{"guid": "cd947017-9412-46ac-bf14-a2bd4cb676df:4728ebe3-7d6b-4f83-b3ff-73a85b6c5c5e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:1011200547.1", "spisova_znacka": "4Sžo/44/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžo/44/2012 z 27. 11. 2012", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. novembra 2012, sp. zn. 4Sžo/44/2012, ECLI:SK:NSSR:2012:1011200547.1", "identifikacne_cislo": "1011200547", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Božena Brinčíková", "sudca_id": 209, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-bozena-brincikova-209", "datum_vydania": "2012-11-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1998/73/#paragraf-35.odsek-2", "nazov": "§ 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1998/73/#paragraf-35.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/73-1998/paragraf-35"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1998/73#paragraf-35"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/4728ebe3-7d6b-4f83-b3ff-73a85b6c5c5e", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:1011200547.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:1011200547.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:1011200547.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Sžo/44/2012\n1011200547\n27. 11. 2012\nJUDr. Ida Hanzelová\nECLI:SK:NSSR:2012:1011200547.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy Hanzelovej a\nčlenov senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Jozefa Milučkého v právnej veci žalobcu: plk. Ing.\nR. K., bytom H., zastúpeného: JUDr. Jelou Mikuškovou, advokátkou, so sídlom Račianska 66, Bratislava,\nproti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13,\nBratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 25138/2010-41 zo dňa 31. januára\n2011, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/58/2011-34 zo dňa\n29. júna 2012, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/58/2011-34 zo dňa 29.\njúna 2012 p o t v r d z u j e .\nŽalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania 137,36 Eur do troch dní od\nprávoplatnosti rozsudku na účet právnej zástupkyne žalobcu.\nodôvodnenie:\nI.\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) podľa § 250j ods. 2 písm.\nd) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“)\nzrušil rozhodnutie žalovaného č. 25138/2010-41 zo dňa 31. januára 2011 a personálny rozkaz ministerky\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 23 zo dňa 13. októbra 2010 a vrátil vec žalovanému na ďalšie\nkonanie. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 314,19 Eur do\ntroch dní od právoplatnosti rozsudku na účet právnej zástupkyne žalobcu.\nZrušovaným druhostupňovým rozhodnutím žalovaného bol zamietnutý rozklad žalobcu a bolo potvrdené\n(napadnutým rozsudkom taktiež zrušované) prvostupňové rozhodnutie žalovaného - personálny rozkaz\nministerky spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorým žalovaný podľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998\nZ. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a\njustičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\nč. 73/1998 Z. z.“) odvolal dňom 13. októbra 2010 žalobcu, zaradeného v stálej štátnej službe, z funkcie\nriaditeľa Ústavu na výkon väzby v Prešove s tým, že ustanovenie do novej funkcie vykoná 14. októbra\n2010 riaditeľ Ústavu na výkon väzby v Prešove.\nKrajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia\nžalovaného a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná. Krajský\n\nsúd po právnej stránke poukázal na ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p., čl. 1 ods. 1 vety prvej Ústavy\nSlovenskej republiky, § 1 ods. 2 a 4, § 3, § 4 ods. 1 a § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z.\nZ obsahu administratívneho spisu mal krajský súd za preukázané, že z vydaných rozhodnutí vyplývalo,\nže žalobca bol odvolaný z funkcie riaditeľa Ústavu personálnym rozkazom ministerky spravodlivosti\nSlovenskej republiky podľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. s uvedením dôvodu, že „odvolanie\nz funkcie si vyžaduje dôležitý záujem služby“. Následne bol žalobca personálnym rozkazom č. 355\ndňom 14. októbra 2010 ustanovený podľa § 33 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. do funkcie samostatný\nreferent režimu úseku režimovej činnosti oddelenia výkonu väzby a výkonu trestu Ústavu na výkon\nväzby v Prešove. Včas podaný rozklad žalobcu ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky zamietla\na potvrdila prvostupňové rozhodnutie, zotrvajúc na formálnom zdôvodnení odvolania žalobcu z funkcie\nriaditeľa ústavu.\nPri právnom posudzovaní veci vychádzal krajský súd predovšetkým z Ústavy Slovenskej republiky (čl.\n1 ods. 1) a z ústavne zakotvených princípov právneho štátu, z pohľadu ktorých vykladal aj citované\nustanovenie § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. Za dôležitú považoval krajský súd skutočnosť, že\npríslušník Policajného zboru (v prejednávanej veci „príslušník Zboru väzenskej a justičnej stráže“ poznámka odvolacieho súdu) je v služobnom pomere so štátom a nie s osobami, ktoré štát v danej\nchvíli zastupujú. Z citovaných ustanovení pre danú vec podľa krajského súdu jednoznačne vyplýva,\nže ak ide o dôležitý záujem služby, môže vo veci služobného pomeru nadriadeného, a to vo veci jeho\npreloženia na inú funkciu, v mene štátu rozhodnúť minister (§ 3). Žalobca v čase vydania personálneho\nrozkazu ministerky spĺňal funkciu nadriadeného, pretože bol riaditeľom Ústavu (§ 4). Žalovaný dikciu\nzákona v tejto súvislosti nijako nezneužil, postupoval v súlade s ním, preto námietku žalobcu o\nnedostatku právomoci ministerky vo veci vydania napadnutého personálneho rozkazu nemal krajský\nsúd za dôvodnú. Na druhej strane však krajský súd považoval za potrebné zaoberať sa aj otázkou\nsplnenia zásadnej podmienky pri využití takého vážneho zásahu - postupu ministra, ktorá spočíva v\nprobléme preukázania, že pri postupe podľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. bola v skutočnosti\nzrozumiteľne (preskúmateľne) zdôvodnená správna úvaha správneho orgánu, že ide skutočne o dôležitý\nzáujem služby. Bez uvedeného pomenovania nemôže súd posúdiť, či správny orgán postupoval v súlade\nso zákonom, pretože nezistí, či takáto okolnosť vôbec nastala alebo nie a či preloženie nadriadeného\nnie je len prejavom svojvôle.