Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 14S/112/2015 z 6. 4. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 6. apríla 2016, sp. zn. 14S/112/2015, ECLI:SK:KSTT:2016:2015200526.2 Krajský súd Trnava | 14S/112/2015 | ECLI:SK:KSTT:2016:2015200526.2 | 2016-04-06 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., § 8 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., § 2 zákona č. 222/2004 Z. z., § 3 zákona č. 222/2004 Z. z., § 24 zákona č. 222/2004 Z. z., § 44 zákona č. 222/2004 Z. z., § 61 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., § 61 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z., § 61 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z. z., § 61 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1383edcb-d5d0-4ab0-8e74-be6febfce3e3 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2015200526.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14S/112/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2015200526
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Laczo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2015200526.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Laczu a členov senátu
JUDr. Andrey Vyskočovej a JUDr. Ľubomíra Bundzela v právnej veci žalobcu: Progressive FR, s.r.o.,
so sídlom Palárikova 220/15, 919 21 Zeleneč, IČO: 45 269 343, právne zastúpený: Advokátska
kancelária JUDr. Vladimír Grác, s.r.o., so sídlom Hubeného 17, 831 53 Bratislava, IČO: 47 237 040, proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 437150/2015 zo dňa 13.05.2015, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .

Súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Právny predchodca žalobcu (spoločnosť P&R Company, s.r.o., so sídlom Palárikova 220/15, 919
21 Zeleneč, IČO: 45 625 506), žalobou doručenou Krajskému súdu v Trnave dňa 20.07.2015 sa
domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. 437150/2015 zo dňa 13.05.2015, ktorým bolo
potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 9201402/5/257477/2015 zo dňa 03.02.2015, ktorým
bol právnemu predchodcovi žalobcu ako daňovému subjektu vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty
v sume 41.175 eur za zdaňovacie obdobie september 2012 a nebol priznaný nadmerný odpočet za
zdaňovacie obdobie september 2012 v sume 41.175 eur s tým, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec
vrátil na ďalšie konanie.

Právny predchodca žalobcu namietal, že prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný pri vydávaní
napadnutých rozhodnutí nepostupovali náležite v súlade s platnou právnou úpravou, najmä s daňovým
poriadkom a zák. č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o dani z pridanej hodnoty“ v príslušnom gramatickom tvare), judikatúrou súdov SR a
Súdneho dvora Európskej únie. V mesiaci september 2012 mal právny predchodca žalobcu len jedného
dodávateľa komodity - kryštálový cukor a to obchodnú spoločnosť Progressive FR, s.r.o., Palárikova
220/15, 919 21 Zeleneč, IČO: 45 269 343 (žalobca). Vzhľadom na to, že právny predchodca žalobcu
a dodávateľ (žalobca) sú personálne prepojené subjekty, vykonal prvostupňový orgán preverenie
dodávok tovaru vykonaných v mesiaci september 2012 medzi dodávateľom a jeho subdodávateľmi, t.j.
obchodnou spoločnosťou S-CAR 2007, s.r.o., sídlo: Bernolákovo námestie 32, 940 01 Nové Zámky,
obchodnou spoločnosťou BA Target Slovakia, s.r.o., sídlo: Klincová 37/B, 821 08 Bratislava a Ing. O. D.
- PRIMEX, Lúčky 4433/29, 017 01 Považská Bystrica.



Prvostupňový orgán na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nebolo preukázané, že
fakturovaný tovar bol reálne dodaný subdodávateľmi dodávateľovi a v nadväznosti na to, prvostupňový
orgán spochybnil aj vykonanie dodávok tovaru zo strany dodávateľa v prospech právneho predchodcu
žalobcu ako odberateľa.

Súčasne prvostupňový orgán na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že obchodná
činnosť, ktorú právny predchodca žalobcu vykonával je možné považovať za tzv. karuselový obchod,
pri ktorom sa využíva kumulovanie dane z pridanej hodnoty na vstupe s cieľom získať odpočítanie
dane z pridanej hodnoty so súčasným oslobodením od dane z pridanej hodnoty. Na základe uvedených
skutočností prvostupňový orgán nepriznal právnemu predchodcovi žalobcu odpočítanie dane z pridanej
hodnoty zo zdaniteľných plnení od dodávateľa v celkovej sume 40.641 eur. Žalovaný sa s predmetným
právnym záverom, ako aj so súvisiacim skutkovým stavom v rozsahu, v akom bol zistený prvostupňovým
orgánom stotožnil.

Žalobca má za to, že uvedený záver oboch orgánov je nesprávny. Prvostupňový orgán a žalovaný
nesprávne vychádzali iba z vnútroštátnych predpisov a vec neposúdili aj z hľadiska práva Európskej únie,
napriek tomu, že všeobecné dôkazné bremeno daňového subjektu je modifikované právom EÚ. Právny
predchodca žalobcu predložením dokladov požadovaných zákonom o dani z pridanej hodnoty vyčerpal
svoje dôkazné bremeno, ktoré mu vyplýva z § 24 ods. 1 daňového poriadku v spojení s príslušnými
ustanoveniami zákona o dani z pridanej hodnoty. Na preukázanie opaku a to najmä v dôsledku
skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno a aj dôkaznú
núdzu správca dane (t.j. prvostupňový orgán). Ak na strane dodávateľa, resp. jeho subdodávateľov
vznikli pochybnosti o vykonaní dodávok tovaru, prešlo dôkazné bremeno na prvostupňový orgán. Právny
predchodca žalobcu je však toho názoru, že prvostupňový orgán dôkazné bremeno v tomto smere
neuniesol a prípadná dôkazná núdza musí isť na ťarchu správcu dane. Od právneho predchodcu žalobcu
(ako daňového subjektu) nemožno požadovať, aby nadštandardne zabezpečoval dôkazy o zdaniteľnom
plnení pre prípad, že dodávateľ, resp. najmä jeho subdodávatelia nebudú riadne viesť evidenciu alebo
evidencia nebude z akéhokoľvek dôvodu dostupná. Dôkazné bremeno právneho predchodcu žalobcu
vo vzťahu k právnym vzťahom týkajúcich sa dodávateľa, resp. najmä jeho subdodávateľov alebo plnenia
povinností, ktoré im vyplývajú zo všeobecne záväzných právnych predpisov a to najmä vo vzťahu k
orgánom verejnej správy, ak nastali pochybnosti na strane dodávateľa alebo jeho subdodávateľov, nie je
možné vyvodiť ani z § 24 ods. 1 daňového poriadku a ani z § 49 až § 51 zákona o dani z pridanej hodnoty.
Žalobca je toho názoru, že vzhľadom na judikatúru Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ je možné
konštatovať, že na to, aby prvostupňový orgán nepriznal právnemu predchodcovi žalobcu nárok na
odpočítanie dane z pridanej hodnoty zo zdaniteľného plnenia od dodávateľa v sume 40.641 eur za
mesiac september 2012 z dôvodu, že prvostupňový orgán dospel na základe vykonaného dokazovania
k záveru, že obchodná činnosť vykonávaná právnym predchodcom žalobcu bola tzv. karuselovým
obchodom, resp. účasťou na takomto obchode, bol prvostupňový orgán povinný vykonať dokazovanie
a na základe vykonaného dokazovania preukázať, že právny predchodca žalobcu ako daňový subjekt
vedel alebo mohol vedieť, že dotknuté plnenie bolo súčasťou podvodu spáchaného dodávateľom alebo
jeho subdodávateľmi alebo, že iné plnenie tvoriace súčasť dodávateľského reťazca, ktoré predchádza
plneniu právneho predchodcu žalobcu alebo nasleduje po ňom, bolo poznačené podvodom vo vzťahu
k dani z pridanej hodnoty.

Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, z odôvodnenia druhostupňového rozhodnutia a ani
z vykonaného dokazovania však nevyplýva, že by prvostupňový orgán alebo žalovaný vykonali
dokazovanie v tom smere, či právny predchodca žalobcu vedel alebo vzhľadom na všetky okolnosti
mohol vedieť, že sa podieľa na tzv. karuselovom obchode. Potrebné je poukázať aj na to, že hoci
právny predchodca žalobcu túto skutočnosť aj výslovne namietal vo svojom odvolaní, žalovaný sa
s jeho námietkami v odôvodnení druhostupňového rozhodnutia žiadnym spôsobom nevysporiadal,
neodôvodnil na základe akých dôkazov vykonaných v daňovom konaní dospel k záveru, že právny
predchodca žalobcu o podvodnom konaní vedel alebo musel vedieť, teda právny predchodca
žalobcu toto konštatovanie bez náležitého zdôvodnenia iba prevzal do odôvodnenia druhostupňového
rozhodnutia, pričom náležité zdôvodnenie o vedomosti alebo možnosti vedomosti žalobcu absentuje aj
v prvostupňovom rozhodnutí.



