozsudku len „zák. č. 372/1990 Zb.“).\n4. Postupom podľa § 22 ods. 2 písm. a) zák. č. 372/1990 Zb. bola žalobcovi uložená sankcia\n- pokuta vo výške 300,- € a súbežne\n- zákaz činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 12 mesiacov\ns uložením povinnosť nahradiť trovy priestupkového konania.\n5. Pri svojom rozhodnutí žalovaný vychádzal z hore uvedeného skutkového stavu ako aj z preverovaní\ntvrdení žalobcu uvedených v zázname o podaní vysvetlenia zo dňa 26.04.2011, tzn. že pred ním išlo\npomaly nákladné vozidlo s návesom, ktoré chcel žalobca predbehnúť. Keďže cesta bola úzka a nebolo\ndobre vidieť do protismeru, vybočil mierne doľava, aby zistil možnosť predbiehania. Následne zbadal\noproti idúce vozidlo, pocítil mierny náraz do ľavého spätného zrkadla od tohto vozidla. Po tomto sa zaradil\nspäť, pribrzdil, pozrel dozadu, no žiadne vozidlo nezastavilo. Nakoľko jeho spätné zrkadlo vyzeralo bez\npoškodenia a druhého účastníka nevidel, pokračoval v jazde. Ďalej žalobca do predmetného záznamu\nuviedol, že až vo firme zistil na uvedenom spätnom zrkadle mierne poškodenie.\n6. Do zápisnice na ústnom prejednaní priestupku zo dňa 15.06.2011 žalobca po zákonnom poučení\nuviedol, že priestupku si je vedomý, svoj skutok ľutuje a pridržiava sa svojho podania zo dňa 26.04.2011.\navšak stále trvá na tom, že aj druhý účastník dopravnej nehody mal na veci spoluvinu a to tým, že išiel\nneprimeranou rýchlosťou.\n7. Žalovaný tiež poukázal na obsah záznamu o podaní vysvetlenia z 05.05.2011, kde svedok U.W.\nokrem iného uviedol, že dňa 21.04.2011 išiel od obce Zohor smerom na Lozorno. Pred ním išlo osobné\nmotorové vozidlo Škoda Fabia modrej farby a pred daným vozidlom strieborný mercedes. Vozidlá išli\npomaly a rozostupy medzi vozidlami neboli veľké, tak cca 10 m. Ďalej svedok uviedol, že strieborné\nvozidlo Mercedes začalo predchádzať pred ním idúce vozidlo a v tom vošlo do protismeru, odkiaľ práve\nprichádzalo červené vozidlo Citroën Berlingo. To sa už nestihlo dostatočne vyhnúť a zavadili sa spätnými\nzrkadlami. Vodič strieborného mercedesu potom pridal a rýchlo sa presúval na Lozorno. Vodičovi\nCitroënu Berlingo svedok následne odovzdal svoje údaje spolu s evidenčným číslom motorového vozidla\nzn. Mercedes.\n8. Žalovaný na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že žalobca po zrážke ako vodič uvedenú\ndopravnú nehodu neohlásil policajtovi, nezotrval na mieste až do príchodu policajta, nezdržal sa konania,\nktoré by bolo na ujmu vyšetrenia dopravnej nehody, a to premiestnením vozidla, neupovedomil vlastníka\npoškodeného vozidla o hmotnej škode. ktorá jej bola dopravnou nehodou spôsobená a z miesta odišiel.\n9. Podľa žalovaného uvedeným konaním sa žalobca mal dopustiť porušenia ustanovenia v § 9 ods. 1, §\n66 ods. 6 s poukazom na § 64 ods. 2 písm. a), § 66 ods. 2 písm. a), d), e) zák. č. 8/2009 Z.z., na základe\nčoho bol uznaný vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa\n§ 22 ods. 1 písm. b) zák. č. 372/1990 Zb.\nPodľa § 22 ods. 1 písm. b) zák. č. 372/1990 Zb. priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej\npremávky sa dopustí ten, kto ako vodič vozidla, ktorý sa zúčastnil na dopravnej nehode, bezodkladne\nnezastavil vozidlo, nezdržal sa požitia alkoholu alebo inej návykovej látky po nehode v čase, keď by to\nbolo na ujmu zistenia, či pred jazdou alebo počas jazdy požil alkohol alebo inú návykovú látku, alebo\n\nnezotrval na mieste dopravnej nehody až do príchodu policajta alebo sa na toto miesto bezodkladne\nnevrátil po poskytnutí alebo privolaní pomoci, alebo po ohlásení dopravnej nehody.\nPodľa § 22 ods. 2 písm. a) zák. č. 372/1990 Zb. za priestupok podľa odseku 1 písm. a) až c) sa uloží\npokuta od 300 eur do 1 300 eur a zákaz činnosti od jedného roku do piatich rokov.