\nPreloženie policajta v postavení nadriadeného na nižšiu pozíciu v policajnej hierarchii je podľa krajského\nsúdu nepochybne vážnym zásahom do jeho štátnej služby, najmä ak ide o skúseného riadiaceho\npracovníka v dôležitej funkcii a s dlhoročnou praxou v Policajnom zbore (v prejednávanej veci „v\nZbore väzenskej a justičnej stráže“ - poznámka odvolacieho súdu). Vykonanie uvedeného zásahu\npostupom podľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. zrejme proti vôli dotknutého policajta v postavení\nnadriadeného umožňuje zákon za predpokladu, že je to v dôležitom záujme služby, pričom minister o\ntom môže rozhodnúť aj bez uvedenia konkrétnych dôvodov, ktoré ho k tomu viedli. Služobný orgán\nteda v zmysle uvedeného ustanovenia môže, ale nemusí v rozhodnutí o preložení uviesť dôvody\nviažuce sa k dotknutému policajtovi, a pokiaľ sa rozhodne akokoľvek, treba jeho postup akceptovať.\nPokiaľ však zákon vyžaduje, aby bol v prípade preloženia nadriadeného naplnený dôležitý záujem\nslužby na takomto rozhodnutí, podľa krajského súdu tento záujem je potrebné definovať, pomenovať v\ndôvodoch rozhodnutia, aby nielen dotknutý policajt (v danom prípade žalobca), ale celý Policajný zbor (v\nprejednávanej veci „Zbor väzenskej a justičnej stráže“ - poznámka odvolacieho súdu), resp. verejnosť,\nktorej tento zbor slúži, vedeli, aký služobný záujem viedol nadriadeného (v danom prípade ministra)\nk preloženiu, ktoré u žalobcu nepochybne znamenalo jeho náhlu a neočakávanú degradáciu. Preto\nkrajský súd zastáva názor, že v uvedených prípadoch nestačí iba konštatovanie, že je daný dôležitý\nzáujem služby, ale tento právne neurčitý pojem treba niečím konkrétnym naplniť. Pri napĺňaní tohto\npojmu disponuje minister voľnou úvahou, ktorú môže súd preskúmavať len do tej miery, či nevybočuje\nz medzí a hľadísk zákona. Nepomenovania dôležitého záujmu služby pri odvolávaní, resp. preložení\nžalobcu a každého policajta v podobnom postavení nutne vzbudzuje pochybnosti a otázky o motívoch\nvedúcich k takému rozhodnutiu, čo neprispieva k dôvere občanov v Policajný zbor (v prejednávanej veci\n„Zbor väzenskej a justičnej stráže“ - poznámka odvolacieho súdu).\nPokiaľ teda § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. umožňoval ministerke spravodlivosti Slovenskej republiky\npreložiť žalobcu aj bez uvedenia dôvodu, avšak vyžadoval existenciu dôležitého záujmu služby na\ntomto preložení, považoval krajský súd z vyššie uvedených dôvodov za ústavne konformný taký výklad\n\npredmetného ustanovenia zákona, z ktorého plynie pre ministra povinnosť definovať dôležitý záujem\nslužby, ktorý ho viedol k preskúmavanému rozhodnutiu.\nKrajský súd pokladal za potrebné konštatovať, že pokiaľ pojem dôležitý záujem služby je len formalisticky\nuvádzaný, bez naplnenia konkrétnym obsahom, ktorý by bol výsledkom správneho uváženia ministra,\nstáva sa súdny prieskum rozhodnutia o preložení len formálnym, prakticky zbytočným. Správny orgán\ndisponuje diskrečnou právomocou v prípadoch, kedy mu to zákon umožňuje, avšak diskrečná právomoc\nneznamená svojvôľu pri posudzovaní, či určité skutočnosti nastali alebo nie, konkrétne, v prejednávanom\nprípade, či vznikol dôležitý záujem služby, v zmysle ktorého je potrebné, aby bol nadriadený preložený na\ninú pozíciu. Takáto právomoc by bola zneužiteľná a postavená mimo akúkoľvek kontrolu, vrátane súdnej.\nKrajský súd uviedol, že si je vedomý skutočnosti, že výkladom zákona sa odchýlil od predchádzajúcej\nrozhodovacej praxe, o ktorú opieral svoje rozhodnutie aj žalovaný a ktorá bola reprezentovaná\nrozsudkom krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 2S/196/05, ktorý bol potvrdený rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžo/113/2007 z 11. marca 2008. Dodal, že pri\nposudzovaní konkrétnej veci je však súd viazaný len Ústavou Slovenskej republiky a zákonmi, ktorých\nvýklad môže priniesť aj zmenu rozhodovacej praxe, pokiaľ sa takáto zmena náležite vysvetlí a zdôvodní.\nS ohľadom na uvedené dospel krajský súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie ministerky spravodlivosti\nSlovenskej republiky i prvostupňový personálny rozkaz sú vydané kompetentným správnym orgánom,\navšak sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ktoré by vymedzovali dôležitý záujem služby na\nžalobcovom preložení.\nO náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že procesne úspešnému\nžalobcovi priznal nárok na ich náhradu.\nII.\nProti rozsudku krajského súdu podal odvolanie žalovaný, žiadajúc rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť.\nŽalovaný svoje odvolanie odôvodnil tým, že rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho\nposúdenia veci. Žalovaný uviedol, že krajský súd na jednej strane uznáva, že pokiaľ sa príslušný minister\nrozhodne konať podľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., nie je povinný uviesť dôvody, ktoré ho\nk takémuto postupu viedli a pre ktoré vo vzťahu ku konkrétnemu policajtovi/príslušníkovi zboru takto\nrozhodol, zároveň je však podľa krajského súdu povinnosťou ministra zadefinovať a pomenovať dôležitý\nzáujem služby, ktorý ho v prípade nadriadeného policajta/príslušníka k takémuto postupu vedie - teda\nfakticky dôvody, pre ktoré sa rozhodol dotknutého policajta/príslušníka preložiť/previesť. Takáto úvaha\nkrajského súdu a výklad ustanovenia § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. je podľa žalovaného nielen\nzmätočná a navzájom si odporujúca, ale je i v priamom rozpore so znením dotknutého ustanovenia,\nktoré hovorí o preložení/prevedení policajta/nadriadeného bez uvedenia dôvodu.