Žalovaný, ako aj prvostupňový orgán tak neoprávnene nepriznali právnemu predchodcovi žalobcu
odpočítanie dane z pridanej hodnoty za mesiac september 2012.

Podľa údajov uvedených v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia, odberateľ Main Trade, s.r.o. v
daňovom priznaní za september 2012 vykázala nadobudnutie tovaru v hodnote vyše 17,5 mil. CZK.
Z dôvodu nekontaktosti obchodnej spoločnosti Main Trade, s.r.o, resp. jej konateľa/poverenej osoby,
prvostupňový orgán dospel k záveru, že intrakomunitárne dodanie tovaru nebolo preukázané, a to aj
napriek skutočnosti, že dňa 09.12.2013 bolo prvostupňovému orgánu doručené čestné vyhlásenie p.
D., v ktorom bolo uvedené, že spoločnosť prijala a vyložila tovar, ktorý do Českej republiky v septembri
2012 dodal právny predchodca žalobcu. Na základe rovnakých dôvodov dospel prvostupňový orgán
k rovnakému záveru aj vo vzťahu k zvyšným dvom odberateľom, t.j. obchodnej spoločnosti NoVa car
invest s.r.o. a obchodnej spoločnosti Somega s.r.o..

Právny predchodca žalobcu nad rámec dokladov vyžadovaných zákonom o dani z pridanej hodnoty
predložil ďalšie doklady, ktoré vykonanie dodávok preukazovali a to najmä predložil čestné vyhlásenie
odberateľa (obchodná spoločnosť Main Trade, s.r.o.), ktorého obsahom bolo vyhlásenie o tom, že
tovar im bol v mesiaci september 2012 skutočne dodaný. Prvostupňový orgán neprihliadol na čestné
vyhlásenie predložené právnym predchodcom žalobcu s tým, že ich nebolo možné považovať za
dôkaz, pretože pre preukázanie dodania tovaru je potrebné, aby dodanie tovaru bolo preukázané
listinnými dôkazmi a výpoveďami svedkov. Neprihliadnutie na predložené čestné vyhlásenia zo strany
prvostupňového orgánu možno teda považovať za účelové. Prvostupňový orgán postupoval v rozpore
s § 24 ods. 2 daňového poriadku, pretože pri dokazovaní nedbal na to, aby skutočnosti nevyhnutné
na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie, čo sa prejavilo najmä v nedostatočnom hodnotení
dôkazov, v nedostatočnom vykonaní dôkazov a v nedostatočnom odôvodnení nevykonania dôkazov
navrhovaných právnym predchodcom žalobcu, ktorých cieľom bolo preukázanie uskutočnenia reálnych
dodávok tovaru medzi ním a jeho dodávateľom/odberateľmi. Listinné dôkazy predložené právnym
predchodcom žalobcu nesprávne vyhodnotili, resp. ich obsah pri hodnotení dôkazov nevzali vôbec
do úvahy, napriek tomu, že preukazujú vykonanie reálneho dodania tovaru právnemu predchodcovi
žalobcu zo strany dodávateľa a dodanie tovaru zo strany žalobcu ako dodávateľa jeho odberateľom.
Niektoré závery a konštatovania uvedené v protokole č. 9201402/5/5297702/2014 zo dňa 04.12.2014,
v prvostupňovom rozhodnutí a v druhostupňovom rozhodnutí sú nelogické, vnútorne rozporné alebo len
účelové tvrdenia, ktoré nemajú podklad vo vykonanom dokazovaní. Prvostupňový orgán na jednej strane
tvrdí, že hľadal dôkazy v prospech daňového subjektu (str. 5 Protokolu) a na druhej strane opakovane v
Protokole a aj v prvostupňovom rozhodnutí uvádza, že správca dane nie je povinný vyhľadávať dôkazy
svedčiace v prospech daňového subjektu. Nelogické a rozporné sú závery uvedené na str. 15 a 16
Protokolu a str. 12 a 13 prvostupňového rozhodnutia, kde prvostupňový orgán hodnotí výpoveď p. W.
D., ktorý potvrdil uzatvorenie zmluvy o preprave so právnym predchodcom žalobcu, potvrdil vykonanie
zdaniteľných obchodov s právnym predchodcom žalobcu v mesiaci september 2012. Prvostupňový
orgán z dôvodu, že svedok nevedel uviesť niektoré konkrétne skutočnosti ohľadom deklarovaných
zdaniteľných obchodov, dospel k záveru, že výpoveď nie je možné považovať za vierohodnú, a
preto na ňu neprihliadol. Z hodnotenia vykonaného dôkazu uvedeného v odôvodnení prvostupňového
rozhodnutia vôbec nevyplýva, ako sa vysporiadal so skutočnosťami, ako je väčší časový odstup
medzi podaním výpovede (jún 2013) a obdobím, ktoré bolo predmetom výsluchu (september 2012) a
skutočnosťou, že konateľ spoločnosti nemusí mať detailný prehľad o všetkých zdaniteľných obchodoch
uskutočnených danou obchodnou spoločnosťou.

Skutočnosť, že odberatelia sú nekontaktní vo vzťahu k príslušnému správcovi dane a neplnia si ani iné
povinnosti, ešte neznamená, že nedošlo ku skutočnému dodaniu tovaru zo strany žalobcu v prospech
jeho odberateľov tak, ako to bolo dokladované predloženými písomnými dôkazmi, vrátane čestných
vyhlásení odberateľov. Konštatovania uvedené v Protokole (str. 13 a 18), v prvostupňovom rozhodnutí,
že nepreverenie dôveryhodnosti obchodných partnerov právneho predchodcu žalobcu, ide na ťarchu
žalobcu, je v rozpore s judikatúrou v tejto oblasti. Právny predchodca žalobcu preverenie svojich
obchodných partnerov konal obvyklým a bežným spôsobom. Právny predchodca žalobcu predložil



nielen listiny/doklady požadované zákonom o dani z pridanej hodnoty, ale navrhol aj vykonanie iných
dôkazov, ktoré smerovali k preukázaniu toho, že tovar bol dodaný, avšak vzhľadom na nesprávnosť
postupu v konaní a nesprávne úvahy prvostupňového orgánu, ktoré potvrdil žalovaný, neboli tieto dôkazy
buď vôbec vykonané alebo neboli správne posúdené.

Prvostupňový orgán v rozpore s platnou právnou úpravou požadoval od žalobcu predloženie dokladov
nad rozsah vyplývajúci zo zákona o dani z pridanej hodnoty. V tomto smere je potrebné poukázať aj
na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-78/12 zo dňa 18.07.2013 (Evita-K) a na výzvu prvostupňového
orgánu č. 9201402/5/4513168/2014 zo dňa 06.10.2014, v ktorej žiadal žalobcu o predloženie dôkazného
prostriedku, a to čísla výrobnej šarže nakúpeného cukru v zdaňovacom období september 2012. V čase
vykonávania kontroly, resp. uplatnenia požiadavky na predloženie čísel výrobnej šarže tovaru, citovaný
zákon už takúto povinnosť neupravoval a z citovaného zákona a súvisiaceho nariadenia (ES) vyplývala
už len povinnosť viesť záznamy o dodávateľoch a odberateľoch (teda nie o tovare a čísle jeho šarže).

Prvostupňový orgán dospel k záveru, že činnosť, ktorú právny predchodca žalobcu vykonával nebola
obvyklou v obchodnom styku, pričom žiadnym spôsobom neuvádza, na základe akých dôkazov dospel
k záveru, že obchodovanie spôsobom, akým ho realizoval právny predchodca žalobcu, nie je obvyklým
alebo bežným v danom odbore pri obchodovaní s tovarom a ani bližšie neuviedol, aké obchody v danom
odbore pri obchodovaní s rovnakou komoditou (tovarom) boli zohľadnené ako vzorové. Prvostupňové
rozhodnutie a aj druhostupňové rozhodnutie sú v tomto smere nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov a pre nevykonanie dokazovania v uvedenom smere.