\n10. Obranu žalobcu, že ihneď po zrážke zastavil svoje motorové vozidlo pri pravom okraji vozovky pri\nnajbližšej možnosti, žalovaný ako odvolací orgán neakceptoval. Toto odôvodnil s poukazom na záznam o\npodaní vysvetlenia z 26.04.2011, v ktorom žalobca uviedol, že po zrážke s protiidúcim vozidlom sa zaradil\nspäť, pribrzdil, pozrel dozadu, no žiadne vozidlo nezastavilo. Nakoľko jeho spätné zrkadlo vyzeralo bez\npoškodenia, druhého účastníka nevidel, preto pokračoval v jazde ďalej. Ďalej uviedol, že až vo firme\nsi všimol poškodenie spätného zrkadla na svojom aute. Z daného má odvolací orgán preukázané, že\nžalobca svoje vozidlo vôbec nezastavil, ale pokračoval v jazde. Predmetnú obranu žalobcu vyhodnotil\nžalovaný ako účelovú v snahe vyhnúť sa zodpovednosti za priestupok.\nII.\nKonanie na prvostupňovom súde\n11. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca žalobu zo 16.08.2011 na Krajský súd v Bratislave.\n12. Krajský súd v Bratislave ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného\nv rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia\npojednávania v súlade so splnením podmienok v zmysle § 250f O.s.p., a dospel k záveru, že žaloba\nžalobcu nie je dôvodná. Na základe uvedeného žalobu zamietol.\n13. Krajský súd vychádzal zo skutkového stavu zachyteného v administratívnom spise, najmä záznamov\no podaní vysvetlenia a zápisnice z ústneho prejednania priestupku. Na základe takto zisteného\nskutkového stavu krajský súd vyslovil, že je nesporné, že konanie žalobcu popísané v uvedených\npodkladoch naplnilo všetky znaky skutkovej podstaty priestupku podľa cit. ustanovenia § 22 ods. 1 písm.\nb) zák. č. 372/1990 Zb.\n14. V súvislosti s uvedeným krajský súd uviedol, že napriek zákonným poučeniam správnych orgánov\nžalobca nenamietal a nespochybňoval žiadne okolnosti zistené v priebehu šetrenia skutkovej podstaty\npred vydaním prvostupňového rozhodnutia, tzn. nežiadal vypočuť žiadneho svedka ani vecne doplniť\npredkladané dôkazy ani pri podpísaní záznamu o podaní vysvetlenia ani pri podpise originálu zápisnice\nna ústnom pojednávaní. Naopak, podpísal aj tú skutočnosť, že nevie, čo by mal k veci viac uviesť.\nVýhrady a najmä žiadosť o doplnenie zistených skutkových okolností a to výpoveďou svedka Ing.\nIvana Miča alebo nesprávnosť zachytenia žalobcovej výpovede do vyššie citovaného záznamu, resp.\nvykonanie ďalších dôkazov, ktoré uplatnil až v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, súd\npovažoval rovnako ako žalovaný za účelové a teda obranu vedenú žalobcom týmto smerom ako snahu\nvyhnúť sa zodpovednosti za spáchaný priestupok.\nIII.\nOdvolanie žalobcu/stanoviská\nA)\n15. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 27.06.2012 (č. l. 34) proti rozsudku prvostupňového súdu žalobca\nuviedol ako odvolacie dôvody to, že\n\nprvostupňový súd nezistil riadne skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na\nzistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.),\ntým dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.),\nako aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).\n16. Rovnako žalobca tvrdil, že polícia v zápisnici zachytila nesprávnu formuláciu, nakoľko sa síce pred\npolicajným orgánom prihlásil ku spôsobeniu škody, avšak nepriznal, že opustil miesto nehody bez toho,\naby sa snažil kontaktovať druhého účastníka nehody. Túto argumentáciu podporuje to, že žalobca\nzastavil, vizuálne zistil, že na jeho vozidle nie je žiadna škoda a že druhý účastník nehody nezastavil\na nebol na dohľad.\n17. Ďalej žalobca zdôraznil, že hoci v žalobe navrhol vypočuť ako svedka Ing. C. U., tzn. osobu, ktorá so\nžalobcom cestovala v aute, tak krajský súd tento dôkazný návrh nevykonal a preto nemohol objektívne\nposúdiť situáciu. Podľa žalobcu tým, že krajský súd neprehĺbil dokazovanie výsluchom navrhnutého\nsvedka, prípadne ohliadkou miesta, jednak poškodil práva žalobcu na vykonanie dokazovania a jednak\nnezadovážil objektívny pohľad napriek dôkaznému návrhu.