\nŽalovaný vo svojom odvolaní ďalej dôvodil tým, že § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. je špeciálnym\nustanovením vo vzťahu k odseku 1, dávajúcim výlučne príslušnému rezortnému ministrovi právomoc\npreložiť/previesť policajta, a to aj v postavení nadriadeného, na inú funkciu do iného miesta výkonu\nštátnej služby alebo do iného služobného úradu aj bez uvedenia dôvodu. Posúdenie okolnosti\npreloženia, že ide o dôležitý záujem služby, je výlučne na zvážení konajúceho ministra, no ak túto\nokolnosť v rozhodnutí o odvolaní a preložení/prevedení dotknutého policajta deklaruje, nie je potrebné\nuvádzať ďalšie dôvody, pre ktoré je dotknutý policajt v postavení nadriadeného preložený/prevedený.\nAk by musel byť dôležitý záujem služby v rozhodnutí o preložení definovaný, pomenovaný, v dôvodoch\nrozhodnutia, aby nielen dotknutý Policajt, ale aj Policajný zbor, resp. verejnosť vedeli, aký služobný\nzáujem viedol nadriadeného k preloženiu, ako uvádza krajský súd v odôvodnení rozsudku, existencia\ntakto formulovaného samostatného odseku zákonu a z neho vyplývajúceho oprávnenia ministra by\nstrácala zmysel a opodstatnenie, keďže už by logicky nešlo o preloženie/prevedenie policajta bez\nuvedenia dôvodu, nakoľko ten by bol daný v okolnostiach dôležitého záujmu služby, pre ktorý sa minister\nna prevedenie/preloženie policajta v postavení nadriadeného rozhodol.\n\nPodľa žalovaného rovnaký záver a výklad podal v rozsudku sp. zn. 1Sžo/113/2007 z 11. marca 2008\ni Najvyšší súd Slovenskej republiky. Vychádzajúc z tohto rozsudku, žalovaný konštatoval, že pre\npreskúmanie rozhodnutia podľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. je podstatné, či minister rozhodol v\nsúlade s platným právom, teda či dodržal hmotnoprávne ustanovenie (§ 35 ods. 2) a či bolo dodržané\nsúvisiace procesnoprávne ustanovenia (§ 35 ods. 9). Odvolací správny orgán sa v odôvodnení svojho\nrozhodnutia dostatočne vysporiadal s oboma podmienkami, a to s oprávnením ministerky konať vo veci,\nako aj so spôsobom, ktorým ministerka spravodlivosti ako prvostupňový správny orgán konala.\nŽalovaný uviedol, že je v záujme právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, aby v skutkovo\na právne rovnakých veciach súdy vydávali rozhodnutia, ktoré si svojimi závermi nebudú odporovať.\nŽalovaný v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky týkajúcu sa\npredvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princípu, že v rovnakých podmienkach sa musí dať rovnaká\nodpoveď. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku podľa názoru žalovaného okrem strohého\nkonštatovania o možnosti zmeny rozhodovacej praxe žiadnym spôsobom neozrejmil, z akého dôvodu\nk uvedenej zmene a odklonu od tejto praxe pristúpil, najmä ak v priebehu času medzi rozhodnutím\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 1Sžo/113/2007 a vydaním napadnutého rozsudku\nkrajského súdu nedošlo k zmene relevantných ustanovení zákona č. 73/1998 Z. z. a krajský súd v\nrozsudku neuviedol ani žiadne skutkové okolnosti, ktorými by sa prejednávaná vec mala zásadne\nodlišovať od okolností, za akých došlo k vydaniu rozhodnutia o preložení vo veci 1Sžo/113/2007\na ktoré by odôvodňovali odklon od predchádzajúcej rozhodovacej praxe. Žalovaný namietal, že\nrozhodnutie krajského súdu je tak v tejto časti nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné - nie je\nz neho zrejmé, akými úvahami sa krajský súd riadil, keď sa rozhodol odkloniť od doterajšej súdnej\npraxe, v súlade s ktorou žalovaný postupoval pri vydaní napadnutého rozhodnutia. Záverom žalovaný\npoukázal na ustanovenie § 245 ods. 2 O.s.p. a tvrdil, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie\nje posúdenie „správnosti“ preskúmavaného rozhodnutia, ale posúdenie splnenia hmotnoprávnych a\nprocesnoprávnych zákonných podmienok pre jeho vydanie.\nK odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý navrhol rozsudok krajského súdu potvrdiť a\npriznať žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.\nŽalobca uviedol, že dôvody žalovaného v odvolaní sa zhodujú s dôvodmi uvedenými v jeho vyjadrení\nk žalobe, žalovaný na svoju obranu nič nové neuvádza. Podľa názoru žalobcu žalovanému stále uniká\npodstatná skutočnosť, že žalobca bol na základe nesprávneho ustanovenia § 35 ods. 2 zákona č.\n73/1998 Z. z. odvolaný z funkcie, pričom na odvolanie z funkcie podľa tohto zákona slúži iné ustanovenie\n§ 35 ods. 9, a to navyše osobou (ministerkou spravodlivosti) k takémuto kroku neoprávnenou.\nUstanovenie § 35 ods. 2 zákona sa podľa žalobcu vzťahuje na preloženie policajta, nie na jeho odvolanie\nz funkcie.\nPodľa žalobcu je podstatné a diskreditačné, že odvolanie z funkcie nebolo vôbec odôvodnené, teda je\nnepreskúmateľné. Žalobca poukázal aj na to, že žalovaný svoje odvolanie opiera o judikát, ktorý sa však\ntýka preloženia (§ 35 ods. 2 zákona), a nie odvolania (§ 35 ods. 9 zákona) policajta z funkcie.\nOdvolaciemu súdu žalobca navrhol prešetriť, či odvolanie bolo podpísané oprávnenou osobou a\nvčas, keďže na odvolaní podpísaný Mgr. Q. S. má síce založené v spise poverenie na zastupovanie\nudelené ministerkou spravodlivosti Slovenskej republiky, avšak v prípade osoby Mgr. Q. S. ide o osobu\nzamestnanca (nie advokáta), ktorá podľa názoru žalobcu nie je oprávnená robiť v mene žalovaného taký\nprávny úkon, ako je podpisovať odvolanie proti rozsudku krajského súdu. Taktiež žalobca žiadal odvolací\nsúd, aby dotazom na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky zistil, či toto splnomocnenie Mgr.\nQ. S. nebolo súčasným ministrom spravodlivosti odvolané.\nIII.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj len „odvolací súd“ alebo „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§\n10 ods. 2 O.s.p.) najskôr skúmal, či podané odvolanie spĺňa všetky zákonom vyžadované podmienky\nprípustnosti tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na výhrady žalobcu uvedené v jeho vyjadrení k\n\nodvolaniu sa odvolací súd osobitne zameral na zodpovedanie otázky, či odvolanie podal subjekt na to\noprávnený, t. j. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ako žalovaný.\nOdvolanie je označené v hlavičke každého listu, ako aj v záhlaví textu na prvej strane názvom\nžalovaného, pričom z vlastného textu vyplýva, že odvolateľ ho zamýšľal podať ako odvolanie\nžalovaného. Na poslednej strane odvolania za textom nasledujú slová „Mgr. Q. S.