Nevykonanie dôkazov navrhovaných právnym predchodcom žalobcu v odvolaní (svedecká výpoveď,
predložené čestné vyhlásenia, ohliadka miesta, kde sa tovar skladoval a výpovede zamestnancov
skladu) žalovaný odmietol s poukazom, že ich vykonaním nie je možné preukázať uskutočnenie dodania
tovaru v príslušnom zdaňovacom období resp., že by navrhované dôkazy nemali dostatočnú preukaznú
silu. Nekontaktnosť obchodného partnera ešte sama o sebe neznamená, že tovar nebol aj reálne
dodaný.

Rozhodnutím č. 9201402/5/2956596/13/Dob zo dňa 20.06.2013 prvostupňový orgán prerušil daňové
konanie podľa § 61 ods. 1 daňového poriadku z dôvodu, že sa začalo konanie o inej skutočnosti
rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia - zaslanie žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií vo veci
intrakomunitárnych dodávok.

Oznámením č. 9201402/5/3639927/2014 zo dňa 28.07.2014 prvostupňový orgán oznámil právnemu
predchodcovi žalobcu, že dňom 21.07.2014 pominuli dôvody, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená
rozhodnutím o prerušení konania a uvedeným dňom prvostupňový orgán pokračuje vo vykonávaní
daňovej kontroly.

Výrok rozhodnutia o prerušení konania je v rozpore s § 63 ods. 3 písm. c) a d) daňového poriadku,
pretože neobsahuje obchodné meno a sídlo právnickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa
rozhodovalo, identifikačné číslo organizácie a identifikačné číslo daňového subjektu, ak mu bolo
pridelené pri registrácii, alebo iný identifikátor pridelený správcom dane a súčasne vo výroku nie je
úplne uvedené (citované) ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo (vo výroku je
uvedený len § 61 ods. 1 daňového poriadku, ale po správnosti má byť uvedený § 61 ods. 1 písm. b)
daňového poriadku). Odôvodnenie rozhodnutia o prerušení konania je v rozpore s § 63 ods. 5 daňového
poriadku, pretože neobsahuje dostatočne a presvedčivo uvedené dôvody, prečo bolo nevyhnutné
daňové konanie prerušiť a v odôvodnení nie je ani uvedená správna úvaha prvostupňového orgánu,
ktorou sa riadil, keď rozhodoval o prerušení daňového konania. Výrok sa nezhoduje s odôvodnením,
resp. aj samotné odôvodnenie je vnútorne rozporné. Vo výroku rozhodnutia o prerušení konania je
uvedené, že dôvodom prerušenia konania je skutočnosť, že sa začalo konanie o inej skutočnosti
rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia a následne je uvedené, že ide o zaslanie medzinárodných



dožiadaní, na základe ktorých správca dane preveruje skutočnosti deklarované daňovým subjektom v
podanom daňovom priznaní, avšak dôvody na prerušenie konania sú v § 61 ods. 1 písm. b) daňového
poriadku formulované alternatívne, nie kumulatívne, pričom prvostupňový orgán tieto dôvody nesprávne
vymedzil, takže odôvodnenie rozhodnutia je nepreskúmateľné a nie je možné presne identifikovať
dôvod prerušenia konania, či dôvodom bolo začatie konania o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie
rozhodnutia alebo či dôvodom prerušenia konania bola potreba získania informácie spôsobom podľa
osobitného predpisu. Uvedenú nesprávnosť rozhodnutia o prerušení konania potvrdzuje aj odôvodnenie
druhostupňového rozhodnutia (str. 18), v ktorom je uvedené, že dôvodom na prerušenie konania bola
potreba získania informácií prostredníctvom žiadostí o medzinárodnú výmenu daňových informácií a nie
začatie konania o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. Vykonávanie úkonov v daňovom
konaní (aj keď dožiadaným orgánom) spochybňuje opodstatnenosť vydania rozhodnutia o prerušení
konania, najmä s ohľadom na to, že daňový poriadok neukladá povinnosť prerušiť konanie pri vyžiadaní
podkladov v rámci medzinárodnej výmeny informácií, ale upravuje len možnosť prerušenia konania, ak
sú na to relevantné dôvody. Prerušenie daňovej kontroly (daňového konania) na základe rozhodnutia
o prerušení konania trvalo viac ako jeden rok, na prerušenie konania nebol dôvod. Neprimerane
dlhým a/alebo neodôvodneným prerušením daňového konania dochádza k porušeniu práv žalobcu ako
daňového subjektu a to najmä základných zásad správy daní upravených v § 3 ods. 2 druhá veta
daňového poriadku (zásada rýchlosti a hospodárnosti konania).

Keďže daňová kontrola (vrátane jej prerušenia) trvala takmer dva roky odo dňa jej začatia (13.12.2012)
do dňa jej ukončenia (10.12.2014) a na jej prerušenie neboli splnené zákonné podmienky, je právny
predchodca žalobcu toho názoru, že v daňovom konaní bol prvostupňovým orgánom porušený aj § 46
ods. 10 daňového poriadku.

Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 28.08.2015 uviedol, že žalobou napadnutým rozhodnutím nebolo
právnemu predchodcovi žalobcu priznané právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty v sume
40.641,00 eur z nákupu kryštálového cukru z dodávateľských faktúr vystavených spoločnosťou
Progressive FR, s.r.o., Palárikova 220/15, 919 21 Zeleneč, IČO: 452 693 43, DIČ: 2022930657 a nebolo
priznané právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty za prepravu tovaru v celkovej sume 534,00 eur
z dodávateľských faktúr vystavených spoločnosťou S-CAR 2007 s.r.o., Tržničné námestie 4810, 945
01 Komárno, DIČ: 2022353850. Dodávateľské faktúry sú podrobne opísané v rozhodnutiach správnych
orgánov. Dôvodom neuznania odpočítania dane bola skutočnosť, že právny predchodca žalobcu
nepreukázal a overovaním správcu dane sa nepotvrdilo dodanie tovaru a vykonanie prepravy tak,
ako deklaroval predloženými dodávateľskými faktúrami, čím právny predchodca žalobcu nepreukázal
splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane ust. § 49 ods. 1,2, § 51 ods. 1 zák. č. 222/2004
Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, v nadväznosti na ust. §19 ods. 1 a 2, § 8
ods. 1 citovaného zákona, a preto správca dane neuznal nárok na odpočítanie dane uvedenej na týchto
faktúrach za kontrolované zdaňovacie obdobie v celkovej sume 41.175,00 eur. Platiteľ dane z pridanej
hodnoty je pri odpočítaní dane povinný postupovať v zmysle ustanovení zák. č. 222/2004 Z.z. o dani
z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), ktoré určujú kedy vzniká
právo na odpočítanie dane a za akých podmienok je možné dať odpočítať.

Podľa ust. 86 zákona o DPH sa týmto zákonom preberajú právne akty Európskych spoločenstiev a EÚ
uvedené v prílohe č. 6 zákona. Z prílohy č. 6 (zoznam preberaných právnych európskych spoločenstiev a
európskej únie) zákona o DPH vyplýva, že v zozname preberaných právnych európskych spoločenstiev
a európskej únie je Šiesta smernica Rady 77/388/EHS zo dňa 17.05.1977 o zosúladení právnych
predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty:
jednotný základ jej stanovenia (ďalej len „Šiesta smernica“). Šiesta smernica bola s účinnosťou od
01.01.2007 nahradená Smernicou rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej
hodnoty a je uvedená v bode 7 prílohy č. 6 zákona o DPH. Z ustálenej judikatúry Európskeho súdneho
dvora vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym právom zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených
nárokov štátov na inkaso DPH podmienky na zamedzenie zneužívania jednotného systému DPH, avšak
s prihliadnutím na zásadu proporcionality so zamedzením neprimeraného zásahu do práv platiteľov DPH
na vrátenie DPH ním zaplatenej v súvislosti so zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na vstupe.



Avšak Súdny dvor vo svojej judikatúre taktiež konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť
priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa
svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH a to aj vtedy, ak
dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane
a hospodárska činnosť (Kittel a Recolta Recycling č. C-439/05, C-440/04).

Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby
subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil,
či plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, rozsudky ESD vo veciach
napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10). Určenie opatrení, ktoré
možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na
zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí
predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach
Mahagében kft. A. Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).