\n18. Rovnako žalobca poukázal na tú skutočnosť, že tak poškodený H., jeho svedok I. ako aj npor. I.,\nktorý spísal základnú zápisnicu z vyšetrovania priestupku na polícii, tak všetci traja menovaní bývajú v\nZohore a poznajú sa navzájom. Navyše poškodený je bývalý policajt. Tieto skutočnosti žalobca v žalobe\nuviedol práve z toho dôvodu, že spísanie zápisnice v priestupkovom konaní nemuselo byť podľa neho\nobjektívne.\n19. Takisto žalobca poukázal na to, že v žalobe navrhoval zisťovať presný čas telefonátu poškodeného\nna políciu, z ktorého by sa dalo usúdiť, či volal bezprostredne po nehode. Podľa žalobcu existujú\nporovnateľné časy, tzn. nehoda sa mala stať o 10.15 hod., predtým o 10.05 hod. prechádzal cez Zohor\nvlak, čo je zistiteľné z grafikonu železníc a rampy boli zavreté. Pred rampami čakalo nákladné vozidlo\na za ním vozidlo žalobcu. Tieto skutočnosti tiež súd neskúmal. Neskúmal ani prečo polícia. ktorá prišla\nna miesto nehody nezakreslila miesto nehody, neskúmala brzdné dráhy a pod.\n20. Záverom žalobca navrhol odvolaniu vyhovieť.\nB)\n21. Z vyjadrenia žalovaného zo dňa 11.07.2012 (č. l. 39) vyplýva, že žalovaný považuje napadnutý\nrozsudok krajského súdu za správny. Následne žalovaný vo svojom vyjadrení zrekapituloval svoje\nzákladné právne názory.\n22. Takisto žalovaný poukázal na to, že žalobca mal svoje procesné práva už v štádiu priestupkového\nkonania riadne využiť. Preto žalovaný konštatoval, že výhrady a najmä žiadosť o doplnenie zistených\nskutkových okolností, a to výpoveďou svedka Ing. C. U., alebo námietku nesprávnosti zachytenia\nžalobcovej výpovede do vyššie citovaného záznamu, resp. vykonanie ďalších dôkazov, ktoré uplatnil\nžalobca až v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu, musí označiť za účelové v\nsnahe vyhnúť sa zodpovednosti za priestupok.\n23. Záverom žalovaný požiadal odvolanie žalobcu zamietnuť a rozsudok krajského súdu ako vecne\nsprávny potvrdiť.\nIV.\nPrávne názory odvolacieho súdu\n\n24. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s\n§ 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“).\nPo zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.)\na že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p.\nodvolanie prípustné, nenariadil vo veci pojednávanie (hoci preverovanie zákonnosti uloženia sankcie\nvyžaduje konať v rámci úplnej jurisdikcie, tak takýto postup v zmysle § 250ja ods. 2 O.s.p. v odvolacom\nkonaní senát nepovažoval za potrebný) a po jeho verejnom vykonaní a po neverejnej porade senátu\njednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože\nnapadnutý rozsudok krajského súdu je vo výroku vecne správny a vydaný v súlade so zákonom, a preto\nho po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.\n25. Po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu\n(tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) Najvyšší súd konštatuje, že podstatou\nsúdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania\nrozhodnutia žalovaného, je skutková otázka, prečo krajský súd nezohľadnil skutkové tvrdenia žalobcu\nako hodnoverné, a ďalej právna otázka, či nevypočutie svedkov navrhnutých až v súdnom prieskume je\nvadou súdnej pomoci. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.\n26. Žalobca svoje odvolanie oprel o viacero námietok. Za účelom riadneho prieskumu zákonnosti\nnapadnutého rozhodnutia sa musí Najvyšší súd primárne vysporiadať s námietkami, ktoré žalobca\nvyužil na spochybnenie zákonnosti postupu správneho orgánu smerujúceho k vysloveniu napadnutého\nrozhodnutia. Až po vyslovení ich nedôvodnosti súdom vzniká právo žalobcovi na prieskum zákonnosti\nsamotného rozhodnutia (meritórne námietky).