Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6S/6/2015 z 6. 11. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 6. novembra 2019, sp. zn. 6S/6/2015, ECLI:SK:KSPO:2019:8015200141.3 Krajský súd Prešov | 6S/6/2015 | ECLI:SK:KSPO:2019:8015200141.3 | 2019-11-06 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0709ae17-8ab2-464d-94f4-3eab4c333e4f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8015200141.3 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6S/6/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8015200141
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Tobiašová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8015200141.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Tobiašovej a
sudcov JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD., v právnej veci
žalobcu GEOPOL PREŠOV, s.r.o., so sídlom Prešov, ul. Masarykova 11, zastúpeného JUDr. Petrom
Rakom, advokátom so sídlom Prešov, Masarykova 13, proti žalovanej Slovenskej inšpekcii životného
prostredia, ústredia - útvar integrovaného povoľovania a kontroly, so sídlom Bratislava, Grösslingová
5, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 05.02.2015 č.: 54-3075/27/2015/Pos
a rozhodnutia Slovenskej inšpekcie životného prostredia, Inšpektorátu životného prostredia zo dňa
13.11.2014 číslo: 4492500214/7599-32538/Val, na základe správnej žaloby vo veciach správneho
trestania takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozhodnutie žalovanej zo dňa 05.02.2015 č.: 54-3075/27/2015/Pos a rozhodnutie
Slovenskej inšpekcie životného prostredia, Inšpektorátu životného prostredia zo dňa 13.11.2014 číslo:
4492500214/7599-32538/Val a v r a c i a vec žalovanej na ďalšie konanie.

P r i z n á v a žalobcovi nárok na úplnú náhradu trov konania voči žalovanému.

o d ô v o d n e n i e :

1. Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 05.02.2015 rozhodla žalovaná ako odvolací orgán podľa §
9 a § 10 zákona č. 525/2003 Z.z. o štátnej správe, starostlivosti o životné prostredie a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o štátnej správe) vo veci
odvolania účastníka konania (žalobcu), prevádzka Dekontaminačné stredisko Kapušany pri Prešove
proti rozhodnutiu Slovenskej inšpekcie životného prostredia, Inšpektorát životného prostredia Košice zo
dňa 13.11.2014 číslo: 4492500214/7599-32538/Val (ďalej len rozhodnutie Inšpektorátu) podľa § 59 ods.
2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len Správny poriadok) a zákona č. 39/2013 Z.z. o
integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o IPKZ) a zmenil rozhodnutie Inšpektorátu tak,
že uložil prevádzkovateľovi GEOPOL PREŠOV, s r.o., Prešov (ďalej len prevádzkovateľ), pokutu podľa
§ 37 ods. 3 písm. a) zákona o IPKZ za správny delikt, ktorého sa dopustil tým, že vykonával činnosť
v rozpore s Integrovaným povolením udeleným rozhodnutím číslo: 15789-24524/2008/Mil/5714101088
zo dňa 25.07.2008 v znení zmien vydaných IŽP Košice číslo: 423-9721/2010/Mil/571410108/Z1 zo
dňa 09.04.2010 a č. 7859-31233/2010/Mil/571410108/Z2 zo dňa 10.11.2010 (ďalej len Integrované
povolenie) v prevádzke Dekontaminačné stredisko Kapušany pri Prešove (ďalej len prevádzka), čím
nesplnil povinnosti ustanovené v § 26 ods. 1 písm. a) a c) zákona o IPKZ t. j. vykonávať činnosť v
prevádzke v súlade s vydaným povolením a udržiavať prevádzku v súlade s podmienkami určenými v
Integrovanom povolení vo výške 12 800 Eur. Ostatné časti rozhodnutia Inšpektorátu zostávajú v platnosti
bez zmeny.



2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaná uviedla, že Inšpektorát rozhodnutím zo dňa
22.05.2014 uložil prevádzkovateľovi pokutu vo výške 13 500 Eur podľa § 37 ods. 3 písm. a) zákona o
IPKZ za správny delikt, ktorého sa dopustil tým, že neplnil povinnosti podľa § 26 ods. 1 písm. a) a c)
zákona o IPKZ t.j. vykonávať činnosť v tam špecifikovanej prevádzke v súlade s vydaným povolením a
udržať prevádzku v súlade s podmienkami určenými v Integrovanom povolení.

3. Konštatovala, že vydaniu rozhodnutia o pokute predchádzala environmentálna kontrola inšpektorátu
v prevádzke, ktorá bola vykonaná podľa § 34 zákona o IPKZ a zameraná na zisťovanie dodržiavania
podmienok Integrovaného povolenia na základe podnetu č. P-99/2013 doručeného na inšpektorát dňa
03.10.2013. Kontrola bola v prevádzke vykonaná dňa 10.10.2014. Kontroly sa zúčastnili pracovníci
inšpektorátu, I.. T. F. a I.. V. L.. Pri kontrole bol prítomný aj zástupca prevádzkovateľa I.. U. U., konateľ
spoločnosti, ktorý bol dňa 04.10.2013 telefonicky informovaný o vykonaní kontroly a o jej zameraní.
Kontrolovalo sa obdobie od 01/2011 do 10/2013. Skontrolované boli podmienky Integrovaného povolenia
A.2.2, A.3.1, A.3.2, A.4.1, A.4.4, I.4.1, I.5.4 a I.5.5. Dňa 10.12.2013 bola vypracovaná Správa z
environmentálnej kontroly č. 59/2013/Val/P (ďalej len Správa), v ktorej sú uvedené skutočnosti- splnenie
resp. nesplnenie kontrolovaných podmienok Integrovaného povolenia, ktoré žalovaná v napadnutom
rozhodnutí podrobne citovala.

4. Poukázala, že prevádzkovateľ listom zo dňa 20.12.2013 doručeným na Inšpektorát dňa
30.12.2013 predložil písomné vyjadrenie ku kontrolným zisteniam Správy z environmentálnej
kontroly. Inšpektorát pokladal námietky voči kontrolou zisteným nedostatkom, uvedené vo vyjadrení,
za neopodstatnené a písomné zdôvodnenie neopodstatnenosti námietok bolo zaslané listom
dňa 14.02.2014 prevádzkovateľovi. Dňa 25.03.2014 Inšpektorát oznámil prevádzkovateľovi začatie
správneho konania vo veci uloženia pokuty za neplnenie povinností podľa § 26 ods. 1 písm. a) a c)
zákona o IPKZ vykonávať činnosť v prevádzke v súlade s vydaným povolením a udržiavať prevádzku s
podmienkami určenými v povolení v prevádzke. Inšpektorát poskytol možnosť prevádzkovateľovi vyjadriť
sa k podkladom pre rozhodnutie, k spôsobu ich zisťovania, ako aj podať návrh na ich doplnenie v
súlade s ustanovením § 33 Správneho poriadku v lehote do 10 dní odo dňa doručenia Upovedomenia
o začatí správneho konania. Prevádzkovateľ doručil dňa 08.04.2014 svoje vyjadrenie k Upovedomeniu
o začatí konania zo dňa 25.03.2014, v ktorom uviedol svoje námietky. Na základe vykonaného konania
Inšpektorát vydal dňa 22.05.2014 rozhodnutie o pokute za nedodržanie legislatívneho ustanovenia
zákona. Prevádzkovateľ podal dňa 10.06.2014 odvolanie voči rozhodnutiu o uložení pokuty zo dňa
22.05.2014, a navrhol, aby správny orgán napadnuté rozhodnutie zrušil z dôvodov, ktoré žalovaná
uviedla v napadnutom rozhodnutí pod bodmi 1. až 7.

5. Žalovaná dôkladne preskúmala podané odvolanie a celý spisový materiál predložený Inšpektorátom,
ktorý bol podkladom pre vydanie tohto skoršieho prvostupňového rozhodnutia, ako aj dôvody uvedené
v odvolaní. Žalovaná rozhodnutím zo dňa 08.08.2014 v zmysle § 59 ods. 2 Správneho poriadku
prvostupňové rozhodnutie Inšpektorátu zo dňa 22.05.2014 zrušila a vrátila na nové prejednanie a
rozhodnutie, z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti, nakoľko vo výroku nebolo jasne a presne definované
za čo bola prevádzkovateľovi uložená pokuta. Žalovaná ako dôvod zrušenia rozhodnutia uviedla,
že „Inšpektorát v správe a následne aj v konaní nedostatočne vyhodnotil kontrolu, ktorú vykonal
dňa 10.10.2013 v prevádzke Dekontaminačné stredisko Kapušany pri Prešove a nedostatočne sa
vysporiadal s vyjadrením odvolateľa a s dokladmi predloženými dňa 08.04.2014 pred vydaním
rozhodnutia o pokute.“

6. Opätovné prejednanie a rozhodnutie vo veci uloženia pokuty oznámil Inšpektorát prevádzkovateľovi
listom zo dňa 23.09.2014. V oznámení Inšpektorát, viazaný právnym názorom žalovanej, vyzval
prevádzkovateľa na vyjadrenie a oznámil, že zúžil rozsah porušených podmienok Integrovaného
povolania o podmienku A.4.4 časť II. Integrovaného povolenia, (ktorú v napadnutom rozhodnutí citoval)
a poukázal, že táto podmienka nebude predmetom nového opätovného prejednania vo veci uloženia
pokuty prevádzkovateľovi pre prevádzku Dekontaminačné stredisko Kapušany pri Prešove. Inšpektorát
v oznámení vyzval prevádzkovateľa na vyjadrenie sa k podkladom pre rozhodnutie a dal mu možnosť
podať návrh na ich doplnenie v lehote do 7 dní. Prevádzkovateľ zaslal svoje vyjadrenie zo dňa
08.10.2015 Inšpektorátu. V ňom uviedol, že trvá na svojich skorších vyjadreniach zo dňa 20.12.2013
a zo dňa 04.04.2014.



7. Inšpektorát opätovne dôsledne preskúmal všetky materiály a dôkazy, ktoré slúžili ako podklad pre
kontrolu, opätovne posúdil vyjadrenie účastníka konania a opätovne vychádzal zo skutočností, ktoré
boli zistené kontrolou, a ktoré sú podrobne popísané v Správe z kontroly a doložených dokladov. Pri
stanovení pokuty prihliadol na rozsah a závažnosť zistených nedostatkov, aj na to, že prevádzkovateľ
ani do doby vydania napadnutého rozhodnutia zo dňa 13.11.2014 nepožiadal Inšpektorát o zmenu
Integrovaného povolenia za účelom odstránenia vyššie uvedených nedostatkov. Za kontrolou zistené
nedostatky uložil prevádzkovateľovi pokutu vo výške 13 500 Eur za porušenie povinností podľa § 26 ods.
1 písm. a) a c) zákona o IPKZ. Inšpektorát viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu postupoval v
súlade s rozhodnutím žalovanej a novým prejednaním veci odstránil nedostatky v konaní a vydal nové
rozhodnutie zo dňa 13.11.2014 pod č. 4492500214/7599-32538/Val, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
14.08.2014.

