Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/117/2011 z 27. 8. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 27. augusta 2012, sp. zn. 10Co/117/2011, ECLI:SK:KSTT:2012:2206207844.1 Krajský súd Trnava | 10Co/117/2011 | ECLI:SK:KSTT:2012:2206207844.1 | 2012-08-27 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 80 OSP, § 221 ods. 1 písm. g) OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/06b37c3a-a612-47a9-a525-ecf1448a5a7c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2012:2206207844.1 Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 10Co/117/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2206207844 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2206207844.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku v právnej veci žalobcov: 1/ P. P., nar. XX. N. XXXX, 2/ H. P., nar. XX. M. XXXX, 3/ H. P., nar. X. S. XXXX, všetkých bytom I., K. XX, 4/ P. P., nar. XX. S. XXXX, bytom I., K. XX/A a 5/ D. P., nar. X. O. XXXX, bytom ako žalobca 4/, všetkých zast. advokátkou: JUDr. Albína Vágóová, Dunajská Streda, Korzo Bélu Bartóka 789/3, proti žalovaným: 1/ Z. I., nar. XX. Z. XXXX, bytom I., K. XX, 2/ O. I., nar. X. N. XXXX, bytom tamtiež, 3/ Ing. Z. G., nar. XX. P. XXXX, bytom G., H. XX a 4/ Mgr. H. U., nar. X. Q. XXXX, bytom trvale bytom G., A. XXXX/XX, prechodne I. A. XX, žalovaným 1/ a 2/ zast. splnomocnencom: JUDr. Milan Kovalčík, Šamorín, Čilistov 3, o neplatnosť kúpnej zmluvy a iné, o odvolaní žalobcov 1/ - 4/ proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 22. februára 2011 č. k. 7C 119/2006-416, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej p o t v r d z u j e . V časti trov konania rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového konania. Žalovaným nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa I. žalovaným 1/ a 2/ ako vlastníkom nehnuteľnosti bližšie označenej vo výroku (inak pozemku parcelného č. XXXX v katastrálnom území I., vedeného príslušnou správou katastra na LV č. XXX) uložil povinnosť strpieť právo prechodu cez takúto parcelu po celej jej šírke i dĺžke z K. ulice v I. k nehnuteľnostiam parc. č. XXXX/X a č. XXXX v rovnakom katastrálnom území, vedeným rovnakou správou katastra na LV č. XXX a to žalobcami 1/ a 4/ pešo i motorovými vozidlami všetkého druhu; II. vo zvyšku žalobu zamietol a III. účastníkom nepriznal náhradu trov konania. Už na tomto mieste sa inak žiada uviesť, že tak urobil prakticky vzápätí po uznesení z rovnakého dňa, ktorým nad rámec pripustenia zmeny žaloby v časti týkajúcej sa strpenia výkonu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu zastavil konanie čo do „nároku“ (požiadavky) žalobcov na odstránenie oplotenia žalovanými 1/ a 2/ a tiež konanie „voči“ žalobkyni 5/ (v tomto prípade správne evidentne buď „konanie v časti požiadaviek žalobkyne 5/“ alebo „konanie vedené žalobkyňou 5/“). Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil, pokiaľ šlo o zamietnutie žaloby, právne ust. § 80 písm. c/ O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 37 ods. 1 a § 39 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom jednak záverom o platnosti žalobou napadnutej kúpnej zmluvy (zmluvy, ktorou nehnuteľnosť parc. č. XXXX bola prevedená zo žalovaných 3/ a 4/ na žalovaných 1/ a 2/), pretože vykonaným dokazovaním nebol preukázaný žiaden zo žalobcami tvrdených dôvodov neplatnosti (neurobenie úkonu predávajúcimi vážne a určito, resp. jeho urobenie v rozpore s dobrými mravmi), ako aj nepreukázaním naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení. Určením neplatnosti zmluvy by sa na právnom postavení žalobcov nič nezmenilo, ak žalovaným 3/ a 4/ by po takomto určení ostalo zachované právo dispozície so spornou (tzv. služobnou) nehnuteľnosťou a riešením by tak bolo len prípadné vykúpenie či vyvlastnenie spornej nehnuteľnosti mestom, na ktorý úmysel však neexistoval dôkaz a samotné určenie vecného bremena (keď už, tak uloženie povinnosti strpieť výkon zodpovedajúceho práva - pozn. odvolacieho súdu) ochrane záujmov žalobcov bude postačovať, dôvodil napokon okresný súd, ktorý svoj rozsudok v časti trov konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 2 O. s. p. a vecne len čiastočným úspechom oboch strán sporu, z ktorých navyše žalovaní ani náhradu nepožadovali. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie len žalobcovia 1/ - 4/ výslovne len čo do zamietnutia žaloby o neplatnosť kúpnej zmluvy a trov konania a primárne ho (rozsudok v napadnutej časti) navrhli zmeniť a žalobe aj vo zvyšku vyhovieť a priznať im náhradu trov konania. Okrem podržania si argumentácie, pre ktorú treba mať za to, že žalobou napadnutá zmluva nemôže byť považovaná za platnú a povolaný toto ustáliť bol práve súd v prejednávanej veci (potom, čo tak neurobila príslušná správa katastra), nesúhlasili ani s názorom o nepreukázaní nimi naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Podľa ich názoru dôkazom existencie naliehavého právneho záujmu sú už neoprávnené zásahy žalovaných 1/ a 2/ do výkonu vlastníckych práv odvolateľov, pričom bez požadovaného určenia budú takéto vlastnícke práva ohrozené a nie je vylúčené, že ak žalovaní 1/ a 2/ ostanú vlastníkmi spornej parcely č. XXXX, že opäť túto (ako prístupovú komunikáciu k nehnuteľnostiam žalobcov) neuzavrú (a nezabránia tak v realizácii práv žalobcov). Napokon vyslovili názor, že súd prvého stupňa ponechaním bez povšimnutia skorších zásahov žalovaných 1/ a 2/ do práv žalobcov či nedostatočným odôvodnením svojho rozhodnutia aj v tomto smere im (odvolateľom) odňal i možnosť konať pred súdom. Žalovaní 1/ a 2/ navrhli rozsudok v časti napadnutej žalobcami 1/ - 4/ potvrdiť pre stotožnenie sa s dôvodmi ponúknutými súdom prvého stupňa a zotrvanie na názore, že k odstráneniu pôvodného oplotenia brániaceho užívaniu parcely č. XXXX žalobcami došlo zo strany žalobcu 4/ pri realizácii nadstavby domu, avšak takáto pozemková nehnuteľnosť bola vždy užívaná len ako súkromná príjazdová cesta a nie miestna komunikácia, pričom jej vlastníkmi boli žalovaný 3/ so sestrou. Žalovaní 3/ a 4/ odvolacie návrhy nepodali. Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. vec v medziach odvolania žalobcov 1/ - 4/, teda pokiaľ šlo o vec samu, len v časti zamietajúcej žalobu o neplatnosť kúpnej zmluvy a aj na takomto rozhodnutí závislé rozhodnutie o trovách konania a to podľa § 214 ods. 1 a contrario a ods. 2 O. s. p. (v znení zákonov č. 384/2008 Z. z. a 388/2011 Z. z.) bez pojednávania (pretože tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásad rovnakého zaobchádzania a nebol tu ani žiaden dôležitý verejný záujem vyžadujúci si nariadenie pojednávania), pretože dospel k záveru, že rozsudok v napadnutej časti vo veci samej je vecne správny a odvolaniu tak nešlo priznať ani čiastočný vecný úspech (ktorým samozrejme nebola ani korekcia rozhodnutia o trovách konania, ako bude uvedené neskôr). Odvolatelia totiž najmä odvolaním neposkytli akýkoľvek relevantný (právne významný) argument, ktorý by mal za následok zmenu spôsobu nazerania na problém existencie naliehavého právneho záujmu takýchto účastníkov konania (snažiacich sa v napadnutej časti o zvrátenie výsledku konania v prvom stupni) na požadovanom určení. Odôvodnenie názoru súdu prvého stupňa vo vzťahu k tomuto aspektu problému (v odôvodnení rozsudku) nevykazovalo žiadne logické medzery a v zásade by tak odvolaciemu súdu postačovalo i len konštatovanie správnosti použitých dôvodov a odvolanie sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Hoci práve pre správne vyriešenie otázky (ne)existencie naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení bolo už nadbytočným zaoberanie sa aj dôvodmi zakladajúcimi (podľa žalobcov a neskorších odvolateľov) neplatnosť zmluvy, pre úplnosť a aj v záujme vyporiadania sa s tzv. odvolacími námietkami vhodné sa javí uviesť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte nasledovné : Naliehavý právny záujem na požadovanom určení (podľa § 80 písm. c/ O. s. p.) je základným procesným predpokladom každej určovacej žaloby (s výnimkou určení s prezumovaným, teda predpokladaným naliehavým právnym záujmom, o aký prípad však v prejednávanej veci nešlo), pričom bez existencie takéhoto predpokladu je vylúčené zaoberanie sa konkrétnou žalobou vecne. Uvedené znamená, že v konaní o určenie existencie či neexistencie práva alebo právneho vzťahu je vyriešenie si otázky existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu (resp. i viacerých žalobcov ako v tejto konkrétnej veci) na požadovanom určení prvou povinnosťou súdu, pretože len kladná odpoveď na takúto otázku poskytuje priestor pre ďalšie konanie vo veci samej (teda najmä pre dokazovanie zamerané na vecnú podstatu problému), kým naopak odpoveď záporná (rozumej záver o neexistencii naliehavého právneho záujmu) má viesť k bezodkladnému zamietnutiu žaloby (nielen z dôvodu čo najväčšej hospodárnosti konania, ale spravidla i pre naznačenie cesty k ochrane práv účastníkov procesne prípustným spôsobom - ktorým je spravidla buď iné než požadované určenie alebo naopak plnenie, pokiaľ takáto cesta pravda vôbec existuje). Určovacie žaloby všeobecne majú potom podľa teórie procesného práva aj relevantných záverov rozhodovacej praxe súdov v tejto oblasti opodstatnenie tam, kde je ešte len stav ohrozenia práva a nie už jeho porušenia (nakoľko určovacia žaloba podľa § 80 písm. c/ O. s. p. má charakter prostriedku preventívnej ochrany práva a naopak nápravu stavu vzniknutého porušením práva je už zásadne spôsobilá odstrániť len žaloba na plnenie, teda žaloba podľa § 80 písm. b/ O. s. p.). Okrem toho tu však musí byť stav právnej neistoty žalobcu (-ov), ktorý má určovacia žaloba odstrániť, pričom naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení tkvie v tom, že práve takéto určenie (nie teda žiadne iné) vyrieši všetky sporné právne otázky medzi účastníkmi a vytvorí tak aj pevný právny podklad pre ich budúce právne vzťahy (čiže najmä vytvorí prekážku pre prípadné ďalšie určenia a podľa možnosti predíde aj sporom o plnenia). Práve z toho však plynie záver sformulovaný takto v nie až tak dávnej dobe a síce ten, že naliehavý právny záujem nemôže byť daný tam, kde právna otázka majúca sa vyriešiť v konaní o určenie má len povahu otázky predbežnej či čiastkovej vo vzťahu k inej právnej otázke, ktorá sa môže sama stať predmetom určovacej žaloby. Z takejto filozofie inak evidentne vychádza aj rozhodná úprava procesného práva, pokiaľ priamo ani nepredpokladá žaloby o neplatnosť právnych úkonov (pri zjavnom uvedomovaní si len predbežného významu otázok platnosti či neplatnosti právnych úkonov pre otázky existencie či neexistencie práv alebo právnych vzťahov). Z obsahu spisu vyplýva, že už uvedeným sa žalobcovia neriadili. Ak totiž dôsledkom neplatnosti právneho úkonu smerujúceho k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti má byť podržanie si vlastníckeho práva na strane prevodcu (resp. viacerých prevodcov ako v prejednávanej veci) a na tom nič nemení uvedenému záveru odporujúci zápis v katastri nehnuteľností (formálne nasvedčujúci vlastníctvu nadobúdateľa či opäť aj viacerých nadobúdateľov, ako v tejto konkrétnej veci, hoci taký zápis prinajmenšom podľa niekoho je právne pochybný), je vylúčené, aby mohol byť daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy (predstavujúcej titul evidenčného nadobudnutia vlastníckeho