\n27. V súvislosti s hore položenou otázkou Najvyšší súd vopred avizuje, že po vyhodnotení závažnosti\nodvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho\na pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 246c\nods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných\nprávnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie\nvýroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočne\nneopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu,\nNajvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých vybraných\nbodov odôvodnenia napadnutého rozsudku a doplnenia svojich odlišných, resp. doplňujúcich zistení a\nzáverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. umožňuje odvolaciemu\nsúdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody), najmä vo vzťahu k hore vymedzenej\nskutkovej/ právnej otázke.\n28. Predovšetkým Najvyšší súd poukazuje na tú skutočnosť, že priestupkové konania v svojej podstate\npredstavuje tie správne konania, pri ktorých priestupkový orgán podľa osobitného zákona rozhoduje\nnielen o vine ale aj o uložení sankcie. Nakoľko z obsahu odvolania vyplýva argumentácia, ktorá by\nvytýkala odmietnutie úplnej jurisdikcie správnym súdom (§ 250i ods. 2 v spojení s § 250j ods. 5 O.s.p.),\npreto Najvyšší súd predovšetkým musel vyhodnotiť správnosť poskytnutia súdnej pomoci krajským\nsúdom nielen podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ale aj vo svetle článku 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\nPodľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na\ninom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to,\naby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným\nsúdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o\noprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale\n\ntlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti,\nverejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú\nzáujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom\nza úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu\nzáujmom spoločnosti.\n29. Ústavný súd Slovenskej republiky už konštatoval že „formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy\nústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva\nna súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného\ndôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť“ [m.m. nález Ústavného súdu\nsp.zn. IV. ÚS 195/07].\n30. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej na účely tohto rozsudku len „ESĽP“) k\nuvedenému článku 6 ods. 1 zachováva dôraz na poskytovanie súdnej ochrany v jej úplnom rozsahu,\ntzn. že Dohovor uprednostňuje apelačný systém v prípade sporu, ktorý sa týka práv alebo záväzku\nobčianskoprávnej povahy, alebo vznesených trestných obvinení. Takto načrtnuté závery napríklad vo\nvšeobecnej rovine potvrdil rozsudok ESĽP vo veci Golder z 21. februára 1975 (A-18) nasledovne:\n„Článok 6 ods. 1 zaručuje každému právo, aby súd rozhodol o každom spore, ktorý sa týka práv nebo\nzáväzku občianskej povahy. Poskytuje takto „právo na súd“, „právo na prístup k súdu“ (tzn. právo obrátiť\nsa na súd vo veci hore uvedenej občianskoprávnej povahy), čo je iba jedným z aspektov hore uvedeného\npráva. K tomu pristupujú garancie ustanovené článkom 6 ods. 1, tzn. čo sa týka organizácie a zloženia\nsúdu a samotného priebehu konania, a to všetko spolu vytvára právo na spravodlivý proces.\n31. S osobitnými špecifikami správneho súdnictva pri výkone súdneho prieskumu rozhodnutí správnych\norgánov sa ESĽP vysporiadal najmä v rozsudku vo veci Dr. Alfred Albert a Dr. Herman Le Compte v.\nBelgicko z 28.02.1983 (č. 7299/75, 7496/76; A-58, ods. 29) keď konštatoval, že: „Podľa článku 6 ods.\n1 Dohovoru postačí, ak rozhodnutie správneho orgánu. ktoré samo o sebe nezodpovedá požiadavkám\ntohto ustanovenia, podlieha následnej kontrole súdneho orgánu s plnou jurisdikciou.