“, nad ktorými sa\nnachádza podpis pravdepodobne označenej osoby (ktorá osoba je v päte každého listu odvolania\nuvedená v kolónke „Vybavuje“). Na odvolaní absentuje odtlačok úradnej pečiatky Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky.\nV súdnom spise na č. l. 24 je založená listina označená „Poverenie“ a datovaná 4. mája 2011,\npodľa obsahu ktorej Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, „v zastúpení“ Lucia Žitňanská ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky, poveruje Mgr. Q. S., štátneho zamestnanca Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky, sekcia právnych služieb, číslo služobného preukazu 1532, aby „v\ncelom rozsahu zastúpil Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v konaní sp. zn.: 4S 58/2011\nvedenom na Krajskom súde v Bratislave, ako aj v odvolacom konaní, vo veci o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia žalovaného č. 25138/2010-41 (PR MS SR č. 23/2010) zo dňa 31.01.2011 a personálneho\nrozkazu ministerky spravodlivosti č. 23 zo dňa 13.10.2010“. Listina je pod textom podpísaná (bez\npomenovania podpísanej osoby priamo pri jej podpise) čitateľným podpisom „Žitňanská“. Na poverení\nabsentuje odtlačok úradnej pečiatky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky.\nPosudzujúc listinu na č. l. 24 podľa jej obsahu, ide o poverenie štatutárneho orgánu štátneho orgánu\n- právnickej osoby - Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorým je minister (§ 4 ods. 1\nzákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy), udelené\nurčenému zamestnancovi, aby konal v prebiehajúcom súdnom konaní za tento orgán (§ 21 ods. 1 písm.\nb), ods. 4 veta druhá O.s.p.). Vzhľadom na slovné spojenie „v celom rozsahu“ použité v poverení, nebolo\noprávnenie Mgr. Q. S. konať za žalovaného na základe poverenia v súdnom konaní obmedzené. K\nsamotnému textu poverenia v prejednávanej veci možno uviesť, že pri poverení zamestnanca orgánu\nverejnej správy, aby zaň konal v súdnom konaní, ktorého je tento orgán účastníkom, nejde o zastúpenie\núčastníka na základe plnomocenstva (§ 24 až 28 O.s.p.), ale o konanie za subjekt, ktorý pre svoju\nosobitnú povahu môže procesne konať len prostredníctvom zákonom vymedzených fyzických osôb (§\n21 O.s.p.).\nVzhľadom na udelené poverenie, ktoré sa vzťahuje na konanie „v celom rozsahu“, vrátane odvolacieho\nkonania, bol zamestnanec žalovaného Mgr. Q. S. oprávnený vyhotoviť odvolanie proti rozsudku\nkrajského súdu a toto odvolanie podať konajúc za žalovaného. Zohľadniac konkrétne okolnosti\nprejednávanej veci, najmä všetky ďalšie podania žalovaného v priebehu konania pred krajským súdom,\ntreba uzavrieť, že odvolanie sa má pripísať žalovanému.\nOdvolací súd dopĺňa, že žiadna zákonná norma nepredpisuje pre procesné podanie štátneho orgánu\nv konaní o žalobe proti jeho rozhodnutiu, aby bolo opatrené odtlačkom úradnej pečiatky so štátnym\nznakom (porovnaj § 5 ods. 2 písm. b) zákona č. 63/1993 Z. z. o štátnych symboloch Slovenskej\nrepubliky a ich používaní v znení neskorších predpisov), hoci to odvolací súd v praxi považuje za vhodné\na zodpovedajúce významu správneho súdnictva, v ktorom sa preskúmava zákonnosť už vydaného\nrozhodnutia správneho orgánu, ktoré zásadne odtlačok úradnej pečiatky obsahovať musí (porovnaj tiež\n§ 47 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov).\nZároveň však odvolací súd pokladá za potrebné vytknúť žalovanému nasledovnú skutočnosť, ktorá\nzjavne pôsobila mätúco aj na žalobcu. Je nesprávne, ak podanie vo veci samej, ktoré urobil orgán\nverejnej správy ako účastník konania o žalobe podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. na žalovanej strane,\nnielenže neobsahuje odtlačok úradnej pečiatky orgánu, ale je podpísané len s označením fyzickej osoby,\nktorá koná za účastníka ako jeho poverený zamestnanec, a nie s označením samotného účastníka.\nPoverený zamestnanec nie je ani zástupcom žalovaného a v konaní vôbec nevystupuje ako samostatný\nprocesný subjekt. So zreteľom na vyššie uvedené však táto nesprávnosť nedosiahla takú intenzitu,\n\naby bolo nutné vyzývať žalovaného na jej odstránenie či dokonca hodnotiť odvolanie ako podané\nneoprávnenou osobou.\nListom zo 16.10.2012 zaslal odvolací súd ministrovi spravodlivosti vyjadrenie žalobcu k odvolaniu\nžalovaného s osobitným zreteľom na trvanie poverenia pracovníka konať za ministerstvo so zreteľom na\nrepliku. Minister spravodlivosti súdu oznámil, že udelenie poverenia zamestnanca považuje za platné a\núčinné a poverený zamestnanec má oprávnenie konať v mene ministerstva aj naďalej.\nNa základe uvedeného odvolací súd ustálil, že odvolanie bolo podané subjektom na to oprávneným (§\n201 O.s.p.). Bolo podané v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), má náležitosti vyžadované zákonom\n(§ 205 ods. 1 O.s.p.) a smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je takýto opravný prostriedok prípustný\n(§ 250ja ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta druhá O.s.p.). Odvolanie spĺňa všetky podmienky\nprocesnej prípustnosti (§ 218 ods. 1 O.s.p. a contrario), takže odvolací súd pristúpil k posudzovaniu\njeho dôvodnosti.\nNa prejednanie odvolania najvyšší súd nenariadil pojednávanie, pretože v tom nevidel rozpor s verejným\nzáujmom, nepovažoval to za potrebné a dokazovanie nevykonával (§ 250ja ods. 2 O.s.p.), a po\npreskúmaní napadnutého rozsudku v rozsahu a z dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) dospel\nk záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno vyhovieť. Najvyšší súd preto rozsudok krajského súdu\npotvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 v spojení s § 250ja ods. 3 vetou druhou O.s.p.) rozsudkom,\nktorý verejne vyhlásil na mieste a v čase oznámenom na úradnej tabuli najvyššieho súdu a na jeho\ninternetovej stránke www.supcourt.gov.sk <http://www.supcourt.gov.sk> najmenej päť dní vopred (§ 156\nods. 3 O.s.p.).