práva), hoci nič nebráni priamo podaniu žaloby, podľa ktorej buď kupujúci (nadobúdateľ zo zmluvy) nie je vlastníkom alebo naopak predávajúci (prevodca zo zmluvy) ním (rozumej vlastníkom) je (stále, pretože neplatnou zmluvou o vlastníctvo neprišiel, nech aj zápis v katastri svedčí o inom). Zmysel oboch takýchto (zdanlivo rovnocenných) požiadaviek je totiž rovnaký (obnovenie zápisu vlastníckeho práva prevodcu v katastri); otázka platnosti (či presnejšie neplatnosti) zmluvy je však len otázkou predbežnou vo vzťahu k ďalšej otázke, ktorou je to, či vlastnícke právo ostalo prevodcom zo zmluvy alebo naopak bolo platne (a účinne) prevedené na nadobúdateľov. Len tzv. vlastnícka žaloba (bez ohľadu na to, či pozitívna alebo negatívna, teda žaloba o určenie existencie alebo neexistencie vlastníckeho práva) je potom spôsobilá vyriešiť aj prípadný spor o tom, či sa nadobúdatelia nemohli stať vlastníkmi (spoluvlastníkmi) aj mimo režimu napadnutej zmluvy (napr. vydržaním), čo naopak žaloba o neplatnosť zmluvy neumožňuje (keďže v prípade jej podania je predmetom konania výlučne otázka platnosti konkrétneho právneho úkonu). Z týchto dôvodov a tiež dôvodov predostretých už súdom prvého stupňa preto muselo byť vylúčené, aby žalobcovia mohli mať naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorou skupina žalovaných previedla na inú skupinu osôb stojacich na rovnakej strane sporu vlastnícke právo k nehnuteľnosti majúcej byť zaťaženej tzv. právom služobnosti (tu právom zodpovedajúcim vecnému bremenu, majúcim svoj významový protipól v podobe povinnosti vlastníka tzv. služobného pozemku strpieť výkon práva niekoho iného). Na tomto nič nemohla zmeniť žiadna z výhrad uplatnených odvolaním tých žalobcov, ktorí takéto podanie podali, nakoľko všetky takéto výhrady smerovali len k zamedzeniu rušenia odvolateľov vo výkone práva prechodu a prejazdu cez spornú parcelu č. XXXX a v tomto smere otázka platnosti zmluvy meniacej vlastnícke pomery k tzv. služobnej nehnuteľnosti nebola tou, ktorej vyriešenie by mohlo nastoliť odvolateľmi očakávaný „pokoj zbraní“. Odvolací súd preto i pri nemožnosti stotožnenia sa s námietkou údajným odňatím žalobcom možnosti konať pred súdom (tu v polohe namietaného nedostatočného odôvodnenia rozsudku) rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Toto síce nebolo možným u rozhodnutia o trovách konania, žiadne z pochybení vytknuteľných súdu prvého stupňa na tomto obraznom poli sa však nemohlo prejaviť úspechom odvolania žalobcov; zvlášť ak otázka úspechu účastníkov v konaní bola v princípe súdom prvého stupňa vyriešená správne. Okresný súd síce opomenul, že úmysel nepriznať náhradu trov konania možno vyjadriť len na strane účastníka s úplným alebo aspoň prevažným úspechom v spore (tomu neúspešnému - opäť buď celkom alebo prevažne totiž právo na náhradu nevznikne v závislosti na výsledku konania), tento nedostatok v právnom posúdení veci sa však odrazil len v nesprávnej formulácii výroku rozsudku (nahradzujúcej správnu formuláciu prichádzajúcu do úvahy v prípade použitia ust. § 142 ods. 2 O. s. p., alinea druhá v tvare „žiaden“ /resp. podľa časti názorov právnej praxe a doslovného riadenia sa znením zákonného ustanovenia žiadny/ „z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania“ nesprávnou „účastníkom súd náhradu trov konania nepriznáva). Ďalším opomenutím bolo neuvedomenie si súdom prvého stupňa, že výsledkom konania bolo okrem čiastočného vyhovenia žalobe a jej zvyškového zamietnutia i zastavenie konania vedeného žalobkyňou 5/ a tiež zastavenie konania o požiadavke žalobcov - inak zamýšľajúcich doviesť spor do konca - na odstránenie oplotenia); pre ktoré názor o praktickom vyrovnaní sa úspechu a neúspechu účastníkov stojacich na oboch stranách sporu bol až prílišným zjednodušením. Uvedené