“\n32. Je nepochybné, že vo svetle hore citovanej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu je potom nutné\npod pojmom plná jurisdikcia súdov v správnom súdnictve rozumieť možnosť orgánu súdnej moci\npreskúmať nielen právnu, ale aj vecnú a skutkovú stránku rozhodnutia orgánu verejnej moci, čo\npredovšetkým znamená, že za účelom dosiahnutia takto naznačeného cieľa právnej úpravy (tzn. úmyslu\nzákonodarcu) je správny súd oprávnený vykonávať dokazovanie; avšak medze tohto dokazovania sú\npresne ohraničené maximou správneho súdnictva (viď čl. 46 ods. 2 ústavy), tzn. oprávnením vykonať\nprieskum zákonnosti orgánu verejnej správy, ktorý má ukracovať jednotlivca na jeho subjektívnych\nprávach.\n33. Žalobca svoje námietky (najmä bod č. 15) založil na tom, že krajský súd nezistil riadne skutkový stav,\npretože nevykonal navrhnuté dôkazy, a tým dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2\npísm. c/ a d/ O.s.p.). Konkrétne mu v odvolaní vytýkal, že hoci v žalobe navrhol vypočuť ako svedka Ing.\nC. U., tzn. osobu, ktorá so žalobcom cestovala v aute, tak krajský súd tento dôkazný návrh nevykonal.\nNa druhej strane spochybnil hodnovernosť svedectva pánov H., I. a I., pretože všetci traja menovaní\nbývajú v Zohore a poznajú sa navzájom.\n34. K uvedeným námietkam Najvyšší súd uvádza, že slovné spojenie „navrhnuté dôkazy“ uvedené\nv § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. je nutné interpretovať teleologickou metódou, tzn. je nutné zistiť účel\nzákonodarcu sledovaný touto právnou normou. Ako už bolo hore uvedené (bod č. 32), pre správne\nsúdnictvo zákonodarca povinnosť riadne zistiť skutkový stav podmienil všeobecnou právomocou orgánu\nsúdnej moci preskúmať nielen právnu, ale aj vecnú a skutkovú stránku rozhodnutia orgánu verejnej moci.\nNajvyšší súd akceptuje, že zákonodarca umožnil súdu prostredníctvom ustanovenia § 250i ods. 2 veta\ndruhá O.s.p. vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, poprípade opätovne vykonať dôkazy\nuž vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy, avšak na\ndruhej strane poukazuje na to, že touto svojou právomocou nesmie narušovať zásadu materiálnej pravdy\n\nsprávneho konania (§ 3 ods. 4 v spojení s § 4 ods. 1 Správneho poriadku), na napĺňaní ktorej sa spoločne\npodieľajú v správnom konaní tak účastník ako aj správny orgán.\n35. Takisto nie je možné opomenúť, že v správnom konaní, ktoré sa prostredníctvom § 51 zák. č.\n372/1990 Zb. podporne používa ako všeobecná právna úprava aj pre priestupkové konanie, je účastník\nkonania v zmysle § 33 ods. 1 a § 34 ods. 3 Správneho poriadku zaťažený dôkaznou povinnosťou, čo\nje modifikované oprávnením účastníka priestupkového konania (obvineného) zakotveným v ustanovení\n§ 73 ods. 2 zák. č. 372/1990 Zb.\nPodľa § 34 ods. 3 Správneho poriadku je účastník konania povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení\ndôkazy, ktoré sú mu známe.\nPodľa § 73 ods. 2 zák. č. 372/1990 Zb. obvinený z priestupku má právo vyjadriť sa ku všetkým\nskutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom o nich, uplatňovať skutočnosti a dôkazy na svoju\nobhajobu, podávať návrhy a opravné prostriedky. K výpovedi ani k priznaniu ho nemožno donucovať.\n36. Už vo svojej predchádzajúcej judikatúre Najvyšší súd zdôraznil, že v zmysle zásady logického\nvýkladu argumentum a minori ad maius je možné z ustanovení zák. č. 372/1990 Zb. vyvodiť osobitnú\nkoncentračnú zásadu, že účastník priestupkového konania má právo sa ku skutku, ktorý je mu kladený\nza vinu, vyjadriť. Nevyužitím tohto práva sa síce u žalobcu nevytvára samočinne situácia „qui tacet,\nconsentire videtur“ tzn. že by mlčky uznal svoju vinu, ale taký postoj sťažuje jeho obranu, lebo musí v\nneskoršom štádiu konania presvedčivo dôvodiť, prečo tak dôležité skutočnosti (tzn. spochybňujúce jeho\nvinu) už od počiatku, kedy mu hrozil zákaz vedenia motorového vozidla na svoje vyvinenie sa v zmysle\n§ 73 ods. 2 zák. č. 372/1990 Zb. nevyužil (m.m. rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžd 16/2012 zo\n16.10.2012).