8. Prevádzkovateľ sa voči rozhodnutiu o pokute opakovane odvolal a dňa 01.12.2014 bolo na Inšpektorát
doručené jeho odvolanie listom zo dňa 27.11.2014. Inšpektorát napadnuté rozhodnutie o pokute spolu
so spisovým materiálom predložil odvolaciemu orgánu podľa § 57 ods. 2 Správneho poriadku spolu so
zdôvodnením, v ktorom potvrdil svoje predchádzajúce stanovisko a zároveň oznámil prevádzkovateľovi,
že jeho odvolanie bolo predložené odvolaciemu orgánu listom zo dňa 03.12.2014.

9. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí konštatovala, že Prevádzkovateľ vo svojich odvolaniach
podaných dňa 18.06.2014 a 01.12.2014 opakovane uviedol totožné dôvody svojho odvolania aj
napriek skutočnosti, že v rozhodnutí o pokute zo dňa 13.11.2014 Inšpektorát zúžil rozsah porušených
podmienok Integrovaného povolania a podmienku A.4.4, časť II. Integrovaného povolenia a žalovaná
sa s každým bodom porušenia Integrovaného povolenia podrobne zaoberala a vyhodnotila námietku
prevádzkovateľa ako odôvodnenú alebo nie. Zo šiestich námietok uznala len jednu ako opodstatnenú a
táto podmienka bola z nového rozhodnutia o pokute vypustená. Prevádzkovateľ ako dôvod na zrušenie
rozhodnutia uviedol. že rozhodnutie správneho orgánu nevychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového
stavu, že správny orgán sa nevysporiadal zo všetkými tvrdenými skutočnosťami účastníkov konania, že
nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty ustanovenia § 37 ods. 3 písm. a) zákona o IPKZ, že správny
orgán nesprávne aplikoval právne predpisy, že došlo k porušeniu práv účastníka, že správny orgán
nedodržal lehotu na rozhodnutie a že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné.

10. Žalovaná ako odvolací orgán dôsledne preskúmala podané odvolanie a celý spisový materiál
predložený prvostupňovým správnym orgánom, ktorý bol podkladom pre vydanie prvostupňového
rozhodnutia, ako aj dôvody uvedené v odvolaní. Po preštudovaní celého spisového materiálu
konštatovala, že prevádzkovateľ v odvolaní opakovane uviedol rovnaké námietky ako v pôvodnom
odvolaní podanom na Inšpektorát dňa 18.06.2014. Je presvedčená že prevádzkovateľ konal
jednoznačne v rozpore s § 26 ods. 1 písm. a) a c) zákona o IPKZ tým, že nevykonával činnosť v
prevádzke v súlade s vydaným povolením a neudržiaval prevádzku v súlade s podmienkami určenými
v Integrovanom povolení časť II.

11. Prevádzkovateľ porušil podmienku A.2.2. Integrovaného povolenia tým, že nepredložil žiadne
rozbory za rok 2011, že mnohé doklady o množstve a druhu odpadu a protokoly o skúškach za
roky 2012 a 2013 boli vykonané priamo prevádzkovateľom Dekontaminačného strediska Kapušany pri
Prešove, a nie predložené držiteľmi odpadu pri preberaní odpadu v zmysle Integrovaného povolenia,
podľa ktorého je prevádzkovateľ oprávnený prevziať odpad od držiteľa, len ak zároveň držiteľ odpadu
s dodávkou odpadu pri nebezpečných odpadoch doloží údaj o vlastnostiach a zložení nebezpečného
odpadu - Protokol z analytickej kontroly osobitne prvej dodávky odpadu a zvlášť opakovanej dodávky
odpadu do prevádzky, že predložené protokoly neboli vyhotovené akreditovanou spoločnosťou, že
v protokole o skúške č. 023/2013 zo dňa vystavenia 14.01.2012 je chybne označený rok protokolu
(2013 namiesto 2012). Dôvodila, že prevádzkovateľ bol povinný predložiť všetky požadované protokoly
počas environmentálnej kontroly dňa 10.10.2013, keďže bol o obsahu kontroly včas informovaný, a
nie sa odvolávať na skutočnosť, že časť dokladov bola v čase kontroly v archíve. Doklady ktoré boli
predložené dodatočne mali hore uvedené nedostatky. Argumentovala, že držiteľ odpadu je povinný
orgánom štátneho dozoru, ktorým je aj Inšpektorát v zmysle § 32 ods. 1 písm. c) zákona o IPKZ a na ich
požiadanie poskytnúť pravdivé a úplné informácie, súvisiace s odpadovým hospodárstvom v zmysle § 19
ods. 1 písm. j) zákona č. 223/2001 Z.z. o odpadoch (ďalej len zákon o odpadoch). Uvedeným konaním
boli porušené nielen podmienky Integrovaného povolenia, ale aj ustanovenia § 18 a § 26 Vyhlášky
Ministerstva životného prostredia SR č. 310/2013, ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona



o odpadoch, z ktorých podmienky povolenia vychádzali. Vzhľadom na uvedené považovala žalovaná
odvolací dôvod prevádzkovateľa v tomto bode za neopodstatnený a námietku zamietla.

12. Prevádzkovateľ porušil podmienku A.3.2. Integrovaného povolenia tým, že zhodnotil v prevádzke
odpad s katalógovým číslom 19 08 12 - kaly z biologickej úpravy priemyselných odpadových vôd
iné ako uvedené v 19 08 11 v množstve 533,90 t, na ktorého prevzatie a zhodnotenie nemal
oprávnenie. Podľa podmienok Integrovaného povolenia, príloha č. 1, tabuľka č. 3 Zoznam odpadov
povolených používať v procese biodegradácie metódou Bio - Rem 93 ako prídavné zložky, nemá
prevádzkovateľ uvedený druh odpadu s katalógovým číslom 19 08 12 povolený. Súčasťou predložených
dokladov Prevádzkovateľom ku kontrole bol aj „Posudok z analytickej kontroly odpadu - odpad po
biodegradácii, stanovenie nebezpečných vlastností, zaradenie odpadu, podľa Katalógu odpadov, návrh
spôsobu zneškodnenia pre Dekontaminačné stredisko Kapušany pri Prešove, GEOPOL PREŠOV,
s.r.o., september/2012", vypracovaný D.. T. F. dňa 25.09.2012 (ďalej len „Posudok z kontroly"), v
ktorom sa uvádza, že dôvodom vypracovania odborného posudku bola analytická kontrola odpadu
- vyhodnotenie úpravy a biodegradácie nebezpečných odpadov, ktoré sa vykonávalo kombinovaným
spôsobom - technológiou Bio-Rem 93, ENZYMDEG a Vermikompostovaním na Dekontaminačnom
stredisku Kapušany pri Prešove za obdobie 2011 - september 2012, stanovenie stupňa nebezpečnosti
a priradenie katalógového čísla. Z uvedeného vyplýva, že prevádzkovateľ sám predložil doklad, v
ktorom bolo uvedené, že na prevádzke boli spracované nepovolené odpady s katalógovým číslom 19
08 12. Uvedený odpad č. 19 08 12 nemal prevádzkovateľ právo prevziať ani zhodnotiť na prevádzke
Dekontaminačne stredisko Kapušany pri Prešove ani na prevádzke Vermikompostovanie Kapušany
pri Prešove. Vzhľadom na uvedené považovala žalovaná tento odvolací dôvod prevádzkovateľa za
neopodstatnený a námietku zamietla.

13. Prevádzkovateľ porušil podmienku A.4.1. Integrovaného povolenia, pretože neprevádzkoval
zariadenie na zneškodňovanie odpadov v súlade so schváleným Prevádzkovým poriadkom zariadenia
na biodegradáciu odpadov technológiou Bio-Rem 93 - Prevádzka Dekontaminačne stredisko Kapušany
pri Prešove z 08/2010 a Technologickým reglementom zariadenia na biodegradáciu odpadov -
Prevádzka dekontaminačného strediska Kapušany pri Prešove z 08/2010 pretože vykonával činnosť,
ktorú nemal povolenú v Integrovanom povolení: zhodnocoval odpad metódou R10 Úprava pôdy na účel
dosiahnutia prínosov pre poľnohospodárstvo alebo na zlepšenie životného prostredia, ako je uvedené v
Posudku z kontroly. V Posudku z kontroly sa uvádza v bode 3.3.3., že analyzovaný odpad spĺňa hraničné
koncentrácie vo všetkých parametroch na zhodnocovanie odpadu metódou R10, že zhodnocoval odpad
s katalógovým číslom 19 08 12 - kaly z biologickej úpravy priemyselných odpadových vôd iné ako
uvedené v 19 08 11 v množstve 533,9 t, ktoré nemal povolené v Integrovanom povolení. Žalovaná
opakovane zdôraznila ( vzhľadom na opakované námietky prevádzkovateľa), že činnosť R10 nie je
súčasťou povolenej činnosti R12 Úprava odpadov určených na spracovanie niektorou z činností R1
až R11, tak ako uvádza účastník konania. Činnosť R 10 je samostatnou činnosťou, ktorá vychádza
zo znenia prílohy č. 2 Zhodnocovanie odpadov k zákonu o odpadoch, v ktorej je R 10 definovaná
ako samostatná činnosť R 10 Úprava pôdy na účel dosiahnutia prínosov pre poľnohospodárstvo alebo
na zlepšenie životného prostredia. K prevádzke Vermikompostáreň žalovaná konštatovala, že ide o
súvisiacu činnosť s Prevádzkou dekontaminačné stredisko a prevádzkovateľ si nesprávne interpretuje
ustanovenie zákona o IPKZ. V zmysle § 2 písm. d) ods. l zákona o IPKZ.: „...je prevádzka stacionárna
technická jednotka, v ktorej sa vykonáva jedna, alebo viac priemyselných činností uvedených v
prílohe č. 1, ako aj všetky ostatné s tým priamo spojené činnosti na tom istom mieste, ktoré majú
činnosti uvedené v prílohe č. 1 technickú nadväznosť... ", a keďže je vermikompostovanie súvisiaca
činnosť vykonávaná v jednom areáli prevádzky Dekontaminačne stredisko Kapušany pri Prešove,
vzťahuje sa na prevádzkovateľa povinnosť požiadať o povolenie na činnosť R10 príslušný Inšpektorát a
nestačí ohlásenie na MÚ Prešov. Vzhľadom na uvedené považovala žalovaná aj tento odvolací dôvod
prevádzkovateľa za neopodstatnený a námietku zamietla.

14. Prevádzkovateľ porušil podmienku I.5.4. Integrovaného povolenia, pretože nepodal hlásenie na
Inšpektorát o vzniku odpadu a nakladaní s ním za rok 2011 a 2012 do 31. januára nasledujúceho
kalendárneho roka, nepredložil žiadny relevantný doklad o doručení hlásenia o vzniku odpadu a
nakladaní s ním. Žalovaná tak, ako v rozhodnutí zo dňa 08.08.2014 opakovane konštatovala, že
predložené doklady o podaní hlásenia o vzniku odpadu prevádzkovateľom (zoznam dátumov, adresátov
a dokladov) sú irelevantné a nie sú právne použiteľné. Prevádzkovateľ nepredložil doklad o tom, že
požadované doklady boli na Inšpektorát naozaj doručené. Chýbal podací hárok opečiatkovaný poštou



s vyznačením dňa podania, prípadne sprievodný list s vyznačeným dátumom a pečiatkou podateľne
Inšpektorátu s popisom príloh, ktoré boli na Inšpektorát podané. V prípade, že prevádzkovateľ právne
použiteľný doklad o predložení hlásenia vlastní, mal ho neodkladne predložiť na Inšpektorát a nielen
pravidelne opakovať tvrdenie, že hlásenie predložil. Vzhľadom na uvedené považovala žalovaná aj tento
odvolací dôvod prevádzkovateľa za neopodstatnený a námietku zamietla.