V súvislosti s poukazom žalobcu na záväznosť judikatúry Najvyššieho súdu SR a Európskeho súdneho
dvora (sp. zn. 4 Sžf/16/2010 z 18.11.2010, sp. zn. 5 Sžf/49/2010 z 30.06.2011, sp. zn. 3 Sžf/1/2010,
rozsudky súdneho dvora (tretia komora) z 31.01.2013 vo veci C-642/11 z 31.01.2013, žalovaný
uvádza, že vo všetkých právnych predchodcoch žalobcu uvádzaných v rozsudkoch sa nejednalo o
obchod, v ktorom by bola spochybnená existencia prevádzaného tovaru a s tým spojený reálny základ
deklarovaného zdaniteľného plnenia. Sporné daňové kontroly sa týkali reálnych zdaniteľných obchodov.
Avšak v preverovaných prípadoch u žalobcu, vzhľadom na zistené skutočnosti došlo k pochybnostiam,
či boli dodania tovaru reálne uskutočnené osobami uvedenými na dodávateľských faktúrach. Takýto
obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický
účel podnikania. V takomto prípade by sa dalo hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva vyplývajúceho
zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty všetkými zúčastnenými článkami obchodného reťazca,
u ktorých je nemožné skontrolovať a preveriť pôvod a konečnú spotrebu prevádzaného tovaru. V
tejto súvislosti žalovaný poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2 Sžf/4/2009
z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z
odôvodnenia ktorého vyplýva, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - právnemu predchodcovi
žalobcu (§ 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zák. č. 222/2004 Z.z..

Z podkladov spisu je zrejmé, že prvostupňový správca dane vykonal pomerne rozsiahle dokazovanie
vykonané u personálne prepojeného dodávateľa a ním deklarovaných subdodávateľov, ako i
dokazovanie u deklarovaných odberateľov právneho predchodcu žalobcu, pričom dôkazy získané
správcom dane dokumentujú dokladmi deklarované obchodné transakcie s tým istým tovarom v
nezmenenom stave, pričom subdodávateľské spoločnosti žiadnymi dokladmi, ani inými dôkazmi
nepreukázali pôvod ani nadobudnutie fakturovaného tovaru, nepreukázali ani zaúčtovanie obchodných
transakcií vo svojom účtovníctve, ani splnenie si daňových povinností v súvislosti s priznaním a
odvedením dane z pridanej hodnoty do štátneho rozpočtu SR z obchodných transakcií, z ktorých si
právny predchodca žalobcu uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Právny predchodca žalobcu
deklaroval, že nie je konečným spotrebiteľom, pre ktorého je tovar určený a figuruje ako posledný
článok vnútrotuzemskej časti reťazca, pričom z nákupu tovaru si uplatňuje odpočítanie dane a súčasne
deklaruje intrakomunitárne dodanie toho istého tovaru do ČR, umožňujúce predaj tovaru bez dane z
pridanej hodnoty. Právnym predchodcom žalobcu deklarovaní českí odberatelia nepreukázali reálne
nadobudnutie tovaru od žalobcu a ani nepriznali intrakomunitárne nadobudnutie tovaru od žalobcu.
Nielen právny predchodca žalobcu, ale ani jeho personálne prepojený dodávateľ (žalobca) okrem
tvrdenia vyššie uvedených skutočností, žiadnymi relevantnými dôkazmi nepreukázali, že sa jednalo o
reálne obchodné transakcie a na základe dokazovania správcu dane nebol preukázaný a zistený ani
pôvod fakturovaného tovaru.

K námietke právneho predchodcu žalobcu, že daňové orgány neakceptovali dôkazy predložené
daňovým subjektom, žalovaný uviedol, že v tomto prípade bolo potrebné, aby právny predchodca



žalobcu dôkazmi preukázal reálnosť existencie plnenia, ktoré deklaroval predloženými dokladmi, t.j., aby
preukázal, že na faktúre uvedený dodávateľ a ním deklarovaný subdodávatelia skutočne fakturovaný
tovar dodali. Dôkazy vykonané prvostupňovým správcom dane však túto okolnosť nepreukazujú, pričom
reálnosť plnenia nie je možné preukazovať len samotnými faktúrami a ich zaúčtovaním v účtovníctve
daňového subjektu, ktoré sú síce formálnou podmienkou uplatnenia si nároku na odpočítanie dane,
avšak nie sú postačujúcou podmienkou pre priznanie tohto práva, pokiaľ nie sú odrazom reálneho
plnenia. Právny predchodca žalobcu vo vzťahu k zisteniam správcu dane neuviedol žiadne dôkazy,
ktorými by vyvrátil pochybnosti o tom, že sa zdaniteľné obchody reálne uskutočnili.

Žalovaný i prvostupňový správny orgán má za to, že predložené dôkazy a zistenia v daňovej kontrole
nasvedčujú tomu, že uplatnenie odpočítania dane právnym predchodcom žalobcu za dodanie tovaru,
aj napriek formálnemu dodržaniu zákonom určených podmienok (faktúra od platiteľa vyhotovená podľa
§ 71 zákona o DPH), viedlo k získaniu daňovej výhody a aj konanie právneho predchodcu žalobcu
viedlo k takému cieľu. Predložené dôkazy a zistenia nasvedčujú zneužitiu práva, ktoré vedú žalovaného
k záveru, že práve zneužitie práva na odpočítanie DPH bolo hlavným cieľom transakcií uvedených na
faktúrach jednotlivých dodávateľských spoločností.

Súdny dvor EÚ vo veci C-255/02 Halifax definoval zneužitie práva. Podľa vyjadrenia generálneho
advokáta vo veci Halifax z judikatúry Súdneho dvora vyplýva všeobecná zásada práva Spoločenstva
spočívajúca v tom, že o právo Spoločenstva sa nemožno opierať na zneužívajúce alebo podvodné
účely. O žiadne ustanovenie práva Spoločenstva sa nemožno opierať na zaistenie výhod, ktoré
sú zjavne v rozpore s jeho účelmi a cieľmi. Táto všeobecná zásada výkladu je uplatniteľná aj na
ustanovenia šiestej smernice (teraz smernica 2006/112/ES). Pravidlá DPH majú byť vykladané v súlade
so všeobecnou zásadou zákazu zneužitia práva Spoločenstva. Boj proti daňovým podvodom je uznaným
cieľom smernice 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorú zákon o DPH
transponuje. O zneužitie práva sa jedná v prípade, ak predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu
podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave
preberajúcej túto smernicu (zákon o DPH) viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo
v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane, z celku objektívnych prvkov
musí takisto vyplývať, že hlavný cieľ je získať daňovú výhodu. Právo na odpočet stanovené v šiestej
smernici je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a nemôže byť v zásade obmedzené. Uplatňuje
sa bezprostredne na celkovú výšku dane z pridanej hodnoty zaťažujúcej plnenia uskutočnené na vstupe.
Je to však iba v prípade, ak neexistujú podvodné alebo zneužívajúce okolnosti, a pod podmienkou
prípadného zosúladenia podľa podmienok stanovených v článku 20 šiestej smernice. Podľa Súdneho
dvora EÚ šiestu smernicu treba vykladať v tom zmysle, že bráni právu platiteľa dane na odpočet dane
na vstupe, keď plnenia predstavujúce základ tohto práva predstavujú zneužitie.

Žalovaný v tejto súvislosti poukazuje tiež na Rozsudok NS Českej republiky č. Afs 61/2008 zo dňa
27.11.2008, podľa ktorého za dodanie tovaru v zmysle zákona o DPH nemožno považovať umelo
vytvorené transakcie, ktoré fakticky dodanie tovaru len predstierajú a z takto vykázaných transakcií nie
je možné ani úspešne uplatniť nárok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 zák. č. 222/2004 Z.z..