zhora ale malo za následok len to, že medzi účastníkmi zotrvávajúcimi v spore aj po čiastočnej redukcii skoršieho predmetu konania i okruhu žalobcov bolo možno usúdiť na vyrušenie úspechu žalobcov (v časti ustálenia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a uloženia povinnosti takéto právo trpieť) ich neúspechom (v časti určenia neplatnosti kúpnej zmluvy), kým vo vzťahu dnes už len niekdajšej žalobkyne 5/ na jednej a všetkých žalovaných na druhej strane a tiež u opustenej požiadavky ostatných žalobcov na odstránenie oplotenia bolo výsledkom konania jeho čiastočné zastavenie zavinené buď žalobkyňou 5/ alebo ostatnými žalobcami (bez preukázania správania žalovaných nútiaceho ktoréhokoľvek zo žalobcov k takémuto kroku a teda aj so vznikom povinnosti žalobcov na náhradu, v tejto súv. por. i ust. § 146 ods. 2 vety prvej O. s. p.). Žalovaní sa však nepodaním vlastného odvolania procesného práva na náhradu trov prvostupňového konania vzdali, ani pri rozhodovaní podľa kombinácie oboch vyššie spomenutých ustanovení tak nebol dôvod pre výnimku z pravidla (vyjadriteľnú univerzálnym obratom, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania) a odvolací súd preto v časti trov konania rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 O. s. p. i za použitia ust. § 142 ods. 2 a § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. zmenil spôsobom uvedeným v druhej vete výroku tohto svojho rozsudku. Naopak predmetom odvolacieho konania len žalobcovia urobili iba rozhodnutie vyznievajúce v ich neprospech a s odvolaním neuspeli ani len čiastočne, čo bol dôvod pre záver o plnom úspechu žalovaných a ich práve na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 224 ods. 1 a 2 a § 142 ods. 1 O. s. p. Pretože potom žalovaní nepodali návrh na priznanie im náhrady (§ 211 ods. 2 a § 151 ods. 1 O. s. p.), odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že len im žiadnu náhradu nepriznal. Celkom na záver sa však odvolaciemu súdu žiada uviesť ešte nasledovné : Predbežnou otázkou, ktorú si bolo treba vyriešiť ešte pred rozhodnutím spôsobom podávajúcim sa zhora, bola otázka, či konanie v prejednávanej veci nebolo postihnuté vadou v podobe rozhodnutia vylúčeným sudcom (§ 221 ods. 1 písm. g/ O. s. p.), keďže výskyt takejto vady by mal automaticky za následok potrebu zrušenia rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Tunajšiemu súdu je totiž z jeho rozhodovacej praxe známy taký pomer vec prejednávajúcej sudkyne súdu prvého stupňa JUDr. Q. U. (rozhodujúcej aj v prejednávanej veci) k advokátke JUDr. Albíne Vágóovej, ktorý by len s ťažkosťami šlo označiť za nestranný (v uvedenej súv. por. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 13. februára 2012 č. k. 10NcC/3/2012-127, inak vydané vo veci Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 7C/58/2010). Navzdory prijatiu tunajším súdom záveru, že v spomenutej skôr prejednanej veci (vylúčenia sudkyne) to bola sama sudkyňa, ktorá sa vyhláseniami na adresu právnej zástupkyne diskvalifikovala z ďalšieho pôsobenia v pozícii sudcu, ktorý by sa za nestranného i objektívne javil, totiž k obraznému prekročeniu hranice (vymedzujúcej rozdiel medzi sudcom javiacim sa ako nestranným a tým, u ktorého už i takéto zdanie chýba) došlo až v rámci vyjadrenia sudkyne k námietke zaujatosti vznesenej účastníkom, teda až podaním z 24. januára 2012 (opäť por. obsah odôvodnenia uznesenia vo veci sp. zn. 10NcC/3/2012) a teda až po rozhodnutí rozsudkom v prejednávanej veci (z čoho bolo treba vyvodiť záver, že pri rozhodovaní rozsudkom viac než rok pred vychýlením zdania nestrannosti vec prejednávajúcou sudkyňou tu ešte dôvod usudzovať na vylúčenie nebol, rovnako ako ani príslušný dôvod zmätočnosti konania). K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.