15. Prevádzkovateľ ďalej porušil podmienka I.5.5. tým, že nezaslal na Inšpektorát vyplnený
evidenčný list zariadenia za obdobie kalendárneho roka 2011 a 2012 do 31. januára nasledujúceho
kalendárneho roka. Žalovaná opakovane konštatovala, že predložené doklady o podaní evidenčného
listu prevádzkovateľom (zoznam dátumov, adresátov a dokladov) sú irelevantné a nie sú právne
použiteľné. Prevádzkovateľ nepredložil doklad o tom, že požadované doklady boli na Inšpektorát
naozaj doručené. Chýbal podací hárok opečiatkovaný poštou s vyznačením dňa podania, prípadne
sprievodný list s vyznačeným dátumom a pečiatkou podateľne Inšpektorátu s popisom príloh, ktoré boli
na Inšpektorát podané. V prípade, že prevádzkovateľ právne použiteľný doklad o predložení hlásenia
vlastní, mal ho neodkladne predložiť na Inšpektorát a nielen pravidelne opakovať tvrdenie, že hlásenie
predložil. Inšpektorát nie je povinný skúmať či evidenčné listy boli zaslané na príslušné úrady životného
prostredia a už vôbec nie je povinný vyžiadať si potrebné evidenčné listy a hlásenia z iných úradov,
na ktoré sa prevádzkovateľ odvoláva. Prevádzkovateľ je v zmysle § 8 a § 9 Vyhlášky MŽP SR č.
310/2013 Z.z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o odpadoch Hlásenie o vzniku odpadu
a nakladaní s ním evidenčný list zariadenia na zhodnocovanie odpadov povinný zaslať do 31. januára
nasledujúceho roka. Žalovaná považovala aj tento odvolací dôvod prevádzkovateľa za neopodstatnený
a námietku zamietla.

16. Žalovaná poukázala tiež na skutočnosť, že aj napriek tomu, že Inšpektorát vo svojom rozhodnutí
vypustil porušenie podmienky A.4.4. časť II. Integrovaného povolenia, prevádzkovateľ sa opakovane
odvolal aj proti podmienke, ktorá už nebola v novom rozhodnutí o pokute uvedená.

17. K odvolacej námietke prevádzkovateľa, že rozhodnutie správneho orgánu nevychádza zo spoľahlivo
zisteného skutkového stavu, žalovaná konštatovala, že skutkový stav prevádzky bol zistený na základe
mimoriadnej environmentálnej kontroly vykonanej Inšpektorátom dňa 10.10.2013 na základe podnetu
č. P-99/2013 a jej predmetom bolo preskúmanie porušenia podmienok Integrovaného povolenia.
Závery kontroly boli podrobne popísané v Správe z kontroly č. 59/2013/Val/P. Zistené nedostatky
boli preukázateľne vyhodnotené ako porušenie podmienok Integrovaného povolenia. Prevádzkovateľ
nepredložil žiadne nové dôkazy ani tvrdenia, odvoláva sa na svoje vyjadrenia zo dňa 20.12.2013 a
04.04.2014, na ktorých trvá. Nie je pravdou, že prevádzkovateľ predložil nové dôkazy vo svojom
vyjadrení zo dňa 08.10.2014 k Oznámeniu o opätovnom prejednaní vo veci uloženia pokuty. Správny
orgán nemá povinnosť zaobstarávať chýbajúce doklady, ktoré mali byť predložené v zmysle zákona
a podmienok Integrovaného povolenia buď v čase kontroly, alebo do 31. Januára nasledujúceho
roka, ani vykonať ďalšie dokazovanie, keďže nešlo o zmenu podmienok Integrovaného povolenia v
prevádzke, ale o uloženie pokuty za nedodržiavanie podmienok Integrovaného povolenia. Zistenia,
ktoré neboli jednoznačne vyhodnotené ako porušenie podmienok integrovaného povolenia (podmienka
A.4.4) Inšpektorát v rozhodnutí o uložení pokuty neuviedol. Kontrolou bol jednoznačne zistený skutkový
stav, ktorý zodpovedal tomu, že činnosť v prevádzke nebola v čase kontroly v súlade s podmienkami
uvedenými v platnom integrovanom povolení.

18. V odvolacej námietke prevádzkovateľa, že správny orgán sa nevysporiadal so všetkými
tvrdenými skutočnosťami účastníkov konania, žalovaná argumentovala, že v konaní nebolo viac
účastníkov konania okrem prevádzkovateľa. Žalovaná po dôkladnom preštudovaní spisového materiálu
konštatovala, že Inšpektorát sa aj pri prerokovaní Správy z kontroly ako aj neskôr, vždy náležite
vysporiadal s písomnými pripomienkam prevádzkovateľa, ktoré však nijako nezmenili zistené nedostatky
z kontroly. Prevádzkovateľ stále obhajoval svoje postupy, ktoré však boli v rozpore s podmienkami
Integrovaného povolenia a ktoré neboli relevantným dôvodom na zmenu rozhodnutia o uložení pokuty.
Inšpektorát sa dostatočne vysporiadal s námietkami prevádzkovateľa a v rozhodnutí o uložení pokuty
uviedol, ktoré námietky boli akceptované a ktoré nie, čo aj riadne odôvodnil v odôvodnení.

19. K námietke, že prevádzkovateľovi neboli uložené žiadne opatrenia na nápravu a napriek tomu
správny orgán začal konanie o uložení pokuty a nebral do úvahy doklady predložené dňa 08.04.2014,
žalovaná zdôraznila, že pripomienky prevádzkovateľa k Správe z kontroly neodstránili nedostatky



zistené pri kontrole a predložené doklady boli len z časti vypracované v súlade so zákonom. Zvyšná časť
dokumentácie vykazovala nedostatky, ktoré boli v rozpore s podmienkami Integrovaného povolenia a
príslušných zákonov. Tie boli podrobne popísané v podmienkach porušenia.

20. K odvolacej námietke prevádzkovateľa, že nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty ustanovenia §
37 ods. 3 písm. a) zákona o IPKZ žalovaná opakovane zdôraznila, že prevádzkovateľ si jednoznačne
v čase kontroly neplnil povinnosti a to podľa:

1. § 26 ods. 1 písm. a) zákona o IPKZ nakoľko nevykonával činnosť v prevádzke v súlade s vydaným
Integrovaným povolením:
- vykonával činnosť R 10 vermikompostovanie, ktorú nemal povolenú v integrovanom povolení,
- prevzal a zhodnotil odpad s katalógovým číslom 19 08 12, kaly z biologickej úpravy priemyselných
odpadových vôd iné ako uvedené v 19 08 11, na ktorý nemal oprávnenie podľa Integrovaného povolenia,

2. § 26 ods. 1 písm. c) zákona o IPKZ, nakoľko neudržiaval prevádzku v súlade so všetkými podmienkami
určenými v povolení:

- nepredložil všetky požadované protokoly z analytickej kontroly osobitne prvej dodávky odpadu a zvlášť
opakovanej dodávky odpadu do prevádzky za roky 2011 až 2013, v rozsahu uvedenom v podmienkach
Integrovaného povolenia,
- neprevádzkoval zariadenie na zneškodňovanie odpadov v súlade s Prevádzkovým poriadkom
zariadenia na biodegradáciu odpadov Prevádzka dekontaminačné stredisko Kapušany pri Prešove
z 08/2010 a s Technologickým reglementom zariadenia na biodegradáciu odpadov - Prevádzka
dekontaminačného strediska Kapušany pri Prešove z 08/2010,
- nepodal na Inšpektorát hlásenie o vzniku odpadu a nakladaní s ním
- nepodal na Inšpektorát evidenčný list zariadenia za rok 2011 a 2012.

21. Vzhľadom na uvedené považovala žalovaná aj tento odvolací dôvod prevádzkovateľa za
neopodstatnený a námietku zamietla.

22. K odvolacej námietke prevádzkovateľa, že správny orgán nesprávne aplikoval právne predpisy,
žalovaná konštatovala, že Inšpektorát ako správny orgán vychádzal pri aplikácii právnych predpisov
z porovnania podmienok Integrovaného povolenia zo zisteným skutkovým stavom pri kontrole dňa
10.10.2013 a z dokladov predložených samotným prevádzkovateľom, z ktorých jednoznačne vyplynulo,
že prevádzkovateľ nevykonával činnosť v Prevádzke v súlade s podmienkami vydaného Integrovaného
povolenia. Prevádzkovateľ sa domnieva, že zistené porušenia podmienok Integrovaného povolenia
sú len „drobnými nedostatkami", za ktoré mali byť uložené opatrenia na nápravu, a nie neprimerane
vysoká pokuta. Prevádzkovateľ si zjavne mylne vysvetľuje ustanovenia § 26 a § 37 zákona o IPKZ a
zámerne sa snaží zistené nedostatky zľahčovať a bagatelizovať. Zákon IPKZ nepozná definíciu „drobné
nedostatky". Zo znenia § 37 ods. 3 písm. a) zákona o IPKZ vyplýva, že inšpekcia uloží prevádzkovateľovi
pokutu od 10 000 eur do 331 940 Eur ak vykonáva činnosť v prevádzke bez povolenia alebo si neplní
povinnosti podľa § 26 ods. 1 písm. a) a c) zákona o IPKZ. Zo záverov kontroly a z predložených dokladov
jednoznačne vyplynulo, že prevádzkovateľ porušil podmienky Integrovaného povolenia vo viacerých
bodoch a neudržiaval prevádzku v súlade s podmienkami určenými v povolení. Inšpektorát pri stanovení
pokuty prihliadol na rozsah a závažnosť zistených nedostatkov a aj na to, že prevádzkovateľ do dňa
vydania rozhodnutia o pokute nepožiadal Inšpektorát o zmenu Integrovaného povolenia za účelom
odstránenia vyššie uvedených nedostatkov. Inšpektorát za zistené porušenia zákona stanovil pokutu pri
spodnej možnej hranici, ktorú mu umožňuje zákon.