Žalovaný uviedol, že v tomto prípade skutočnosti deklarujúce právnym predchodcom žalobcu a
dôkazy získané správcom dane u ním deklarovaného personálne prepojené dodávateľa (žalobcu),
subdodávateľov a odberateľov právneho predchodcu žalobcu dokumentujú dokladmi deklarované
obchodné transakcie s tým istým tovarom v nezmenenom stave, pričom tieto obchodné transakcie sú
svojou povahou umelé a z podnikateľského hľadiska nemajú žiadny iný relevantný účel a význam, ako
získať daňovú výhodu za účelom čerpania nadmerných odpočtov, o čom svedčia skutočnosti podrobne
uvedené v rozhodnutiach správnych orgánov, a z ktorých vyplýva, že:
- právny predchodca žalobcu mal nakupovať tovar - kryštálový cukor od personálne i majetkovo
prepojenej osoby - spoločnosti Progressive SR, s.r.o. (žalobca),
- konateľ právneho predchodcu žalobcu - p. Michal Banič sa stal konateľom na podnet tretej osoby Ing. P.
X., ktorého následne splnomocnil na zastupovanie spoločnosti P&R Company s.r.o. (právny predchodca
žalobcu), pričom o obchodnej činnosti tejto spoločnosti nemal žiadne vedomosti a ani v jej mene nekonal,



- Ing. P. X., podľa jeho vyjadrenia, na základe plnej moci vykonával obchodnú a ekonomickú činnosť
spoločnosti P&R Company s.r.o. (právny predchodca žalobcu), ako aj dodávateľskej spoločnosti
Progressive FR, s.r.o. (žalobca) a vyberal komodity na obchodovanie, t.j. vykonával obchodné činnosti
tak za právneho predchodcu žalobcu, ako aj za jeho priameho dodávateľa kryštálového cukru - žalobcu,
- právny predchodca žalobcu nedisponoval skladovými priestormi, tovar nakupoval na skladoch
spoločnosti LAGERMAX Slovakia, s.r.o., s ktorou mala uzatvorenú zmluvu o skladovaní dodávateľská
spoločnosť Progressive SR, s.r.o. - žalobca,
- spoločnosť Progressive FR, s.r.o. (žalobca), deklarovala nákup tovaru - kryštálového cukru od
spoločnosť S-CAR 2007 s.r.o., BA Target Slovakia s.r.o., od daňového subjektu O. D. - Primex, pričom
preverovaním správcu dane u ním deklarovaných dodávateľov, neboli ani v jednom prípade dodávky
kryštálového cukru potvrdené,
- spoločnosť S-CAR 2007 s.r.o. so správcom dane nespolupracuje, neumožnila preveriť dodanie
deklarovaného tovaru dodávateľovi žalobcu,
- spoločnosť BA Target Slovakia s.r.o. so správcom dane nespolupracuje a nekomunikuje, na adrese
sídla sa daňový subjekt nenachádza, nemá žiadne kancelárske, resp. iné priestory, nemá zamestnancov.
P. P. D., ktorý bol konateľom spoločnosti v čase sporných dodávok tovaru sa na predvolanie správcu
dane k svedeckej výpovedi nedostavil, telefonicky oznámil, že nemôže prísť zo zdravotných dôvodov
a oznámil, že spoločnosť predal,
- O. D. - Primex taktiež so správcom dane nekomunikuje, poštu nepreberá a z podaného daňového
priznania k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2012 vyplýva, že daň z pridanej
hodnoty z deklarovaných dodávok tovaru pre dodávateľa žalobcu nebola priznaná a odvedená do
Štátneho rozpočtu SR,
- právnym predchodcom žalobcu deklarovaní českí odberatelia Main Trade, s.r.o. (nekontaktná
spoločnosť), NoVa car invest s.r.o. (nekontaktná spoločnosť, nepriznala nadobudnutie tovaru od
žalobcu, nadobudnutie tohto tovaru nezdanila daňou z pridanej hodnoty) a Somega s.r.o. (nekontaktná
spoločnosť, nepriznala nadobudnutie tovaru od žalobcu, nadobudnutie tohto tovaru nezdanila daňou z
pridanej hodnoty), ktorým mal byť tovar dodaný, nepreukázali reálne nadobudnutie tovaru od žalobcu,
- preprava tovaru českým odberateľom nebola potvrdená tak, ako ju deklaroval právny predchodca
žalobcu, pretože ním deklarovaní prepravcovia (Y. L. - ZL - TRANS, Kolárovo, IČO: 434 507 33,
spoločnosť Quality servis, s.r.o., Kašmírska 24, 821 04 Bratislava, IČO: 458 417 99 a spoločnosť S-CAR
2007 s.r.o.) prepravu tovaru nepotvrdili, naopak, jej vykonanie jednoznačne popreli,
- právnym predchodcom žalobcu deklarovaný prepravca Y.L. - ZL - TRANS, Kolárovo, IČO: 434 507
33 sa do zápisnice o ústnom pojednávaní vyjadrila, že prepravu podľa predložených medzinárodných
nákladných listov neuskutočnila, spoločnosť P&R Company s.r.o. (právny predchodca žalobcu) ani jej
odberateľa - spoločnosť Main Trade, s.r.o. nepozná, nikdy s nimi neobchodovala, v roku 2012 ako
podnikateľský subjekt nemala v majetku žiadne dopravné prostriedky, prepravou sa nezaoberala,
- p. Ladislav Főrdős ako konateľ spoločnosti Quality servis s.r.o., ktorá mala podľa žalobcu prepravu
tovaru vykonať, sa do zápisnice o ústnom pojednávaní vyjadril, že spoločnosť P&R Company s.r.o. ani
jeho českých odberateľov nepozná, prepravu tovaru určite nevykonal,
- v daňovom konaní nebolo preukázané uskutočnenie prepravy tovaru ani u prepravcu S-CAR 2007
s.r.o. napriek tomu, že bývalý konateľ tejto spoločnosti (p. W. D.) slovne potvrdil, že prepravu tovaru
vykonal, o uskutočnenej preprave nevedel uviesť žiadne bližšie skutočnosti - nevedel uviesť adresu
skladu, z ktorého bol tovar vyskladnený, nepamätal si akými autami sa tovar prepravoval, nepamätal si
mená vodičov, nepamätal si mená osôb, ktoré boli pri naskladnení, alebo vyskladnení tovaru; vzhľadom
k tomu, že dňa 01.02.2013 došlo k zmene sídla spoločnosti, k zmene spoločníkov spoločnosti i k zmene
konateľa spoločnosti, ktorej mali byť odovzdané všetky účtovné a daňové doklady (nebolo preukázané,
že odovzdané boli), správcovi dane nepredložil žiadne doklady týkajúce sa spoločnosti S-CAR 2007
s.r.o., a preto nebolo možné preveriť, či spoločnosť S-CAR 2007 s.r.o. z faktúr fakturovaných prepravu
tovaru priznala daň z pridanej hodnoty do štátneho rozpočtu SR,
- zo zistení správcu dane z kontrol vykonávaných u právneho predchodcu žalobcu za iné zdaňovacie
obdobia roku 2012 je preukázané, že tovar - kryštálový cukor bol do skladov spoločnosti LAGERMAX
Slovakia, s.r.o., prepravený od dodávateľov z Českej republiky, prefakturovaný cez vyššie uvedené
slovenské spoločnosti a následne deklarovanými intrakomunitárnymi dodaniami dodaný znovu do
Českej republiky.

V tomto prípade nie je známy pôvod tovaru a ani miesto konečnej spotreby tovaru a obchodná činnosť,
ktorú právny predchodca žalobcu prezentuje predloženými dodávateľskými faktúrami a odberateľskými



faktúrami bola prispôsobená na splnenie jeho účelu konania a to karuselovom, pri ktorom sa využíva
kumulovanie dane na vstupe s cieľom získať odpočítanie dane so súčasným oslobodením od dane.

Námietka žalobcu, že žalovaný žiadnym spôsobom neuvádza, na základe akých dôkazov dospel k
záveru, že obchodovanie spôsobom, akým ho realizoval právny predchodca žalobcu, nie je obvyklým,
považuje žalovaný za právne irelevantnú. Samotné personálne prepojenie obchodných spoločností nie
je protiprávne, správanie sa týchto osôb však musí byť obvyklé, poctivé a spravodlivé, pričom tieto
zásady spolu s ďalšími zásadami vymedzujú konanie zodpovedajúce dobrým mravom. Správca dane
počas daňovej kontroly nepochybne preukázal, že p. A. I. sa stal len formálnym konateľom spoločnosti
P&R Company s.r.o. (právneho predchodcu žalobcu) na základe žiadosti Ing. P. X., ktorého následne
splnomocnil na zastupovanie tejto spoločnosti, pričom nepreukázal žiaden objektívny dôvod, pre ktorý
takto konal. P. A. I. nevedel správcovi dane odpovedať na základné otázky, napr. prečo sa spoločnosť
P&R Company, s.r.o. rozhodla obchodovať s cukrom, aké má obraty, kde je sídlo spoločnosti, pričom
jedným zo základných predpokladov pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny
orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ
napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu
orgánu obchodnej spoločnosti chýbali, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý
nepožíva v zmysle § 265 Obchodného zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o
pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v ust. § 3 ods. 6 daňového poriadku oprávnené.

