Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 44Sp/30/2012 z 9. 9. 2012
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 9. septembra 2012, sp. zn. 44Sp/30/2012, ECLI:SK:KSTT:2012:2012200445.1
Krajský súd Trnava | 44Sp/30/2012 | ECLI:SK:KSTT:2012:2012200445.1 | 2012-09-09 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z., predpis č. 343/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c9d1d2d6-da17-4950-944e-aa36966cc515
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2012:2012200445.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 44Sp/30/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2012200445
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Laczo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2012200445.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v konaní pred samosudcom JUDr. Pavlom Laczom v právnej veci navrhovateľa: R.
Y., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Alžírska ľudová demokratická republika, t.č. miesto pobytu Útvar
policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, právne zastúpený advokátom: JUDr. Bohumír Bláha,
Hurbanovo námestie 5, 811 03 Bratislava, proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej
a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej
polície Policajného zboru Trnava, Športová 10, Trnava, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. PPZ-
HCP-BA9-AV-47-9/2012 zo dňa 21.8.2012, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd napadnuté  rozhodnutie odporcu  Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a
cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej
polície Policajného zboru Trnava  zo  dňa  21. augusta 2012 č. PPZ-HCP-BA9-AV-47-9/2012   z r u š u
j e  podľa § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p. a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Navrhovateľovi  náhradu trov konania  nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA9-AV-47-9/2012
zo dňa  21.8.2012 zaistilo podľa § 88 ods. 1 písm. c)  zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov  dňom 21.8.2012 v čase o 11.10 hod. štátneho príslušníka
Alžírskej ľudovo demokratickej republiky R. Y. a menovaný bol umiestnený v Útvare policajného zaistenia
pre cudzincov v Medveďove.

Svoje rozhodnutie odôvodnil odporca tým, že vo veci bolo začaté konanie Migračným úradom MV
SR podľa nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 z 18.02. 2003 ustanovujúce kritériá a mechanizmy na
účely členského štátu zodpovedného za posúdenie o azyl podanej v členskom štáte príslušníkom
tretej krajiny. Vzhľadom na zistenie, že účastník podal svoju prvú žiadosť o udelenie azylu dňa 24.07.
2012 na území Rumunskej republiky a z toho dôvodu bude Rumunsko zodpovedné za posúdenie
jeho žiadosti. Zdôraznil, že bolo povinnosťou navrhovateľa po podanie žiadosti o azyl zdržiavať sa v
hostiteľskej krajine, čo nerešpektoval, vycestoval cez Maďarskú republiku do Slovenskej republiky, až
v Slovenskej republike (nie bezprostredne po zadržaní) znovu požiadal o udelenie azylu, pričom túto
žiadosť neskôr vzal späť. Zdôraznil, že potvrdeným dôvodom späťvzatia žiadosti bol záujem účastníka
dosiahnuť voľnosť pohybu a následne opustiť územie SR. S poukazom na úpravu Nariadenia Rady
(ES) č. 343/2003 zdôraznil predpoklad, že na základe informácie z Migračného úradu MV SR po
začatí Dublinského konania dňa 14.08.2012 v lehote 2 týždne dožiadaný štát štandardne oznamuje
akceptáciu, v prípade akceptácie má SR 6 mesiacov na fyzické zrealizovanie postupu v zmysle článku 20
ods. 2 Dublinského nariadenia. Vzhľadom na vyššie uvedené považoval za preukázané, že napadnuté



rozhodnutie nie je v rozpore ani s článkom 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, je
v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách,
zaistenie účastníka je potrebné na účel výkon jeho prevozu podľa osobitného predpisu. V prípade, ak
by nebolo realizované,  pobyt účastníka by nebol známy, mohol by sa voľne pohybovať po území SR,
resp. v celom schengenskom priestore mohol by kedykoľvek opustiť jej územie, prípadne sa skrývať,
čím by nemohlo dôjsť k realizácii výkonu v zmysle nariadenia a bolo by zmarené už začaté konanie
samotného výkonu.