23. Odvolacia námietka prevádzkovateľa, že došlo k porušeniu práv účastníka nie je podľa
názoru žalovanej dôvodná. Žalovaná argumentovala, že po vykonanej kontrole dňa 10.10.2013
sa prevádzkovateľ vyjadril ku zisteným nedostatkom v písomnej forme listom zo dňa 20.12.2013.
Následne sa pri začatí správneho konania vyjadril obsahovo podobným listom podaným na Inšpektorát
dňa 08.04.2014. Vznesené pripomienky zo strany prevádzkovateľa boli riadne zaevidované, ako
došlá pošta a preštudované Inšpektorátom. Nakoľko si však prevádzkovateľ mylne vykladal spôsob
dodržiavania podmienok Integrovaného povolenia a celej legislatívy o integrovanom povoľovaní a
kontrole znečistenia, neboli mnohé tieto pripomienky zohľadnené pri hodnotení porušenia podmienok
Integrovaného povolenia. Po prehodnotení veci, na základe rozhodnutia žalovanej zo dňa 08.08.2014,



Inšpektorát vydal nové rozhodnutie o pokute zo dňa 13.11.2014, v ktorom sa vysporiadal so všetkými
námietkami prevádzkovateľa a porušenie podmienky A.4.4. časť II. Integrovaného povolenia bolo z
rozhodnutia o pokute vylúčené. Inšpektorát pri stanovení pokuty prihliadol na rozsah a závažnosť
zistených nedostatkov a aj na to, že prevádzkovateľ do dňa vydania rozhodnutia o pokute nepožiadal
Inšpektorát o zmenu Integrovaného povolenia za účelom odstránenia vyššie uvedených nedostatkov.
Inšpektorát za zistené porušenia zákona stanovil pokutu pri spodnej možnej hranici, ktorú mu umožňuje
zákon. Žalovaná zmenila pôvodné rozhodnutie o pokute a znížila výšku pokuty o 700 Eur vzhľadom
na skutočnosť, že sa jednoznačne nepreukázalo porušenie podmienky A.4.4. časť II Integrovaného
povolenia.

24. K odvolacej námietke prevádzkovateľa, že správny orgán nedodržal lehotu na rozhodnutie žalovaná
dôvodila, že Inšpektorát začal správne konanie voči prevádzkovateľovi listom zo dňa 25.03.2014, ktorým
ho upovedomila o začatí konania vo veci uloženia pokuty na základe zistených nedostatkov v Prevádzke
počas kontroly dňa 10.10.2013. Inšpektorát v upovedomení vyzval prevádzkovateľa na vyjadrenie a
doplnenie podkladov pre rozhodnutie. Prevádzkovateľ upovedomenie prevzal dňa 28.03.2014 a svoje
vyjadrenie na Inšpektorát predložil dňa 08.04.2014. Inšpektorát na základe zistených skutočností a
predložených dokladov vydal rozhodnutie o pokute zo dňa 22.05.2014, ktoré prevádzkovateľ prevzal dňa
04.06.2014. Žalovaná konštatovala, že podľa § 49 Správneho poriadku nedošlo k nedodržaniu lehoty
pre rozhodnutie, nakoľko predmetné rozhodnutie o pokute bolo vydané v lehote a bola dodržaná lehota
60 dní na vydanie rozhodnutia. Prevádzkovateľ podal voči skoršiemu rozhodnutiu o pokute odvolanie,
ktoré bolo podané na pošte dňa 16.06.2014 a doručené na Inšpektorát dňa 18.06.2014. Inšpektorát
oznámil prevádzkovateľovi predloženie odvolania na nadriadený orgán listom zo dňa 03.07.2014 a
zároveň listom zo dňa 03.07.2014 zaslal žalovanej odvolanie prevádzkovateľa voči pokute uloženej
rozhodnutím Inšpektorátu zo dňa 22.05.2014. Odvolanie spolu so spisovým materiálom bolo žalovanej
doručené dňa 11.07.2014. Z dôvodu nepreskúmateľnosti žalovaná zrušila pôvodné rozhodnutie a vec
vrátila Inšpektorátu na nové prejednanie rozhodnutím zo dňa 08.08.2014. Prevádzkovateľ prevzal
rozhodnutie dňa 14.08.2014 a v ten deň nadobudlo rozhodnutie aj právoplatnosť. Žalovaná vrátila
spisový materiál spolu s právoplatným rozhodnutím na Inšpektorát listom zo dňa 25.08.2014 a tento bol
na Inšpektoráte zaevidovaný dňa 27.08.2014. Žalovaná konštatovala, že aj v tomto prípade nedošlo k
nedodržaniu lehoty pre rozhodnutie, nakoľko predmetné rozhodnutie žalovanej, ktoré zrušilo rozhodnutie
o pokute bolo vydané v lehote, bola zachovaná a dodržaná lehota 60 dní na vydanie rozhodnutia.
Inšpektorát listom zo dňa 23.09.2014 oznámil prevádzkovateľovi opätovné prejednanie vo veci uloženia
pokuty. Prevádzkovateľ prevzal uvedené oznámenie dňa 07.10.2014 a vyjadrenie k oznámeniu zo dňa
23.09.2014 bolo doručené na Inšpektorát dňa 15.10.2014. Správny orgán vydal nové rozhodnutie o
pokute dňa 13.11.2014 a prevádzkovateľ ho prevzal dňa 21.11.2014. Žalovaná k námietke, že správny
orgán nedodržal lehotu na rozhodnutie konštatovala, že táto skutočnosť nie je dôvodom na zrušenie a
ani na zmenu rozhodnutia.

25. K odvolacej námietke prevádzkovateľa, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné žalovaná
argumentovala, že Inšpektorátom vydané rozhodnutie o pokute zo dňa 13.11.2014 obsahuje všetky
náležitosti podľa Správneho poriadku. Prevádzkovateľ svojimi opakovanými námietkami zaťažuje
správne orgány a snaží sa zakryť nedostatky zistené v prevádzke. Tým, že žalovaná zrušila prvé
rozhodnutia Inšpektorátu, prevádzkovateľ sa snaží presadiť názor, že kontrola nebola správnym
orgánom dostatočne vyhodnotená ani v tomto konaní, že prevádzkovateľ neporušil podmienky
Integrovaného povolenia, a preto mu ani nemala byť uložená pokuta, čo však nie je pravdou.

26. Žalovaná k tvrdeniu prevádzkovateľa, že jeho cieľom je proces prevencie znečisťovania životného
prostredia stále vylepšovať, a inovovať a že v žiadnom prípade nedošlo z jeho strany k poškodeniu
životného prostredia, ani k závažnému poškodeniu zdravia ľudí, ani k vzniku škody a že tieto nedostatky
nevznikli úmyselne a zanedbaním povinnosti, ale iba v snahe o použitie lepšej prevencie znečisťovania
životného prostredia, načo mal správny orgán pri začatí správneho konania prihliadať uviedla, že
prevádzkovateľ mohol preventívne požiadať o zmenu integrovaného povolenia, v ktorej by boli tieto
jeho argumenty zakomponované, ale neurobil to ani do vydania druhého rozhodnutia o pokute dňa
13.11.2014. Je pravdou, že pokuty nezaručujú zaistenie ochrany životného prostredia (to zaručuje
plnenie podmienok povolenia), ale sú nástrojom vymožiteľnosti environmentálneho práva, keďže majú
represívny účinok.



27. V závere preskúmavaného rozhodnutia žalovaná uviedla, že zmenila rozhodnutie inšpektorátu
a znížila výšku sankcie o sumu 700 Eur, na výslednú výšku pokuty 12 800 eur, čo je pri hranici
najnižšej možnej výšky pokuty v zmysle zákona o IPKZ. Výšku pokuty určila primerane k preukázateľne
zisteným porušeniam zákona. Dôvodom zmeny rozhodnutia bola skutočnosť, že Inšpektorát zúžil rozsah
porušených podmienok integrovaného povolenia na základe rozhodnutia Inšpekcie zo dňa 08.08.2014,
ktorým bolo zrušené pôvodné rozhodnutie o pokute a vrátené na nové prejednanie a rozhodnutie.
Inšpektorát vydal dňa 13.11.2014 nové rozhodnutie, v ktorom zúžil rozsah porušených podmienok o
podmienku A.4.4, časť II. Integrovaného povolenia, pritom výšku pokuty ponechal pôvodnú 13 500
Eur. Keďže podmienka A.4.4., bola z nového rozhodnutia o pokute vypustená, Inšpektorát mal túto
skutočnosť zohľadniť aj vo výške udelenej sankcie prevádzkovateľovi, keďže uvedenú podmienku
neporušil. Pri určovaní výšky pokuty sa Inšpekcia riadila princípom, že sankcia má byť účinná, primeraná
a odradzujúca. Všetky tieto požiadavky boli splnené. Inšpekcia môže v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky ako orgán štátnej správy konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Zákon o IPKZ ustanovil ako spodnú hranicu 10 000 Eur. Vzhľadom
k tomu, že prevádzkovateľ vo svojom odvolaní nepredložil žiadne nové skutočnosti, ani argumenty
podporujúce jeho odvolanie, nebol dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia.

28. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovanej v spojení s
rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu ( Inšpektorátu). Zároveň si uplatnil náhradu trov konania
a požiadal o odklad vykonateľnosti rozhodnutia žalovanej.

29. Namietal, že rozhodnutia správnych orgánov sú vydané v rozpore s právnymi predpismi, vychádzali
z nesprávne zisteného právneho stavu veci. Zrejmú nesprávnosť a nezákonnosť rozhodnutí vidí v tom,
že rozhodnutia správneho orgánu nevychádzajú zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, že správny
orgán sa nevysporiadal so všetkými tvrdenými skutočnosťami účastníkov konania, že správny orgán
nedodržal lehotu na rozhodnutie, že nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty ustanovenia § 37 ods. 3
písm. a) zákona o IPKZ, že správny orgán nesprávne aplikoval právne predpisy, že došlo k porušeniu
práv účastníka, že konanie má také vady, ktoré spôsobujú nezákonnosť rozhodnutí a že napadnuté
rozhodnutia sú nepreskúmateľné. Argumentoval, že kontrola nebola žalovanou ani prvostupňovým
správnym orgánom dostatočne vyhodnotená, žalovaná nedoplnila dokazovanie, ktoré žalobca navrhol
vykonať, a ktoré sama žalovaná považovala za potrebné vykonať.