\nPredmetom súdneho prieskumu na základe žaloby žalobcu je druhostupňové rozhodnutie žalovaného,\nktorým bol zamietnutý rozklad žalobcu a bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie žalovaného personálny rozkaz ministerky spravodlivosti. Prvostupňovým personálnym rozkazom bol žalobca\nodvolaný podľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. z funkcie riaditeľa Ústavu na výkon väzby v\nPrešove s tým, že ustanovenie do novej funkcie vykoná nasledujúci deň riaditeľ Ústavu na výkon väzby\nv Prešove. Ako dôvod bolo v personálnom rozkaze uvedené, že „odvolanie z funkcie si vyžaduje dôležitý\nzáujem služby“. V druhostupňovom rozhodnutí, ktorým žalovaný nevyhovel rozkladu žalobcu, žalovaný\nodôvodnil správnosť personálneho rozkazu v podstate tým, že podmienka v zmysle § 35 ods. 2 zákona\nč. 73/1998 Z. z. „ak to vyžaduje dôležitý záujem služby“ v predmetnom personálnom rozkaze formou\njej deklarovania splnená bola.\nPodľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2008 minister môže policajta\nzaradeného v útvare inšpekčnej služby10b) a ak to vyžaduje dôležitý záujem služby, aj nadriadeného,\npreviesť na inú funkciu v tom istom mieste výkonu štátnej služby, a ak to nie je možné, preložiť na inú\nfunkciu do iného miesta výkonu štátnej služby alebo do iného služobného úradu aj bez uvedenia dôvodu\npo predchádzajúcom prerokovaní s odborovým orgánom.\nPodľa § 35 ods. 9 zákona č. 73/1998 Z. z. prevedenie na inú funkciu alebo preloženie na inú funkciu sa\nvykoná odvolaním policajta z doterajšej funkcie a jeho ustanovením alebo vymenovaním do inej funkcie\npodľa § 33.\nOdvolaciemu súdu je známy rozsudok iného senátu najvyššieho súdu, sp. zn. 1Sžo/113/2007, z 11.\nmarca 2008, vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra vnútra vydaného podľa § 35 ods.\n2 zákona č. 73/1998 Z. z. Najvyšší súd v predmetnom rozsudku uviedol: „V zákone č. 73/1998 Zb.\nnie je vymedzený obsah a teda ani hranice pojmu „dôležitý záujem služby“, neupravuje to ani žiaden\nvykonávací predpis, je teda vecou voľnej úvahy ministra vnútra, ktoré skutočnosti bude považovať za\ndôležité záujmy služby. Predovšetkým však bolo potrebné vychádzať z právnej konštrukcie ustanovenia\n§ 35 ods. 2 zákona a zo systematiky zaradenia slov „aj bez uvedenia dôvodov“ na konci vety, z čoho bolo\npotrebné vyvodiť záver, že uvedené slovné spojenie sa vzťahuje na obe časti (ktoré sú spojené spojkou\n\n„a“ predmetného odseku 2), teda nielen na príslušníkov PZ zaradených na útvare inšpekčnej služby,\nale aj na nadriadeného, a teda toto personálne opatrenie (hoci s podmienkou „ak to vyžaduje dôležitý\nzáujem služby“, ktorá v predmetnom personálnom rozkaze formou jej deklarovania splnená bola), bolo\nmožné realizovať aj bez uvedenia dôvodu.“\nOkrem rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžo/113/2007 je senátu odvolacieho súdu známy iný\nrozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 6Sžo/28/2011 z 18. júla 2012, ktorým sa taktiež meritórne rozhodlo vo\nveci preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra vnútra o prevedení alebo preložení nadriadeného na\ninú funkciu bez uvedenia dôvodu podľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., pričom senát 6S podľa §\n250ja ods. 7 O.s.p. použil argumentáciu v znení rozsudku 1Sžo/113/2007.\nNaproti tomu v rozsudku sp. zn. 2Sžo/52/2011 z 13. júna 2012 najvyšší súd uviedol:\n„Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožňujúc sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia krajského\nsúdu, na zdôraznenie jeho správnosti považuje za vhodné doplniť, že z dikcie § 35 ods. 2 zákona o\nštátnej službe vyplýva, že personálne rozkazy vydané na jeho základe nie je potrebné odôvodňovať.\nAvšak, takisto z tohto ustanovenia vyplýva, že pokiaľ ide o nadriadeného, jeho preloženie zákon\npodmieňuje tým, že si to vyžaduje dôležitý záujem služby. Je pravdou, že zákon samotný, ani dôvodová\nspráva k zákonu č. 201/2004 Z. z., ktorý uvedené ustanovenie do § 35 ods. 2 zaviedol, neobsahuje\nvysvetlenie, čo zákonodarca považuje za dôležitý záujem služby. Avšak na rozdiel od žalovaného,\nodvolací súd je toho názoru, že v danom prípade práve pre absenciu vysvetlenia tohto pojmu v zákone\nje potrebné, aby správny orgán v takýchto prípadoch dôležitý záujem služby pomenoval.\nOdvolací súd považuje za potrebné pripomenúť, že podľa Odporúčania č. Rec(2004)20 Výboru ministrov\nRady Európy členským štátom o súdnom preskúmavaní administratívnych aktov, bod B(1)(b) súd má byť\nschopný preskúmať akékoľvek porušenie práva, vrátane nedostatku právomoci, procesných pochybení\na zneužitia moci. Podľa bodu B (4)(e) tohto odporúčania, súd musí byť v takej pozícii, aby mohol\npreskúmať všetky faktické aj právne otázky týkajúce sa predmetu konania prezentované účastníkmi.\nZ ustálenej judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na\nzáklade zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie\nnevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom.\nAj v prejednávanom prípade súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia, ale musí\nmať možnosť preskúmať, či sa vyskytli dôležité záujmy služby, keďže práve ich existenciou podmieňuje\nzákonodarca možnosť postupu voči nadriadenému podľa § 35 ods. 2 zákona o štátnej službe, t.j.\npreloženie bez uvedenia dôvodov.\nMožno súhlasiť s názorom žalovaného, že otázka dôležitého záujmu služby je ponechaná na úvahu\nministra, avšak bez jeho pomenovania nemôže súd posúdiť, či správny orgán postupoval podľa zákona,\npretože nezistí, či takáto okolnosť vôbec nastala, alebo nie a či preloženie nadriadeného nie je len\nprejavom svojvôle.\nSprávny orgán disponuje diskrečnou právomocou v prípadoch, kedy mu to zákon umožňuje, avšak\ndiskrečná právomoc neznamená svojvôľu pri posudzovaní, či určité skutočnosti nastali, alebo nie,\nkonkrétne v prejednávanom prípade, či vznikol dôležitý záujem služby, v zmysle ktorého je potrebné, aby\nbol nadriadený preložený na inú pozíciu. Takáto právomoc žalovaného by bola zneužiteľná a postavená\nmimo akúkoľvek kontrolu, vrátane súdnej.“\nOdvolací súd nespochybňuje a akceptuje požiadavku Ústavného súdu Slovenskej republiky a\nEurópskeho súdu pre ľudské práva na konzistenciu judikatúry predovšetkým najvyššej súdnej inštancie\nv štáte, zdôraznenú napríklad v rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Beian proti\nRumunsku zo dňa 6. decembra 2007. Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o\ntej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne\na rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04,\nIII. ÚS 328/05).\n\nPožiadavku viazanosti doterajšou judikatúrou však nemožno chápať absolútne (m. m. nález Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 11/09). Ústavný súd Slovenskej republiky v novšej\nrozhodovacej činnosti uviedol, že dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných\nveciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú\ndobu, a nie ojedinelé rozhodnutie súdu. Požiadavka právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa\njudikatúra najmä najvyššieho súdu nemôže vyvíjať, resp. že v prípade, ak je prijaté ojedinelé rozhodnutie,\nvybočujúce z doterajšej línie rozhodovacej praxe, sa konajúci súd nemôže vrátiť na pôvodnú líniu\nrozhodovacej činnosti. (IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011)\nSenát najvyššieho súdu 4S už rozhodol v obdobnej veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra\nvnútra o prevedení nadriadeného, ktoré bolo vydané podľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. bez\nuvedenia dôvodu, a to nedávnym rozsudkom sp. zn. 4Sžo/21/2012 z 30. júla 2012. Od právneho názoru\nvysloveného v rozsudku 4Sžo/21/2012 nemá senát odvolacieho súdu dôvod odchyľovať sa ani v tejto\nveci.\nOdvolací súd v prejednávanej veci, zhodne ako vo veci vedenej pod sp. zn. 4Sžo/21/2012, dospel k\nzáveru, že rozhodnutie o preložení alebo prevedení nadriadeného podľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998\nZ. z., v odôvodnení ktorého nie je dôležitý záujem služby náležite objasnený, je nepreskúmateľné pre\nnedostatok dôvodov, v čom sa senát 4S stotožňuje so záverom uvedeným v rozsudku najvyššieho\nsúdu sp. zn. 2Sžo/52/2011 a naopak nestotožňuje so závermi vyslovenými v rozsudkoch sp. zn.\n1Sžo/113/2007 a 6Sžo/28/2011.\nUvedené rozsudky najvyššieho súdu týkajúce sa aplikácie § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. neboli\ndoposiaľ zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.\nPreto v tomto smere nemožno podľa odvolacieho súdu hovoriť o stabilizovanej judikatúre. Iný názor\nrozdielny od veci 11Sžo/113/2007 (vrátane veci 6Sžo/28/2011) v prejednávanej veci ako aj vo veciach\n2Sžo/52/2011 a 4Sžo/21/2012 je súčasťou vývoja právneho názoru na aplikáciu § 35 ods. 2 zákona\nč. 73/1998 Z. z. a to v súlade s ústavným princípom uvedeným v čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, keďže ani\npreskúmanie podmienky „dôležitého záujmu služby“ nie je zákonom zo súdneho prieskumu vylúčené.\nV tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci\nAtanasovski proti Bývalej juhoslovanskej republike Macedónsko zo 14. januára 2010, podľa ktorého\nvývoj judikatúry sám osebe nie je v rozpore s riadnym výkonom spravodlivosti, keďže neschopnosť\nzachovať dynamický a vývojový prístup by mohol byť prekážkou reformy alebo zlepšenia. Európsky\nsúd pripomenul, že požiadavka právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní nezahŕňa právo na\njednotnosť judikatúry (čo neskôr zdôraznil tiež v rozsudku Sahin a Sahin proti Turecku z 20. októbra\n2011).\nVzhľadom na uvedené, pre obdobnosť skutkového stavu v prejednávanej veci so skutkovými aspektmi\nveci rozhodnutej senátom odvolacieho súdu rozsudkom sp. zn. 4Sžo/21/2012 z 30. júla 2012, v ktorom\nsa podrobne zaoberal otázkou právneho významu vysvetlenia dôležitého záujmu služby v odôvodnení\nrozhodnutia o prevedení alebo preložení nadriadeného podľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z.,\nodvolací súd považuje za vhodné poukázať na predmetný rozsudok a ďalej uviesť zodpovedajúcu časť\njeho odôvodnenia, ako mu to umožňuje ustanovenie § 250ja ods. 7 O.s.p.:\n„Odvolací súd v prejednávanej veci súhlasí s krajským súdom, že pokiaľ zákon vyžaduje, aby bol v\nprípade prevedenia nadriadeného naplnený dôležitý záujem služby na takomto rozhodnutí, treba tento\nzáujem pomenovať v dôvodoch rozhodnutia. Treba súhlasiť aj so záverom, že ak je dôležitý záujem\nslužby len deklarovaný, bez naplnenia tohto pojmu konkrétnym obsahom, ktorý by bol výsledkom\nsprávneho uváženia ministra, stáva sa súdny prieskum rozhodnutia o prevedení len formálnym a\nprakticky zbytočným.\n\nOdvolací súd však pokladá za potrebné upriamiť pozornosť aj na to, že znenie § 35 ods. 2 zákona č.\n73/1993 Z. z., pokiaľ ide o prevedenie alebo preloženie nadriadeného, sa javí z hľadiska jazykového\nvyjadrenia ako nejednoznačné. Na jednej strane umožňuje vykonať prevedenie alebo preloženie\nnadriadeného na inú funkciu aj bez uvedenia dôvodu, na druhej strane zároveň vyžaduje pre takéto\nprevedenie alebo preloženie dôležitý záujem služby. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že\npožiadavka dôležitého záujmu služby bola zavedená spolu so samotnou možnosťou prevedenia alebo\npreloženia nadriadeného na inú funkciu podľa tohto ustanovenia (t. j. zákonom č. 201/2004 Z. z.), a\nneskoršou novelizáciou, vykonanou zákonom č. 513/2007 Z. z., bola do tohto ustanovenia doplnená\nďalšia podmienka predchádzajúceho prerokovania s odborovým orgánom.\nZ dikcie § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. vyplýva, že toto ustanovenie počíta iba s možnosťou (nie\nnutnosťou) vykonať prevedenie alebo preloženie nadriadeného na inú funkciu bez uvedenia dôvodu;\nzákon nevylučuje, aby sa každé takéto rozhodnutie zdôvodnilo. Každé rozhodnutie o prevedení alebo\npreložení nadriadeného na inú funkciu podľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. však musí byť vydané\nna základe dôležitého záujmu služby, ktorý dané prevedenie alebo preloženie vyžaduje.\nPodľa § 241 ods. 1 vety prvej zákona č. 73/1998 Z. z. rozhodnutie musí byť vydané v súlade s právnymi\npredpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o\nodvolaní.\nPodľa § 241 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. v odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli\npodkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri\npoužití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval.\nS právnym názorom, podľa ktorého podmienka prevedenia alebo preloženia nadriadeného „ak to\nvyžaduje dôležitý záujem služby“ je v personálnom rozkaze splnená formou jej deklarovania, sa\nsenát odvolacieho súdu nestotožňuje. Rozhodovanie správnych orgánov, pri ktorom sa v odôvodnení\nrozhodnutia len skonštatuje, že zákonné predpoklady pre rozhodnutie boli splnené, pričom nejde o taký\nprípad, že všetkým účastníkom konania sa vyhovelo, nepovažuje senát odvolacieho súdu za zlučiteľné\ns princípom materiálneho právneho štátu.\nAk zákon vyžaduje pre vydanie rozhodnutia správneho orgánu, aby nastali určité predpoklady stanovené\nv hypotéze právnej normy (v ustanovení § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., čo sa týka nadriadeného, ide\no dôležitý záujem služby), musia byť tieto predpoklady v odôvodnení rozhodnutia náležite objasnené, a to\ntým skôr, keď možno očakávať nesúhlas účastníka konania s takýmto rozhodnutím, pretože sa ním jeho\nprávne či iné postavenie (hoci subjektívne) zhoršuje. Na uvedenom nemení nič ani prípadná skutočnosť,\nže predpokladom vydania rozhodnutia je podľa zákona naplnenie právne neurčitého pojmu. Aj právne\nneurčitý pojem je ustanovený zákonom a musí mať svoj obsah. Dokonca podľa odvolacieho súdu treba\nv odôvodnení rozhodnutia venovať zvýšenú pozornosť práve subsumpcii skutkových okolností prípadu\npod právne neurčitý pojem, ktorý ustanovuje zákon, lebo len tak sa stane odôvodnenie rozhodnutia\npresvedčivým.\nOsobitne vystupuje potreba špecifikovania dôležitého záujmu služby na prevedení alebo preložení\nnadriadeného na inú funkciu podľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. do popredia v spojení\ns podmienkou predchádzajúceho prerokovania s odborovým orgánom, ktorá v znení predmetného\nustanovenia rozhodnom pre najvyšší súd vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Sžo 113/2007 ešte nebola\nzavedená. Odvolací súd považuje za logické, že to, čo má minister vopred prerokovať s odborovým\norgánom, sa týka práve dôležitého záujmu služby na prevedení alebo preložení nadriadeného.\nV širších súvislostiach zmysel ustanovenia § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. nemožno podľa\nodvolacieho súdu vidieť ani v postihnutí nadriadeného policajta, ani vo vyvodení dôsledkov z nesplnenia\npožadovaných predpokladov výkonu služby, ani v objektívnych prekážkach služby. Uvedené dôvody sú\ntotiž v zásade predpokladmi preloženia alebo prevedenia policajta na inú funkciu podľa § 35 ods. 1,\nprípadne uloženia disciplinárneho opatrenia podľa § 52 a nasl., alebo skončenia služobného pomeru\n\nprepustením podľa § 192 a nasl. zákona č. 73/1998 Z. z. V prípade naplnenia niektorého z dôvodov\ntaxatívne vymenovaných v ustanovení § 35 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. treba postupovať práve podľa\n§ 35 ods. 1 aj vtedy, ak ide o nadriadeného. Ak totiž nastane niektorý z dôvodov ustanovených v § 35\nods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., zákon použitými slovesnými tvarmi „prevedie“ a „preloží“ ustanovuje\nobligatórnosť postupu podľa tohto ustanovenia, kým zo znenia § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z.\nvyplýva len fakultatívna možnosť ministra previesť alebo preložiť nadriadeného na inú funkciu, ak to\nvyžaduje dôležitý záujem služby. Dôvody v § 35 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. navyše vykazujú vyššiu\nmieru konkrétnosti než pojem „dôležitý záujem služby“, použitý v § 35 ods. 2 citovaného zákona.\nSprávne poukázal krajský súd na to, že pojem dôležitý záujem služby možno vnímať širšie ako konkrétne\ndôvody prevedenia alebo preloženia policajta vymedzené v § 35 ods. 1 zákona č. 73/1995 Z. z., pričom\nsa môže týkať aktuálnych potrieb Policajného zboru. Dôležitý záujem služby, ktorý vyžaduje prevedenie\nalebo preloženie nadriadeného podľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., sa nemusí - na rozdiel od\ndôvodov vypočítaných v § 35 ods. 1 - vzťahovať na osobu nadriadeného, ale má sa vzťahovať na službu,\nteda vlastne na plnenie úloh Policajného zboru policajtmi (§ 2 ods. 2 zákona).\nNajvyšší súd dodáva, že v zmysle § 35 ods. 2 v spojení s § 35 ods. 9 zákona č. 73/1998 Z. z. musí dôležitý\nzáujem služby vyžadovať nielen odvolanie nadriadeného z doterajšej funkcie, ale aj jeho ustanovenie\nalebo vymenovanie do inej funkcie. Dôležitý záujem služby podľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.\nz. nemôže spočívať len v odvolaní nadriadeného z doterajšej funkcie bez ohľadu na to, do akej novej\nfunkcie bude ustanovený alebo vymenovaný. So zreteľom na personálny rozkaz žalovaného vydaný v\nprejednávanej veci je však dôležitý záujem služby na ustanovení žalobcu do inej funkcie, nech už bol\nakýkoľvek, nutne spochybnený, keďže žalovaný vo svojom personálnom rozkaze neuviedol konkrétnu\ninú funkciu, do ktorej žalobcu ustanovuje.\nPre úplnosť najvyšší súd podotýka, že nespochybňuje zásadu subordinácie typickú pre ozbrojené sily\na ozbrojené zložky, ani hľadisko lojality štátneho zamestnanca voči štátu. V zákonoch upravujúcich\nvýkon štátnej služby v Slovenskej republike je štandardné, že odvolanie resp. inú zmenu v nadriadených\npozíciách možno vykonať aj bez uvedenia dôvodu. Ako príklad sa dá uviesť § 31 ods. 2 už zrušeného\nzákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov a § 37 ods. 4 a\n5 v súčasnosti platného zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov, tiež § 33 ods. 4 zákona č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení\nniektorých ďalších zákonov alebo § 50 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom\nzbore. Takýto spôsob odvolávania nadriadených štátnych zamestnancov je prejavom modelu štátnej\nslužby uplatňovaného v Slovenskej republike, ktorý nezabezpečuje garancie definitívy. Ustanovenie §\n35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. je však špecifické práve vyžadovaním dôležitého záujmu služby,\npokiaľ ide o prevedenie alebo preloženie nadriadeného policajta, ako aj podmienkou predchádzajúceho\nprerokovania s odborovým orgánom. Nejednoznačnosť tejto požiadavky v spojení s možnosťou vydania\nrozhodnutia aj bez uvedenia dôvodu potom odvolací súd interpretoval zhodne s krajským súdom v\nprospech osôb v služobnom pomere - policajtov tak, že v rozhodnutí vydanom podľa § 35 ods. 2 zákona\nč. 73/1998 Z. z. týkajúcom sa nadriadeného musí byť dôležitý záujem služby objasnený. V opačnom\nprípade by bol súdny prieskum splnenia tohto predpokladu rozhodnutia ministra podľa § 35 ods. 2 zákona\nč. 73/1998 Z. z., pokiaľ ide o nadriadeného, iba formálny.