Proti rozhodnutiu podal odvolanie navrhovateľ zastúpený právnym zástupcom a namietal, že
rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenie, je nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov a v konaní správneho orgánu nastala vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia. V čase zaistenia dňa 21.08.2012 už neexistoval právny dôvod na zaistenie v zmysle §
88 ods. 1 písm. c), pretože správny orgán nemal nepochybne preukázané, že k prevozu na účely
osobitného predpisu v krátkom čase dôjde. Existovala len informácia o začatí konania podľa Dublinského
nariadenia, ale neexistovala odpoveď zo strany iného štátu Európskej únie, že prevezme zodpovednosť
za rozhodovanie o azylovej žiadosti navrhovateľa, ani žiadne rozhodnutie, že navrhovateľ má byť
prevezený do inej členskej krajiny. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie článkov 1 a 3, 17,18
a 19 Dublinského nariadenia. Tým, že navrhovateľ vzal svoju žiadosť o azyl na území SR zo dňa
24.7.2012 späť a konanie bolo právoplatne skončené dňa 13.08. 2012, v čase, keď ho migračný úrad
dňa 14.08.2012 informoval o začatí konania podľa Dublinského dohovoru, nebola už daná právomoc
migračného úradu konať vo veci navrhovateľa. Vzhľadom na neexistenciu odpovede o súhlase s
prevzatím navrhovateľa, neexistoval reálny predpoklad transferu a teda zaistenie nie je účelné, ani
efektívne. Ustanovenie § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov predpokladá existenciu
právneho titulu, t.j. rozhodnutie príslušného orgánu, že prevoz sa má skutočne zrealizovať, čo v danom
prípade absentuje. Po prepustení z predchádzajúceho zaistenia dňom 20.08.2012 do vydania nového
rozhodnutia dňa 21.08.2012 nebola navrhovateľovi daná možnosť, aby si zákonným spôsobom upravil
svoj pobyt na území SR, pričom v prílohe príkazu na prepustenie bol poučený o povinnosti vycestovať z
územia SR do 30 dní. Spochybnil vyslovený predpoklad, že v prípade nezaistenia, by navrhovateľ maril
realizáciu transferu. Zaistenie je v rozpore s článkom 5 ods. 1 Európskeho Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, absentuje právny dôvod zaistenia.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu došlom súdu dňa 10.09.2012 žiadal napadnuté rozhodnutie
ako vecne správne potvrdiť. Zdôraznil skutočnosť, že v predchádzajúcom konaní bol navrhovateľ
zaistený na území SR, kde sa zdržiaval nelegálne. Po tom, čo 11.07.2012 požiadal o udelenie azylu na
území Rumunskej republiky. V predchádzajúcom konaní bol po zadržaní hliadkou Oddelenia železničnej
polície PZ Nové Zámky a následnej žiadosti o azyl zaistený na účely prevozu podľa osobitného predpisu
rozhodnutím Oddelenie azylu PZ Gbely Adamov zo dňa 23.07. 2012, nakoľko bolo preukázané podanie
žiadosti o azyl na území Rumunskej republiky 11.07. 2012.  V odvolacom konaní bolo toto rozhodnutie
zrušené rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 38 Sp/24/2012-37  zo dňa 07.08.2012. Súd v súvislosti
so zistenými okolnosťami ohľadne žiadosti o azyl v inom štáte EÚ vyslovil záver, že rozhodnutie je
nepreskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie a procesné pochybenie spočívajúce okrem iného
v tom, že v konaní absentuje rozhodnutie zodpovedného štátu o prevzatí konania navrhovateľa a
rozhodnutie slovenských orgánov o tom, že sa bude realizovať transfer do Rumunska.

Zákonné predpoklady vyžadované paragrafom 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2012 Z.z. sú  splnené
tým, že navrhovateľ preukázateľne prvýkrát podal žiadosť o azyl na území Rumunska, existuje
nevyhnutný predpoklad zaistenia - preukázanie začatia konania Migračným úradom MV SR podľa
nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 z 18.02. 2003. Zdôraznil, že konanie o žiadosti o azyl podané na
území Slovenskej republiky bolo zastavené pre späťvzatie navrhovateľom, nakoľko mal záujem opustiť
územie SR. Potrebná doba zaistenia bola stanovená s prihliadnutím na lehoty uvedené v Dublinskom
nariadení (2 týždne na odpoveď dožiadaného štátu, 6 mesiacov na fyzickú realizáciu prevozu). Dĺžka
zaistenia je v súlade s Dohovorom o ľudským právach a základných slobodách, Európskym dohovorom
o ľudských právach a základných slobodách, v prípade nezrealizovania zaistenia je predpoklad, že pri
voľnom pohybe navrhovateľa na území SR a v celom schengenskom priestore by mohol byť zmarený
účel zaistenia.