30. Namietal porušenie ustanovení Správneho poriadku konkrétne § 59 ods. 3, § 33, § 32, § 46 a
§ 47 ods. 3. Poukázal, že žalovaná sa neriadila svojím predchádzajúcim právnym názorom, a to že
prvostupňový správny orgán nedoplnil dokazovanie, žalovaná nepovažovala za dôležité a rozhodnutie
mu potvrdila ako vecne správne. Žalovaná len mechanicky opísala závery kontroly uvedené v správe
z environmentálnej kontroly z predchádzajúceho rozhodnutia, konštatovala jednotlivé nedostatky a
mechanicky opísala odvolanie žalobcu. V odôvodnení rozhodnutia žalovaná neuviedla prečo rozhodla
tak, že potvrdila rozhodnutie, prečo nevykonala dôkazy, ako sa vyrovnala s dôkazmi, ktoré žalobca
predložil, ako sa vysporiadala so stanoviskom žalobcu, v ktorom boli uvedené vysvetlenia jeho postupu
a odôvodnenia. Uviedol, že správne orgány sa nedostatočne vysporiadali so skutkovým a právnym
stanovom v rozhodnutí, odôvodnenie rozhodnutí je nedostatočné, prvostupňový správny orgán sa
neriadil právnym názorom odvolacieho orgánu - žalovanej a preto sú rozhodnutia v rozpore so Správnym
poriadkom a sú nepreskúmateľné. Žalobca namietal, že správny orgán môže uložiť pokutu len vtedy, ak
boli kumulatívne splnené podmienky v § 26 ods. 1 písm. a) aj písm. c) zákona o IPKZ, avšak správny
orgán ani v jednom zo svojich rozhodnutí neuviedol presne a jasne, ktoré „naše porušenia“ považuje
za porušenie ustanovenia pod písm. a) a ktoré za porušenia pod písm. c), len všeobecne konštatuje
údajné porušenia žalobcu a preto má žalobca za to, že neboli naplnené všetky znaky skutkovej
podstaty ustanovenia § 37 ods. 3 písm. a) zákona o IPKZ a preto nejde o správny delikt a správny
orgán nemôže udeliť prevádzkovateľovi pokutu za nesplnenie si tejto povinnosti. Namietal, že lehota
žalovanej na vydanie rozhodnutia bola neprimerane dlhá a nezákonná, keďže žalobca odvolanie podal
dňa 27.11.2014 a rozhodnutie žalovanej bolo žalobcovi doručené až dňa 10.02.2015. Prvostupňový
orgán napriek tomu, že ani vec neprejednal, nevykonal nové dôkazy, ale vychádzal len z podkladov
predložených účastníkmi a vydal rozhodnutie, ktorým opätovne uložil pokutu, rozhodoval príliš dlho a
to v lehote troch mesiacov. Poukázal na ustanovenia § 18 ods. 1 a 2, § 49 ods. 1 a 2 Správneho
poriadku, ktoré boli podľa jeho názoru porušené správnymi orgánmi. Má za to, že riadne udržiava
prevádzku v súlade s podmienkami určenými v povolení a vykonáva činnosť v prevádzke v súlade s
vydaným povolením. Argumentoval, že aj cieľom žalobcu je dosiahnuť vysokú úroveň ochrany životného



prostredia, čo je aj účelom zákona o integrovanej prevencii a kontrole životného prostredia a žalobca
sa snaží proces prevencie znečisťovania životného prostredia stále vylepšovať a inovovať. V žiadnom
prípade nedošlo ani k poškodeniu životného prostredia ani k závažnému poškodeniu zdravia ľudí,
dokonca ani k vzniku škody, taktiež tieto nedostatky nevznikli úmyselne alebo zanedbaním povinností,
ale iba v snahe o použitie lepšej prevencie znečisťovania životného prostredia, obmedzenia vzniku
odpadu a na zhodnocovanie a zneškodňovanie odpadu s cieľom dosiahnuť vysokú celkovú úroveň
ochrany životného prostredia čo je v konečnom dôsledku cieľom zákona o IPKZ, na čo mal správny
orgán pri začatí správneho konania prihliadať, ak by sa však vysporiadal s vyjadreniami a námietkami
žalobcu. V správnom konaní, nielenže nebolo preukázané, že vôbec došlo k správnemu deliktu dokonca
ani sám správny orgán neupresnil, čo považuje za porušenie podmienky podľa písm. a) a čo podľa písm.
c) a preto je uloženie pokuty vo výške 12 800 Eur nedôvodné, neprimerané vzhľadom na zistené drobné
nedostatky a nespravodlivé a v konečnom dôsledku aj odporujúce zákonom a Ústave SR. Na podporu
svojich tvrdení žalobca poukázal na Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS 1/07
zo dňa 08.03.2007.

31. Zároveň požiadal súd o vydanie uznesenia, ktorým odloží vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia
a to z dôvodu, že prípadný výkon rozhodnutia by žalobcu výrazne finančne poškodil a spôsobil mu
výraznú majetkovú ujmu. Argumentoval, že rozhodnutie je pre žalobcu šikanózne a je v poradí druhým
rozhodnutím, ktorým žalovaná udelila bezdôvodne a nezákonne tak vysokú pokutu. Na základe vyššie
uvedených skutočností navrhol, aby krajský súd zrušil rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím
prvostupňového správneho orgánu a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie.

32. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázala na skutkové
a právne zistenia uvedené v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia.

33. Krajský súd skorším rozsudkom sp.zn. 6S/6/2015-136 zo dňa 15.apríla 2016 zamietol žalobu ako
nedôvodnú a účastníkom nepriznal náhradu trov konania.

34. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Žiadal, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie žalovanej, ako aj rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu zruší a vec vráti žalovanej na ďalšie konanie a rozhodovanie z
dôvodu, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav veci a jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.

35. Žalobca v podanom odvolaní predovšetkým namietal nenaplnenie skutkovej podstaty deliktu v
zmysle ust. § 26 ods. 1 písm. a/ a c/ zákona č. 39/2013 Z.z., nakoľko podľa jeho názoru žalovaná v
rozhodnutí neuviedla presne a jasne, ktoré „naše porušenia“ považuje za porušenie ustanovenia pod
písm. a/ a ktoré za porušenia pod písm. c/ len všeobecne konštatuje žalobcove porušenia. Ďalej poukázal
na rozsudok Krajského súd v Prešove, sp. zn. 5S/1/2015, v ktorom sa žalovaná vyjadrila, že nedokáže
vysvetliť rozdiel medzi písm. a/ a písm. c/ a vyjadrila sa v tom zmysle, že podľa nej ide o totožné
ustanovenia, resp. porušením jedného je automaticky porušené aj druhé ustanovenie. Podľa názoru
žalobcu sa krajský súd s touto námietkou nijako nevysporiadal a úplne absentuje v písomnom vyhotovení
rozhodnutia. Podľa jeho názoru, pokutu môže správny orgán uložiť len vtedy, ak boli kumulatívne splnené
podmienky v § 26 ods. 1 písm. a/ aj písm. c/ zákona č. 39/2013 Z.z.. Dôvodil, že právne závery v rozsudku
sp. zn. 5S/1/2015 o aplikácii ust. § 37 ods. 3 zákona č. 39/2013 Z.z., ktoré žalovaná nedodržala sú veľmi
presvedčivé a tento senát sa ním vôbec nezaoberal. Dôvody, že sa to stalo v inej prevádzke považoval
za nepresvedčivé, nakoľko ide predsa najmä o výklad právnych predpisov, ktoré žalovaná nedodržala.

36. Ďalej žalobca namietal, že ustanovenie § 35 citovaného zákona uvádza, že ak inšpekcia zistí
nedostatky tak po a) nariadi prevádzkovateľovi vykonať v určenej lehote opatrenia na nápravu, po b)
uloží pokutu za zistený správny delikt. Zákon teda v prvom rade (z logického výkladu) ukladá inšpekcii
nariadiť opatrenia na nápravu (písm. a) a až potom by mala inšpekcia pristúpiť k uloženiu pokuty písm. b).

37. K návrhom na doplnenie dokazovania - vyžiadanie potvrdenie o doručení príslušných hlásení a
evidenčných listov z dôvodu potreby úplného zistenia skutkového stavu žalobca uviedol, že tieto dôkazy
nemali k dispozícii a nebolo v jeho silách zabezpečiť ich, čo však žalovaná nielen, že neurobila, avšak s
predmetným návrhom sa ani nijako nevysporiadala, pričom krajský súd vo svojom odôvodnení len stroho
konštatuje, že dokazovanie mohol doplniť aj samotný žalobca predložením relevantných dokladov, čo



považuje v rozpore so zásadou náležitého a spoľahlivého zistenia skutkového stavu a odňatím možnosti
konať pred súdom.

38. Žalobca sa plne stotožnil s právnym názorom Najvyššieho súdu SR uvedenom v rozsudku
sp. zn. 4Sž/98/102/02 zo 17. decembra 2002, pričom poukázal na to, že pokiaľ by sa krajský súd
zaoberal všetkými námietkami uvedenými v žalobe a vo vyjadrení z 29. februára 2016, došiel by
k záveru, že žaloba je nielen dôvodná, ale zrušenie rozhodnutia žalovanej mu privodí vecne iné a
výhodnejšie postavenie ako účastníkovi konania a to v zmysle zmeny zákona, keď za porušenie zákona
je momentálne možné uložiť pokutu minimálne od 100,- Eur resp. 1.000,- Eur vyššie (na rozdiel od
predchádzajúcej právnej úpravy, kde bola minimálna výška sankcie od 10.000,- Eur).

39. Na žalobných dôvodoch trval žalobca počas celého konania a nijako žalobu a žalobné dôvody
nerozširoval. Podľa jeho názoru, vyjadrenie z 29. februára 2016 nemožno v žiadnom prípade považovať
za rozšírenie žaloby alebo žalobných dôvodov, na ktoré súd na základe § 250h ods. 1 O.s.p. neprihliada.
Uviedol, že týmto vyjadrením dal do pozornosti súdu rozsudok Krajského súdu v Prešove, ktorým
v skutkovo a právne podobnom spore medzi totožnými účastníkmi, vedenom v konaní pod sp. zn.
5S/1/2015 rozhodol dňa 20. januára 2016 tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím
správneho orgánu prvého stupňa a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Krajskému súdu len opätovne
poukázal na to, že keby skutočne došlo z jeho strany k nedostatkom, uloženie pokuty vo výške 12.800,-
Eur nie je ani v súlade so zákonom, resp. je mimoriadne nespravodlivé, keďže zákon v prvom rade
(z logického výkladu) ukladá inšpekcii nariadiť opatrenia na nápravu (písm. a) a až potom by mala
inšpekcia pristúpiť k uloženiu pokuty písm. b) ). Zároveň žalobca v predmetnom vyjadrení poukázal na už
spomínanú zmenu zákona v súvislosti s výškou pokuty. Na uvedené námietky krajský súd neprihliadal.

40. Záverom skonštatoval, že žalovaná mu nedala jednoznačnú odpoveď a zdôvodnenie prečo jeho
drobné nedostatky považuje za tak závažné konanie, ktoré si vyžaduje uloženie pokuty až vo výške
12.800,- Eur.

41. K podanému odvolaniu sa vyjadrila žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení z 10. júna 2016.

42. K námietke žalobcu v súvislosti s nenaplnením skutkovej podstaty správneho deliktu pre porušenie
povinnosti v ust. § 26 ods. 1 písm. a/ a c/ zákona č. 39/2013 Z.z. uviedla, že v správnom konaní nie
je potrebné dokazovať právne predpisy. Inšpektorát ani žalovaná vo svojich rozhodnutiach nevykonali
dokazovanie - vysvetlenie k rozdielu medzi ustanovením § 26 ods. 1 písm. a/ a písm. c/ zákona č.
39/2013 Z.z. , nakoľko z ich znenia je úplne zrejmé, aké má prevádzkovateľ povinnosti. Zákonodarca
tieto povinnosti prevádzkovateľa rozdelil a to z dôvodu, že v samotných povoleniach sú určené rôzne
podmienky, ktoré sú rôzne koncipované. Na základe ich vyhodnotenia v rámci environmentálnej kontroly
sa určí, akú povinnosť uvedenú v ust. § 26 zákona č. 39/2013 Z.z. prevádzkovateľ nedodržal resp.
nesplnil. Z výroku rozhodnutia Inšpektorátu je nespochybniteľné zrejmé, že žalobca nevykonával činnosť
v prevádzke v súlade s vydaným povolením a neudržiaval prevádzku v súlade s podmienkami určenými
v povolení. Podľa žalovanej neexistuje žiadny dôvod, aby Inšpektorát uvádzal akou logickou úvahou bol
vedený pri rozhodovaní, či došlo k porušeniu ust. § 26 ods. l písm. a/ alebo písm. c/ zákona č. 39/2013
Z.z.. Táto skutočnosť vyplýva priamo zo znenia samotných podmienok a súčasne z dôvodov porušenia
týchto podmienok.