Prvostupňový správny orgán dôvodne neprihliadol na výpoveď p. W. D., pretože okrem jeho tvrdenia,
že prepravu vykonal, žiadnymi relevantnými dôkazmi nepreukázal, že sa jednalo o reálnu prepravu.
Pán W. D. sa vyjadril, že spoločnosť S-CAR 2007 s.r.o. nevlastní autá, ale si ich prenajímali od
externej spoločnosti, ktorej názov si nepamätal, adresu skladu, z ktorého bol tovar vyskladnený si
nepamätal. Taktiež si nepamätal, akými autami sa tovar prepravoval, nepamätal si mená vodičov,
nepamätal si mená osôb, ktoré boli pri naskladnení, alebo vyskladnení tovaru. Pán D. uviedol, že za
spoločnosť osobne jednal pán Z., ktorý aj odovzdal účtovníctvo novému konateľovi, a preto správcovi
dane nepredložil žiadne doklady týkajúce sa spoločnosti S-CAR 2007 s.r.o.. V spoločnosti S-CAR
2007 s.r.o. došlo 01.02.2013 k účelovej zmene sídla spoločnosti, k účelovej zmene spoločníkov i
konateľa spoločnosti. Novým konateľom spoločnosti sa stal p. András Szaolcsán - občan Maďarskej
republiky. Na adrese sídla spoločnosti - Bernolákovo námestie 32, Nové Zámky sa nachádza kancelária
zabezpečujúca poisťovacie služby (FONTIONEL) a má zaregistrovaných viac ako 20 adries obchodných
spoločností. Na základe uvedených skutočností i s ohľadom na zistenia týkajúce sa nereálnych prevodov
tovaru, správca dane oprávnene nepovažoval výpoveď p. D. za dôveryhodnú a preukazujúcu, že k
fakturovanej preprave reálne došlo tak, ako to právny predchodca žalobcu preukazoval predloženými
dodávateľskými faktúrami. Z rozsudku vo veci Teleos vyplýva, že nemožno síce pričítať zodpovednosť
za konanie obchodného partnera na ťarchu daňového subjektu, avšak pod podmienkou, že tento prijal
všetky rozumné opatrenia, ktoré od neho možno rozumne očakávať. V tomto prípade i s ohľadom
na finančný objem deklarovaných dodávok tovaru, sám žalobca nepreukázal, že by podnikol kroky,
na overenie si dôveryhodnosti svojich subdodávateľov, prípadne výrobcov tovaru, keďže priamym
dodávateľom bola personálne prepojená spoločnosť.

Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že správca dane nevykonal obhliadku miesta, kde sa tovar skladoval a
nevypočul zamestnancov skladu, konateľa skladu a skladníka. Správca dane v rámci daňových kontrol
vykonávaných u žalobcu za iné zdaňovacie obdobia (január až august 2012) miestnym zisťovaním dňa
02.10.2012 (zápisnica z miesto zisťovania č. 9200402/5/2777222/2012/VrbI - príloha č. 41) preveroval
právnym predchodcom žalobcu tvrdené skutočnosti v spoločnosti LAGERMAX Slovakia, s.r.o., pričom
zistil, že právny predchodca žalobcu má s touto spoločnosťou uzatvorenú zmluvu o skladovaní zo
dňa 19.03.2012. Pán J. I. - zamestnanec spoločnosti LAGERMAX Slovakia, spol. s r.o., ktorý mal
za spoločnosť obchodne jednať s p. X. (za žalobcu) sa do zápisnice z miestneho zisťovania zo dňa
16.10.2012 k otázke správcu dane, či pozná dodávateľov tovaru, či vie uviesť mená šoférov, prípadne
prepravcov tovaru, pán I. uviedol, že „nie“.



Právny predchodca žalobcu predložil písomné čestné prehlásenie Ing. O. D. v súvislosti s výkonom
kontroly za iné zdaňovacie obdobie roku 2012, avšak napriek tomu, že Ing. D. písomne potvrdil
dodávku tovaru pre žalobcu za iné zdaňovacie obdobia, ani v tomto prípade však nepredložil žiadne iné
relevantné doklady. Ing. O. D. sa nedostavil k správcovi dane, nepredložil žiadne doklady ani dôkazy
na preukázanie reálnosti zdaniteľných obchodov týkajúcich sa zdaňovacieho obdobia september 2012.

Správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly u žalobcu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie september 2012 dňa 20.06.2013 vydal Rozhodnutie o
prerušení kontroly č. 9201402/5/2956596/13/Dob, ktorým prerušil daňovú kontrolu od 24.06.2013 v
súlade s ust. § 61 ods. 1 a § 46 ods. 10 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Oznámením č. 9201402/5/3639927/2014
zo dňa 28.07.2014 správca dane právnemu predchodcovi žalobcu oznámil, že dňa 21.07.2014 pominuli
dôvody na prerušenie kontroly a správca dane pokračuje vo výkone daňovej kontroly.

Z právnej úpravy účinnej v čase rozhodovania daňových orgánov jednoznačne vyplýva, že správca
dane mal podľa procesnoprávnej úpravy oprávnenie na prerušenie daňovej kontroly. Správca dane
v odôvodnení rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly dostatočne jasne a zrozumiteľne uviedol ako
dôvod prerušenia daňovej kontroly zaslanie žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií, ktorou bola
finančná správa ČR požiadaná o preverenie dodania tovaru právnym predchodcom žalobcu českým
spoločnostiam Somega, s.r.o.. NoVa car invest s.r.o. a Main Trade, s.r.o. (zák. č. 76/2007 Z.z. o
medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní). Žalovaný v tejto veci dáva do pozornosti aj
judikatúru Najvyššieho súdu SR z 13.11.2012 č.k. 3 Sžf/24/2012). Napriek tomu, že vo výroku nie je
uvedené písm. b) ust. § 61 ods. 1 cit. zákona, uvedené ustanovenie je súčasťou ust. § 61 ods. 1 cit.
zákona, a preto nie je dôvodná námietka žalobcu, že vo výroku nie je presne uvedené písm. b) cit.
zákona. Z administratívneho spisu a to z námietok žalobcu podaných proti protokolu o daňovej kontrole
a ani z odvolania žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane nevyplýva, že by právny predchodca žalobcu
namietal nezákonnosť, resp. nesprávnosť rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly.

Z predloženého správneho spisu vyplýva, že daňová kontrola začala dňa 13.12.2012. Odo dňa
24.06.2013 do 21.07.2014 bola daňová kontrola prerušená. Počas doby prerušenia daňovej kontroly,
lehota na jej vykonanie neplynula. Dňa 21.07.2014 pominuli prekážky prerušenia daňovej kontroly a
daňová kontrola bola ukončená dňa 10.12.2014 v zákonom stanovenej lehote v zmysle § 46 ods.
10 cit. zákona. Po odpočítaní doby prerušenia daňovej kontroly, po ktorú neplynula zákonná lehota
na vykonanie daňovej kontroly, zákonná lehota na ukončenie daňovej kontroly bola v preskúmavanej
právnej veci zachovaná.

Žalovaný dospel k záveru, že prvostupňový správny orgán vykonal dokazovanie a šetrenie podľa § 24
zák. č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov v súlade so zásadami daňového konania uvedenými
v § 3 zák. č. 53/2009 Z.z.. Na zistenie sporných skutočností vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v
súlade s § 3 ods. 3 cit. zákona, v odôvodnení žalobou napadnuté rozhodnutia sa žalovaný vysporiadal
so všetkými skutkovými aj právnymi otázkami majúcimi význam pre posúdenie prejednávanej veci. V
rozhodnutí uviedol zákonné ustanovenia, na základe ktorých dospel k právnemu záveru a dostatočným
spôsobom sa vysporiadal aj s právnou argumentáciou žalobcu v súlade s ustanoveniami zák. č.
222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov a tiež v súlade so Smernicou Rady 2006/112/ES zo dňa
28.11.2011, dajúc do pozornosti konkrétne rozhodnutia Súdneho dvora EÚ.

Krajský súd v Trnave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 246 ods. 1 O.s.p. nariadil podľa § 244
ods. 1 O.s.p. v spojení s § 247 a nasl. O.s.p. vo veci pojednávanie, ktorého sa zúčastnil právny zástupca
žalobcu, keď žalovaný súhlasil s pojednávaním v jeho neprítomnosti.