\nPretože prvostupňové ani druhostupňové rozhodnutie žalovaného požiadavky na odôvodnenie\nrozhodnutia nespĺňalo, bolo potrebné rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov zrušiť ako\nrozhodnutia nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (§ 250j ods. 2 písm. d) O.s.p.) a vrátiť vec\nžalovanému na ďalšie konanie.“\nCitovaná časť odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4Sžo/21/2012 obsahuje odpovede na\nrelevantné odvolacie námietky žalovaného v tejto veci. Pokiaľ ide o výhradu žalovaného, že výklad\nustanovenia § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. krajským súdom je v priamom rozpore s jeho znením,\nodvolací súd zdôrazňuje, že súdy oboch stupňov podali ústavne konformný výklad ustanovenia právneho\npredpisu, ktorého význam a obsah nie je z hľadiska gramaticko-logického vyjadrenia na prvý pohľad\n\nnepochybný, pričom interpretácia aj takýchto právnych noriem patrí do kompetencie všeobecného\nsúdnictva.\nVo vzťahu k odvolacej námietke, podľa ktorej z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akými úvahami\nsa krajský súd riadil, keď sa rozhodol odkloniť od rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžo/113/2007,\nje nutné uviesť, že záver krajského súdu o nepreskúmateľnosti rozhodnutí žalovaného pre nedostatok\ndôvodov je podrobne odôvodnený a úvahy, ktorými sa krajský súd pri právnom posudzovaní veci riadil,\nsú z odôvodnenia rozsudku jasné.\nNaostatok odvolací súd podotýka, že zrušenie rozhodnutí žalovaného ako nepreskúmateľných pre\nnedostatok dôvodov v danej veci nebolo dôsledkom posudzovania účelnosti a vhodnosti rozhodnutia\nvydaného na základe zákonom povolenej voľnej úvahy v zmysle § 245 ods. 2 O.s.p. Tým, že žalovaný\nsvoje rozhodnutie neodôvodnil, znemožnil správnemu súdu, aby vôbec posúdil, či také rozhodnutie\nnevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, a teda prakticky znemožnil akýkoľvek vecný súdny\nprieskum.\nNa základe uvedených dôvodov najvyšší súd rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil (§ 219\nods. 1 O.s.p.) stotožniac sa s dôvodmi rozsudku krajského súdu aj vo vzťahu k žalobcom namietanému\nnedostatku právomoci ministerky spravodlivosti vydal rozhodnutie o odvolaní z funkcie. odvolací súd tu\nlen poukazuje na § 39 ods. 9 zákona v spojitosti s osobitným oprávnením ministra podľa § 35 ods. 2\nzákona.\nO trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 a §\n151 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p. tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi\npriznal náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby\n- vyjadrenie k odvolaniu žalovaného.\nTarifná odmena za tento úkon právnej služby predstavuje sumu 127,16 Eur (z výpočtového základu pre\nrok 2012 v sume 763 Eur) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z. z.\no odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.\nRežijný paušál bol v sume 7,63 Eur (§ 16 ods. 3, § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.). Daň z pridanej\nhodnoty (§ 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) zo sumy 134,79 Eur (127,16 Eur + 7,63 Eur) bola v\nsume 26,96 Eur (20 % zo sumy 134,79 Eur), spolu všetko 161,75 Eur (134,79 Eur + 26,96 Eur).\nPretože žalobca si vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného vyčíslil trovy právneho zastúpenia v nižšej sume,\nnež na aké by jeho advokátke vznikol v zmysle advokátskej tarify nárok, odvolací súd priznal žalobcovi\nnáhradu trov právneho zastúpenia v tejto nižšej požadovanej sume 137,36 Eur.\nŽalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi priznanú náhradu trov konania na účet advokátky, ktorá žalobcu\nv konaní zastupovala (§ 149 ods. 1 O.s.p.).\nToto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu jednomyseľne.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4S/58/2011", "guid": "084726dc-23c2-4d57-83fe-e4986414df2a:056f0699-f543-4279-b5f8-a8e743ea3b58", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 499/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 499/2011 z 22. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-22", "citacie_n": 800, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:73f225b7-0320-4a21-a5b1-85583ca64722"}, {"guid": "ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 481/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 481/2011 z 10. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-10", "citacie_n": 423, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9d2a82a2-9c97-41ef-8ceb-0f05121074e4"}, {"guid": "ussr:c06711a5-07d4-4d59-a0b1-aa1dfb60e09a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 209/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 209/2010 z 16. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-16", "citacie_n": 522, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c06711a5-07d4-4d59-a0b1-aa1dfb60e09a"}, {"guid": "ussr:3e0201b8-3896-4c0d-9fd5-94e58aaae99a", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 11/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/09 z 8. 7. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-07-08", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3e0201b8-3896-4c0d-9fd5-94e58aaae99a"}, {"guid": "ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 328/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1149, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:62fed15e-44dc-44e7-b7d8-7b76b9e39e57", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/00 z 15. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-15", "citacie_n": 1359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1"}], "citovane_v": []}