43. Nesúhlasila s konštatovaním žalobcu, že pre uloženie sankcie podľa § 37 ods. 3 písm. a/ zákona
č. 39/2013 Z.z. je potrebné, aby prevádzkovateľ súčasne porušil § 26 ods. 1 písm. a/ a písm. c/
zákona č. 39/2013 Z.z., keď zákonodarca rozdelil tieto povinnosti a neuviedol ich v jednom ustanovení.
Preto pokiaľ by Inšpektorát postupoval teóriou „kumulatívneho“ splnenia podmienok, tak by mu to v
mnohých prípadoch, ako aj napr. v tomto neumožnilo uložiť sankciu. Ďalej žalovaná poukázala, že
žalobca vykonával činnosť R10 vermikompostovanie, ktorú nemal povolenú v integrovanom povolení
a prevzal a zhodnotil odpad s katalógovým číslom 19 08 12, kaly z biologickej úpravy priemyselných
odpadových vôd iné ako uvedené v 19 08 11 v množstve 533,90 t, na ktorého prevzatie a zhodnotenie
podľa integrovaného povolenia nemal oprávnenie, čím jasne porušil ustanovenie § 26 ods. 1 písm. a/
zákona č. 39/2013 Z.z. vykonávať činnosť v prevádzke v súlade s vydaným integrovaným povolením
(podmienka I.4.1. a I.5.4.).



44. Žalobca tiež nepredložil všetky požadované protokoly z analytickej kontroly osobitne prvej
dodávky odpadu a zvlášť opakovanej dodávky odpadu do prevádzky za roky 2011 až 2013,
neprevádzkoval zariadenie na zneškodňovanie odpadov v súlade s Prevádzkovým poriadkom
zariadenia na biodegradáciu odpadov prevádzky a Technologickým reglementom zariadenia na
biodegradáciu odpadov tejto prevádzky, nepodal na Inšpektorát hlásenie o vzniku odpadu a nakladaní s
ním a evidenčný list zariadenia za roky 2011 a 2012, čím porušil ustanovenia § 26 ods. 1 písm. c/ zákona
č. 39/2013 Z.z, teda neudržiaval prevádzku v súlade s podmienkami určenými v integrovanom povolení.

45. K rozsudku sp.zn.5S/1/2015 žalovaná uviedla, že v danej veci je irelevantné, nakoľko v danej veci
nie je právoplatne rozhodnuté. Slovné spojenie „veľmi podobné“ nie je synonymom pre slovo totožné.

46. Žalovaná k tomu, že žalobcovi neboli uložené žiadne opatrenia na nápravu, a napriek tomu
správny orgán začal konanie o uložení pokuty a nebral do úvahy doklady predložené dňa 8. apríla
2014 poukázala, že pripomienkami žalobcu k Správe z kontroly neboli odstránené nedostatky zistené
pri kontrole a predložené doklady boli len z časti vypracované v súlade so zákonom. Zvyšná časť
dokumentácie vykazovala nedostatky, ktoré boli v rozpore s podmienkami integrovaného povolenia a
príslušných zákonov (podrobne to je popísané v podmienkach porušenia). Mnohé námietky žalobcu
vychádzali z mylnej interpretácie zákona č. 39/2013 Z.z. a zákona č. 79/2015 Z. z. o odpadoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov. Dôvodila, že opatrenia na nápravu sa uložia v prípade, ak je to
potrebné. Zdôraznila, že v § 37 zákona o č. 39/2013 Z.z. je povinnosť pre správny orgán uložiť pokutu.

47. Žalovaná konštatovala, že na zistenie materiálnej pravdy nebolo potrebné ďalšie rozsiahle
dokazovanie ako požadoval žalobca, nakoľko tá bola zistená už pri kontrole a na základe žalobcom
predložených dokladov. Žalovaná nenariadila prvostupňovému správnemu orgánu vykonať dokazovanie
a ani novú kontrolu, ale z dôvodu nepreskúmateľnosti, t.j. že prvostupňový orgán nedostatočne
vyhodnotil kontrolu v tom, že sa dostatočne nevysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, zrušila
prvé rozhodnutie Inšpektorátu. Prvostupňový správny orgán - Inšpektorát dodržal postup v zmysle § 33
Správneho poriadku, nakoľko pred vydaním rozhodnutia dal žalobcovi možnosť vyjadriť sa, čo žalobca
aj využil a svoje vyjadrenie z 8. októbra 2014 doručil na Inšpektorát dňa 15. októbra 2014. Žalobca
však Inšpektorátu pred vydaním rozhodnutia dôkazy nepredložil. Žalobca mohol doplniť dokazovanie
predložením relevantných dokladov na Inšpektorát o podaní hlásení vzniku odpadu a nakladaní s ním
a o zaslaní evidenčných listov zariadenia za príslušné roky, čo nevykonal.

48. Žalovaná sa podrobne vyjadrila aj k lehotám, v ktorých boli vydané rozhodnutia v priebehu celého
správneho konania, aj po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie. Uviedla, že podľa § 49 Správneho
poriadku nedošlo k nedodržaniu lehoty na rozhodnutie, nakoľko lehota 60 dní na vydanie rozhodnutia
bola zachovaná. Podľa názoru žalovanej táto skutočnosť nie je dôvodom na zrušenie a ani na zmenu
rozhodnutia.

49. Žalobca v odvolaní žiadal, aby sa v konaní uplatňovala právna úprava platná v súčasnosti, kde za
daný správny delikt je dolná hranica 1.000,- Eur. V tomto smere žalovaná poukázala na ust. § 40 odsek
8, cit zákona.: „Začaté a neukončené konania o uložení pokuty sa dokončia podľa doterajších predpisov.“

50. Žalovaná poukázala na to, že prvostupňový správny orgán pri stanovení pokuty prihliadol na rozsah a
závažnosť zistených nedostatkov a aj na to, že žalobca do dňa vydania rozhodnutia o pokute nepožiadal
Inšpektorát o zmenu Integrovaného povolenia za účelom odstránenia vyššie uvedených nedostatkov.
Inšpektorát za zistené porušenia zákona stanovil pokutu na spodnej hranici, ktorú mu umožňuje zákon č.
39/2013 Z.z.. Žalovaná svojím rozhodnutím dala žalobcovi jednoznačnú odpoveď a zdôvodnenie, prečo
mu uložila pokutu vo výške 12.800,- Eur.

51. Najvyšší súd SR v uznesení sp.zn.7Sžo/72/2016 konštatoval, že krajský súd nesprávne právne
posúdil vec, keď odkázal na prechodné ustanovenia zákona č. 39/2013 Z.z., ktoré sa vzťahujú na začaté
a neukončené konania o uložení pokuty bez toho, aby sa širšie zaoberal novšou právnou úpravou. Na
jednej strane konanie o uložení pokuty už bolo ukončené, keďže žalobou bolo napadnuté už právoplatné
rozhodnutie správneho orgánu; na druhej strane krajský súd bol povinný z úradnej moci preskúmať,
či v danom prípade nie je potrebné posúdiť prejednávanú právnu vec z hľadiska zásady nepravej
retroaktivity. Poukázal, že ak od rozhodnutia správneho orgánu nadobudla účinnosť nová právna úprava
týkajúca sa ukladania sankcií za správny delikt, k čomu došlo od 1. januára 2016, kedy sa novelizoval



zákon č. 39/2013 Z.z., bez ohľadu na jeho intertemporálne ustanovenia, je krajský súd povinný ex
offo skúmať, či použitie novej právnej úpravy nie je pre páchateľa správneho deliktu, teda žalobcu
priaznivejšia. V prípade, ak by aj intertemporálne ustanovenia upravovali niečo iné, nesmú byť v rozpore
s článkom 50 ods. 6 veta druhá Ústavy Slovenskej republiky.

52. Krajský súd síce stručne uviedol, že povinnosti prevádzkovateľa v § 26 ods. 1 písm. a/ a c/ zákona
č. 39/2013 Z.z. účinného od 1. januára 2016 nie sú totožné s povinnosťami prevádzkovateľa uvedenými
v § 26 ods. 1 písm. a/ a c/ zákona č. 39/2013 Z.z. účinného ku dňu 13. novembra 2014, teda ku dňu,
kedy bolo vydané rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ani ku dňu vydania druhostupňového
správneho rozhodnutia 5. februára 2015 s poukazom na § 250i ods. 1 O.s.p., nesprávne však vyvodil,
že pre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia, najmä
ak ide o vec správneho trestania.

53. Odvolací súd tiež uviedol, že nesúhlasí s názorom krajského súdu, že podanie žalobcu z 29. februára
2016 predstavuje rozšírenie dôvodov podanej žaloby, nakoľko vychádzajúc z obsahu predmetného
podania usúdil, že ide len o zhrnutie žalobných dôvodov a priložené rozhodnutie Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 5S/1/2015 použil žalobca na podporu svojich tvrdení. Ako však sám žalobca uvádza,
išlo len o vysvetlenia a dôvody, na ktoré už poukázal v podanej žalobe.

54. Najvyšší súd SR považoval za potrebné uviesť, že napriek apelačnému opravnému systému,
ktorý sa v správnom súdnictve v Slovenskej republike v zmysle príslušnej právnej úpravy v zásade
uplatňuje, primárne preskúmava zákonnosť postupu rozhodovania žalovaného krajský súd ako
súd prvého stupňa. Úlohou Najvyššieho súdu SR ako súdu odvolacieho je preskúmavať vecnú
správnosť prvostupňových rozhodnutí, a nie nahrádzať prieskumnú činnosť súdu prvého stupňa vrátane
odôvodňovania rozhodnutia.

55. Na základe vyššie uvedených skutočností, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského
súdu postupom podľa § 250ja ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 a s § 221 ods. 2 O.s.p. z dôvodu podľa
§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. v spojení s § 492 ods. 2 SSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

56. Úlohou krajského súdu bude v ďalšom konaní posúdiť, či právna úprava zákona č. 39/2013 Z.z. po
nadobudnutí účinnosti dňa 1. januára 2016 je pre žalobcu priaznivejšia, pričom posúdi, či skutok, ktorého
sa žalobca mal dopustiť vyčerpáva všetky znaky skutkovej podstaty správneho deliktu pôvodne v ust. §
37 ods. 3 zákona č. 39/2013 Z.z. v znení účinnom do 31. decembra 2015, aj podľa právnej úpravy účinnej
od 1. januára 2016. Nakoľko od tohto právneho posúdenia závisia všetky ďalšie odvolacie námietky
žalobcu, považoval odvolací súd za predčasné zaoberať sa nimi. Súčasne uložil povinnosť, že súd
prvého stupňa v novom rozhodnutí opätovne rozhodne o náhrade trov konania vrátane trov odvolacieho
konania (§ 224 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvej O.s.p. a s § 250k ods. 1 O.s.p. a s
§ 492 ods. 2 SSP).

57. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len
„SSP“).

58. Podľa § 491 ods.1 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

59. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

60. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.



61. Podľa § 194 ods. 1 SSP, správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne
konanie.

62. Podľa § 194 ods. 2 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach
správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

63. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

64. Podľa § 191 ods. 1 SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy
alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak
a/ bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu,
b/ ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený,
c/ vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,
d/ je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov,
e/ zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie
veci,
f/ skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia,
je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,
g/ došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať
za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

65. Podľa § 191 ods.3 písm. a/ SSP, ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie
žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne zrušiť aj rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo.

66. Podľa § 191 ods. 4 veta prvá SSP, ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa
okolností môže aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne
orgánu verejnej správy podľa odseku 3.

67. Podľa § 191 ods. 6 SSP, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je
orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval
v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej
správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v
zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.

68. S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia krajský súd ako správny súd preskúmal
napadnuté rozhodnutia a konanie, ktoré im predchádzalo, oboznámil sa s obsahom administratívneho
spisu a viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu SR vysloveným v uznesení sp.zn. 7Sžo/72/2016
dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.

69. V súlade s § 137 ods. ods. 4 SSP rozhodol rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania s tým,
že oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke
príslušného súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením.

70. Predmetom preskúmania je rozhodnutie správneho orgánu vo veci uloženia pokuty za nedodržanie
legislatívneho ustanovenia zákona č. 39/2013 Z.z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania
životného prostredia zisteného kontrolou vykonanou dňa 10.10.2013 v prevádzke Dekontaminačné
stredisko Kapušany pri Prešove za kontrolované obdobie od 01/2011 do 10/2013 podľa ustanovenia § 37
ods. 3 písm. a ) zákona o IPKZ vo výške 12 800 Eur za to, že si prevádzkovateľ neplnil povinnosti podľa
§ 26 ods. 1 písm. a) a c) zákona o IPKZ t.j. vykonávať činnosť v prevádzke v súlade s Integrovaným
povolením a udržiavať prevádzku v súlade s podmienkami určenými v Integrovanom povolení, pretože
porušil vo výroku napadnutého rozhodnutia špecifikované podmienky Integrovaného povolenia.

71. Podľa § 39 zákona o IPKZ v znení účinnom do 31.12.2015 aj od 01.01.2016, na konanie podľa tohto
zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon v § 4, § 6, § 7, § 9 - § 12,
§ 15 - § 19, § 21, § 25 a § 29 neustanovuje inak.



72. Podľa § 3 ods. 1, 4 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“) správne
orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy
štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie
ich povinnosti.

73. Správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom
konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú
k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej
zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného
zaťažovania účastníkov konania a iných osôb.

74. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady na rozhodnutie, pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

75. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí byť vydané príslušným orgánom, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

76. Podľa § 47 ods. 1 a 3 Správneho poriadku, rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a
poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania
vyhovuje v plnom rozsahu. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli
podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu
pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami
účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

77. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že bolo povinnosťou správnych orgánov zistiť
presne a úplne skutkový stav. Úplnosť zistenia znamená, že boli vykonané všetky šetrenia a dôkazy,
ktoré majú pre danú vec rozhodujúci význam. Presnosť zistenia znamená, že skutkové zistenia vyvodené
z vykonaného prešetrenia zodpovedajú skutočnému stavu a nie sú ani nepresne interpretované, ani
skreslené či už vedome alebo nevedome.

78. Podľa § 26 ods. 1 zákona o IPKZ v znení účinnom do 31.12.2015, prevádzkovateľ je povinný:
a) vykonávať činnosť v prevádzke v súlade s vydaným povolením,
b) udržiavať prevádzku v súlade s podmienkami určenými v povolení.

79. Podľa § 26 ods.1 zákona o IPKZ v znení účinnom od 01.01.2016, prevádzkovateľ je povinný
a) vykonávať činnosť v prevádzke v súlade s vydaným povolením a udržiavať prevádzku pod
nepretržitým dohľadom,
b) udržiavať prevádzku v súlade s podmienkami určenými v povolení,
c) ohlásiť inšpekcii akékoľvek plánované zmeny v činnosti prevádzky alebo zariadenia, ktoré môžu mať
vplyv na životné prostredie,
d) oznamovať údaje do národného registra znečisťovania,
e) ohlásiť inšpekcii vopred každú zmenu činnosti v prevádzke, ktorá sa nevzťahuje na podstatnú zmenu.

80. Podľa § 35 ods.2 zákona o IPKZ v znení účinnom do 31.12.2015, ak inšpekcia zistí nedostatky,
a) nariadi prevádzkovateľovi vykonať v určenej lehote opatrenia na nápravu,
b) uloží pokutu za zistený správny delikt,

81. Podľa § 37 ods. 3 písm. a) zákona o IPKZ v znení účinnom do 31.12.2015, inšpekcia uloží
prevádzkovateľovi pokutu od 10 000 eur do 331 940 eur ak vykonáva činnosť v prevádzke bez povolenia,
alebo si neplní povinnosti podľa § 26 ods. 1 písm. a) a c).

82. Podľa § 35 ods.2 zákona o IPKZ v znení účinnom od 01.01.2016, ak inšpekcia zistí nedostatky,
a) nariadi prevádzkovateľovi vykonať v určenej lehote opatrenia na nápravu,
b) uloží pokutu za zistený správny delikt,



83. Podľa § 37 ods.1 zákona o IPKZ v znení účinnom od 01.01.2016, inšpekcia uloží pokutu
prevádzkovateľovi, ktorý

a) neoznámil údaje a informácie podľa § 33 ods. 4 písm. i),
b) nevedie evidenciu a neuchováva údaje po určený čas podľa § 33 ods. 4 písm. h),
c) nepodal žiadosť na základe výzvy inšpekcie podľa § 11 ods. 3,
d) nepodal v určenej lehote na výzvu inšpekcie žiadosť o zmenu povolenia podľa § 20 ods. 2,
e) nevykonal dodatočné nápravné opatrenie uložené inšpekciou podľa § 33
ods. 4 písm. f),
f) nesplnil povinnosť vypracovať východiskovú správu podľa § 8,
g) nesplnil povinnosti podľa § 26 ods. 1 písm. d), § 26 ods. 5 alebo podľa § 33 ods. 4 písm. g),
h) neposkytol osobe vykonávajúcej štátny dozor pravdivé alebo úplné informácie a vysvetlenia podľa
§ 33 ods. 4 písm. a),
i) neoznámil zmenu činnosti v prevádzke podľa § 26 ods. 1 písm. c) alebo neohlásil zmenu činnosti v
prevádzke podľa § 26 ods. 1 písm. e),
j) uviedol v žiadosti podľa § 7 alebo v konaní podľa § 3 ods. 1 nepravdivé alebo neúplné údaje, ktoré
môžu mať vplyv na integrované povoľovanie,
k) neoznámil bez zbytočného odkladu vzniknutú haváriu alebo inú mimoriadnu udalosť, alebo nadmerný
okamžitý únik emisií alebo látok do okolitého prostredia podľa § 33 ods. 4 písm. d),
l) nevykonal opatrenia podľa § 21 ods. 2 písm. m) po definitívnom ukončení činností,
m) vykonáva činnosť v prevádzke bez povolenia alebo neplní povinnosti podľa § 26 ods. 1 písm. a) a b),
n) neobmedzil činnosť v prevádzke alebo nezastavil činnosť v prevádzke alebo v jej časti na základe
rozhodnutia inšpekcie podľa § 19 ods. 2 alebo podľa § 20 ods. 3,
o) nesplnil povinnosti podľa § 26 ods. 2,
p) nesplnil informačnú povinnosť podľa § 33 ods. 4 písm. c),
q) nevykonal opatrenie uložené inšpekciou podľa § 33 ods. 4 písm. e).

84. (2) Za porušenie povinností podľa odseku 1 písm. a) až d), g) až i) a p) inšpekcia uloží
prevádzkovateľovi pokutu od 100 eur do 33 000 eur.

85. (3) Za porušenie povinností podľa odseku 1 písm. e), f), j) až o) a q) inšpekcia uloží prevádzkovateľovi
pokutu od 1000 eur do 333 000 eur.

86. (5) Pri rozhodovaní o výške pokuty orgán štátneho dozoru prihliada na závažnosť porušenia
povinnosti, čas trvania protiprávneho stavu, na vzniknuté alebo hroziace škodlivé následky na životné
prostredie alebo na zdravie ľudí.

87. Správny súd viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu SR vysloveným v uznesení sp.zn.
7Sžo/72/2016, dáva do pozornosti, že v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu,
vychádzajúc z čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len ,,dohovor“), z Odporúčania výboru ministrov č. R (91) pre členské štáty o správnych sankciách
schváleného Výborom ministrov 13. februára 1991 (ďalej aj „odporúčanie o správnych sankciách“), ako
aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976,
trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických
osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je preto
nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v Trestnom zákone a Trestnom poriadku
nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna
zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 odporúčania o správnych sankciách, podľa
ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk
spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77) 31 aj pevne zavedené záruky v trestnom
konaní. Nemožno pritom opomenúť, že hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a
správnymi deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu
a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi.

88. Právna teória v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie rozoznáva
trestné činy, priestupky, iné správne delikty, v ďalšej špecifikácii ešte správne disciplinárne delikty a
správne delikty poriadkové. Deliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie),



ktoré konkrétny zákona takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa
závažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty,
u iných správnych deliktoch a disciplinárnych deliktoch ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu
dopustiť (výstižne to určuje zákon o priestupkoch). Iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie
práve priestupkom. V oboch prípadoch ide o súčasť tzv. správneho trestania, o postih správnym orgánom
za určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné zdôrazniť, že formálne označenie určitého
typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky,
iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, pritom či
už ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda
reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia,
či naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách,
voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov ako aj prísnosti
postihu delikventa.

89. Aj v prípade správneho trestania sa použije analógia legis so zásadami v trestnom konaní v
takom rozsahu, v akom chýba špeciálna úprava v jednotlivých zákonoch upravujúcich administratívnu
zodpovednosť za správne delikty, v danom prípade zákon č. 39/2013 Z.z.. V súvislosti s uvedeným je to
zásada vyplývajúca nielen z ust. § 2 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z.z.. Trestný zákon, že v prípade, cit.:
„Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť
činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší“, uvedená zásada
je zákonným odrazom článku 50 ods. 6 veta druhá Ústavy Slovenskej republiky, cit.: „Neskorší zákon
sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie“. Ide o zásadu nepravej retroaktivity, ktorá sa uplatní v
prípade, ak neskoršia právna úprava je pre páchateľa deliktu priaznivejšia.

90. Na základe vyššie uvedeného správny súd poukazuje, že konanie o uložení pokuty už bolo
ukončené, keďže žalobou bolo napadnuté už právoplatné rozhodnutie správneho orgánu, avšak správny
súd je povinný z úradnej moci preskúmať, či v danom prípade nie je potrebné posúdiť prejednávanú
právnu vec z hľadiska zásady nepravej retroaktivity.