Právomoc Migračného úradu MV SR konať vo veci trvá v zmysle článku 1 Dublinského nariadenia bez
ohľadu na skončenie azylového konania začatého pred slovenskými orgánmi. V praxi sa v dublinskom
konaní nevydáva žiadne procesné rozhodnutie o realizácii prevozu, postačujúce je preukázanie
začatia konania o prevoze účastníka podľa Dublinského nariadenia. Obava zo zmarenia prevozu bola
odôvodnená s poukazom na nerešpektovanie povinnosti zdržiavať sa v hostiteľskej krajine, kde prvýkrát
požiadal o azyl, žiadosť o azyl z ekonomických dôvodov na Slovensku, späťvzatia žiadosti o azyl,
vyjadrenie v zápisnici, že nechce zostať na území SR, chce ísť do Talianska, ak mu dajú príslušníci
2 hodiny, SR opustí. Aj z tohto je zrejmé, že nemal snahu zlegalizovať svoj pobyt na území SR,
dôvodnosť zaistenia je preukázaná aj tým, že dňa 27.08. 2012 odporca obdržal akceptáciu rumunskej
strany, v súčasnosti sa čaká iba na vykonanie transferu. V Dublinskom nariadení Migračný úrad MV
SR nevydáva žiadne procesné rozhodnutie, keďže účastník konania nie je žiadateľom o azyl na území
SR, migračný úrad koná na základe žiadosti ÚHCP a iba zisťuje príslušný členský štát pre posúdenie
žiadosti účastníka.

Na prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie, na ktorom obe strany zotrvávali na obsahu svojich
doterajších podaní.

Obsahom predloženého administratívneho spisu je preukázaná existencia napadnutého rozhodnutia v
nadväznosti na vyjadrenie účastníka konania zachytené v zápisnici zo dňa 20.08. 2012 a 21.08. 2012
a skutočnosť, že dňa 14.08.2012 mu bolo Migračným úradom MV SR oznámené začatie konania podľa
nariadenia Rady ES č. 343/2003. Konanie podľa Dublinského nariadenia bolo začaté na základe žiadosti
o poskytnutie informácii v súvislosti s tým, že navrhovateľ predtým, ako bol dňa 23.07. 2012 zaistený
na území SR podal prvú žiadosť o azyl dňa 11.07. 2012 v Rumunsku, ďalšiu žiadosť o azyl dňa 23.07.
2012 na území SR, pričom toto konanie bolo právoplatne zastavené 13.08. 2012.

Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie,  ako aj  konanie predchádzajúce  jeho vydaniu postupom
v zmysle Tretej hlavy piatej časti O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

Podľa  § 88 ods. 1 písm. c) č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov

(1) Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny  na účel výkonu jeho prevozu podľa
osobitného predpisu

Uvedené ustanovenie odkazuje na Nariadenie Rady (ES) č. 343/2003 zo dňa 18.02. 2003 ustanovujúce
kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej
v členskom štáte príslušníkom tretej krajiny (ďalej len Dublinské nariadenie)  a Nariadenie komisie ES
č. 1560/2003 zo dňa 02.09. 2003, ktorým sa ustanovujú podrobné pravidlá na uplatňovanie Nariadenia
Rady (ES) č. 343/2003 zo dňa 18.02. 2003 ustanovujúce kritéria a mechanizmy na určenie členského
štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej v členskom štáte príslušníkom tretej krajiny.

Podľa § 120 ods. 1 zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov

(1) Ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise 13) ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie
podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní. 37)

Podľa § 3 ods. 1 zák.č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku

(1) Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné
chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne
vyžadovať plnenie ich povinností.

Podľa článku 1 Dublinského nariadenia



Toto nariadenie ustanovuje kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za
posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov.

Podľa článku 18 Dublinského nariadenia

1. Dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a vynesie rozhodnutie o dožiadaní o prevzatie
žiadateľa do dvoch mesiacov od dátumu obdržania dožiadania.

Podľa článku 19 Dublinského nariadenia

1. Keď dožiadaný členský štát akceptuje, že má prevziať žiadateľa, členský štát, v ktorom bola podaná
žiadosť o azyl, oznámi žiadateľovi rozhodnutie o tom, že neposúdi žiadosť a o povinnosti odovzdať
žiadateľa do zodpovedného štátu.