\n37. Najvyšší súd z pripojeného administratívneho spisu zistil, že žalobca bol dňa 26.04.2011 vypočutý\nk predmetnej dopravnej udalosti a v písomnom vyhotovení záznamu o podaní vysvetlenia z uvedeného\ndňa je zachytený nasledujúci text: „chcel ho predísť, no pred tým sa mierne vystrčil vľavo, pozrieť, či z\nprotismeru nejde nejaké vozidlo. Ako sa takto mierne vystrčil, ucítil mierny náraz do ľavého spätného\nzrkadla, od protiidúceho vozidla. Po tomto sa zaradil späť, pribrzdil, pozrel sa dozadu, no žiadne vozidlo\nnezastavilo. Nakoľko jeho spätné zrkadlo vyzeralo bez poškodenia, druhého účastníka nevidel, preto\npokračoval v jazde ďalej. Až vo firme zistil, že na uvedenom spätnom zrkadle je mierne poškodenie. Po\ntelefonickom kontakte políciou sa dostavil k výsluchu dobrovoľne. Z jeho pohľadu určite nesie nejakú\nmieru zavinenia na nehode, no úmyselne do protismeru nevchádzal ... “.\n38. Ďalej v zázname dopravnej nehody zo dňa 26.4.2011, ktorý žalobca tiež podpísal, je v časti 5. Iní\núčastníci a svedkovia dopravnej nehody uvedený iba U.W..\n39. V zápisnici z ústneho pojednávania z 15. júna 2011 je zachytený nasledujúce vyjadrenie žalobcu:\n„Poučeniu som porozumel, advokáta si nevolím a k veci uvádzam, že priestupku som si vedomý, svoj\nskutok ľutujem a ešte by som dodal, že pridržiavam sa svojho podania vysvetlenia zo dňa 26.04.2011.\nStále však trvám na tom, že aj druhý účastník dopravnej nehody mal na veci spoluvinu a to tým, že podľa\nmôjho názoru išiel neprimeranou rýchlosťou. Ďalej uvádzam, že nič podobné nestalo, platil som za túto\ndobu jednu pokutu, jazdím s vozidlom denne viac ako 26 r. a to tak pri výkone svojej podnikateľskej\nčinnosti, ako aj v súkromí. Týmto by som chcel požiadať o čo najmiernejšiu sankciu za svoje konanie.\nUvedené hlavne žiadam z toho dôvodu, aby som mohol riadne vykonávať svoju podnikateľskú činnosť.\nChcel by som tým povedať, že ja môžem ísť aj dnes do dôchodku, ale mám firmu v ktorej mám\nzamestnaných troch ľudí, voči ktorým mám týmto zodpovednosť. Neviem čo by som mal k veci viac\nuviesť. “\n\n40. Až v odvolaní z 30.06.2011 voči rozhodnutiu o priestupku žalobca uviedol, resp. iba naznačil, že\nmal v aute aj spolujazdca, ktorý v prípade potreby vie priebeh skutkového deja preukázať. Uvedené\nnaznačenie nie je naplnením práva žalobcu uplatňovať v zmysle § 73 ods. 2 zák. č. 73 ods. 2 zák.\n\nč. 372/1990 Zb. dôkazy na svoju obhajobu. Pod pojmom uplatniť dôkazy na svoju obhajobu je\nnutné rozumieť také podanie obvineného z priestupku, kedy jasne a nezameniteľným spôsobom pre\npriestupkový orgán označí osobu svedka, ktorá na základe týchto identifikačných znakov môže byť\nvyzvaná konajúcim správnym orgánom na podanie svedectva. Nakoľko tak žalobca nekonal, správne\nžalovaný vyhodnotil uvedenú argumentáciu ako irelevantnú.\n\n41. Pre Najvyšší súd z hore citovaných textov jednoznačne vyplýva, že žalobca skutkový stav v\nprvostupňovom konaní vôbec nespochybňoval, na svoju obranu v prvostupňovom konaní nenavrhoval\nžiadnych svedkov, a ani vôbec nespomenul tak dôležitú skutočnosť, že s ním v čase dopravnej\nnehody cestovala osoba, ktorú identifikoval až prostredníctvom žaloby ako Ing. C. U.. Naopak, plánik\nmiesta nehody sa napriek námietke žalobcu nachádza v administratívnom spise (č. l. 20), taktiež\naj fotodokumentácia z miesta nehody. Vo výpovediach jednotlivých osôb sa nenachádzajú také\nnezrovnalosti, ktoré by mohli spochybniť ich hodnovernosť.\nZa týchto okolností Najvyšší súd námietku žalobcu, že nebol riadne zistený skutkový stav odmietol.