91. Nová právna úprava týkajúca sa ukladania sankcií za správny delikt, nadobudla účinnosť od
1. januára 2016, kedy sa novelizoval zákon č. 39/2013 Z.z., a bez ohľadu na jeho intertemporálne
ustanovenia (§ 40c), ktoré nesmú byť v rozpore s článkom 50 ods. 6 veta druhá Ústavy Slovenskej
republiky, správny súd skúmal, či použitie novej právnej úpravy nie je pre páchateľa správneho deliktu,
teda žalobcu priaznivejšia.

92. Z obsahu ustanovenia § 37 ods.2 zákona č.39/2013 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2016 vyplýva,
že za porušenie povinností, (ktorých sa mal podľa správnych orgánov dopustiť žalobca) podľa odseku
1 písm. a) vykonávať činnosť v prevádzke v súlade s vydaným povolením a udržiavať prevádzku pod
nepretržitým dohľadom, b) udržiavať prevádzku v súlade s podmienkami určenými v povolení, inšpekcia
uloží prevádzkovateľovi pokutu od 100 eur do 33 000 eur. To znamená, že nová právna úprava je pre
žalobcu priaznivejšia, nakoľko inšpekcia za porušenie vyššie citovaných povinností podľa § 37 ods. 3
písm. a) zákona č.39/2013 Z.z. (o IPKZ) v znení účinnom do 31.12.2015, mohla prevádzkovateľovi
uložiť pokutu od 10 000 eur do 331 940 eur ( t.j. 10-násobne vyššiu ). Podľa novelizovaného zákona
ustanovenia § 37 ods.2, za porušenie povinností podľa odseku 1 písm. a) až d), g) až i) a p) inšpekcia
uloží prevádzkovateľovi pokutu od 100 eur do 33 000 eur.

93. Správny súd dáva do pozornosti aj právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku
sp.zn. 5Asan/10/20017 zo dňa 27.09.2018... „ trestnoprávna zásada aplikácie neskoršieho zákona, ak
je pre páchateľa priaznivejší, ktorá je ustanovená v článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky sa
vzťahuje na všetky delikty verejného práva, teda aj na ukladanie sankcií za porušenie povinností vo
vzťahu k záujmom chránených správnym právom. Trestnoprávna zásada aplikácie neskoršieho zákona,
ak je pre páchateľa priaznivejší, sa vzťahuje aj na správne delikty, a to aj v prípade, ak to zákon
výslovne neustanovuje, keďže povinnosť aplikácie tejto zásady vyplýva priamo z Ústavy Slovenskej
republiky. Taktiež je potrebné poukázať aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 12. mája
2010, sp.zn. III. ÚS 120/2010 , v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil právny záver, že
všeobecný súd pri realizácii základného práva na súdnu ochranu podľa Ústavy Slovenskej republiky a
podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je povinný aplikovať ústavnú požiadavku
jednoduchého práva, že každý má právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy. Ak došlo



k zmene právnej úpravy, všeobecný súd musí na túto skutočnosť reagovať a jeho reakcia musí nájsť
odraz v odôvodnení rozhodnutia. V tomto smere odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho
správneho súdu Českej republiky z 13. júna 2008, sp.zn. 2As 9/2008. Princíp možného retroaktívneho
pôsobenia zákona v prospech páchateľa je pre účely trestného konania zakotvený na ústavnej úrovni v
Ústave Slovenskej republiky a taktiež v článku 50 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd. S poukazom
na ustanovenie § 135 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy, je potrebné
dodať, že pokiaľ by bolo uvedené ustanovenie chápané ako absolútne, dostalo by sa do zjavného
rozporu s hmotnoprávnou úpravou podmienok zodpovednosti za správne delikty, ktoré má oporu vo
vyššie uvedenej ústavnoprávnej úprave a medzinárodných záväzkoch. Kasačný súd má za to, že
má povinnosť prihliadnuť pri posudzovaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho
orgánu nielen k hmotnoprávnej úprave deliktuálnej zodpovednosti, ktorá platila v dobe rozhodovania
správneho orgánu, ale aj k úprave platnej a účinnej v dobe rozhodovania odvolacieho súdu, ak je to
pre páchateľa správneho deliktu priaznivejšie. V tejto súvislosti súd odkazuje na svoje rozhodnutie v
obdobnej veci č.k. 8Sžo/2/2016 z 31. mája 2018“.

94. Správny súd poukazuje, že povinnosti prevádzkovateľa v § 26 ods. 1 písm. a/ a c/ zákona č. 39/2013
Z.z. účinného od 1. januára 2016 nie sú totožné s povinnosťami prevádzkovateľa uvedenými v § 26 ods.
1 písm. a/ a c/ zákona č. 39/2013 Z.z. účinného ku dňu kedy bolo vydané rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu, ani ku dňu vydania rozhodnutia žalovaným. Na základe tejto skutočnosti správny
orgán je povinný opätovne zistiť skutkový stav, subsumovať ho pod novú právnu úpravu tak, aby bola
z výroku rozhodnutia zrejmá skutková podstata správneho deliktu, ktorého sa žalobca mal dopustiť a
výška uloženej pokuty podľa § 37 novelizovaného zákona.

95. Správny súd zdôrazňuje, že ukladanie pokút za správne delikty sa uskutočňuje v rámci úvahy
správneho orgánu (diskrečná právomoc), zákonom dovoleného rozhodovacieho procesu, v ktorom
správny orgán v zákonom stanovených medziach uplatňuje svoju právomoc a určí výšku sankcie, pričom
použitie správnej úvahy musí byť v súlade so zásadami logického uvažovania, a rozhodnutie, ktoré je
výsledkom tohto procesu ( uváženia), musí byť náležite odôvodnené (R 90/2012).

96. Žalobca tiež namietal, že správne orgány v svojich rozhodnutiach vôbec neodôvodnili skutočnosť,
že v zmysle § 35 ods.2 zákona č.39/2013 Z.z. účinného do 31.12.2015 ak inšpekcia zistí nedostatky
podľa písm. a/ nariadi prevádzkovateľovi vykonať v určenej lehote opatrenia na nápravu a z logického
výkladu až potom podľa písm.b/ uloží pokutu za správny delikt. Aj s touto námietkou je správny
orgán povinný podľa názoru správneho súdu v novom rozhodnutí vysporiadať s poukazom na zhodnú
právnu úpravu po novele zákona č.39/2013Z.z. Z komentára k uvedenému ustanoveniu vyplýva, že v
prípade vykonanej kontroly, pri ktorej správny orgán zistí nedostatky, nariadi prevádzkovateľovi vykonať
nápravné opatrenia, ktorými sa má zabezpečiť súlad s vydaným integrovaným povolením. Podľa názoru
správneho súdu následne je správny orgán povinný vyhodnotiť splnenie resp. nesplnenie uložených
nápravných opatrení a uložiť pokutu v zmysle § 37 zákona č.39/2013 Z.z. Ak sa správny orgán rozhodne
uložiť ihneď pokutu bez nariadenia nápravných opatrení, je povinný túto skutočnosť dostatočným
spôsobom odôvodniť v svojom rozhodnutí.

97. Správny súd konštatuje, že žalobcovi bola správnym orgánom uložená pokuta aj za porušenie §
26 ods. 1 písm. c) zákona o IPKZ, nakoľko neudržiaval prevádzku v súlade so všetkými podmienkami
určenými v povolení: že nepredložil všetky požadované protokoly z analytickej kontroly osobitne prvej
dodávky odpadu a zvlášť opakovanej dodávky odpadu do prevádzky za roky 2011 až 2013; že nepodal
na Inšpektorát hlásenie o vzniku odpadu a nakladaní s ním; že nepodal na Inšpektorát evidenčný list
zariadenia za rok 2011 a 2012. Žalobca v priebehu správneho konania namietal, že tieto evidenčné
listy predložil viacerým úradom a navrhol, aby si inšpektorát aj žalovaný tieto listinné dôkazy samy
vyžiadali, resp. u daných úradov overili, či žalobca predmetné evidenčné listy, hlásenia včas zaslal či
predložil. Len samotné skonštatovanie žalovaného na strane 9 preskúmavaného rozhodnutia, že nie
je potrebné overovanie, či boli dokumenty zasielané, je podľa názoru správneho súdu v rozpore s § 3
a § 33 Správneho poriadku.

98. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia postupu správneho orgánu podľa Správneho
súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok



skutkový podkladov pre vydanie rozhodnutia, či vo veci zistil skutočný stav, či konal v súčinnosti s
účastníkom konania, či v rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či
obsahovalo zákonom predpísane náležitosti, teda či rozhodnutia správneho orgánu bolo vydané v súlade
s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu
je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého
rozhodnutia.

99. Na základe vyššie uvedených dôvodov správny súd podľa § 191 ods.1 písm. d/, e/ SSP zrušil
rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho orgánu a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie.

100. Správny orgán s poukazom na právny názor súdu vyslovený v tomto konaní, je povinný vysporiadať
s novou právnou úpravou, skúmať, či táto novšia úprava je priaznivejšia pre žalobcu. Ide tu o
rešpektovanie princípov správneho trestania a aplikáciu nepravej retroaktivity, ktorá je prípustná, ak
je v prospech páchateľa. Zároveň je povinný nové rozhodnutie náležite odôvodniť s poukazom na
ustanovenie § 47 ods. 3 Správneho poriadku, podľa ktorého v odôvodnení rozhodnutia správny orgán
uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie a akými úvahami bol vedený pri hodnotení
dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov na základe ktorých rozhodoval a ako
sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a z ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
Odôvodnenie má presvedčiť účastníkov konania o správnosti postupu správneho orgánu a o zákonnosti
jeho rozhodnutia. Nestačí len citácia príslušného právneho predpisu, ale je žiaduce, aby správny orgán
vyložil aj obsah právnej normy tak, aby účastníci pochopili vzťah medzi skutkovým zistením a právnym
posúdením veci. Nepreskúmateľnosť z „nedostatku dôvodov“ neznamená len absolútny nedostatok
odôvodnenia, ale zahŕňa aj prípady, keď pre dané rozhodnutie nebol dostatok dôvodov.

101. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá
nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument
(Georgidias vs. Grécko z 29.05.1997, Higgis vs. Francúzsko zo dňa 19.02.1998). Obdobne Ústavný súd
SR v uznesení sp.zn. III.ÚS 237/2012 zo dňa 13.06.2012 konštatoval: „... súčasťou obsahu základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky..., ... súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania...“.

102. náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi voči
žalovanému priznal právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. O trovách odvolacieho
konania správny súd rozhodol podľa § 224 ods.3 OSP v spojení s § 246c veta prvá OSP a § 250k
ods.1 OSP poukazom na § 491 ods.2 SSP tak, že podľa § 167 ods. 1 SSP žalobcovi voči žalovanému
priznal právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. S poukazom na § 175 ods. 2 SSP,
o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

103. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť a to v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia
krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods.
2 písm. a/ v spojení s § 444 ods. 1 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podaných podľa § 57 SSP uviesť
označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné
body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).



Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen,
ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie II. stupňa;
ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ SSP; ak je žalovaným Centrum právnej
pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).