2. V rozhodnutí uvedenom v ods. 1 sa uvedú dôvody, na ktorých sa zakladá. Obsahuje podrobné údaje
o lehotách na uskutočnenie odovzdania, a ak to je potrebné, obsahuje informácie o mieste a čase, v
ktorom sa má žiadateľ dostaviť, ak cestuje do zodpovedného členského štátu vlastnou dopravou. Voči
tomuto rozhodnutiu sa je možné odvolať alebo ho je možné preskúmať. Odvolaním ani preskúmaním sa
nepozastaví vykonávanie odovzdania, pokiaľ súdy alebo príslušné orgány nerozhodnú inak v každom
konkrétnom prípade, ak to vnútroštátny právne predpisy umožňujú.

Vzhľadom na vyššie uvedené krajský súd dospel k záveru, že došlo k pochybeniu odporcu, keď vo svojej
rozhodovacej činnosti neaplikoval dôsledne zákonnú úpravu § 88 ods. 1 v nadväznosti na Dublinské
nariadenie, ktoré v ustanovení článku 18 ods. 1 výslovne uvádza, že dožiadaný členský štát „ vynesenie
rozhodnutie o dožiadaní o prevzatie žiadateľa do dvoch mesiacov od dátumu obdržania dožiadania“,
resp. v ďalšom stanovuje kratšie lehoty na bezodkladné vybavenie žiadosti. V každom prípade však treba
rešpektovať zákonnú úpravu, ktorá stanovuje požiadavku preukázania existencie kladného rozhodnutia
o dožiadaní, ako predpokladu pre realizáciu transferu žiadateľa o azyl. Rovnako pochybil keď dôsledne
nerešpektoval ustanovenie článku 19 ods. 1 (v nadväznosti na § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a
§ 3 ods. 1 Správneho poriadku)  upravujúci povinnosť oznámiť rozhodnutie o tom, že neposúdi žiadosť a
rozhodnutie o tom, že odovzdá žiadateľa do zodpovedného štátu. Preto je dôvodná námietka, že v čase
vydania rozhodnutia o zaistení dňa 21.08. 2012 neexistoval právny základ pre zaisťovanie navrhovateľa
na účely výkonu prevozu podľa Dublinského nariadenia.

Súd sa nestotožňuje s názorom navrhovateľa, že po skončení azylového konania vedeného v SR nebola
daná právomoc Migračného úradu MV SR konať vo veci navrhovateľa, nakoľko v zmysle článku 1
Dublinského nariadenia sa toto vzťahuje na posudzovanie všetkých  žiadostí o azyl podaných štátnym
príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov, bez ohľadu na to, či je príslušník tretej krajiny
účastníkom azylového konania v štáte,  v ktorom sa nachádza (v žiadajúcom členskom štáte). Bolo by
nelogické, ak by aplikovateľnosť Dublinského nariadenia bola obmedzená len na prípady, keď žiadateľ o
azyl v inom členskom štáte je zároveň žiadateľom o azyl - účastníkom azylového konania, v žiadajúcom
členskom štáte.

Súdu sa nejaví dôvodný ani poukaz na ujmu vzniknutú neumožnením legalizácie pobytu na území SR,
nakoľko sám navrhovateľ opakovane uviedol, že nemá záujem o legalizáciu svojho pobytu na SR a
tomuto nasvedčuje aj celé jeho správanie v priebehu konania.

Bez ohľadu na predchádzajúci záver o chýbajúcom právnom titule pre zaistenie na účel realizácie
transferu sa súdu nejaví dôvodné spochybňovanie záveru odporcu, že zo správania a vyjadrení
navrhovateľa má preukázané, že v prípade nezaistenia by hrozilo zmarenie výkonu predpokladaného
transferu.



Vzhľadom na vyššie uvedené súd napadnuté rozhodnutie zrušil postupom v zmysle § 250j ods. 2 písm.
e) O.s.p., nakoľko absencia právneho titulu pre transfer, na realizáciu ktorého malo slúžiť zaistenie je
závažným pochybením, ktoré mohlo viesť k ujme na právach účastníka správneho konania. V novom
konaní bude správny orgán viazaný vysloveným právnym názorom súdu.

O trovách konania súd postupom v zmysle § 250l ods. 2 O.s.p.  v spojení s ust. § 250k O.s.p.
rozhodol tak, že procesne úspešnému navrhovateľovi nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko
jeho splnomocnený zástupca na pojednávaní  výslovne uviedol, že si nárok na náhradu trov konania
neuplatňuje.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je  prípustné.