\n\n42. S uvedeným súvisí spochybnenie hodnovernosti svedeckých výpovedí, resp. objasnení osôb ako aj\nkonajúcej úradnej osoby. Samotná skutočnosť, že osoby v pozícii svedka (pán I.), poškodeného (pán\nH.) a úradnej osoby (npor. I.) majú spoločné bydlisko v obci Zohor, je nepostačujúca na to, aby správny\nsúd musel vykonať nové dokazovanie. Uvedená skutočnosť je taktiež nepostačujúca pre Najvyšší súd,\naby mohol vykonať záver o zaujatosti konajúcej osoby v zmysle § 9 Správneho poriadku. Preto aj túto\nnámietku žalobcu odmietol.\n\n43. Najvyšší súd na základe hore opísaného skutkového stavu konštatuje, že správanie žalobcu (najmä\nnezastavenie vozidla, hoci mierne pribrzdil, a pokračovanie v jazde, hoci jasne konštatoval náraz od\nprotiidúceho vozidla) obsahuje prvky, ktoré osvedčujú prítomnosť vedomej nedbanlivosti v jeho správaní\n(min. však nevedomú nedbanlivosť) podľa § 4 zák. č. 372/1990 Zb., nakoľko ako vodič vedel, že svojou\nrýchlou zmenou smeru jazdy môže spôsobiť kolíziu svojho vozidla s protiidúcim vozidlom, avšak bez\nprimeraných dôvodov sa počas jazdy sa spoľahol na to, že tento dôsledok jeho konaním nenastal,\nhoci v zmysle svedeckých výpovedí a fotodokumentácie prvostupňového správneho orgánu poškodenie\nprotiidúceho vozidla v tom čase bolo jasne viditeľné a v danom čase a na danom mieste vozidlo aj\nnepochybne zastavilo. Preto je celkom logický záver (podozrenie), že toto poškodenie mohol žalobca\nspôsobiť svojím spôsobom jazdy.\nK námietke nesprávneho právneho posúdenia veci sa Najvyšší súd nebude vyjadrovať, lebo toto bolo\nzo strany žalobcu tvrdené v súvislosti s porušením povinnosti riadne zistiť skutkový stav.\nPodľa § 66 ods. 2 písm. d) zák. č. 8/2009 Z.z. účastník dopravnej nehody je povinný zotrvať na mieste\ndopravnej nehody až do príchodu policajta alebo sa na toto miesto bezodkladne vrátiť po poskytnutí\nalebo privolaní pomoci, alebo po ohlásení dopravnej nehody.\n\nV.\n\n44. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok\nžalobcu a stanoviska žalovaného ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich\nrozhodnutiach, najmä už v citovanom rozhodnutí sp. zn. 1Sžd 16/2012, pri ktorom Najvyšší súd nezistil\nžiaden relevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia,\nzistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska), s\nosvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p. rozhodol tak, ako je\nuvedené vo výroku rozsudku.\n\n45. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s §\n250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na náhradu trov tohto konania.\n\n46. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,\nlebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni\nsúdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť). Napriek skutočnosti, že\nišlo o uloženie sankcie správnym orgánom, v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 2 O.s.p.\nvykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.\n\n47. V prejednávanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v oblasti ukladania alebo rušenia súdnych\npoplatkov v zmysle § 12 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch nevyužil svoje oprávnenie.\n\nPodľa § 12 ods. 1 veta druhá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch vo veciach poplatkov za\nkonanie na odvolacom súde rozhoduje súd, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje, ak o poplatku\nnerozhodol odvolací súd.\nS prihliadnutím na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd uvedenú právomoc\nnevyužil, dochádza tým k zákonnej delegácii na krajský súd, aby o súdnom poplatku, ak vôbec\npoplatková povinnosť v prejednávanej veci vznikla, za odvolacie konanie rozhodol.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4S/151/2011", "guid": "aab0a2d5-91ac-4e10-966d-ce3b8c69322d:31ec04b4-f950-4af5-b3d4-de146ffe1092", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}