Právny zástupca žalobcu zdôraznil, prečo považuje rozhodnutie žalovaného za nezákonné a to
nesprávne zistený skutkový stav zo strany žalovaného, keď žalovaný na jednej strane žiadal žalobcu,



aby predložil dôkazy o tom, že došlo k dodaniu tovaru, pričom právny predchodca žalobcu takéto
dôkazy aj predložil a navrhol, následne však správca dane takéto dôkazy nevykonal. Vzhľadom na
charakter vykonávania obchodov bolo absurdné, aby žalovaný žiadal od žalobcu preukázanie toho, že
mal skladové priestory, keď prichádzalo k vykonaniu obchodov krátkou cestou tzv. prvej ruky. Ďalej
poukázal na to, že dôkazné bremeno nie je absolútne, pričom časť zabezpečenia dôkazov prechádza aj
na daňový úrad. Judikatúra NS SR, resp. Európskeho súdu, na ktorú poukazovali v žalobnom návrhu, je
aplikovateľná aj pre daný prípad, avšak žalovaný sa touto judikatúrou nezaoberal v súdnom rozhodnutí,
ani sa nevysporiadal s argumentáciou, ktorá táto judikatúra obsahuje. Ďalším dôvodom pre zrušenie
napadnutého rozhodnutia je, že rozhodnutie o prerušení konania neobsahuje správnu citáciu o prerušení
a navyše celková daňová kontrola mala za následok chybu k postupu správcu dane, keďže táto trvala
neúmerne dlho, viac ako 2 roky, vrátane prerušenia konania. Žalovaný v danom prípade nevykonal
navrhovanú ohliadku miesta, kde sa mal skladovať tovar, nevykonal vypočutie konateľa spoločnosti,
ktorá zabezpečovala uskladnenie tovaru a nevypočul ani zamestnancov tohto skladu a tak isto aj nebol
vykonaný dôkaz zabezpečenia v evidencii tovaru pohybu v príslušnom sklade.

Súd z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Trnava Oddiel: Sro, vložka číslo: 25954/T zistil, že
pôvodný žalobca - spoločnosť P&R Company, s.r.o., so sídlom Palárikova 220/15, 919 21 Zeleneč, IČO:
45 625 506 zanikla v dôsledku zlúčenia a právnym nástupcom je spoločnosť Progressive FR, s.r.o., so
sídlom Palárikova 220/15, 919 21 Zeleneč, IČO: 45 269 343 - žalobca.

Podľa § 2 ods.1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty
Predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá
koná v postavení zdaniteľnej osoby,

Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty
Dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon
neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj
elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú
na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet
ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou
centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska 5a) v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek
a mincí.

Podľa § 19 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty
(1) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci
nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom
dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej
obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c)
je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

(2) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

Podľa § 49 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH
(1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo
službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH
Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak
a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 2 Daňového poriadku
Na účely tohto zákona sa rozumie
a) správou daní postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie
činnosti podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov 1);



Podľa § 3 Daňového poriadku
(1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy
štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov
a iných osôb.

(3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

Podľa § 24 Daňového poriadku
(1) Daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2)
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

(2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli
zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

(3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú
rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo
známe správcovi dane z jeho činnosti.

(4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,
protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a
evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 44 Daňového poriadku
(1) Daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne
určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. 1)Daňová kontrola sa vykonáva v
rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

(2) Daňová kontrola sa vykonáva u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje.

Podľa § 61 Daňového poriadku
(1) Správca dane daňové konanie
a) preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke,
b) môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je
potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. 21a)

(3) Konanie je prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení konania. Tento deň nemôže byť
skorší ako deň, kedy bolo rozhodnutie odovzdané na poštovú prepravu alebo odoslané elektronickými
prostriedkami, v prípade doručovania rozhodnutia zamestnancami správcu dane tento deň nemôže byť
skorší ako deň jeho doručenia. Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať odvolanie.

(4) Správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka daňového
konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v odseku
2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania.

(5) Ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú.

Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 9201402/5/257477/2015
zo dňa 03.02.2015, ktorým bol právnemu predchodcovi žalobcu ako daňovému subjektu vyrubený
rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 41.175 eur za zdaňovacie obdobie september 2012 a nebol



priznaný nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie september 2012 v sume 41.175 eur a rozhodnutie
žalovaného, ktorým potvrdil napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu.

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti
druhej hlavy O.s.p. je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie, si zadovážil dostatok
skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti
s účastníkmi konania, či rozhodnutia správnych orgánov boli vydané v súlade so zákonmi a inými
právnymi predpismi a či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi a
procesnoprávnymi predpismi.

Súd mal z obsahu pripojeného administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, že právny
predchodca žalobcu v konaní nepredložil relevantný dôkaz o tom, že kryštálový cukor vyfakturovaný
faktúrami označenými v napadnutých rozhodnutiach, boli dodané spoločnosťou Progressive SR, s.r.o.
(žalobcom) ako dodávateľom, čím nebola splnená podmienka pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods.1
zákona o DPH (spoločnosti Progressive SR, s.r.o. nevznikla daňová povinnosť, pretože nedodala tovar)
a tiež nebola splnená podmienka podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH (fakturovaná DPH nebola
uplatnená platiteľom za dodaný tovar).

Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane.

V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom
len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia súm uvedených na faktúrach, nie sú
predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej
povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné
odpustiť, práve naopak, zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby platiteľ, ktorý nárok na
odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ
uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné
obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre.

Súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že právny predchodca žalobcu v konaní nepreukázal, že tovar
fakturovaný faktúrami označený v napadnutých rozhodnutiach bol dodaný spoločnosťou Progressive
FR, s.r.o. (žalobcom) ako dodávateľom. Právny predchodca žalobcu v konaní okrem faktúr nepredložil
žiadne iné relevantné dôkazy o tvrdených skutočnostiach (napr. označenie spoločností, ktoré reálne
uskutočnili prepravu, označenie vozidiel, ktoré mali tovar doviesť, označenie vodičov týchto vozidiel a
pod.).

Súd sa nestotožňuje s námietkou žalobcu, že skutočný stav nebol preukázaný dostatočne. V danom
prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba
predloženie faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to
práve osobou uvedenou na faktúre.

V súvislosti s touto námietkou dáva súd do pozornosti, že v zmysle vyššie citovaného ustanovenia
daňového poriadku, je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu.

V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom
správca dane, resp. žalovaný tieto dôkazy len vykonáva. Preto bolo povinnosťou právneho predchodcu
žalobcu preukázať pravdivosť, že predmetný tovar - kryštálový cukor bol skutočne dodaný spoločnosťou



Progressive SR, s.r.o. (žalobcom). Nebolo povinnosťou správcu dane ani žalovaného preukazovať
daňovému subjektu, že predmetný tovar mal iný pôvod ako bol deklarovaný na faktúrach.

Súd považuje námietku žalobcu, že správca dane nevykonal ohliadku miesta, kde sa tovar skladoval
a nevypočul zamestnancov skladu, konateľa skladu a skladníka, za nedôvodnú, pretože správca dane
v rámci daňových kontrol vykonávaných u právneho predchodcu žalobcu za iné zdaňovacie obdobia
(január až august 2012) miestnym zisťovaním dňa 02.10.2012 preveroval právnym predchodcom
žalobcu tvrdené skutočnosti v spoločnosti LAGERMAX Slovakia, s.r.o., pričom zistil od zamestnanca
spoločnosti LAGERMAX Slovakia, spol. s r.o. pána J. I., ktorý mal obchodne jednať s p. X. za
právneho predchodcu žalobcu, že nepozná dodávateľov tovaru, nevedel uviesť mená šoférov, prípadne
prepravcov tovaru.

Správca dane ďalej zistil a v napadnutom rozhodnutí podrobne označil nielen personálne prepojenie
preverovaných spoločností (konateľom spoločnosti P&R Company, s.r.o. /právny predchodca žalobcu/
a dodávateľskej spoločnosti Progressive FR, s.r.o. /žalobca/, v rozhodnom období bol A. I., spoločníkom
spoločnosti P&R Company, s.r.o. /právny predchodca žalobcu/ a dodávateľskej spoločnosti /žalobca/
bola Z. X., dcéra P. X., splnomocneného zástupcu spoločnosti P&R Company, s.r.o.), ale aj ich
správanie ako daňových subjektov, skutočnosť, že právnym predchodcom žalobcu deklarovaní českí
odberatelia nadobudnutie predmetného tovaru nezdanili daňou z pridanej hodnoty, nepreukázali reálne
nadobudnutie tovaru od žalobcu, právnym predchodcom žalobcu označení prepravcovia Y. L. - ZL
- TRANS a spoločnosť Quality servis s.r.o. popreli vykonanie prepravy pre právneho predchodcu
žalobcu, skutočnosť, že p. A. I., nevedel odpovedať správcovi dane na základné otázky týkajúce sa
obchodovania právneho predchodcu žalobcu s cukrom, aké mala spoločnosť obraty, kde mala sídlo a to
napriek tomu, že bol konateľom právneho predchodcu žalobcu ako aj konateľom dodávateľa, dôvodne
vzbudzovali pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných právnym predchodcom žalobcu
ako daňovníkom a všetky ostatné uvedené zistenia správcu dane nasvedčujú tomu, že sa jedná o
typický obchodný reťazec, ktorý má všetky znaky karuselového obchodu.

Súd sa nestotožňuje s argumentáciou žalovaného, že správca dane ani žalovaný riadne nevyhodnotili
výpoveď svedka W. D., ktorý mal potvrdiť uzavretie zmluvy o preprave s právnym predchodcom žalobcu,
nakoľko správca dane aj žalovaný dostatočne odôvodnili, prečo túto výpoveď svedka nepovažovali za
dôkaz na preukázanie tvrdenia, že právnym predchodcom žalobcu označený prepravca - spoločnosť
S-CAR 2007 s.r.o. vykonala prepravu tovaru pre právneho predchodcu žalobcu v rozhodnom období.
Súd sa stotožňuje s argumentáciou správcu dane, aj žalovaného, že túto výpoveď nebolo možné
považovať za dôkaz na preukázanie tvrdenia o uskutočnení prepravy, pretože svedok W. D. nevedel
uviesť žiadne informácie ohľadne údajne uskutočnenej preprave, zo strany spoločnosti S-CAR 2007
s.r.o. neboli predložené žiadne doklady na preverenie tvrdení o vykonaní prepravy tovaru, a preto holé
tvrdenie, že preprava bola vykonaná, vzhľadom na vyššie uvedené, nie je možné považovať za dôkaz
na preukázanie tvrdenia o uskutočnení prepravy.

Na materiálnej základni nebol dostatočne preukázaný ani nákup, ani dodanie tovaru do iného členského
štátu, ani reálna preprava medzi jednotlivými obchodnými článkami.

Správu daní a príjmov, ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu, vykonávajú finančné orgány samostatne.
Daňové úrady ako finančné orgány okrem iného zisťujú a overujú skutočnosti rozhodujúce pre správne
určenie dane a robia tak v daňovom konaní, v ktorom sa podľa zákona kladie dôraz na záujem štátu,
resp. záujem verejný na riadnom plnení daňovej povinnosti, čo je zákonom uložená a ústavne podložená
poplatková povinnosť voči štátu.

Z kontrolných zistení vyplynulo, že právnym predchodcom žalobcu deklarované obchodné transakcie
sa reálne neuskutočnili, lebo vecné a časové podmienky na odpočítanie dane neboli splnené, čo je
základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane.



Správca dane je oprávnený, v prípade pochybností, ktoré v danom prípade boli opodstatnené,
preverovať celý obchodný reťazec. Daňový subjekt okrem tvrdenia, že k dodaniu tovaru došlo, nijakým
iným relevantným spôsobom nepreukázal svoje tvrdenie, keď z daňového poriadku jasne vyplýva, že
je to práve daňový subjekt, ktorý preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,
hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového
konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených
daňovým subjektom.

Daňovou kontrolou preveroval správca dane dodržiavanie jednotlivých ustanovení zákona o DPH a to
nielen po formálnej stránke, ale aj po materiálnej stránke a aj z dôvodu pochybností (len na základe
predložených listinných dokladov, ako to očakával daňový subjekt), nemohol mu uznať odpočítanie dane
tak, ako si uplatnil. Tvrdenia žalobcu, že správca dane mal uznať právo na odpočítanie dane len na
základe predložených listinných dokladov (faktúry) sú nesprávne, keď práve on ako daňový subjekt,
ktorý si nesplnil svoje zákonné povinnosti a v doterajšom konaní nepreukázal materiálnu podstatu veci,
že tovar bol dodaný v tuzemsku.

Právny predchodca žalobcu v odvolaní namietal nedodržanie zákonných lehôt na vykonanie daňovej
kontroly, skutočnosť, že požiadavka predĺženia kontroly musí byť riadne odôvodnená a že v rozhodnutí
chýba označenie písmena b) § 61 ods. 1 daňového poriadku vo výroku rozhodnutia správcu dane.

Z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že daňová kontrola začala dňa 13.12.2012 a rozhodnutím zo
dňa 20.06.2013 bola daňová kontrola prerušená z dôvodu konania o inej skutočnosti rozhodujúcej na
vydanie rozhodnutia - zaslanie žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií. Následne správca dane
oznámil právnemu predchodcovi žalobcu, že dňa 21.07.2014 pominuli prekážky, pre ktoré sa daňová
kontrola prerušila a že pokračuje vo výkone kontroly s tým, že daňová kontrola bola ukončená dňom
10.12.2014, teda v zákonom stanovenej lehote v zmysle ust. § 46 ods. 10 daňového poriadku, čím bola
zákonná lehota na ukončenie daňovej kontroly zachovaná.

Vzhľadom na uvedené, sú námietky právneho predchodcu žalobcu vo vzťahu k dĺžke daňovej
kontroly a dôvodom jej prerušenia považuje za neopodstatnené, právny predchodca žalobcu bol s
dôvodmi prerušenia daňovej kontroly písomne oboznámený a náročnosť veci si to vyžadovala. Právny
predchodca žalobcu bližšie nešpecifikuje dôvody, pre ktoré prerušenie výkonu kontroly nebolo potrebné
a jeho právo vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným daňovou kontrolou porušené nebolo.

Súd zistil, že vo výroku napadnutého rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu chýba označenie
písmena § 61 ods. 1 daňového poriadku, avšak z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že
správca dane rozhodol podľa § 61 ods. 1 písm. b) daňového poriadku, a preto považoval námietku
žalobcu za neopodstatnenú, ktorá nemohla ovplyvniť rozhodnutie vo veci samej.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu, ktorou poukazoval na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie a domáhal
sa toho, aby na jeho prípad boli aplikované, súd považuje túto námietku za neopodstatnenú a to
s poukazom na rozsudok NS SR č. k. 2Sžf/19/2011 zo dňa 25. januára 2012) „Pokiaľ sa právny
predchodca žalobcu v daňovom konaní, alebo v súdnom prieskumnom konaní odvolával na niektoré
rozsudky Súdneho dvora, bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej
transakcie má prvky niektorého z rozsudkov Súdneho dvora, a nielen uvádzať niektoré právne závery
v týchto rozsudkoch uvedené. Pokiaľ sú jeho tvrdenia len všeobecné, nemôže na ne súd v správnom
súdnictve prihliadať.“



Podľa názoru súdu, skutočný stav zistený správcom dane a žalovaným, ktorých úlohou pri posudzovaní
opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočet dane z pridanej hodnoty je vychádzať nielen z
daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či v nich neabsentuje materiálny podklad,
bol dostatočne preukázaný, v napadnutých rozhodnutiach náležite odôvodnený a právny predchodca
žalobcu mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým zisteniam správcu dane a zaujať stanovisko.

Súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia žalovaného a správcu dane obsahujú všetky zákonom
požadované náležitosti, žalovaný pri hodnotení dôkazov postupoval v medziach zákona a logického
uvažovania, všetky dôkazy hodnotil v ich vzájomnej súvislosti a prihliadal na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo.

Súd v konaní správcu dane, ani žalovaného nezistil ani takú vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutého správneho rozhodnutia, v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie
správneho orgánu, alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom.

Súd považoval námietky žalobcu uvedené v odvolaní za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie
danej veci.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Súd rozhodol o trovách konania postupom v zmysle § 250k O.s.p. rozhodol tak, že procesne
neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004
Z.z. v znení zák. č. 33/2011 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia
prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd SR.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p., v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.